Božie slová na každý deň  Úryvok 31

Hneď po stvorení ľudstva sa Boh začal zaoberať človekom, rozprával sa s ním a začal mu vyjadrovať svoju povahu. Inými slovami, od chvíle, keď sa Boh prvýkrát spojil s ľudstvom, začal bez prerušenia zverejňovať človeku svoju podstatu a to, čo má a čím je. Bez ohľadu na to, či to vtedajší alebo dnešní ľudia dokážu vidieť alebo pochopiť, Boh hovorí k človeku a pôsobí medzi ľuďmi, zjavuje svoju povahu a vyjadruje svoju podstatu – to je fakt, ktorý nikto nemôže poprieť. Znamená to tiež, že Božia povaha, Božia podstata a to, čo Boh má a čím je, sa neustále vydáva a zjavuje, keď Boh koná a zaoberá sa človekom. Nikdy pred človekom nič netajil ani neskrýval, namiesto toho zverejňuje a vydáva vlastnú povahu a nič nezatajuje. Boh teda dúfa, že Ho človek môže spoznať a pochopiť Jeho povahu a podstatu. Nechce, aby človek zaobchádzal s Jeho povahou a podstatou ako s večnými tajomstvami, ani nechce, aby ľudstvo považovalo Boha za nevyriešiteľnú hádanku. Iba keď ľudstvo spozná Boha, môže človek spoznať ďalšie smerovanie a prijať Božie vedenie, a iba takéto ľudstvo môže skutočne žiť pod Božou nadvládou a žiť vo svetle, uprostred Božieho požehnania.

Slová a povaha, ktoré Boh vydáva a zjavuje, predstavujú Jeho úmysly a tiež Jeho podstatu. Keď sa Boh zaoberá človekom, bez ohľadu na to, čo hovorí alebo koná, alebo akú povahu zjavuje, a bez ohľadu na to, čo človek vidí z Božej podstaty a z toho, čo Boh má a čím je, všetko to predstavuje Božie úmysly pre človeka. Nezáleží na tom, koľko je človek schopný si uvedomiť, pochopiť alebo porozumieť, všetko predstavuje Božie úmysly – Božie úmysly pre človeka. O tom niet pochýb! Božie úmysly pre ľudstvo predstavujú to, čo Boh od ľudí požaduje, čo od nich vyžaduje, aby robili, ako od nich vyžaduje, aby žili, a ako od nich žiada, aby boli schopní uspokojovať Božie úmysly. Sú tieto veci neoddeliteľné od Božej podstaty? Inými slovami, Boh vydáva svoju povahu a všetko, čo má a čím je, spolu s tým, keď kladie požiadavky na človeka. Nie je v tom žiadna lož, predstieranie, utajovanie ani prikrášľovanie. Prečo však človek nie je schopný poznania a prečo nikdy nedokázal jasne vnímať Božiu povahu? Prečo si človek nikdy neuvedomil Božie úmysly? To, čo Boh zjavil a vydal, je to, čo samotný Boh má a čím je; je to každý útržok a aspekt Jeho pravej povahy – tak prečo to človek nedokáže vidieť? Prečo človek nie je schopný dôkladného poznania? Má to dôležitý dôvod. Aký je teda tento dôvod? Od čias stvorenia človek nikdy nezaobchádzal s Bohom ako s Bohom. V najskorších dobách, bez ohľadu na to, čo Boh vykonal so zreteľom na človeka – človeka, ktorý bol práve stvorený –, človek zaobchádzal s Bohom len ako so spoločníkom, ako s niekým, na koho sa dá spoľahnúť, a človek nemal žiadne poznanie ani pochopenie Boha. To znamená, že človek nevedel, že to, čo vydávala táto Bytosť – Bytosť, na ktorú sa spoliehal a ktorú videl ako svojho spoločníka –, bola podstata Boha ani že táto Bytosť bola tou, ktorá vládne všetkým veciam. Jednoducho povedané, vtedajší ľudia Boha vôbec nespoznali. Nevedeli, že On stvoril nebo, zem a všetko, ani nevedeli, odkiaľ prichádzal a kým bol. Boh vtedy, samozrejme, nepožadoval od človeka, aby Ho poznal alebo pochopil, alebo aby pochopil všetko, čo vykonal, či poznal Jeho úmysly, pretože to boli tie najstaršie časy hneď po stvorení ľudstva. Keď Boh spustil prípravy na dielo Veku zákona, vykonal na človeku isté veci a tiež začal klásť na človeka určité požiadavky, hovoriť mu, ako prinášať obety a uctievať Boha. Až potom človek získal niekoľko jednoduchých predstáv o Bohu a až vtedy spoznal rozdiel medzi človekom a Bohom, a to, že Boh je ten, ktorý stvoril ľudstvo. Keď človek vedel, že Boh je Boh a človek je človek, medzi ním a Bohom sa vytvoril určitý odstup, no Boh napriek tomu nežiadal, aby mal človek o Ňom veľké poznatky alebo hlboké porozumenie. Preto Boh kladie na človeka rôzne požiadavky na základe etáp a okolností svojho diela. Čo v tom vidíte? Aký aspekt Božej povahy vnímate? Je Boh skutočný? Sú Božie požiadavky na človeka primerané? V najstarších časoch po Božom stvorení ľudstva, keď Boh ešte nevykonal dielo podmanenia a zdokonalenia človeka a nepovedal mu veľa slov, žiadal od človeka málo. Bez ohľadu na to, čo človek urobil a ako sa správal – aj keď urobil niektoré veci, ktoré Boha urazili –, Boh mu všetko odpustil a prehliadol. Boh totiž vedel, čo dal človeku a čo je v ňom, a teda poznal úroveň požiadaviek, ktoré by mal na človeka klásť. Hoci úroveň Jeho požiadaviek bola v tom čase veľmi nízka, neznamená to, že Jeho povaha nebola veľká alebo že Jeho múdrosť a všemohúcnosť boli len prázdnymi slovami. Pre človeka existuje len jeden spôsob, ako spoznať Božiu povahu a samotného Boha: nasledovaním krokov Božieho riadenia a spásy ľudstva a prijatím slov, ktoré Boh hovorí ľudstvu. Len čo človek spozná, čo Boh má a čím je, a spozná Božiu povahu, bude naďalej žiadať Boha, aby mu ukázal svoju skutočnú osobu? Nie, človek by nežiadal a ani by sa neodvážil žiadať, pretože keď pochopí Božiu povahu a to, čo Boh má a čím je, človek už uvidí samotného pravého Boha a Jeho skutočnú osobu. To je neodvratný výsledok.

Ako Božie dielo a plán nepretržite napredovali a potom, čo Boh s človekom uzavrel zmluvu dúhy na znamenie, že už nikdy nezničí svet povodňami, mal Boh čoraz naliehavejšiu túžbu získať tých, ktorí by s Ním mohli tvoriť jednu myseľ. Takisto mal stále naliehavejšie želanie získať tých, ktorí boli schopní nasledovať Jeho vôľu na zemi, a navyše získať skupinu ľudí schopných oslobodiť sa od síl temnoty a nebyť v područí satana, skupinu, ktorá by bola schopná podávať o Ňom svedectvo na zemi. Získanie takejto skupiny ľudí bolo dlho Božím želaním a čakal na to od čias stvorenia. Takže bez ohľadu na to, že Boh použil povodne na zničenie sveta, alebo bez ohľadu na Jeho zmluvu s človekom, Božie úmysly, rozpoloženie, plán a nádeje zostali všetky nemenné. Čo chcel vykonať, po čom túžil už dávno pred stvorením, bolo získať takých ľudí, ktorých chcel získať – získať skupinu ľudí schopných pochopiť a spoznať Jeho povahu a pochopiť Jeho úmysly, skupinu, ktorá by Ho dokázala uctievať. Takáto skupina ľudí by bola skutočne schopná o Ňom svedčiť a dá sa povedať, že by sa stali Jeho dôverníkmi.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 32

Boh sľúbi, že dá Abrahámovi syna

Gn 17, 15-17 A Boh riekol Abrahámovi: „Pokiaľ ide o tvoju ženu Saraj, nebudeš ju volať Saraj, ale bude sa volať Sára. A požehnám ju a dám ti aj syna z nej. Áno, požehnám ju a bude matkou národov; z nej vyjdú králi národov.“ Vtedy padol Abrahám na tvár, zasmial sa a v duchu si povedal: „Či sa narodí dieťa storočnej žene? Či porodí Sára, ktorá má deväťdesiat rokov?“

Gn 17, 21-22 „Svoju zmluvu však uzavriem s Izákom, ktorého ti Sára porodí v stanovenom čase na budúci rok.“ Potom sa s ním prestal rozprávať a Boh odišiel od Abraháma.

Nikto nemôže zabrániť dielu, ktoré sa Boh rozhodne vykonať

Takže všetci ste si práve vypočuli príbeh o Abrahámovi, však? Bol vyvolený Bohom po potope, ktorá zničila svet, volal sa Abrahám a keď mal sto rokov a jeho manželka Sára deväťdesiat, dostalo sa mu Božieho zasľúbenia. Aký sľub mu dal Boh? Boh sľúbil to, čo je uvedené v Písme: „A požehnám ju a dám ti aj syna z nej.“ Aké bolo pozadie Božieho sľubu, že mu dá syna? V Písme sa uvádza: „Vtedy padol Abrahám na tvár, zasmial sa a v duchu si povedal: ‚Či sa narodí dieťa storočnej žene? Či porodí Sára, ktorá má deväťdesiat rokov?‘“ Inými slovami, tento pár bol príliš starý na to, aby mohol mať deti. A čo urobil Abrahám, keď mu Boh dal sľub? S úsmevom padol na tvár a spýtal sa sám seba: „Či sa narodí dieťa storočnej žene?“ Abrahám sa domnieval, že je to nemožné – čo znamenalo, že veril, že Boží sľub nebol ničím iným než vtipom. Z ľudského hľadiska je to niečo pre človeka nedosiahnuteľné a rovnako nedosiahnuteľné a nemožné aj pre Boha. Pre Abraháma to možno bolo na smiech: „Boh stvoril človeka, ale zdá sa, že si neuvedomuje, že niekto taký starý nie je schopný porodiť dieťa; Boh si myslí, že mi umožní porodiť dieťa, hovorí, že mi dá syna – určite to nie je možné!“ Abrahám padol na tvár, zasmial sa a pomyslel si: „Nemožné – Boh so mnou žartuje, to nemôže byť pravda!“ Nebral Božie slová vážne. Akým človekom bol teda Abrahám v Božích očiach? (Spravodlivým.) Kde bolo uvedené, že bol spravodlivým mužom? Myslíte si, že všetci tí, ktorých Boh povolá, sú spravodliví a dokonalí, že sú to všetci ľudia, ktorí kráčajú s Bohom. Lipnete na učení! Musíte jasne vidieť, že keď Boh niekoho vymedzí, nekoná tak svojvoľne. Boh v tomto prípade nepovedal, že Abrahám bol spravodlivý. Boh si vo svojom srdci vytvára normy na meranie každého človeka. Hoci Boh nepovedal, aký typ človeka bol Abrahám, pokiaľ ide o jeho správanie, akú vieru mal Abrahám v Boha? Bolo to trochu abstraktné? Alebo bola jeho viera veľká? Nie, nebola! Jeho smiech a myšlienky dokazovali, kým bol, takže vaše presvedčenie, že bol spravodlivý, je len výplodom vašej fantázie, je to slepé nasledovanie učenia a nezodpovedný úsudok. Videl Boh Abrahámov smiech a jeho drobné vyjadrenia? Vedel o nich? Boh to vedel. Ale zmenil by Boh to, čo sa rozhodol vykonať? Nie! Keď Boh naplánoval a rozhodol sa, že si toho muža vyberie, naplnilo sa to. Myšlienky človeka a jeho správanie by ani v najmenšom neovplyvnili Boha ani Mu neprekážali; Boh by svojvoľne nezmenil svoj plán ani by ho impulzívne nezmenil či nezavrhol pre správanie človeka, dokonca ani ak by išlo o nevedomé správanie. Čo je teda napísané v Genezis 17, 21-22? „‚Svoju zmluvu však uzavriem s Izákom, ktorého ti Sára porodí v stanovenom čase na budúci rok.‘ Potom sa s ním prestal rozprávať a Boh odišiel od Abraháma.“ Boh nevenoval ani najmenšiu pozornosť tomu, čo si Abrahám myslel alebo povedal. Aký bol dôvod Jeho nevšímavosti? Bolo to preto, lebo v tom čase Boh nežiadal, aby mal človek veľkú vieru alebo aby bol schopný veľkého poznania Boha, či dokonca aby bol schopný pochopiť, čo Boh koná a hovorí. Preto nežiadal, aby človek úplne pochopil Jeho rozhodnutia, dôvody, prečo vybral určitých ľudí, či princípy Jeho činov, pretože duchovné postavenie človeka bolo jednoducho nedostatočné. Boh v tej dobe považoval všetko Abrahámovo konanie a správanie za normálne. Neodsudzoval ani nekarhal, len vyslovil: „Sára ti porodí Izáka v stanovenom čase na budúci rok.“ Keď Boh vyhlásil tieto slová, táto záležitosť sa postupne stala skutočnosťou; v očiach Boha sa už dosiahlo to, čo sa malo uskutočniť podľa Jeho plánu. Po dokončení príslušných príprav Boh odišiel. Čo človek robí alebo si myslí, čo chápe, jeho plány – nič z toho nemá žiadny vzťah k Bohu. Všetko prebieha podľa Božieho plánu, v súlade s časmi a etapami stanovenými Bohom. Taký je princíp Božieho diela. Boh nezasahuje do všetkého, čo si človek myslí alebo vie, ale ani sa nevzdáva svojho plánu či neopúšťa svoje dielo len preto, lebo človek neverí alebo nerozumie. Fakty sa tak uskutočňujú podľa Božieho plánu a myšlienok. Presne to vidíme v Biblii: Boh spôsobil, aby sa Izák narodil v tom čase, ktorý určil. Dokazujú fakty, že správanie a chovanie človeka bránilo Božiemu dielu? Nebránilo to Božiemu dielu! Ovplyvnila malá viera človeka v Boha a jeho predstavy a fantázie o Ňom Božie dielo? Nie, nemalo to žiadny vplyv! Ani v najmenšom! Boží plán riadenia nie je ovplyvnený žiadnym človekom, hmotou ani prostredím. Všetko, čo sa Boh rozhodne urobiť, bude dokončené a uskutočnené včas a podľa Jeho plánu a nikto nemôže zasahovať do Jeho diela. Boh prehliada určité aspekty ľudskej hlúposti a nevedomosti, a dokonca aj určité aspekty ľudského odporu a predstáv voči Nemu a bez ohľadu na to koná skutky, ktoré musí vykonať. To je Božia povaha a je to odraz Jeho všemohúcnosti.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 33

Abrahám obetuje Izáka

Gn 22, 2-3 A riekol: „Vezmi svojho syna, jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, o ktorých ti poviem.“ Abrahám vstal skoro ráno, osedlal osla, vzal so sebou dvoch svojich mladíkov a svojho syna Izáka, naštiepal drevo na zápalnú obetu, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu povedal Boh.

Gn 22, 9-10 A prišli na miesto, o ktorom mu riekol Boh, a Abrahám tam vytvoril oltár, nazhromaždil drevo, spútal svojho syna Izáka a položil ho na drevo na oltári. Abrahám natiahol ruku a zobral nôž, aby zabil svojho syna.

Dielo Božieho riadenia a spásy ľudstva sa začína Abrahámovou obetou Izáka

Keď dal Boh Abrahámovi syna, naplnili sa slová, ktoré Abrahámovi povedal. To neznamená, že Boží plán sa tu zastavil; naopak, Boží veľkolepý plán riadenia a spásy ľudstva sa práve začal a Jeho požehnanie Abrahámovho syna bolo len predohrou k Jeho celkovému plánu riadenia. Kto v tom momente vedel, že Boží boj so satanom sa v tichosti začal vo chvíli, keď Abrahám obetoval Izáka?

Boha nezaujíma, či je človek hlúpy – žiada len, aby bol pravdivý

Pozrime sa ďalej na to, čo spôsobil Boh Abrahámovi. V Genezis 22, 2 vydal Boh Abrahámovi nasledujúci príkaz: „Vezmi svojho syna, jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, o ktorých ti poviem.“ Boží odkaz bol jasný: hovoril Abrahámovi, aby daroval svojho jediného syna Izáka, ktorého miloval, ako zápalnú obetu. Ak sa na to pozrieme dnes, je Boží príkaz stále v rozpore s ľudskými predstavami? Áno! Všetko, čo Boh vtedy vykonal, je úplne v rozpore s predstavami človeka; je to pre človeka nepochopiteľné. Vo svojich predstavách ľudia veria nasledovnému: keď človek neveril a považoval to za nemožné, Boh mu dal syna, a keď syna získal, Boh ho požiadal, aby svojho syna obetoval. To je úplne neuveriteľné! Čo mal Boh vlastne v úmysle urobiť? Aký bol skutočný Boží úmysel? Dal Abrahámovi syna bezpodmienečne, a predsa žiadal Abraháma, aby priniesol bezpodmienečnú obetu. Bolo to neúmerné? Z pohľadu tretej strany to bolo nielen neúmerné, ale tak trochu to bol aj prípad „bezdôvodného vytvárania problémov“. Samotný Abrahám si však nemyslel, že Boh žiada priveľa. Hoci mal na to niekoľko vlastných drobných názorov a hoci bol voči Bohu trochu podozrievavý, bol stále pripravený priniesť obetu. Čo vidíš v tomto bode ako dôkaz, že bol Abrahám ochotný obetovať svojho syna? O čom sa píše v týchto vetách? V pôvodnom texte sa uvádza toto: „Abrahám vstal skoro ráno, osedlal osla, vzal so sebou dvoch svojich mladíkov a svojho syna Izáka, naštiepal drevo na zápalnú obetu, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu povedal Boh.“ (Gn 22, 3) „A prišli na miesto, o ktorom mu riekol Boh, a Abrahám tam vytvoril oltár, nazhromaždil drevo, spútal svojho syna Izáka a položil ho na drevo na oltári. Abrahám natiahol ruku a zobral nôž, aby zabil svojho syna.“ (Gn 22, 9-10) Keď Abrahám natiahol ruku a zobral nôž, aby svojho syna zabil, videl Boh jeho činy? Áno. Celý proces – od začiatku, keď Boh požiadal Abraháma, aby obetoval Izáka, až do chvíle, keď Abrahám skutočne zdvihol nôž, aby zabil svojho syna – ukázal Bohu Abrahámovo srdce a bez ohľadu na jeho predchádzajúcu hlúposť, nevedomosť a nepochopenie Boha bolo jeho srdce v tom čase pre Boha pravdivé a čestné a Abrahám sa skutočne chystal vrátiť Izáka, syna, ktorého mu dal Boh, späť Bohu. Boh v ňom uvidel podriadenosť, presné tú podriadenosť, po ktorej túžil.

Boh koná mnohé veci, ktoré sú pre človeka nepochopiteľné a dokonca neuveriteľné. Keď Boh chce niekoho ovládať, toto ovládanie je často v rozpore s predstavami človeka a je pre neho nepochopiteľné, ale je to práve tento nesúlad a nepochopiteľnosť, ktoré sú Božou skúškou a testom človeka. Abrahám medzitým dokázal preukázať podriadenosť Bohu, čo bolo najzákladnejšou podmienkou jeho schopnosti uspokojiť Božiu požiadavku. Len vtedy, keď sa Abrahám dokázal podriadiť Božiu požiadavku a podujal sa obetovať Izáka, Boh skutočne pocítil istotu a uznanie voči ľudstvu – voči Abrahámovi, ktorého si vyvolil. Až vtedy Boh získal istotu, že táto osoba, ktorú si vybral, bola nenahraditeľným vodcom, ktorý mohol prijať Jeho sľub a Jeho následný plán riadenia. Hoci to bola len skúška a test, Boh sa cítil uspokojený, vnímal ľudskú lásku a cítil sa potešený človekom ako nikdy predtým. Zastavil Boh Abraháma vo chvíli, keď zdvihol nôž, aby zabil Izáka? Boh nedovolil Abrahámovi obetovať Izáka, pretože Boh jednoducho nemal v úmysle vziať Izákovi život. Boh teda zastavil Abraháma práve včas. Abrahámova podriadenosť prešla Božou skúškou. To, čo urobil, bolo dostatočné a Boh už videl výsledok toho, čo zamýšľal urobiť. Bol tento výsledok pre Boha uspokojivý? Dá sa povedať, že tento výsledok bol pre Boha uspokojivý, že to bolo to, čo Boh chcel a túžil vidieť. Je to pravda? Hoci Boh v rôznych súvislostiach používa rozličné spôsoby skúšania každého človeka, v Abrahámovi Boh videl to, čo chcel, videl, že Abrahámovo srdce bolo pravdivé a jeho podriadenosť bezpodmienečná. Bolo to práve táto bezpodmienečnosť, po čom Boh túžil. Ľudia často hovoria: „Už som obetoval toto, už som sa vzdal tamtoho – prečo so mnou Boh stále nie je spokojný? Prečo ma stále vystavuje skúškam? Prečo ma neustále testuje?“ Dokazuje to jeden fakt: Boh nevidel tvoje srdce ani tvoje srdce nezískal. Znamená to, že neuvidel takú úprimnosť, ako keď Abrahám dokázal zdvihnúť nôž, aby zabil svojho syna vlastnou rukou a obetoval ho Bohu. Nevidel tvoju bezpodmienečnú podriadenosť a nepotešil si Ho. Je teda prirodzené, že ťa Boh neustále skúša. Nie je to pravda?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 34

Boží sľub Abrahámovi (Vybrané pasáže)

Gn 22, 16-18 „Prisahal som na seba,“ riekol Jahve, „lebo si to urobil a neušetril si svojho jediného syna. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol Môj hlas.“

To je neskrátený príbeh o Božom požehnaní Abraháma. Hoci je stručný, jeho obsah je bohatý: zahŕňa dôvod a pozadie Božieho daru Abrahámovi a to, čo Abrahámovi dal. Je tiež naplnený radosťou a vzrušením, s ktorými Boh vyslovil tieto slová, ako aj naliehavosťou Jeho túžby získať tých, ktorí sú schopní počúvať Jeho slová. Vidíme v tom Božiu opateru a nežnosť voči tým, ktorí poslúchajú Jeho slová a podriaďujú sa Jeho príkazom. Tiež tak vidíme cenu, ktorú platí za získanie ľudí, a opateru a myšlienky, ktoré vkladá do ich získania. Táto pasáž, ktorá obsahuje slová „prisahal som na seba“, nám navyše dáva silný pocit trpkosti a bolesti, ktorú znáša Boh a jedine Boh v zákulisí tohto diela svojho plánu riadenia. Je to pasáž na zamyslenie, ktorá mala osobitný význam pre tých, ktorí prišli potom, a mala na nich ďalekosiahly dosah.

Človek získava Božie požehnania svojou úprimnosťou a podriadenosťou

Bolo požehnanie, ktoré udelil Boh Abrahámovi a o ktorom tu čítame, veľké? Aké veľké bolo? Je tu jedna kľúčová veta: „A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ Táto veta dokazuje, že Abrahám prijal požehnanie, ktoré nebolo dané nikomu, kto prišiel pred ním alebo po ňom. Keď, ako žiadal Boh, Abrahám vrátil Bohu svojho jediného syna – svojho milovaného jediného syna (tu nemôžeme použiť slovo obetoval; mali by sme povedať, že svojho syna vrátil Bohu) –, Boh nielenže nedovolil Abrahámovi obetovať Izáka, ale ho aj požehnal. Akým sľubom požehnal Abraháma? Požehnal ho sľubom, že rozmnoží jeho potomstvo. A ako sa malo rozmnožiť? V Písme je tento záznam: „ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ V akom kontexte Boh vyslovil tieto slová? Teda ako Abrahám získal Božie požehnania? Dostal ich presne tak, ako hovorí Boh v Písme: „pretože si poslúchol Môj hlas.“ To znamená, že Abrahám sa riadil Božím príkazom, pretože urobil všetko, čo Boh povedal, žiadal a prikázal, bez najmenšej ponosy, a tak mu Boh dal taký sľub. V tomto sľube je jedna kľúčová veta, ktorá sa dotýka vtedajších Božích myšlienok. Vidíte ju? Možno ste nevenovali veľkú pozornosť Božím slovám: „Prisahal som na seba.“ Znamenajú, že keď Boh tieto slová vyslovil, prisahal sám na seba. Na čo ľudia prisahajú, keď skladajú prísahu? Prisahajú na nebo, čo znamená, že skladajú prísahu Bohu a prisahajú na Boha. Ľudia možno veľmi nerozumejú, čo znamená, že Boh prisahal sám na seba, ale dokážete to pochopiť, keď vám poskytnem správne vysvetlenie. Keď sa Boh stretol s mužom, ktorý počul len Jeho slová, ale nerozumel Jeho srdcu, cítil sa znovu osamelý a stratený. V zúfalstve – a dá sa povedať, že podvedome – urobil Boh niečo veľmi prirodzené: položil ruku na svoje srdce a obrátil sa sám na seba, keď udeľoval tento sľub Abrahámovi, a tento muž počul Boha povedať: „Prisahal som na seba.“ Skrze Božie činy môžeš myslieť na seba. Keď si položíš ruku na srdce a rozprávaš sa sám so sebou, máš jasnú predstavu o tom, čo hovoríš? Je tvoj postoj úprimný? Hovoríš otvorene, zo srdca? Vidíme tu teda, že keď Boh hovoril s Abrahámom, bol vážny a úprimný. Keď Boh hovoril k Abrahámovi a žehnal mu, zároveň hovoril aj sám k sebe. Hovoril si: Požehnám Abraháma a rozmnožím jeho potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, pretože poslúchol Moje slová a on je ten, ktorého som si vyvolil. Keď Boh povedal: „Prisahal som na seba“, rozhodol, že v Abrahámovi vytvorí vyvolený ľud Izraela a povedie tento ľud vpred spolu so svojím dielom. To znamená, že Boh by nechal Abrahámových potomkov niesť dielo Božieho riadenia, a Božie dielo a to, čo Boh vyjadril, by sa začalo Abrahámom a pokračovalo Abrahámovými potomkami, čím by sa naplnilo Božie želanie spasiť človeka. Čo poviete, nie je to požehnaná vec? Pre človeka neexistuje väčšie požehnanie ako toto; dá sa povedať, že je to tá najpožehnanejšia vec. Požehnanie, ktoré Abrahám získal, nepredstavovalo rozmnoženie jeho potomstva, ale dosiahnutie Božieho riadenia, Jeho poverenia a Jeho diela v Abrahámových potomkoch. To znamená, že požehnania, ktoré Abrahám získal, neboli dočasné, ale pokračovali spolu s napredovaním Božieho plánu riadenia. Keď Boh prehovoril, keď Boh prisahal na seba, už urobil rozhodnutie. Bol proces tohto rozhodnutia pravdivý? Bolo to skutočné? Boh sa rozhodol, že od toho okamihu bude Jeho úsilie, cena, ktorú zaplatil, to, čo má a čím je, Jeho všetko, a dokonca aj Jeho život, dané Abrahámovi a jeho potomkom. Boh sa tiež rozhodol, že počnúc touto skupinou ľudí prejaví svoje skutky a umožní človeku vidieť Jeho múdrosť, autoritu a moc.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 35

Boží sľub Abrahámovi (Vybrané pasáže)

Gn 22, 16-18 „Prisahal som na seba,“ riekol Jahve, „lebo si to urobil a neušetril si svojho jediného syna. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol Môj hlas.“

Nemenným Božím úmyslom je získať tých, ktorí poznajú Boha a sú schopní o Ňom svedčiť

V rovnakom čase, keď Boh prehovoril k sebe, hovoril aj k Abrahámovi, ale okrem toho, že si vypočul požehnania, ktoré mu Boh dal, dokázal Abrahám v tej chvíli pochopiť skutočné Božie úmysly vo všetkých Jeho slovách? Nie, nedokázal! Takže v tej chvíli, keď Boh prisahal na seba, Jeho srdce bolo stále osamelé a smutné. Naďalej neexistoval jediný človek, ktorý by bol schopný pochopiť alebo porozumieť, čo Boh zamýšľal a plánoval. V tom okamihu s Ním nikto – vrátane Abraháma – nedokázal dôverne hovoriť, a už vôbec s Ním nikto nedokázal spolupracovať pri vykonávaní diela, ktoré musel vykonať. Na povrchu Boh získal Abraháma, niekoho, kto dokázal poslúchať Jeho slová. No v skutočnosti nemal tento človek o Bohu takmer žiadne poznatky. Aj keď Boh požehnal Abraháma, Božie srdce stále nebolo uspokojené. Čo znamená, že Boh nebol uspokojený? Znamená to, že Jeho riadenie sa len začalo, že ľudia, ktorých chcel získať, ľudia, ktorých túžil vidieť, ľudia, ktorých miloval, boli od Neho stále vzdialení; potreboval čas, potreboval počkať, potreboval byť trpezlivý. Lebo vtedy okrem samotného Boha nebolo nikoho, kto by vedel, čo potrebuje, čo chce získať alebo po čom túži. Takže v tom istom čase, keď sa Boh cítil veľmi vzrušený, cítil zároveň na srdci ťažobu. Napriek tomu nezastavil svoje kroky a pokračoval v plánovaní ďalšieho kroku toho, čo musí urobiť.

Čo vidíte v Božom sľube Abrahámovi? Boh udelil Abrahámovi veľké požehnania jednoducho preto, lebo poslúchol Božie slová. Aj keď sa to na prvý pohľad zdá normálne a samozrejmé, vidíme v tom Božie srdce: Boh si obzvlášť cení ľudskú podriadenosť voči Nemu a váži si ľudské pochopenie a úprimnosť voči Nemu. Ako veľmi si Boh váži túto úprimnosť? Možno nechápete, ako veľmi si to váži, a možno si to ani nikto neuvedomuje. Boh dal Abrahámovi syna, a keď tento syn vyrástol, Boh požiadal Abraháma, aby Mu svojho syna obetoval. Abrahám do písmena splnil Boží príkaz, poslúchol Božie slovo a jeho úprimnosť pohla Bohom tak, že to ocenil. Do akej miery to Boh ocenil? A prečo to ocenil? V čase, keď nikto nechápal Božie slová ani nerozumel Jeho srdcu, Abrahám urobil niečo, čo otriaslo nebom a rozochvelo zem, a to spôsobilo, že Boh pocítil bezprecedentný pocit uspokojenia a mal radosť, že získal niekoho, kto bol schopný podriadiť sa Jeho slovám. Toto uspokojenie a radosť pochádzali od stvorenej bytosti, ktoré Boh vytvoril vlastnou rukou, a bola to prvá „obeta“, ktorú človek priniesol Bohu a ktorú si Boh najviac cenil od stvorenia človeka. Boh dlho čakal na túto obetu a považoval ju za prvý najdôležitejší dar od človeka, ktorého stvoril. Ukázala Bohu prvé ovocie Jeho úsilia a cenu, ktorú zaplatil, a umožnila Mu uzrieť v ľudstve nádej. Potom Boh ešte väčšmi zatúžil po skupine takýchto ľudí, aby Mu robili spoločnosť, zaobchádzali s Ním s úprimnosťou a aby sa o neho úprimne starali. Boh dokonca dúfal, že Abrahám bude žiť ďalej, pretože si želal, aby Ho sprevádzalo také srdce, aké má Abrahám, a aby bol s Ním, keď bude pokračovať vo svojom riadení. Bez ohľadu na to, čo Boh chcel, bolo to len želanie, len myšlienka – pretože Abrahám bol len človekom, ktorý bol schopný podriadiť sa Mu a nemal najmenšie pochopenie ani poznanie Boha. Abrahám zďaleka nedosahoval normy Božích požiadaviek na človeka, ktorými sú: poznanie Boha, schopnosť svedčiť o Bohu a byť s Bohom jedna myseľ. Abrahám teda nemohol s Bohom držať krok. V Abrahámovom obetovaní Izáka uvidel Boh jeho úprimnosť a podriadenosť a videl, že odolal Božej skúške. Aj keď Boh prijal jeho úprimnosť a podriadenosť, stále nebol hoden stať sa Božím dôverníkom, stať sa niekým, kto pozná a chápe Boha, a niekým, kto je schopný poznať Božiu povahu; ani zďaleka nebol s Bohom jednej mysle a nenasledoval Božiu vôľu. Boh preto vo svojom srdci stále zostával osamelý a znepokojený. Čím osamelejším a znepokojenejším sa Boh stával, tým viac potreboval čo najskôr pokračovať vo svojom riadení a byť schopný vybrať a získať skupinu ľudí, aby čo najskôr uskutočnili Jeho plán riadenia a splnili Jeho vôľu. Bol to dychtivý Boží úmysel a nezmenil sa od samého začiatku až dodnes. Odkedy Boh na počiatku stvoril človeka, túži po skupine premožiteľov, skupine, ktorá si dokáže uvedomiť, spoznať a pochopiť Jeho povahu a bude s Ním kráčať. Tento Boží úmysel sa nikdy nezmenil. Bez ohľadu na to, ako dlho ešte musí čakať, aká ťažká môže byť cesta vpred a aké vzdialené môžu byť ciele, po ktorých túži, Boh nikdy nezmenil svoje očakávania od človeka ani sa ich nevzdal. Teraz, keď som to vyslovil, uvedomujete si niečo z Božieho úmyslu? Možno to, čo ste si uvedomili, nie je veľmi hlboké – ale postupne to príde!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 36

Boh musí zničiť Sodomu (Vybrané pasáže)

Gn 18, 26 A Jahve riekol: „Ak nájdem v Sodome päťdesiat spravodlivých, ušetrím celé mesto kvôli nim.“

Gn 18, 29 On Mu ešte raz povedal: „Možno, že sa ich tam nájde štyridsať.“ On však odpovedal: „Neurobím to.“

Gn 18, 30 On Mu povedal: „Možno, že sa tam nájde tridsať.“ On odpovedal: „Neurobím to.“

Gn 18, 31 A on povedal: „Možno, že sa ich tam nájde dvadsať.“ A On odpovedal: „Nezničím ho.“

Gn 18, 32 A on povedal: „Možno, že sa ich tam nájde desať.“ A On odpovedal: „Nezničím ho.“

Boh sa stará len o tých, ktorí dokážu poslúchať Jeho slová a nasledovať Jeho príkazy

Vyššie uvedené pasáže obsahujú niekoľko kľúčových slov: čísla. Jahve najskôr povedal, že ak nájde v meste päťdesiat spravodlivých, ušetrí celé miesto, čo znamená, že mesto nezničí. Bolo teda v Sodome päťdesiat spravodlivých? Nebolo. Čo povedal Abrahám Bohu krátko nato? Povedal: „Možno, že sa ich tam nájde štyridsať?“ A Boh odpovedal: „Neurobím to.“ Potom Abrahám povedal: „Možno, že sa ich tam nájde tridsať?“ A Boh odpovedal: „Neurobím to.“ „A možno dvadsať?“ „Neurobím to.“ „Desať?“ „Neurobím to.“ Bolo nakoniec v meste desať spravodlivých? Nebolo ich desať, ale jeden tam bol. A kto to bol? Bol to Lót. V tom čase žil v Sodome len jeden spravodlivý človek, ale bol Boh veľmi prísny alebo náročný, pokiaľ išlo o toto číslo? Nie, nebol! A tak, keď sa človek stále pýtal: „A čo štyridsať?“ „A čo tridsať?“, až kým sa nedostal k: „A čo tak desať?“ Boh povedal: „Aj keby ich bolo len desať, nezničil by som mesto; ušetril by som ho a odpustil by som nielen týmto desiatim, ale aj ostatným ľuďom.“ Keby ich bolo len desať, už to by bolo dosť poľutovaniahodné, ale ukázalo sa, že v Sodome v skutočnosti nebolo ani toľko spravodlivých ľudí. Vidíte teda, že v Božích očiach bolo v obyvateľoch mesta toľko hriechu a zla, že Boh nemal inú možnosť, ako ich zničiť. Čo Boh myslel tým, keď povedal, že mesto nezničí, ak tam bude päťdesiat spravodlivých? Tieto čísla neboli pre Boha dôležité. Dôležité bolo, či v meste žili, alebo nežili spravodliví ľudia, ktorých chcel. Keby mesto malo len jedného spravodlivého človeka, Boh by nedovolil, aby sa mu ublížilo pre Jeho zámer zničiť mesto. Znamená to, že bez ohľadu na to, či sa Boh chystal zničiť mesto a koľko spravodlivých v ňom bolo, pre Boha bolo toto hriešne mesto prekliate a ohavné a malo byť zničené, malo zmiznúť z Božích očí, zatiaľ čo spravodliví mali zostať. Bez ohľadu na dobu a štádium vývoja ľudstva zostáva Boží postoj nemenný: nenávidí zlo a stará sa o tých, ktorí sú v Jeho očiach spravodliví. Tento jasný Boží postoj je tiež pravým zjavením Božej podstaty. Keďže v meste bol len jeden spravodlivý človek, Boh už viac neváhal. Konečným výsledkom bolo, že Sodoma bola nevyhnutne zničená. Čo v tom vidíte? V tej dobe by Boh nezničil mesto, ak by v ňom bolo päťdesiat spravodlivých ani ak by ich bolo len desať, čo znamená, že Boh by sa rozhodol odpustiť a byť tolerantný voči ľudstvu alebo by vykonal dielo vedenia kvôli niekoľkým ľuďom, ktorí sa Ho dokázali báť a ctiť si Ho. Boh pripisuje veľký význam spravodlivým skutkom človeka, tým, ktorí Ho dokážu uctievať, a tým, ktorí sú schopní pred Ním konať dobré skutky.

Od najstarších čias až podnes, dočítali ste sa niekedy v Biblii o tom, ako Boh komunikuje pravdu alebo rozpráva niekomu o Božej ceste? Nie, nikdy. Božie slová adresované človeku, o ktorých čítame, hovorili ľuďom len o tom, čo majú robiť. Niektorí išli a urobili to, niektorí nie; niektorí uverili a niektorí nie. To bolo všetko. Spravodliví tej doby – tí, ktorí boli spravodliví v Božích očiach – boli len tí, ktorí dokázali počúvať Božie slová a nasledovať Jeho príkazy. Boli to služobníci, ktorí vykonávali Božie slová medzi ľuďmi. Mohli by sa takíto ľudia nazývať tými, ktorí poznajú Boha? Mohli by sa nazývať ľuďmi, ktorých zdokonalil Boh? Nie, nemohli. Bez ohľadu na ich počet, boli títo spravodliví ľudia v Božích očiach hodní nazývať sa Božími dôverníkmi? Mohli by sa nazývať Božími svedkami? Určite nie! Určite neboli hodní nazývať sa Božími dôverníkmi ani svedkami. Ako teda Boh nazýval takýchto ľudí? V Starej zmluve Biblie je mnoho príkladov, keď ich Boh nazýva označením Môj služobník. To znamená, že v tom čase boli títo spravodliví ľudia v Božích očiach Božími služobníkmi, boli to ľudia, ktorí Mu slúžili na zemi. A ako Boh vymyslel toto pomenovanie? Prečo ich tak nazval? Má Boh vo svojom srdci normy pre pomenovania ľudí? Určite áno. Boh má určité normy bez ohľadu na to, či ľudí nazýva spravodlivými, dokonalými, bezúhonnými, alebo služobníkmi. Keď niekoho nazve svojím služobníkom, pevne verí, že tento človek je schopný prijímať Jeho poslov, plniť Jeho príkazy a dokáže vykonávať to, čo mu poslovia prikážu. Čo tento človek vykonáva? Vykonáva to, čo Boh mu prikazuje, aby robil a vykonal na zemi. Dalo by sa to, čo vtedy Boh od človeka žiadal, aby robil a vykonával na zemi, nazvať Božou cestou? Nie, nedalo. Pretože v tom čase Boh žiadal len to, aby človek urobil niekoľko jednoduchých vecí; vyslovil niekoľko jednoduchých príkazov a človeku povedal, aby robil len to alebo ono a nič viac. Boh konal podľa svojho plánu. Pretože mnohé podmienky v tom čase ešte neexistovali, čas ešte nedozrel a pre ľudstvo bolo ťažké niesť Božiu cestu, preto Božia cesta ešte nezačala vychádzať z Božieho srdca. Boh videl spravodlivých ľudí, o ktorých hovoril a ktorých tu vidíme – či už tridsiatich alebo dvadsiatich –, ako svojich služobníkov. Keď Boží poslovia prišli k týmto služobníkom, tí ich prijali, nasledovali ich príkazy a konali podľa ich slov. Presne to by mali urobiť a dosiahnuť tí, ktorí boli služobníkmi v Božích očiach. Boh je uvážlivý, keď ľuďom dáva pomenovania. Svojimi služobníkmi ich nenazval preto, lebo boli takí, akí ste teraz vy – nie preto, lebo si vypočuli mnoho kázní, vedeli, čo Boh robí, pochopili mnohé z Božích úmyslov a rozumeli Jeho plánu riadenia –, ale preto, že boli vo svojej ľudskej prirodzenosti čestní a schopní vyhovieť Božím slovám. Keď im Boh rozkázal, boli schopní odložiť stranou to, čo práve robili, a vykonali to, čo im Boh prikázal. Takže pre Boha je ďalšou významovou úrovňou v oslovení služobník to, že spolupracoval s Jeho dielom na zemi, a hoci nebol Božím poslom, bol vykonávateľom a realizátorom Božích slov na zemi. Vidíte teda, že títo služobníci alebo spravodliví ľudia mali v Božom srdci veľkú váhu. Dielo, ktoré mal Boh začať na zemi, nebolo možné vykonať bez ľudí, ktorí by s Ním spolupracovali, a rolu, ktorú prevzali Boží služobníci, nedokázali nahradiť Boží poslovia. Každá úloha, ktorú Boh prikázal týmto služobníkom, bola pre Neho veľmi dôležitá, a preto ich nemohol stratiť. Bez spolupráce týchto služobníkov s Bohom by Jeho dielo medzi ľuďmi ustalo, v dôsledku čoho by Boží plán riadenia a Božie nádeje prišli nazmar.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 37

Boh musí zničiť Sodomu (Vybrané pasáže)

Gn 18, 26 A Jahve riekol: „Ak nájdem v Sodome päťdesiat spravodlivých, ušetrím celé mesto kvôli nim.“

Gn 18, 29 On Mu ešte raz povedal: „Možno, že sa ich tam nájde štyridsať.“ On však odpovedal: „Neurobím to.“

Gn 18, 30 On Mu povedal: „Možno, že sa tam nájde tridsať.“ On odpovedal: „Neurobím to.“

Gn 18, 31 A on povedal: „Možno, že sa ich tam nájde dvadsať.“ A On odpovedal: „Nezničím ho.“

Gn 18, 32 A on povedal: „Možno, že sa ich tam nájde desať.“ A On odpovedal: „Nezničím ho.“

Boh je nesmierne milosrdný voči tým, na ktorých Mu záleží, a hlboko hnevlivý voči tým, ktorých nenávidí a zavrhuje

Bolo podľa biblických záznamov v Sodome desať Božích služobníkov? Nie, nebolo! Bolo mesto hodné toho, aby ho Boh ušetril? Iba jediná osoba v meste – Lót – prijala Božích poslov. Z týchto slov vyplýva, že v meste žil len jeden Boží služobník, a preto Boh nemal inú možnosť, než zachrániť Lóta a Sodomu zničiť. Vyššie citované rozhovory medzi Abrahámom a Bohom sa môžu zdať jednoduché, avšak objasňujú niečo veľmi hlboké: existujú princípy Božích činov a pred prijatím rozhodnutia strávi Boh dlhý čas pozorovaním a uvažovaním; rozhodne neurobí žiadne rozhodnutia ani žiadne závery skôr, než nastane ten správny čas. Rozhovory medzi Abrahámom a Bohom nám ukazujú, že Božie rozhodnutie zničiť Sodomu nebolo ani v najmenšom nesprávne, pretože Boh už vedel, že v meste nebolo štyridsať spravodlivých ani tridsať spravodlivých, ani dvadsať. Nebolo ich tam ani desať. Jediný spravodlivý v meste bol Lót. Boh pozoroval všetko dianie a okolnosti v Sodome a poznal ich ako vlastnú dlaň. Jeho rozhodnutie teda nemohlo byť nesprávne. Na rozdiel od Božej všemohúcnosti je človek taký otupený, taký hlúpy a nevedomý, taký krátkozraký. To vidíme v rozhovoroch medzi Abrahámom a Bohom. Boh vydáva svoju povahu od počiatku až dodnes. Aj v tomto by sme mali vidieť Božiu povahu. Čísla sú jednoduché – nič nedokazujú –, ale je v nich veľmi dôležité vyjadrenie Božej povahy. Boh by nezničil mesto kvôli päťdesiatim spravodlivým. Je to vďaka Božiemu milosrdenstvu? Je to vďaka Jeho láske a tolerancii? Uvedomujete si túto stránku Božej povahy? Aj keby bolo len desať spravodlivých, Boh by vďaka týmto desiatim spravodlivým ľuďom mesto nezničil. Ide, alebo nejde o Božiu toleranciu a lásku? Vďaka Božiemu milosrdenstvu, tolerancii a obavám o týchto spravodlivých ľudí by mesto nezničil. To je Božia tolerancia. Aký výsledok nakoniec vidíme? Keď Abrahám povedal: „Možno sa ich tam nájde desať“, Boh odpovedal: „Nezničím ho.“ Potom už Abrahám nepovedal nič, lebo v Sodome nebolo tých desať spravodlivých, o ktorých hovoril, a už nemal čo dodať. Vtedy pochopil, prečo sa Boh rozhodol zničiť Sodomu. Akú Božiu povahu v tom vidíš? Aké rozhodnutie prijal Boh? Boh rozhodol, že ak toto mesto nemalo desať spravodlivých, nedovolil by jeho jestvovanie a nevyhnutne by ho zničil. Nie je to Boží hnev? Predstavuje tento hnev Božiu povahu? Je táto povaha zjavením Božej svätej podstaty? Je to zjavenie Božej spravodlivej podstaty, ktorú človek nesmie uraziť? Keď si Boh overil, že v Sodome nie je desať spravodlivých, získal istotu, že zničí mesto a ľudí v tomto meste prísne potrestá, pretože sa postavili Bohu a boli tak nečistí a skazení.

