Neviem, do akej miery sa ľuďom darí urobiť z Mojich slov základ svojej existencie. Vždy som sa znepokojoval nad ľudským osudom, no zdá sa, že ľudia o tom nemajú ani tušenia – preto nikdy nebrali ohľad na Moje činy a nikdy si ku Mne nevytvorili hlboký obdiv vyplývajúci z Môjho postoja k človeku. Akoby sa už dávno zbavili svojich pocitov, aby uspokojili Moje srdce. Tvárou v tvár týmto okolnostiam sa znova odmlčím. Prečo nie sú Moje slová hodné ľudskej pozornosti a ďalšieho vstupu? Je to preto, lebo nemám žiadnu realitu a snažím sa nájsť niečo, čo by som mohol použiť proti ľuďom? Prečo sa Mi od ľudí vždy dostáva „zvláštneho zaobchádzania“? Som azda invalid umiestnený na vlastnom špeciálnom oddelení? Keď už veci dospeli do dnešného štádia, prečo sa na Mňa ľudia stále pozerajú inak? Je Môj postoj k človeku chybný? Dnes som začal nové dielo nad vesmírmi. Dal som ľuďom na zemi nový začiatok a všetkých som ich požiadal, aby sa vysťahovali z Môjho domu. A keďže ľudia sú k sebe radi zhovievaví, radím im, aby si uvedomovali samých seba a aby stále nevyrušovali Moje dielo. V „penzióne“, ktorý som otvoril, Ma nič nepodnecuje k odporu viac ako človek, lebo ľudia Ma stále privádzajú do problémov a prinášajú Mi sklamanie. Ich správanie Ma zahanbuje a Ja som nikdy nemohol držať hlavu vztýčenú. Preto k nim pokojne prehováram a žiadam ich, aby čím skôr odišli z Môjho domu a prestali bezplatne vyjedať Moje zásoby. Ak chcú zostať, musia podstúpiť utrpenie a zniesť Moje karhanie. Myslia si, že si ich počínanie vôbec neuvedomujem a netuším o ňom, a tak predo Mnou vždy vystupujú sebavedomo a bez náznaku zakolísania, pričom len predstierajú, že sú ľudia, aby sedeli počty. Keď kladiem na ľudí požiadavky, divia sa: nikdy by si nepomysleli, že Boh, ktorý bol toľko rokov dobrosrdečný a milý, by mohol vysloviť také bezcitné a neoprávnené slová, takže sa nezmôžu ani na slovo. Vtedy vidím, že nenávisť voči Mne sa v srdciach ľudí opäť rozmohla, lebo sa zasa začali sťažovať. Vždy broja proti zemi a preklínajú Nebo. V ich slovách však nenachádzam nič, čo by preklínalo ich samých, pretože ich sebaláska je obrovská. Zhrniem teda zmysel ľudského života: keďže ľudia príliš milujú samých seba, celé ich životy sú utrápené a prázdne a pre svoju nenávisť ku Mne prinášajú záhubu na vlastné hlavy.

Aj keď je v ľudských slovách obsiahnutá nevýslovná „láska“ ku Mne, keď tieto slová vezmem do „laboratória“ na otestovanie a preskúmam ich pod mikroskopom, celý ich obsah sa úplne jasne odhalí. V tomto okamihu ešte raz prichádzam medzi ľudí, aby som im dovolil nahliadnuť do ich „lekárskych záznamov“, a tak ich úprimne presvedčil. Keď ich ľudia zbadajú, ich tváre zachváti smútok, v srdciach pocítia ľútosť a sú natoľko znepokojení, že túžia ihneď zanechať svoje zlozvyky a vrátiť sa na správnu cestu, aby Ma potešili. Keď vidím ich odhodlanie, som nesmierne potešený; prestupuje Mnou radosť: „Kto okrem človeka by mohol so Mnou na zemi zdieľať radosť, smútok a strasti? Vari nie je človek jediný?“ Keď však odídem, ľudia roztrhajú svoje zdravotné záznamy, odhodia ich na zem a odpochodujú preč. Odvtedy som v ľudskom konaní videl len málo toho, čo by bolo v súlade s Mojou vôľou. Ich rozhodnutia predo Mnou sa však značne nahromadili, a keď sa na ne pozriem, cítim znechutenie, lebo neobsahujú nič, čo by sa mohlo stať predmetom Môjho potešenia; sú príliš poškvrnené. Keď ľudia vidia, že si ich rozhodnutia nevšímam, stanú sa chladnými. Následne už len zriedka podajú nejakú „žiadosť“, lebo ľudské srdce predo Mnou nikdy nezažilo chválu a vždy ho postretlo iba Moje odmietnutie – v životoch ľudí už niet žiadnej duchovnej opory, ich horlivosť sa tak vytráca a Ja už nemám pocit, že je „spaľujúca horúčava“. Ľudia počas svojho života veľmi trpia, a to až do takej miery, že s príchodom dnešnej situácie ich tak „trýznim“, že sa vznášajú medzi životom a smrťou. V dôsledku toho sa svetlo v ich tvárach vytráca a prichádzajú o svoju „živosť“, pretože všetci „vyrástli“. Neznesiem pohľad na žalostný stav ľudí, keď počas napomínania podstupujú zušľachťovanie – kto však môže vykúpiť biednu porážku ľudstva? Kto môže zachrániť človeka pred biednym ľudským životom? Prečo sa ľuďom nikdy nepodarilo vyslobodiť sa z priepasti mora súženia? Chytám ľudí do pasce úmyselne? Nikdy nepochopili Moje rozpoloženie, preto bedákam pred vesmírom, že spomedzi všetkých vecí v nebi a na zemi nikdy nič nepochopilo Moje srdce a od ničoho sa Mi nedostáva skutočnej lásky. Dokonca ani dnes netuším, prečo Ma ľudia nedokážu milovať. Dokážu Mi dať svoje srdcia a obetovať svoj osud, no prečo Mi nedokážu dať svoju lásku? Nemajú to, čo od nich žiadam? Ľudia dokážu milovať všetko okrem Mňa – prečo Ma teda nemôžu milovať? Prečo je ich láska vždy skrytá? Kým až dodnes stáli predo Mnou, prečo som nikdy nevidel ich lásku? Vari jej majú nedostatok? Úmyselne im to sťažujem? Stále vo svojich srdciach váhajú? Obávajú sa, že budú milovať nesprávnu osobu a nebudú to môcť napraviť? V ľuďoch je nespočetné množstvo nepochopiteľných tajomstiev, preto som pred človekom vždy „plachý a bojazlivý“.

