Kedysi som si na uskladnenie vo svojom dome vybral luxusný tovar, aby v ňom bolo nevídané bohatstvo a aby bol takto ozdobený, a z toho som čerpal radosť. V dôsledku ľudského postoja ku Mne a ľudských pohnútok som však nemal inú možnosť, než toto dielo odložiť a konať iné. Ľudské pohnútky využijem na uskutočnenie svojho diela, všetky veci prispôsobím tak, aby Mi slúžili, a zariadim, aby Môj dom už nebol v dôsledku toho chmúrny a pustý. Kedysi som bdel medzi ľuďmi: všetko, čo bolo z mäsa a kostí, bolo otupené a ani jedna vec neokúsila požehnanie Mojej existencie. Ľudia žijú uprostred požehnaní, no i tak netušia, akí sú požehnaní. Keby Moje požehnania pre ľudstvo nepretrvali až dodnes, kto z ľudí by prežil až do súčasnosti a nezahynul by? To, že človek žije, je Mojím požehnaním, a znamená to, že žije uprostred Mojich požehnaní, pretože pôvodne nemal nič – ani kapitál na život na zemi a pod nebom; dnes človeku naďalej pomáham a len vďaka tomu stojí predo Mnou, pričom má to šťastie, že unikol smrti. Ľudia zhrnuli tajomstvá ľudskej existencie, no nikto si nikdy nevšimol, že to je Moje požehnanie. V dôsledku toho všetci ľudia preklínajú nespravodlivosť vo svete a všetci sa na Mňa sťažujú, pretože zažívajú nešťastie vo svojich životoch. Ak by nejestvovali Moje požehnania, kto by dnes videl? Všetci ľudia sa na Mňa sťažujú, lebo nedokážu žiť v pohodlí. Ak by bol ľudský život jasný a svieži, ak by do srdca človeka zavial teplý „jarný vánok“, ktorý by mu do celého tela privodil nevídaný príjemný pocit a odstránil by všetku bolesť, kto z ľudí by umieral so sťažnosťou na perách? Len ťažko získavam absolútnu úprimnosť človeka, pretože ľudia majú príliš veľa ľstivých plánov – majú ich skrátka toľko, že sa z toho človeku točí hlava. Keď im však predostriem námietky, ignorujú Ma a nevenujú Mi pozornosť, pretože Moje námietky sa dotkli ich duší a oni nie sú schopní nechať sa mravne poučiť od hlavy až po päty. Ľudia teda nenávidia Moju existenciu, pretože ich vždy rád „trýznim“. Moje slová môžu za to, že ľudia spievajú a tancujú; Moje slová môžu za to, že mlčky skláňajú hlavy, aj za to, že ich pochytí záchvat plaču. V rámci Mojich slov si ľudia zúfajú; v rámci Mojich slov získavajú svetlo na prežitie. Moje slová môžu za to, že sa prehadzujú a obracajú, bdejú vo dne i v noci, aj za to, že pobehujú hore-dolu. Moje slová uvrhujú ľudí do podsvetia a potom aj do napomínania – no bez toho, aby si to uvedomovali, sa tešia aj z Mojich požehnaní. Môže to človek dosiahnuť? Mohla by to byť odmena za neúnavné ľudské úsilie? Kto môže uniknúť ovládaniu Mojich slov? V dôsledku ľudských zlyhaní teda udeľujem ľudstvu svoje slová a zaisťujem, že vďaka Mojim slovám sú ľudské nedostatky vyživené, čo vnáša do života ľudstva nevídané bohatstvo.

Často skúmam ľudské slová a činy. V ľudskom správaní a výrazoch tváre som objavil mnoho „záhad“. Vo vzájomných interakciách ľudí v podstate zaberajú najdôležitejšie miesto „tajné recepty“ – v kontakte s človekom teda nadobúdam „tajné recepty ľudskej interakcie“, čo ukazuje, že Ma človek nemiluje. Často človeka hreším za jeho zlyhania, no i tak si nedokážem získať jeho dôveru. Človek sa Mnou nechce nechať zabiť, pretože v jeho „tajných receptoch ľudskej interakcie“ sa nikdy nevyskytlo, že by človek utrpel smrteľnú katastrofu – zažil iba niekoľko nezdarov v čase nešťastia. Ľudia volajú v dôsledku Mojich slov a ich prosby vždy zahŕňajú sťažnosti na Moju krutosť. Akoby všetci pátrali po Mojej pravej „láske“ k človeku – no ako by ju mohli nájsť v Mojich príkrych slovách? Výsledkom je, že Moje slová vždy spôsobujú stratu ľudskej nádeje. Akoby vo chvíli, keď si prečítajú Moje slová, zbadali „smrtku“, a preto sa začnú triasť od strachu. Som z toho nešťastný: prečo sa ľudia tela, ktorí žijú uprostred smrti, vždy boja smrti? Sú človek a smrť úhlavní nepriatelia? Prečo strach zo smrti vyvádza ľudí vždy z miery? Zažívajú počas svojich „výnimočných“ životných skúseností len málo smrti? Prečo sa na Mňa vo svojich prehovoroch vždy sťažujú? Zhrniem teda štvrtý aforizmus pre ľudský život: ľudia sú voči Mne iba trochu podriadení, a preto Ma vždy nenávidia. Často odchádzam pre ľudskú nenávisť. Prečo sa tomu musím podriaďovať? Prečo musím v ľuďoch vždy vzbudzovať odpor? Keďže ľudia neprijímajú Moju existenciu, prečo musím nehanebne žiť v ľudskom dome? Nezostáva mi nič iné, ako zobrať si svoju „batožinu“ a od človeka odísť. Ľudia však nedokážu zniesť, že odchádzam, a nikdy Ma nechcú nechať odísť. Bedákajú a vzlykajú, lebo sa veľmi boja Môjho odchodu a že stratia to, od čoho závisí ich život. Pri pohľade na ich prosebný pohľad Moje srdce zmäkne. Kto Ma dokáže milovať uprostred všetkých oceánov sveta? Človeka obmýva špinavá voda a pohlcuje ho sila mora. Neznášam ľudskú vzdorovitosť, zároveň však súcitím s nešťastím celého ľudstva – človek je koniec koncov len obeť. Ako ho môžem hodiť do vody, keď je slabý a bezmocný? Som taký krutý, aby som doňho kopol, keď leží na zemi? Mám také bezcitné srdce? Človek vstupuje do tohto veku po Mojom boku a tieto výnimočné dni a noci prežil spolu so Mnou práve pre Môj postoj k ľudstvu. Ľudia dnes zažívajú agóniu radosti, viac vnímajú Moju náklonnosť a milujú Ma s vervou, lebo v ich živote je vitalita a prestávajú byť márnotratnými synmi, ktorí blúdia až na kraj sveta.