Prečo sme tieto pasáže rozobrali týmto spôsobom? Týchto niekoľko jednoduchých viet totiž plne vyjadruje Božiu povahu nesmierneho milosrdenstva a hlbokého hnevu. V Božom srdci tkvela hlboká nenávisť voči všetkým, ktorí boli v Sodome skazení, zatiaľ čo spravodlivých si cenil, mal pre nich milosrdenstvo, toleroval ich a staral sa o nich. Išlo o nesmierne milosrdenstvo a hlboký hnev, alebo nie? Akými prostriedkami Boh zničil mesto? Ohňom. A prečo ho zničil ohňom? Keď vidíš, že niečo horí v plameňoch, alebo keď sa chystáš niečo spáliť, čo pritom cítiš? Prečo to chceš spáliť? Máš pocit, že to už viac nepotrebuješ, že sa na to už viac nechceš dívať? Chceš sa toho zbaviť? Boh použil oheň na znak opustenia, nenávisti a pretože si už viac neželal hľadieť na Sodomu. Táto emócia spôsobila, že Boh zmietol Sodomu ohňom. Použitie ohňa predstavuje veľkosť Božieho hnevu. Božie milosrdenstvo a tolerancia skutočne existujú, ale Božia svätosť a spravodlivosť, keď rozpúta svoj hnev, tiež človeku ukazujú Božiu stránku, ktorá nestrpí žiadne urážky. Keď je človek plne schopný poslúchať Božie príkazy a koná v súlade s Božími požiadavkami, Boh nešetrí milosrdenstvom voči človeku; keď je človek voči Nemu plný skazenosti, nenávisti a nepriateľstva, Boh je hlboko nahnevaný. Do akej miery sa hlboko hnevá? Jeho hnev bude trvať dovtedy, kým viac neuvidí odpor a zlé skutky človeka, kým sa Mu nestratia z očí. Až potom Boží hnev zmizne. Inými slovami, bez ohľadu na to, o koho ide, ak sa srdce človeka vzdiali od Boha a navždy sa od Neho odvráti, potom sa Boží hnev rozpúta bez prestania a bez ohľadu na to, ako chce tento človek – zdanlivo alebo z hľadiska jeho subjektívnych túžob – uctievať a nasledovať Boha a podriaďovať sa Bohu vo svojom tele alebo v mysli. Keď Boh vypustí svoj hlboký hnev po tom, čo dal človeku dostatok príležitostí, len čo sa rozpúta, nebude už žiadna možnosť, ako ho vziať späť a Boh už nikdy nebude milosrdný a tolerantný voči takémuto ľudstvu. To je jedna stránka Božej povahy, ktorá netoleruje žiadnu urážku. Ľuďom sa tu zdá normálne, že by Boh zničil mesto, pretože v Božích očiach mesto plné hriechu nemohlo existovať a ďalej pretrvávať a bolo rozumné, aby ho Boh zničil. A predsa vidíme celú Božiu povahu v tom, čo sa stalo pred zničením Sodomy a po ňom. Je tolerantný a milosrdný k veciam, ktoré sú láskavé, krásne a dobré; k veciam, ktoré sú zlé, hriešne a podlé, pociťuje hlboký, nepretržitý hnev. To sú dva hlavné a najvýznamnejšie aspekty Božej povahy a Boh ich navyše zjavuje od začiatku až do konca: nesmierne milosrdenstvo a hlboký hnev. Väčšina z vás zažila niečo z Božieho milosrdenstva, ale len veľmi málo z vás ocenilo Boží hnev. Božie milosrdenstvo a láskavosť možno vidieť v každom človeku; to znamená, že Boh je voči každému človeku nesmierne milosrdný. Boh napriek tomu len veľmi zriedka prejavil, ba možno nikdy neprejavil hlboký hnev voči niektorým jednotlivcom či skupine ľudí medzi vami. Len pokoj! Skôr či neskôr každý človek uvidí a zažije Boží hnev, no teraz ešte nenastal ten správny čas. Prečo je to tak? Je to preto, lebo keď sa Boh na niekoho neustále hnevá, teda keď naňho vypustí svoj hlboký hnev, znamená to, že tohto človeka už dávno zavrhol, pohŕda jeho existenciou a nemôže jeho existenciu zniesť; len čo naňho zošle svoj hnev, zmizne. Božie dielo dnes ešte nedosiahlo tento bod. Nikto z vás nedokáže uniesť, keď sa Boh hlboko nahnevá. Vidíte teda, že v tomto čase je Boh voči vám všetkým len nesmierne milosrdný a Jeho hlboký hnev ste ešte nevideli. Ak sú medzi vami ešte nepresvedčení ľudia, môžete požiadať Boha, nech na vás zošle svoj hnev, aby ste mohli zažiť, či sú Boží hnev a Jeho povaha, ktorá nestrpí žiadnu urážku zo strany človeka, skutočné. Trúfate si?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 38

Ľudia posledných dní vidia Boží hnev len v Jeho slovách a v skutočnosti ho nikdy nezažili

Od čias stvorenia až dodnes sa žiadna skupina netešila z Božej milosti alebo milosrdenstva a láskavosti tak ako táto posledná skupina. Hoci v záverečnej etape Boh vykonal dielo súdu a napomínania a vykonal svoje dielo s majestátom a hnevom, väčšinu času používa na dokončenie svojho diela len slová; používa slová na učenie a polievanie, na zaopatrenie a nakŕmenie. Boží hnev bol pritom vždy skrytý a okrem toho, že zažili Božiu hnevlivú povahu v Jeho slovách, len veľmi málo ľudí osobne zakúsilo Jeho hnev. To znamená, že hoci hnev zjavený v Božích slovách počas Božieho diela súdu a napomínania umožňuje ľuďom zažiť Boží majestát a Jeho neznášanlivosť voči urážkam, tento hnev neprekračuje Jeho slová. Inými slovami, Boh používa slová na pokarhanie človeka, na jeho odhalenie, súdenie, napomínanie a dokonca na jeho odsúdenie – ale Boh sa na človeka ešte hlboko nenahneval a okrem svojich slov len sotva rozpútal svoj hnev voči človeku. Božie milosrdenstvo a láskavosť, ktoré človek zažíva v tomto veku, sú teda zjavením pravej Božej povahy, zatiaľ čo Boží hnev, ktorý človek zažíva, je len účinkom tónu a pocitu Jeho výrokov. Mnohí ľudia nesprávne považujú tento účinok za pravé prežívanie a pravé poznanie Božieho hnevu. V dôsledku toho väčšina ľudí verí, že v Jeho slovách uvideli Božie milosrdenstvo a láskavosť, že tiež uzreli Božiu neznášanlivosť voči ľudským urážkam a väčšina z nich si dokonca vážiť Božie milosrdenstvo a toleranciu voči človeku. No bez ohľadu na to, aké zlé je správanie človeka alebo akú má skazenú povahu, Boh vždy vytrval. Vo vytrvalosti je Jeho cieľom vyčkať, kým slová, ktoré vyslovil, úsilie, ktoré vynaložil, a cena, ktorú zaplatil, dosiahnu účinok u tých, ktorých chce získať. Čakanie na takýto výsledok si vyžaduje čas a vyžaduje si to vytvorenie rôznych prostredí pre človeka, rovnako ako sa ľudia nestanú dospelými hneď po narodení; trvá to osemnásť alebo devätnásť rokov a niektorí ľudia dokonca potrebujú dvadsať či tridsať rokov, kým skutočne dospejú. Boh očakáva zavŕšenie tohto procesu, očakáva príchod takého času a očakáva príchod tohto výsledku. Počas celého vyčkávania je Boh nesmierne milosrdný. Počas obdobia Božieho diela je však len extrémne málo ľudí zrazených k zemi a niektorí sú potrestaní za svoj vážny odpor voči Bohu. Takéto príklady sú ešte väčším dôkazom Božej povahy, ktorá nestrpí urážku človeka, a plne potvrdzujú skutočnú existenciu Božej tolerancie a trpezlivosti voči vyvoleným. Samozrejme, že v týchto typických príkladoch neovplyvní zjavenie časti Božej povahy v týchto ľuďoch celkový Boží plán riadenia. V tejto záverečnej fáze Božieho diela Boh v skutočnosti vytrval počas celého obdobia vyčkávania a vymenil svoju trpezlivosť a svoj život za spásu tých, ktorí Ho nasledujú. Vidíte to? Boh bezdôvodne nenarúša svoj plán. Môže rozpútať svoj hnev a môže byť aj milosrdný; to je zjavenie dvoch hlavných častí Božej povahy. Je to úplne jasné, alebo nie? Inými slovami, pokiaľ ide o Boha, správne a nesprávne, spravodlivé a nespravodlivé, pozitívne a negatívne – to všetko je človeku jasne ukazované. Čo vykoná, čo má rád a čo nenávidí – to všetko sa môže priamo odraziť v Jeho povahe. Takéto veci môžu byť tiež veľmi zrejmé a jasne viditeľné v Božom diele a nie sú hmlisté ani všeobecné; namiesto toho umožňujú všetkým ľuďom uzrieť povahu Boha a to, čo má a čím je, mimoriadne konkrétnym, pravým a praktickým spôsobom. To je pravý samotný Boh.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 39

Božia povaha nebola pred človekom nikdy skrytá – ľudské srdce sa vzdialilo od Boha

Od čias stvorenia je Božia povaha v súlade s Jeho dielom. Nikdy nebola pred človekom skrytá, ale bola úplne verejne známa a človeku objasnená. S postupom času sa však ľudské srdce čoraz viac vzďaľovalo od Boha a ako sa prehlbovala ľudská skazenosť, človek a Boh boli od seba čoraz ďalej. Človek pomaly, ale isto zmizol z Božích očí. Stal sa neschopným „vidieť“ Boha, v dôsledku čoho zostal bez akýchkoľvek „správ“ o Bohu; preto nevie, či Boh existuje, a dokonca zachádza tak ďaleko, že úplne popiera Božiu existenciu. Nepochopenie Božej povahy a toho, čo má a čím je, preto nie je spôsobené tým, že Boh je pred človekom skrytý, ale tým, že jeho srdce sa odvrátilo od Boha. Hoci človek verí v Boha, nemá Ho v srdci, nevie, ako Ho milovať, ani Ho nechce milovať, pretože jeho srdce sa k Nemu nikdy nepriblíži a on sa Mu vždy vyhýba. Výsledkom toho je, že ľudské srdce je od Boha vzdialené. Kde sa teda nachádza jeho srdce? Srdce človeka v skutočnosti nikam neodišlo: namiesto toho, aby ho dal Bohu alebo Mu ho zjavil, nechal si ho pre seba. A to aj napriek tomu, že niektorí ľudia sa často modlia k Bohu a vravia: „Ó, Bože, pozri na moje srdce – Ty vieš všetko, na čo myslím!“ a niektorí dokonca prisahajú, že nechajú Boha, aby sa na nich pozrel, aby mohli byť potrestaní, ak porušia svoju prísahu. Hoci človek dovoľuje Bohu nahliadnuť do svojho srdca, neznamená to, že je schopný podriadiť sa Božiemu ovládaniu a opatreniam, ani to, že prenechal svoj osud, svoje vyhliadky a všetko Božej kontrole. Takže bez ohľadu na prísahy, ktoré dávaš Bohu, alebo na to, čo Mu tvrdíš, v Božích očiach je tvoje srdce pred Ním stále zatvorené, pretože Bohu iba dovolíš, aby sa pozrel na tvoje srdce, ale nedovolíš Mu, aby ho ovládal. Inými slovami, vôbec si svoje srdce Bohu nedal a vyslovuješ iba pekne znejúce slová, aby ich Boh počul; pritom skrývaš pred Bohom svoje rozličné klamlivé úmysly spolu so svojimi intrigami, machináciami a plánmi, držíš svoje vyhliadky a osud vo svojich rukách a v hĺbke duše sa obávaš, že ti ich Boh vezme. Boh preto nikdy neuvidí úprimnosť človeka voči Nemu. Hoci Boh pozoruje hlbiny ľudského srdca a vidí, čo si človek myslí a čo si želá robiť vo svojom srdci, a vidí, aké veci vo svojom srdci prechováva, ľudské srdce nepatrí Bohu a človek Mu ho neodovzdal, aby ho ovládal. To znamená, že Boh má právo pozorovať, ale nemá právo ovládať. Človek vo svojom subjektívnom vedomí nechce ani nemá v úmysle nechať Boha, aby ho ovládal. Nielenže sa človek pred Bohom uzavrel, ale existujú aj takí ľudia, ktorí hľadajú spôsoby, ako zaobaliť svoje srdcia, peknými rečičkami a lichôtkami sa snažia vytvoriť falošný dojem a získať Božiu dôveru a skrývajú svoju pravú tvár pred Božím zrakom. Cieľom ich snahy zabrániť Bohu, aby videl, je nedovoliť Mu, aby vnímal, akí skutočne sú. Nechcú dať svoje srdcia Bohu, ale chcú si ich nechať pre seba. Podtextom toho je, že to, čo človek robí a čo chce, si všetko sám naplánoval, vypočítal a rozhodol; nepožaduje účasť ani zásah Boha, o to menej potrebuje Božie riadenie a opatrenia. Či už ide o Božie príkazy, Jeho poverenie alebo požiadavky, ktoré Boh kladie na človeka, rozhodnutia človeka sú založené na jeho vlastných úmysloch a záujmoch, na jeho vlastnom stave a okolnostiach v danom čase. Človek vždy používa vedomosti a názory, s ktorými je stotožnený, ako aj svoj vlastný intelekt, aby posúdil a zvolil cestu, ktorou by mal ísť, a nedovolí zásah alebo kontrolu Boha. To je srdce človeka, ktoré vidí Boh.

Od začiatku až podnes dokázal hovoriť s Bohom jedine človek. To znamená, že medzi všetkými živými vecami a Božími stvoreniami nikto okrem človeka nebol schopný hovoriť s Bohom. Človek má uši, ktorými počúva, a oči, ktorými vidí; má jazyk, vlastné myšlienky a slobodnú vôľu. Má všetko, čo treba, aby počul Boha hovoriť, pochopil Božie úmysly a prijal Božie poverenie, a tak Boh kladie na človeka všetky svoje želania a chce z neho urobiť spoločníka, ktorý s Ním bude jedna myseľ a bude s Ním môcť kráčať. Odkedy Boh začal riadiť, čaká na človeka, aby Mu dal svoje srdce, aby Mu ho dovolil očistiť a vybaviť, aby sa stal pre Boha uspokojivým a milovaným, bál sa Ho a vyhýbal sa zlu. Boh sa vždy tešil a čakal na tento výsledok.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 40

Ako hodnotí Jóba Boh a Biblia

Jób 1, 1 V krajine Úc žil jeden muž, ktorý sa volal Jób, a ten človek bol dokonalý a spravodlivý. Bál sa Boha a vyhýbal sa zlu.

Jób 1, 5 A stalo sa tak, že keď uplynuli dni ich hodovania, Jób poslal po nich a posvätil ich, vstal skoro ráno a obetoval zápalné obety za nich všetkých, lebo si povedal: „Mohlo sa stať, že moji synovia zhrešili a zlorečili Bohu vo svojich srdciach.“ Takto to Jób robil neustále.

Jób 1, 8 A Jahve sa spýtal satana: „Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“

Aký kľúčový bod vidíte v týchto pasážach? Všetky tieto tri krátke pasáže z Písma sa týkajú Jóba. Hoci sú krátke, jasne uvádzajú, akým bol človekom. Na základe opisu Jóbovho každodenného správania a konania je všetkým zrejmé, že Božie hodnotenie Jóba bolo opodstatnené, a nie bezdôvodné. Hovoria nám, že či už ide o ľudské posúdenie Jóba (Jób 1, 1), alebo o Božie posúdenie Jóba (Jób 1, 8), obe sú výsledkom Jóbových skutkov pred Bohom a človekom (Jób 1, 5).

Najskôr si prečítajme prvú pasáž: „V krajine Úc žil jeden muž, ktorý sa volal Jób, a ten človek bol dokonalý a spravodlivý. Bál sa Boha a vyhýbal sa zlu.“ Toto je prvé hodnotenie Jóba v Biblii a táto veta je autorovým posúdením Jóba. Prirodzene, predstavuje aj ľudské hodnotenie Jóba, že „ten človek bol dokonalý a spravodlivý. Bál sa Boha a vyhýbal sa zlu“. Ďalej si prečítajme o Božom hodnotení Jóba: „Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“ Z týchto dvoch hodnotení pochádza jedno od človeka a jedno od Boha; obidve s rovnakým obsahom. Je teda zrejmé, že Jóbovo správanie a konanie bolo človeku známe a Boh ho tiež chválil. Inými slovami, Jóbovo správanie pred človekom a jeho správanie pred Bohom boli rovnaké; vždy položil svoje správanie a motiváciu pred Boha, aby ich Boh mohol pozorovať, a bol človekom, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu. Takže v Božích očiach bol spomedzi ľudí na zemi len Jób dokonalý a spravodlivý, bál sa Boha a vyhýbal sa zlu.

Konkrétne prejavy Jóbovho strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu v jeho každodennom živote

Pozrime sa na konkrétne prejavy Jóbovho strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Okrem predchádzajúcich a nasledujúcich pasáží si prečítajme aj časť z knihy Jób 1, 5, kde sa opisuje jeden konkrétny prejav Jóbovho strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Týka sa toho, ako sa bál Boha a vyhýbal sa zlu vo svojom každodennom živote; čo je najdôležitejšie, pre svoj vlastný strach pred Bohom a vyhýbanie sa zlu nielenže robil to, čo mal robiť, ale tiež pravidelne prinášal Bohu zápalné obety v mene svojich synov. Bál sa, že počas hodovania často „zhrešili a zlorečili Bohu vo svojich srdciach“. Ako sa tento strach prejavoval v Jóbovi? V pôvodnom texte sa uvádza: „A stalo sa tak, že keď uplynuli dni ich hodovania, Jób poslal po nich a posvätil ich, vstal skoro ráno a obetoval zápalné obety za nich všetkých.“ Jóbovo správanie nám ukazuje, že namiesto toho, aby sa jeho strach pred Bohom prejavoval v jeho správaní navonok, vychádzal zvnútra jeho srdca a že jeho strach z Boha možno nájsť v každom aspekte jeho každodenného života, neustále, pretože sa nielen vyhýbal zlu, ale často obetoval zápalné obety v mene svojich synov. Inými slovami, Jób sa nielen hlboko bál zhrešenia proti Bohu a zrieknutia sa Boha vo svojom vlastnom srdci, ale tiež sa obával, že jeho synovia by mohli zhrešiť proti Bohu a zrieknuť sa Ho vo svojich srdciach. Z toho je zrejmé, že pravdivosť Jóbovho strachu pred Bohom obstojí pri skúmaní a nikto o ňom nemôže pochybovať. Robil to príležitostne, alebo pravidelne? Posledná veta textu znie: „Takto to Jób robil neustále.“ Tieto slová znamenajú, že Jób nechodieval a nenavštevoval svojich synov príležitostne alebo keď sa mu to páčilo ani sa nevyznával Bohu skrze modlitby. Namiesto toho pravidelne posielal svojich synov, aby sa posvätili, a obetoval za nich zápalné obety. Slovo „neustále“ tu neznamená, že to vykonával jeden alebo dva dni alebo len chvíľu. Znamená to, že prejav Jóbovho strachu pred Bohom nebol dočasný a neprestal pri poznaní alebo vyslovení slov; namiesto toho cesta strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu viedla jeho srdce, diktovala jeho správanie a bola v jeho srdci koreňom jeho existencie. To, že to robil neustále, dokazuje, že sa vo svojom srdci často bál, že sám zhreší proti Bohu, a tiež sa bál, že jeho synovia a dcéry zhrešia proti Bohu. Ukazuje to, akú váhu mala v jeho srdci cesta strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Robil tak neustále, pretože vo svojom srdci bol vystrašený a bál sa – bál sa, že spáchal zlo a zhrešil proti Bohu a že sa odklonil od Božej cesty, a preto nebol schopný uspokojiť Boha. Zároveň sa obával aj o svojich synov a dcéry, bál sa, že urazili Boha. Také bolo Jóbovo bežné správanie v jeho každodennom živote. Práve toto normálne správanie dokazuje, že Jóbov strach z Boha a vyhýbanie sa zlu nie sú prázdnymi slovami, že Jób skutočne žil takúto realitu. „Takto to Jób robil neustále.“ Tieto slová nám hovoria o Jóbových každodenných skutkoch pred Bohom. Keď tak robil neustále, dosiahlo jeho správanie a jeho srdce Boha? Inými slovami, bol Boh často potešený jeho srdcom a správaním? V akom stave a v akom kontexte to tak potom Jób robil neustále? Niektorí ľudia hovoria: „Konal tak preto, lebo Jóbovi sa často zjavoval Boh.“ Niektorí hovoria: „Robil tak neustále, pretože mal vôľu vyhýbať sa zlu.“ A niektorí vravia: „Možno si myslel, že k svojmu majetku neprišiel ľahko, a vedel, že mu ho Boh daroval, a preto sa veľmi bál, že stratí svoj majetok, pretože zhrešil proti Bohu alebo Ho urazil.“ Sú niektoré z týchto tvrdení pravdivé? Určite nie. Lebo to, čo Boh prijal a čo si na Jóbovi najviac cenil, nebol v Božích očiach len fakt, že to robil neustále; bolo to skôr jeho správanie pred Bohom, človekom a satanom, keď bol vydaný satanovi a pokúšaný.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 41

Satan po prvý raz pokúša Jóba (ukradnú mu dobytok a jeho deti postihne pohroma) (Vybrané pasáže)

a) Slová vyslovené Bohom

Jób 1, 8 A Jahve sa spýtal satana: „Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“

Jób 1, 12 A Jahve riekol satanovi: „Hľa, všetko, čo má, je v tvojej moci, len na neho nevystri svoju ruku.“ Vtedy satan od Jahveho odišiel.

b) Satanova odpoveď

Jób 1, 9-11 A satan odpovedal Jahvemu: „Či sa Jób bojí Boha len tak, pre nič, za nič? Či si neurobil plot okolo neho a jeho domu a okolo všetkého, čo má po svojom boku? Požehnal si dielo jeho rúk a jeho majetok sa v krajine zväčšil. Teraz však vystri ruku a dotkni sa všetkého, čo má, a bude ťa preklínať do tváre.“

Boh dovolí satanovi pokúšať Jóba, aby sa zdokonalila Jóbova viera

Jób 1, 8 je prvým biblickým záznamom rozhovoru medzi Bohom Jahvem a satanom. Čo teda povedal Boh? V pôvodnom texte sa píše toto: „A Jahve sa spýtal satana: ‚Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.‘“ Toto bolo Božie hodnotenie Jóba pred satanom. Boh povedal, že je dokonalý a spravodlivý muž, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlu. Ešte pred týmito slovami medzi Bohom a satanom sa Boh rozhodol, že použije satana na pokúšanie Jóba – že Jóba odovzdá satanovi. V jednom ohľade by to dokázalo, že Božie pozorovanie a hodnotenie Jóba bolo presné a bezchybné, a spôsobilo by to, že satan by bol zahanbený Jóbovým svedectvom; v inom by to zdokonalilo Jóbovu vieru v Boha a strach z Neho. Keď teda satan predstúpil pred Boha, Boh nemal pochýb. Pristúpil rovno k veci a spýtal sa satana: „Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“ V Božej otázke je skrytý nasledujúci význam: Boh vedel, že satan sa túla kade-tade a často špehuje Jóba, ktorý je Božím služobníkom. Často pokúšal a útočil na Jóba, snažil sa nájsť spôsob, ako ho zničiť, aby dokázal, že jeho viera v Boha a strach z Boha nemôžu obstáť. Satan tiež dychtivo hľadal príležitosti na zničenie Jóba, aby sa zriekol Boha a aby ho mohol uchmatnúť z Božích rúk. Boh však nazrel do Jóbovho srdca a videl, že je dokonalý a spravodlivý, a že sa Boha bojí a vyhýba sa zlu. Boh prostredníctvom otázky oznámil satanovi, že Jób je dokonalý a spravodlivý muž, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, že Jób sa nikdy Boha nezriekne a nebude nasledovať satana. Keď si satan vypočul Božie hodnotenie Jóba, zrodil sa v ňom hnev z poníženia, ešte viac sa rozzúril a nevedel sa dočkať, kedy Jóba uchmatne, pretože satan nikdy neveril, že niekto môže byť dokonalý a spravodlivý alebo že sa môže báť Boha a vyhýbať sa zlu. Satan zároveň nenávidel dokonalosť a spravodlivosť v človeku a hnusili sa mu ľudia, ktorí sa dokázali báť Boha a vyhýbať sa zlu. Tak je to napísané v Jóbovi 1, 9-11: „A satan odpovedal Jahvemu: ‚Či sa Jób bojí Boha len tak, pre nič, za nič? Či si neurobil plot okolo neho a jeho domu a okolo všetkého, čo má po svojom boku? Požehnal si dielo jeho rúk a jeho majetok sa v krajine zväčšil. Teraz však vystri ruku a dotkni sa všetkého, čo má, a bude ťa preklínať do tváre.‘“ Boh dôverne poznal satanovu zlomyseľnú prirodzenosť a veľmi dobre vedel, že satan už dlho plánuje zničiť Jóba, a tak si Boh zaumienil, že satanovi ešte raz povie, že Jób je dokonalý a spravodlivý a že sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, aby priviedol satana do takého stavu, že odhalí svoju pravú tvár, zaútočí na Jóba a bude ho pokúšať. Inými slovami, Boh zámerne zdôraznil, že Jób je dokonalý a spravodlivý a že sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, a tým spôsobil, že satan zaútočil na Jóba pre svoju nenávisť a hnev voči tomu, akým dokonalým a spravodlivým mužom bol Jób, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu. To by viedlo k tomu, že Boh by zahanbil satana tým, že Jób je dokonalý a spravodlivý človek, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, a satan by zostal úplne ponížený a porazený. Potom by už satan nepochyboval ani nevznášal obvinenia o Jóbovej dokonalosti, spravodlivosti, strachu z Boha alebo vyhýbaniu sa zlu. Týmto spôsobom bola Božia skúška a satanovo pokúšanie takmer nevyhnutné. Jób bol jediný, kto bol schopný odolať Božej skúške a satanovmu pokúšaniu. Po tomto rozhovore dostal satan povolenie pokúšať Jóba. Tak sa začalo satanovo prvé kolo útokov. Cieľom týchto útokov bol Jóbov majetok, pretože satan vzniesol proti Jóbovi nasledujúce obvinenie: „Či sa Jób bojí Boha len tak, pre nič, za nič? … Požehnal si dielo jeho rúk a jeho majetok sa v krajine zväčšil.“ Preto Boh dovolil satanovi, aby vzal Jóbovi všetko, čo mal – to bol skutočný dôvod, prečo sa Boh rozprával so satanom. Napriek tomu Boh vzniesol na satana jednu požiadavku: „Všetko, čo má, je v tvojej moci, len na neho nevystri svoju ruku.“ (Jób 1, 12) To bola podmienka, ktorú Boh vytvoril, keď satanovi dovolil pokúšať Jóba a vložil Jóba do satanových rúk. A bola to hranica, ktorú mu stanovil: prikázal satanovi, aby Jóbovi neublížil. Keďže Boh uznal, že Jób je dokonalý a spravodlivý, a veril, že Jóbova dokonalosť a spravodlivosť pred Ním sú nespochybniteľné a mohli by odolať skúške, Boh dovolil satanovi pokúšať Jóba, ale udelil mu obmedzenie: satan mohol vziať všetok Jóbov majetok, no nemohol sa ho ani dotknúť. Čo to znamená? Znamená to, že Boh v tej chvíli nevydal satanovi Jóba úplne. Satan mohol Jóba pokúšať akýmkoľvek spôsobom, ale sám nemohol Jóbovi ublížiť – skriviť mu jediný vlások na jeho hlave –, pretože všetko v človeku ovláda Boh a len Boh rozhoduje o tom, či človek žije, alebo zomrie. Satan takéto oprávnenie nemá. Keď Boh vyriekol tieto slová satanovi, satan sa nemohol dočkať, až začne. Použil všetky prostriedky na to, aby Jóba pokúšal, a onedlho Jób stratil stádo oviec a volov a všetok majetok, ktorý mu dal Boh… Tak ho zasiahli Božie skúšky.

Hoci nám Biblia hovorí o pôvode Jóbovho pokúšania, uvedomoval si samotný Jób, ktorý bol vystavený týmto pokúšaniam, čo sa vlastne dialo? Jób bol len obyčajným smrteľníkom; samozrejme nevedel nič o príbehu, ktorý sa okolo neho odohrával. Napriek tomu mu jeho strach pred Bohom a jeho dokonalosť a spravodlivosť umožnili uvedomiť si, že Boh naňho zoslal skúšky. Nevedel, čo sa stalo v duchovnej oblasti, ani aké sú Božie úmysly za týmito skúškami. Vedel však, že bez ohľadu na to, čo sa mu stalo, mal by zostať verný svojej dokonalosti a spravodlivosti a mal by sa držať cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Boh jasne videl postoj a reakciu Jóba na tieto záležitosti. Čo Boh videl? Videl Jóbovo bohabojné srdce, pretože od začiatku až do chvíle, keď bol Jób skúšaný, Jóbovo srdce zostalo otvorené Bohu, bolo Mu predložené a Jób sa nevzdal svojej dokonalosti ani spravodlivosti, neodvrhol cestu strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu ani sa od nej neodvrátil – Boha nič tak neutešovalo ako toto.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 42

Satan po prvý raz pokúša Jóba (ukradnú mu dobytok a jeho deti postihne pohroma) (Vybrané pasáže)

Jóbova reakcia

Jób 1, 20-21 Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa a povedal: „Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa tam aj vrátim. Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“

Jóbovo rozhodnutie vrátiť všetko, čo vlastní, pramení z jeho strachu z Boha

Keď Boh povedal Satanovi: „Všetko, čo má, je v tvojej moci, len na neho nevystri svoju ruku,“ satan odišiel. Čoskoro na to sa Jób dostal pod náhle a prudké útoky: najprv boli vyplienené jeho voly a osly a niektorí z jeho sluhov zabití; potom jeho ovce a niektorých ďalších sluhov pohltili plamene; následne mu vzali jeho ťavy a ešte viac jeho sluhov bolo zavraždených; nakoniec prišli o život jeho synovia a dcéry. Táto séria útokov predstavovala muky, ktorými Jób trpel počas prvého pokúšania. Ako prikázal Boh, počas týchto útokov sa satan zameral len na Jóbov majetok a jeho deti a samotnému Jóbovi neublížil. A jednako sa Jób v okamihu premenil z majetného muža s veľkým bohatstvom na niekoho, kto nemal nič. Nikto nedokázal odolať tomuto neuveriteľne prekvapivému útoku ani naň správne reagovať, no Jób napriek tomu ukázal svoju mimoriadnu stránku. V Písme sa uvádza nasledujúci úryvok: „Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa.“ Toto bola Jóbova prvá reakcia, keď sa dozvedel, že prišiel o svoje deti a všetok majetok. Predovšetkým nevyzeral prekvapene ani zdesene a už vôbec neprejavoval hnev či nenávisť. Vidíte teda, že vo svojom srdci už uznal, že tieto pohromy neboli náhoda ani neboli dielom ľudskej ruky a už vôbec to nebola odplata alebo trest. Namiesto toho ho zasiahli Jahveho skúšky. Bol to Jahve, kto chcel vziať jeho majetok a deti. Jób bol vtedy veľmi pokojný a mal jasnú hlavu. Jeho dokonalá a spravodlivá ľudská prirodzenosť mu umožnila rozumne a prirodzene robiť presné úsudky a rozhodnutia o pohromách, ktoré ho postihli, a v dôsledku toho sa správal nezvyčajne pokojne: „Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa.“ „Roztrhol svoj plášť“ znamená, že bol vyzlečený a nič nevlastnil; „oholil si hlavu“ znamená, že sa vrátil pred Boha ako novorodenec; „padol na zem, klaňal sa“ znamená, že prišiel na svet nahý a aj dnes, keď stále nič nemal, bol vrátený Bohu ako novonarodené dieťa. Jóbov postoj voči všetkému, čo sa mu prihodilo, nemohol dosiahnuť žiadna stvorená bytosť. Jeho dôvera v Jahveho presahovala oblasť viery; bol to jeho strach pred Bohom, jeho podriadenosť Bohu. Bol schopný ďakovať Bohu nielen za to, že mu dal, ale aj za to, že mu vzal. Okrem toho bol schopný sám od seba vrátiť Bohu všetko, čo vlastnil, vrátane svojho života.

Jóbov strach z Boha a podriadenosť voči Nemu sú príkladom pre ľudstvo a jeho dokonalosť a spravodlivosť boli vrcholom ľudskej prirodzenosti, ktorú by mal človek vlastniť. Hoci Boha nevidel, uvedomil si, že Boh skutočne jestvuje, a vďaka tomuto poznaniu sa Ho bál. Vďaka svojmu strachu pred Bohom sa Mu dokázal podriadiť. Dal Bohu voľnú ruku, aby mu vzal všetko, a vôbec sa neponosoval, len padol pred Bohom a povedal Mu, že aj keby v tej chvíli vzal jeho telo, s radosťou a bez ponosy by Mu to dovolil. Celé jeho správanie bolo podmienené jeho dokonalou a spravodlivou ľudskou prirodzenosťou. To znamená, že v dôsledku svojej nevinnosti, čestnosti a láskavosti bol Jób neochvejný vo svojom poznávaní a prežívaní Božej existencie. Na tomto základe kládol na seba požiadavky a vytváral normy pre svoje myslenie, správanie a princípy konania pred Bohom v súlade s Božím vedením a Božími skutkami, ktoré videl medzi všetkými vecami. Postupom času v ňom jeho skúsenosti vyvolali skutočný a ozajstný strach z Boha a spôsobili, že sa vyhýbal zlu. To bol zdroj bezúhonnosti, na ktorej Jób pevne lipol. Bol posadnutý čestnou, nevinnou a láskavou ľudskou prirodzenosťou a mal ozajstnú skúsenosť so strachom z Boha, s podriadením sa Bohu a vyhýbaním sa zlu, ako aj s poznaním, že „Jahve dal a Jahve vzal“. Len vďaka tomu bol schopný stáť pevne vo svojom svedectve uprostred takýchto podlých útokov satana a len vďaka tomu bol schopný nesklamať Boha a poskytnúť Mu uspokojivú odpoveď, keď na neho doľahli Božie skúšky. Hoci Jóbovo správanie počas prvého pokúšania bolo veľmi priamočiare, neskoršie generácie nemali istotu, že dosiahnu takúto priamočiarosť, a to ani po celoživotnom úsilí, a nemuseli ani dosiahnuť vyššie opísané Jóbovo správanie. Dnes, keď čelíte Jóbovmu priamočiaremu správaniu a porovnávate ho s výkrikmi a odhodlaním „absolútnej podriadenosti a vernosti až do smrti“, ktoré Bohu preukazujú tí, ktorí tvrdia, že veria v Boha a nasledujú Ho, cítite hlbokú hanbu, alebo nie?

Keď čítaš v Písme o všetkom, čo Jób a jeho rodina podstúpili, ako na to reaguješ? Strácaš sa vo svojich myšlienkach? Prekvapuje ťa to? Mohli by sa skúšky, ktoré postihli Jóba, opísať ako desivé? Inak povedané, je dosť hrozné čítať o Jóbových skúškach, ako sú opísané v Písme, nehovoriac o tom, aké by boli v skutočnom živote. Vidíte teda, že to, čo sa stalo Jóbovi, nebol „nácvik“, ale skutočný „boj“ so skutočnými „zbraňami“ a „nábojmi“. No čia ruka ho vystavila týmto skúškam? Boli, samozrejme, dielom satana, ktorý činil tieto veci vlastnými rukami. Napriek tomu to všetko schválil Boh. Povedal Boh satanovi, akými prostriedkami má pokúšať Jóba? Nie. Boh len vytvoril jednu podmienku, podľa ktorej sa mal satan riadiť, a potom Jóba zasiahlo pokúšanie. Keď na Jóba prišlo pokúšanie, ľudia pocítili zlo a ohavnosť satana, jeho zlomyseľnosť a odpor voči človeku, ako aj jeho nepriateľstvo voči Bohu. Na tom vidíme, že slová nedokážu opísať, aké kruté bolo toto pokúšanie. Dá sa povedať, že zlomyseľná prirodzenosť, s ktorou satan ubližoval človeku, a jeho škaredá tvár, boli v tej chvíli úplne odhalené. Satan využil príležitosť, ktorú dostal s Božím dovolením, aby vystavil Jóba horúčkovitému a neľútostnému týraniu, ktorého metóda a úroveň krutosti sú pre dnešných ľudí nepredstaviteľné a úplne neznesiteľné. Namiesto toho, aby sme povedali, že Jób bol pokúšaný satanom a že počas tohto pokúšania obstál vo svojom svedectve, je lepšie povedať, že v skúškach, ktoré pre neho pripravil Boh, sa Jób pustil do boja so satanom, aby chránil svoju dokonalosť a spravodlivosť a ubránil cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. V tomto zápase stratil Jób stádo oviec a dobytka a prišiel o celý svoj majetok i o svojich synov a dcéry. Nevzdal sa však svojej dokonalosti, spravodlivosti ani strachu z Boha. Inými slovami, v tomto zápase so satanom sa Jób radšej zbavil svojho majetku a detí, než aby stratil svoju dokonalosť, spravodlivosť a strach z Boha. Radšej sa držal zásad toho, čo znamená byť mužom. Písmo poskytuje stručný opis celého procesu, ako Jób prišiel o svoj majetok, a tiež dokumentuje Jóbove správanie a postoj. Tieto strohé, krátke vyjadrenia vyvolávajú pocit, že Jób bol takmer pokojný, keď čelil tomuto pokušeniu, ale ak by sa to, čo sa naozaj stalo, malo odohrať znovu – aj s ohľadom na skutočnosť satanovej zlomyseľnej prirodzenosti –, potom by veci neboli také jednoduché alebo ľahké, ako je opísané v týchto vetách. Realita bola oveľa krutejšia. Taká je úroveň skazy a nenávisti, s akou satan zaobchádza s ľudstvom a so všetkými, ktorých Boh schvaľuje. Keby Boh nepožiadal satana, aby Jóbovi neublížil, satan by ho nepochybne bez výčitiek svedomia zmárnil. Satan nechce, aby niekto uctieval Boha, ani si neželá, aby tí, ktorí sú spravodliví v Božích očiach, a tí, ktorí sú dokonalí a čestní, mohli pokračovať v strachu pred Bohom a vo vyhýbaní sa zlu. Keď sa ľudia boja Boha a vyhýbajú sa zlu, znamená to, že sa vyhýbajú satanovi a vzdorujú mu, a tak satan využil Božie povolenie, aby bez milosti vylial na Jóba všetok svoj hnev a nenávisť. Vidíte teda, aké veľké boli muky, ktoré znášal Jób od hlavy až po päty, zvonku až do špiku kostí. Dnes nevidíme, ako sa to vtedy udialo, a z biblických záznamov môžeme získať len krátky náznak Jóbových pocitov, keď bol vtedy vystavený mučeniu.

Jóbova neochvejná bezúhonnosť zahanbuje satana a núti ho v panike utiecť

Čo teda urobil Boh, keď bol Jób vystavený týmto mukám? Pozoroval, sledoval a čakal na výsledok. Ako sa Boh cítil pri pozorovaní a sledovaní? Bol samozrejme zdrvený žiaľom. Je však možné, že mohol oľutovať, že dovolil satanovi pokúšať Jóba, len pre žiaľ, ktorý cítil? Odpoveď znie: nie, nemohol cítiť takú ľútosť. Lebo pevne veril, že Jób je dokonalý a spravodlivý, že sa bojí Boha a vyhýba sa zlu. Boh dal jednoducho satanovi príležitosť overiť Jóbovu spravodlivosť pred Bohom a odhaliť satanovu vlastnú podlosť a opovrhnutie. Okrem toho to bola pre Jóba príležitosť svedčiť o svojej spravodlivosti, bohabojnosti a vyhýbaní sa zlu pred ľuďmi sveta, satanom a dokonca aj všetkými, ktorí nasledujú Boha. Dokázal konečný výsledok, že Božie hodnotenie Jóba bolo správne a bezchybné? Premohol vlastne Jób satana? Čítame tu archetypálne slová, ktoré vyslovil Jób, slová, ktoré sú dôkazom, že satana premohol. Povedal: „Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa tam aj vrátim.“ To je Jóbov postoj podriadenosti voči Bohu. Ďalej povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ Tieto slová, ktoré vyslovil Jób, dokazujú, že Boh pozoruje hlbiny ľudského srdca a vie nazrieť do mysle človeka, a dokazujú, že jeho schvaľovanie Jóba bolo bezchybné, že tento muž, ktorý bol schválený Bohom, bol spravodlivý. „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ Tieto slová sú Jóbovým svedectvom o Bohu. Boli to tieto obyčajné slová, ktoré zastrašili a zahanbili satana a prinútili ho v panike utiecť a ktoré ho navyše spútali a zanechali bez zdrojov. Tieto slová tiež spôsobili, že satan pocítil zázračnosť a moc skutkov Boha Jahveho, a umožnili mu vidieť mimoriadnu charizmu človeka, ktorého srdce ovláda Božia cesta. Okrem toho satanovi odhalili mocnú vitalitu, ktorú preukázal malý a bezvýznamný človek tým, že sa držal cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Tak bol satan v prvom zápase porazený. Napriek tomu, že sa „z toho poučil“, nemal v úmysle nechať Jóba odísť ani nedošlo k žiadnej zmene v jeho zlomyseľnej prirodzenosti. Satan skúšal pokračovať v útokoch na Jóba, a tak opäť prišiel pred Boha…

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 43

Satan ešte raz pokúša Jóba (celé Jóbove telo pokryjú bolestivé vredy) (Vybrané pasáže)

a) Slová vyslovené Bohom

Jób 2, 3 A Jahve sa spýtal satana: „Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému. A on sa stále drží svojej bezúhonnosti, hoci si ma pohnal proti nemu, aby som ho bez príčiny zničil.“

Jób 2, 6 A Jahve riekol satanovi: „Pozri, je v tvojich rukách, ale ušetri mu život.“

b) Slová vyslovené satanom

Jób 2, 4-5 A satan odpovedal Jahvemu: „Kožu za kožu, áno, všetko, čo človek má, dá za svoj život. Ale teraz vystri ruku, dotkni sa jeho kostí a jeho mäsa, a bude ťa preklínať do tváre.“

c) Ako sa Jób vysporiada so skúškou

Jób 2, 9-10 Vtedy mu jeho žena povedala: „Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Preklínaj Boha a zomri!“ On jej však povedal: „Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ V tom všetkom Jób nezhrešil svojimi perami.

