Jn 20, 26-29 A po ôsmich dňoch boli vnútri opäť Jeho učeníci a s nimi Tomáš. Potom prišiel Ježiš, dvere boli zatvorené, postavil sa doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Natiahni sem prst a pozri si Moje ruky, natiahni sem ruku a vlož ju do Môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tomáš Mu odpovedal: „Môj Pán a Môj Boh.“ Ježiš mu povedal: „Tomáš, pretože si Ma videl, uveril si; blahoslavení sú tí, čo nevideli, a predsa uverili.“

Jn 21, 16-17 Druhýkrát sa Ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ On Mu odpovedal: „Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Povedal mu: „Pas Moje ovce.“ Tretíkrát sa Ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ Peter sa zarmútil, lebo sa Ho tretíkrát spýtal: „Miluješ Ma?“ A on mu povedal: „Pane, Ty vieš všetko, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Ježiš mu povedal: „Pas Moje ovce.“

V týchto úryvkoch sú opísané určité veci, ktoré Pán Ježiš vykonal a povedal svojim učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní. Najprv sa pozrime, či je Pán Ježiš v niečom iný pred zmŕtvychvstaním a po ňom. Bol stále tým istým Pánom Ježišom ako predtým? V Písme sa nachádza nasledujúci riadok, ktorý opisuje Pána Ježiša po zmŕtvychvstaní: „Potom prišiel Ježiš, dvere boli zatvorené, postavil sa doprostred a povedal: ‚Pokoj vám!‘“ Je úplne jasné, že Pán Ježiš v tom čase už neprebýval v hmotnom, ale v duchovnom tele. Bolo to preto, lebo prekročil obmedzenia tela. Dvere boli síce zatvorené, no On mohol aj tak vojsť medzi ľudí a dovoliť im, aby Ho uvideli. Toto je najväčší rozdiel medzi Pánom Ježišom po zmŕtvychvstaní a Pánom Ježišom žijúcim v tele pred zmŕtvychvstaním. Hoci vo vzhľade duchovného tela v danej chvíli a vo vzhľade Pána Ježiša predtým nebol žiadny rozdiel, ľudia Ho od tej chvíle vnímali ako cudzieho, pretože po tom, ako vstal z mŕtvych, sa stal duchovným telom, ktoré v porovnaní s Jeho predchádzajúcim telom bolo pre ľudí väčšou záhadou a viac ich miatlo. Zároveň to spôsobilo, že Pán Ježiš a ľudia si boli vzdialenejší a ľudia mali vo svojich srdciach pocit, že v tej chvíli sa stal záhadnejším. Toto poznanie a pocity ľudí náhle vrátili do doby, keď verili v Boha, ktorého nemohli vidieť ani sa Ho dotknúť. Prvá vec, ktorú teda Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní urobil, bola tá, že ľuďom dovolil, aby Ho videli, a potvrdil, že existuje a že vstal z mŕtvych. Tento skutok navyše obnovil Jeho vzťah s ľuďmi z čias, keď pôsobil v tele, keď bol Kristom, ktorého mohli vidieť a ktorého sa mohli dotknúť. Jedným z dôsledkov toho je, že ľudia vôbec nepochybovali o tom, že Pán Ježiš po tom, ako Ho pribili na kríž, vstal z mŕtvych, a nemali ani žiadne pochybnosti o Jeho diele spočívajúcom vo vykúpení ľudstva. Skutočnosť, že Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil ľuďom a dovolil im, aby Ho uvideli a dotkli sa Ho, navyše pevne ukotvila ľudstvo vo Veku milosti. To zaistilo, že ľudia sa odteraz nebudú na domnelom základe spočívajúcom v tom, že Pán Ježiš „zmizol“ alebo „bez slova odišiel“, vracať do predchádzajúceho Veku zákona. Takto zabezpečil, že budú pokračovať v napredovaní a nasledovať učenie Pána Ježiša a dielo, ktoré vykonal. Týmto sa formálne otvorila nová etapa v diele vo Veku milosti a ľudia, ktorí žili pod zákonom, od tejto chvíle zákon formálne opustili a vstúpili do novej éry, do nového začiatku. Toto sú mnohostranné významy zjavenia Pána Ježiša ľudstvu po zmŕtvychvstaní.

