Ľudia považujú Moje dielo za niečo doplnkové; nezrieknu sa preň jedla ani spánku, takže Mi neostáva nič iné, len klásť na človeka náležité požiadavky, ako sa na jeho postoj voči Mne patrí. Spomínam si, že raz som dal človeku veľa milosti a mnoho požehnaní, no on to všetko schmatol a ihneď odišiel. Akoby som mu to dal nevedomky. Človek Ma teda vždy miloval podľa svojich vlastných predstáv. Chcem, aby Ma človek miloval naozaj; dnes sa však ľudia stále vlečú a nedokážu Mi dať svoju skutočnú lásku. Vo svojich predstavách veria tomu, že ak Mi dajú svoju pravú lásku, nič im neostane. Keď voči tomu namietnem, celé ich telá sa trasú – napriek tomu Mi nechcú dať svoju pravú lásku. Akoby na niečo čakali, hľadia teda vpred a nikdy Mi nepovedia pravdu o tom, čo sa deje. Akoby mali ústa zalepené nálepkou, takže ich reč neustále slabne. Človeku sa zdá, že som sa stal nemilosrdným kapitalistom. Ľudia sa Ma stále obávajú: keď Ma zbadajú, okamžite sa vytratia bez stopy, lebo ich desí to, čo sa ich budem pýtať ohľadom ich situácie. Neviem, prečo ľudia dokážu úprimne milovať svojich „spoluobčanov“, ale nedokážu milovať Mňa, čestného duchom. Preto si povzdychnem: prečo ľudia vždy dávajú voľný priechod svojej láske v ľudskom svete? Prečo nemôžem okúsiť lásku človeka? Je to preto, že nepatrím medzi ľudí? Tí sa ku Mne odjakživa správajú ako k divochovi z hôr. Akoby Mi chýbali všetky súčasti normálneho človeka, a tak predo Mnou vždy uplatňujú vysoký morálny tón. Často Ma ťahajú pred sebou, aby Mi vynadali, hrešia Ma ako predškoláka; zakaždým sa predo Mnou hrajú na učiteľov, lebo v ich spomienkach vystupujem ako niekto nerozumný a nevzdelaný. Ľudí za ich zlyhania nenapomínam, poskytujem im však náležitú podporu a umožňujem im prijímať pravidelnú „ekonomickú pomoc“. Keďže človek žije odjakživa uprostred katastrofy a je preňho ťažké utiecť, pričom uprostred tejto katastrofy ku Mne odjakživa volá, včas mu kladiem do rúk „zásoby obilia“, aby mohli všetci ľudia žiť vo veľkej rodine nového obdobia a okúsiť jej teplo. V rámci pozorovania diela medzi ľuďmi nachádzam mnohé ich nedostatky a následne im poskytujem pomoc. Aj teraz medzi ľuďmi stále panuje mimoriadna chudoba. Preto som „zbedačeným oblastiam“ poskytol náležitú starostlivosť a vytrhol som ich z biedy. Takýmto spôsobom konám, aby sa mohli všetci ľudia tešiť z Mojej milosti, koľko len vládzu.

Ľudia na zemi sú nevedome sužovaní napomínaním, a tak otváram svoju veľkú ruku a ťahám ich na svoju stranu, aby som im veľkoryso umožnil tešiť sa z Mojej milosti na zemi. Čo na zemi nie je prázdne a bez hodnoty? Kráčam po všetkých miestach ľudského sveta, a aj keď je v ňom nespočetne veľa slávnych pamiatok a prírodných scenérií, ktoré človeka tešia, všetky miesta, ktoré navštívim, už dávno stratili svoju životnú silu. Až vtedy nadobudnem pocit, že zem je chmúrna a pustá: na zemi už dávno niet života. Ostal tam len pach smrti, preto som vždy človeka vyzýval, aby urýchlene opustil túto krajinu súženia. Všetko, čo vidím, zíva prázdnotou. Chopím sa príležitosti a vrhám život vo svojej ruke smerom k tým, ktorých som si vyvolil; okamžite sa na zemi objaví trochu zelene. Ľudia sa chcú tešiť zo životaplných vecí na zemi, no Ja v tom nenachádzam žiadne potešenie; ľudia si vždy vážia veci na zemi a nikdy nevnímajú ich prázdnotu, takže keď dnes dosiahli tento bod, stále nechápu, prečo na zemi neexistuje život. Zatiaľ čo dnes kráčam vo vesmíre, všetci ľudia sa dokážu tešiť z milosti miesta, kde sa nachádzam, a využívajú to ako výhodu, pričom nikdy nehľadajú zdroj života. Všetci využívajú to, čo im dávam, ako výhodu, nik sa však neusiluje plniť pôvodnú funkciu životaschopnosti. Nevedia, ako využívať či rozvíjať prírodné zdroje, a tak zotrvávajú v chudobe. Prebývam medzi ľuďmi, žijem medzi nimi, no človek Ma ani dnes stále nepozná. Aj keď Mi ľudia poskytli veľa pomoci (v dôsledku toho, že som bol tak ďaleko od domova), je to akoby som mal s človekom to správne priateľstvo ešte len nadviazať, stále teda pociťujem nespravodlivosť ľudského sveta. V Mojich očiach je ľudstvo koniec koncov prázdne a medzi ľuďmi niet žiadneho pokladu, ktorý by mal nejakú hodnotu. Neviem, ako na ľudský život nahliadajú ľudia, ale Môj pohľad naň je skrátka nerozlučne spojený so slovom „prázdny“. Dúfam, že ľudia si preto o Mne nemyslia nič zlé, som totiž pomerne priamočiary a nesnažím sa byť slušný. Ľuďom by som však poradil, aby venovali viac pozornosti tomu, čo si myslím, lebo Moje slová im napokon pomáhajú. Neviem, ako ľudia rozumejú „prázdnote“. Dúfam, že na toto dielo vynaložia trochu snahy. Bolo by dobré, keby zažili ľudský život praktickým spôsobom, aby zistili, či v ňom nájdu nejaké hodnotné „skryté rudné žily“. Nesnažím sa udupať ľudskú pozitivitu; skrátka chcem, aby ľudia z Mojich slov získali určité poznanie. Vždy sa v záujme ľudských záležitostí rýchlo činím, no teraz, s ohľadom na súčasnú situáciu, Mi ľudia stále nepovedali ani slovko vďaky, akoby boli príliš zaneprázdnení a zabudli na to. Ani dnes ešte nechápem, načo je dobré, keď sa človek celý deň náhli. Ani dnes pre Mňa nezostáva miesto v ľudských srdciach, opäť sa teda ponáram do hlbokého zamyslenia. Pustil som sa do skúmania toho, „prečo ľudia nemajú srdce, ktoré by Ma naozaj milovalo“. Človeka vyložím na „operačný stôl“, rozpitvem jeho „srdce“ a pozriem sa na to, akú prekážku v ňom má a čo mu bráni v tom, aby Ma naozaj miloval. Keď ľudia uvidia „nôž“, silno zatvárajú oči a čakajú, kým začnem, pretože sa Mi tentokrát úplne podvolili; v ich srdciach nachádzam mnoho ďalšej faloše. Patria tam hlavne vlastné veci ľudí. Aj keď mimo svojich tiel môžu mať len niekoľko vecí, v telách ich majú nespočetne veľa. Akoby bolo srdce človeka veľkým úložným boxom, plným bohatstva a všetkého, čo by mohli ľudia kedy potrebovať. Až teraz chápem, prečo na Mňa ľudia nikdy neberú žiadny ohľad: je to preto, lebo sú veľmi sebestační – akú pomoc odo Mňa potrebujú? Odchádzam teda od človeka, lebo ľudia Moju pomoc nepotrebujú; prečo by som sa mal „správať nehanebne“ a vzbudzovať u nich odpor?