Jób 3, 3-4 Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: „Počal sa človek.“ Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.

Jóbova láska k Božej ceste premôže všetko ostatné

Písmo dokumentuje slová vyslovené medzi Bohom a satanom takto: „A Jahve sa spýtal satana: ‚Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému. A on sa stále drží svojej bezúhonnosti, hoci si ma pohnal proti nemu, aby som ho bez príčiny zničil.‘“ (Jób 2, 3) V tomto rozhovore Boh opakuje satanovi tú istú otázku. Je to otázka, ktorá nám ukazuje, ako Boh Jahve kladne hodnotil to, čo Jób preukázal a žil počas prvej skúšky, a že sa to nijako nelíši od Božieho hodnotenia Jóba predtým, než podstúpil satanovo pokúšanie. To znamená, že v Božích očiach bol dokonalý ešte pred začatím pokúšania, a tak Boh chránil jeho a jeho rodinu a požehnal ho; bol hoden byť požehnaný v Božích očiach. Po pokúšaní Jób nezhrešil svojimi perami preto, lebo stratil majetok a deti, ale naďalej chválil Jahveho meno. Jeho skutočné správanie spôsobilo, že Boh mu tlieskal, a preto mu Boh dal jednotku s hviezdičkou. Lebo Jóbovi potomkovia či majetok v jeho očiach nestačili na to, aby sa zriekol Boha. Inak povedané, Božie miesto v jeho srdci nemohli nahradiť jeho deti ani žiadny majetok. Počas Jóbovho prvého pokúšania ukázal Bohu, že jeho láska k Nemu a jeho láska k ceste strachu z Boha a vyhýbania sa zlu prekonala všetko ostatné. Jób vďaka tejto skúške len zažil, že Boh Jahve mu dal odmenu a že mu vzal majetok a deti.

Pre Jóba to bola pravá skúsenosť, ktorá očistila jeho dušu; bol to krst života, ktorý naplnil jeho jestvovanie, a navyše to bola okázalá hostina, ktorá preverila jeho podriadenosť voči Bohu a strach z Boha. Toto pokúšanie zmenilo Jóbovo postavenie z bohatého človeka na niekoho, kto nemal nič, a tiež mu umožnilo okúsiť satanovo týranie ľudstva. Jeho bieda v ňom nevyvolala nenávisť voči satanovi; v satanových ohavných činoch skôr videl jeho ohavnosť a opovrhnutiahodnosť, ako aj jeho nepriateľstvo voči Bohu a zrada Boha, a to ho viac povzbudilo, aby sa navždy držal cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Prisahal, že nikdy neopustí Boha a neobráti sa chrbtom k Božej ceste pre vonkajšie faktory, ako sú majetok, deti či príbuzní, ani sa nikdy nestane otrokom satana, majetku alebo akejkoľvek osoby. Okrem Boha Jahveho nemôže byť nikto jeho Pánom ani Bohom. Také boli Jóbove snahy. Na druhej strane, Jób tiež získal niečo z tohto pokúšania: získal veľké bohatstvo uprostred skúšok, ktoré mu dal Boh.

Jób počas svojho života v posledných niekoľkých desaťročiach videl Jahveho skutky a získal od Boha Jahveho požehnania. Boli to požehnania, ktoré v ňom vyvolali pocit nesmierneho nepokoja a zaviazanosti, pretože veril, že neurobil pre Boha nič, a predsa bol obdarený takým veľkým požehnaním a tešil sa toľkej milosti. Z tohto dôvodu sa v srdci často modlil, v nádeji, že sa bude môcť Bohu odvďačiť, že bude mať príležitosť vydať svedectvo o Božích skutkoch a Božej veľkosti, že Boh podrobí jeho podriadenosť skúške a že jeho viera sa navyše očistí, až kým jeho podriadenosť a viera nezískajú Boží súhlas. Keď potom Jóba zasiahla skúška, uveril, že Boh vypočul jeho modlitby. Jób si túto príležitosť cenil viac než čokoľvek iné, a preto sa neodvážil brať to na ľahkú váhu, pretože sa mohlo splniť jeho najväčšie celoživotné želanie. Príchod tejto príležitosti znamenal, že jeho podriadenosť voči Bohu a strach z Boha môžu byť podrobené skúške a očistené. Okrem toho to znamenalo, že Jób mal šancu získať Boží súhlas, čím by sa priblížil k Bohu. Počas skúšky mu táto viera a úsilie umožnili stať sa dokonalejším a lepšie pochopiť Božie úmysly. Jób tiež pocítil väčšiu vďaku za Božie požehnania a milosti, vo svojom srdci viac chválil Božie skutky, stal sa bázlivejším a úctivejším voči Bohu a túžil viac po Božej milote, veľkosti a svätosti. V tomto čase, hoci v Božích očiach bol Jób stále niekým, kto sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, Jóbova viera a poznanie z hľadiska jeho skúseností pokročili míľovými krokmi: jeho viera vzrástla, jeho podriadenosť získala oporu a jeho strach z Boha sa prehĺbil. Hoci táto skúška premenila Jóbovho ducha a život, táto premena Jóba neuspokojila ani nespomalila jeho napredovanie. Zároveň s tým, ako vypočítaval, čo získal z tejto skúšky, a zvažoval svoje nedostatky, sa ticho modlil a čakal na ďalšiu skúšku, pretože túžil po tom, aby sa jeho viera, podriadenosť a strach z Boha povýšili počas ďalšej Božej skúšky.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 44

Satan ešte raz pokúša Jóba (celé Jóbove telo pokryjú bolestivé vredy) (Vybrané pasáže)

a) Slová vyslovené Bohom

Jób 2, 3 A Jahve sa spýtal satana: „Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému. A on sa stále drží svojej bezúhonnosti, hoci si ma pohnal proti nemu, aby som ho bez príčiny zničil.“

Jób 2, 6 A Jahve riekol satanovi: „Pozri, je v tvojich rukách, ale ušetri mu život.“

b) Slová vyslovené satanom

Jób 2, 4-5 A satan odpovedal Jahvemu: „Kožu za kožu, áno, všetko, čo človek má, dá za svoj život. Ale teraz vystri ruku, dotkni sa jeho kostí a jeho mäsa, a bude ťa preklínať do tváre.“

Uprostred extrémneho utrpenia si Jób skutočne uvedomuje Božiu starostlivosť o ľudstvo

Po otázkach Boha Jahveho satanovi bol satan potajme šťastný. Bolo to preto, lebo satan vedel, že bude môcť opäť zaútočiť na človeka, ktorý bol v Božích očiach dokonalý – pre satana to bola vzácna príležitosť. Satan chcel využiť túto príležitosť na úplné podkopanie Jóbovho presvedčenia, aby stratil vieru v Boha, už sa Ho viac nebál ani nevelebil Jahveho meno. Satan by tak získal šancu: bez ohľadu na miesto alebo čas by bol schopný urobiť z Jóba hračku, závislú od jeho príkazov. Satan bez stopy zakryl svoje podlé úmysly, no nedokázal udržať pod kontrolou svoju zlomyseľnú prirodzenosť. Táto pravda je naznačená v odpovedi na slová Boha Jahveho, ako je zaznamenané v Písme: „A satan odpovedal Jahvemu: ‚Kožu za kožu, áno, všetko, čo človek má, dá za svoj život. Ale teraz vystri ruku, dotkni sa jeho kostí a jeho mäsa, a bude ťa preklínať do tváre.‘“ (Jób 2, 4-5) Z tohto rozhovoru medzi Bohom a satanom je nemožné nezískať podstatné vedomosti a predstavu o satanovej zlomyseľnosti. Po vypočutí týchto satanových bludov budú všetci, ktorí milujú pravdu a nenávidia zlo, nepochybne cítiť ešte väčšiu nenávisť voči satanovej nečestnosti a nehanebnosti, budú sa cítiť zdesení a znechutení satanovými bludmi a zároveň budú ponúkať Jóbovi hlboké modlitby a úprimné želania, modliac sa, aby tento muž spravodlivosti mohol dosiahnuť dokonalosť, želajúc si, aby tento muž, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, navždy prekonal satanove pokúšania a žil vo svetle, uprostred Božieho vedenia a požehnania. Podobne si takíto ľudia budú želať, aby Jóbove spravodlivé skutky mohli navždy podnietiť a povzbudiť všetkých, ktorí sa usilujú o cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Hoci v tomto vyhlásení možno vidieť satanov zlomyseľný úmysel, Boh poľahky súhlasil so satanovou „žiadosťou“, ale dal mu aj jednu podmienku: „Je v tvojich rukách, ale ušetri mu život.“ (Jób 2, 6) Pretože tentoraz satan žiadal, aby mohol vystrieť ruku, aby ublížil Jóbovmu mäsu a kostiam, Boh povedal: „ale ušetri mu život.“ Význam týchto slov spočíva v tom, že Boh vydal Jóbovo telo satanovi, ale ponechal si Jóbov život. Satan nemohol vziať Jóbovi život, no okrem toho mohol proti nemu použiť akékoľvek prostriedky alebo metódu.

Po získaní Božieho povolenia sa satan ponáhľal k Jóbovi a natiahol svoju ruku, aby zasiahol jeho kožu, čo mu po celom tele vyvolalo bolestivé vredy a Jób na svojej koži ucítil bolesť. Jób velebil zázračnosť a svätosť Boha Jahveho, vďaka čomu bol satan ešte ohavnejší vo svojej trúfalosti. Pretože cítil radosť z ubližovania človeku, vystrel ruku a zaškrabol do Jóbovho tela, čo vyvolalo hnisanie jeho bolestivých vredov. Jób na svojom tele okamžite pocítil takú bolesť a muky, akým nebolo páru, a nemohol si pomôcť, len sa rukami masíroval od hlavy až po päty, akoby to malo zmierniť úder zasadený jeho duchu skrze túto bolesť tela. Uvedomoval si, že Boh stojí pri ňom a pozoruje ho, a snažil sa zo všetkých síl, aby sa zocelil. Znovu si kľakol na zem a povedal: „Pozeráš sa do srdca človeka, pozoruješ jeho biedu; prečo si robíš starosti o jeho slabosť? Nech je pochválené meno Boha Jahveho.“ Satan videl Jóbovu neznesiteľnú bolesť, ale nevidel ho vzdať sa mena Boha Jahveho. Tak chvatom vystrel ruku, aby zasiahol Jóbove kosti, a zúfalo ho chcel roztrhať na kusy. Jób v okamihu pocítil nevídané muky; bolo to, akoby sa jeho mäso odtrhlo od kostí a akoby sa jeho kosti rozbili na márne kúsky. Tieto trýznivé muky ho priviedli k myšlienke, že by bolo lepšie zomrieť… Jeho schopnosť znášať takú bolesť dosiahla svoje hranice… Chcel kričať, chcel si trhať kožu na tele v snahe zmierniť bolesť – no napriek tomu zadržal výkriky a netrhal si kožu na tele, pretože nechcel, aby satan uvidel jeho slabosť. Jób si teda ešte raz kľakol, ale tentoraz nepocítil prítomnosť Boha Jahveho. Vedel, že Boh Jahve bol často pred ním, za ním a po jeho bokoch. Počas jeho bolesti sa však Boh ani raz nepozeral; zakryl si tvár a skryl sa, pretože zmyslom Jeho stvorenia človeka nebolo priniesť človeku utrpenie. Vtedy Jób plakal a robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zniesol takú telesnú agóniu, a predsa sa nedokázal ubrániť tomu, aby Bohu vzdával vďaky: „Človek padá pri prvom údere, je slabý a bezmocný, je mladý a nevedomý – prečo by si mal byť voči nemu taký starostlivý a nežný? Udieraš ma, no zraňuje Ťa to. Čo je na človeku také cenné, že si to zaslúži Tvoju starostlivosť a obavy?“ Jóbove modlitby sa dostali k Božím ušiam, ale Boh mlčal, len sa díval bez toho, aby vydal nejaký zvuk… Keď satan márne vyskúšal každý mysliteľný trik, potichu odišiel, ale to nebol koniec Božích skúšok Jóba. Pretože Božia moc, ktorá bola zjavená v Jóbovi, nebola verejne známa, Jóbov príbeh sa neskončil ústupom satana. Ako vstupovali ďalšie postavy, mali sa odohrať ešte veľkolepejšie scény.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 45

Ďalším prejavom Jóbovho strachu z Boha a vyhýbania sa zlu je jeho ospevovanie Božieho mena vo všetkých veciach

Jób trpel satanovým pustošením, no napriek tomu sa nevzdal mena Boha Jahveho. Jeho žena vystúpila ako prvá a v úlohe satana zaútočila na Jóba spôsobom viditeľným ľudskému oku. Pôvodný text to opisuje takto: „Vtedy mu jeho žena povedala: ‚Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Preklínaj Boha a zomri!‘“ (Jób 2, 9) To boli slová, ktoré vyslovil satan v ľudskom prestrojení. Boli útokom a obvinením, ako aj lákadlom, pokušením a urážkou. Satan, ktorý zlyhal v útoku na Jóbovo telo, potom priamo zaútočil na Jóbovu bezúhonnosť a tento útok chcel využiť na to, aby sa Jób vzdal svojej bezúhonnosti, zriekol sa Boha a už ďalej nežil. Satan teda tiež chcel použiť takéto slová na nalákanie Jóba: ak by sa Jób vzdal Jahveho mena, potom by nemusel znášať takéto muky a mohol by sa oslobodiť od telesných múk. Zoči-voči radám svojej manželky ju Jób pokarhal slovami: „Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ (Jób 2, 10) Jób poznal tieto slová už dávno, ale vtedy sa dokázala pravdivosť Jóbovho poznania týchto slov.

Keď mu jeho žena poradila, aby preklial Boha a zomrel, myslela tým: „Tvoj Boh s tebou takto zaobchádza, tak prečo Ho neprekliať? Čo robíš, že ešte stále takto žiješ? Tvoj Boh je k tebe taký nespravodlivý, ale ty stále vravíš: ‚Nech je požehnané Jahveho meno.‘ Ako na teba mohol priviesť pohromu, keď požehnávaš Jeho meno? Poponáhľaj sa a vzdaj sa Božieho mena, viac Ho nenasleduj. Potom sa tvoje útrapy skončia.“ V tejto chvíli bolo vydané svedectvo, ktoré chcel Boh u Jóba vidieť. Žiadny obyčajný človek by nemohol vydať takéto svedectvo a nedočítame sa o ňom ani v žiadnom biblickom príbehu – Boh to však videl dávno predtým, než Jób vyslovil tieto slová. Boh chcel len využiť túto príležitosť a umožniť Jóbovi, aby všetkým dokázal, že Boh mal pravdu. Napriek radám svojej ženy sa Jób nielenže nevzdal svojej bezúhonnosti ani sa nezriekol Boha, ale tiež svojej žene povedal: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Majú tieto slová veľkú váhu? Je len jeden fakt, ktorý dokáže overiť váhu týchto slov. Váha týchto slov spočíva v tom, že ich Boh schvaľuje vo svojom srdci, sú tým, po čom Boh túži, sú tým, čo Boh chce počuť, a sú výsledkom, ktorý Boh túži vidieť; tieto slová sú tiež jadrom Jóbovho svedectva. V tom sa dokázala Jóbova dokonalosť, spravodlivosť, strach pred Bohom a vyhýbanie sa zlu. Vzácnosť Jóba spočívala v tom, že keď bol pokúšaný, a dokonca aj keď bolo celé jeho telo pokryté bolestivými vredmi, keď znášal tie najväčšie muky, a keď mu jeho manželka a príbuzní radili, naďalej vyslovoval také slová. Inak povedané, vo svojom srdci veril, že bez ohľadu na to, aké pokúšania alebo ako bolestné súženia či muky to boli, aj keby na neho prišla smrť, nezriekne sa Boha ani nezavrhne cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Vidíte teda, že Boh mal v jeho srdci najdôležitejšie miesto a že v jeho srdci bol iba Boh. Práve preto o ňom v Písme čítame také opisy ako: „V tom všetkom Jób nezhrešil svojimi perami.“ Nielenže nezhrešil svojimi perami, ale vo svojom srdci sa nesťažoval na Boha. Nevyriekol o Bohu žiadne zraňujúce slová ani proti Nemu nezhrešil. Nielenže jeho ústa velebili Božie meno, ale meno Božie velebil aj vo svojom srdci; jeho ústa a srdce boli ako jedno. To bol pravý Jób, akého videl Boh, a práve preto si Boh Jóba cenil.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 46

Mnohé mylné predstavy ľudí o Jóbovi

Útrapy, ktoré Jób znášal, neboli dielom poslov zoslaných Bohom ani ich nespôsobila samotná Božia ruka. Naopak, osobne ich zapríčinil satan, nepriateľ Boha. Z toho vyplýva, že miera útrap, ktoré Jób znášal, bola obrovská. V tej chvíli však Jób bezvýhradne preukázal svoje každodenné poznanie Boha vo svojom srdci, princípy svojich každodenných činov a svoj postoj k Bohu – to je pravda. Ak by Jób nebol pokúšaný a ak by Boh neuvalil na Jóba skúšky, keď Jób povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“, povedal by si, že Jób je pokrytec. Boh mu daroval veľké bohatstvo, a preto niet divu, že velebil Jahveho meno. Ak by sa Jób pred podstúpením skúšok spýtal: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“, povedal by si, že Jób preháňa a že by sa nezriekol Božieho mena, pretože bol často požehnaný Božou rukou. Povedal by si, že keby naňho Boh zoslal pohromu, určite by sa zriekol Božieho mena. Keď sa však Jób ocitol v situáciách, v ktorých by nikto nechcel byť ani si ich neželal vidieť, v situáciách, ktoré by nikto nechcel zažiť a ktorých by sa všetci báli, v situáciách, na ktoré sa nedokázal dívať ani Boh, Jób si napriek všetkému stále dokázal udržať bezúhonnosť: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno,“ a „vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Tvárou v tvár Jóbovmu vtedajšiemu správaniu stratí reč každý, kto rád vyslovuje vznešené slová a prednáša slová a učenia. Tí, ktorí chvália Božie meno iba rečami, ale nikdy neprijali Božie skúšky, sú odsúdení bezúhonnosťou, ktorej sa Jób pevne držal, a tí, ktorí nikdy neverili, že človek je schopný pevne sa držať Božej cesty, sú súdení podľa Jóbovho svedectva. Zoči-voči Jóbovmu správaniu počas týchto skúšok a slovám, ktoré vyslovil, sa niektorí ľudia budú cítiť zmätení, niektorí budú cítiť závisť, niektorí budú cítiť pochybnosti a iní sa dokonca budú tváriť nezaujato a nad Jóbovým svedectvom budú ohŕňať nosy, pretože nielenže vidia muky, ktoré postihli Jóba počas skúšok, a čítajú slová, ktoré Jób vyslovil, ale vidia aj ľudskú „slabosť“, ktorú Jób prejavil, keď ho postihli skúšky. Túto „slabosť“ považujú za údajnú nedokonalosť v dokonalosti Jóba, škvrnu na človeku, ktorý bol v Božích očiach dokonalý. To znamená, že sa verí, že tí, ktorí sú dokonalí, sú bezchybní, bez poškvrny alebo chyby, že nemajú žiadne slabosti, nepoznajú bolesť, nikdy sa necítia nešťastní alebo skľúčení, nedržia v sebe nenávisť a navonok neprejavujú žiadne extrémne správanie. V dôsledku toho veľká väčšina ľudí neverí, že bol Jób bol skutočne dokonalý. Ľudia neschvaľujú mnohé aspekty jeho správania počas skúšok. Napríklad keď Jób stratil svoj majetok a deti, nerozplakal sa, ako by si ľudia predstavovali. Jeho „nedostatok slušného slušnosti“ vyvoláva u ľudí dojem, že bol chladný, pretože nevyronil ani slzu a neprejavil náklonnosť k svojej rodine. To je prvotný zlý dojem, ktorý majú ľudia z Jóba. Jeho následné správanie ich mätie ešte viac: „roztrhol svoj plášť“ ľudia interpretovali ako jeho neúctu k Bohu a „oholil si hlavu“ sa chybne považuje za Jóbovo rúhanie a odpor voči Bohu. Okrem Jóbových slov: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“ ľudia nevidia v Jóbovi nič zo spravodlivosti, ktorú Boh vychválil, takže keď hodnotia Jóba, väčšinou nejde o nič iné ako o nepochopenie, nedorozumenie, pochybnosť, odsúdenie a len teoretické schvaľovanie. Nikto z nich nie je schopný skutočne pochopiť a oceniť slová Boha Jahveho o tom, že Jób bol dokonalý a spravodlivý muž, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu.

Na základe vyššie uvedeného dojmu o Jóbovi majú ľudia ďalšie pochybnosti o jeho spravodlivosti, pretože Jóbove činy a jeho správanie zaznamenané v Písme neboli tak ohromujúco dojemné, ako by si ľudia predstavovali. Nielenže nevykonal žiadne veľké skutky, ale vzal do rúk aj črep, aby sa ním škrabal, kým sedel v popole. Tento čin tiež ľudí udivuje a vyvoláva v nich pochybnosti o Jóbovej spravodlivosti – dokonca ju popierajú –, pretože kým sa škrabal, nemodlil sa ani nedával Bohu sľuby; navyše nebolo vidieť, že roní slzy bolesti. Teraz ľudia vidia len Jóbovu slabosť a nič iné, a tak, aj keď počujú Jóba hovoriť: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“, ani to s nimi nepohne alebo sú nerozhodní a stále nedokážu rozlíšiť spravodlivosť Jóba od jeho slov. Základný dojem, ktorý Jób zanecháva v ľuďoch, keď podstupuje muky uprostred skúšok, je, že nebol ani pokorný, ani arogantný. Ľudia nevidia príbeh za jeho správaním, ktorý sa odohrával v hĺbke jeho srdca, ani nevidia strach z Boha v jeho srdci alebo jeho dodržiavanie princípu cesty vyhýbania sa zlu. Pre jeho rozvahu si ľudia myslia, že jeho dokonalosť a spravodlivosť boli len prázdnymi slovami, že jeho strach z Boha bol len fámou; „slabosť“, ktorú prejavil navonok, v nich, naopak, zanecháva hlboký dojem, dáva im „novú perspektívu“, a dokonca aj „nové pochopenie“ človeka, ktorého Boh definuje ako dokonalého a spravodlivého. Takáto „nová perspektíva“ a „nové pochopenie“ sa potvrdili, keď Jób otvoril ústa a preklial deň, keď sa narodil.

Hoci miera múk, ktorými trpel, je pre každého človeka nepredstaviteľná a nepochopiteľná, nevyslovil ani slovko rúhania, len zmiernil bolesť svojho tela vlastnými prostriedkami. Ako je zaznamenané v Písme, povedal: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘“ (Jób 3, 3) Možno, že nikto nikdy nepovažoval tieto slová za dôležité, a možno existujú ľudia, ktorí im venovali pozornosť. Znamenajú podľa vás, že Jób odporoval Bohu? Predstavujú ponosu na Boha? Viem, že mnohí z vás majú určité názory na tieto Jóbove slová a veria, že ak bol Jób dokonalý a spravodlivý, nemal prejaviť žiadnu slabosť či ľútosť a mal namiesto toho pozitívne čeliť každému útoku satana, ba dokonca sa usmievať tvárou v tvár satanovým pokúšaniam. Nemal prejaviť čo i len najmenšiu reakciu na žiadne muky, ktoré na jeho telo privolal satan, ani nemal ukázať žiadne z emócií vo svojom srdci. Mal dokonca požiadať Boha, aby tieto skúšky ešte viac pritvrdil. Toto by mal preukázať a vlastniť niekto, kto je neochvejný a kto sa skutočne bojí Boha a vyhýba sa zlu. Uprostred týchto nesmiernych múk Jób len preklial deň svojho narodenia. Nesťažoval sa na Boha, a už vôbec nemal v úmysle Bohu odporovať. Oveľa ľahšie sa to povie, než urobí, pretože od dávnych čias až dodnes nikto nikdy nezažil takéto pokúšania ani netrpel tým, čo postihlo Jóba. Prečo teda nikto nikdy nebol vystavený rovnakému pokúšaniu ako Jób? Je to preto, lebo – ako to vidí Boh – nikto nie je schopný niesť takú zodpovednosť alebo poverenie, nikto by nedokázal vykonať to, čo vykonal Jób, a nikto by navyše nedokázal – okrem prekliatia dňa svojho narodenia – nezrieknuť sa Božieho mena a ďalej žehnať meno Boha Jahveho, ako to urobil Jób, keď ho postihli také veľké muky. Bol by niekto toho schopný? Keď to povieme o Jóbovi, chválime jeho správanie? Bol to spravodlivý muž, schopný vydať takéto svedectvo o Bohu a prinútiť satana utiecť s hlavou v dlaniach, takže už nikdy neprišiel pred Boha, aby ho obvinil – tak čo je zlé na tom, že ho chválime? Je možné, že máte vyššie nároky ako Boh? Bolo by možné, že by ste konali ešte lepšie ako Jób, keď by vás postihli skúšky? Boh vychválil Jóba – aké námietky by ste mohli mať?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 47

Jób prekľaje deň svojho narodenia, pretože nechce, aby Boh pre neho trpel

Často hovorím, že Boh nahliada do ľudských sŕdc, zatiaľ čo ľudia sa pozerajú na svoj vonkajšok. Pretože Boh pozerá do ľudských sŕdc, rozumie ich podstate, zatiaľ čo ľudia definujú podstatu iných ľudí na základe ich vzhľadu. Keď Jób otvoril ústa a preklial deň svojho narodenia, tento čin ohromil všetky duchovné postavy vrátane troch Jóbových priateľov. Človek vzišiel z Boha a mal by byť vďačný za život a telo, ako aj za deň svojho narodenia, ktorý mu Boh daroval, a nemal by ich preklínať. To je niečo, čo bežní ľudia dokážu pochopiť a poňať. Pre každého, kto nasleduje Boha, je toto chápanie posvätné a neporušiteľné a je to pravda, ktorú nikdy nemožno zmeniť. Jób však porušil pravidlá: preklial deň svojho narodenia. Ide o čin, ktorý obyčajní ľudia považujú za prekročenie zakázanej hranice. Jób nielenže nemá nárok na pochopenie a súcit ľudí, ale nemá ani nárok na Božie odpustenie. Zároveň ešte viac ľudí pochybuje o Jóbovej spravodlivosti, pretože sa zdalo, že vďaka Božej priazni sa Jób stal sebeckým – stal sa takým bezočivým a bezohľadným, že nielenže nepoďakoval Bohu za požehnanie a starostlivosť počas života, ale zatratil deň svojho narodenia do záhuby. Čo to je, ak nie odpor voči Bohu? Takéto povrchnosti poskytujú ľuďom dôkaz, aby tento Jóbov čin odsúdili, ale kto môže vedieť, čo si Jób vtedy skutočne myslel? Kto môže poznať dôvod, prečo Jób konal týmto spôsobom? Iba Boh a Jób poznajú vnútorný príbeh a dôvody.

Keď satan natiahol ruku, aby zasiahol Jóbove kosti, Jób padol do jeho pazúrov bez možnosti úniku a bez sily vzdorovať. Jeho telo a duša trpeli obrovskou bolesťou a táto bolesť ho prinútila, aby si v hĺbke uvedomil bezvýznamnosť, krehkosť a bezmocnosť človeka žijúceho v tele. Zároveň získal hlboké uznanie a pochopenie toho, prečo Boh chce zaopatriť ľudstvo a starať sa oň. V satanových pazúroch si Jób uvedomil, že človek, ktorý je z mäsa a kostí, je v skutočnosti bezmocný a slabý. Keď padol na kolená a modlil sa k Bohu, cítil, akoby si Boh zakryl tvár a skryl sa, keďže ho úplne vydal do rúk satana. Boh nad ním zároveň nariekal a navyše bol kvôli nemu zarmútený; Boh bol zasiahnutý jeho bolesťou a zranený jeho ranami… Jób cítil Božiu bolesť, ako aj to, aké neznesiteľné to pre Boha bolo… Nechcel Boha ešte viac zarmútiť ani nechcel, aby nad ním Boh plakal, a už vôbec nechcel vidieť, ako Boh pre neho trpí. V tej chvíli sa Jób chcel len zbaviť svojho tela, aby už viac nemusel znášať bolesť, ktorú mu toto telo spôsobovalo, pretože potom by sa už Boh nemusel trápiť jeho bolesťou – no nemohol, a preto musel znášať nielen bolesť tela, ale aj muky z toho, že nechcel Boha znepokojovať. Tieto dve bolesti – jedna z tela a druhá z ducha – spôsobili Jóbovi srdcervúce, mučivé utrpenie a dali mu pocítiť, ako môžu obmedzenia človeka, ktorý je z mäsa a kostí, spôsobiť zúfalstvo a bezmocnosť. Za týchto okolností sa jeho túžba po Bohu ešte znásobila a jeho odpor k satanovi sa zintenzívnil. Jób by bol vtedy radšej, keby sa nikdy nenarodil do ľudského sveta, radšej by nejestvoval, než by videl Boha roniť slzy alebo cítiť kvôli nemu bolesť. Začal hlboko nenávidieť svoje telo, mal odpor k sebe samému, voči dňu, keď sa narodil, a dokonca ku všetkému, čo s ním bolo spojené. Nechcel, aby sa viac spomínal deň jeho narodenia alebo čokoľvek, čo s ním súviselo, a tak otvoril ústa a preklial deň, keď sa narodil: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘ Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.“ (Jób 3, 3-4) Jóbove slová nesú v sebe jeho odpor k sebe samému: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘“ A rovnako cítil voči sebe vinu a pocit zaviazanosti za to, že Bohu spôsobil bolesť: „Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.“ Tieto dve pasáže sú konečným vyjadrením toho, ako sa Jób vtedy cítil, a všetkým naplno dokazujú jeho dokonalosť a spravodlivosť. Zároveň, tak ako si Jób prial, sa jeho viera a podriadenosť voči Bohu, ako aj jeho strach pred Bohom, skutočne povzniesli. Samozrejme, toto povznesenie je presne ten účinok, ktorý Boh očakával.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 48

Jób porazí satana a v Božích očiach sa stane pravým človekom

Keď Jób prvýkrát podstúpil svoje skúšky, bol zbavený všetkého majetku a detí, ale nepadol ani nepovedal nič, čím by sa prehrešil proti Bohu. Prekonal satanove pokúšania, svoj hmotný majetok, potomstvo i skúšku straty celého svetského majetku, čo znamená, že sa dokázal podriadiť Bohu, keď Mu odňal veci, a bol tiež schopný vzdať Bohu vďaku a chválu za to, čo urobil. Také bolo Jóbovo správanie počas satanovho prvého pokúšania a také bolo aj jeho svedectvo počas prvej Božej skúšky. V druhej skúške satan vystrel ruku, aby zasiahol Jóba, a hoci Jób nikdy predtým nezažil väčšiu bolesť, jeho svedectvo stačilo na to, aby ľudia zostali ohromení. Použil svoju statočnosť, presvedčenie a podriadenosť voči Bohu, ako aj svoj strach pred Bohom, aby opäť porazil satana, a Boh jeho správanie a svedectvo opäť schválil a podporil. Počas tohto pokúšania využil Jób svoje skutočné správanie na to, aby pred satanom vyhlásil, že bolesť tela nemôže zmeniť jeho vieru a podriadenosť Bohu ani ho zbaviť oddanosti Bohu a bohabojného srdca. Nezriekol sa Boha ani sa nevzdal vlastnej dokonalosti a spravodlivosti len preto, lebo čelil smrti. Jóbovo odhodlanie urobilo zo satana zbabelca, satan sa pred jeho vierou chvel od strachu a intenzita, s akou Jób bojoval proti satanovi v boji na život a na smrť, vyvolala v satanovi hlbokú nenávisť a odpor. Jóbova dokonalosť a spravodlivosť spôsobila, že satan mu už nemohol urobiť nič viac, preto na neho prestal útočiť a vzdal sa svojich obvinení proti Jóbovi, ktoré vzniesol pred Bohom Jahvem. Znamenalo to, že Jób premohol svet, premohol telo, premohol satana a premohol smrť. Úplne a absolútne patril Bohu. Počas týchto dvoch skúšok stál Jób pevne vo svojom svedectve, skutočne žil svoju dokonalosť a spravodlivosť a rozšíril rozsah svojich živých princípov strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Po prekonaní týchto dvoch skúšok sa v Jóbovi zrodila bohatšia skúsenosť a táto skúsenosť ho urobila zrelším, ostrieľanejším, silnejším a presvedčenejším. Jób vďaka nim nadobudol väčšiu istotu o spravodlivosti a hodnote bezúhonnosti, ktorých sa pevne držal. Skúška Boha Jahveho spôsobila, že Jób získal hlboké porozumenie a zmysel pre Božiu starostlivosť o človeka a umožnila mu pocítiť vzácnosť Božej lásky – vtedy sa k jeho strachu pred Bohom pridala aj úcta a láska k Bohu. Skúšky Boha Jahveho nielenže Jóba od Neho neodcudzili, ale priviedli jeho srdce bližšie k Bohu. Keď telesná bolesť, ktorú Jób znášal, dosiahla vrchol, obava, ktorú cítil od Boha Jahveho, mu nedala inú možnosť, než prekliať deň svojho narodenia. Takéto správanie nebolo vopred naplánované, ale bolo prirodzeným prejavom úcty a lásky k Bohu zvnútra jeho srdca. Bolo to prirodzené zjavenie, ktoré vyplynulo z jeho úcty a lásky k Bohu. To znamená, že keďže sa nenávidel, nebol ochotný a nedokázal vystáť Božie trápenie, jeho ohľaduplnosť a láska dospeli až k nezištnosti. Vtedy Jób pozdvihol svoj dlhotrvajúci obdiv k Bohu, túžbu po Bohu a oddanosť voči Nemu na úroveň úcty a lásky. Zároveň pozdvihol svoju vieru, podriadenosť Bohu a strach pred Bohom na úroveň úcty a lásky. Nedovolil si urobiť nič, čo by ublížilo Bohu, nedovolil si žiadne správanie, ktoré by Boha zranilo, a nedovolil si privodiť Bohu žiadny žiaľ, ľútosť či dokonca nešťastie pre svoje vlastné dôvody. Hoci bol Jób v Božích očiach stále tým istým Jóbom ako predtým, jeho viera, podriadenosť a strach pred Bohom priniesli Bohu úplné uspokojenie a potešenie. Vtedy Jób dosiahol dokonalosť, ktorú od neho Boh očakával; stal sa niekým skutočne hodným toho, aby ho v Božích očiach nazývali dokonalým a spravodlivým. Jeho spravodlivé skutky mu umožnili premôcť satana a stáť pevne vo svojom svedectve o Bohu. Tak aj jeho spravodlivé skutky ho urobili dokonalým a umožnili, aby sa pozdvihla hodnota jeho života a vynikla viac než kedykoľvek predtým, a tiež sa stal prvým človekom, ktorého satan už viac nenapádal a nepokúšal. Pretože Jób bol spravodlivý, satan ho obvinil a pokúšal. Pretože Jób bol spravodlivý, bol vydaný satanovi. A pretože Jób bol spravodlivý, premohol a porazil satana a stál pevne vo svojom svedectve. Stal sa prvým človekom, ktorý už nikdy nebol vydaný satanovi, skutočne prišiel pred Boží trón a žil vo svetle, pod Božím požehnaním bez satanovho špehovania a pustošenia… V Božích očiach sa stal pravým človekom a bol oslobodený…

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 49

V Jóbovom každodennom živote vidíme jeho dokonalosť, spravodlivosť, strach pred Bohom a vyhýbanie sa zlu

Ak máme diskutovať o Jóbovi, potom musíme začať jeho hodnotením, vysloveným z Božích úst: „Nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“

Poďme najskôr spoznať Jóbovu dokonalosť a spravodlivosť.

Ako rozumiete slovám dokonalý a spravodlivý? Myslíte si, že bol Jób bezúhonný a čestný? To by, samozrejme, bola doslovná interpretácia a chápanie slov dokonalý a spravodlivý. Zákonitosti skutočného života sú však neoddeliteľnou súčasťou pravého pochopenia Jóba – slová, knihy a samotná teória neposkytnú žiadne odpovede. Začneme tým, že sa pozrieme na rodinný život Jóba a na jeho normálne správanie počas života. To nám napovie o jeho životných zásadách a cieľoch, ako aj o jeho osobnosti a úsilí. Teraz si prečítajme posledné slová z knihy Jób 1, 3: „Tento muž bol najväčší zo všetkých mužov Východu.“ Tieto slová znamenajú, že Jóbovo postavenie a štatút boli veľmi vysoké, a hoci sa nedozvedáme, či dôvod, prečo bol najväčší zo všetkých mužov Východu, bolo jeho bohatstvo alebo skutočnosť, že bol dokonalý, spravodlivý a bál sa Boha, zatiaľ čo sa vyhýbal zlu, celkovo vieme, že Jóbovo postavenie a štatút boli veľmi cenené. Ako je zaznamenané v Biblii, prvé dojmy ľudí z Jóba boli, že Jób bol dokonalý, že sa bál Boha a vyhýbal sa zlu a že mal veľké bohatstvo a ctihodné postavenie. Pre normálneho človeka žijúceho v takomto prostredí a za takýchto podmienok by bola Jóbova životospráva, kvalita života a rôzne aspekty jeho osobného života stredobodom pozornosti väčšiny ľudí; preto musíme pokračovať v čítaní Písma: „A jeho synovia šli a hodovali vo svojich domoch, každý vo svoj určený deň, a pozvali a zavolali aj svoje tri sestry, aby jedli a pili s nimi. A stalo sa tak, že keď uplynuli dni ich hodovania, Jób poslal po nich a posvätil ich, vstal skoro ráno a obetoval zápalné obety za nich všetkých, lebo si povedal: ‚Mohlo sa stať, že moji synovia zhrešili a zlorečili Bohu vo svojich srdciach.‘ Takto to Jób robil neustále.“ (Jób 1, 4-5) Tento úryvok nám objasňuje dve veci: po prvé, že Jóbovi synovia a dcéry pravidelne hodovali, veľa jedli a pili; po druhé, že Jób často obetoval zápalné obety, pretože sa často obával o svojich synov a dcéry zo strachu, že zhrešili a že vo svojich srdciach sa zriekli Boha. Sú tu opísané životy dvoch rôznych typov ľudí. Prvým typom sú Jóbovi synovia a dcéry, ktorí vďaka svojej zámožnosti často hodovali, žili extravagantne, pili víno a stolovali, koľko im hrdlo ráčilo, a tešili sa vysokej kvalite života, ktorú im prinášalo materiálne bohatstvo. Keď žili takýmto životom, bolo nevyhnutné, že často hrešili a urážali Boha – no napriek tomu sa neposvätili ani neprinášali zápalné obety. Vidíte teda, že v ich srdciach nebolo miesta pre Boha, nemysleli na Božie milosti ani sa nebáli, že urazia Boha, a už vôbec sa nebáli zrieknutia sa Boha vo svojich srdciach. Samozrejme, nezameriavame sa na Jóbove deti, ale na to, čo urobil Jób, keď čelil takýmto veciam; to je ďalšia záležitosť opísaná v pasáži, ktorá zahŕňa Jóbov každodenný život a jeho ľudskú prirodzenosť-podstatu. Tam, kde Biblia opisuje hodovanie Jóbových synov a dcér, nie je žiadna zmienka o Jóbovi; hovorí sa len, že jeho synovia a dcéry spolu často jedli a pili. Inými slovami, Jób nehodoval ani sa nepripojil k svojim synom a dcéram pri ich extravagantnom stolovaní. Aj keď bol bohatý a mal veľký majetok a mnohých sluhov, neviedol luxusný život. Neočarilo ho výnimočné prostredie, v ktorom žil, a napriek svojmu bohatstvu neprepadol telesným pôžitkom ani nezabúdal obetovať zápalné obety, a už vôbec to nespôsobilo, že sa vo svojom srdci postupne vyhýbal Bohu. Jób bol teda očividne disciplinovaný vo svojom spôsobe života, nebol chamtivý ani hedonistický v dôsledku Božích požehnaní ani nelipol na kvalite života. Namiesto toho bol pokorný a skromný, nebol okázalý a pred Bohom bol opatrný a obozretný. Často premýšľal o Božích milostiach a požehnaniach a neustále mal bohabojné srdce. Vo svojom každodennom živote často skoro vstával, aby za svojich synov a dcéry obetoval zápalné obety. Inými slovami, nielenže sa sám Jób bál Boha, ale dúfal, že jeho deti sa tiež budú báť Boha a nebudú proti Nemu hrešiť. Jóbovo materiálne bohatstvo nezastávalo žiadne miesto v jeho srdci ani nenahrádzalo postavenie, ktoré v ňom zastával Boh; či už kvôli sebe alebo svojim deťom, Jóbove každodenné činy boli spojené so strachom pred Bohom a s vyhýbaním sa zlu. Jeho strach z Boha Jahveho nepredstavoval len prázdne reči, ale bolo to niečo, čo premieňal na činy a čo sa odrážalo v každej časti jeho každodenného života. Toto skutočné správanie Jóba nám ukazuje, že bol čestný a vo svojej podstate miloval spravodlivosť a veci, ktoré boli pozitívne. To, že často posielal po svojich synov a dcéry a posväcoval ich, znamená, že neuznával ani neschvaľoval správanie svojich detí; namiesto toho bol vo svojom srdci mal odpor k ich správaniu a odsudzoval ich. Dospel k záveru, že správanie jeho synov a dcér netešilo Boha Jahveho, a preto ich často vyzýval, aby išli pred Boha Jahveho a vyznali sa zo svojich hriechov. Jóbove činy nám ukazujú druhú stránku jeho ľudskej prirodzenosti, a to, že nikdy nekráčal spolu s tými, ktorí často hrešili a urážali Boha, ale namiesto toho sa im vyhýbal a obchádzal ich. Napriek tomu, že títo ľudia boli jeho synmi a dcérami, neopustil svoje vlastné zásady správania len preto, lebo boli z jeho rodu, ani nebol zhovievavý k ich hriechom pre svoje vlastné pocity. Namiesto toho ich nabádal, aby sa vyznali a získali zhovievavosť Boha Jahveho, a varoval ich, aby neopúšťali Boha pre svoj vlastný chamtivý pôžitok. Princípy toho, ako Jób zaobchádzal s ostatnými, sú neoddeliteľné od princípov jeho strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Miloval to, čo Boh prijímal, a nenávidel to, čo Boha odpudzovalo. Miloval tých, ktorí sa Boha vo svojich srdciach báli, a nenávidel tých, ktorí páchali zlo alebo hrešili proti Bohu. Táto láska a nenávisť sa prejavovali v jeho každodennom živote a predstavovali spravodlivosť, ktorú v Jóbovi videli Božie oči. Prirodzene, je to aj vyjadrenie a žitie Jóbovej pravej ľudskej prirodzenosti vo vzťahoch s ostatnými v jeho každodennom živote, o ktorých sa musíme dozvedieť.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 50

Prejavy Jóbovej ľudskej prirodzenosti počas jeho skúšok (pochopenie Jóbovej dokonalosti, spravodlivosti, strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu počas skúšok)

Keď sa Jób dopočul, že mu ukradli majetok, že jeho synovia a dcéry prišli o život a že jeho sluhovia boli zabití, reagoval takto: „Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa.“ (Jób 1, 20) Tieto slová nám hovoria jednu skutočnosť: po vypočutí tejto správy Jób neprepadol panike, neplakal ani neobviňoval sluhov, ktorí mu túto správu oznámili, a už vôbec neskúmal miesto činu, aby vyšetril a overil podrobnosti a zistil, čo sa skutočne stalo. Neprejavil žiadnu bolesť či ľútosť nad stratou svojho majetku ani sa nezrútil v slzách v dôsledku straty svojich detí a svojich blízkych. Naopak, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu, padol na zem a klaňal sa. Konanie Jóba sa líši od konania každého obyčajného človeka. Mätie mnoho ľudí a núti ich, aby Jóbovi vo svojich srdciach vyčítali jeho „chladnokrvnosť“. Pri náhlej strate majetku by normálni ľudia vyzerali zdrvení alebo zúfalí – a niektorí by dokonca mohli upadnúť do hlbokej depresie. Je to preto, lebo v srdciach ľudí predstavuje ich majetok celoživotné úsilie – je to niečo, na čom závisí ich prežitie, je to nádej, ktorá ich udržuje pri živote. Strata ich majetku znamená, že ich úsilie bolo zbytočné, že stratili nádej, a dokonca, že nemajú žiadnu budúcnosť. Každý normálny človek sa takto stavia k svojmu majetku, má k nemu blízky vzťah a majetok má v očiach ľudí nesmiernu dôležitosť. Veľká väčšina ľudí sa preto cíti zmätená Jóbovým ľahostajným postojom k strate majetku. Dnes rozptýlime zmätok, ktorý pociťovali všetci títo ľudia, tým, že vysvetlíme, čo sa odohrávalo v Jóbovom srdci.

