Ľudia prejavujú „veľký záujem“ o Moje slová možno len vďaka Mojim správnym ustanoveniam. Keby sa neriadili Mojimi správnymi ustanoveniami, všetci by revali ako tigre, ktoré niekto práve vyrušil. Každý deň blúdim medzi oblakmi a pozorujem ľudstvo, ktoré pokrýva zem, ako pobieha sem a tam, pričom prostredníctvom Mojich správnych ustanovení podlieha Mojim obmedzeniam. Týmto spôsobom sa ľudský rod udržiava v poriadku a Ja zachovávam svoje správne ustanovenia. Tí, čo sú na zemi, odteraz dostávajú všetky typy napomínania na základe Mojich správnych ustanovení. A keď na nich toto napomínanie zostúpi, celé ľudstvo hlasno volá a uteká na všetky strany. V tomto okamihu národy zeme ihneď zaniknú, hranice medzi nimi prestanú existovať, miesta už nie sú rozdelené a medzi ľuďmi už niet žiadneho odcudzenia. Medzi ľuďmi začínam vykonávať „ideologické dielo“, aby mohli žiť bok po boku v pokoji, jeden s druhým, bez ďalších bojov, pričom keď budujem mosty a nadväzujem spojenia medzi nimi, zjednocujú sa. Naplním nebesá prejavmi svojho konania a všetko na zemi prinútim padnúť pod Mojou mocou, čím zavediem svoj plán „globálnej jednoty“ a toto Moje jediné želanie uskutočním, aby ľudstvo už viac „neblúdilo“ po povrchu zeme, ale aby bezodkladne našlo vhodný konečný osud. O ľudský rod sa všemožne zaujímam, aby celé ľudstvo onedlho začalo žiť v krajine mieru a šťastia, aby dni ľudského života už neboli smutné a skrúšené a aby Môj plán na zemi nevyšiel navnivoč. Keďže človek žije na zemi, vybudujem tam svoj národ. Moja sláva sa totiž sčasti prejavuje na zemi. Hore v nebi napravím svoje mesto, a tak obnovím všetko v nebi aj na zemi. Zjednotím všetko, čo existuje nad nebom i pod ním, takže všetko na zemi bude prepojené so všetkým, čo je v nebi. To je Môj plán. Práve to vykonám v poslednom veku – nech nik nezasahuje do tejto časti Môjho diela! Šírenie Môjho diela medzi pohanskými národmi je poslednou časťou Môjho diela na zemi. Nik nedokáže pochopiť dielo, ktoré vykonám, preto sú ľudia celkom zmätení. A keďže som svojím dielom na zemi veľmi zaneprázdnený, ľudia využívajú príležitosť na to, aby mohli „vystrájať“. Aby som im zabránil v prílišnej nezbednosti, najprv som ich podrobil svojmu napomínaniu a disciplinovaniu v jazere ohňa. Je to jeden z krokov Môjho diela a na jeho vykonanie použijem silu jazera ohňa; inak by sa Moje dielo vykonať nedalo. Ľudské bytosti v celom vesmíre prinútim poddať sa pred Mojím trónom a na základe svojho úsudku ich rozdelím do rôznych kategórií. Podľa týchto kategórií ich zatriedim a ďalej ich rozčlením do príslušných rodín, takže celé ľudstvo Mi začne vzdorovať a namiesto toho bude úhľadne a pekne usporiadané podľa kategórií, ktoré som vymenoval – nech sa nik nepresúva náhodne! V celom vesmíre som vykonal nové dielo; ľudstvo v celom vesmíre je omámené a užasnuté v dôsledku Môjho náhleho zjavenia, ich obzory sa Mojím zjavením pod otvoreným nebom výrazne rozšírili. Nie je to dnes práve tak?

