Vždy som bral ohľady na ľudí a umožňoval som im sýtiť a živiť sa Mojím slovom a prijímať všetku Moju hojnosť, aby ľudský život dozrel a aby som mohol spolu s ľuďmi, s ktorými zdieľam spoločné ambície, dosiahnuť výsledky. Nikdy som im nedal dôvod na rozpaky, no i tak nikdy nehľadia na Moje pocity. Je to preto, lebo ľudia sú necitliví a „pohŕdajú“ všetkým okrem Mňa. Vzhľadom na ich nedostatky s nimi do veľkej miery súcitím; preto som do nich vložil viac než len trochu úsilia, aby si mohli počas svojho pobytu na svete do sýtosti vychutnať všetku pozemskú hojnosť. Nezaobchádzam s nimi nespravodlivo, a keďže beriem do úvahy, že Ma nasledovali mnoho rokov, Moje srdce voči nim zmäklo. Akoby som nedokázal zniesť, že na týchto ľuďoch vykonávam svoje dielo. Keď teda hľadím na týchto vycivených ľudí, ktorí Ma milujú tak, ako milujú seba, v srdci mám vždy nevysvetliteľný pocit bolesti. Kto však preto poruší zvyklosti? Kto sa preto nechá vyrušiť? Napriek tomu som ľudstvo obdaroval všetkou svojou štedrosťou, aby si ju mohlo naplno užívať, a v tejto veci som s ľuďmi nezaobchádzal zle. Preto ľudstvo stále vidí Moju súcitnú a prívetivú tvár. Vždy som bol trpezlivý a vždy som čakal. Keď sa ľudia presýtia pôžitkami a začnú sa nudiť, vtedy začnem „uspokojovať“ ich žiadosti a všetkým im dovolím uniknúť z ich prázdnych životov a už nikdy sa ľudstvom nebudem zapodievať. Na zemi som používal morskú vodu na pohltenie ľudí, ovládal som ich prostredníctvom hladomoru, hrozil som im zamorením hmyzom a „polieval“ som ich hustými dažďami, no napriek tomu nikdy nepocítili prázdnotu života. Dokonca ani teraz ľudia stále nechápu zmysel života na zemi. Je možné, že práve život v Mojej prítomnosti je tým najhlbším zmyslom ľudského života? Pokiaľ je človek vo Mne, môže tak uniknúť hrozbe katastrofy? Koľko fyzických tiel na zemi žilo v stave slobody vlastného potešenia? Kto unikol prázdnote života v tele? Kto to však dokáže rozpoznať? Odkedy som stvoril ľudstvo, nik nedokázal viesť na zemi skutočne zmysluplný život, ľudstvo teda odjakživa zaháľalo a svoj život prežívalo úplne bezo zmyslu. Nik však nie je ochotný dostať sa z tejto zložitej situácie a nik nie je ochotný vyhnúť sa tomuto prázdnemu a únavnému životu. Ľudské skúsenosti ukazujú, že ani jeden z tých, čo žijú v tele, neunikol zvyklostiam ľudského sveta, aj keď využívajú to, že vo Mne nachádzajú radosť. Radšej vždy nechali prírode voľný priebeh a naďalej podvádzali sami seba.

Keď definitívne ukončím ľudskú existenciu, na zemi nezostane nik, kto by vydržal „prenasledovanie“ na zemi; až potom sa bude dať povedať, že Moje veľké dielo sa úplne dovŕšilo. V posledných dňoch Môjho vtelenia spočíva dielo, ktoré chcem vykonať, v tom, že ľudia majú pochopiť prázdnotu života v tele, a Ja túto príležitosť využijem na to, aby som telo vyhubil. Odvtedy už na zemi nebudú existovať žiadni ľudia, nik už nikdy nezaplače nad prázdnotou zeme, nik už nikdy neprehovorí o telesných strastiach, nik sa už nikdy nebude sťažovať, že som nespravodlivý, a všetci ľudia a veci vstúpia do odpočinku. Potom sa už ľudia nebudú náhliť, nebudú stále zaneprázdnení ani nebudú na zemi tu a tam stále niečo hľadať, pretože si pre seba nájdu vhodný konečný osud. Vtedy sa všetkým na tvári objaví úsmev. Potom už nebudem od ľudí nič žiadať a nebudem s nimi viesť žiadne ďalšie spory; medzi nami už nebude žiadna mierová zmluva. Existujem na zemi a ľudia tiež žijú na zemi; žijem a prebývam s nimi. Všetci cítia radosť z Mojej prítomnosti, a preto nechcú bezdôvodne odísť a boli by radšej, keby som ešte chvíľku zostal. Ako by som sa mohol prizerať pustošeniu zeme a nepohnúť pritom ani prstom a nepomôcť? Nepochádzam zo zeme; len vďaka svojej trpezlivosti som sa prinútil zotrvať tu až dodnes. Keby nebolo nekonečných prosieb ľudstva, už dávno by som odišiel. Dnes sa ľudia dokážu o seba postarať a nepotrebujú Moju pomoc, lebo dozreli a nepotrebujú, aby som ich kŕmil. Preto mám v pláne usporiadať s ľuďmi „víťaznú oslavu“, po ktorej sa s nimi rozlúčim, aby o tom vedeli. Samozrejme, rozchod v zlom by nebol dobrý, pretože medzi nami nie je žiadna nevraživosť. Naše priateľstvo bude teda trvať naveky. Dúfam, že po našom rozchode budú môcť ľudia pokračovať v Mojom „dedičstve“ a nezabudnú na učenie, ktoré som im počas života sprostredkoval. Dúfam, že nespravia nič, čo by zneuctilo Moje meno, a že budú dbať na Moje slovo. Dúfam, že všetci ľudia urobia maximum, aby Ma po Mojom odchode uspokojili; dúfam, že Moje slovo bude tvoriť základ ich životov a že sa im podarí nesklamať Moje nádeje, lebo Moje srdce si vždy robilo o ľudí starosti a vždy som na nich lipol. S ľudstvom sme sa kedysi zhromaždili a na zemi sme si vychutnávali tie isté požehnania, aké sú v nebi. Žil som spolu s ľuďmi a prebýval som s nimi; ľudia Ma vždy milovali a Ja som vždy miloval ich. Mali sme k sebe blízko. Keď sa obzriem späť na obdobie, ktoré som prežil s ľuďmi, spomínam si, že naše dni boli plné smiechu a radosti, no objavili sa aj hádky. Láska medzi nami však predsa len vznikla na tomto základe a naše vzájomné styky sa nikdy neprerušili. Počas toho, ako som bol s ľudstvom dlhé roky v kontakte, zanechalo vo Mne hlboký dojem a tiež som dal ľuďom mnoho vecí pre radosť, za čo Mi vždy boli dvojnásobne vďační. Teraz už naše stretnutia nikdy nebudú také ako predtým; kto môže utiecť pred týmto okamihom nášho rozchodu? Ľudia voči Mne pociťujú hlbokú náklonnosť a Ja k nim zasa nekonečnú lásku – čo sa s tým však dá robiť? Kto by sa opovážil nedodržať požiadavky nebeského Otca? Vrátim sa do svojho príbytku, kde dokončím ďalšiu časť svojho diela. Možno raz opäť budeme mať príležitosť stretnúť sa. Dúfam, že ľudia nebudú príliš trúchliť a že Ma budú na zemi uspokojovať; Môj Duch v nebi ich bude často zahŕňať milosťou.