Zdravý rozum káže, že Jób by sa mal pred Bohom hanbiť za to, že stratil taký veľký majetok, ktorý mu Boh zveril, pretože sa oň nestaral alebo naň nedával pozor – neudržal si majetok, ktorý mu Boh daroval. Keď sa teda dopočul, že jeho majetok bol ukradnutý, jeho prvou reakciou by malo byť, že pôjde na miesto činu a prešetrí rozsah všetkého, o čo prišiel, a potom sa vyzná Bohu, aby mohol opäť získať Božie požehnania. Jób to však neurobil a, prirodzene, mal na to svoje dôvody. Vo svojom srdci bol Jób hlboko presvedčený, že všetko, čo má, mu daroval Boh a nebolo to výsledkom jeho vlastnej práce. Preto nevidel tieto požehnania ako niečo, z čoho by sa dalo ťažiť, ale namiesto toho ukotvil princípy svojho prežitia v tom, že sa zo všetkých síl držal cesty, ktorá by sa mala dodržiavať. Vážil si Božie požehnania a ďakoval za ne, no nebol nimi fascinovaný ani ich nevyhľadával. Taký bol jeho postoj k majetku. Nerobil nič pre získanie požehnaní, neobával sa nedostatku či straty Božích požehnaní ani sa pre ne netrápil. Pre Božie požehnania sa nestal neviazane, bláznivo šťastným ani neignoroval Božiu cestu a nezabudol na Božiu milosť len pre požehnania, z ktorých sa často tešil. Jóbov postoj k majetku odhaľuje ľuďom jeho pravú ľudskú prirodzenosť. Po prvé, Jób nebol chamtivý a bol nenáročný vo svojom materiálnom živote. Po druhé, Jób sa nikdy nestrachoval a nebál, že mu Boh vezme všetko, čo má, čo bol jeho postoj podriadenosti voči Bohu vo svojom srdci; to znamená, že nemal žiadne požiadavky ani sťažnosti, pokiaľ ide o to, či alebo kedy mu Boh vezme, a nepýtal sa na dôvod prečo, len sa snažil podriadiť sa Božím usporiadaniam. Po tretie, nikdy neveril, že jeho majetok pochádza z jeho vlastnej práce, ale že mu ho Boh daroval. To bola Jóbova viera v Boha a je znakom jeho presvedčenia. Objasnili sme Jóbovu ľudskú prirodzenosť a jeho pravé každodenné úsilie v tomto trojbodovom zhrnutí? Jóbova ľudská prirodzenosť a úsilie boli neoddeliteľnou súčasťou jeho chladného správania, keď čelil strate svojho majetku. Práve vďaka svojmu každodennému úsiliu mal Jób duchovné postavenie a presvedčenie, aby počas Božích skúšok vyslovil: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ Tieto slová nezískal cez noc ani sa len tak neobjavili v Jóbovej hlave. Boli tým, čo videl a nadobudol počas mnohých rokov prežívania života. V porovnaní so všetkými, ktorí len hľadajú Božie požehnania a ktorí sa boja, že im Boh vezme, nenávidia to a sťažujú sa, nie je Jóbova podriadenosť veľmi reálna? V porovnaní so všetkými, ktorí veria, že Boh existuje, ale ktorí nikdy neverili, že Boh vládne nad všetkými vecami, nie je Jób nadmieru čestný a spravodlivý?

Jóbova racionálnosť

Jóbove skutočné skúsenosti a jeho spravodlivá a čestná ľudská prirodzenosť viedli k tomu, že vykonal najrozumnejšie súdy a rozhodnutia, keď prišiel o svoj majetok a deti. Takéto racionálne rozhodnutia boli neoddeliteľné od jeho každodenného úsilia a Božích skutkov, ktoré spoznal počas každodenného života. Jóbova čestnosť mu umožnila uveriť, že Jahveho ruka vládne nad všetkými vecami; jeho viera mu umožnila spoznať skutočnosť, že Boh Jahve je zvrchovaný nad všetkými vecami; jeho poznanie ho urobilo ochotným a schopným podriadiť sa zvrchovanosti a usporiadaniam Boha Jahveho; jeho podriadenosť mu umožnila byť čoraz pravdivejším vo svojom strachu pred Bohom Jahvem; jeho strach ho robil čoraz skutočnejším vo vyhýbaní sa zlu; nakoniec sa Jób stal dokonalým, pretože sa bál Boha a vyhýbal sa zlu; jeho dokonalosť ho urobila múdrym a dala mu najvyššiu racionálnosť.

Ako by sme mali rozumieť slovu racionálny? Doslovný výklad je, že to znamená mať zdravý rozum, byť logický a rozumný v myslení, prejavovať sa múdrou rečou, činmi a úsudkom a riadiť sa zdravými a správnymi morálnymi zásadami. Napriek tomu sa Jóbova racionálnosť nedá vysvetliť tak ľahko. Keď sa tu hovorí, že Jób mal najvyššiu racionálnosť, hovorí sa to v súvislosti s jeho ľudskou prirodzenosťou a jeho správaním pred Bohom. Pretože Jób bol čestný, bol schopný podriadiť sa Božej zvrchovanosti a veriť v ňu, čo mu dalo poznanie, ktoré bolo pre iných nedosiahnuteľné, a toto poznanie mu umožnilo presnejšie rozlišovať, posudzovať a definovať to, čo sa mu prihodilo, čo mu umožnilo presnejšie a presvedčivejšie si zvoliť, čo robiť a čoho sa pevne držať. To znamená, že jeho slová, správanie, princípy za jeho činmi a kódex, podľa ktorého konal, boli stále, jasné a konkrétne a neboli slepé, impulzívne ani emocionálne. Vedel, ako zaobchádzať s tým, čo ho postihlo, vedel, ako vyvážiť a zvládať vzťahy medzi zložitými udalosťami, vedel, ako sa pevne držať cesty, ktorej by sa mal pevne pridržiavať, a navyše vedel, ako zaobchádzať s tým, že Boh Jahve dáva a berie. Presne to bola Jóbova racionálnosť. Práve vďaka tejto racionálnosti Jób povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“, keď prišiel o majetok i o svojich synov a dcéry.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 51

Skutočná Jóbova tvár: pravdivá, čistá a bez falše

Prečítajme si z Jóba 2, 7-8: „Tak satan odišiel od Jahveho a zasiahol Jóba bolestivými vredmi od chodidiel až po temeno hlavy. A Jób si vzal hrnčiarsky črep, aby sa ním oškrabal, a sadol si do popola.“ Toto je opis Jóbovho správania, keď mu telo posiali bolestivé vredy. Jób v tom čase sedel v popole a trpel bolesťami. Nikto ho neošetril a nikto mu nepomáhal zmierniť bolesť jeho tela; namiesto toho použil hrnčiarsky črep na oškrabanie bolestivých vredov. Na pohľad išlo len o etapu Jóbových múk a nemá to žiadny súvis s jeho ľudskou prirodzenosťou a so strachom z Boha, pretože Jób v tom čase nevyslovil žiadne slová, aby vyjadril svoju náladu a názory. Napriek tomu sú Jóbove činy a jeho správanie stále pravým vyjadrením jeho ľudskej prirodzenosti. V úryvku predchádzajúcej kapitoly sa dočítame, že Jób bol najväčší zo všetkých mužov Východu. Táto pasáž z druhej kapitoly nám medzitým ukazuje, že tento veľký muž z Východu skutočne vzal hrnčiarsky črep, aby sa oškrabal, zatiaľ čo sedel v popole. Nie je medzi týmito dvoma opismi zjavný kontrast? Je to kontrast, ktorý nám ukazuje Jóbovo pravé ja: napriek svojmu prestížnemu postaveniu a statusu tieto veci nikdy nemiloval ani im nevenoval žiadnu pozornosť; nezaujímalo ho, ako ostatní vnímajú jeho postavenie, ani sa nezaujímal o to, či by jeho činy alebo správanie mali negatívny vplyv na jeho postavenie; nevychutnával si výhody statusu ani si neužíval slávu, ktorá prichádzala so statusom a s postavením. Záležalo mu len na jeho hodnote a význame jeho žitia v očiach Boha Jahveho. Jóbovo pravé ja bolo jeho samotnou podstatou: nemiloval slávu a bohatstvo a nežil pre slávu a bohatstvo; bol pravdivý, čistý a bez falše.

Jób rozlišuje medzi láskou a nenávisťou

Ďalší aspekt Jóbovej ľudskej prirodzenosti sa prejavuje v nasledujúcom rozhovore medzi ním a jeho ženou: „Vtedy mu jeho žena povedala: ‚Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Preklínaj Boha a zomri!‘ On jej však povedal: ‚Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?‘“ (Jób 2, 9-10) Keď Jóbova žena uvidela muky, ktorými trpel, snažila sa dať Jóbovi radu, aby mu pomohla mukám uniknúť, ale jej „dobré úmysly“ nezískali Jóbov súhlas. Namiesto toho vyvolali jeho hnev, pretože poprela jeho vieru a podriadenosť voči Bohu Jahvemu a tiež poprela existenciu Boha Jahveho. To bolo pre Jóba neprijateľné, pretože si nikdy nedovolil urobiť nič, čo by odporovalo Bohu alebo Mu ubližovalo, o iných ani nehovoriac. Ako mohol zostať ľahostajný, keď videl iných hovoriť slová, ktorými sa rúhali Bohu a urážali Ho? Svoju manželku preto nazval „nerozumnou ženou“. Jób k svojej manželke pociťoval hnev a nenávisť, ako aj pohanu a výčitky. Bolo to prirodzené vyjadrenie Jóbovej ľudskej prirodzenosti – rozlišovania medzi láskou a nenávisťou – a bol to pravý obraz jeho spravodlivej ľudskej prirodzenosti. Jób mal zmysel pre spravodlivosť, ktorý ho nútil nenávidieť trendy a prílivy zla, neznášať, odsudzovať a odmietať absurdné kacírstvo, smiešne argumenty a groteskné tvrdenia a umožňoval mu držať sa vlastných, správnych zásad a postojov, keď ho masy odmietli a jeho blízki ho opustili.

Jóbova dobrosrdečnosť a úprimnosť

Keďže z Jóbovho správania môžeme vidieť prejavy rôznych aspektov jeho ľudskej prirodzenosti, čo vidíme z Jóbovej ľudskej prirodzenosti, keď otvoril ústa, aby preklial deň svojho narodenia? Touto témou sa budeme zaoberať nižšie.

Vyššie som hovoril o tom, čo viedlo k tomu, že Jób preklial svoj deň narodenia. Čo v tom vidíte? Keby bol Jób bezcitný a bez lásky, keby bol chladný a bez emócií a zbavený ľudskej prirodzenosti, mohol by brať ohľad na Božie úmysly? Mohol by pohŕdať dňom svojho narodenia, keď mu záležalo na Božom srdci? Inými slovami, ak by bol Jób bezcitný a zbavený ľudskej prirodzenosti, mohol by byť skľúčený z Božej bolesti? Mohol by prekliať deň svojho narodenia, pretože Boh nad ním žialil? Odpoveď znie: rozhodne nie! Keďže Jób bol dobrosrdečný, záležalo mu na Božom srdci; keďže mu záležalo na Božom srdci, cítil Božiu bolesť; keďže bol dobrosrdečný, trpel väčšími mukami v dôsledku toho, že cítil Božiu bolesť; keďže cítil Božiu bolesť, začal nenávidieť deň svojho narodenia, a tak ho preklial. Pre nezaujatých je celé Jóbovo správanie počas jeho skúšok príkladné. Iba jeho prekliatie dňa narodenia kladie otáznik nad jeho dokonalosťou a spravodlivosťou alebo poskytuje odlišné hodnotenie. V skutočnosti to bolo najpravdivejšie vyjadrenie Jóbovej ľudskej prirodzenosti-podstaty. Jeho ľudská prirodzenosť-podstata nebola skrytá, zaobalená či niekým upravovaná. Keď preklial deň svojho narodenia, preukázal dobrosrdečnosť a úprimnosť hlboko vo svojom srdci. Bol ako prameň s tak čistou a priehľadnou vodou, že bolo vidno až na samé dno.

Keď sa ľudia dozvedia o Jóbovi toto všetko, väčšina z nich nepochybne získa pomerne presný a objektívny pohľad na Jóbovu ľudskú prirodzenosť-podstatu. Mali by tiež získať hlboké, praktické a pokročilejšie pochopenie a uznanie Jóbovej dokonalosti a spravodlivosti, ako o nich hovorí Boh. Dúfajme, že toto porozumenie a uznanie pomôže ľuďom vydať sa na cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 52

Vzťah medzi Božím odovzdaním Jóba satanovi a cieľmi Božieho diela

Hoci väčšina ľudí už uznáva, že Jób bol dokonalý a spravodlivý, bál sa Boha a vyhýbal sa zlu, toto uznanie im neposkytuje väčšie pochopenie Božích úmyslov. Popri tom, ako závidia Jóbovej ľudskej prirodzenosti a úsiliu, pýtajú sa Boha nasledujúcu otázku: Jób bol taký dokonalý a spravodlivý, ľudia ho tak veľmi zbožňujú, tak prečo ho Boh vydal satanovi a vystavil ho toľkým mukám? Takéto otázky nevyhnutne existujú v srdciach mnohých ľudí – alebo skôr táto pochybnosť je otázkou v srdciach mnohých ľudí. Keďže to zmiatlo toľko ľudí, musíme túto otázku otvoriť a správne vysvetliť.

Všetko, čo Boh koná, je nevyhnutné a má mimoriadny význam, pretože všetko, čo v človeku vytvorí, sa týka Jeho riadenia a spásy ľudstva. Dielo, ktoré Boh vykonal v Jóbovi, samozrejme, nie je výnimkou, hoci Jób bol v Božích očiach dokonalý a bezúhonný. Inými slovami, bez ohľadu na to, čo Boh vykoná alebo akými prostriedkami to koná, a bez ohľadu na cenu či Jeho cieľ, sa zámer Jeho skutkov nemení. Jeho zámerom je pôsobiť na človeka Božími slovami, ako aj Božími požiadavkami a úmyslami. Inými slovami, pôsobiť na človeka všetkým, čo Boh považuje za pozitívne a v súlade s Jeho krokmi, umožniť človeku pochopiť Božie srdce a porozumieť Božej podstate a dovoliť mu podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, a tak mu umožniť báť sa Boha a vyhýbať sa zlu – to všetko je jeden aspekt Božieho zámeru vo všetkom, čo koná. Druhým aspektom je, že keďže satan je protipólom a predmetom služby v Božom diele, človek je často vydaný satanovi. To je prostriedok, ktorý Boh používa, aby umožnil ľuďom vidieť v satanových pokušeniach a útokoch podlosť, škaredosť a opovrhnutie satana, čím ľudí donúti nenávidieť satana a získať schopnosť poznať a rozoznať to, čo je negatívne. Tento proces im umožní postupne sa oslobodiť spod satanovej kontroly, obvinení, vyrušovania a útokov – až kým nezvíťazia nad útokmi a obvineniami satana vďaka Božím slovám, svojmu poznaniu Boha, podriadenosti voči Bohu, viere v Boha a strachu z Neho. Len potom budú úplne zachránení spod satanovej moci. Spása ľudí znamená, že satan je porazený a že už viac nie sú pokrmom v satanových ústach – satan sa ich zriekol namiesto toho, aby ich prehltol. Je to preto, lebo títo ľudia sú bezúhonní, prechovávajú vieru, podriadenosť a strach voči Bohu a načisto so satanom skoncovali. Zahanbujú satana, robia z neho zbabelca a úplne ho porazia. Ich odhodlanie nasledovať Boha, podriadenie sa Bohu a strach z Boha porazia satana a prinútia ho, aby sa ich úplne vzdal. Iba takíto ľudia sú skutočne získaní Bohom a to je to, čo je konečným Božím cieľom pri záchrane človeka. Ak chcú byť spasení a úplne získaní Bohom, potom všetci, ktorí Boha nasledujú, musia čeliť väčším či menším pokušeniam a útokom satana. Boh zachráni tých, ktorí sa vymania z týchto pokušení a útokov a sú schopní satana úplne poraziť. To znamená, že Boh zachráni tých, ktorí podstúpili Božie skúšky a ktorých nespočetne mnohokrát pokúšal a napádal satan. Tí, ktorých Boh zachráni, rozumejú Božím úmyslom a požiadavkám a dokážu sa podriadiť Božej zvrchovanosti a usporiadaniu. Neopúšťajú cestu strachu pred Bohom a vyhýbajú sa zlu uprostred satanových pokušení. Tí, ktorých Boh zachráni, sú čestní, dobrosrdeční, rozlišujú medzi láskou a nenávisťou, majú zmysel pre spravodlivosť, sú rozumní, dokážu sa o Boha starať a vážiť si všetko, čo od Neho pochádza. Týchto ľudí satan neobmedzuje, nesleduje, neobviňuje ani nezneužíva. Sú úplne voľní, úplne sa oslobodili a boli prepustení. Jób bol práve takým slobodným človekom a práve preto ho Boh vydal satanovi.

Satan zneužil Jóba, ktorý však získal večnú slobodu a oslobodenie a získal právo, aby už nikdy nebol vystavený satanovej skazenosti, zneužívaniu a obvineniam, aby namiesto toho žil vo svetle Božej priazne, slobodný a nezaťažený a žil uprostred Božích požehnaní, ktoré mu boli dané. Nikto mu nemohol toto právo odobrať, zničiť alebo sa ho zmocniť. Bolo dané Jóbovi ako odmena za jeho vieru, odhodlanie, podriadenosť Bohu a strach z Boha. Jób zaplatil cenu svojho života, aby získal radosť a šťastie na zemi a získal právo a oprávnenie – čo je úplne prirodzené a oprávnené – uctievať Stvoriteľa bez zasahovania ako pravá Božia stvorená bytosť na zemi. To bol tiež najväčší výsledok pokušení, ktoré Jób znášal.

Keď ľudia ešte len musia byť spasení, a preto satan ich životy vyrušuje, a dokonca ich ovláda. Inými slovami, ľudia, ktorí neboli spasení, sú satanovými väzňami, nemajú slobodu, satan sa ich nevzdal, nie sú spôsobilí ani oprávnení uctievať Boha a satan ich zblízka prenasleduje a zlovoľne na nich útočí. Takíto ľudia nemajú žiadne šťastie, o ktorom by mohli hovoriť, nemajú právo na normálnu existenciu, a navyše nemajú žiadnu dôstojnosť, o ktorej by mohli hovoriť. Iba ak povstaneš a začneš bojovať so satanom, použiješ svoju vieru v Boha, podriadenosť Bohu a strach z Boha ako zbrane, s ktorými budeš bojovať so satanom na život a na smrť, aby si ho úplne porazil, prinútil ho stiahnuť chvost, premenil ho na zbabelca vždy, keď ťa zbadá, a dosiahol, že úplne zastaví svoje útoky a obvinenia proti tebe, len potom budeš spasený a slobodný. Ak si odhodlaný úplne skoncovať so satanom, ale nemáš zbrane, ktoré ti pomôžu satana poraziť, potom budeš stále v ohrození. Ak ťa bude satan postupom času mučiť natoľko, že už v tebe nezostane ani štipka sily, no ty stále nedokážeš vydať svedectvo a úplne sa nezbavíš satanových obvinení a útokov proti tebe, potom bude tvoja nádej na spásu veľmi malá. Nakoniec, keď sa vyhlási ukončenie Božieho diela, budeš stále v zovretí satana, neschopný sa oslobodiť, a tak nikdy nedostaneš šancu ani nádej. Z toho vyplýva, že takíto ľudia budú úplne v satanovom zajatí.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 53

Prijmite Božie skúšky, prekonajte satanove pokušenia a dovoľte Bohu, aby získal celú vašu bytosť

Počas diela Božej trvalej starostlivosti a podpory pre človeka mu rozpovie všetky svoje úmysly a požiadavky a ukáže mu svoje skutky, povahu a to, čo má a čo pre človeka znamená. Cieľom je dať človeku duchovné postavenie, dovoliť mu získať od Boha rôzne pravdy a zároveň Ho nasledovať – pravdy, ktoré sú zbraňami, ktoré dal človeku Boh, aby s nimi bojoval proti satanovi. Takto vyzbrojený človek musí čeliť Božím skúškam. Boh má mnoho prostriedkov a spôsobov skúšania človeka, ale každý z nich vyžaduje „spoluprácu“ Božieho nepriateľa – satana. To znamená, že keď dal Boh človeku zbrane, s ktorými môže bojovať so satanom, odovzdáva človeka satanovi a dovoľuje satanovi „skúšať“ jeho duchovné postavenie. Ak sa človek dokáže vymaniť zo satanových bojových šíkov, dokáže uniknúť satanovmu obkľúčeniu a prežiť, potom zloží skúšku. Ak sa mu však nepodarí utiecť zo satanovej bojovej formácie a podvolí sa satanovi, skúškou neprejde. Bez ohľadu na to, ktorý aspekt človeka Boh skúma, kritériom Jeho skúmania je to, či človek stojí pevne za svojím svedectvom, keď ho satan napadne, alebo či opustil Boha, kapituloval a vzdal sa satanovi, keď ho chytil do svojich osídiel. Dá sa povedať, že to, či človek môže alebo nemôže byť zachránený, závisí od toho, či môže premôcť a poraziť satana. A jeho schopnosť získať slobodu závisí od toho, či je schopný sám od seba pozdvihnúť zbrane, ktoré mu dal Boh, aby premohol satanovo zajatie, čím by satan úplne stratil nádej a nechal ho na pokoji. Ak satan opustí nádej a niekoho sa zriekne, znamená to, že sa už nikdy nepokúsi vziať túto osobu Bohu, už nikdy ju neobviní a nevyruší a už nikdy ju nebude svojvoľne mučiť ani na ňu útočiť. Jedine niekto taký bude skutočne získaný Bohom. To je celý proces, ktorým Boh získava ľudí.

Varovanie a osvietenie pre budúce generácie cez Jóbove svedectvo

Len čo ľudia pochopia proces, ktorým Boh niekoho úplne získa, pochopia aj ciele a význam Božieho odovzdania Jóba satanovi. Ľudí už viac nevyrušujú Jóbove muky a znovu si uvedomujú ich význam. Už sa nestarajú o to, či sami budú vystavení rovnakému pokúšaniu ako Jób, a už viac neodporujú ani neodmietajú zoslanie Božích skúšok. Jóbova viera, podriadenosť a jeho svedectvo o zdolaní satana sú pre ľudí zdrojom obrovskej pomoci a povzbudenia. V Jóbovi vidia nádej na vlastnú spásu a vidia, že vierou, podriadenosťou a strachom pred Bohom je úplne možné poraziť satana a zvíťaziť nad ním. Vidia, že pokiaľ sa podriadia Božej zvrchovanosti a usporiadaniam a pokiaľ majú odhodlanie a vieru nezriecť sa Boha po tom, čo stratili všetko, môžu privodiť satanovi hanbu a porážku a uvidia, že potrebujú len odhodlanie a vytrvalosť, aby stáli pevne vo svojom svedectve – aj keď to znamená stratiť svoje životy –, aby bol satan zastrašený a dal sa na rýchly útek. Jóbovo svedectvo je varovaním pre budúce generácie a toto varovanie im hovorí, že ak neporazia satana, nikdy sa nebudú môcť zbaviť jeho obvinení a vyrušovania ani nikdy nebudú schopní uniknúť jeho zneužívaniu a útokom. Jóbovo svedectvo osvietilo budúce generácie. Toto osvietenie učí ľudí, že len ak budú dokonalí a spravodliví, dokážu sa báť Boha a vyhýbať sa zlu; učí ich, že len ak sa budú báť Boha a vyhýbať sa zlu, môžu vydávať silné a zvučné svedectvo o Bohu; iba ak budú vydávať silné a zvučné svedectvo o Bohu, nikdy ich neovládne satan a budú žiť pod vedením a ochranou Boha – len vtedy budú skutočne spasení. Jóbovu osobnosť a jeho životné úsilie by mal napodobňovať každý, kto sa usiluje o spásu. To, ako žil celý svoj život a ako sa správal počas skúšok, je vzácnym pokladom pre všetkých, ktorí nasledujú cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu.

Jóbove svedectvo prináša Bohu útechu

Ak vám teraz poviem, že Jób je milý muž, možno nebudete vedieť oceniť význam týchto slov a možno nedokážete pochopiť myšlienku, prečo som hovoril o všetkých týchto veciach. Počkajte však do dňa, keď okúsite skúšky, ktoré budú rovnaké alebo podobné ako Jóbove skúšky, keď si prejdete ťažkosťami, podstúpite skúšky, ktoré pre vás osobne pripravil Boh, keď zo seba vydáš všetko a budeš znášať poníženie a útrapy, aby si zvíťazil nad satanom a svedčil o Bohu uprostred pokušení – potom budeš schopný oceniť význam týchto slov, ktoré hovorím. Vtedy budeš mať pocit, že si oveľa horší než Jób, pocítiš, aký milý je Jób a že je hodný nasledovania. Keď nadíde ten čas, uvedomíš si, aké dôležité sú tieto nadčasové Jóbove slová pre toho, kto je skazený a žije v týchto časoch, a zistíš, aké ťažké je pre dnešných ľudí dosiahnuť to, čo dosiahol Jób. Keď budeš mať pocit, že je to ťažké, uvedomíš si, aké je Božie srdce ustráchané a znepokojené, uvedomíš si, akú vysokú cenu Boh zaplatil za získanie takýchto ľudí a aké vzácne je to, čo Boh koná a vynakladá pre ľudstvo. Keď ste si teraz vypočuli tieto slová, rozumiete presne Jóbovi a hodnotíte ho správne? Bol vo vašich očiach Jób skutočne dokonalým a spravodlivým mužom, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu? Verím, že väčšina ľudí určite povie áno. Pretože fakty o tom, čo Jób vykonal a zjavil, nemôže nikto poprieť, a to ani satan. Sú najsilnejším dôkazom Jóbovho víťazstva nad satanom. Tento dôkaz vytvoril Jób a bol prvým svedectvom, ktoré Boh prijal. Keď teda Jób zvíťazil nad satanovými pokušeniami a svedčil o Bohu, potešil Božie srdce a Boh v ňom videl nádej. Od čias stvorenia až do Jóbových čias to bolo prvýkrát, keď Boh skutočne zakúsil, čo je to útecha a čo to znamená byť potešený človekom. Bolo to prvýkrát, čo uvidel a získal pravé svedectvo, vydané pre Neho.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 54

Jób sa dopočuje o Bohu (Vybrané pasáže)

Jób 9, 11 „Pozrite, ide okolo mňa, a nevidím Ho; ide ďalej, ale ja Ho nevnímam.“

Jób 23, 8-9 „Pozrite, idem vpred, ale On tam nie je, vrátim sa späť, ale nevidím Ho. Po ľavej strane, kde pôsobí, Ho nevidím. Skrýva sa po pravici, aby som Ho nevidel.“

Jób, 42, 2-6 „Viem, že Ty môžeš urobiť všetko a že pred Tebou nemožno skryť žiadnu myšlienku. Kto je ten, kto skrýva radu bez poznania? Preto som vyslovil to, čomu som nerozumel, veci pre mňa príliš úžasné, o ktorých som nevedel. Vypočuj ma, prosím ťa, a budem hovoriť: Spýtam sa Ťa a Ty mi odpovieš. Počul som o Tebe hovoriť, ale teraz Ťa vidí moje oko. Preto sa nenávidím a kajám sa v prachu a popole.“

Hoci sa Boh Jóbovi nezjavil, Jób verí v Božiu zvrchovanosť

V čom spočívajú tieto slová? Uvedomil si niekto z vás, že je za nimi určitá skutočnosť? Po prvé, ako Jób vedel, že Boh existuje? Ako potom vedel, že to Boh riadi nebo, zem a všetko ostatné? V jednom úryvku sa nachádzajú odpovede na obe tieto otázky: „Počul som o Tebe hovoriť, ale teraz Ťa vidí moje oko. Preto sa nenávidím a kajám sa v prachu a popole.“ Z týchto slov sa dozvedáme, že namiesto toho, aby Jób videl Boha na vlastné oči, dozvedel sa o Ňom z legendy. Za týchto okolností začal kráčať po ceste nasledovania Boha a neskôr potvrdil existenciu Boha vo svojom živote a medzi všetkými vecami. Je v tom nepopierateľný fakt – čo je to? Napriek tomu, že dokázal nasledovať cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu, nikdy Boha nevidel. Nebol v tomto rovnaký ako dnešní ľudia? Jób nikdy nevidel Boha, z čoho vyplýva, že hoci o Ňom počul, nevedel, kde Boh je, aký je alebo čo robí. To všetko sú subjektívne faktory. Objektívne povedané, hoci Boha nasledoval, Boh sa mu nikdy nezjavil ani k nemu neprehovoril. Nie je to fakt? Hoci Boh k Jóbovi neprehovoril ani mu nevydal žiadne príkazy, Jób videl Božiu existenciu a videl Jeho zvrchovanosť medzi všetkými vecami, a keď sa mu doniesli legendy, v ktorých Jób počul o Bohu hovoriť, začal viesť život strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Taký bol pôvod a proces, na základe ktorého Jób nasledoval Boha. No bez ohľadu na to, ako sa bál Boha a vyhýbal sa zlu, a bez ohľadu na to, ako pevne sa držal svojej bezúhonnosti, Boh sa mu nikdy nezjavil. Prečítajme si túto pasáž. Povedal: „Pozrite, ide okolo mňa, a nevidím Ho; ide ďalej, ale ja Ho nevnímam.“ (Jób 9, 11) Tieto slová hovoria, že Jób mohol alebo aj nemusel cítiť Boha vo svojej blízkosti, ale nikdy Ho neuvidel. Boli časy, keď si predstavoval Boha, ako pred ním kráča, ako koná či vedie človeka, ale nikdy Ho nespoznal. Boh prichádza k človeku, keď to neočakáva; človek nevie, kedy k nemu Boh príde alebo kde k nemu príde, pretože človek nemôže vidieť Boha, a tak je Boh pred človekom skrytý.

Jóbova viera v Boha nie je otrasená skutočnosťou, že Boh je pred ním skrytý

V nasledujúcom úryvku Písma potom Jób povie: „Pozrite, idem vpred, ale On tam nie je, vrátim sa späť, ale nevidím Ho. Po ľavej strane, kde pôsobí, Ho nevidím. Skrýva sa po pravici, aby som Ho nevidel.“ (Jób 23, 8-9) V tejto výpovedi sa dozvedáme, že v Jóbových skúsenostiach bol Boh pred ním celý čas skrytý; Boh sa mu otvorene nezjavil a otvorene k nemu neprehovoril ani slovo, ale vo svojom srdci bol Jób presvedčený o Božej existencii. Vždy veril, že Boh môže pred ním kráčať alebo môže konať po jeho boku a že hoci Ho nemôže vidieť, Boh je vedľa neho a riadi všetko okolo neho. Jób nikdy nevidel Boha, ale dokázal zostať verný svojej viere, čo nedokázal žiadny iný človek. Prečo to iní ľudia nedokázali? Pretože Boh s Jóbom nehovoril ani sa mu nezjavil, a ak by Jób skutočne neveril, nemohol by pokračovať ani by sa nemohol pevne držať cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Nie je to pravda? Ako sa cítiš, keď čítaš o Jóbovi, ako vyslovuje tieto slová? Máš pocit, že Jóbova dokonalosť, bezúhonnosť a spravodlivosť pred Bohom sú pravdivé a že nejde len o zveličovanie zo strany Boha? Aj keď Boh zaobchádzal s Jóbom rovnako ako s inými ľuďmi, nezjavil sa mu ani s ním nehovoril, Jób si uchovával svoju bezúhonnosť, stále veril v Božiu zvrchovanosť, a navyše často obetoval zápalné obety a modlil sa pred Bohom, pretože sa bál uraziť Boha. Jóbova schopnosť báť sa Boha bez toho, aby Ho videl, dokazuje, ako veľmi miloval pozitívne veci a aká pevná a skutočná bola jeho viera. Nepoprel existenciu Boha, pretože bol pred ním skrytý, ani nestratil svoju vieru a nezriekol sa Boha, pretože Ho nikdy nevidel. Namiesto toho si uprostred skrytého Božieho diela vlády nad všetkými vecami uvedomil Božiu existenciu a pocítil Božiu zvrchovanosť a moc. Nevzdal sa svojej spravodlivosti len preto, lebo Boh bol skrytý, ani neopustil cestu strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu, lebo sa mu Boh nikdy nezjavil. Jób nikdy nežiadal, aby sa mu Boh otvorene zjavil a dokázal tak svoju existenciu, pretože Jób už videl Božiu zvrchovanosť medzi všetkými vecami a veril, že získal požehnania a milosti, ktoré iní nezískali. Hoci Boh zostal pred ním skrytý, Jóbovou vierou to nikdy neotriaslo. Zožal teda to, čo nikto iný nemal: Božie schválenie a Božie požehnanie.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 55

Jób žehná Božiemu menu a nemyslí na požehnania ani pohromu

Existuje skutočnosť, o ktorej sa v biblických príbehoch o Jóbovi nikdy nehovorí, a na tento fakt sa dnes zameriame. Hoci Jób nikdy nevidel Boha ani nepočul Božie slová na vlastné uši, v jeho srdci bolo pre Boha miesto. Aký bol Jóbov postoj k Bohu? Bolo to, ako už bolo spomenuté, „nech je požehnané Jahveho meno“. Jeho požehnanie Božieho mena bolo bezpodmienečné, bez ohľadu na kontext, a neviazalo sa na žiadny dôvod. Vidíme, že Jób dal svoje srdce Bohu, dovolil, aby bolo ovládané Bohom; všetky jeho myšlienky a rozhodnutia i všetky plány v jeho srdci boli otvorené Bohu a neboli pred Ním uzavreté. Jeho srdce Bohu neodporovalo a Jób Ho nikdy nežiadal, aby pre neho niečo urobil alebo mu niečo dal. Nemal extravagantné túžby, aby zo svojho uctievania Boha niečo získal. Jób nehovoril o obchodovaní s Bohom a nekládol na Boha žiadne požiadavky ani nároky. Chválil Božie meno z dôvodu veľkej Božej moci a autority pri riadení všetkých vecí, a nie preto, či získal požehnanie alebo ho zasiahla pohroma. Veril, že bez ohľadu na to, či Boh ľudí požehná alebo na nich zošle pohromu, Božia moc a autorita sa nezmenia, a že Božie meno by sa preto malo chváliť bez ohľadu na okolnosti daného človeka. Tento človek je požehnaný Bohom pre Božiu zvrchovanosť, a keď človeka postihne pohroma, tak aj to je pre Božiu zvrchovanosť. Božia moc a autorita ovládajú a usporadúvajú všetko, čo sa týka človeka; vrtochy ľudského šťastia sú prejavom Božej moci a autority a bez ohľadu na ľudský názor by sa Božie meno malo chváliť. To je to, čo Jób zažil a spoznal počas rokov svojho života. Všetky Jóbove myšlienky a činy sa dostali k Božím ušiam a pred Boha a Boh ich považoval za dôležité. Boh si cenil toto Jóbove poznanie a vážil si ho za to, že má také srdce. Toto srdce vždy a všade očakávalo Boží príkaz a bez ohľadu na čas alebo miesto privítalo všetko, čo sa mu prihodilo. Jób na Boha nekládol žiadne požiadavky. Od seba vyžadoval čakať na všetky opatrenia, ktoré prišli od Boha, prijímať ich, čeliť im a podriadiť sa im. Jób veril, že je to jeho povinnosť a že práve to Boh chce. Jób nikdy neuvidel Boha ani Ho nepočul vysloviť žiadne slová, vydať žiadne príkazy, učiť alebo ho o niečom poučovať. Slovami dneška, skutočnosť, že mal také poznanie a postoj k Bohu, keď mu Boh nedal žiadne osvietenie, vedenie alebo zaopatrenie v súvislosti s pravdou, bola vzácna a to, že takéto veci dokázal, bolo pre Boha dostatočné a Boh jeho svedectvo chválil a oceňoval. Jób nikdy nevidel Boha ani Ho osobne nepočul vysloviť nejaké učenie, ale pre Boha boli jeho srdce i Jób sám oveľa cennejší ako tí ľudia, ktorí pred Ním boli schopní hovoriť len z hľadiska hlbokej teórie, ktorí sa dokázali len chváliť a hovoriť o obetovaní, ale ktorí nikdy nemali pravé poznanie Boha a nikdy sa Ho skutočne nebáli. Lebo Jóbovo srdce bolo čisté a neskrývalo sa pred Bohom, jeho ľudská prirodzenosť bola čestná a dobrosrdečná a Jób miloval spravodlivosť a to, čo bolo pozitívne. Iba človek s takým srdcom a ľudskou prirodzenosťou mohol nasledovať Božiu cestu a bol schopný báť sa Boha a vyhýbať sa zlu. Takýto človek mohol vidieť Božiu zvrchovanosť, mohol vidieť Jeho autoritu a moc a dokázal dosiahnuť podriadenosť voči Jeho zvrchovanosti a usporiadaniam. Iba taký človek mohol skutočne chváliť Božie meno. Je to preto, lebo sa nepozeral na to, či ho Boh požehná alebo na neho zošle pohromu, lebo vedel, že všetko je ovládané Božou rukou a že ľudské obavy sú znakom hlúposti, nevedomosti a iracionálnosti, pochybností o skutočnosti Božej zvrchovanosti nad všetkými vecami a chýbajúceho strachu z Boha. Jóbovo poznanie bolo presne také, aké Boh chcel. Mal teda Jób väčšie teoretické vedomosti o Bohu ako vy? Keďže v tom čase bolo málo Božieho diela a výrokov, nebolo ľahké dosiahnuť poznanie Boha. To, čo dosiahol Jób, bolo nemalým úspechom. Nezakúsil Božie dielo, nikdy nepočul Boha hovoriť ani nevidel Božiu tvár. To, že bol schopný mať takýto postoj k Bohu, bolo len výsledkom jeho ľudskej prirodzenosti a osobného úsilia, takého, aké dnešní ľudia nemajú. V tej dobe Boh povedal: „Nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého.“ Boh už v tej dobe o ňom urobil také hodnotenie a dospel k takémuto záveru. O koľko pravdivejšie by to bolo dnes?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 56

Hoci je Boh pred človekom skrytý, Jeho skutky medzi všetkými vecami sú dostatočné na to, aby Ho človek poznal

Jób nevidel Božiu tvár ani nepočul Božie slová a už vôbec osobne nezažil Božie dielo, a predsa všetci dosvedčili jeho strach pred Bohom a svedectvo počas jeho skúšok. U Boha to vyvolalo lásku, nadšenie a chválu a u ľudí zase závisť a obdiv, ba dokonca o tom spievali chválospevy. Na jeho živote nebolo nič veľkolepé ani výnimočné: tak ako každý obyčajný človek, žil všedný život, chodil do práce pri východe slnka a vracal sa domov na odpočinok pri súmraku. Rozdiel je v tom, že počas niekoľkých nevýznamných desaťročí svojho života nadobudol poznanie Božej cesty a uvedomil si a pochopil veľkú Božiu moc a zvrchovanosť ako nikto predtým. Nebol chytrejší než ktorýkoľvek obyčajný človek, neviedol obzvlášť húževnatý život, a navyše nemal žiadne neviditeľné špeciálne schopnosti. Mal však osobnosť, ktorá bola čestná, dobrosrdečná a spravodlivá, ktorá milovala nestrannosť, spravodlivosť a pozitívne veci – väčšina obyčajných ľudí takéto vlastnosti nemá. Rozlišoval medzi láskou a nenávisťou, mal zmysel pre spravodlivosť, bol neústupný a vytrvalý a pri uvažovaní venoval dôkladnú pozornosť detailom. Počas svojho všedného života na zemi teda videl všetky mimoriadne veci, ktoré Boh vykonal, videl Božiu veľkosť, svätosť a spravodlivosť, videl Božiu starostlivosť, láskavosť a ochranu pre človeka a videl česť a autoritu najvyššieho Boha. Prvým dôvodom, prečo bol Jób schopný získať tieto veci, ktoré boli nad rámec každého obyčajného človeka, bolo jeho čisté srdce, ktoré patrilo Bohu a bolo vedené Stvoriteľom. Druhým dôvodom bolo jeho úsilie: jeho úsilie byť bezchybný a dokonalý a byť niekým, kto plní vôľu nebies, koho miluje Boh a kto sa vyhýba zlu. Jób tieto veci vlastnil a usiloval sa o ne, pričom nedokázal vidieť Boha ani počuť Božie slová. Hoci Boha nikdy nevidel, spoznal prostriedky, ktorými Boh vládne nad všetkými vecami, a pochopil múdrosť, s akou to Boh robí. Hoci Jób nikdy nepočul Božie slová, vedel, že všetky skutky, ktorými je človek odmeňovaný, alebo všetko, čo mu je odňaté, pochádzajú od Boha. Hoci roky jeho života sa nijako nelíšili od života bežného človeka, nedovolil, aby všednosť jeho života ovplyvnila jeho poznanie Božej zvrchovanosti nad všetkými vecami alebo jeho nasledovanie cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. V jeho očiach boli zákony všetkých vecí plné Božích skutkov a Božia zvrchovanosť bola viditeľná v každej časti ľudského života. Nevidel Boha, ale dokázal si uvedomiť, že Božie skutky sú všade, a počas svojho bezvýznamného času na zemi bol schopný v každom kúte svojho života vidieť a vnímať mimoriadne a zázračné Božie skutky a videl zázračné Božie usporiadania. Skrytosť a mlčanie Boha nebránili Jóbovi v uvedomení si Božích skutkov ani neovplyvnili jeho poznanie Božej zvrchovanosti nad všetkými vecami. Jeho život bol počas jeho každodenného života uvedomením si zvrchovanosti a usporiadaní Boha, ktorý je skrytý medzi všetkými vecami. Vo svojom každodennom živote tiež počul a pochopil hlas Božieho srdca a slová Boha, ktorý mlčí medzi všetkými vecami, a predsa vyjadruje hlas svojho srdca a svoje slová tým, že riadi zákony všetkých vecí. Vidíte teda, že ak majú ľudia rovnakú ľudskú prirodzenosť a úsilie ako Jób, potom môžu získať rovnaké uvedomenie a poznanie ako Jób a môžu nadobudnúť rovnaké pochopenie a vedomosti o Božej zvrchovanosti nad všetkými vecami. Boh sa Jóbovi nezjavil ani s ním nehovoril, ale Jób bol schopný byť dokonalý a spravodlivý, báť sa Boha a vyhýbať sa zlu. Inými slovami, bez toho, aby sa Boh zjavil človeku alebo k nemu prehovoril, Božie skutky medzi všetkými vecami a Jeho zvrchovanosť nad všetkými vecami sú dostatočné na to, aby si človek uvedomil Božiu existenciu, moc a autoritu a Božia moc a autorita sú dostatočné na to, aby človek nasledoval cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Keďže obyčajný človek, akým bol Jób, bol schopný dosiahnuť strach z Boha a vyhýbať sa zlu, potom by to mal dokázať aj každý obyčajný človek, ktorý nasleduje Boha. Hoci tieto slová môžu znieť ako logická dedukcia, nie je to v rozpore so zákonitosťami vecí. Fakty však nezodpovedajú očakávaniam: zdá sa, že strach z Boha a vyhýbanie sa zlu je výhradou Jóba a len Jóba. Pri zmienke o strachu z Boha a vyhýbaní sa zlu si ľudia myslia, že by to mal robiť len Jób, akoby bola cesta strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu označená menom Jób a nemala nič spoločné s inými ľuďmi. Dôvod je jasný: pretože len Jób mal osobnosť, ktorá bola čestná, dobrosrdečná a spravodlivá a ktorá milovala nestrannosť, spravodlivosť a pozitívne veci, tak len Jób mohol nasledovať cestu strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Určite ste všetci pochopili dôsledky – pretože nikto nemá ľudskú prirodzenosť, ktorá je čestná, dobrosrdečná a spravodlivá a ktorá miluje nestrannosť, spravodlivosť a pozitívne veci, nikto sa nemôže báť Boha a vyhýbať sa zlu, a preto ľudia nikdy nemôžu získať Božiu radosť alebo stáť pevne uprostred skúšok. To tiež znamená, že s výnimkou Jóba sú všetci ľudia stále zviazaní a uväznení satanom; všetkých obviňuje, napáda a zneužíva. Sú to tí, ktorých sa satan pokúša prehltnúť, a všetci sú zbavení slobody, sú väzňami v zajatí satana.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 57

Ak je ľudské srdce v nepriateľstve s Bohom, ako sa môže človek báť Boha a vyhýbať sa zlu?