Urobil som svoj prvý krok medzi všetkými národmi a ľuďmi a začal som prvú časť svojho diela. Nenaruším svoj plán, aby som začal odznova: postupnosť diela medzi pohanskými národmi sa zakladá na postupe Môjho diela v nebi. Na svet uvrhnem hmlu práve vtedy, keď všetky ľudské bytosti pozdvihnú oči, aby sa pozreli na každé Moje gesto a čin. Ľudské oči sa ihneď zastrú a nebudú môcť rozpoznať žiadny smer, ako ovce v púštnej pustatine, a keď začne zúriť víchrica, ich nárek prehluší kvílenie vetra. Uprostred poryvov vetra možno slabo rozoznať ľudské postavy, nepočuť však žiaden ľudský hlas, a aj keď ľudia kričia z plného hrdla, ich úsilie je márne. Ľudstvo v tomto čase hlasno narieka a bedáka, dúfajúc, že z neba zrazu spadne spasiteľ, ktorý ho vyvedie z bezmedznej púšte. Bez ohľadu na veľkosť ich viery sa však spasiteľ naďalej nehýbe a ľudské nádeje sú zmarené: zapálený oheň viery zahasí víchrica z púšte a človek leží tvárou k zemi na vyprahnutom a opustenom mieste, už nikdy nepozdvihne horiacu pochodeň a stratí vedomie… Túto chvíľu využijem na to, aby sa pred očami človeka zjavila oáza. No aj keď sa jeho srdce nesmierne poteší, jeho telo je príliš krehké na to, aby nejako zareagovalo, je príliš slabé a bezvládne; a aj keď vidí krásne ovocie rastúce v oáze, nemá silu na to, aby ho odtrhol, lebo „vnútorné zdroje“ človeka sa úplne vyčerpali. Beriem veci, ktoré človek potrebuje, a ponúkam mu ich. On sa však iba letmo usmeje, na jeho tvári nebadať ani trochu veselosti: každý náznak ľudskej sily zmizol bez stopy, rozplynul sa v prúdiacom vzduchu. Preto je tvár človeka celkom bez výrazu a z jeho krvou podliatych očí vychádza len jediný lúč náklonnosti, oplývajúc jemnou vľúdnosťou, ako keď matka bdie nad svojím dieťaťom. Sem-tam sa jeho vysušené, popraskané pery pohnú, akoby chcel prehovoriť, no nemá na to potrebnú silu. Podávam mu trochu vody, on však len potrasie hlavou. Z tohto nevyspytateľného a nepredvídateľného konania zisťujem, že už stratil všetku nádej vo vlastné ja a len na Mňa prosebne hľadí, akoby o niečo úpenlivo žiadal. Keďže však nepoznám ľudské zvyklosti a obyčaje, udivuje Ma výraz tváre a konanie človeka. Až vtedy náhle zistím, že dni jeho existencie sa rýchlo chýlia ku koncu, a upriem naňho súcitný pohľad. Až teraz sa človek potešene usmeje, kývne hlavou Mojím smerom, akoby sa mu splnili všetky priania. Ľudstvo už nie je smutné; ľudia na zemi sa už nesťažujú na životnú prázdnotu a upúšťajú od všetkého, čo sa týka „života“. Odteraz už na zemi niet vzdychov a dni života ľudského rodu naplní potešenie…

Kým sa pustím do vlastného diela, najprv vyriešim ľudské záležitosti, aby ľudstvo neustále nevyrušovalo Moje dielo. Ľudské záležitosti nie sú pre Mňa prvoradé; sú bezvýznamné. Keďže človek je malý duchom – zdá sa, že ľudia nie sú ochotní preukázať milosrdenstvo ani mravcovi alebo že mravce sú nepriateľmi ľudstva –, medzi ľuďmi vždy panujú nezhody. Keď začujem ich nezhody, opäť odchádzam a ich príbehom už nevenujem pozornosť. V ľudských očiach som „občianskym výborom“ so špecializáciou na riešenie „rodinných sporov“ medzi „obyvateľmi“. Keď predo Mňa ľudia predstúpia, vždy prídu s vlastnými dôvodmi a príliš dychtivo rozprávajú svoje „nezvyčajné zážitky“, pričom k nim pridávajú vlastné pripomienky. Pozerám sa na nezvyčajné správanie ľudí: ich tváre pokrýva prach – prach, ktorý v dôsledku „zavlažovania“ potom stráca svoju „nezávislosť“, keďže sa s ním ihneď mieša, a ľudské tváre sa ďalej „obohacujú“, podobne ako piesočnatá pláž, na ktorej z času na čas vidno stopy. Ľudské vlasy pripomínajú vlasy prízrakov mŕtvych, sú bez lesku, stoja dupkom ako steblá slamy zapichnuté do gule. Vzhľadom na ohnivú povahu človeka sa mu ježia vlasy a z tváre mu sporadicky stúpa „para“, akoby jeho pot dosahoval „bod varu“. Keď ho skúmam zblízka, vidím, že jeho tvár pokrývajú „plamene“ ako pražiace slnko, preto z nej vystupuje horúci plyn. Naozaj sa bojím, že jeho hnev by mu mohol spáliť tvár, aj keď on sám je voči tomu ľahostajný. V tejto kritickej chvíli nabádam človeka, aby svoju povahu trochu skrotil, veď čo dobré z toho vzíde? Načo sa tak trýzniť? V dôsledku hnevu sú steblá slamy na povrchu tejto „gule“ v podstate spálené slnečnými plameňmi; za takýchto okolností sčervenie dokonca aj „mesiac“. Človeka nútim, aby zmiernil svoju popudlivosť – je to dôležité pre ochranu jeho zdravia. Človek však Moje rady nepočúva, radšej na Mňa naďalej „podáva sťažnosti“. Načo je to dobré? Nestačí človeku Moja veľkorysosť? Alebo odmieta to, čo mu dávam? V náhlom záchvate hnevu prevrátim stôl a človek sa už neopováži rozprávať vzrušujúce epizódy svojho príbehu. Bojí sa, že by som ho mohol zaviesť do „záchytného strediska“, aby si tam pár dní posedel. Využije príležitosť, ktorú mu poskytne Môj záchvat hnevu, aby vykĺzol. Inak by človek nikdy nebol ochotný zanechať tieto veci, ale naďalej by táral o vlastných starostiach. Už ten samotný zvuk Ma rozčuľuje. Prečo je ľudstvo vo svojom najhlbšom vnútri také komplikované? Mohlo by to byť tým, že som doň vložil priveľa „súčiastok“? Prečo predo Mnou stále hrá divadlo? Azda to nie je tým, že som „poradcom“ pre riešenie „občianskych sporov“? Požiadal som človeka, aby predo Mňa predstúpil? Vari som okresný sudca? Prečo Mi stále predkladajú ľudské záležitosti? Dúfam, že človek sa bude môcť postarať sám o seba a nebude ma vyrušovať, pretože ma čaká príliš veľa práce.

18. mája 1992