Kedysi som medzi ľuďmi podnikol obrovské úsilie, no oni si to ani nevšimli, a tak som im ho musel krok za krokom odhaliť prostredníctvom svojich slov. Človek však Moje slová stále nechápal a nevedel, aký je účel Môjho plánu. Práve pre svoje nedostatky a slabiny robili teda ľudia veci, aby narušili Moje riadenie, čo dalo všemožným nečistým duchom príležitosť na vstup. V dôsledku toho sa ľudia stali ich obeťami a boli nimi mučení, až pokým neboli celkom pošpinení. Až vtedy som jasne uvidel ľudské úmysly a ciele. V oblakoch som si povzdychol: Prečo ľudia konajú vždy sami za seba? Azda nie sú Moje napomínania určené na to, aby ich zdokonalili? Vari úmyselne útočím na ich optimistický postoj? Jazyk ľudí je prekrásny a nežný, zatiaľ čo ich činy sú plné chaosu. Prečo Moje požiadavky na človeka vyjdú vždy navnivoč? Je možné, že žiadam od psa, aby vyliezol na strom? Robím azda veľa kriku pre nič? Počas celého svojho plánu riadenia som vysekal množstvo „pokusných políčok“; terén sa však vzhľadom na jeho dlhoročný zlý stav a nedostatok slnečných lúčov neustále mení, čo vedie k rozpadu pôdy. Pokiaľ si spomínam, opustil som preto nespočetné množstvo takýchto parciel. Dokonca aj teraz sa veľká časť pozemku naďalej mení. Ak sa jedného dňa takýto pozemok skutočne zmení na iný typ, len tak ho švihom vlastnej ruky odhodím nabok – nevyzerá Moje dielo v súčasnej etape presne takto? No ľudstvo si to ani trochu neuvedomuje; je len napomínané pod Mojím vedením. Načo je to dobré? Mohol by som byť Bohom, ktorý prichádza výslovne napomínať človeka? Kedysi som si hore na nebesiach naplánoval, že keď prídem medzi ľudí, splyniem s nimi v jedno, aby mohli byť všetci, ktorých milujem, v Mojej blízkosti. Keď som sa však dnes dostal do tejto etapy, nielenže človek so Mnou nie je v kontakte, ale pre Moje napomínanie si odo Mňa, naopak, drží odstup. Neroním slzy preto, že sa Mi vyhýba. Čo sa s tým dá robiť? Ľudia sú do jedného umelci, ktorí spievajú podľa takej melódie, aká práve hrá. Mám dôveru vo svoju schopnosť nechať ľudí „vykĺznuť“ z Môjho zovretia a ešte viac verím tomu, že ich viem priviesť z „iných končín“ späť do svojej „továrne“. Na čo by sa len mohol človek v tejto kritickej chvíli sťažovať? Čo Mi už len človek môže spraviť? Nie sú ľudia ako tráva rastúca navrchu múra? A predsa ľuďom pre toto ich zlyhanie neubližujem, ale skôr im poskytujem svoje živiny. Ľudia sú slabí a bezmocní a majú nedostatok živín; presne takí sú. Svojím teplým objatím premieňam studené srdcia ľudí: kto ešte dokáže niečo také? Prečo som medzi ľuďmi podnikol také dielo? Dokáže človek skutočne pochopiť Moje srdce?

So všetkými, ktorých som si vybral, som začal „obchodovať“, a tak v Mojom dome neustále prúdia ľudia, stále niekto prichádza a odchádza. Všetci sa u Mňa zapájajú do rôznych formalít, akoby so Mnou preberali obchody, v dôsledku čoho je Moje dielo mimoriadne hektické a to niekedy až do takej miery, že nemám ani možnosť porátať sa s ich škriepkami. Vyzývam ľudí, aby Mi nepridávali ďalšie bremená; nemali by sa na Mňa sústavne spoliehať, ale radšej si vytýčiť svoj vlastný smer. V Mojom dome nemôžu byť navždy deťmi; aký by to malo prínos? To, čo robím, je dôležitý obchod; nevediem nejaký „bufet v susedstve“ či inú nepodstatnú „večierku“. Žiaden človek nechápe Moje rozpoloženie. Je to, akoby so Mnou ľudia zámerne vtipkovali, akoby boli nezbedné deti s nenásytnou túžbou hrať sa, ktoré nikdy neuvažujú nad vážnymi záležitosťami, následkom čoho mnohí nedokážu dokončiť „domácu úlohu“, ktorú som im zadal. Ako by mohli mať takíto ľudia toľkú opovážlivosť ukázať sa na oči svojmu „učiteľovi“? Prečo nikdy nerobia to, čo majú? Aký typ predmetu je ľudské srdce? Do dnešného dňa Mi to nie je jasné. Prečo sa srdce človeka neprestajne mení? Je ako júnový deň: raz páli slnko, raz sa priženú husté mračná a inokedy zas začne kvíliť prudký vietor. Prečo sa teda človek nedokáže poučiť zo svojich skúseností? Možno boli Moje slová prehnané. Ľudia si v období dažďov so sebou ani nevedia zobrať dáždnik, a tak boli pri náhlych lejakoch pre svoju neznalosť nespočetnekrát premočení až na kosť – akoby som ich Ja úmyselne provokoval a oni boli stále napádaní dažďom padajúcim z neba. Možno je to preto, lebo som príliš „krutý“, čím ľudí rozptyľujem a oni sú následkom toho vždy roztržití a nikdy nevedia, čo robiť. Žiaden človek ešte nikdy skutočne nepochopil cieľ ani význam Môjho diela. Keďže je to tak, všetci svojím konaním zapríčiňujú vyrušovanie a napomínanie samých seba. Naozaj som si dal za cieľ človeka napomínať? Prečo si ľudia sami spôsobujú ťažkosti? Prečo vždy vpochodujú do pasce? Prečo sa so Mnou nedohodnú, ale namiesto toho hľadajú spôsoby, ako sami sebe urobiť ďalšiu prácu. Je vari možné, že všetko, čo človeku dávam, stále nie je dosť?