Keďže Pán Ježiš teraz prebýval v duchovnom tele, ako sa Ho ľudia mohli dotknúť a ako Ho mohli vidieť? Táto otázka sa dotýka významu toho, že Pán Ježiš sa zjavil ľuďom. Všimli ste si niečo v úryvkoch z Písma, ktoré sme si práve prečítali? Duchovné telá vo všeobecnosti nie sú viditeľné a nemožno sa ich dotknúť a po zmŕtvychvstaní bolo dielo, ktoré Pán Ježiš na seba vzal, už dokončené. Teoreticky teda nemal vôbec žiadnu potrebu vracať sa medzi ľudí vo svojom pôvodnom obraze a stretnúť sa s nimi. Zjavenie duchovného tela Pána Ježiša ľuďom ako Tomáš však spôsobilo, že Jeho zjavenie bolo konkrétnejšie a preniklo hlbšie do ľudských sŕdc. Keď prišiel k neveriacemu Tomášovi, dovolil mu, aby sa dotkol Jeho ruky, a povedal mu: „Natiahni sem ruku a vlož ju do Môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tieto slová a skutky neboli vecami, ktoré Pán Ježiš chcel povedať a urobiť len po svojom zmŕtvychvstaní. V skutočnosti to boli veci, ktoré chcel povedať a urobiť ešte predtým, ako Ho pribili na kríž, pretože Tomášove pochybnosti nevznikli až vtedy, ale mal ich počas celého svojho nasledovania Pána Ježiša. Je zjavné, že Pán Ježiš mal k ľuďom ako Tomáš pochopenie ešte skôr, než Ho pribili na kríž. Čo z toho teda môžeme vyvodiť? Po zmŕtvychvstaní bol stále tým istým Pánom Ježišom. Jeho podstata sa nezmenila. Bol tu však Pán Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych a vrátil sa z duchovného sveta so svojím pôvodným obrazom, so svojou pôvodnou povahou a porozumením pre ľudstvo z čias, keď bol v tele. Preto išiel najprv k Tomášovi a nechal ho, nech sa Mu dotkne rebra, a to nielen preto, aby Tomáš videl Jeho duchovné telo po zmŕtvychvstaní, ale aj preto, aby sa dotkol Jeho duchovného tela a cítil jeho existenciu, a tak sa úplne zbavil svojich pochybností. Skôr než Pána Ježiša pribili na kríž, Tomáš vždy pochyboval o tom, že je Kristus, a nebol schopný veriť. Veriť v Boha začal až na základe toho, čo videl na vlastné oči a čoho sa mohol dotknúť vlastnými rukami. Pán Ježiš dobre rozumel viere takéhoto človeka. Títo ľudia verili len v Boha na nebi a vôbec neverili v toho, ktorého zoslal Boh, alebo v Krista v tele a ani ho neprijali. Preto, by Tomáš uznal existenciu Pána Ježiša a to, že je naozaj vtelený Boh, a aby v to veril, dovolil mu vystrieť ruku a dotknúť sa Jeho rebra. Boli Tomášove pochybnosti pred zmŕtvychvstaním Pána Ježiša a po ňom v niečom rozdielne? Vždy pochyboval a okrem toho, že sa mu duchovné telo Pána Ježiša osobne zjavilo a dovolil mu dotknúť sa stôp po klincoch na Jeho tele neexistoval iný spôsob, ako by ktokoľvek mohol jeho pochybnosti vyvrátiť a odohnať. Takže od chvíle, keď Pán Ježiš dovolil