V čase stvorenia som prorokoval, že v posledných dňoch stvorím skupinu ľudí, ktorí budú zmýšľať rovnako ako Ja. Predpovedal som, že po tom, ako na zemi v posledných dňoch určím vzor, vrátim sa do svojho príbytku. Keď Ma celé ľudstvo uspokojí, splní Moju požiadavku a už od neho nebudem nič žiadať. Namiesto toho si budeme s ľuďmi rozprávať príbehy o starých časoch a potom sa rozídeme. Začal som toto dielo a umožnil som ľuďom, aby sa psychicky pripravili a pochopili Moje úmysly, aby Ma azda zle nepochopili a nemysleli si, že som krutý či bezcitný, čo nie je Mojím úmyslom. Vari Ma ľudia milujú, no i tak Mi odmietajú poskytnúť vhodné miesto na odpočinok? Nie sú ochotní úpenlivo prosiť nebeského Otca v Mojom mene? Neronili slzy súcitu so Mnou? Nepomohli Nám dosiahnuť skoré opätovné stretnutie – medzi Otcom a Synom? Tak prečo sú teraz neochotní? Moja služba na zemi sa naplnila, a keď sa naše cesty s ľuďmi rozídu, budem im aj naďalej pomáhať; nie je to dobré? Aby Moje dielo dosiahlo lepšie výsledky a bolo užitočné pre obe strany, musíme sa rozísť, aj keď to bolí. Nech naše slzy padajú v tichosti; Ľuďom už nebudem nič vytýkať. V minulosti som ľuďom povedal veľa vecí, z ktorých všetky sa im zabodli do srdca a zapríčinili, že ronili slzy žiaľu. Týmto sa za to ľuďom ospravedlňujem a prosím ich o odpustenie. Žiadam ich, aby ku Mne neprechovávali nenávisť, lebo to všetko slúži pre ich vlastné dobro. Preto dúfam, že ľudia pochopia Moje srdce. V minulosti sme mali svoje spory, no pri pohľade späť sme z toho mali všetci prospech. Vďaka týmto sporom si Boh a ľudia vybudovali most priateľstva. Nie je to ovocie našej spoločnej snahy? Všetkých by nás to malo tešiť. Žiadam ľudí, aby Mi odpustili predošlé „chyby“. Ich prehrešky budú tiež zabudnuté. Pokiaľ Mi budú schopní v budúcnosti opätovať lásku, bude to útechou pre Môjho Ducha v nebi. Neviem, ako sa ľudia v tejto veci rozhodnú – či budú ľudia ochotní vyhovieť Mi v Mojej poslednej žiadosti, alebo nie. Nežiadam od nich nič iné, len aby Ma milovali. To stačí. Dá sa to dosiahnuť? Nech všetky nepríjemné veci, ktoré sa medzi nami udiali, zostanú v minulosti; nech je medzi nami vždy láska. Ľuďom som dal toľko lásky a oni zaplatili takú vysokú cenu za to, aby Ma milovali. Preto dúfam, že si ľudia budú vážiť rýdzu a čistú lásku medzi nami, aby sa naša láska rozšírila na celý ľudský svet a navždy sa odovzdávala. Keď sa znova zídeme, nech sme stále prepojení v láske, aby naša láska pokračovala naveky a aby ju všetci ľudia velebili a rozširovali. To by Ma uspokojilo a ľuďom by som ukázal svoju usmiatu tvár. Dúfam, že ľudia budú pamätať na Moje výzvy.

1. júna 1992