Ktovie prečo, ale vždy som chcel hovoriť medzi ľuďmi. Akoby som si nemohol pomôcť. A tak sa na Mňa pozerajú ako na bezcenného a zakaždým sa ku Mne správajú, akoby som nestál ani za medený groš; nesprávajú sa ku Mne ako k niečomu, čo by si mali vážiť. Nectia si Ma a ťahajú Ma domov, kedykoľvek sa im uráči. Následne Ma opäť vyhodia, „odhaľujúc“ Ma pred verejnosťou. Podlé správanie človeka sa Mi nesmierne hnusí, a preto stroho tvrdím, že človek nemá svedomie. Ľudia sú však nekompromisní, berú svoje „meče a kopije“ a bojujú so Mnou, pričom vravia, že Moje slová sú v rozpore so skutočnosťou a vraj ich očierňujem – Ja sa im však neodplácam za ich násilné správanie. Ja len používam svoje pravdy, aby som ľudí získal na svoju stranu a aby sa zahanbili – potom sa mlčky stiahnu. S človekom nesúťažím, pretože to neprináša žiadny úžitok. Budem sa pridŕžať svojej povinnosti a dúfam, že to urobí aj človek a svojím konaním nepôjde proti Mne. Nebolo by lepšie nastoliť takéto mierové spolužitie? Prečo by sme mali naštrbiť náš vzájomný vzťah? Po celé roky sme spolu vychádzali – načo teda vytvárať problémy pre nás oboch? Neminulo by sa to účinku pre naše renomé? Udržiavame dlhoročné „staré priateľstvo“, „starú známosť“ – načo sa rozchádzať v zlom? Bolo by to na niečo dobré? Dúfam, že ľudia venujú tomuto dosahu pozornosť a vedia, čo je pre nich dobré. Môj dnešný postoj k človeku mu vystačí na celoživotnú diskusiu o ňom – prečo ľudia nikdy nedokážu rozpoznať Moju vľúdnosť? Je to preto, že im chýbajú vyjadrovacie schopnosti? Chýba im dostatočná slovná zásoba? Prečo zakaždým onemejú? Kto si nie je vedomý toho, ako sa správam? Ľudia si Moje konanie dokonale uvedomujú – akurát vždy radi využijú iných, nikdy totiž nechcú odložiť bokom svoje vlastné záujmy. Ak sa týchto záujmov dotkne nejaká fráza, nepoľavia, až kým nezískajú prevahu – a aký to má význam? Ľudia nemôžu súťažiť o to, čím môžu prispieť, ale zápasia o to, čo môžu získať. Aj keď im ich postavenie neprináša žiadne potešenie, mimoriadne si ho vážia, dokonca naň hľadia ako na poklad nevyčísliteľnej hodnoty – a tak by radšej trpeli Moje napomínanie, než aby sa vzdali výhod vyplývajúcich z tohto postavenia. Ľudia si o sebe príliš namýšľajú, a preto sa nikdy nechcú odstaviť bokom. Možno je Moje hodnotenie človeka trochu nepresné alebo som ho možno onálepkoval, pričom táto nálepka nie je ani prísna, ani zhovievavá, no v konečnom dôsledku dúfam, že to ľuďom poslúži ako varovanie.

21. mája 1992