Tomášovi, aby sa dotkol Jeho rebra, a Tomáš mohol skutočne vnímať existenciu stôp po klincoch, jeho pochybnosti zmizli a skutočne vedel, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Uznal a uveril, že Pán Ježiš bol pravý Kristus a vtelený Boh. Hoci v tejto chvíli už viac nepochyboval, navždy stratil možnosť stretnúť sa s Kristom. Navždy stratil možnosť byť s Ním, nasledovať Ho, spoznať Ho. Stratil možnosť, aby ho Kristus zdokonalil. Zjavenie a slová Pána Ježiša boli záverom a verdiktom o viere tých, ktorí boli plní pochybností. Použil svoje skutočné slová a skutky, aby pochybovačom a tým, čo verili len v Boha na nebi, ale neverili v Krista, povedal: Boh ich vieru neschvaľoval a neschvaľoval ani to, aby Ho nasledovali, keď o Ňom pochybujú. Deň, keď úplne uverili v Boha a Krista, mohol byť len dňom, keď Boh dokončil svoje veľkolepé dielo. Samozrejme, ten deň bol zároveň dňom vynesenia verdiktu nad ich pochybovaním. Ich postoj ku Kristovi určil ich osud, ich tvrdošijné pochybnosti znamenali, že ich viera im nepriniesla žiadne ovocie, a ich tvrdosť zas znamenala, že ich nádeje boli márne. Keďže ich vieru v Boha na nebi živili ilúzie a ich pochybnosti o Kristovi boli v skutočnosti ich pravým postojom k Bohu, aj keď sa dotkli stôp po klincoch na tele Pána Ježiša, ich viera bola naďalej zbytočná a ich výsledky možno opísať len ako naberanie vody deravým košom, teda úplne zbytočne. To, čo Pán Ježiš povedal Tomášovi, bolo očividne to, čo hovorí každému človeku: Pán Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, je Pán Ježiš, ktorý tridsaťtri a pol roka pracoval medzi ľuďmi. Hoci Ho pribili na kríž a bol v údolí tieňa smrti a hoci vstal z mŕtvych, nijako sa nezmenil. Aj keď mal teraz na tele stopy po klincoch a hoci vstal z mŕtvych a vyšiel z hrobu, Jeho povaha, Jeho porozumenie pre ľudstvo a Jeho úmysly týkajúce sa ľudstva sa ani trochu nezmenili. Ľuďom tiež hovoril, že zišiel z kríža, zvíťazil nad hriechom, prekonal ťažkosti a zvíťazil nad smrťou. Stopy po klincoch boli len dôkazom Jeho víťazstva nad satanom, dôkazom, že je obetou za hriech, aby úspešne vykúpil celé ľudstvo. Ľuďom hovoril, že už na seba vzal hriechy ľudstva a dokončil svoje dielo vykúpenia. Keď sa vrátil, aby navštívil svojich učeníkov, prostredníctvom svojho zjavenia im povedal: „Som stále živý, stále existujem a dnes pred vami skutočne stojím, aby ste Ma videli a dotkli sa Ma. Vždy budem s vami.“ Pán Ježiš chcel tiež použiť Tomášov prípad ako varovanie ľudí budúcnosti: Hoci Pána Ježiša vo svojej viere v Neho nemôžeš vidieť ani sa Ho dotknúť, si kvôli svojej pravej viere požehnaný, kvôli nej Pána Ježiša vidíš a takýto človek je požehnaný.

