Tak ako Boh povedal: „Nikto nemôže pochopiť pôvod Mojich slov ani nepozná Môj zámer, keď ich hovorím,“ keby nebolo vedenia Božieho Ducha a príchodu Jeho výrokov, všetci ľudia by zahynuli pod Jeho napomínaním. Prečo Bohu trvalo tak dlho preskúšať všetkých ľudí? A to až päť mesiacov? Práve toto je ústredný bod nášho duchovného spoločenstva, ako aj ústredný bod Božej múdrosti. Môžeme postulovať nasledovné: Ak by budovanie cirkvi pokračovalo až do dnešných dní, aký by bol výsledok bez tohto obdobia skúšania človeka a bez toho, aby Boh dôrazne zasiahol, zabil a rozsekal skazený ľudský rod? Boh teda hneď v prvej vete prechádza rovno k veci a priamo poukazuje na želaný účinok tohto niekoľkomesačného diela – skutočne zarezáva do krvi pri prvom vpichu! To stačí na preukázanie múdrosti Božích skutkov počas tohto niekoľkomesačného obdobia: umožnili každému, aby sa prostredníctvom skúšky naučil, ako sa podriadiť a ako sa úprimne vydať, ako aj ako lepšie spoznať Boha skrze bolestné zušľachťovanie. Čím väčšie zúfalstvo ľudia prežívajú, tým lepšie spoznávajú sami seba. A pravdu povediac, čím viac čelia zušľachťovaniu, ktoré je plné utrpenia, tým viac spoznávajú svoju skazenosť až do tej miery, že spoznávajú, že nie sú hodní ani toho, aby boli služobníkmi Boha, a že poskytovať službu znamená byť Ním povýšený. A tak po dosiahnutí tohto výsledku, keď človek vyčerpal každú časť seba samého, Boh priamo dáva hlas zvukom milosrdenstva, bez toho, aby čokoľvek skrýval. Po týchto niekoľkých mesiacoch je zjavné, že Božia metóda diela považuje dnešok za začiatočný bod; toto každému objasnil. Pretože v minulosti Boh často hovoril, že „nie je ľahké zaslúžiť si právo nazývať sa Božím ľudom“, tieto slová zniesol na ľudí, ktorí sú označovaní ako služobníci, čo stačí na to, aby ukázal, že Boh je bez najmenších pochybností dôveryhodný. Čokoľvek Boh povie sa splní v rôznej miere a v žiadnom prípade to nie sú prázdne reči.

Keď sú všetci ľudia plní zármutku a žiaľu až kým sa neodpúta ich pozornosť, Božie slová ako tieto zatnú do živého a oživia ich všetkých uprostred ich beznádeje. Aby Boh vylúčil z mysle ľudí akékoľvek ďalšie pochybnosti, dodal nasledovné: „Hoci sa o nich hovorí ako o Mojich ľuďoch, tento titul nie je v žiadnom prípade druhoradý k tomu, aby sa nazývali Mojimi ‚synmi‘.“ To stačí na to, aby sa ukázalo, že len Boh je schopný chrániť svoju vlastnú autoritu, a keď si to ľudia prečítajú, ešte pevnejšie uveria, že to zďaleka nie je len metóda konania, ale skutočnosť. Aby vízie ľudí zostali nezakalené, ide ešte o krok ďalej: v Jeho novom prístupe sa objasňuje identita každého človeka. To stačí na to, aby sa ukázala Božia múdrosť a ľuďom to umožňuje lepšie spoznať, že Boh vidí do ľudských sŕdc; vo svojich myšlienkach a činoch sú ľudia ako bábky, za ktorých nitky ťahá Boh, to je isté a nespochybniteľné.