Keďže dnešní ľudia nemajú rovnakú ľudskú prirodzenosť ako Jób, aká je ich prirodzenosť-podstata a ich postoj k Bohu? Boja sa Boha? Vyhýbajú sa zlu? Tých, ktorí sa neboja Boha ani sa nevyhýbajú zlu, môžeme súhrnne opísať len dvomi slovami: nepriatelia Boha. Často tieto dve slová hovoríte, no nikdy ste nespoznali ich skutočný význam. Slová „nepriatelia Boha“ majú svoju podstatu: neznamenajú, že Boh vidí človeka ako nepriateľa, ale že človek vidí Boha ako nepriateľa. V prvom rade, keď ľudia začnú veriť v Boha, kto z nich nemá svoje vlastné ciele, motivácie a ambície? Aj keď jedna časť z nich verí v existenciu Boha a uvidela existenciu Boha, ich viera v Boha stále obsahuje tieto motivácie a ich konečným cieľom vo viere v Boha je získať Jeho požehnania a veci, ktoré chcú. Ľudia si vo svojich životných skúsenostiach často pomyslia: „Vzdal som sa svojej rodiny a kariéry pre Boha, a čo mi dal? Musím si to spočítať a potvrdiť – dostalo sa mi v poslednom čase nejakých požehnaní? Počas tohto obdobia som veľa dával, bežal som a bežal a veľa som trpel. Dal mi Boh za odplatu nejaké prísľuby? Spomenul si na moje dobré skutky? Aký bude môj koniec? Môžem získať Božie požehnania? …“ Každý človek neustále robí takéto výpočty vo svojom srdci a kladie na Boha požiadavky, ktoré v sebe nesú ich motiváciu, ambície a vypočítavosť. To znamená, že človek vo svojom srdci neustále skúša Boha, neustále vymýšľa plány o Bohu, neustále sa s Bohom dohaduje o svojom vlastnom individuálnom výsledku a snaží sa od Boha získať stanovisko, či mu Boh môže dať to, čo chce. Keď sa človek usiluje o Boha, nezaobchádza s Ním ako s Bohom. Vždy sa snaží s Bohom uzatvárať dohody, neustále na Neho kladie požiadavky, a dokonca na Neho na každom kroku tlačí – keď mu Boh podá prst, človek mu chmatne celú ruku. Ako sa človek snaží uzatvárať s Bohom dohody, tak sa s Ním súčasne aj háda, a sú aj takí ľudia, ktorí, keď ich postihnú skúšky alebo sa ocitnú v určitých situáciách, často zoslabnú, sú negatívni, sú nedbalí vo svojej práci a len sa na Boha sťažujú. Od chvíle, keď človek prvýkrát začal veriť v Boha, považoval Ho za roh hojnosti a vreckový nožík a seba považoval za najväčšieho Božieho veriteľa, akoby snaženie získať požehnania a zasľúbenia od Boha boli jeho vrodeným právom a povinnosťou, zatiaľ čo Božou zodpovednosťou bolo chrániť, starať sa o človeka a zaopatrovať ho. To je základné chápanie „viery v Boha“ všetkých tých, ktorí v Boha veria, a to je ich najhlbšie porozumenie pojmu viery v Boha. Od prirodzenosti-podstaty človeka až po jeho subjektívne úsilie neexistuje nič, čo by súviselo so strachom pred Bohom. Cieľ človeka veriť v Boha pravdepodobne nemal nič spoločné s uctievaním Boha. To znamená, že človek si nikdy neuvedomil ani nepochopil, že viera v Boha si vyžaduje strach z Boha a Jeho uctievanie. Vzhľadom na takúto situáciu je ľudská podstata zrejmá. Aká je to teda podstata? Je to tak, že ľudské srdce je zlomyseľné, je v ňom zakorenená zrada a lož, nemiluje nestrannosť a spravodlivosť a pozitívne veci, je pohŕdavé a chamtivé. Srdce človeka už nemôže byť viac uzavreté pred Bohom; nedal ho Bohu ani v najmenšom. Boh nikdy nevidel pravé srdce človeka ani nebol človekom uctievaný. Bez ohľadu na to, akú veľkú cenu Boh platí, koľko skutkov koná alebo koľko človeku poskytuje, človek zostáva slepý a úplne ľahostajný voči všetkému. Človek nikdy nedal svoje srdce Bohu, chce sa len starať o svoje srdce a robiť svoje vlastné rozhodnutia – podtextom toho je, že človek nechce nasledovať cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu ani podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, ani nechce uctievať Boha ako Boha. Taký je dnešný stav človeka. Pozrime sa teraz znova na Jóba. V prvom rade, uzavrel s Bohom dohodu? Mal nejaké postranné úmysly, keď sa pevne držal cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu? Povedal v tom čase Boh niekomu o konci, ktorý má prísť? Boh vtedy nikomu nesľúbil koniec a práve na tomto pozadí bol Jób schopný báť sa Boha a vyhýbať sa zlu. Obstoja dnešní ľudia v porovnaní s Jóbom? Je medzi nimi príliš veľa rozdielností; patria do iných líg. Hoci Jób nemal veľa poznatkov o Bohu, dal Bohu svoje srdce a to Mu patrilo. Nikdy s Bohom nevyjednával a nemal voči Bohu žiadne extravagantné túžby alebo požiadavky; namiesto toho veril, že „Jahve dal a Jahve vzal“. To bolo to, čo videl a získal z toho, že sa držal pravej cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu počas mnohých rokov života. Podobne dosiahol výsledok vyjadrený slovami: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Tieto dve vety boli to, čo videl a spoznal vďaka svojmu postoju podriadenosti voči Bohu počas svojich životných skúseností, a boli tiež jeho najmocnejšími zbraňami, s ktorými zvíťazil počas satanových pokušení, a stali sa základom jeho pevného postoja v svedectve o Bohu. Predstavujete si v tejto chvíli Jóba ako milú osobu? Dúfate, že sa stanete takým človekom? Bojíte sa, že budete musieť podstúpiť satanove pokušenia? Rozhodli ste sa modliť, aby vás Boh podrobil rovnakým skúškam ako Jóba? Niet pochýb o tom, že väčšina ľudí by sa neodvážila modliť sa za takéto veci. Je teda zrejmé, že vaša viera je žalostne malá; v porovnaní s Jóbom je vaša viera jednoducho nehodná zmienky. Ste nepriateľmi Boha, nebojíte sa Ho, nie ste schopní stáť pevne vo svojom svedectve o Bohu a nedokážete zvíťaziť nad satanovými útokmi, obvineniami a pokušeniami. Čo vás oprávňuje, aby ste prijali Božie sľuby? Po vypočutí príbehu o Jóbovi a pochopení Božieho úmyslu spasiť človeka a významu spásy človeka, získali ste teraz vieru, aby ste prijali rovnaké skúšky ako Jób? Nemali by ste sa trochu odhodlať a dovoliť si nasledovať cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 58

Nemajte pochybnosti o Božích skúškach

Po prijatí svedectva od Jóba po skončení jeho skúšok sa Boh rozhodol, že získa skupinu – alebo viac než skupinu – ľudí ako je Jób. Rozhodol sa však, že už nikdy nedovolí satanovi napadnúť alebo zneužiť akúkoľvek inú osobu pomocou prostriedkov, ktorými pokúšal, napádal a zneužíval Jóba, stávkovaním s Bohom. Boh nedovolil satanovi, aby ešte niekedy urobil také veci človeku, ktorý je slabý, hlúpy a nevedomý – stačilo, že satan pokúšal Jóba! Je to Božie milosrdenstvo, že nedovolí satanovi, aby zneužíval ľudí, akokoľvek sa mu zachce. Bohu stačilo, že Jób podstúpil satanovo pokúšanie a týranie. Boh už nikdy nedovolil satanovi robiť takéto veci, pretože životy a bytie ľudí, ktorí nasledujú Boha, sú riadené a ovládané Bohom a satan nie je oprávnený manipulovať s Božími vyvolenými podľa ľubovôle – v tomto bode by ste mali mať jasno! Boh sa stará o ľudskú slabosť a rozumie ľudskej hlúposti a nevedomosti. Aby však mohol byť človek úplne spasený, Boh ho musí vydať satanovi. Boh nechce, aby si satan niekedy robil z človeka blázna a zneužíval ho, ani nechce vidieť človeka neustále trpieť. Boh stvoril človeka a to, že Boh riadi a usporadúva všetko, čo sa týka človeka, je úplne prirodzené a oprávnené; to je Božia zodpovednosť a je to autorita, ktorou Boh riadi všetky veci! Boh nedovolí satanovi zneužívať a zle zaobchádzať s človekom podľa ľubovôle, nedovolí mu používať rôzne prostriedky, aby zviedol človeka z cesty, a navyše mu nedovolí zasahovať do Božej zvrchovanosti nad človekom ani mu nedovolí pošliapať a zničiť zákony, ktorými Boh riadi všetky veci, nehovoriac o veľkom Božom diele riadenia a záchrany ľudstva! Tí, ktorých chce Boh spasiť, a tí, ktorí dokážu vydať svedectvo o Bohu, sú jadrom a vykryštalizovaním Božieho šesťtisícročného plánu riadenia, ako aj cenou Jeho úsilia v Jeho šesťtisícročnom diele. Ako by mohol Boh bezstarostne vydať týchto ľudí satanovi?

Ľudia sa často strachujú a obávajú Božích skúšok, no stále žijú v satanovej pasci a na nebezpečnom území, na ktorom na nich satan útočí a zneužíva ich – napriek tomu nepoznajú strach a nič ich nevyvedie z miery. O čo ide? Viera človeka v Boha sa obmedzuje len na to, čo vidí. Ani v najmenšom si neváži Božiu lásku a záujem o človeka ani Jeho nehu a ohľaduplnosť k človeku. Okrem trochy nepokoja a strachu z Božích skúšok, súdu a napomínania, majestátu a hnevu nemá človek ani najmenšie pochopenie Božích dobrých úmyslov. Pri zmienke o skúškach majú ľudia pocit, akoby mal Boh postranné úmysly, a niektorí dokonca veria, že Božie zámery sú zlé. Neuvedomujú si, čo im Boh v skutočnosti urobí. Preto, keď volajú po podriadenosti voči Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, robia všetko, čo môžu, aby odolali a postavili sa proti Božej zvrchovanosti nad človekom a usporiadaniam pre človeka, lebo veria, že ak nebudú opatrní, Boh ich uvedie do omylu, že ak nebudú držať v rukách vlastný osud, Boh im môže vziať všetko, čo majú, a ich život by sa mohol dokonca skončiť. Človek je v satanovom tábore, ale nikdy si nerobí starosti z toho, že ho satan zneužíva. Je zneužívaný satanom, ale nikdy sa nebojí, že ho satan zajme. Stále hovorí, že prijíma Božiu spásu, avšak nikdy Bohu nedôveroval ani neveril, že Boh skutočne zachráni človeka zo satanových pazúrov. Ak sa človek dokáže podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam podobne ako Jób a odovzdá celú svoju bytosť do Božích rúk, nezažije potom rovnaký koniec ako Jób – teda prijatie Božích požehnaní? Ak je človek schopný prijať a podriadiť sa Božej vláde, čo môže stratiť? Preto navrhujem, aby ste boli opatrní vo svojich činoch a dávali pozor na všetko, čo sa na vás chystá. Nebuďte unáhlení alebo impulzívni a nezaobchádzajte s Bohom a ľuďmi, so záležitosťami a s predmetmi, ktoré pre vás usporiadal, na základe vlastnej temperamentnosti či prirodzenosti alebo podľa svojej fantázie a predstáv. Musíte byť opatrní vo svojich činoch a musíte sa modliť a viac snažiť, aby ste sa vyhli podnecovaniu Božieho hnevu. Zapamätajte si to!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 59

Jób po svojich skúškach (Vybrané pasáže)

Jób 42, 7-9 A stalo sa tak, že po tom, čo Jahve povedal tieto slová Jóbovi, povedal Jahve Temančanovi Elifazovi: „Môj hnev sa roznietil proti tebe a proti tvojim dvom priateľom, lebo si o Mne nehovoril to, čo je správne, ako Môj služobník Jób. Preto si teraz vezmite sedem býčkov a sedem baranov, choďte k Môjmu služobníkovi Jóbovi a obetujte za seba zápalnú obetu a Môj služobník Jób sa bude za vás modliť, lebo len preňho s vami nenaložím podľa vašej hlúposti, pretože ste o Mne nehovorili to, čo je správne, ako Môj služobník Jób.“ A tak išli Temančan Elifaz, Šuachčan Bildad a Naamčan Zofar a urobili, ako im prikázal Jahve. Ten prijal aj Jóba.

Jób 42, 10 A Jahve zrušil zajatie Jóbovo, keď sa Jób modlil za svojich priateľov. A Jahve dal Jóbovi dvakrát toľko, čo mal predtým.

Jób 42, 12 A tak Jahve požehnal Jóbove ďalšie dni viac ako predchádzajúce, lebo mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc volov a tisíc oslíc.

Jób 42, 17 Jób teda zomrel starý a naplnený.

Boh sa pozerá s úctou na tých, ktorí sa boja Boha a vyhýbajú sa zlu, zatiaľ čo tých, ktorí sú hlúpi, považuje za podradných

V Jóbovi 42, 7-9 Boh hovorí, že Jób je Jeho služobníkom. Jeho používanie pojmu služobník na označenie Jóba dokazuje dôležitosť Jóba v Jeho srdci. Hoci Boh nenazval Jóba nijak váženejšie, toto pomenovanie nemalo žiadny vplyv na dôležitosť Jóba v Božom srdci. Služobník je Božia prezývka pre Jóba. Viacnásobné Božie zmienky o „Mojom služobníkovi Jóbovi“ ukazujú, ako Ho Jób tešil. Hoci Boh nehovoril o význame, ktorý sa skrýva za slovom služobník, Božiu definíciu slova služobník môžeme vidieť z Jeho slov v tejto pasáži Písma. Boh najprv povedal Temančanovi Elifazovi: „Môj hnev sa roznietil proti tebe a proti tvojim dvom priateľom, lebo si o Mne nehovoril to, čo je správne, ako Môj služobník Jób.“ Týmito slovami Boh prvýkrát otvorene povedal ľuďom, že prijal všetko, čo Jób povedal a vykonal po Božích skúškach, a je to prvýkrát, čo otvorene potvrdil presnosť a správnosť všetkého, čo Jób vykonal a povedal. Boh sa hneval na Elifaza a ostatných pre ich nesprávne, absurdné reči. Hoci, rovnako ako Jób, nemohli vo svojich životoch vidieť zjavenie Boha či počuť slová, ktoré hovoril, Jóbovo poznanie Boha bolo presné, zatiaľ čo oni mohli o Bohu len slepo hádať, ísť proti Božím úmyslom vo všetkom, čo robili, a spôsobovať, aby k nim Boh cítil odpor. Následkom bolo, že súčasne s prijatím všetkého, čo vykonal a povedal Jób, Boh vzbĺkol hnevom voči ostatným, lebo v nich nielenže nedokázal vidieť žiadnu realitu strachu z Boha, ale tiež nepočul nič o strachu z Boha v tom, čo hovorili. A tak od nich potom Boh požadoval toto: „Preto si teraz vezmite sedem býčkov a sedem baranov, choďte k Môjmu služobníkovi Jóbovi a obetujte za seba zápalnú obetu a Môj služobník Jób sa bude za vás modliť, lebo len preňho s vami nenaložím podľa vašej hlúposti.“ V tejto pasáži Boh hovorí Elifazovi a ostatným, aby urobili niečo, čo vykúpi ich hriechy, lebo ich hlúposť bola hriechom proti Bohu Jahvemu, a preto museli obetovať zápalné obety, aby napravili svoje chyby. Bohu sa často obetujú zápalné obety, ale na týchto zápalných obetách je nezvyčajné to, že boli obetované Jóbovi. Boh prijal Jóba, lebo počas svojich skúšok vydal svedectvo o Bohu, kým títo Jóbovi priatelia boli počas jeho skúšok odhalení a pre ich hlúposť ich Boh odsúdil. Podnecovali Boží hnev a zaslúžili si, aby ich Boh potrestal tým, že museli obetovať zápalné obety pred Jóbom. Jób sa potom za nich modlil, aby rozptýlil Boží trest a hnev voči nim. Božím úmyslom bolo zahanbiť ich, lebo to neboli ľudia, ktorí sa báli Boha a vyhýbali sa zlu, a odsudzovali Jóbovu bezúhonnosť. V jednom ohľade im Boh hovoril, že ich činy neprijal, ale ochotne prijal Jóba a tešil sa z neho; v inom ohľade im Boh hovoril, že Božie prijatie povyšuje človeka pred Bohom, že Boh človeka nenávidí pre jeho hlúposť, pre ňu Boha uráža, a preto je v Božích očiach podradný a ohavný. Takto Boh definuje tieto dva typy ľudí. Sú to Božie postoje týkajúce sa týchto dvoch typov ľudí a Božie vyjadrenia hodnoty a postavenia týchto dvoch typov ľudí. Hoci Boh nazval Jóba svojím služobníkom, v Božích očiach bol tento služobník milovaný a bola mu udelená autorita modliť sa za iných a odpúšťať im ich chyby. Tento služobník dokázal hovoriť priamo k Bohu a prísť priamo pred Boha a jeho postavenie bolo vyššie a vznešenejšie než postavenie iných. To je pravý význam slova služobník, ktoré vyslovil Boh. Jóbovi bola udelená táto osobitná česť pre jeho strach z Boha a vyhýbanie sa zlu a dôvod, prečo Boh nenazval služobníkmi iných, spočíva v tom, že sa nebáli Boha a nevyhýbali sa zlu. Tieto dva zreteľne odlišné Božie postoje sú Jeho postoje k dvom typom ľudí: tých, ktorí sa boja Boha a vyhýbajú sa zlu, Boh prijíma a považuje za vzácnych, zatiaľ čo tých, ktorí sú hlúpi, Boha sa neboja, nie sú schopní vyhýbať sa zlu a nedokážu prijať Božiu priazeň, Boh často nenávidí a odsudzuje a v Jeho očiach sú podradní.

Boh Jóbovi udeľuje autoritu

Jób sa modlil za svojich priateľov a vďaka Jóbovým modlitbám s nimi potom Boh nezaobchádzal tak, ako by sa pre ich hlúposť patrilo – netrestal ich ani sa im neodplácal. Prečo to tak bolo? Bolo to preto, lebo modlitby, ktoré za nich predniesol Boží služobník Jób, sa dostali k Jeho ušiam. Boh im odpustil, lebo prijal Jóbove modlitby. Čo v tom teda vidíme? Keď Boh niekoho požehná, dá mu mnoho odmien, nielen materiálnych: Boh mu tiež udelí autoritu a oprávnenie modliť sa za druhých. Boh zabúda a prehliada priestupky týchto ľudí, lebo tieto modlitby počuje. Je to tá istá autorita, ktorú Boh udelil Jóbovi. Prostredníctvom Jóbových modlitieb za zastavenie ich odsúdenia Boh Jahve tých hlúpych ľudí zahanbil – čo bol, samozrejme, Jeho osobitný trest pre Elifaza a ostatných.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 60

Boh ešte raz požehná Jóba a satan ho už nikdy neobviní

Medzi výrokmi Boha Jahveho sa nachádzajú slová: „O Mne si nehovoril to, čo je správne, ako Môj služobník Jób.“ Čo také povedal Jób? Hovorili sme o tom už predtým a Jóbove výpovede sú tiež zaznamenané na mnohých stranách so slovami v knihe Jób. Na všetkých týchto stránkach so slovami sa Jób nikdy nesťažuje a nemá žiadne pochybnosti o Bohu. Len jednoducho čaká na výsledok. Práve toto čakanie je jeho postojom podriadenosti, a vďaka tomu i vďaka slovám, ktoré povedal Bohu, ho Boh prijal. Keď znášal skúšky a trpel útrapami, Boh bol po jeho boku, a hoci Božia prítomnosť jeho útrapy nezmiernila, Boh videl, čo vidieť chcel, a počul, čo chcel počuť. Každý z Jóbových činov a slov sa dostal k Božím očiam a ušiam. Boh načúval a díval sa – to je fakt. Jóbovo poznanie Boha a jeho myšlienky o Bohu v jeho srdci v tom čase, v tom období, neboli v skutočnosti také špecifické ako u dnešných ľudí, ale v kontexte tej doby Boh rozpoznal všetko, čo povedal, pretože jeho správanie a myšlienky v jeho srdci, ako aj to, čo vyjadril a odhalil, postačovali Jeho požiadavkám. V čase, keď bol Jób podrobený skúškam, ukázalo to, na čo myslel vo svojom srdci a čo sa rozhodol vykonať, Bohu výsledok, ktorý bol pre Neho uspokojivý. Boh potom Jóba zbavil skúšok, Jób sa vynoril zo svojich ťažkostí, jeho skúšky boli preč a už ho nikdy viac nepostihli. Keďže sa už Jób podrobil skúškam a počas týchto skúšok pevne obstál a úplne zvíťazil nad satanom, Boh mu dal požehnania, ktoré si právom zaslúžil. Ako je zaznamenané v knihe Jób 42, 10-12, Jób bol znova požehnaný a bol požehnaný viac než po prvý raz. Vtedy sa satan stiahol a už nič nepovedal ani neurobil. Od toho momentu už satan Jóba nevyrušoval ani na neho neútočil a už viac neobviňoval Božie požehnania Jóba.

Jób strávi druhú polovicu svojho života uprostred Božích požehnaní

Hoci sa Jeho požehnania v tom čase obmedzovali len na ovce, dobytok, ťavy, hmotné statky a tak ďalej, požehnania, ktoré Boh chcel udeliť Jóbovi vo svojom srdci boli oveľa väčšie. Bolo v tom čase zaznamenané, aké večné zasľúbenia chcel dať Boh Jóbovi? Boh sa vo svojich požehnaniach pre Jóba nezmienil o jeho konci ani sa ho nedotkol a bez ohľadu na to, akú dôležitosť alebo postavenie zastával Jób v Božom srdci, Boh bol vo svojich požehnaniach veľmi uvážlivý. Boh neoznámil Jóbov koniec. Čo to znamená? Boží plán vtedy ešte nedospel k tomu, aby sa ohlasoval ľudský koniec, plán ešte nevstúpil do záverečnej etapy Jeho diela, Boh sa o konci vôbec nezmienil, iba človeku dával materiálne požehnania. Znamená to, že Jób strávil druhú polovicu života uprostred Božích požehnaní, čo ho odlišovalo od iných ľudí – no podobne ako oni, aj on zostarol a ako u každého normálneho človeka nadišiel deň, keď sa rozlúčil so svetom. Tak je to aj zaznamenané: „Jób teda zomrel starý a naplnený.“ (Jób 42, 17) Čo v tomto prípade znamená „zomrel naplnený“? V období, keď Boh ešte neohlasoval ľudský koniec, Boh Jóbovi určil očakávanú dĺžku života, a keď tento vek dosiahol, dovolil Jóbovi prirodzene odísť z tohto sveta. Od Jóbovho druhého požehnania až po jeho smrť Boh nepridal žiadne ďalšie útrapy. Pre Boha bola Jóbova smrť prirodzená a tiež nevyhnutná. Bolo to niečo veľmi bežné a nešlo ani o súd, ani o odsúdenie. Kým bol nažive, Jób uctieval Boha a bál sa Ho. Čo sa týka toho, aký koniec ho čakal po smrti, Boh nepovedal nič ani sa k tomu nevyjadril. Boh má silný zmysel pre to, čo je správne, v tom, čo hovorí a koná, a obsah a princípy Jeho slov a činov sú v súlade s etapou Jeho diela a obdobím, v ktorom pôsobí. Aký koniec mohol mať niekto ako Jób v Božom srdci? Dospel Boh vo svojom srdci k nejakému rozhodnutiu? Samozrejme, že áno! Ide len o to, že o tom človek nevedel. Boh to človeku nechcel povedať ani mu to nemal v úmysle povedať. Takže, stručne povedané, Jób zomrel naplnený a taký bol aj jeho život.

Cena, ktorú Jób žil počas svojho života

Prežil Jób hodnotný život? V čom spočívala jeho hodnota? Prečo sa hovorí, že žil hodnotný život? Akú mal hodnotu pre človeka? Z pohľadu človeka zastupoval ľudstvo, ktoré chce Boh zachrániť, tým, že vydával zvučné svedectvo o Bohu pred satanom a ľuďmi sveta. Splnil povinnosť, ktorú by mala splniť stvorená bytosť. Bol príkladom a pôsobil ako vzor pre všetkých, ktorých chce Boh zachrániť, čím umožnil ľuďom vidieť, že je celkom možné zvíťaziť nad satanom spoliehaním sa na Boha. Akú mal hodnotu pre Boha? Pre Boha spočívala hodnota Jóbovho života v jeho schopnosti báť sa Boha, uctievať Boha, svedčiť o Božích skutkoch a chváliť Božie skutky, prinášať Bohu útechu a niečo, z čoho sa mohol tešiť. Hodnota Jóbovho života bola pre Boha aj v tom, že pred svojou smrťou Jób okúsil skúšky a zvíťazil nad satanom a pred satanom a ľuďmi sveta vydal o Bohu zvučné svedectvo, takže Boh získal medzi ľuďmi slávu, utešil svoje srdce a dovolil svojmu dychtivému srdcu uzrieť výsledok a uvidieť nádej. Jeho svedectvo vytvorilo precedens, pretože Jób dokázal stáť pevne vo svojom svedectve o Bohu a zahanbiť satana v mene Boha, v Božom diele riadenia ľudstva. Nie je to hodnota Jóbovho života? Jób priniesol útechu Božiemu srdcu, dal Bohu predzvesť radosti zo získania slávy a poskytol nádherný začiatok Božieho plánu riadenia. Od toho momentu sa meno Jób stalo symbolom získania Božej slávy a znamením víťazstva ľudstva nad satanom. Boh si bude navždy ceniť to, čo Jób žil počas svojho života, ako aj jeho pozoruhodné víťazstvo nad satanom. Budúce generácie budú uctievať a napodobňovať jeho dokonalosť, spravodlivosť a strach pred Bohom. Boh si ho navždy bude vážiť ako bezchybnú, žiarivú perlu, takže je hodný toho, aby si ho takto cenil aj človek!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 61

Ustanovenia Veku zákona

Desať prikázaní

Princípy stavania oltárov

Ustanovenia pre zaobchádzanie so služobníkmi

Ustanovenia o krádeži a náhrade škody

Dodržiavanie sabatického roka a troch sviatkov

Ustanovenia pre sobotu

Ustanovenia pre obety

Zápalné obety

Obilné obety

Ďakovné obety

Obety za hriech

Obety za vinu

Ustanovenia o kňazských obetách (Áronovi a jeho synom sa nariaďuje, aby ich dodržiavali)

Kňazské zápalné obety

Kňazské obilné obety

Kňazské obety za hriech

Kňazské obety za vinu

Kňazské ďakovné obety

Ustanovenia pre jedenie obiet pre kňazov

Čisté a nečisté zvieratá (ktoré sa môžu a nemôžu jesť)

Ustanovenia pre očistenie žien po pôrode

Postupy pre vyšetrenie na malomocenstvo

Ustanovenia pre tých, ktorí boli uzdravení z malomocenstva

Ustanovenia na vyčistenie infikovaných domov

Ustanovenia pre tých, ktorí trpia abnormálnymi únikmi

Deň zmierenia, ktorý treba dodržiavať raz za rok

Pravidlá zabíjania hovädzieho dobytka a oviec

Zákaz nasledovania ohavných pohanských praktík (nepáchanie incestu a tak ďalej)

Ustanovenia, ktoré musia ľudia dodržiavať („Budete svätí, lebo ja, Jahve, váš Boh, som svätý“ (Lv 19, 2))

Poprava tých, ktorí obetujú svoje deti Molochovi

Ustanovenia pre trest za cudzoložstvo

Pravidlá, ktoré by mali dodržiavať kňazi (pravidlá ich každodenného správania, pravidlá spotreby svätých vecí, pravidlá prinášania obetí a tak ďalej)

Sviatky, ktoré by sa mali dodržiavať (sobota, Pesach, Turíce, Deň zmierenia a tak ďalej)

Ostatné ustanovenia (zapaľovanie lámp, jubilejný rok, vykupovanie pozemkov, skladanie sľubov, obetovanie desiatkov a tak ďalej)

Ustanovenia Veku zákona sú skutočným dôkazom Božieho usmernenia celého ľudstva

Takže, prečítali ste si tieto ustanovenia a princípy Veku zákona, však? Majú tieto ustanovenia široký rozsah? Začínajú Desiatimi prikázaniami, po nich nasledujú ustanovenia o tom, ako stavať oltáre a tak ďalej. Potom nasledujú ustanovenia o dodržiavaní soboty a troch sviatkov, po ktorých sú zaradené ustanovenia o obetách. Videli ste, koľko je tam rôznych druhov obiet? Sú to zápalné obety, obilné obety, ďakovné obety, obety za hriech a tak ďalej. Po nich sú zaradené ustanovenia o kňazských obetách vrátane zápalných a obilných obiet pre kňazov a iných druhov obiet. Ôsmy súbor ustanovení sa týka jedenia obiet u kňazov. Ďalej tam patria ustanovenia pre to, čo by sa malo dodržiavať počas života ľudí. Sú tam uvedené podmienky pre mnohé aspekty ľudských životov, ako sú ustanovenia pre to, čo môžu alebo nesmú jesť, pre očistenie žien po pôrode a pre tých, ktorí boli uzdravení z malomocenstva. V týchto ustanoveniach Boh zachádza až tak ďaleko, že hovorí o chorobe, a dokonca existujú pravidlá pre zabíjanie oviec a hovädzieho dobytka a podobne. Ovce a dobytok stvoril Boh, a preto by si ich mal zabíjať tak, ako ti Boh povie; Božie slová majú bezpochyby zmysel; nepochybne je správne konať tak, ako to nariadil Boh, a určite to prináša ľuďom úžitok! Existujú aj sviatky a pravidlá, ktoré sa majú dodržiavať, ako sobota, Pesach a ďalšie – Boh sa o všetkých zmienil. Pozrime sa na tie posledné: iné ustanovenia – zapaľovanie lámp, jubilejný rok, vykupovanie pozemkov, skladanie sľubov, obetovanie desiatkov a tak ďalej. Majú široký záber? Najprv treba hovoriť o ľudských obetách. Potom nasledujú ustanovenia pre krádež a náhradu škody a dodržiavanie soboty…; nachádza sa v nich každý detail života. To znamená, že keď Boh oficiálne spustil svoj plán riadenia, vytvoril mnohé ustanovenia, ktoré mal človek dodržiavať. Tieto ustanovenia mali umožniť človeku viesť normálny život na zemi, normálny život človeka, ktorý je neoddeliteľný od Boha a Jeho vedenia. Boh najskôr človeku povedal, ako má vyrobiť oltáre a ako ich má postaviť. Potom mu povedal, ako má prinášať obety, a určil, ako má žiť – čomu má v živote venovať pozornosť, čo má dodržiavať, čo má a čo nemá robiť. To, čo Boh stanovil pre človeka, obsiahlo všetky aspekty a pomocou týchto zvyklostí, ustanovení a princípov vytvoril normy pre správanie ľudí, viedol ich životy, viedol ich zasvätenie do Božích zákonov, aby predstúpili pred Boží oltár, viedol ich k tomu, aby mali život medzi všetkými vecami, ktoré Boh vytvoril pre človeka a v ktorých vládol poriadok, pravidelnosť a umiernenosť. Boh najskôr použil tieto jednoduché ustanovenia a princípy na určenie hraníc pre človeka, aby človek na zemi viedol normálny život uctievania Boha a mal normálny život človeka; to je špecifický obsah začiatku Jeho šesťtisícročného plánu riadenia. Ustanovenia a pravidlá pokrývajú veľmi široký obsah a predstavujú špecifiká Božieho vedenia ľudstva počas Veku zákona. Ľudia, ktorí prišli pred Vekom zákona, ich museli prijať a poslúchať. Sú záznamom Božieho diela vykonaného počas Veku zákona a sú skutočným dôkazom Božieho vodcovstva a vedenia celého ľudstva.

Ľudstvo bude navždy neoddeliteľné od Božích učení a nariadení

V týchto ustanoveniach vidíme, že Boží postoj k Jeho dielu, k Jeho riadeniu a k ľudstvu je vážny, svedomitý, prísny a zodpovedný. Vykonáva dielo, ktoré musí medzi ľuďmi vykonať podľa svojich krokov, bez najmenšieho rozporu, vyslovuje slová, ktoré musí ľudstvu vysloviť, bez najmenšej chyby alebo opomenutia, čo umožňuje človeku vidieť, že je neoddeliteľný od Božieho vedenia, a ukazuje mu, aké dôležité je všetko, čo Boh koná a hovorí ľudstvu. Bez ohľadu na to, aký je človek v nasledujúcom veku, na samom začiatku – počas Veku zákona – Boh vykonal tieto jednoduché veci. Pre Boha bolo ľudské chápanie Boha, sveta a ľudstva v tom veku abstraktné a nejasné, a hoci mali ľudia určité vedomé názory a úmysly, všetky boli nejasné a nesprávne, a preto bolo ľudstvo neoddeliteľné od Božích učení a nariadení. V raných časoch ľudstvo nevedelo nič, a tak musel Boh začať učiť človeka od najpovrchnejších a najzákladnejších princípov prežitia a ustanovení potrebných na život a kúsok po kúsku tieto veci vštepiť do srdca človeka. Prostredníctvom týchto slovných pravidiel a týchto ustanovení poskytol človeku postupné pochopenie Boha, postupné uznanie a pochopenie Jeho vedenia a základný koncept vzťahu medzi Ním a človekom. Až po dosiahnutí tohto účinku bol Boh schopný, kúsok po kúsku, vykonať dielo, ktoré vykonal neskôr. Tieto ustanovenia a dielo, ktoré Boh vykonal počas Veku zákona, sú teda základom Jeho diela spásy ľudstva a prvou etapou diela v Božom pláne riadenia. Hoci pred dielom Veku zákona Boh prehovoril k Adamovi, Eve a ich potomkom, tieto príkazy a učenia neboli také systematické alebo špecifické, aby ich mohol postupne vydať človeku, a neboli zapísané ani sa nestali ustanoveniami. Je to preto, lebo v tom čase Boží plán nezašiel až tak ďaleko. Až keď Boh priviedol človeka k tomuto kroku, mohol začať hovoriť o týchto ustanoveniach Veku zákona a začať ho viesť k tomu, aby ich vykonával. Bol to potrebný proces a výsledok bol nevyhnutný. Tieto jednoduché zvyklosti a ustanovenia ukazujú človeku kroky Božieho diela riadenia a Božiu múdrosť zjavenú v Jeho pláne riadenia. Boh vie, aký obsah a prostriedky treba použiť na začiatok, aké na pokračovanie a aké prostriedky sa majú použiť na koniec, aby získal skupinu ľudí, ktorí o Ňom vydajú svedectvo, a aby získal skupinu ľudí, ktorí majú rovnaké zmýšľanie ako On. Vie, čo je v človeku, a vie, čo mu chýba. Vie, čo musí poskytnúť a ako by mal človeka viesť, a tiež vie, čo by človek mal a nemal robiť. Človek je ako bábka: aj keď nerozumel Božím úmyslom, nemohol si pomôcť a nechal sa viesť Božím dielom riadenia, krok za krokom, až dodnes. V Božom srdci nebol žiadny zmätok, pokiaľ ide o to, čo má robiť. Vo svojom srdci mal veľmi jasný a živý plán a vykonal dielo, ktoré chcel vykonať On sám podľa svojich krokov a svojho plánu, postupujúc od povrchného k hlbokému. Aj keď nenaznačil dielo, ktoré sa chystal vykonať neskôr, Jeho nasledujúce dielo sa predsa len vykonávalo a napredovalo v prísnom súlade s Jeho plánom, ktorý je prejavom toho, čo Boh má a čím je, a je aj Božou autoritou. Bez ohľadu na to, v ktorej etape svojho plánu riadenia práve koná, Jeho povaha a Jeho podstata predstavujú Jeho samotného. To je absolútna pravda. Bez ohľadu na vek alebo etapu diela existujú veci, ktoré sa nikdy nezmenia: akých ľudí Boh miluje, akých nenávidí, Jeho povaha a všetko, čo má a čím je. Napriek tomu, že tieto ustanovenia a princípy, ktoré Boh vytvoril počas diela Veku zákona, sa dnes ľuďom zdajú veľmi jednoduché a povrchné, a aj keď sú ľahko pochopiteľné a dosiahnuteľné, predsa je v nich Božia múdrosť a Božia povaha a to, čo má a čím je. Lebo v týchto zdanlivo jednoduchých ustanoveniach je vyjadrená Božia zodpovednosť a starostlivosť voči ľudstvu, ako aj znamenitá podstata Jeho myšlienok, čo umožňuje človeku skutočne si uvedomiť fakt, že Boh vládne nad všetkými vecami a všetky veci sú ovládané Jeho rukou. Nezáleží na tom, koľko vedomostí ľudstvo ovláda alebo koľkým teóriám či tajomstvám rozumie, nič z toho nedokáže nahradiť Božie zaopatrenie a vedenie ľudstva. Ľudstvo bude navždy neoddeliteľné od Božieho vedenia a osobného Božieho diela. Taký je neoddeliteľný vzťah medzi človekom a Bohom. Nezáleží na tom, či ti Boh dáva prikázanie, ustanovenie alebo pravdu, aby si pochopil Jeho úmysly – bez ohľadu na to, čo robí, je Božím cieľom viesť človeka ku krásnemu zajtrajšku. Slová vyslovené Bohom I dielo, ktoré koná, sú zjavením jedného aspektu Jeho podstaty a zjavením jedného aspektu Jeho povahy a Jeho múdrosti; sú nenahraditeľným krokom Jeho plánu riadenia. To nesmieme prehliadať! Božie úmysly sú vo všetkom, čo robí; Boh sa nebojí nesprávnych poznámok ani sa neobáva žiadnej z ľudských predstáv či myšlienok o Ňom. Iba vykonáva svoje dielo a pokračuje vo svojom riadení v súlade so svojím plánom riadenia, neobmedzený žiadnou osobou, záležitosťou či predmetom.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II

Božie slová na každý deň  Úryvok 62

Prehľad Božích myšlienok, predstáv a činov od stvorenia sveta

Dnes si najprv zhrnieme myšlienky a predstavy Boha a každý Jeho krok, odkedy stvoril ľudstvo. Pozrieme sa na to, aké dielo vykonal od stvorenia sveta po oficiálny začiatok Veku milosti. Potom môžeme zistiť, ktoré myšlienky a predstavy Boha človek nepozná. Následne si môžeme objasniť postupnosť Božieho plánu riadenia a dôkladne porozumieť kontextu, v ktorom Boh vytvoril svoje dielo riadenia, jeho zdroju a procesu vývoja, a zároveň dôkladne pochopiť, aké výsledky chce, aby Jeho dielo riadenia prinieslo – teda podstatu a účel Jeho diela riadenia. Aby sme týmto veciam porozumeli, musíme sa vrátiť do dávnych, pokojných a tichých čias, keď neexistovali žiadni ľudia…

Boh osobne stvoril prvého živého človeka

Keď Boh vstal zo svojej postele, ako prvá Mu napadla táto myšlienka: stvoriť živého človeka – skutočného, živého človeka – niekoho, s kým bude žiť, a kto bude Jeho neustálym spoločníkom. Táto osoba by Ho počúvala a On by sa na ňu mohol spoľahnúť a rozprávať sa s ňou. Potom si Boh po prvýkrát vzal za hrsť hliny a použil ju na stvorenie úplne prvého živého človeka podľa obrazu, ktorý si predstavoval vo svojej mysli. Tejto živej bytosti dal potom meno – Adam. Ako sa Boh cítil, keď mal túto živú a dýchajúcu osobu? Po prvýkrát pocítil radosť z milovanej osoby, spoločníka. Prvý raz tiež cítil zodpovednosť otca a obavy, ktoré s tým prichádzajú. Tento živý a dýchajúci človek priniesol Bohu šťastie a radosť. Po prvýkrát cítil potešenie. Bola to prvá vec, ktorú Boh nedosiahol svojimi myšlienkami a dokonca ani slovami, ale vytvoril ju vlastnými rukami. Keď táto bytosť – živý a dýchajúci človek – stála pred Bohom, z mäsa a krvi, s telom a tvarom, a bola schopná hovoriť s Bohom, mal radosť, akú nikdy predtým necítil. Boh skutočne cítil svoju zodpovednosť a táto živá bytosť sa nedotkla len Jeho srdca, ale každým svojím drobným pohybom Boha zahriala pri srdci a zapôsobila na Neho. Keď stála pred Bohom, Bohu prvýkrát napadlo, že získa viac takýchto ľudí. Bol to sled udalostí, na začiatku ktorého stála táto prvá myšlienka Boha. Pre Boha sa všetky tieto udalosti odohrávali po prvý raz, ale bez ohľadu na všetky Jeho vtedajšie pocity – radosť, zodpovednosť, obavu – nemal nikoho, s kým by sa o tieto pocity počas nich podelil. Od tej chvíle Boh skutočne pociťoval osamelosť a smútok, ktorý nikdy predtým nezažil. Cítil, že človek nemohol prijať ani pochopiť Jeho lásku a obavy, ani Jeho úmysly týkajúce sa človeka, a tak vo svojom srdci stále pociťoval smútok a bolesť. Tieto veci síce spravil pre človeka, človek však o tom nevedel a nerozumel tomu. Okrem šťastia, radosti a potešenia, ktoré Mu človek priniesol, prišli rýchlo aj prvé pocity smútku a osamelosti. Takéto myšlienky a pocity mal Boh v tom čase. Aj keď robil všetky tieto veci, radosť v Jeho srdci sa zmenila na smútok a smútok na bolesť a tieto pocity sa zmiešavali s úzkosťou. Chcel sa poponáhľať, aby tento človek, toto ľudstvo vedelo, čo má vo svojom srdci, a skôr porozumelo Jeho úmyslom. Ľudia by sa potom mohli stať Jeho nasledovateľmi, šírili by Jeho myšlienky a prispôsobili sa Jeho úmyslom. Už by len nepočúvali, ako Boh hovorí, a nezostávali by bez slov; už by vedeli, ako sa pripojiť k Bohu v Jeho diele; a predovšetkým by už neboli ľuďmi ľahostajnými voči Božím požiadavkám. Tieto prvé veci, ktoré Boh urobil, majú dnes veľký zmysel a veľkú hodnotu pre Jeho plán riadenia a pre ľudí.