Slová o tom, že Pán Ježiš prehovoril, keď sa zjavil Tomášovi, ktoré sú zaznamenané v Biblii, veľmi pomáhajú všetkým ľuďom vo Veku milosti. Jeho zjavenie Tomášovi a slová, ktoré mu povedal, mali veľmi veľký vplyv na nasledujúce generácie – ich význam je večný. Tomáš predstavuje človeka, ktorý v Boha verí, no pochybuje o Ňom. Je podozrievavý, má zlovestné srdce, je vierolomný a neverí vo veci, ktoré Boh dokáže. Neverí v Božiu všemohúcnosť a Jeho zvrchovanosť a neverí ani vo vteleného Boha. Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša bolo však v rozpore s týmito charakteristikami a navyše mu umožnilo objaviť a uvedomiť si svoju vlastnú pochybnosť, uznať svoju vierolomnosť a začať skutočne veriť v existenciu a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. To, čo sa stalo s Tomášom, bolo varovaním a upozornením pre neskoršie generácie, aby si viac ľudí mohlo uvedomiť, že nemajú pochybovať ako Tomáš a že ak budú plní pochybností, upadnú do temnoty. Ak nasleduješ Boha, no rovnako ako Tomáš sa vždy chceš dotknúť Pánovho rebra a cítiť Jeho stopy po klincoch, aby si si potvrdil alebo overil, či Boh existuje, a aby si o tom špekuloval, Boh ťa zaprie. Pán Ježiš teda od ľudí vyžaduje, aby neboli ako Tomáš a neverili len tomu, čo vidia na vlastné oči, ale boli čistými, čestnými ľuďmi, aby nemali o Bohu pochybnosti, ale v Neho jednoducho verili a nasledovali Ho. Takíto ľudia sú požehnaní. To je veľmi malá požiadavka Pána Ježiša na ľudí a tiež varovanie pre Jeho nasledovateľov.

Vyššie je uvedený postoj Pána Ježiša k tým, ktorí sú plní pochybností. Čo teda povedal Pán Ježiš tým, ktorí v Neho dokážu úprimne uveriť a nasledovať Ho, a čo pre nich urobil? Na to sa pozrieme teraz v rozhovore medzi Pánom Ježišom a Petrom.

V tomto rozhovore sa Pán Ježiš opakovane opýtal Petra jednu vec: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ Toto je vyššia úroveň, ktorú Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní vyžadoval od ľudí ako Peter, ľudí, ktorí skutočne veria v Krista a snažia sa milovať Pána. Táto otázka mala charakter vyšetrovania a vypočúvania. Ba čo viac, bola to požiadavka na ľudí ako Peter a tiež niečo, čo sa od nich očakávalo. Pán Ježiš použil túto metódu kladenia otázok, aby ľudia o sebe premýšľali, pozreli sa do svojho vnútra a opýtali sa: Aké má Pán Ježiš na ľudí požiadavky? Milujem Pána? Som človekom, ktorý miluje Boha? Ako by som mal milovať Boha? Aj keď Pán Ježiš položil túto otázku len Petrovi, pravda je taká, že keď mu kládol tieto otázky, vo svojom srdci chcel túto príležitosť využiť na to, aby rovnakú otázku položil viacerým ľuďom, ktorí sa snažia milovať Boha. Ide len o to, že Peter mal to požehnanie predstavovať tento druh človeka a dostať túto otázku z úst samotného Pána Ježiša.