Keď sa vrátime na počiatok, Boh od začiatku priamo poukázal na to, že prvý krok Jeho diela, „očistenie cirkvi“, už bol ukončený. „Situácia teraz nie je taká, aká bola kedysi, a Moje dielo vstúpilo do nového začiatku.“ Z tohto tvrdenia možno vidieť, že Božie dielo vstúpilo do nového východiskového bodu, na ktorý bezprostredne nadväzuje, a naznačil nám plány ďalšieho kroku svojho diela – po ukončení budovania cirkvi sa začne život Veku kráľovstva, „pretože teraz už nie je éra budovania cirkvi, ale skôr éra, v ktorej sa úspešne buduje kráľovstvo“. Okrem toho uviedol, že keďže ľudia sú stále na zemi, ich zhromaždenia sa budú naďalej označovať ako cirkev, čím sa vyhne realizácii nereálneho „kráľovstva“, ako si ho každý predstavoval. Ďalej sa duchovné spoločenstvo bude zaoberať otázkou vízií.

Prečo sa napriek tomu, že teraz je éra budovania kráľovstva a koniec budovania cirkvi, všetky zhromaždenia stále nazývajú cirkvou? V minulosti sa hovorilo, že cirkev je predchodcom kráľovstva a bez cirkvi nemožno hovoriť o kráľovstve. Začiatok Veku kráľovstva je začiatkom Božej služby v tele a Vek kráľovstva je nastolený vteleným Bohom. To, čo prináša, je Vek kráľovstva, a nie oficiálne zostúpenie kráľovstva. Nie je ťažké si to predstaviť; to, čo mám na mysli pod pojmom Boží ľud, je ľud Veku kráľovstva, a nie ľud samotného kráľovstva. Preto by dávalo zmysel povedať, že zhromaždenia na zemi by sa mali stále označovať ako cirkev. V minulosti konal v rámci svojej normálnej ľudskej prirodzenosti, pričom ešte nebol dosvedčený za samotného Boha, a tak sa vtedy medzi ľuďmi nezačal Vek kráľovstva; to znamená, ako som povedal, že Môj Duch ešte oficiálne nezačal pôsobiť v Mojom vtelení. Teraz, keď sa vydalo svedectvo o samotnom Bohu, sa kráľovstvo uskutočňuje medzi ľuďmi. To znamená, že začnem pôsobiť vo svojej božskej prirodzenosti, a tak sa tí ľudia, ktorí dokážu oceniť slová, ktoré hovorím, a skutky, ktoré konám vo svojej božskej prirodzenosti, stanú známymi ako Môj ľud Veku kráľovstva. Z tohto vznikol „Boží ľud“. V tejto etape je to predovšetkým Moja božská prirodzenosť, ktorá koná a hovorí. Človek jednoducho nemôže zasiahnuť, ani nemôže narušiť Môj plán. Keď Boh dosiahne určité štádium vo svojom hovorení, Jeho meno je dosvedčené a od tohto bodu sa začne Jeho skúška ľudstva. To je vrchol múdrosti v Božom diele. Kladie pevný základ a zapúšťa korene pre začiatok ďalšieho kroku, ako aj pre ukončenie posledného kroku. Toto je niečo, čo ako ľudská bytosť nemohol nikto predvídať; je to miesto, kde sa stretáva prvá a druhá časť éry súdu. Bez tých niekoľkých mesiacov, počas ktorých som zušľachťoval človeka, by Moja božská prirodzenosť nemala ako pôsobiť. Tých niekoľko mesiacov zušľachťovania otvorilo cestu ďalšiemu kroku Môjho diela. Ukončenie týchto niekoľkých mesiacov diela je znamením, že ďalšia fáza diela bude vážnejšia. Ak človek skutočne rozumie Božím slovám, môže byť schopný pochopiť, že toto niekoľkomesačné obdobie využíva na to, aby začal ďalší krok svojho diela, a tým mu umožnil dosiahnuť ešte lepšie výsledky. Pretože bránenie Mojej ľudskej prirodzenosti vytvorilo prekážku pre ďalší krok Môjho diela, vďaka týmto niekoľkým mesiacom zušľachťovania skrze utrpenie, sú obe strany poučené a získali značný úžitok. Až teraz si človek v dôsledku toho začína vážiť Môj spôsob, akým sa k nemu obraciam. Preto, keď Boh jedným ťahom svojho písacieho štetca povedal, že už nebude ľudí nazývať „služobníkmi“, ale „Božím ľudom“, všetkých premohla radosť. To bola Achillova päta človeka. Boh hovoril tak, ako hovoril, práve preto, aby sa zmocnil tejto životne dôležitej slabosti človeka.