Keď Boh stvoril všetky veci a ľudstvo, nedoprial si odpočinok. Bol nepokojný a netrpezlivo chcel vykonávať svoje riadenie a získať ľudí, ktorých v rámci ľudstva tak miloval.

Boh koná sériu nevídaných činov niekedy v období Veku zákona

Z Biblie ďalej vieme, že krátko po tom, ako Boh stvoril ľudí, sa po celom svete rozšírila veľká potopa. V záznamoch o nej sa spomína Noe a môžeme povedať, že Noe bol prvý človek, ktorého Boh povolal, aby spolu s Ním vykonal Jeho úlohu. Samozrejme, bolo to tiež prvýkrát, čo Boh oslovil človeka na zemi, aby urobil niečo podľa Jeho príkazu. Keď Noe postavil archu, Boh po prvý raz zaplavil zem. Po tom, ako ju potopou zničil, bolo to prvýkrát od stvorenia človeka, čo k ľuďom pocítil odpor. Práve to Boha donútilo prijať bolestivé rozhodnutie a zničiť ľudské pokolenie potopou. Keď potopa zničila zem, Boh uzatvoril s ľuďmi prvú zmluvu, aby im ukázal, že už svet potopami nikdy viac nezničí. Symbolom tejto zmluvy bola dúha. Toto bola prvá zmluva Boha s ľudstvom, takže dúha bola prvým symbolom Božej zmluvy. Dúha je skutočná, hmotná vec, ktorá existuje. Samotná existencia dúhy v Bohu často vyvoláva smútok nad predchádzajúcim ľudským pokolením, o ktoré prišiel, a neustále Mu pripomína, čo sa mu stalo… Boh svoje tempo nezmiernil – bol nepokojný a nedočkavo chcel vo svojom riadení vykonať ďalší krok. Potom si ako prvého človeka pre svoje dielo v Izraeli vybral Abraháma. Bolo to zároveň po prvý raz, čo si vybral takéhoto kandidáta. Rozhodol sa, že prostredníctvom tohto človeka začne vykonávať svoje dielo spočívajúce v záchrane ľudstva a že bude vo svojom diele pokračovať medzi jeho potomkami. Z Biblie vieme, že práve toto Boh s Abrahámom urobil. Potom spravil z Izraela prvú vyvolenú zem a prostredníctvom svojho vyvoleného národa – Izraelitov – začal vykonávať svoje dielo Veku zákona. A opäť spravil niečo po prvýkrát – Izraelitom dal výslovné pravidlá a zákony, ktoré ľudstvo malo dodržiavať, a podrobne im ich vysvetlil. Bolo to prvýkrát, čo Boh dal ľuďom takéto konkrétne, štandardizované pravidlá, ako majú prinášať obete, žiť, čo majú a nemajú robiť, ktoré sviatky a dni majú svätiť, a zásady, ktoré mali dodržiavať pri každom svojom konaní. Bolo to po prvýkrát, čo Boh dal ľudstvu takéto podrobné, štandardizované ustanovenia a zásady, ako majú žiť svoje životy.

Vždy keď poviem „prvýkrát“, znamená to, že ide o dielo, ktoré Boh nikdy predtým nevykonal. Označuje to dielo, ktoré predtým neexistovalo, a aj keď Boh stvoril ľudstvo a najrôznejšie stvorenia a živé bytosti, takéto dielo nikdy predtým nevykonal. Súčasťou celého tohto diela bolo Božie riadenie ľudstva. Celé to súviselo s ľuďmi a ich spásou a riadením zo strany Boha. Po Abrahámovi Boh opäť urobil niečo po prvýkrát – vybral si Jóba ako niekoho, kto žije podľa zákona, dokáže odolať pokúšaniu satana a zároveň sa naďalej báť Boha, vyhýbať sa zlu a stáť si za svedectvom o Bohu. Bolo to zároveň po prvýkrát, čo Boh dovolil satanovi pokúšať nejakého človeka, a po prvýkrát čo so satanom uzavrel stávku. Nakoniec po prvý raz získal niekoho, kto bol schopný stáť si za svojím svedectvom a svedčiť o Ňom tvárou v tvár satanovi, a niekoho, kto mohol satana poriadne zahanbiť. Odkedy Boh stvoril ľudstvo, išlo o prvého človeka, ktorého získal a ktorý bol schopný svedčiť o Ňom. Keď tohto človeka získal, ešte viac túžil pokračovať vo svojom riadení a vykonať ďalšiu etapu svojho diela spočívajúcu v príprave miesta a ľudí, ktorých si vyberie pre ďalší krok svojho diela.

Po duchovnom spoločenstve o tomto všetkom, rozumiete dôkladne Božím úmyslom? Boh považuje tento prípad svojho riadenia a spásy ľudstva za dôležitejší než čokoľvek iné. Tieto veci nekoná len pomocou svojej mysle, svojich slov a určite nie s nedbalým postojom – všetky tieto veci robí podľa plánu, s cieľom, normami a so svojimi úmyslami. Je jasné, že toto dielo záchrany ľudstva má pre Boha i človeka veľký význam. Je jedno, aké ťažké je toto dielo, aké veľké sú prekážky, akí slabí sú ľudia alebo aká hlboká je vzdorovitosť ľudstva, nič z toho nie je pre Boha ťažké. Boh sa neustále zamestnáva, starostlivo sa usiluje a riadi dielo, ktoré chce sám vykonať. Zároveň všetko organizuje a uplatňuje svoju zvrchovanosť nad všetkými tými ľuďmi, na ktorých bude konať svoje dielo, a celým dielom, ktoré chce vykonať – nič z toho sa nikdy predtým nestalo. Je to prvýkrát, čo Boh použil tieto metódy a zaplatil takú vysokú cenu za tento veľký projekt spočívajúci v riadení a záchrane ľudstva. Ako Boh vykonáva toto dielo, kúsok po kúsku a bez výhrad vyjadruje a sprístupňuje ľudstvu svoje dôsledné úsilie, čo má a čím je, svoju múdrosť a všemohúcnosť a každú stránku svojej povahy. Tieto veci sprístupňuje a vyjadruje tak, ako to nikdy predtým nerobil. Okrem ľudí, ktorých chce Boh riadiť a zachrániť, v celom vesmíre neboli nikdy žiadne stvorenia tak blízko k Bohu, žiadne stvorenia s Ním nikdy nemali taký dôverný vzťah. Boh vo svojom srdci považuje ľudstvo, ktoré chce riadiť a zachrániť, za najdôležitejšie. Toto ľudstvo si nadovšetko cení. Hoci za ľudí zaplatil vysokú cenu, stále Mu ubližujú a vzdorujú Mu, nikdy na nich nezanevrie a neúnavne pokračuje vo svojom diele, bez sťažností alebo výčitiek. Je to preto, lebo vie, že ľudia skôr či neskôr na Jeho volanie zareagujú a budú dojatí Jeho slovami, uvedomia si, že je Pánom stvorenia, a znova sa postavia na Jeho stranu…

Po tom všetkom, čo ste dnes počuli, môžete mať pocit, že všetko, čo Boh robí, je úplne normálne. Zdá sa, že ľudia zo slov a diela Boha vždy cítili nejaké Jeho úmysly, ktoré s nimi mal, ale medzi ich pocitmi alebo poznaním a tým, čo si myslí Boh, je vždy určitý odstup. Preto si myslím, že je potrebné so všetkými ľuďmi komunikovať o tom, prečo Boh stvoril ľudstvo, a čo stojí za Jeho želaním získať si ľudstvo, v ktoré dúfal. Je nevyhnutné podeliť sa o to s každým, aby v tom mali všetci vo svojich srdciach jasno a rozumeli tomu. Pretože každá myšlienka a predstava Boha a každá etapa a vek Jeho diela súvisia a sú úzko spojené s Jeho celým dielom riadenia. Keď porozumieš myšlienkam, predstavám a úmyslom Boha v každom kroku Jeho diela, je to rovnaké, ako keby si porozumel tomu, ako vzniklo dielo Jeho plánu riadenia. Na základe toho sa prehlbuje vaše porozumenie Bohu. Hoci všetko, čo Boh urobil, keď, ako som spomínal, najprv stvoril svet, teraz vyzerá len ako „informácia“, ktorá je bezvýznamná z hľadiska hľadania pravdy, počas tvojich skúseností príde deň, keď si nebudeš myslieť, že ide len o jednoduché útržky informácií, ani že to je proste len nejaká záhada. Keď Boh neskôr v tvojom živote získa miesto v tvojom srdci, alebo keď dôkladnejšie a hlbšie porozumieš Jeho úmyslom, potom budeš naozaj rozumieť dôležitosti a potrebe toho, o čom dnes hovorím. Nezáleží na tom, do akej miery tomu teraz rozumiete; je potrebné, aby ste týmto veciam porozumeli a poznali ich. Keď Boh niečo robí, keď vykonáva svoje dielo, či už prostredníctvom svojich predstáv alebo svojimi vlastnými rukami, nezávisle od toho, či to robí prvý alebo poslednýkrát, skutočne má plán a Jeho zámery a myšlienky sú vo všetkom, čo robí. Tieto zámery a myšlienky predstavujú Božiu povahu a vyjadrujú, čo Boh má a čím je. Tieto dve veci – Božia povaha a to, čo má a čím je – musí pochopiť každý jeden človek. Keď porozumie povahe Boha a tomu, čo Boh má a čím je, postupne môže porozumieť, prečo Boh robí to, čo robí, a prečo hovorí to, čo hovorí. Vďaka tomu môžu mať ľudia väčšiu vieru pri nasledovaní Boha a hľadať pravdu a zmenu svojej povahy. To znamená, že porozumenie Bohu zo strany človeka a jeho vieru v Boha od seba nemožno oddeliť.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 63

Ak ľudia spoznajú Božiu povahu a to, čo Boh má a čím je, a porozumejú tomu, získajú život, ktorý pochádza od Boha. Po tom, ako sa v tebe tento život zakorení, tvoj strach z Boha bude čoraz väčší. Je to niečo, čo získaš veľmi prirodzene. Keď nechceš porozumieť Božej povahe alebo podstate alebo o nej nechceš vedieť, ak sa nad týmito vecami nechceš ani len zamyslieť alebo sa na ne sústrediť, môžem ti s istotou povedať, že spôsob, akým v súčasnosti hľadáš svoju vieru v Boha, ti nikdy neumožní, aby si uspokojil Jeho úmysly alebo od Neho získal pochvalu. Ba čo viac, nikdy nebudeš môcť skutočne dosiahnuť spásu – toto sú konečné dôsledky. Keď ľudia Bohu nerozumejú a nepoznajú Jeho povahu, ich srdcia sa Mu nikdy nebudú môcť skutočne otvoriť. Po tom, ako Bohu porozumejú, začnú si so záujmom a vierou ceniť a užívať, čo je v Božom srdci. Tvoje srdce sa Mu postupne, kúsok po kúsku, otvorí. Keď sa Mu otvorí, uvedomíš si, aké hanebné a opovrhnutiahodné boli tvoje rozhovory s Bohom, tvoje nároky na Boha a tvoje extravagantné túžby. Keď sa tvoje srdce skutočne otvorí Bohu, uvidíš, že Jeho srdce je nekonečným svetom, a vstúpiš do oblasti, akú si nikdy predtým nezažil. V tejto oblasti neexistuje podvádzanie, klamstvo, temnota ani zlo. Je tam len úprimnosť a vernosť, len svetlo a počestnosť, spravodlivosť a dobrota. Je plná lásky a opatery, súcitu a tolerancie a vďaka nej pocítiš šťastie a radosť z toho, že si nažive. Tieto veci ti Boh zjaví, keď Mu otvoríš svoje srdce. Tento nekonečný svet je plný Božej múdrosti a všemohúcnosti a je tiež plný Jeho lásky a autority. Môžeš v ňom vidieť každý aspekt toho, čo Boh má a čím je, čo Mu robí radosť, prečo sa obáva a prečo je smutný, prečo sa hnevá… Toto uvidí každý človek, ktorý otvorí svoje srdce a dovolí Bohu, aby doň vošiel. Boh môže vojsť do tvojho srdca, len ak Mu ho otvoríš. To, čo má a čím je, a aké má s tebou úmysly, uvidíš, len ak vojde do tvojho srdca. Vtedy zistíš, že všetko na Bohu je veľmi cenné, že to, čo má a čím je, je hodné toho, aby si to chránil ako oko v hlave. V porovnaní s tým nestoja ľudia okolo teba, predmety a udalosti v tvojom živote a dokonca ani tvoji milovaní, tvoj partner a veci, ktoré máš rád, ani za reč. Sú takí malí a takí nízki. Budeš mať pocit, že žiadna materiálna vec ťa už nikdy nezaujme, alebo že ťa už nikdy nedonúti k tomu, aby si za ňu zaplatil nejakú cenu. V Božej pokore uvidíš Jeho veľkosť a najvyššiu moc. V niektorom z Božích skutkov, o ktorom si si predtým myslel, že nie je veľmi podstatný, navyše uvidíš Jeho nekonečnú múdrosť a znášanlivosť. Uvidíš Jeho trpezlivosť, zhovievavosť a to, že ti rozumie. Toto spôsobí, že Ho budeš zbožňovať. V ten deň zistíš, že ľudstvo žije v takom nečistom svete, že ľudia po tvojom boku a veci, ktoré sa dejú v tvojom živote, ba dokonca aj tí, ktorých miluješ, ich láska k tebe a ich takzvaná ochrana alebo starosť o teba ani nestoja za reč – len Boh je tvoj milovaný a je to jedine Boh, koho si najviac ceníš. Verím, že keď príde ten deň, nájdu sa ľudia, ktorí povedia: Božia láska je taká veľká a Jeho podstata je taká svätá – v Bohu nie je žiadne klamstvo, zlo, závisť, boj, ale len spravodlivosť a pravosť, a ľudia by mali túžiť po všetkom, čo Boh má a čím je. Ľudia by sa o to mali usilovať a chcieť to dosiahnuť. Na čom je založená schopnosť ľudstva docieliť to? Je založená na ich porozumení Božej povahe a podstate. Porozumenie Božej povahe a tomu, čo Boh má a čím je, je teda pre každého človeka celoživotnou lekciou; je to celoživotný cieľ, o ktorý sa usiluje každý človek, ktorý sa snaží zmeniť svoju povahu a spoznať Boha.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 64

Boh sa prvýkrát stáva telom, aby vykonal dielo

Ak chceme lepšie porozumieť tomu, čo Boh má a čím je, nemôžeme sa zastaviť v Starom zákone alebo vo Veku zákona – musíme pokračovať ďalej, nasledovať kroky, ktoré Boh pri svojom diele vykonal. Tak ako Boh ukončil Vek zákona a započal Vek milosti, nech naše kroky smerujú do Veku milosti – veku plného milosti a vykúpenia. V tomto veku Boh opäť spravil niečo veľmi dôležité, čo nikdy predtým neurobil. Dielo v tomto novom veku bolo pre Boha i ľudstvo novým východiskovým bodom – východiskovým bodom pozostávajúcim z ďalšieho nového diela, ktoré Boh nikdy predtým nevykonal. Toto nové dielo bolo nebývalé a presahovalo predstavivosť ľudí a všetkých stvorení. Je to niečo, čo teraz ľudia dobre vedia – Boh sa po prvýkrát stal človekom a po prvý raz začal vykonávať nové dielo v podobe a s identitou človeka. Toto nové dielo znamenalo, že Boh dokončil svoje dielo vo Veku zákona a že už nikdy neurobí ani nepovie nič podľa zákona. Rovnako tak nepovie a neurobí nič vo forme zákona alebo podľa zásad alebo pravidiel zákona. To znamená, že celé Jeho dielo založené na zákone bolo naveky prerušené a už v ňom nebude pokračovať, pretože chcel začať nové dielo a robiť nové veci. Jeho plán mal znova nový východiskový bod a ľudstvo musel voviesť do nového veku.

Či to bola pre ľudí radostná alebo zlovestná správa, záviselo od podstaty každého jedného človeka. Mohli by sme povedať, že pre niektorých ľudí to nebola radostná, ale zlovestná správa, pretože keď Boh začal konať svoje nové dielo, ľudia, ktorí len dodržiavali zákony, pravidlá a učenie, no nebáli sa Ho, mali sklon používať staré dielo Boha na odsúdenie Jeho nového diela. Pre týchto ľudí to bola zlovestná správa. No pre každého nevinného a otvoreného človeka, ktorý bol k Bohu úprimný a snažil sa o Jeho vykúpenie, bolo prvé vtelenie Boha veľmi radostnou správou. Bolo to totiž prvýkrát od začiatku existencie ľudstva, čo sa Boh zjavil a žil medzi ľuďmi v podobe, ktorá nebola Duchom. Tentoraz sa narodil ako človek, žil medzi ľuďmi ako Syn človeka a pôsobil medzi nimi. Týmto „prvýkrát“ sa zrútili predstavy ľudí. Bolo to niečo, čo si nevedeli predstaviť. Všetci nasledovatelia Boha navyše získali hmatateľnú výhodu. Boh nielen ukončil starý vek, ale skončil aj so svojimi starými metódami a spôsobom práce. Už viac nežiadal svojich poslov, aby oznamovali Jeho úmysly. Už sa neskrýval v oblakoch, už sa nezjavoval a nehovoril k ľuďom príkazmi prostredníctvom hromobitia. Na rozdiel od všetkého predtým sa pre ľudí nepredstaviteľným spôsobom, ktorému ťažko rozumeli a ktorý ťažko prijímali – tým, že sa stal telom – stal Synom človeka, aby začal dielo tohto veku. Tento počin Boha zastihol ľudstvo úplne nepripravené. Ľudia boli v rozpakoch, pretože Boh opäť začal nové dielo, ktoré nikdy predtým nevykonal.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 65

Ježiš trhá v sobotu klasy obilia na jedenie

Mt 12, 1 V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy, aby sa najedli.

Syn človeka je Pánom nad sobotou

Mt 12, 6-8 Ale Ja vám hovorím, že na tomto mieste je niekto väčší ako chrám. Keby ste však vedeli, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obetu, neodsúdili by ste nevinného. Lebo Syn človeka je Pánom aj nad sobotou.

Najprv sa pozrime na túto časť: „V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy, aby sa najedli.“

Prečo som vybral práve túto časť? Ako súvisí s Božou povahou? Prvá vec, ktorú sa z tohto textu dozvieme, je, že bola sobota, ale Pán Ježiš išiel von a viedol svojich učeníkov obilnými poľami. Ešte „vierolomnejšie“ je, že dokonca „začali trhať klasy, aby sa najedli“. Podľa zákona Boha Jahveho vo Veku zákona ľudia v sobotu nemohli len tak ísť von alebo vykonávať nejaké činnosti – bolo veľa vecí, ktoré v sobotu nemohli robiť. Toto konanie Pána Ježiša bolo záhadou pre tých, ktorí žili dlhý čas podľa zákona, a dokonca vyvolalo vlnu kritiky. Ich zmätok a spôsob, akým hovorili o tom, čo Ježiš urobil, necháme teraz bokom a najprv si povieme, prečo sa Pán Ježiš rozhodol urobiť to spomedzi všetkých dní práve v sobotu a čo tým chcel povedať ľuďom, ktorí žili podľa zákona. To je súvislosť medzi týmto úryvkom a Božou povahou, o ktorej chcem hovoriť.

Keď Pán Ježiš prišiel, použil svoje praktické činy, aby ľuďom povedal, že Boh opustil Vek zákona a začal nové dielo a že toto nové dielo si nevyžaduje, aby ľudia svätili sobotu. To, že sa Boh zbavil obmedzení sobotného dňa, bolo len akýmsi predkrmom Jeho nového diela. Skutočné a veľké dielo malo ešte len prísť. Keď Pán Ježiš začal vykonávať svoje dielo, vymanil sa z „pút“ Veku zákona a prelomil jeho ustanovenia a princípy. Nebolo v Ňom ani stopy po ničom, čo by súviselo so zákonom. Naveky ho odvrhol a už ho viac nedodržiaval a ani od ľudstva už jeho dodržiavanie nevyžadoval. Tu teda vidíš, ako Pán Ježiš v sobotu išiel cez obilné polia, a že neodpočíval. Bol vonku a pracoval, neoddychoval. Toto Jeho konanie bolo pre predstavy ľudí šokom a povedalo im, že už viac nežije podľa zákona, zbavil sa obmedzení soboty a pred ľudstvom sa zjavil v novom obraze, s novým spôsobom práce. Tento Jeho čin ľuďom povedal, že so sebou priniesol nové dielo – dielo, ktoré sa začalo vymanením spod zákona a odklonom od soboty. Keď Boh vykonával toto nové dielo, už viac nelipol na minulosti, už sa netrápil ustanoveniami Veku zákona. Ani Jeho dielo v predchádzajúcom veku Ho neovplyvnilo. Namiesto toho v sobotu pracoval ako v ktorýkoľvek iný deň a keď boli Jeho učeníci v sobotu hladní, mohli si odtrhnúť kukuričné klasy. Toto všetko bolo v očiach Boha úplne normálne. Pre Boha je prípustné mať pre veľké množstvo diela, ktoré chce vykonať, a nové slová, ktoré chce povedať, nový začiatok. Keď začne niečo nové, nespomína svoje predchádzajúce dielo ani nepokračuje v jeho vykonávaní. Keďže Boh má počas konania diela svoje princípy, keď chce začať nové dielo, je to vtedy, keď chce ľudstvo priviesť do novej etapy svojho diela a keď sa Jeho dielo dostane do vyššej fázy. Ak budú ľudia naďalej konať podľa starých prísloví a ustanovení alebo sa ich ďalej pevne držať, nebude si to pamätať ani to neschváli. Je to preto, lebo už začal nové dielo a vstúpil do novej fázy svojho diela. Keď začne vykonávať nové dielo, zjaví sa ľudstvu v úplne novom obraze, z úplne nového uhla a úplne novým spôsobom, takže ľudia môžu vidieť odlišné aspekty Jeho povahy a to, čo má a čím je. Toto je jeden z cieľov Jeho nového diela. Boh nelipne na starých veciach ani nechodí po vychodených cestách. Keď pracuje a hovorí, nie je plný zákazov, ako si to ľudia predstavujú. V Bohu je všetko slobodné a uvoľnené, nie sú v Ňom žiadne zákazy, žiadne obmedzenia – ľudstvu prináša voľnosť a oslobodenie. Je živým Bohom, Bohom, ktorý naozaj a skutočne existuje. Nie je bábkou ani hlinenou figúrkou a je úplne iný ako modly, ktoré ľudia uctievajú a velebia. Je živý a energický a všetko, čo Jeho slová ľudstvu prinášajú, je život a svetlo, voľnosť a oslobodenie, pretože On je pravda, život a cesta – v žiadnom Jeho diele Ho nič neobmedzuje. Je jedno, čo ľudia hovoria a ako Jeho nové dielo vnímajú alebo hodnotia, svoje dielo bude vykonávať bez pochybností. Nebude sa trápiť tým, aké má niekto predstavy, alebo že ukazuje prstom na Jeho dielo a slová, a dokonca ani silným vzdorom a odporom ľudí k Jeho novému dielu. Žiadna zo stvorených bytostí nemôže použiť ľudský rozum ani predstavivosť, poznanie či morálku na zmeranie alebo určenie toho, čo Boh robí, ani na poškodenie, vyrušenie alebo sabotovanie Jeho diela. V Jeho diele ani v tom, čo robí, nie sú žiadne zákazy, a žiadny človek, udalosť ani vec to neobmedzí a nevyrušia to žiadne nepriateľské sily. Pokiaľ ide o Jeho nové dielo, je kráľom, ktorý vždy víťazí, a všetky nepriateľské sily, herézy a omyly ľudstva sú pošliapané pod Jeho nohami. Nezáleží na tom, ktorú novú etapu svojho diela vykonáva, toto veľké dielo sa v každom prípade bude rozvíjať a rozširovať medzi ľuďmi a určite bude vykonané bez prekážok v celom vesmíre, až kým nebude dokončené. Toto je Božia všemohúcnosť a múdrosť, Jeho autorita a moc. Pán Ježiš teda mohol pokojne ísť v sobotu von a pracovať, pretože vo svojom srdci nemal žiadne pravidlá, žiadne poznanie ani učenie, ktoré pochádzalo od ľudstva. To, čo mal, bolo Božie nové dielo a Božia cesta. Jeho dielom bola cesta k oslobodeniu ľudstva, k voľnosti ľudí, aby mohli existovať vo svetle a žiť. Tí, ktorí uctievajú modly alebo falošných bohov, zatiaľ žijú každý deň spútaní satanom a obmedzujú ich všetky druhy pravidiel a tabu – dnes je zakázaná jedna vec, zajtra druhá – v ich životoch nie je žiadna sloboda. Sú ako väzni v putách, žijúc bez radosti, o ktorej by mohli rozprávať. Čo znamenajú „zákazy“? Znamenajú obmedzenia, okovy a zlo. Keď človek uctieva nejakú modlu, uctieva falošného boha, zlého ducha. Zákazy prichádzajú, keď ľudia robia takéto veci. Nemôžete jesť to alebo tamto, dnes nemôžete ísť von, zajtra nemôžete variť, pozajtra sa nemôžete presťahovať do nového domu, pre svadby, pohreby a dokonca aj rodenie detí musia byť vyhradené určité dni. Ako sa to volá? Volá sa to zakazovanie. Je to otroctvo, sú to putá satana, ovládanie ľudí zlými duchmi a obmedzovanie ich sŕdc a tiel. Existujú tieto zákazy aj u Boha? Keď hovoríme o svätosti Boha, mal by si sa najprv zamyslieť nad týmto: U Boha neplatia žiadne zákazy. Boh má vo svojich slovách a svojom diele princípy, no žiadne zákazy, pretože samotný Boh je pravda, cesta a život.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 66

„Ale Ja vám hovorím, že na tomto mieste je niekto väčší ako chrám. Keby ste však vedeli, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obetu, neodsúdili by ste nevinného. Lebo Syn človeka je Pánom aj nad sobotou.“ (Mt 12, 6-8) Čo v tomto úryvku označuje slovo „chrám“? Jednoducho povedané, je to veľkolepá, vysoká budova a vo Veku zákona to bolo miesto, kde kňazi uctievali Boha. Keď Pán Ježiš povedal „na tomto mieste je niekto väčší ako chrám“, kto bol ten „niekto“? Jednoznačne je to Pán Ježiš v tele, pretože len On bol väčší ako chrám. Čo tieto slová ľuďom napovedali? Povedali im, aby vyšli z chrámu – Boh už chrám opustil a už v ňom viac nepôsobil, preto by ľudia mali hľadať Božie kroky mimo chrámu a nasledovať Jeho kroky v Jeho novom diele. Keď to Pán Ježiš povedal, v Jeho slovách sa skrýval predpoklad, že pod zákonom začali ľudia vnímať chrám ako niečo väčšie, než je samotný Boh. Znamená to, že uctievali skôr chrám než Boha, a tak ich Pán Ježiš varoval, aby neuctievali modly, ale Boha, pretože Boh je najvyšší. Povedal teda: „Milosrdenstvo chcem a nie obetu.“ Je zjavné, že v očiach Pána Ježiša väčšina ľudí žijúca podľa zákona už viac neuctievala Jahveho, ale len mechanicky prinášala obete. Pán Ježiš to označil za uctievanie modiel. Títo uctievači modiel považovali chrám za niečo väčšie a vyššie ako je Boh. Vo svojich srdciach mali len chrám, nie Boha, a keby o chrám prišli, prišli by o svoje obydlie. Bez chrámu nemali kde uctievať modly a nemohli prinášať svoje obete. Ich takzvané „obydlie“ je miesto, kde falošne predstierali, že uctievajú Boha Jahveho, aby mohli zostať v chráme a venovať sa vlastným aktivitám. Ich takzvané „prinášanie obetí“ bolo len vykonávaním hanebných osobných obchodov pod zámienkou, že robia službu v chráme. To bol dôvod, prečo ľudia v tom čase považovali chrám za väčší, než je Boh. Pán Ježiš povedal ľuďom tieto slová ako varovanie, pretože chrám používali ako záštitu a obete zas na to, aby zakryli, že klamú ľudí a Boha. Keď tieto slová použijeme vo vzťahu k súčasnosti, sú stále rovnako platné a vhodné. Hoci dnešní ľudia zažili iné dielo Boha než ľudia vo Veku zákona, ich prirodzenosť-podstata je rovnaká. V kontexte dnešného diela ľudia stále robia rovnaké veci, ako boli veci opísané v slovách „chrám je väčší než Boh“. Ľudia napríklad vnímajú vykonávanie svojej povinnosti ako svoju prácu. Svedectvo o Bohu a boj s veľkým červeným drakom považujú za politické hnutia na obranu ľudských práv, za demokraciu a slobodu. Svoju povinnosť využívať svoje zručnosti premenia na kariéru, ale strach z Boha a vyhýbanie sa zlu považujú len za náboženské učenie, ktoré sa má dodržiavať a podobne. Nie je takéto správanie v podstate to isté, čo vyjadrujú slová „chrám je väčší než Boh“? Rozdiel je v tom, že pred dvetisíc rokmi si ľudia vykonávali svoje súkromné aktivity vo fyzickom chráme, no dnes ich vykonávajú v nehmotných chrámoch. Ľudia, ktorí si cenia pravidlá, považujú pravidlá za niečo väčšie, než je Boh. Ľudia, ktorí majú radi postavenie, vnímajú postavenie za niečo väčšie, než je Boh. Tí, ktorí milujú svoju kariéru, považujú kariéru za niečo väčšie, ako je Boh a tak ďalej. Všetky ich vyjadrenia Ma vedú k tomu, aby som povedal toto: „Ľudia chvália Boha ako najväčšieho svojimi slovami, ale v ich očiach je všetko väčšie než Boh.“ Je to tak preto, lebo len čo na svojej ceste nasledovania Boha natrafia na príležitosť ukázať svoje vlastné talenty, venovať sa vlastným aktivitám alebo rozvíjať vlastnú kariéru, vzdialia sa od Boha a vrhnú sa na svoju milovanú kariéru. Pokiaľ ide o to, čo im Boh zveril, a Jeho úmysly, tieto veci už dávno odhodili. Aký je rozdiel medzi stavom týchto ľudí a tých, ktorí pred dvetisíc rokmi vykonávali svoju činnosť v chráme?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 67

Veta „Syn človeka je Pánom aj nad sobotou“ hovorí ľuďom, že nie všetko na Bohu má materiálny charakter a že hoci Boh dokáže zabezpečiť všetky tvoje materiálne potreby, môže po ich naplnení uspokojenie z nich nahradiť tvoje hľadanie pravdy? To očividne nie je možné! Pravdou je Božia povaha a to, čo Boh má a čím je, ako to bolo predmetom nášho duchovného spoločenstva. Jej hodnotu nemožno merať v porovnaní s materiálnymi vecami, nech sú akékoľvek cenné, ani ju nemožno vyčísliť peniazmi, pretože nejde o materiálnu vec, a uspokojuje potreby srdca každého jedného človeka. Pre každého človeka by mala byť hodnota týchto nehmatateľných právd vyššia než hodnota akýchkoľvek materiálnych vecí, ktoré si možno ceníš, všakže? Touto vetou sa musíš dlho zaoberať. Najpodstatnejšie z toho, čo som práve povedal, je skutočnosť, že to, čo Boh má a čím je, a všetko, čo s Ním súvisí, sú pre každého človeka najdôležitejšie veci a žiadna materiálna vec ich nemôže nahradiť. Uvediem príklad: Keď si hladný, potrebuješ jedlo. Toto jedlo môže byť viac alebo menej dobré alebo viac či menej vyhovujúce, no pokiaľ sa nasýtiš, nepríjemný pocit hladu zmizne – bude preč. Môžeš pokojne sedieť a tvoje telo bude odpočívať. Hlad ľudí možno zahnať potravou, ale keď nasleduješ Boha a máš pocit, že Mu nerozumieš, ako zaženieš prázdnotu vo svojom srdci? Môžeš ju zahnať jedlom? Alebo keď nasleduješ Boha a nerozumieš Jeho úmyslom, čím uspokojíš ten hlad vo svojom srdci? Ak počas svojej skúsenosti spásy prostredníctvom Boha a pri hľadaní zmeny svojej povahy nerozumieš Božím úmyslom alebo nevieš, čo je pravda, ak nerozumieš povahe Boha, nebudeš sa cítiť veľmi stiesnene? Nebudeš vo svojom srdci pociťovať silný hlad a smäd? Nezabránia ti tieto pocity v tom, aby si vo svojom srdci cítil pokoj? Ako teda uspokojíš ten hlad vo svojom srdci – existuje nejaký spôsob, ako ho odstrániť? Niektorí ľudia chodia nakupovať, iní sa zveria svojim priateľom, ďalší si dožičia dlhý spánok, iní si prečítajú ešte viac Božích slov alebo ťažšie pracujú a venujú viac úsilia vykonávaniu svojich povinností. Môžu tieto veci vyriešiť tvoje skutočné ťažkostí? Všetci týmto praktikám úplne rozumiete. Čo najviac potrebuješ, keď sa cítiš bezmocný, keď pociťuješ silnú túžbu získať od Boha osvietenie, aby si mohol spoznať realitu pravdy a Jeho úmysly? Nepotrebuješ sýte jedlo ani zopár milých slov, ani nehovoriac o pominuteľnom pohodlí a uspokojení tela – potrebuješ, aby ti Boh priamo a jasne povedal, čo a ako by si mal urobiť, aby ti jasne povedal, čo je pravda. Keď tomuto aspoň trochu porozumieš, nebudeš vo svojom srdci cítiť väčšiu spokojnosť, ako keby si si dal dobré jedlo? Nie je to tak, že keď je tvoje srdce spokojné, spolu s celým tvojím bytím si skutočne odpočinie? Rozumiete teraz vďaka tejto analógii a analýze, prečo som sa s vami chcel podeliť o vetu „Syn človeka je Pánom aj nad sobotou“? Znamená to, že to, čo pochádza od Boha, čo Boh má a čím je, a všetko, čo s Ním súvisí, je väčšie než akákoľvek iná vec vrátane veci alebo osoby, o ktorej si si kedysi myslel, že si ju ceníš najviac. Chcem povedať, že keď človek nemôže získať slová z úst Boha, alebo nerozumie Jeho úmyslom, nemôže si odpočinúť. Počas svojich budúcich skúseností porozumiete tomu, prečo som dnes chcel, aby ste videli tento úryvok – je to veľmi dôležité. Všetko, čo Boh robí, je pravda a život. Pravda je niečo, čo ľuďom v ich životoch nemôže chýbať a bez čoho nikdy nemôžu byť. Mohli by sme tiež povedať, že je to tá najväčšia z vecí. Hoci ju nevidíš ani sa jej nemôžeš dotknúť, nemôžeš ignorovať, aká je pre teba dôležitá. Je to jediná vec, ktorá dokáže priniesť odpočinok tvojmu srdcu.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 68

Je vaše chápanie pravdy súčasťou vášho stavu? V skutočnom živote sa najskôr musíš zamyslieť nad tým, ktoré pravdy súvisia s ľuďmi, udalosťami a vecami, s ktorými si sa stretol. Práve medzi týmito pravdami môžeš nájsť Božie úmysly a spojiť si to, s čím si sa stretol, s Jeho úmyslami. Ak nevieš, ktoré aspekty pravdy súvisia s vecami, s ktorými si sa stretol, a namiesto toho priamo hľadáš Božie úmysly, ide o slepý prístup, ktorý ti nemôže priniesť výsledky. Ak chceš hľadať pravdu a porozumieť Božím úmyslom, najskôr sa musíš zamerať na to, aké veci sa ti stali a s ktorými aspektmi pravdy súvisia, a v Božom slove hľadať konkrétnu pravdu, ktorá súvisí s tým, čo si zažil. Potom v tej pravde budeš hľadať cestu praktizovania, ktorá je pre teba tá správna. Takto môžeš nepriamo porozumieť Božím úmyslom. Hľadanie a praktizovanie pravdy nie je mechanické aplikovanie učenia alebo dodržanie nejakého vzorca. Pravda sa nedá vyjadriť vzorcom a nie je to ani zákon. Nie je mŕtva – samotná pravda je život, je to živá vec a pravidlo, ktoré stvorená bytosť musí v živote dodržiavať, a pravidlo, ktoré človek musí v živote mať. Je to niečo, čo musíš v maximálnej miere pochopiť prostredníctvom skúseností. Je jedno, do ktorej etapy si sa so svojimi skúsenosťami dostal. Nemôžeš sa oddeliť od Božieho slova ani pravdy a všetko, čo vieš o Božej povahe a o tom, čo Boh má a čím je, vyjadrujú Božie slová. Božie slová sú navždy spojené s pravdou. Božia povaha a to, čo Boh má a čím je, to je samé o sebe pravda. Pravda je autentický prejav Božej povahy a toho, čo Boh má a čím je. Vďaka tomu má to, čo Boh má a čím je, konkrétny charakter, a je to jasné vyjadrenie toho, čo Boh má a čím je. Priamočiarejším spôsobom ti to hovorí, čo Boh má a čo nemá rád, čo chce, aby si urobil a čo ti nepovoľuje urobiť, ktorými ľuďmi pohŕda a z ktorých má potešenie. Za pravdami, ktoré Boh vyjadruje, môžu ľudia vidieť Jeho potešenie, hnev, smútok a šťastie, ako aj Jeho podstatu – je to zjavenie Jeho povahy. Okrem poznania toho, čo Boh má a čím je, a porozumenia Jeho povahe na základe Jeho slova, je najdôležitejšia potreba dosiahnuť toto porozumenie prostredníctvom praktickej skúsenosti. Ak sa človek izoluje od skutočného života, aby spoznal Boha, nebude to schopný dosiahnuť. Aj keď existujú ľudia, ktorí tomu do istej miery porozumejú na základe Božieho slova, ich porozumenie je obmedzené na teórie a slová a je to v určitom rozpore s tým, aký je samotný Boh naozaj.