Počas dní Môjho súžitia s človekom sa na Mňa ľudia spoliehajú a keďže na človeka beriem vo všetkom ohľad a vo svojej starostlivosti oňho som dôsledný, ľudia stále žijú v Mojom teplom objatí a nemusia znášať ani fúkanie vetra, ani silný dážď, ani pražiace slnko; žijú v šťastí a správajú sa ku Mne ako k milujúcej matke. Sú ako kvety v skleníku, celkom neschopní zniesť nápor „prírodných katastrof“, odjakživa neschopní stáť pevne. Umiestňujem ich teda doprostred skúšok burácajúceho mora a oni sa len ustavične „knísajú“, lebo si nemôžu pomôcť. Nemajú v podstate žiadnu silu na vzdor – a keďže ich duchovné postavenie je príliš nízke a ich telá príliš slabé, cítim na pleciach isté bremeno. A tak bez toho, aby si to uvedomovali, sú vystavení Mojim skúškam, lebo sú príliš krehkí a nedokážu odolať burácajúcim vetrom ani pražiacemu slnku. Nie je to Moje dielo súčasnosti? Keď ľudia čelia Mojim skúškam, prečo sa vždy rozplačú? Som k nim vari nespravodlivý? Zabíjam ich úmyselne? Prečo roztomilý stav človeka umiera a nikdy nie je vzkriesený? Ľudia Ma vždy schmatnú a nepustia; keďže nikdy nedokázali žiť sami, vždy sa Mnou nechali viesť za ruku, pričom sa veľmi báli, že ich odvedie niekto iný. Vari neriadim celý ich život? Vo svojom rušnom živote, keď prekonávali vrchy a údolia, zažili veľký rozruch – nepochádzalo to z Mojej ruky? Prečo ľudia nikdy nedokážu pochopiť Moje srdce? Prečo vždy zle pochopia Moje dobré úmysly? Prečo nemôže Moje dielo na zemi hladko napredovať? Z dôvodu ľudskej slabosti som sa vždy človeka stránil, čo Ma napĺňa smútkom: prečo sa v človeku nemôže vykonať ďalší krok Môjho diela? Odmlčím sa a starostlivo si vytváram vlastný úsudok: prečo Ma stále obmedzujú ľudské nedostatky? Prečo sa v Mojom diele vždy objavia prekážky? Dnes ešte v človeku nenachádzam úplnú odpoveď, lebo človek vždy mení svoj postoj, nikdy nie je normálny; buď Ma z celého srdca nenávidí, alebo Ma miluje najviac na svete. Ja, sám normálny Boh, takéto trýznenie zo strany človeka neznesiem. Keďže ľudia nie sú po duševnej stránke nikdy normálni, zdanlivo sa človeka trochu bojím, preto pri každom jeho pohybe musím mať na pamäti jeho nenormálnosť. Neúmyselne som v človeku objavil tajomstvo: vyšlo najavo, že za ním stojí strojca; preto sú ľudia vždy nebojácni a sebavedomí, akoby urobili niečo oprávnene. Ľudia sa teda stále tvária, že sú dospelí, a „malému dieťaťu“ sa vždy sladko prihovárajú. Nemôžem si pomôcť, no keď sledujem toto trápne ľudské divadlo, rozzúrim sa: prečo sú ľudia takí chladní a neúctiví voči sebe samým? Prečo nepoznajú samých seba? Pominuli sa Moje slová? Sú Moje slová nepriateľom človeka? Keď ľudia čítajú Moje slová, prečo Ma začnú neznášať? Prečo k Mojim slovám vždy pridávajú svoje vlastné myšlienky? Správam sa k človeku príliš nerozumne? Všetci ľudia by mali dobre popremýšľať nad tým, čo zahŕňajú Moje slová.

24. mája 1992