Všetci ľudia dnes, v čase napredovania k bráne kráľovstva, začínajú robiť rázne pokroky – keď však prídu pred bránu, zavriem ju, ľudí vymknem a požiadam ich, aby Mi ukázali svoje vstupenky. Takýto čudný krok ľudia vôbec nečakali a všetci sú udivení. Prečo sa dnes brána – ktorá bola vždy otvorená dokorán – náhle zabuchla? Ľudia dupú a nepokojne pobehujú. Predstavujú si, že sa sem prederú, no keď Mi podajú svoje falošné vstupenky, hneď na mieste ich uvrhnem do ohnivej jamy. Keď potom uvidia vlastné „starostlivé úsilie“ v plameňoch, stratia nádej. Chytajú sa za hlavu, nariekajú, pozorujú nádhernú scenériu v kráľovstve, no nemôžu doň vstúpiť. Ja ich však pre ich žalostný stav dnu nepustím – kto môže narušiť Môj plán, ako sa mu zachce? Udeľujú sa požehnania budúcnosti výmenou za ľudskú horlivosť? Spočíva zmysel ľudskej existencie vo vstupe do Môjho kráľovstva podľa ľubovôle človeka? Som taký prízemný? Keby nebolo Mojich príkrych slov, nevstúpili by ľudia do kráľovstva už dávno? Ľudia Ma teda stále nenávidia pre všetky trápenia, ktoré im Moja existencia spôsobuje. Ak by som neexistoval, mohli by sa dnes tešiť z požehnaní kráľovstva – načo by potom bolo nutné znášať toto utrpenie? Ľuďom teda vravím, že by pre nich bolo lepšie, keby odišli, a že by mali využiť, ako dobre sa im teraz darí, aby mohli uniknúť; mali by využiť prítomnosť, kým sú ešte mladí, aby sa priučili nejakým zručnostiam. Ak to nespravia, neskôr už bude príliš neskoro. V Mojom dome nikto nikdy nezískal požehnania. Ľuďom vravím, aby sa poponáhľali a odišli, aby neuviazli v „chudobe“; v budúcnosti bude na ľútosť neskoro. Nemajte na seba príliš veľké nároky; prečo by ste si to mali sťažovať? Ľuďom však vravím aj to, že keď sa im nepodarí získať požehnania, nik sa na Mňa nemôže sťažovať. Nemám čas plytvať slovami na človeka. Dúfam, že to zostane v ľudských mysliach a že na to ľudia nezabudnú – tieto slová sú nepríjemnou pravdou, ktorú vydávam. Už dávno som stratil vieru v človeka, ako aj nádej v ľudí, pretože im chýba ctižiadosť. Nikdy Mi nedokázali dať srdce milujúce Boha a namiesto toho Mi stále dávajú svoje pohnútky. Človeku som toho povedal veľa, a keďže ľudia ešte aj dnes ignorujú Moje rady, hovorím im o svojom pohľade, aby v budúcnosti zle nepochopili Moje srdce; či v nadchádzajúcom období prežijú, alebo zomrú, je ich vec; nemám na to žiaden dosah. Dúfam, že si nájdu vlastnú cestu k prežitiu. V tomto som bezmocný. Keďže Ma človek naozaj nemiluje, naše cesty sa skrátka rozídu; v budúcnosti už nebudú medzi nami žiadne slová, už nebudeme mať spoločné témy na rozhovor, nebudeme si prekážať, každý pôjdeme svojou vlastnou cestou, ľudia Ma nesmú ísť hľadať a človeka už nikdy nepožiadam o „pomoc“. Je to len medzi nami a povedali sme si to na rovinu, aby sme sa v budúcnosti vyhli problémom. Neuľahčuje to všetko? Každý kráčame svojou vlastnou cestou a nemáme s tým druhým nič spoločné – čo je na tom zlé? Dúfam, že ľudia sa nad tým trochu zamyslia.

28. mája 1992