Všetko to, o čom teraz komunikujeme, patrí medzi príbehy zaznamenané v Biblii. Ľudia môžu prostredníctvom týchto príbehov a rozobraním vecí, ktoré sa stali, porozumieť Božej povahe a tomu, čo Boh má a čím je, tak ako to vyjadril, a môžu tak širšie, hlbšie, podrobnejšie a dôkladnejšie spoznať každú stránku Boha. Sú teda tieto príbehy jediným spôsobom, ako spoznať každú stránku Boha? Nie, nie je to jediný spôsob! To, čo Boh hovorí, a dielo, ktoré vykonáva vo Veku kráľovstva, totiž ľuďom viac pomôže spoznať Jeho povahu a poznať ju dôkladnejšie. Myslím si však, že je trochu ľahšie spoznať Božiu povahu a porozumieť tomu, čo má a čím je, prostredníctvom nejakých príkladov alebo príbehov zaznamenaných v Biblii, ktoré ľudia poznajú. Ak by som vzal slová súdu a napomínania a pravdy, ktoré Boh dnes vyjadruje, slovo po slove, aby som ti umožnil takýmto spôsobom Ho spoznať, budeš mať pocit, že je to príliš jednotvárne a zdĺhavé, a niektorí ľudia budú mať dokonca pocit, ako keby boli Božie slová mechanické. Ak však tieto biblické príbehy použijem ako príklady, aby som ľuďom pomohol spoznať Božiu povahu, nebudú to považovať za nudné. Mohli by ste povedať, že pri vysvetľovaní týchto príkladov sa ľudia o detailoch toho, čo bolo v tom čase v srdci Boha – o Jeho nálade alebo pocitoch či Jeho myšlienkach a predstavách –, dozvedeli ľudskou rečou a cieľom tohto celého je dosiahnuť, aby to ocenili a mali pocit, že to, čo Boh má a čím je, nemá mechanický charakter. Nie je to legenda alebo niečo, čo ľudia nevidia alebo čoho sa nemôžu dotknúť. Ide o niečo, čo naozaj existuje, čo ľudia cítia a oceňujú. Toto je hlavný cieľ. Mohli by ste povedať, že ľudia žijúci v tomto veku sú požehnaní. Môžu čerpať z príbehov Biblie, aby lepšie porozumeli predchádzajúcemu dielu Boha. Prostredníctvom diela, ktoré vykonal, môžu vidieť Jeho povahu. Vďaka týmto povahám, ktoré vyjadril, môžu porozumieť Božím úmyslom pre ľudstvo a pochopiť konkrétne prejavy Jeho svätosti a starostlivosti o ľudí. Týmto spôsobom môžu podrobnejšie a hlbšie spoznať Božiu povahu. Verím, že každý z vás to teraz cíti!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 69

V diele, ktoré Pán Ježiš vykonal vo Veku milosti, môžeš vidieť ďalšiu stránku toho, čo Boh má a čím je. Táto stránka bola vyjadrená skrze Jeho telo a ľudia ju mohli vidieť a oceniť pre Jeho ľudskú prirodzenosť. V Synovi človeka ľudia videli, ako Boh v tele žije svoju ľudskú prirodzenosť, a videli božskú prirodzenosť Boha vyjadrenú prostredníctvom tela. Tieto dva druhy výrazu ľuďom umožnili vidieť úplne praktického Boha a vytvoriť si o Ňom inú predstavu. Lenže v čase medzi stvorením sveta a koncom Veku zákona, teda pred Vekom milosti, boli jedinými stránkami Boha, ktoré ľudia videli, počuli a zažili, božská prirodzenosť Boha, veci, ktoré Boh urobil a povedal v nemateriálnej oblasti, a veci, ktoré vyjadril ako skutočná osoba, ktorú ľudia nevideli a nemohli sa jej dotknúť. Tieto veci v ľuďoch často vyvolávali pocit, že Boh je vo svojej veľkosti taký vznešený, že sa k Nemu nemôžu priblížiť. Boh v ľuďoch obvykle vyvolával dojem, že Ho raz môžu a inokedy nemôžu vnímať. Mali dokonca pocit, že každá jedna z Jeho myšlienok a predstáv je záhadná a prchavá, a preto neexistuje spôsob, ako by sa k nim dostali, a už vôbec sa nemôžu pokúsiť im porozumieť a oceniť ich. Pre ľudí bolo všetko súvisiace s Bohom veľmi vzdialené, také vzdialené, že to nemôžu vidieť ani sa toho dotknúť. Zdal sa byť vysoko na oblohe a ako keby vôbec neexistoval. Nemohli teda porozumieť Božiemu srdcu a mysli ani žiadnej z Jeho myšlienok – niečo také nemohli dosiahnuť. Hoci Boh vo Veku zákona vykonal nejaké konkrétne diela, vyslovil špecifické slová a vyjadril špecifické povahy, lebo chcel, aby ľudia ocenili a vnímali skutočné poznatky, ktoré sa Ho týkali, tieto vyjadrenia toho, čo Boh má a čím je, nakoniec pochádzali z nemateriálnej oblasti, a to, čomu ľudia rozumeli, čo poznali, sa stále týkalo božskej stránky toho, čo Boh má a čím je. Ľudstvo z tohto vyjadrenia toho, čo Boh má a čím je, nemohlo získať konkrétnu predstavu a ich predstava o Bohu uviazla v rámci „duchovného tela, ku ktorému sa dá len ťažko priblížiť a ktoré človek raz vníma a inokedy nie“. Keďže Boh na to, aby sa ľuďom zjavil, nepoužíval konkrétny objekt alebo obraz patriaci do materiálnej oblasti, ľudia Ho naďalej nedokázali definovať ľudskou rečou. Ľudia vo svojich srdciach a mysliach vždy chceli použiť svoj vlastný jazyk, aby stanovili štandard Boha, aby Ho zhmotnili a poľudštili – napríklad aký je vysoký, veľký, ako vyzerá, čo presne má rád, či akú má osobnosť. Boh vo svojom srdci v skutočnosti vedel, že ľudia takto rozmýšľajú. Boli Mu veľmi jasné ich potreby a, samozrejme, vedel aj to, čo by mal urobiť. Vo Veku milosti teda svoje dielo vykonal iným spôsobom. Tento nový spôsob bol božský a zároveň poľudštený. V čase, keď Pán Ježiš pôsobil, ľudia videli, že Boh má mnoho ľudských výrazov. Vedel napríklad tancovať, mohol chodiť na svadby, komunikovať s ľuďmi, hovoriť s nimi a rozoberať s nimi rôzne veci. Pán Ježiš okrem toho vykonal veľa diel, ktoré vyjadrovali Jeho božskú prirodzenosť Boha a, samozrejme, všetky tieto diela boli výrazom a zjavením Božej povahy. V tomto čase, keď mala božská prirodzenosť Boha podobu obyčajného tela a ľudia ju mohli vidieť a dotknúť sa jej, prestali mať pocit, že Ho raz vnímajú a raz nie, alebo že sa k Nemu nemôžu priblížiť. Naopak, prostredníctvom každého pohybu, prostredníctvom slov a diela Syna človeka sa mohli pokúsiť pochopiť Božie úmysly alebo porozumieť Jeho božskej prirodzenosti. Vtelený Syn človeka vyjadroval božskú prirodzenosť Boha svojou ľudskou prirodzenosťou a ľudstvu oznamoval Božie úmysly. A svojím vyjadrením Božích úmyslov a povahy ľuďom zároveň zjavil Boha žijúceho v duchovnej oblasti, ktorého nevidia a nemôžu sa Ho dotknúť. Čo ľudia videli, bol samotný Boh v hmatateľnej podobe, z tela a krvi. Vtelený Syn človeka teda skonkretizoval a poľudštil veci ako identitu samotného Boha, postavenie Boha, Jeho obraz, povaha a to, čo má a čím je. Hoci vonkajší vzhľad Syna človeka mal určité obmedzenia, pokiaľ ide o obraz Boha, Jeho podstata a to, čo má a čím je, dokázali plne vyjadriť identitu a postavenie samotného Boha – až na určité rozdiely v spôsobe výrazu. Nemôžeme poprieť, že Syn človeka reprezentoval identitu a postavenie samotného Boha, a to tak vo forme Jeho ľudskej prirodzenosti, ako aj v Jeho božskej prirodzenosti. V tomto čase však Boh pracoval prostredníctvom tela, hovoril z pohľadu tela a pred ľudstvom stál s identitou a postavením Syna človeka. Toto ľuďom umožňovalo stretnúť sa s praktickými slovami a dielom Boha medzi ľuďmi a zažiť ich. Ľuďom to zároveň dovolilo vnímať Jeho božskú prirodzenosť a veľkosť v pokore, a tiež predbežne porozumieť pravosti a praktickosti Boha a poznať jej definíciu. Aj keď sa dielo, ktoré vykonal Pán Ježiš, Jeho spôsoby práce a perspektíva, z ktorej hovoril, líšili od skutočnej osoby Boha v duchovnej oblasti, všetko, čo s Ním súviselo, skutočne vyjadrovalo samotného Boha, ktorého ľudstvo nikdy predtým nevidelo – toto nemožno poprieť! To znamená, že je jedno v akej podobe sa Boh zjaví, z akej perspektívy hovorí alebo aký je Jeho výzor pred ľudstvom, nezastupuje nič iné, len samého seba. Nemôže reprezentovať žiadneho človeka ani skazené ľudstvo. Boh je samotný Boh a toto nemožno poprieť.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 70

Podobenstvo o stratenej ovci

Mt 18, 12-14 Čo myslíte, ak má niekto sto oviec a jedna z nich zablúdi, nenechá tých deväťdesiatdeväť, nepôjde do hôr a nebude hľadať tú, čo zablúdila? A ak ju nájde, veru, hovorím vám, že sa z tej ovce bude tešiť viac ako z deväťdesiatich deviatich, ktoré nezablúdili. Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.

Tento úryvok je podobenstvom – aký pocit v ľuďoch vyvoláva? Spôsob vyjadrovania v podobenstvách, ktoré sa tu používa, je v ľudskom jazyku rečníckou figúrou, a preto je súčasťou ľudského poznania. Keby Boh povedal niečo podobné vo Veku zákona, ľudia by mali pocit, že Jeho slová nie sú plne v súlade s Božou identitou. Keď však tieto slová vyslovil Syn človeka vo Veku milosti, na ľudí to zapôsobilo príjemne, vrúcne a dôverne. Keď sa Boh stal telom a zjavil sa v podobe človeka, použil veľmi vhodné podobenstvo, ktoré vychádzalo z Jeho vlastnej ľudskej prirodzenosti, aby vyjadril hlas svojho srdca. Tento hlas predstavoval vlastný hlas Boha a dielo, ktoré chcel v tom veku vykonať. Predstavoval tiež postoj Boha k ľuďom vo Veku milosti. Z perspektívy postoja Boha k ľuďom prirovnal každého človeka k ovci. Ak sa ovca stratila, urobil všetko pre to, aby ju našiel. Bol to princíp Božieho diela medzi ľuďmi v tom čase, keď bol v tele. Boh použil toto podobenstvo, aby opísal svoje odhodlanie a postoj v uvedenom diele. Bola to výhoda toho, že Boh sa stal telom – mohol využiť ľudské poznanie a použiť ľudskú reč, aby k nim prehovoril a vyjadril svoje želania. Človeku vysvetlil svoj veľkolepý, božský jazyk, ktorému ľudia nerozumeli, alebo im ho „preložil“ do ľudskej reči, podal ho ľudským spôsobom. Toto ľuďom pomohlo porozumieť Jeho úmyslom a zistiť, čo chce urobiť. Mohol tiež s ľuďmi viesť rozhovory z pohľadu človeka a v ľudskom jazyku a komunikovať s nimi spôsobom, ktorému rozumeli. Za použitia ľudského jazyka a poznania mohol dokonca hovoriť a pracovať, takže ľudia mohli cítiť dobrotu a blízkosť Boha, a tiež vidieť Jeho srdce. Čo v tom vidíte? Je v Božích slovách a činoch nejaký zákaz? Ľudia to vnímajú tak, že nie je možné, aby Boh používal ľudské poznanie, jazyk alebo spôsoby reči na to, aby hovoril o tom, čo chce povedať samotný Boh, o diele, ktoré chce vykonať, alebo aby vyjadril svoje vlastné úmysly. Toto myslenie je však nesprávne. Boh použil toto podobenstvo, aby ľudia mohli cítiť skutočnosť a úprimnosť Boha a vnímať Jeho postoj k nim počas toho obdobia. Toto podobenstvo zobudilo zo sna ľudí, ktorí dlho žili podľa zákona, a zároveň inšpirovalo jednu generáciu ľudí žijúcich vo Veku milosti za druhou. Keď si ľudia prečítajú úryvok z tohto podobenstva, spoznajú úprimnosť Boha, pokiaľ ide o záchranu ľudstva, a porozumejú významu a dôležitosti, ktorú má ľudstvo v Božom srdci.

Pozrime sa na poslednú vetu tohto úryvku: „Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.“ Boli to vlastné slová Pána Ježiša alebo slová Otca na nebesiach? Na povrchu sa zdá, že hovorí Pán Ježiš, Jeho úmysly však predstavujú úmysly samotného Boha, čo je dôvod, prečo povedal: „Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.“ Ľudia v tom čase uznávali ako Boha len Otca na nebesiach a verili, že túto osobu, ktorú videli priamo pred sebou, Otec na nebesiach len poslal a že Ho nemôže zastupovať. Preto Pán Ježiš musel na koniec tohto podobenstva pridať túto vetu, aby ľudia mohli naozaj pocítiť Božie úmysly pre ľudstvo a pravosť a presnosť toho, čo povedal. Túto vetu bolo síce jednoduché vysloviť, povedal ju však so starostlivosťou a láskou a zjavila pokoru a skrytosť Pána Ježiša. Je jedno, či sa Boh stal telom, alebo či pôsobil v duchovnej oblasti, ľudské srdce poznal najlepšie a najlepšie rozumel tomu, čo ľudia potrebovali. Vedel, čo ich trápilo a čo ich miatlo, a preto doplnil túto vetu. Táto veta zdôraznila problém skrytý v ľudstve: Ľudia boli skeptickí, pokiaľ ide o to, čo povedal Syn človeka. To znamená, že keď Pán Ježiš rozprával, musel doplniť vetu „Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých“. Len na základe tejto premisy mohli Jeho slová priniesť ovocie, len takto ľudia uverili, že sú presné, a ich dôveryhodnosť sa zvýšila. To ukazuje, že keď sa Boh stal obyčajným Synom človeka, medzi Ním a ľudstvom bol veľmi problematický vzťah, a situácia Syna človeka bola veľmi trápna. Ukazuje to tiež, aké bezvýznamné bolo v tom čase postavenie Pána Ježiša medzi ľuďmi. Keď tieto slová vyslovil, ľuďom chcel vlastne povedať: Môžete si byť istí – tieto slová nevyjadrujú, čo je v Mojom vlastnom srdci, ale sú to úmysly Boha, ktorý je vo vašich srdciach. Nebolo to pre ľudstvo ironické? Hoci mal Boh, ktorý konal v tele, mnoho výhod, ktoré nemal ako osoba, musel znášať ich pochybnosti a odmietnutie, ako aj ich necitlivosť a nechápavosť. Mohli by sme povedať, že proces diela Syna človeka bol procesom, v ktorom zažíval odmietnutie zo strany ľudstva a to, že s Ním ľudstvo zápasilo. Ba čo viac, bol to proces konania diela s cieľom neustále si získavať dôveru ľudstva a podmaniť si ho prostredníctvom toho, čo má a čím je, skrze svoju vlastnú podstatu. Nešlo ani tak o to, že vtelený Boh viedol pozemnú vojnu so satanom, ale skôr o to, že Boh sa stal obyčajným človekom a začal bojovať s tými, ktorí Ho nasledujú. Syn človeka v tomto boji vykonal svoje dielo s pokorou, s tým, čo má a čím je, a so svojou láskou a múdrosťou. Získal ľudí, ktorých chcel, dosiahol identitu a postavenie, ktoré si zaslúžil, a „vrátil sa“ na svoj trón.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 71

Odpustiť sedemdesiatkrát sedem

Mt 18, 21-22 Vtedy k Nemu pristúpil Peter a povedal: „Pane, keď sa môj brat prehreší proti mne, koľkokrát mu môžem odpustiť, až sedemkrát?“ Ježiš mu povedal: „Vravím ti, nie sedemkrát, ale až sedemdesiatkrát sedem.“

Láska Pána

Mt 22, 37-39 Ježiš mu povedal: „Pána, svojho Boha, budeš milovať celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Také je prvé a najväčšie prikázanie. A druhé je obdobné: Svojho blížneho budeš milovať ako seba samého.“

Z týchto dvoch úryvkov hovorí jeden o odpustení a druhý o láske. Tieto dve témy skutočne zdôrazňujú dielo, ktoré chcel Pán Ježiš vykonať vo Veku milosti.

Keď sa Boh stal telom, spolu s Ním prišla etapa Jeho diela pozostávajúca zo špecifických pracovných úloh a povahy, ktorú chcel vyjadriť v tomto veku. Všetko, čo v tom období Syn človeka urobil, sa točilo okolo diela, ktoré Boh chcel v tomto veku vykonať. Neurobil nič viac a nič menej. Každá jedna vec, ktorú povedal, a každý druh diela, ktoré vykonal, súviseli s týmto vekom. Bez ohľadu na to, či to vyjadril ľudským spôsobom pomocou ľudského jazyka alebo prostredníctvom božského jazyka a nezávisle od toho, akým spôsobom alebo z akej perspektívy to urobil, Jeho cieľom bolo pomôcť ľuďom porozumieť, čo chce urobiť, aké sú Jeho úmysly a aké má na ľudí požiadavky. Na to, aby ľuďom pomohol porozumieť Jeho úmyslom, spoznať ich a porozumieť Jeho dielu spočívajúcemu v záchrane ľudstva, mohol používať rôzne prostriedky a rozličné pohľady. Vo Veku milosti teda vidíme, ako Pán Ježiš po väčšinu času používa ľudský jazyk, aby vyjadril to, čo chce ľudstvu oznámiť. Dokonca Ho vidíme z perspektívy obyčajného vodcu, ktorý hovorí s ľuďmi, zabezpečuje ich potreby a pomáha im s tým, o čo požiadali. Takýto spôsob práce vo Veku zákona, ktorý predchádzal Veku milosti, neexistoval. Bol bližšie k ľudstvu a viac s ním súcitil a zároveň vedel lepšie dosahovať praktické výsledky, pokiaľ ide o formu aj spôsob. Metafora o tom, že ľuďom treba odpustiť sedemdesiatkrát sedem, tento bod skutočne objasňuje. Cieľom čísla v tejto metafore je umožniť ľuďom porozumieť úmyslu Pána Ježiša v čase, keď to povedal. Jeho cieľom bolo, aby ľudia odpúšťali iným ľuďom – nie raz alebo dvakrát a dokonca ani nie sedemkrát, ale sedemdesiatkrát sedem. Aká myšlienka je obsiahnutá v čísle „sedemdesiatkrát sedem“? Cieľom je dosiahnuť, aby ľudia vnímali odpúšťanie ako svoju povinnosť, niečo, čo sa musia naučiť, a „cestu“, ktorú musia nasledovať. Hoci to bola len metafora, slúžila na zdôraznenie kľúčovej veci. Pomohla ľuďom hlboko si vážiť, čo mal Boh na mysli, a nájsť správne spôsoby praktizovania a ich princípy a normy. Táto metafora pomohla ľuďom jasne chápať a dodala im správnu predstavu – že by sa mali naučiť odpúšťať a mali by odpúšťať neobmedzene veľakrát bezpodmienečne, ale s postojom znášanlivosti a porozumenia pre druhých. Čo mal Pán Ježiš vo svojom srdci, keď to povedal? Naozaj tým myslel číslo „sedemdesiatkrát sedem“? Nie. Je stanovené, koľkokrát Boh odpustí človeku? Mnoho ľudí veľmi zaujíma „počet“, ktorý sa tu spomína, a chcú skutočne porozumieť pôvodu a zmyslu tohto čísla. Chcú rozumieť tomu, prečo z úst Pána Ježiša vyšlo toto číslo. Veria, že to má nejaký hlbší dosah. Boh však v skutočnosti použil len rečnícku figúru, ktorá sa používa v ľudskej reči. Akýkoľvek dosah alebo zmysel sa musí vnímať spolu s požiadavkami Pána Ježiša na ľudstvo. Skôr než sa Boh stal telom, ľudia väčšine z toho, čo povedal, nerozumeli, pretože Jeho slová vychádzali z čistej božskej prirodzenosti. Pre ľudstvo boli perspektíva a kontext toho, čo povedal, neviditeľné a nedosiahnuteľné. Bolo to vyjadrené z duchovnej oblasti, ktorú ľudia nevideli. Ľudia žijúci v tele totiž nemohli prejsť do duchovnej oblasti. Keď sa však Boh stal telom, hovoril k ľudstvu z perspektívy ľudskej prirodzenosti, vyšiel z rozsahu duchovnej oblasti a prekročil ho. Svoju božskú povahu, úmysly a postoj mohol vyjadriť prostredníctvom vecí, ktoré si ľudia vedeli predstaviť, vecí, ktoré vo svojich životoch videli a stretli, a pomocou metód, ktoré dokázali akceptovať, v jazyku, ktorému rozumeli a s poznaním, ktoré dokázali pochopiť. Cieľom bolo, aby ľudstvo mohlo porozumieť Bohu a poznať Ho, pochopiť Jeho túžby a normy, ktoré požadoval, v rámci svojich schopností a do takej miery, do akej bolo schopné. Toto bola metóda a princíp Božieho diela v ľudskej prirodzenosti. Hoci spôsoby a princípy pôsobenia Boha v tele sa väčšinou dosiahli prostredníctvom ľudskej prirodzenosti alebo cez ňu, skutočne dosiahli výsledky, ktoré nebolo možné dosiahnuť pôsobením priamo v božskej prirodzenosti. Božie dielo v ľudskej prirodzenosti bolo konkrétnejšie, autentickejšie a cielené, metódy boli oveľa flexibilnejšie a toto dielo malo formu, ktorá prevýšila dielo vykonané počas Veku zákona.

Teraz sa porozprávajme o láske k Pánovi a láske k svojmu blížnemu ako sebe samému. Je to niečo, čo je priamo vyjadrené v božskej prirodzenosti? Nie, určite nie! Boli to všetko veci, o ktorých Syn človeka rozprával v ľudskej prirodzenosti. Len ľudia by povedali niečo ako „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ a „Miluj ostatných rovnako, ako opatruješ svoj vlastný život“. Tento spôsob reči je výlučne ľudský. Boh nikdy takto nehovoril. Boh prinajmenšom nepoužíva vo svojej božskej prirodzenosti tento druh jazyka, pretože nepotrebuje heslo „Miluj svojho blížneho ako seba samého“, aby reguloval svoju lásku k ľudstvu. Božia láska k ľudstvu je totiž prirodzeným zjavením toho, čo Boh má a čím je. Kedy ste počuli Boha povedať niečo ako „milujem ľudstvo, ako milujem sám seba“? Nepočuli ste to, pretože láska je v Božej podstate a v tom, čo Boh má a čím je. Božia láska k ľudstvu a Jeho postoj, spôsob, akým zaobchádza s ľuďmi, sú prirodzeným výrazom a zjavením Jeho povahy. Nepotrebuje to robiť úmyselne určitým spôsobom alebo zámerne dodržiavať istú metódu alebo morálny kódex, aby miloval svojho blížneho ako seba samého – tento druh podstaty už má. Čo v tom vidíš? Keď Boh pôsobil v ľudskej prirodzenosti, mnoho Jeho metód, slov a právd vyjadroval ľudským spôsobom. Božia povaha, to, čo Boh má a čím je, a Jeho úmysly však boli zároveň vyjadrené, aby to ľudia poznali a porozumeli tomu. To, čo spoznali a čomu porozumeli, bola presne Jeho podstata a to, čo má a čím je, čo vyjadruje vrodenú identitu a postavenie samotného Boha. To znamená, že Syn človeka v tele vyjadril vrodenú povahu a podstatu samotného Boha v najväčšom možnom rozsahu a tak presne, ako je to možné. Ľudská prirodzenosť Syna človeka nielenže nebola prekážkou alebo bariérou komunikácie človeka a jeho interakcie s Bohom na nebesiach, ale v skutočnosti bola jediným kanálom a mostom, cez ktorý sa ľudstvo mohlo spojiť s Pánom stvorenia. Nemáte v tejto chvíli pocit, že povaha a metódy diela, ktoré Pán Ježiš vykonal vo Veku milosti, a súčasná etapa vykonávania diela sú si v mnohom podobné? Táto súčasná etapa diela tiež využíva na vyjadrenie Božej povahy veľa ľudského jazyka a veľa jazyka a metód z každodenného života ľudstva a ľudského poznania na vyjadrenie úmyslov samotného Boha. Keď sa Boh stane telom, je jedno, či hovorí z ľudskej alebo božskej perspektívy. Veľká časť Jeho jazyka a spôsobov vyjadrovania prichádza prostredníctvom ľudského jazyka a metód. To znamená, že keď sa Boh stane telom, je to pre teba tá najlepšia príležitosť, aby si uvidel Božiu všemohúcnosť a Jeho múdrosť a spoznal každú praktickú stránku Boha. Keď sa Boh stal telom, počas toho, ako vyrastal, porozumel, osvojil si a pochopil niečo z poznania ľudstva, zdravý rozum, jazyk a spôsoby vyjadrovania v ľudskej prirodzenosti. Vtelený Boh mal tieto veci, ktoré pochádzali od ľudí a ktoré stvoril. Pre Boha v tele sa stali nástrojom na vyjadrenie Jeho povahy a božskej prirodzenosti a umožnili Mu zvýšiť relevantnosť, autentickosť a presnosť Jeho diela, keď pracoval medzi ľuďmi, z ich perspektívy a za použitia ich jazyka. Vďaka tomu bolo Jeho dielo prístupnejšie a ľudia Mu ľahšie porozumeli, čím dosiahol výsledky, ktoré chcel. Nie je pre Boha praktickejšie vykonávať dielo v tele týmto spôsobom? Nie je to Božia múdrosť? Keď sa Boh stal telom, keď bolo Božie telo schopné prevziať dielo, ktoré chcel vykonať, teda keď prakticky vyjadril svoju povahu a svoje dielo, bol to zároveň čas, keď mohol oficiálne započať svoju službu ako Syn človeka. Znamenalo to, že medzi Bohom a človekom už nebol „generačný rozdiel“, že Boh čoskoro prestane komunikovať prostredníctvom poslov a že samotný Boh môže osobne vyjadriť všetky slová a dielo v tele, ktoré chce. Znamenalo to tiež, že ľudia, ktorých Boh zachraňuje, k Nemu boli bližšie, že Jeho dielo riadenia vstúpilo na nové územie a že celé ľudstvo malo zakrátko čeliť novej ére.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 72

Každý, kto čítal Bibliu, vie, že keď sa Pán Ježiš narodil, stalo sa mnoho udalostí. Najväčšou z nich bolo to, že na Neho poľoval kráľ diablov, čo bola taká mimoriadna udalosť, že všetky dvojročné a mladšie deti v meste boli zavraždené. Je zjavné, že Boh predvídal veľké riziko spočívajúce v tom, že sa stal telom medzi ľuďmi. Zjavná je aj vysoká cena, ktorú zaplatil za svoje riadenie záchrany ľudstva. Rovnako zjavné sú aj veľké nádeje, ktoré Boh vkladal do svojho diela v tele medzi ľuďmi. Ako sa Boh cítil, keď sa Jeho telo dokázalo ujať diela medzi ľuďmi? Ľudia by tomu mali vedieť do určitej miery porozumieť, všakže? Boh bol prinajmenšom šťastný, pretože mohol medzi ľuďmi začať vykonávať svoje nové dielo. Keď bol Pán Ježiš pokrstený a oficiálne začal so svojím dielom, aby vykonal svoju službu, Božie srdce bolo plné radosti, pretože po toľkých rokoch čakania a príprav Boh mohol konečne používať telo normálneho človeka a začať svoje nové dielo v podobe človeka z mäsa a kostí, ktorého ľudia vidia a môžu sa ho dotknúť. Konečne mohol pomocou identity človeka s ľuďmi hovoriť tvárou v tvár a od srdca k srdcu. Konečne sa mohol ľudstvu postaviť zoči-voči prostredníctvom ľudských spôsobov a jazyka. Mohol ľudstvo zabezpečovať, osvecovať a pomáhať mu pomocou ľudského jazyka, mohol s ním jesť za jedným stolom a žiť s ním na rovnakom mieste. Mohol vidieť ľudí, veci a všetko tak, ako to videli ľudia, a dokonca ich vlastnými očami. Už toto bolo pre Boha prvé víťazstvo Jeho diela v tele. Mohli by sme tiež povedať, že to bol úspech veľkého diela – toto, samozrejme, robilo Boha najšťastnejším. Vtedy Boh po prvýkrát pocítil určité potešenie zo svojho diela medzi ľuďmi. Všetky udalosti, ktoré sa diali, boli veľmi praktické a prirodzené a potešenie, ktoré Boh cítil, bolo také pravdivé. Vždy keď sa uskutoční nová etapa Božieho diela a Boh sa cíti potešene, pre ľudstvo je to chvíľa, keď môže byť bližšie k Bohu a k spáse. Pre Boha je to tiež začiatok Jeho nového diela, rýchlo postupuje vo svojom pláne riadenia a sú to navyše časy, keď sa Jeho úmysly približujú k úplnému naplneniu. Pre ľudstvo je takáto možnosť šťastím a veľkým pozitívom. Pre všetkých, ktorí čakajú na Božiu spásu, je to dôležitá a radostná správa. Keď Boh vykonáva novú etapu diela, vtedy vlastní nový začiatok, a keď sa toto nové dielo a nový začiatok spustia a zavedú medzi ľudí, je to chvíľa, keď už je rozhodnuté o výsledku tejto etapy diela, tento výsledok už bol dosiahnutý a Boh už videl konečný účinok a ovocie. Je to tiež okamih, keď tieto účinky napĺňajú Boha spokojnosťou a, samozrejme, Jeho srdce je vtedy šťastné. Pociťuje istotu, pretože svojimi očami už videl a určil ľudí, ktorých hľadá, a už túto skupinu ľudí získal – skupinu, ktorá dokáže zabezpečiť úspech Jeho diela a priniesť Mu spokojnosť. Odkladá teda svoje obavy a je šťastný. Inak povedané, keď sa telo Boha dokáže pustiť do nového diela medzi ľuďmi, keď začne bez prekážok vykonávať dielo, ktoré musí vykonať, a má pocit, že všetko bolo dosiahnuté, vtedy je pre Neho koniec na dohľad. Preto je spokojný a Jeho srdce je šťastné. Ako sa prejavuje šťastie Boha? Viete si predstaviť, aká by mohla byť odpoveď? Smie Boh plakať? Vie Boh plakať? Vie tlieskať rukami? Vie tancovať a spievať? Ak áno, čo by spieval? Samozrejme, Boh by mohol zaspievať krásnu, dojemnú pieseň, ktorá by vyjadrovala radosť a šťastie v Jeho srdci. Mohol by ju zaspievať pre ľudstvo, pre seba a pre všetky veci. Šťastie Boha možno vyjadriť akýmkoľvek spôsobom – všetko toto je normálne, pretože Boh prežíva radosť a smútok a Jeho rôzne pocity môžu byť vyjadrené rôznymi spôsobmi. Je to Jeho právo a nič nemôže byť normálnejšie a správnejšie. Ľudia by si o tom nemali myslieť nič iné. Nemali by ste sa pokúšať nasadzovať Bohu „rituálnu kovovú obruč“^[a] a hovoriť Mu, čo by nemal robiť, či ako by nemal konať, a týmto obmedzovať Jeho šťastie alebo akýkoľvek pocit, ktorý by mohol mať. V ľudských srdciach Boh nevie byť šťastný, nevie roniť slzy či plakať – nevie vyjadrovať žiadnu emóciu. Verím, že vďaka tomu, o čom sme komunikovali počas týchto dvoch duchovných spoločenstiev, už viac nebudete Boha vnímať takto, ale dáte Mu nejakú slobodu a voľnosť. Toto je veľmi dobrá vec. Keď budete v budúcnosti schopní skutočne precítiť smútok Boha v prípade, že sa dopočujete, že je smutný, a budete schopní skutočne precítiť Jeho šťastie, keď sa dopočujete, že je šťastný, budete prinajmenšom jasne vedieť a chápať, čo Ho robí šťastným a čo smutným. Keď dokážeš byť smutný, lebo Boh je smutný, a šťastný, lebo Boh je šťastný, vtedy úplne získa tvoje srdce a medzi tebou a Ním už nebude žiadna prekážka. Už sa nebudeš pokúšať Boha obmedzovať ľudskými obrazmi, predstavami a poznatkami. Vtedy bude Boh v tvojom srdci živý a vitálny. Bude Bohom tvojho života a Pánom všetkého, čo s tebou súvisí. Máte takúto snahu? Ste presvedčení, že to môžete dosiahnuť?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Poznámky pod čiarou:

a. „Rituálna kovová obruč“ je obruč, ktorú používal mních Tang Sanzang v čínskej novele Cesta na západ. Používal ju na to, aby mal vo svojej moci Suna Wukonga. Kovovú obruč mu pripevnil okolo hlavy, čo mu spôsobovalo akútne bolesti hlavy, a takto ho mal vo svojej moci. Stala sa z toho metafora opisujúca niečo, čo človeka zväzuje.

Božie slová na každý deň  Úryvok 73

Podobenstvá Pána Ježiša

Podobenstvo o rozsievačovi (Mt 13, 1-9)

Podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou (Mt 13, 24-30)

Podobenstvo o horčičnom zrnku (Mt 13, 31-32)

Podobenstvo o kvase (Mt 13, 33)

Vysvetlenie podobenstva o kúkoli (Mt 13, 36-43)

Podobenstvo o poklade (Mt 13, 44)

Podobenstvo o perle (Mt 13, 45-46)

Podobenstvo o sieti (Mt 13, 47-50)

Prvé je podobenstvo o rozsievačovi. Je to veľmi zaujímavé podobenstvo. Sejba je v živote ľudí bežnou činnosťou. Druhou je podobenstvo o kúkoli. Ktokoľvek, kto už sadil plodiny, a určite každý dospelý, vie, čo je „kúkoľ“. Tretím je podobenstvo o horčičnom zrnku. Všetci viete, čo je horčica, nie? Ak neviete, môžete sa pozrieť do Biblie. Štvrtým podobenstvom je podobenstvo o kvase. Väčšina ľudí vie, že kvas sa používa na fermentáciu a je to niečo, čo ľudia používajú vo svojom každodennom živote. Ďalšie podobenstvá vrátane šiesteho – podobenstva o poklade, siedmeho – podobenstva o perle a ôsmeho – podobenstva o sieti sú odvodené a získané zo skutočného života ľudí. Aký obraz maľujú tieto podobenstvá? Je to obraz Boha, ktorý sa stal normálnym človekom, žije s ľudstvom a na komunikáciu s ním a zabezpečovanie toho, čo potrebuje, používa jazyk života, ľudský jazyk. Keď sa Boh stal telom a dlhý čas žil medzi ľuďmi, po tom, ako zažil rôzny spôsob ich života a bol jeho svedkom, sa z týchto skúseností stal Jeho učebný materiál, prostredníctvom ktorého premenil svoj božský jazyk na ľudský. Samozrejme, tieto veci, ktoré v živote videl a počul, tiež obohatili skúsenosti Syna človeka s ľuďmi. Keď chcel, aby ľudia porozumeli nejakým pravdám, časti Božích úmyslov, mohol použiť podobné podobenstvá ako tieto, aby ľuďom povedal o Božích úmysloch a Jeho požiadavkách na ľudstvo. Všetky tieto podobenstvá súviseli so životmi ľudí. Ani jedno z nich nebolo také, že by sa ich nedotýkalo. Keď Pán Ježiš žil s ľudstvom, videl poľnohospodárov, ako sa starajú o svoje polia, a vedel, čo je kúkoľ a kvasenie. Rozumel tomu, že ľudia milujú poklady, preto použil metafory o poklade a perle. V živote často vídaval rybárov, ako rozhadzujú svoje siete. Pán Ježiš videl tieto a ďalšie činnosti spojené s ľudským životom a tento druh života aj zažil. Rovnako ako každý iný normálny človek zažil každodenné ľudské činnosti a jedol trikrát denne. Osobne si vyskúšal život priemerného človeka a pozoroval životy iných ľudí. Keď toto všetko pozoroval a osobne zažil, nemyslel na to, ako mať dobrý život, alebo ako by mohol žiť slobodnejšie a pohodlnejšie. Pán Ježiš vďaka svojim skúsenostiam so skutočným ľudským životom videl, aké majú ľudia vo svojich životoch ťažkosti. Videl ťažkosti, nešťastie a smútok ľudí žijúcich pod mocou satana, ktorí pri satanovej skazenosti žili život v hriechu. Keď sám prežíval ľudský život, videl bezmocných ľudí žijúcich v skazenosti a videl a zažil úbohé podmienky ľudí žijúcich v hriechu, ktorí uprostred múk, ktorým ich vystavovali satan a hriech, úplne stratili svoj smer. Keď Pán Ježiš videl tieto veci, videl ich so svojou božskou alebo ľudskou prirodzenosťou? Jeho ľudská prirodzenosť naozaj existovala a bola veľmi živá. Toto všetko mohol zažiť a vidieť. Ale samozrejme, tieto veci videl aj vo svojej podstate, ktorou je Jeho božská prirodzenosť. To znamená, že to videl samotný Kristus, Pán Ježiš, ktorý bol človekom, a na základe všetkého, čo videl, vnímal dôležitosť a potrebu diela, ktoré vykonal v tomto čase, keď žil v tele. Hoci sám vedel, že zodpovednosť, ktorú musel vziať na seba v tele, je obrovská, a tiež, aká krutá bude bolesť, ktorej bude čeliť, keď videl bezmocné ľudstvo v hriechu, jeho nešťastný život a vetchý boj pod zákonom, bol čoraz zarmútenejší a čoraz úzkostlivejšie chcel ľudstvo zachrániť pred hriechom. Nezáležalo na tom, akým ťažkostiam bude čeliť alebo akou bolesťou bude trpieť, bol stále odhodlanejší vykúpiť ľudstvo, ktoré žilo v hriechu. Mohli by ste povedať, že Pán Ježiš začal počas tohto procesu čoraz jasnejšie rozumieť dielu, ktoré musel vykonať a ktorým bol poverený. Stále s väčšou horlivosťou chcel vykonať dielo, ktoré mal prijať – vziať na seba všetky hriechy ľudstva a odčiniť ich, aby už nežilo v hriechu. Boh by bol zároveň schopný odpustiť ľuďom hriechy kvôli obete za hriech, čo by Mu umožnilo pokračovať v diele spočívajúcom v záchrane ľudstva. Mohli by sme povedať, že Pán Ježiš bol vo svojom srdci ochotný ponúknuť seba za ľudstvo, obetovať sa. Bol tiež ochotný stať sa obetou za hriech, byť pribitý na kríž a nemohol sa dočkať, kedy toto dielo vykoná. Keď videl biedne podmienky ľudského života, ešte viac chcel čo najrýchlejšie vykonať svoje poslanie. Nechcel sa omeškať ani o minútu a dokonca ani o sekundu. Keďže pociťoval takúto naliehavosť, nemyslel na to, aká veľká bude Jeho bolesť, ani sa viac nebál toho, koľko poníženia bude musieť zniesť. Vo svojom srdci mal len jedno presvedčenie: Keď obetuje sám seba, keď bude pribitý na kríž ako obeta za hriech, bude vykonaná Božia vôľa a Boh bude môcť začať nové dielo. Život ľudstva a stav jeho existencie v hriechu sa úplne premenia. Jeho presvedčenie a to, čo bol odhodlaný urobiť, súviseli so záchranou človeka. Mal len jeden cieľ, ktorým bolo nasledovať Božiu vôľu, aby Boh mohol úspešne začať ďalšiu etapu svojho diela. Toto mal Pán Ježiš v tom čase na mysli.

Vtelený Boh žijúci v tele vlastnil normálnu ľudskú prirodzenosť. Mal pocity a racionalitu normálneho človeka. Vedel, čo je šťastie a bolesť, a keď videl, že ľudstvo žije takýto druh života, hlboko v sebe cítil, že na to, aby ho vyviedol z hriechu, nebude postačovať, keď mu dá len nejaké naučenia, niečo preň zabezpečiť alebo ho niečo naučiť. Na vykúpenie ľudstva z hriechu tiež nepostačovalo, aby ľudstvo len dodržiavalo prikázania – jeho slobodu a Božie odpustenie mohol získať len výmenou za to, že na seba vezme hriech ľudskej prirodzenosti a stane sa podobou hriešneho tela. Takže po tom, ako Pán Ježiš okúsil život ľudí v hriechu a bol jeho svedkom, Jeho srdca sa zmocnila silná túžba – umožniť ľuďom, aby sa vyslobodili zo svojich životov, v ktorých čelili ťažkostiam v hriechu. Kvôli tejto túžbe stále viac cítil, že sa musí dať čo najskôr a čo najrýchlejšie ukrižovať a vziať na seba hriechy ľudskej prirodzenosti. Takéto boli myšlienky Pána Ježiša v čase, keď žil s ľuďmi a videl, počul a cítil biedu ich života v hriechu. Že by vtelený Boh mohol mať takýto úmysel s ľudstvom, že by mohol vyjadriť a zjaviť takýto postoj – je to niečo, čo by mohol mať priemerný človek? Čo by videl priemerný človek, keby žil v takomto prostredí? Čo by si myslel? Keby tomuto všetkému čelil priemerný človek, pozeral by sa na problémy z nadhľadu? Určite nie! Hoci navonok vyzerá vtelený Boh úplne rovnako ako človek, hoci si osvojuje poznatky človeka a hovorí jeho jazykom a niekedy dokonca vyjadruje svoje myšlienky prostredníctvom metód ľudstva alebo pomocou jeho spôsobu reči, Jeho spôsob vnímania ľudí a podstaty vecí vôbec nie je rovnaký ako spôsob, akým vnímajú ľudstvo a podstatu vecí skazení ľudia. Jeho pohľad a vznešenosť, ktorú má, je niečo, čo skazený človek nemôže dosiahnuť. Je to preto, lebo Boh je pravda, lebo telo, ktoré nosí, má aj podstatu Boha, a Jeho myšlienky a to, čo vyjadruje Jeho ľudská prirodzenosť, sú tiež pravda. Pre skazených ľudí je to, čo vyjadruje v tele, zabezpečením pravdy a života, a to nielen pre jednu osobu, ale pre celé ľudstvo. V srdci ktoréhokoľvek skazeného človeka je len tých pár ľudí, s ktorými má vzťah. Stará a zaujíma sa len o túto hŕstku ľudí. Keď je na obzore nejaké nešťastie, najprv myslí na svoje deti, manžela alebo manželku či rodičov. Súcitný človek by prinajlepšom pomyslel na nejakého príbuzného alebo dobrého priateľa, no siahajú myšlienky takéhoto súcitného človeka ďalej? Nie, nikdy! Ľudia sú napokon ľudia a na všetko sa dokážu dívať len z výšky a perspektívy ľudskej bytosti. Vtelený Boh je však úplne iný ako skazený človek. Nezáleží na tom, aký je vtelený Boh obyčajný, normálny a skromný a dokonca ani na tom, s akou neúctou sa na Neho ľudia zvysoka pozerajú, Jeho myšlienky a postoj voči ľudstvu sú veci, ktoré by žiadny človek nemohol mať ani ich napodobniť. Ľudstvo bude vždy pozorovať z pohľadu božskosti, zo vznešenosti svojej pozície Stvoriteľa. Vždy ho bude vidieť prostredníctvom podstaty a postoja Boha. V žiadnom prípade ho nemôže vidieť z postavenia priemerného človeka alebo z pohľadu skazeného človeka. Ľudia sa pozerajú na ľudstvo očami človeka a ako meradlo používajú ľudské poznatky, pravidlá a teórie. Je to v medziach toho, čo ľudia vidia svojimi očami, a je to rozsah, ktorý sú schopní dosiahnuť skazení ľudia. Keď sa na ľudstvo pozerá Boh, díva sa božskými očami a ako meradlo používa svoju podstatu a to, čo má a čím je. Do týchto medzí patria veci, ktoré ľudia nevidia, a práve v tomto sú vtelený Boh a skazení ľudia úplne rozdielni. Tento rozdiel je daný odlišnou podstatou ľudí a Boha – práve tieto odlišné podstaty určujú ich identitu a postavenie, ako aj perspektívu a výšku, z ktorej vidia veci. Vidíte v Pánovi Ježišovi výraz a zjavenie samotného Boha? Mohli by ste povedať, že to, čo Pán Ježiš urobil a povedal, súviselo s Jeho službou a vlastným Božím dielom riadenia, že to všetko bol výraz a zjavenie Božej podstaty. Hoci sa prejavil ako človek, Jeho božskú podstatu a zjavenie Jeho božskosti nemožno poprieť. Bol tento ľudský prejav skutočne prejavom ľudskej prirodzenosti? Jeho ľudský prejav bol vo svojej podstate úplne iný než ľudský prejav skazených ľudí. Pán Ježiš bol vtelený Boh. Keby bol skutočne jedným z bežných, skazených ľudí, mohol by vidieť život ľudstva v hriechu z božskej perspektívy? V žiadnom prípade! Toto je rozdiel medzi Synom človeka a bežnými ľuďmi. Všetci skazení ľudia žijú v hriechu a keď niekto vidí hriech, nič zvláštne pritom necíti. Všetci sú rovnakí. Je to ako keď prasa žije v blate – vôbec sa necíti nepríjemne alebo špinavo. Naopak, dobre žerie a má zdravý spánok. Keď mu niekto vyčistí chliev, bude sa cítiť zle a nezostane čisté. Zakrátko sa bude opäť váľať v blate a bude mu veľmi príjemne, pretože je to špinavé stvorenie. Ľudia považujú prasatá za špinavé. Keď však prasaťu vyčistíš jeho obydlie, nebude sa cítiť o nič lepšie. To je dôvod, prečo nikto nedrží prasa vo svojom dome. Spôsob, akým ľudia vnímajú prasatá, sa bude vždy líšiť od toho, ako sa cítia samotné prasatá, pretože ľudia a prasatá nie sú z jedného druhu. A pretože vtelený Syn človeka nie je rovnakého druhu ako skazení ľudia, len vtelený Boh môže mať božskú perspektívu a so vznešenosťou Boha vidieť ľudstvo a všetko ostatné.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 74

A čo utrpenie, ktoré Boh zakúsil, keď sa stal telom a žil medzi ľuďmi? Aké je to utrpenie? Rozumie tomu niekto naozaj? Niektorí ľudia hovoria, že Boh veľmi trpí, že hoci je samotným Bohom, ľudia nerozumejú Jeho podstate, ale vždy majú sklon zaobchádzať s Ním ako s človekom a On preto cíti krivdu a bezprávie – hovoria, že z týchto dôvodov je utrpenie Boha naozaj veľké. Iní ľudia hovoria, že Boh je nevinný a bez hriechu, ale že trpí rovnako ako ľudstvo, že po boku ľudí trpí prenasledovaním, ohováraním a potupou. Hovoria, že tiež znáša nepochopenie a vzburu svojich nasledovateľov, a preto sa podľa nich utrpenie Boha v skutočnosti nedá zmerať. Zdá sa, že Bohu nerozumiete naozaj. Boh vlastne toto utrpenie, o ktorom hovoríte, nevníma ako pravé utrpenie, pretože existuje aj väčšie utrpenie. Čo je teda pre samotného Boha pravým utrpením? Čo je pravým utrpením pre vtelené telo Boha? Boh nevníma ako utrpenie to, že mu ľudia nerozumejú, ani to, že ľudia do istej miery Boha nechápu a nevidia Ho ako Boha. Ľudia však majú často pocit, že Boh si musel vytrpieť veľkú nespravodlivosť, že v čase, ktorý trávi v tele, nemôže ľudstvu ukázať svoju osobu a umožniť ľuďom, aby videli Jeho veľkosť, že sa pokorne skrýva v bezvýznamnom tele a že to pre Neho musí byť veľké trápenie. Ľudia si berú k srdcu to, čomu dokážu porozumieť, a tú časť Božieho utrpenia, ktorú vidia. Vyjadrujú Mu súcit každého druhu a často za Jeho utrpenie dokonca ponúkajú aj malú pochvalu. V skutočnosti je to však inak – je rozdiel medzi tým, čomu ľudia z Božieho utrpenia rozumejú, a tým, čo Boh skutočne cíti. Hovorím vám pravdu – je jedno, či je to Boží Duch alebo vtelené telo Boha, utrpenie opísané vyššie nie je pravým utrpením. Čím potom Boh vlastne trpí? Porozprávajme sa o Božom utrpení len z pohľadu vteleného Boha.