Aby si Boh ešte viac získal všetkých ľudí a získal si ich bezvýhradnú vieru a aby poukázal na skutočnosť, že pobožnosť niektorých ľudí je poškvrnená nečistotami, urobil ďalší krok a upozornil na rôzne druhy ľudskej škaredosti, čím naplnil svoje slová: „Koľkí Ma úprimne milujú? Kto nekoná z ohľadu na vlastnú budúcnosť? Kto sa nikdy nesťažoval počas svojich skúšok?“ Na základe takýchto slov je každý schopný rozoznať svoju vlastnú vzdorovitosť, nelojálnosť a nedostatok synovskej zbožnosti, a tak prísť k poznaniu, že Božie milosrdenstvo a láskavosť sprevádzajú všetkých, ktorí Ho hľadajú, na každom kroku. To možno vidieť z nasledujúcich slov: „Keď sú niektorí na pokraji ústupu, keď všetci, ktorí dúfajú, že zmením svoj spôsob reči, stratili nádej, vtedy vydám zvuky spásy a privediem všetkých, ktorí Ma úprimne milujú, späť do svojho kráľovstva, pred svoj trón.“ Tu si výrazy „tí, ktorí Ma úprimne milujú“ a rečnícka otázka „Koľkí Ma úprimne milujú?“ neodporujú. Ukazujú, ako „úprimnosť“ v tomto kontexte obsahuje nečistoty. Nie preto, že by Boh nič nevedel; je to práve preto, že Boh vidí do najhlbšieho vnútra ľudských sŕdc, používa slová ako „úprimnosť“, ktoré sú sarkazmom namiereným proti skazenému ľudskému rodu, aby každý hlbšie pocítil svoju zadlženosť voči Bohu a prísnejšie sa pokarhal, ako aj aby si uvedomil skutočnosť, že krivdy v jeho srdci pochádzajú výlučne od satana. Každý je prekvapený, keď vidí výraz ako „pobožnosť“, a v súkromí si pomyslí: „Mnohokrát som sa hneval na nebo a na zem a mnohokrát som chcel odísť, ale pretože som sa bál Božích správnych ustanovení, riešil som veci tak či onak, len aby som ich mal za sebou a išiel s davom, čakajúc na to, že Boh sa so mnou bude zaoberať, a myslel som si, že ak sa veci ukážu byť naozaj beznádejné, budem mať ešte dostatok času, aby som pomaly vycúval. Teraz nás však Boh volá svojim oddaným ľudom. Môže byť Boh naozaj Bohom, ktorý vidí do najhlbších ľudských sŕdc?“ Práve preto, aby sa predišlo takémuto nedorozumeniu, Boh až na samom konci upozornil na psychologické stavy rôznych typov ľudí a spôsobil, že všetci prešli zo stavu, keď vnútorne pochybovali, zatiaľ čo navonok vyjadrovali radosť, do stavu, keď sú presvedčení srdcom, slovom a pohľadom. Týmto spôsobom sa dojem človeka z Božieho slova prehĺbil, čoho prirodzeným dôsledkom bolo, že človek sa stal o niečo vystrašenejším, o niečo bojazlivejším a navyše získal lepšie pochopenie Boha. Nakoniec, aby zmiernil obavy človeka, Boh povedal: „Ale keďže minulosť je minulosť a prítomnosť je už tu, netreba viac nostalgicky túžiť po včerajšku ani myslieť na budúcnosť.“ Takýto napätý, harmonický a pritom jadrný spôsob reči má ešte väčší účinok, pretože spôsobuje, že všetci, ktorí čítajú Jeho slová, opäť vidia svetlo uprostred zúfalstva minulosti, až kým neuvidia Božiu múdrosť a skutky, získajú prívlastok „Boží ľud“, odstránia mraky pochybností zo svojich sŕdc a potom sa spoznajú z meniacich sa vzorcov svojich psychických stavov. Tieto stavy sa striedajú a vzniká z nich smútok a žiaľ, šťastie a radosť. V tejto kapitole Boh načrtol obraz ľudí, ktorý je taký živý a prenikavý v každom detaile, že dospel do bodu dokonalosti. Je to naozaj niečo, čo človek nemôže dosiahnuť, niečo, čo skutočne odhaľuje tajomstvá v najhlbších zákutiach ľudského srdca. Je možné, aby niečo také dokázal človek?