V porovnaní s nasledujúcimi slovami, ktoré Pán Ježiš povedal Tomášovi po svojom zmŕtvychvstaní: „Natiahni sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci“, Jeho otázka, ktorú Petrovi položil trikrát: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“, umožňuje ľuďom lepšie precítiť tvrdosť postoja Pána Ježiša a naliehavosť, ktorú pociťoval, keď kládol otázky. Pokiaľ ide o neveriaceho Tomáša a jeho klamlivú prirodzenosť, Pán Ježiš mu dovolil, aby natiahol ruku a dotkol sa stôp po klincoch na Jeho tele, v dôsledku čoho Tomáš uveril, že Pán Ježiš je Syn človeka, ktorý vstal z mŕtvych, a uznal Jeho identitu Krista. A hoci Pán Ježiš Tomáša prísne nepokarhal ani o ňom slovne nevyjadril žiadny jasný súd, pomocou praktických skutkov mu dal spoznať, že mu rozumie, pričom však zároveň prejavil svoj postoj a rozhodnutie vo vzťahu k takémuto človeku. Zo slov Pána Ježiša nie sú zrejmé Jeho požiadavky na takéhoto človeka ani očakávania, ktoré na neho kladie, pretože ľudia ako Tomáš proste nemajú ani štipku pravej viery. Požiadavky Pána Ježiša na takýchto ľudí siahajú len takto ďaleko, ale postoj k ľuďom ako Peter, ktorý Pán Ježiš zjavil, je úplne iný. Od Petra nepožadoval, aby natiahol svoju ruku a dotkol sa Jeho stôp po klincoch, ani mu nepovedal: „Nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Namiesto toho mu opakovane kládol rovnakú otázku. Bola to zmysluplná otázka vyvolávajúca úvahy, otázka, ktorá musí v každom nasledovateľovi Krista vyvolať výčitky a strach, a zároveň mu dá pocítiť úzkosť a zármutok Pána Ježiša. A keď takíto ľudia cítia veľkú bolesť a utrpenie, dokážu lepšie porozumieť obavám a starostlivosti Pána Ježiša Krista a uvedomia si Jeho úprimné učenie a prísne požiadavky na čistých, čestných ľudí. Otázka Pána Ježiša umožňuje ľuďom vnímať, že očakávania Pána od ľudí, ktoré sa zjavujú v týchto jednoduchých slovách, nespočívajú len v tom, aby v Neho uverili a nasledovali Ho, ale aby v sebe mali lásku a milovali svojho Pána a svojho Boha. Takáto láska je starostlivá a poslušná. Znamená, že ľudia pre Boha žijú a zomierajú, všetko Mu zasvätia, odovzdajú sa Mu a dajú Mu všetko. Takáto láska navyše Boha utešuje, dovoľuje Mu radovať sa zo svedectva a odpočívať. Ľudstvo tým Bohu spláca dlh. Je to zodpovednosť, povinnosť, úloha človeka a cesta, po ktorej musia ľudia ísť celý svoj život. Tieto tri otázky boli požiadavkou na Petra a všetkých ľudí, ktorí mali byť zdokonalení, ako aj ich upozornením. Práve tieto tri otázky Petra viedli a motivovali k tomu, aby v živote kráčal po svojej ceste až do konca, a boli to tieto tri otázky Pána Ježiša počas Jeho rozlúčky, ktoré Petra viedli k tomu, aby sa vydal na cestu za zdokonalením a k tomu, aby sa z lásky k Pánovi staral o Jeho srdce, poslúchal Ho a utešoval a kvôli tejto láske obetoval celý svoj život a svoje bytie.

Počas Veku milosti bolo Božie dielo primárne určené pre dva druhy ľudí. Prvým boli ľudia, ktorí v Neho uverili a nasledovali Ho, dokázali dodržiavať Jeho prikázania, niesť kríž a držať sa cesty Veku milosti. Tento druh ľudí získal Božie požehnanie a tešil sa z Jeho milosti. Druhým typom človeka boli ľudia ako Peter, ktorí mohli byť zdokonalení. Pán Ježiš teda po svojom zmŕtvychvstaní najprv spravil tieto dve veci, ktoré mali najväčší zmysel. Jednu urobil s Tomášom a druhú s Petrom. Čo tieto dve veci vyjadrujú? Predstavujú skutočné zámery Boha zachrániť ľudstvo? Predstavujú úprimnosť Boha k ľudstvu? Dielo, ktoré vykonal s Tomášom, spočíva vo varovaní ľudí, aby nepochybovali, ale jednoducho uverili. Dielo, ktoré vykonal s Petrom, zas spočívalo v posilnení viery ľudí ako Peter, v objasnení Jeho požiadaviek na tento druh človeka a predstavení cieľov, ktoré by mal dosahovať.

Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil ľuďom, ktorým považoval za potrebné sa zjaviť. Hovoril s nimi, vyslovil svoje požiadavky a zanechal za sebou svoje úmysly, ktoré mal s ľuďmi, a to, čo od nich očakáva. To znamená, že Jeho starosť o ľudstvo a požiadavky na ľudí sa nezmenili, ani keď bol vteleným Bohom. Zostali rovnaké, keď bol v tele, aj keď bol po ukrižovaní vo svojom duchovnom tele a vstal z mŕtvych. O týchto učeníkov si robil starosti pred ukrižovaním a vo svojom srdci mal jasno, v tom, v akom stave je každý jeden človek. Rozumel nedostatkom každého človeka a, samozrejme, po svojej smrti, zmŕtvychvstaní a po tom, ako sa stal duchovným telom, rozumel ľuďom rovnako, ako keď bol v tele. Vedel, že ľudia si neboli úplne istí Jeho identitou Krista, ale keď bol v tele, nemal na nich prísne požiadavky. Po zmŕtvychvstaní sa im však zjavil a rozhodne ich uistil, že Pán Ježiš prišiel od Boha a že On je vtelený Boh. Svoje zjavenie a zmŕtvychvstanie použil ako najväčšiu víziu a motiváciu celoživotného hľadania ľudstva. Jeho zmŕtvychvstanie nielen dodalo silu všetkým, ktorí Ho nasledovali, ale zároveň medzi ľuďmi dôkladne zakorenilo Jeho dielo Veku milosti, a tak sa evanjelium o spáse Pána Ježiša vo Veku milosti postupne šírilo do všetkých kútov, v ktorých ľudia žili. Povedal by si, že zjavenie Pána Ježiša po zmŕtvychvstaní malo nejaký význam? Keby si bol v tom čase Tomášom alebo Petrom a vo svojom živote by si sa stretol s niečím takým významným, aký vplyv by to na teba malo? Vnímal by si to ako najlepšiu a najväčšiu víziu svojho života, v ktorom veríš v Boha? Vnímal by si to ako silu, ktorá ťa vedie, keď Boha počas celého svojho života nasleduješ, snažíš sa Ho uspokojiť a milovať? Vynaložil by si celoživotné úsilie, aby si túto najväčšiu z vízií šíril? Prijal by si šírenie spásy Ježiša Krista ako poverenie od Boha? Aj keď ste to nezažili, príklad Tomáša a Petra dnešným ľuďom stačí na to, aby jasne porozumeli Bohu a Jeho vôli. Mohli by sme povedať, že keď sa Boh stal telom, keď osobne zažil život medzi ľuďmi a vyskúšal si ľudský život, a keď videl mravnú skazenosť ľudstva a situáciu ľudského života v tom čase, Boh v tele väčšmi cítil, aké je ľudstvo bezmocné, biedne a úbohé. Boh bol kvôli svojej ľudskej prirodzenosti, ktorú mal, keď žil v tele, a kvôli svojim telesným inštinktom k situácii človeka empatickejší. V dôsledku toho mal ešte väčšiu starosť o svojich nasledovateľov. To sú zrejme veci, ktoré nemôžete pochopiť. Túto obavu a starostlivosť Boha v tele vo vzťahu ku každému z jeho nasledovateľov môžem opísať dvomi slovami „veľká starosť“. Hoci ide o pojem v ľudskej reči a hoci je to veľmi ľudský pojem, pravdivo vyjadruje a opisuje, čo Boh cítil k svojim nasledovateľom. Túto veľkú starosť Boha o ľudí budete počas získavania skúseností postupne cítiť a zažijete ju. Môžete to však dosiahnuť len tak, že postupne porozumiete povahe Boha, a to tak, že sa budete snažiť o zmenu vo svojej vlastnej povahe. Keď sa Pán Ježiš takto zjavil, vyvolalo to v Ňom veľkú starosť o to, aby sa Jeho nasledovatelia v ľudskej prirodzenosti zhmotnili a prešli do Jeho duchovného tela alebo do Jeho božskej prirodzenosti. Jeho zjavenie ľuďom umožnilo ešte raz zažiť a pocítiť starosť a opateru Boha a zároveň to bolo veľmi silným dôkazom, že Boh je ten, kto istý vek začína, rozvíja ho a aj ho ukončuje. Svojím zjavením posilnil vieru všetkých ľudí a dokázal svetu, že je samotný Boh. Jeho nasledovatelia tak získali večný dôkaz. Svojím zjavením zároveň začal etapu svojho diela v novom veku.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III