Svoje „prvé dielo“ som zverejnil pred celým ľudstvom, a keďže to vzbudilo v ľuďoch veľký obdiv, všetci ho podrobili podrobnému a pozornému skúmaniu, vďaka čomu mnoho získali. Zdá sa, že Moje písané dielo je ako ohromujúci, spletitý román; zdá sa, že je to romantická prozaická báseň, diskusia o politickom programe, stručný prehľad ekonomickej múdrosti. Moje písané dielo je veľmi bohaté, a tak naň existuje veľa rozdielnych názorov a nikto by nevedel napísať predslov, ktorým by ho zhrnul. Ľudia síce môžu mať „vynikajúce“ vedomosti a nadanie, Moje dielo však stačí na to, aby úplne zmiatlo všetkých týchto schopných a nadaných jedincov. Aj keď hovoria: „Krv môže tiecť, slzy sa môžu roniť, no človek nemá skláňať hlavu,“ nevedomky už svoju hlavu sklonili, aby vyjadrili svoju kapituláciu pred Mojím písaným dielom. Na základe získaných skúseností ho človek zhrnul, akoby to bola nebeská kniha, ktorá spadla z oblohy. Nalieham na človeka, aby nebol príliš citlivý. Podľa Mňa je všetko, čo som povedal, veľmi obyčajné; dúfam však, že v Encyklopédii života, ktorú Moje dielo obsahuje, dokážu ľudia nájsť niečo zo spôsobu žitia; v kapitole Osud človeka môžu hľadať zmysel života; v Tajomstvách nebies môžu hľadať Moju vôľu a v Ceste ľudstva zase umenie žiť. Nebolo by to takto lepšie? Ja človeka nenútim; ak niekto „nemá záujem“ o Moje písané dielo, poskytnem mu „náhradu“ za svoju knihu aj s „manipulačným poplatkom“. Nikoho nenútim. Ako autor tejto knihy dúfam jedine v to, že čitatelia si Moje dielo zamilujú, avšak preferencie ľudí sa vždy rôznia. A preto nalieham na človeka, aby nezradil svoje vyhliadky do budúcnosti len kvôli tomu, že sa nedokáže vzdať obáv z toho, že stratí tvár. Ak by tak urobil, ako by som Ja, pri svojej dobrosrdečnosti, mohol vydržať také veľké poníženie? Ak patríte medzi čitateľov, ktorí milujú Moje dielo, dúfam, že Mi poskytnete cenné návrhy, aby som zlepšil štýl svojho písania, a teda, prostredníctvom ľudských chýb, aj jeho obsah. Prinieslo by to osoh autorovi i čitateľovi, nemyslíte? Neviem, či je to, čo som povedal, správne, a možno týmto spôsobom dokážem zlepšiť svoju schopnosť písať alebo možno aj posilniť priateľské puto medzi nami. Vcelku dúfam, že všetci ľudia budú môcť s Mojím dielom spolupracovať bez toho, aby ho vyrušovali, aby sa mohlo rozšíriť do každej rodiny a do každého domova a aby všetci ľudia na zemi vedeli žiť v Mojich slovách. To je Môj cieľ. Dúfam, že prečítaním Kapitoly o živote z Mojich slov môžu všetci niečo získať, či už sú to mravné zásady o živote alebo poznanie chýb, ktoré postihujú ľudský svet, alebo to, čo vyžadujem od človeka, či „tajomstvá“ ľudí v dnešnom kráľovstve. Vyzývam však ľudí na to, aby si prezreli Škandály dnešných ľudí; každému z nich by to prospelo. Tiež by im neublížilo, keby si často čítali z Najnovších tajomstiev, čo by bolo pre ich život ešte osožnejšie. A opäť spomeniem, aby ste často čítali rubriku Populárne témy – nemalo by to pre ľudské životy ešte väčší prínos? Nezaškodí, ak budete konzultovať Moju radu, pozriete sa, či to má nejaký účinok, a následne sa so Mnou pozhovárate o tom, ako sa po prečítaní cítite, aby som vám vedel lepšie predpísať správny liek a nakoniec vyhubiť všetky neduhy ľudstva. Neviem, aký je váš názor na Moje návrhy, ale dúfam že ich budete pokladať za svoje referenčné materiály. Aké by to bolo?

12. mája 1992