Hneď potom nasleduje ešte dôležitejšia pasáž, ktorá zjavuje Božie správne ustanovenie priamo človeku a ktorá je navyše najdôležitejšou časťou: „Ako ľudia, ktokoľvek ide proti realite a nerobí veci podľa Môjho vedenia, nedospeje k dobrému koncu, ale privodí si len problémy. Zo všetkého, čo sa vo vesmíre deje, neexistuje nič, v čom by som nemal posledné slovo.“ Či to nie je Božie správne ustanovenie? Stačí to na to, aby sa ukázalo, že je veľa takých príkladov, ktorí toto správne ustanovenie porušujú. Na základe uvedeného Boh ďalej vyzýva všetkých, aby sa nezamýšľali nad svojím osudom. Ak by sa niekto odvážil chcieť sa vymaniť z Božieho ovládania, následky by boli nepredstaviteľne hrozné. To potom umožňuje všetkým, ktorí v týchto slovách zažili osvietenie a osvetlenie, lepšie pochopiť Božie správne ustanovenie, ako aj pochopiť, že Jeho majestát sa nesmie uraziť, a tak sa stať skúsenejšími a stabilnejšími, sviežimi ako borovica, ktorá, ošľahaná vetrom a mrazom, vzdoruje hrozbe krutého chladu a naďalej prispieva k prekvitajúcej zelenej vitalite prírody. Väčšina ľudí sa pri stretnutí s týmto úryvkom cíti zmätená, akoby sa túlala v nejakom bludisku; je to preto, že obsah Božích slov sa pomerne rýchlo mení, a tak deväť z desiatich ľudí pri pokuse pochopiť svoje vlastné skazené povahy vstupuje do labyrintu. Aby dielo v budúcnosti prebiehalo hladšie, aby sa odstránili pochybnosti v srdciach všetkých ľudí a aby sa všetci posunuli o krok ďalej vo svojej viere v Božiu vernosť, zdôrazňuje na konci tohto úryvku: „Každý z tých, ktorí Ma úprimne milujú, sa určite vráti pred Môj trón.“ Takto sa myseľ ľudí, ktorí prešli Jeho niekoľkomesačným dielom, v okamihu zbaví časti svojich obáv. Ba čo viac, ich srdcia, ktoré viseli v povetrí, sa vrátia do stavu, v akom boli kedysi, akoby na zem spadol ťažký kameň. Už sa nemusia zamýšľať nad svojím osudom; navyše veria, že Boh už nebude hovoriť prázdne slová. Keďže ľudia sú samospravodliví, niet ani jedného, ktorý by neveril, že prejavuje voči Bohu najvyššiu pobožnosť; preto Boh zámerne zdôrazňuje „úprimne“ – aby dosiahol lepší výsledok. To má vydláždiť cestu a položiť základy pre ďalší krok v Jeho diele.