Keď sa Boh stane telom a zmení sa na priemerného, normálneho človeka žijúceho medzi ľuďmi, či nevidí a nevníma metódy, zákony a teórie ľudí pre život? Aký má pocit z týchto metód a zákonov pre život? Pociťuje vo svojom srdci nenávisť? Prečo by pociťoval nenávisť? Aké sú metódy a zákony ľudstva pre život? Z akých zásad vychádzajú? Na čom sú založené? Všetky metódy a zákony ľudstva a podobne, ktoré sa týkajú spôsobu života, vznikli na základe logiky, poznatkov a filozofie satana. Ľudia žijúci podľa takýchto zákonov nemajú ľudskú prirodzenosť ani pravdu – všetci pravde vzdorujú a sú nepriateľskí voči Bohu. Keď sa pozrieme na podstatu Boha, vidíme, že Jeho podstata je pravým opakom logiky, poznatkov a filozofie satana. Jeho podstata je plná spravodlivosti, pravdy a svätosti a iných realít všetkých pozitívnych vecí. Čo cíti Boh, ktorý má túto podstatu a žije medzi takými ľuďmi? Čo pociťuje vo svojom srdci? Nie je plné bolesti? Jeho srdce sa zmieta v bolesti. V bolesti, ktorej žiadny človek nemôže porozumieť ani ju zažiť. Je to preto, lebo všetko, čomu čelí, s čím sa stretáva, čo počuje, vidí a zažíva, je skazenosť a zlo ľudstva a jeho vzdor a odpor voči pravde. Zdrojom Jeho utrpenia je všetko, čo pochádza od ľudí. To znamená, že keďže Jeho podstata nie je rovnaká ako skazení ľudia, skazenosť ľudstva sa stáva zdrojom Jeho najväčšieho utrpenia. Keď sa Boh stane telom, dokáže si nájsť niekoho, kto hovorí Jeho rečou? Medzi ľuďmi nie je možné takéhoto človeka nájsť. Neexistuje nikto, kto s Bohom môže komunikovať alebo si s Ním vymieňať myšlienky – aký pocit má podľa teba z toho Boh? Všetky veci, o ktorých sa ľudia rozprávajú, ktoré milujú, o ktoré sa usilujú alebo po ktorých túžia, majú do činenia s hriechom a zlými sklonmi. Keď Boh tomuto všetkému čelí, nie je to ako keby Mu bodli nôž do srdca? Mohol by vzhľadom na tieto veci pociťovať radosť v srdci? Mohol by nájsť útechu? Žijú s Ním ľudia plní vzdorovitosti a zla – akoby Jeho srdce netrpelo? Aké veľké je v skutočnosti toto utrpenie a koho to zaujíma? Kto sa o to stará? A kto je schopný to oceniť? Ľudia nemajú ako porozumieť srdcu Boha. Hlavne Jeho utrpenie je niečo, čo ľudia nedokážu oceniť, a ľudský chlad a necitlivosť Božie utrpenie len prehlbujú.

Niektorí ľudia často súcitia s ťažkou situáciou Krista, pretože v Biblii je nasledujúci verš: „Líšky majú nory a vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by hlavu zložil.“ Keď to ľudia počujú, zoberú si to k srdcu a veria, že toto je najväčšie utrpenie Boha a najväčšie utrpenie Krista. Keď sa na to pozrieme z hľadiska faktov, je to tak? Nie, Boh si nemyslí, že tieto ťažkosti sú utrpením. Nikdy kvôli svojim ťažkostiam v tele nahlas neprotestoval proti nespravodlivosti a nikdy ľudí nenútil, aby Mu niečo splatili alebo Ho čímkoľvek odmenili. Keď je však svedkom všetkého, čo súvisí s ľudstvom, skazenými životmi a zlom skazených ľudí, keď vidí, že ľudstvo je v područí satana, ktorý ho väzní, a ono nemôže uniknúť, že ľudia žijúci v hriechu nevedia, čo je pravda, nemôže všetky tieto hriechy strpieť. Jeho odpor voči ľuďom sa každým dňom zväčšuje, musí to však všetko zniesť. Toto je veľké utrpenie Boha. Boh medzi svojimi nasledovateľmi nemôže v plnom rozsahu vyjadriť dokonca ani hlas svojho srdca alebo svoje emócie a nikto z Jeho nasledovateľov nemôže skutočne porozumieť Jeho utrpeniu. Nikto sa ani nesnaží porozumieť Jeho srdcu alebo ho utešiť, a tak toto trápenie trvá deň za dňom, rok za rokom, stále zas a znova. Čo v tomto všetkom vidíte? Boh od ľudí nevyžaduje nič za to, čo im dal, no kvôli svojej Božej podstate v žiadnom prípade nemôže znášať zlo, skazenosť a hriech ľudstva. Namiesto toho pociťuje veľký odpor a nenávisť, v dôsledku čoho Jeho srdce a telo znášajú nekonečné utrpenie. Videli ste to? S najväčšou pravdepodobnosťou to nikto z vás nemohol vidieť, pretože nikto z vás Bohu skutočne nerozumie. S postupom času by ste to mali sami zakúsiť.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 75

Ježiš nasýti päťtisíc ľudí

Jn 6, 8-13 Jeden z Jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, Mu riekol: „Je tu chlapec s piatimi jačmennými chlebmi a dvoma rybami. Ale čo je to pre toľkých?“ A Ježiš prikázal: „Usaďte mužov!“ Na mieste bolo veľa trávy. A tak si posadali muži v počte asi päťtisíc. Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával učeníkom a učeníci tým, čo si posadali, a podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Zozbierajte zvyšky, ktoré zostali, aby nič nevyšlo navnivoč.“ Potom ich zozbierali a naplnili dvanásť košov zvyškami piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli.

Čo znamená „päť chlebov a dve ryby“? Koľko ľudí by sa za normálnych okolností mohlo dostatočne nasýtiť piatimi chlebmi a dvomi rybami? Ak vychádzame z apetítu priemerného človeka, stačilo by to len pre dvoch ľudí. To je základná predstava o „piatich chleboch a dvoch rybách“. Koľko ľudí sa však tými piatimi chlebmi a dvomi rybami nasýtilo v tomto úryvku? V Písme je zaznamenané toto: „Na mieste bolo veľa trávy. A tak si posadali muži v počte asi päťtisíc.“ Je v porovnaní s piatimi chlebmi a dvomi rybami päťtisíc veľký počet? Čo ukazuje, že tento počet je taký veľký? Z pohľadu človeka by nebolo možné rozdeliť päť chlebov a dve ryby medzi päťtisíc ľudí, pretože rozdiel medzi množstvom ľudí a množstvom potravy je priveľký. Aj keby si každý človek dal len maličké sústo, pre päťtisíc ľudí by to nepostačovalo. Pán Ježiš tu však vykonal zázrak – nielenže zabezpečil, aby sa päťtisíc ľudí mohlo dosýta najesť, ale aby z potravy ešte aj zostalo. Písmo hovorí: „Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: ‚Zozbierajte zvyšky, ktoré zostali, aby nič nevyšlo navnivoč.‘ Potom ich zozbierali a naplnili dvanásť košov zvyškami piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli.“ Vďaka tomuto zázraku ľudia mohli vidieť identitu a postavenie Pána Ježiša a to, že pre Boha nie je nič nemožné – takýmto spôsobom uvideli pravdu o Božej všemohúcnosti. Päť chlebov a dve ryby stačili na to, aby sa nasýtilo päťtisíc ľudí. Dokázal by však Boh nasýtiť päťtisíc ľudí, keby žiadne jedlo nemali? Samozrejme, že áno! Bol to zázrak, takže ľudia v každom prípade cítili, že je to niečo nepochopiteľné, neuveriteľné a záhadné. Pre Boha to však bola maličkosť. Keďže pre Boha to bolo niečo obyčajné, prečo by sme to teraz mali zdôrazniť a vyložiť? Pretože za týmto zázrakom sú úmysly Pána Ježiša, ktoré ľudstvo nikdy predtým nevnímalo.

Najprv sa pokúsme porozumieť tomu, čo za ľudí bolo týchto päťtisíc. Boli to nasledovatelia Pána Ježiša? Z Písma vieme, že neboli. Vedeli, kto je Pán Ježiš? Určite nie! Prinajmenšom nevedeli, že človek, ktorý stojí pred nimi, je Kristus. Niektorí ľudia možno poznali len Jeho meno a vedeli alebo počuli niečo o veciach, ktoré urobil. Na Pána Ježiša začali byť zvedaví, až keď o Ňom počuli príbehy. Určite by sme však nemohli povedať, že Ho nasledovali, a už vôbec nie, že Mu rozumeli. Keď Pán Ježiš videl týchto päťtisíc ľudí, boli hladní a dokázali myslieť len na to, ako si naplniť žalúdky, takže Pán Ježiš uspokojil ich túžbu v tomto kontexte. Čo mal vo svojom srdci, keď ju uspokojil? Aký bol Jeho postoj voči týmto ľuďom, ktorí sa chceli len dosýta najesť? Myšlienky a postoj Pána Ježiša v tom čase súviseli s Božou povahou a podstatou. Keď bolo pred Pánom Ježišom týchto päťtisíc ľudí, ktorí sa chceli len poriadne najesť, boli na Neho zvedaví a dúfali v Neho, myslel len na to, ako tento zázrak využije na to, aby im udelil milosť. Nerobil si však nádeje, že sa stanú Jeho nasledovateľmi, pretože vedel, že sa len chceli cítiť príjemne a poriadne sa najesť. A tak čo najlepšie využil, čo mal k dispozícii, a pomocou piatich chlebov a dvoch rýb nasýtil päťtisíc ľudí. Otvoril oči týmto ľuďom, ktorí boli radi svedkami vzrušujúcich vecí a chceli vidieť zázraky. A tak na vlastné oči uvideli veci, ktoré vtelený Boh dokázal vykonať. Hoci Pán Ježiš použil na upokojenie ich zvedavosti niečo hmatateľné, vo svojom srdci už vedel, že tých päťtisíc ľudí sa chce len dobre najesť. Preto im nekázal a dokonca im vôbec nič nepovedal – len im umožnil pozorovať tento zázrak. S týmito ľuďmi v žiadnom prípade nezaobchádzal tak ako so svojimi učeníkmi, ktorí Ho skutočne nasledovali. V srdci Boha sú všetky stvorenia pod Jeho vládou a keď to bolo potrebné, všetkým, ktoré zočil, umožnil tešiť sa z milosti Boha. Aj keď títo ľudia nevedeli, kto je, nerozumeli Mu, neurobil na nich žiadny zvláštny dojem a necítili k Nemu vďačnosť ani keď zjedli chleby a ryby, Bohu to nevadilo – dal im skvelú príležitosť tešiť sa z milosti Boha. Niektorí ľudia hovoria, že Boh je vo svojom konaní zásadový, že na nevercov nedohliada ani ich nechráni, a že im v prvom rade neumožní tešiť sa z Jeho milosti. Je to naozaj tak? Z pohľadu Boha platí, že ak sú to živé bytosti, ktoré sám stvoril, bude ich riadiť a starať sa o ne a bude s nimi zaobchádzať, pripravovať pre ne plány a vládnuť im mnohými spôsobmi. Toto sú myšlienky a postoj Boha ku všetkým veciam.

Aj keď tých päťtisíc ľudí, ktorí zjedli chleby a ryby, neplánovalo nasledovať Pána Ježiša, On na nich nemal žiadne prísne nároky. Viete, čo Pán Ježiš urobil, keď sa dosýta najedli? Kázal im vôbec? Kam potom išiel? V Písme nie je zaznamenané, že im Pán Ježiš niečo povedal, len že po vykonaní zázraku potichu odišiel. Mal teda na týchto ľudí nejaké požiadavky? Bola tam nejaká nenávisť? Nie, nič z toho. Jednoducho už týmto ľuďom, ktorí Ho nemohli nasledovať, nechcel ďalej venovať žiadnu pozornosť, a vtedy mal v srdci bolesť. Keďže vnímal mravnú skazenosť ľudstva a cítil, že Ho odmieta, keď týchto ľudí videl a bol s nimi, zarmútila Ho ľudská obmedzenosť a nevedomosť, v srdci mal bolesť a chcel od nich čo najrýchlejšie odísť. Vo svojom srdci na nich nemal žiadne požiadavky, nechcel im venovať pozornosť a ani na nich nechcel vynakladať svoju energiu. Vedel, že Ho nemôžu nasledovať, no napriek tomu k nim mal stále veľmi jasný postoj. Chcel s nimi zaobchádzať láskavo a udeliť im milosť. Takýto bol skutočný postoj Boha ku každej stvorenej bytosti pod Jeho vládou – chcel s každou stvorenou bytosťou zaobchádzať láskavo, zabezpečiť ju a poskytovať jej potravu. Keďže Pán Ježiš bol vtelený Boh, veľmi prirodzene zjavil vlastnú podstatu Boha a s týmito ľuďmi zaobchádzal láskavo. Jeho srdce bolo zhovievavé a znášanlivé a s takýmto srdcom im preukázal láskavosť. Bolo jedno, ako títo ľudia Pána Ježiša vnímali a aký by bol výsledok, s každou stvorenou bytosťou zaobchádzal na základe svojej identity Pána všetkého stvorenia. Všetko, čo zjavil, bola bez výnimky Božia povaha a to, čo Boh má a čím je. Pán Ježiš spravil túto vec potichu a potom v tichosti odišiel – ktorá stránka Božej povahy to je? Mohli by ste povedať, že je to Božie milosrdenstvo? Mohli by ste povedať, že je nesebeckosť Boha? Je to niečo, čoho je schopný bežný človek? Určite nie! Kto boli vlastne títo ľudia – týchto päťtisíc, ktorých Pán Ježiš nasýtil piatimi chlebmi a dvomi rybami? Mohli by ste povedať, že to boli ľudia, ktorí s Ním boli v súlade? Že boli všetci voči Bohu nepriateľsky naladení? Môžeme s istotou povedať, že s Pánom vôbec neboli v súlade a ich podstata bola voči Bohu maximálne nepriateľská. Ako však s nimi Boh zaobchádzal? Na to, aby zmiernil vzdoroval nepriateľstvo zo strany ľudí, použil metódu, ktorá sa nazýva „láskavosť“. To znamená, že hoci Pán Ježiš videl týchto ľudí ako hriešnikov, v Jeho očiach boli napriek tomu Jeho stvorenými bytosťami, preto s týmito hriešnikmi zaobchádzal láskavo. Toto je Božia znášanlivosť, ktorú určuje vlastná identita a podstata Boha. Je to teda niečo, čoho nie je schopný žiadny Bohom stvorený človek – môže to urobiť len Boh.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 76

Keď budeš schopný naozaj oceniť Božie myšlienky a Jeho postoj k ľudstvu, keď budeš skutočne rozumieť Jeho náklonnosti a starosti o každú stvorenú bytosť, vtedy pochopíš oddanosť a lásku, ktorú Stvoriteľ venuje každému jednému človeku. Keď sa to stane, na opis Božej lásky budeš používať dve slová. O aké dve slová ide? Niektorí ľudia spomenú „nesebecká“ a iní „filantropická“. Z týchto dvoch slov sa na opísanie Božej lásky najmenej hodí slovo „filantropická“. Je to slovo, ktoré ľudia používajú na opis niekoho, kto je veľkodušný alebo veľkorysý. Toto slovo je mi odporné, lebo znamená náhodné neuvážené poskytovanie dobročinných darov, bez ohľadu na princíp. Ide o citový výlev, ktorú často mávajú pochabí a popletení ľudia. Keď toto slovo použijeme na opísanie Božej lásky, má nevyhnutne rúhačský význam. Mám tu dve slová, ktoré Božiu lásku opisujú vhodnejším spôsobom. Aké sú to slová? Prvým je „nesmierna“. Nezdá sa vám, že toto slovo niečo výrazne evokuje? Druhým je „obrovská“. Tieto slová, ktoré som použil na opis Božej lásky, majú praktický význam. Slovo „nesmierna“ sa v doslovnom zmysle týka objemu alebo kapacity nejakej veci. Nezáleží však na tom, aká veľká je daná vec – je to niečo, čoho sa ľudia môžu dotknúť a čo môžu vidieť. Je to preto, lebo existuje – nie je to abstraktný predmet, ale niečo, čo v ľuďoch môže relatívne presným a praktickým spôsobom vyvolávať myšlienky. Či už sa na to dívate ako na niečo dvojrozmerné alebo trojrozmerné, nemusíte si existenciu daného predmetu predstavovať, pretože skutočne existuje. Hoci použitie slova „nesmierna“ na opis Božej lásky môžeme vnímať ako snahu o vyčíslenie Jeho lásky, zároveň to vyvoláva pocit, že Jeho láska sa nedá vyčísliť. Ja hovorím, že Božiu lásku možno vyčísliť, pretože nie je prázdna a nie je to ani legenda. Skôr je to niečo, čo majú spoločné všetky veci pod Božou vládou, niečo, z čoho sa v rôznej miere a z rôzneho uhla pohľadu tešia všetky bytosti. Ľudia túto lásku nemôžu vidieť ani sa jej dotknúť, avšak všetkým veciam prináša obživu a život, keď sa v ich životoch kúsok po kúsku zjavuje a oni s touto Božou láskou, ktorej sa tešia v každej chvíli, počítajú a podávajú o nej svedectvo. Tvrdím, že Božia láska je nevyčísliteľná, pretože záhada Boha, ktorý zabezpečuje a živí všetky veci, je niečo, čo je pre ľudí ťažko pochopiteľné, rovnako ako Božie myšlienky o všetkých veciach a predovšetkým o ľudstve. To znamená, že nikto nevie nič o krvi a slzách, ktoré Stvoriteľ za ľudstvo prelial. Hĺbku ani váhu lásky Stvoriteľa k ľudstvu, ktoré stvoril vlastnými rukami, nedokáže nikto pochopiť, nikto jej nevie porozumieť. Keď Božiu lásku opíšeme ako nesmiernu, má to ľuďom pomôcť oceniť a pochopiť jej rozsah a pravdu o jej existencii. Ďalším dôvodom je, že ľudia lepšie pochopia praktický význam slova „Stvoriteľ“, a dôkladnejšie porozumejú skutočnému významu pojmu „stvorená bytosť“. Čo zvyčajne znamená slovo „obrovský“? Vo všeobecnosti sa používa na opis oceánu alebo vesmíru – napríklad „obrovský vesmír“ alebo „obrovský oceán“. Rozpínavosť a pokojná hĺbka vesmíru sú nad ľudské chápanie. Je to niečo, čo v ľuďoch vyvoláva predstavivosť, niečo, k čomu majú veľký obdiv. Vidia jeho záhadnosť a hĺbku, je pre nich však nedosiahnuteľný. Keď si predstavíš oceán, predstavíš si jeho šírku – vyzerá tak bezhranične a ty vnímaš jeho záhadnosť a výraznú schopnosť udržať veci. Práve preto som na opis Božej lásky použil slovo „obrovská“. Ľudia tak budú lepšie vnímať, aká je Jeho láska vzácna a krásna a tiež to, že moc Božej lásky je nekonečná a ďalekosiahla. Toto slovo som použil, aby som ľuďom pomohol precítiť svätosť Jeho lásky a dôstojnosť a neuraziteľnosť Boha, ktorá sa prostredníctvom Jeho lásky zjavuje. Myslíte si, že je vhodné použiť slovo „obrovská“ na opísanie Božej lásky? Napĺňa Božia láska význam slov „nesmierna“ a „obrovská“? Jednoznačne! V ľudskej reči sú tieto dve slová ako-tak vhodné a relatívne dobre opisujú Božiu lásku. Nemyslíte si to? Keby som vás požiadal, aby ste opísali Božiu lásku, použili by ste tieto dve slová? S najväčšou pravdepodobnosťou nie, pretože Božiu lásku chápete a oceňujete len v rozsahu dvojrozmernej perspektívy, ktorá ešte nevystúpila do výšky trojrozmerného priestoru. Ak by som vás teda požiadal, aby ste opísali Božiu lásku, mali by ste pocit, že nemáte slov, alebo by ste dokonca ostali ticho. Možno sú pre vás tieto dve slová, o ktorých som dnes hovoril, ťažko pochopiteľné alebo možno jednoducho nesúhlasíte. To len svedčí o tom, že Boha oceňujete a chápete len povrchne a v úzkom rozsahu. Už som povedal, že Boh je nesebecký. Azda si spomínate na slovo „nesebecký“. Mohlo by to byť tak, že Božiu lásku možno opísať len ako nesebeckú? Nie je to príliš úzky rozsah? Aby ste z toho niečo mali, mali by ste sa nad touto otázkou viac zamyslieť.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 77

Vzkriesenie Lazára prináša Bohu slávu

Jn 11, 43-44 Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel, ruku a nohu mal zviazané pohrebným plátnom a jeho tvár bola obviazaná šatkou. Ježiš im prikázal: „Rozviažte ho a nech odíde!“

Aký dojem máte po jeho prečítaní? Tento zázrak Pána Ježiša má oveľa väčší význam než predchádzajúci zázrak, pretože žiadny zázrak neohromí viac, ako keď mŕtvy vstane z hrobu. V tom období malo veľmi veľký význam, že Pán Ježiš niečo také urobil. Keďže Boh sa stal telom, ľudia mohli vidieť len Jeho telesný zjav, Jeho praktickú stránku a nedôležitý aspekt. Aj keď niektorí ľudia vnímali a chápali niečo z Jeho charakteru alebo niektoré zvláštne schopnosti, ktoré očividne mal, nikto nevedel, odkiaľ Pán Ježiš prišiel, kým vo svojej podstate skutočne je a aké ďalšie veci vlastne dokáže spraviť. Nič z tohto ľudstvo nevedelo. Mnohí ľudia preto chceli nájsť dôkaz, ktorý by im dal odpovede na tieto otázky o Pánovi Ježišovi, a tak spoznať pravdu. Mohol Boh urobiť niečo, aby preukázal svoju identitu? Pre Boha to bola hračka – bolo to veľmi jednoduché. Aby preukázal svoju identitu a podstatu, mohol urobiť niečo kdekoľvek a kedykoľvek, Boh však robil veci svojím vlastným spôsobom – podľa plánu a po krokoch. Nerobil veci neuvážene. Čakal skôr na vhodný čas a príležitosť, aby urobil niečo, vďaka čomu by človek pochopil, niečo, čo v sebe ukrývalo hlboký význam. Takto preukázal svoju autoritu a identitu. Mohlo teda zmŕtvychvstanie Lazára preukázať identitu Pána Ježiša? Pozrime sa na tento úryvok z Písma: „Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: ‚Lazár, poď von!‘ A mŕtvy vyšiel…“ Keď to Pán Ježiš urobil, povedal len jednu vec: „Lazár, poď von!“ Lazár potom vyšiel zo svojho hrobu – stalo sa tak len kvôli niekoľkým slovám, ktoré Pán vyslovil. V tomto čase Pán Ježiš nepripravil oltár a nerobil ani žiadne iné úkony. Len povedal túto jednu vec. Mali by sme to nazvať zázrakom alebo príkazom? Alebo to boli nejaké čary? Navonok sa zdá, že by sme to mohli nazvať zázrakom. Keď sa na to pozrieme zo súčasnej perspektívy, samozrejme, aj v takom prípade by sme to stále mohli nazvať zázrakom. Určite by sme to ale nemohli považovať za mágiu, ktorá má za cieľ zavolať dušu naspäť zo sveta mŕtvych, a v žiadnom prípade to neboli žiadne čary. Je správne povedať, že tento zázrak bol najnormálnejším, nepatrným prejavom autority Stvoriteľa. Toto je autorita a moc Boha. Boh má autoritu dosiahnuť, aby človek zomrel, aby jeho duša opustila telo a vrátila sa do podsvetia alebo kamkoľvek, kam by mala odísť. Čas smrti človeka a miesto, kam po smrti pôjde, určuje Boh. Tieto rozhodnutia môže spraviť kedykoľvek a kdekoľvek, bez toho, aby Ho obmedzovali ľudia, udalosti, predmety, priestor alebo geografické podmienky. Ak to chce urobiť, môže, pretože všetky veci a živé bytosti sú pod Jeho vládou, a všetko sa rodí, žije a hynie na základe Jeho slova a autority. Môže vzkriesiť mŕtveho, a to tiež kedykoľvek a kdekoľvek. Takúto autoritu má len Stvoriteľ.

Keď Pán Ježiš konal skutky ako vzkriesenie Lazára, Jeho cieľom bolo dať ľuďom a satanovi dôkaz, aby videli a spoznali, že všetko, čo súvisí s ľudstvom a jeho životom a smrťou, určuje Boh, a že hoci sa Boh stal telom, naďalej ovláda materiálny svet, ktorý je viditeľný, ako aj duchovnú sféru, ktorú ľudia nevidia. Urobil to preto, aby ľudstvo aj satan vedeli, že nič z toho, čo súvisí s ľudstvom, neovláda satan. Bolo to zjavenie a prejav Božej autority a zároveň to bol spôsob, ktorým Boh poslal všetkým veciam posolstvo, že život a smrť ľudstva sú v Božích rukách. Vzkriesenie Lazára Pánom Ježišom je jeden zo spôsobov, ktorými Stvoriteľ ľudstvo učí a poučuje. Bol to konkrétny skutok, počas ktorého použil svoju moc a autoritu, aby ľudstvo poučil a zabezpečil. Bol to spôsob, ktorým Stvoriteľ bez použitia slov umožnil ľudstvu vidieť pravdu, a síce že On všetko ovláda. Takto pomocou praktických skutkov ľudstvu povedal, že spása je možná jedine prostredníctvom Neho. Tento tichý prostriedok, ktorý použil na poučenie ľudstva, je večný, nezmazateľný a v ľudských srdciach vyvoláva úžas a osvietenie, ktoré nikdy nevyprchá. Vzkriesenie Lazára prinieslo Bohu slávu a na každého jedného z nasledovateľov Boha to má veľký dopad. V každom človeku, ktorý tejto udalosti rozumie do hĺbky, pevne zakorení porozumenie a víziu, že len Boh môže ovládať život a smrť ľudstva. Boh má síce túto autoritu a prostredníctvom vzkriesenia Lazára poslal posolstvo o svojej zvrchovanosti nad životom a smrťou ľudstva, nebolo to však Jeho hlavné dielo. Boh nikdy nerobí nič, čo by nemalo zmysel. Každá jedna vec, ktorú učiní, má veľkú hodnotu a je to klenot, ktorý vyniká nad všetkými ostatnými. Keď prikáže, aby „človek vyšiel zo svojho hrobu“, v žiadnom prípade to nie je hlavný alebo jediný cieľ či prvok Jeho diela. Boh nerobí niečo, čo nemá zmysel. Vzkriesenie Lazára ako jedinečná udalosť primerane vyjadruje Božiu autoritu a preukazuje identitu Pána Ježiša. To je dôvod, prečo Pán Ježiš takýto zázrak už nezopakoval. Boh robí veci podľa vlastných zásad. V ľudskej reči by sme to mohli vyjadriť tak, že Boh sa vo svojej mysli zaoberá len vážnymi záležitosťami. To znamená, že keď niečo koná, neodchyľuje sa od účelu svojho diela. Vie, aké dielo chce v tejto fáze vykonať, čo chce dosiahnuť, a bude konať striktne podľa svojho plánu. Keby mal takúto schopnosť skazený človek, myslel by len na to, ako túto svoju schopnosť zjaviť, aby ostatní vedeli, aký je mocný, a klaňali sa mu, aby ich mohol ovládať a zničiť. Toto je zlo, ktoré pochádza od satana a nazýva sa skazenosť. Boh nemá takúto povahu ani podstatu. Keď niečo koná, Jeho zámerom nie je sa ukazovať, ale poskytnúť ľudstvu viac zjavenia a usmernení, preto ľudia v Biblii vidia tento jav len veľmi málo. Nechcem tým povedať, že Pán Ježiš mal obmedzenú moc, alebo že niečoho takého nebol schopný. Boh to jednoducho nechcel robiť, pretože vzkriesenie Lazára Pánom Ježišom malo veľmi praktický význam. Bolo to tak aj preto, lebo keď sa Boh stal telom, Jeho hlavným zámerom nebolo robiť zázraky ani vracať mŕtvych do života, ale vykonať dielo vykúpenia ľudstva. Veľká časť diela Pána Ježiša preto spočívala v učení a zabezpečovaní ľudí, pomoci ľuďom a udalosti ako zmŕtvychvstanie Lazára tvorili len malú časť služby, ktorú Pán Ježiš vykonával. Mohli by sme dokonca povedať, že „ukazovanie sa“ nepatrí do Božej podstaty, takže keď Pán Ježiš neukázal ďalšie zázraky, neznamenalo to, že sa úmyselne ovládal. Príčinou neboli ani obmedzenia prostredia a určite nie nedostatkom moci.

Keď Pán Ježiš vrátil Lazára späť medzi živých, povedal len pár slov: „Lazár, poď von!“ Nič iné nepovedal. Čo teda dokazujú tieto slová? Dokazujú, že Boh môže svojimi slovami dosiahnuť čokoľvek vrátane zmŕtvychvstania zosnulého človeka. Keď Boh stvoril všetky veci a svet, urobil to pomocou slov – vyslovených príkazov, slov s autoritou. Takto stvoril všetky veci a takto to dosiahol. Bolo to rovnaké, ako keby tých pár slov, ktoré Pán Ježiš vyslovil, povedal Boh, keď stvoril nebo a zem a všetky veci. Tiež v sebe mali autoritu Boha a moc Stvoriteľa. Všetky veci vznikli a vytrvali vďaka slovám vychádzajúcim z úst Boha. Lazár rovnako tak vyšiel zo svojho hrobu vďaka slovám z úst Pána Ježiša. Bola to autorita Boha, ktorá sa prejavila a uplatnila v Jeho vtelenom tele. Tento typ autority a schopností patril Stvoriteľovi a Synovi človeka, v ktorom sa Stvoriteľ realizoval. Toto naučil Boh ľudstvo tým, že vrátil Lazára späť medzi živých.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 78

Farizeji súdia Ježiša

Mk 3, 21-22 Keď o tom počuli Jeho priatelia, vyšli, aby Ho chytili, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“ A zákonníci, ktorí prišli z Jeruzalema, hovorili: „Posadol Ho Belzebub a s kniežaťom démonov vyháňa démonov.“

Ježiš karhá farizejov

Mt 12, 31-32 Preto vám hovorím: „Ľuďom sa odpustí každý hriech a rúhanie, ale rúhanie proti Duchu Svätému sa im neodpustí. A kto by povedal slovo proti Synovi človeka, odpustí sa mu, ale kto by hovoril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani na tomto svete, ani na budúcom.“

Mt 23, 13-15 Ale beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi, lebo ani sami nevchádzate, ani nedovoľujete vchádzať tým, čo vchádzajú. Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo vyžierate domy vdov a pre zámienku sa dlho modlíte; preto vás čaká väčšie zatratenie. Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo obchádzate more i zem, aby ste získali jedného prozelytu, a keď sa stane prozelytom, urobíte z neho dvojnásobne väčšie dieťa pekla, než ste vy sami.

Vyššie uvedené dva úryvky majú rozdielny obsah. Pozrime sa najskôr na prvý úryvok: Farizeji súdia Ježiša.

V Biblii farizeji posudzovali samotného Ježiša a veci, ktoré vykonal, takto: „… hovorili: ‚Pomiatol sa.‘ … ‚Posadol Ho Belzebub a s kniežaťom démonov vyháňa démonov.‘“ (Mk 3, 21-22) Keď zákonníci a farizeji súdili Pána Ježiša, neopakovali len slová iných ľudí a nebola to ani nepodložená domnienka – bol to záver, ktorý si o Pánovi Ježišovi vyvodili z toho, čo videli a počuli o Jeho skutkoch. Hoci k svojmu záveru naoko dospeli v mene spravodlivosti a ľuďom sa zdalo, že bol dobre podložený, aroganciu, s ktorou súdili Pána Ježiša, bolo ešte aj pre nich ťažké prijať. Šialená energia ich nenávisti k Pánovi Ježišovi odhalila ich vlastné divoké ambície a ich zlé satanské tváre, ako aj ich nežičlivú prirodzenosť, s ktorou odporovali Bohu. To, čo povedali, keď Pána Ježiša súdili, spôsobili ich divoké ambície, žiarlivosť a škaredá a zlomyseľná prirodzenosť ť ich nepriateľstva k Bohu a pravde. Neskúmali pôvod skutkov Pána Ježiša ani podstatu toho, čo povedal či vykonal. Namiesto toho slepo, v stave poblázneného vzrušenia a s úmyselnou zlovôľou napadli a zneuctili to, vykonal. Zašli až tak ďaleko, že zámerne zneuctili Jeho Ducha, teda Ducha Svätého, čo je Boží Duch. Toto mali na mysli, keď povedali: „Pomiatol sa“, „Belzebub“ a „knieža démonov“. Povedali tým, že Duch Boží je Belzebub a knieža démonov. Dielo vteleného Božieho Ducha, ktorý sa zaodel do tela, charakterizovali ako šialenstvo. Rúhali sa, keď označili Božieho Ducha za Belzebuba a knieža démonov, a navyše odsúdili Božie dielo a Pána Ježiša Krista, ktorému sa tiež rúhali. Podstata ich odporu a rúhania sa Bohu bola úplne rovnaká ako podstata odporu a rúhania sa Bohu zo strany satana a démonov. Nezastupovali len skazených ľudí, ale boli stelesnením satana. Pre satana predstavovali spojencov medzi ľuďmi. Boli jeho komplicmi a lokajmi. Podstatou ich rúhania a pošpiňovania Pána Ježiša Krista bol ich boj s Bohom o postavenie, ich zápas s Bohom a nekonečné skúšanie Boha. Podstata ich odporu a nepriateľského postoja k Bohu, ako aj ich slov a myšlienok, bola priamym rúhaním a nahnevala Božieho Ducha. Boh preto na základe toho, čo povedali a urobili, vyniesol primeraný súd a rozhodol, že ich skutky sú hriechom rúhania sa Duchu Svätému. Tento hriech je neodpustiteľný tak v tomto svete, ako aj vo svete, ktorý príde, a potvrdzuje ho nasledujúca pasáž z Písma: „Rúhanie proti Duchu Svätému sa ľuďom neodpustí“ a „kto by hovoril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani na tomto svete, ani na budúcom“. Porozprávajme sa dnes o pravom význame týchto slov Boha: „neodpustí sa mu ani na tomto svete, ani na budúcom.“ Demystifikujme teda to, ako Boh napĺňa slová: „neodpustí sa mu ani na tomto svete, ani na budúcom.“

Všetko, o čom sme hovorili, súvisí s povahou Boha a Jeho postojom k ľuďom, udalostiam a veciam. Prirodzene, ani dva úryvky uvedené vyššie nie sú výnimkou. Všimli ste si niečo v týchto dvoch úryvkoch z Písma? Niektorí ľudia hovoria, že v nich vidia hnev Boha. Niektorí zas tvrdia, že vidia tú stránku Božej povahy, ktorá netoleruje urážku zo strany ľudstva, a že ak ľudia urobia niečo, čím sa budú rúhať Bohu, neodpustí im. Napriek tomu, že ľudia v týchto dvoch úryvkoch vidia a vnímajú hnev Boha a to, že netoleruje urážku zo strany ľudstva, stále skutočne nerozumejú Jeho postoju. Tieto dva úryvky obsahujú skryté zmienky o pravom postoji Boha a Jeho prístupe k tým, ktorí sa Mu rúhajú a hnevajú Ho. Jeho postoj a prístup dokazujú pravý význam nasledujúceho úryvku: „Kto by hovoril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani na tomto svete, ani na budúcom.“ Keď sa ľudia rúhajú Bohu a hnevajú Ho, vynesie verdikt a tento verdikt je výsledkom, ktorý vydáva. V Biblii je to opísané takto: „Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech a rúhanie, ale rúhanie proti Duchu Svätému sa im neodpustí“ (Mt 12, 31) a „Ale beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci.“ (Mt 23, 13) Je však v Biblii zaznamenané, aký bol výsledok pre tých zákonníkov a farizejov, ako aj tých, ktorí po tom, ako Pán Ježiš povedal tieto slová, povedali, že je blázon? Je tam zaznamenané, že dostali nejaký trest? S istotou môžeme povedať, že nie. Keď hovoríme „nie“, neznamená to, že takýto záznam neexistuje, len to, že nebol zaznamenaný žiadny výsledok, ktorý by bolo možné vidieť ľudskými očami. Keď povieme, že „to nebolo zaznamenané“, objasníme tým postoj a zásady Boha týkajúce zaobchádzania s určitými vecami. Boh nezatvára oči ani uši pred ľuďmi, ktorí sa Mu rúhajú alebo Mu odporujú, dokonca ani pred tými, ktorí Ho ohovárajú – ľuďmi, ktorí Ho úmyselne napádajú, ohovárajú a preklínajú Ho – k takýmto ľuďom má jasný postoj. Týchto ľudí nenávidí a vo svojom srdci ich odsudzuje. Dokonca otvorene deklaruje, k čomu to povedie, aby ľudia vedeli, že k tým, ktorí sa Mu rúhajú, má jasný postoj, a tiež aby vedeli, ako určí ich výsledok. Keď však Boh povedal tieto veci, ľudia len zriedka videli pravdu o tom, ako by Boh s takýmito ľuďmi zaobchádzal, a nerozumeli zásadám výsledku a verdiktu, ktorý Boh vydal. To znamená, že ľudia nevidia, aký je konkrétny prístup Boha a Jeho metódy, ktorými s nimi bude zaobchádzať. Súvisí to so zásadami, na základe ktorých Boh koná. So zlým správaním niektorých ľudí si Boh poradí pomocou faktov, ktoré sa dejú. To znamená, že neoznámi, že zhrešili, a neurčí ich výsledok, ale priamo použije fakty, aby im pridelil trest a spravodlivú odplatu. Keď k týmto faktom dôjde, potrestané je ľudské telo. Trest je teda niečo, čo možno vidieť ľudskými očami. Keď sa Boh zaoberá zlým správaním niektorých ľudí, jednoducho ich prekľaje slovami a zošle na nich aj svoj hnev. Trestom, ktorý dostanú, však môže byť niečo, čo nevidia. Takýto výsledok ale môže byť závažnejší než výsledky, ktoré ľudia vidia, napríklad potrestanie alebo zabitie. Je to preto, lebo keď Boh určil, že daného človeka nezachráni, že mu už nebude prejavovať milosť alebo k nemu už nebude znášanlivý a nedá mu viac príležitostí, zaujme k nemu taký postoj, že si ho nebude všímať. Aký význam má v tomto prípade slovo „nevšímať si“? Základný význam tohto slova je odsunúť nabok, ignorovať a viac tomu nevenovať pozornosť. Keď si však v tomto prípade Boh niekoho nevšíma, má to dve vysvetlenia: prvé je také, že život tohto človeka a všetko, čo s ním súvisí, odovzdal do rúk satana a už za neho viac nie je zodpovedný a neriadi ho. Boha sa už nijako netýka, či je tento človek šialený alebo hlúpy, mŕtvy alebo živý alebo či zostúpil do pekla, aby tam bol potrestaný. Znamenalo by to, že takáto stvorená bytosť by k Stvoriteľovi nemala žiadny vzťah. Druhé vysvetlenie hovorí, že Boh určil, že chce s takýmto človekom spraviť niečo sám, svojimi vlastnými rukami. Je možné, že využije jeho službu, alebo ho použije ako protipól. Je možné, že s týmto človekom naloží nejakým osobitným spôsobom, že s ním bude zaobchádzať osobitne, ako napríklad s Pavlom. Toto je zásada a postoj v srdci Boha, na základe ktorých určil, ako s týmto človekom naloží. Keď teda ľudia Bohu odporujú, ohovárajú Ho a rúhajú sa Mu, keď hnevajú Jeho povahu alebo prekročia hranice Jeho znášanlivosti, na dôsledky je hrozné čo i len pomyslieť. Najvážnejším dôsledkom je, keď Boh raz a navždy odovzdá ich život a všetko, čo s nimi súvisí, do rúk satana. Neodpustí sa im na celú večnosť. Znamená to, že takýto človek sa stal potravou v ústach satana, hračkou v jeho rukách a Boh s ním už nemá viac nič do činenia. Viete si predstaviť tú mizériu, keď satan pokúšal Jóba? Jób ohromne trpel aj napriek podmienke, že satan nesmel siahnuť na jeho život. A nie je ešte ťažšie si predstaviť tú spúšť, ktorú by satan napáchal na niekom, kto by mu bol úplne odovzdaný, koho by mal plne vo svojej moci, kto by úplne prišiel o starostlivosť a milosť Boha, kto by už nebol pod vládou Stvoriteľa, bol by zbavený práva uctievať Ho a byť stvorením pod Božou vládou a koho vzťah s Pánom stvorenia by bol úplne prerušený? To, ako satan prenasledoval Jóba, bolo možné vidieť ľudskými očami, no keď Boh odovzdá život človeka satanovi, dôsledky si človek ani nevie predstaviť. Ľudia sa napríklad môžu znova narodiť ako krava či somár, niektorých sa môžu zmocniť a posadnúť ich nečistí, zlí duchovia a tak ďalej. Takéto výsledky dosiahnu niektorí ľudia, ktorých Boh vydá satanovi. Navonok to vyzerá tak, že ľudia, ktorí Pána Ježiša zosmiešňovali, ohovárali Ho, odsudzovali a rúhali sa Mu, netrpeli žiadnymi dôsledkami. Pravda je však taká, že Boh má ku všetkému svoj prístup. Nemusí ľuďom jasne povedať, aký bude výsledok Jeho konania vo vzťahu ku každému človeku. Niekedy nehovorí priamo, ale skôr priamo koná. To, že o tom nehovorí, neznamená, že nejestvuje žiadny výsledok – v takom prípade je celkom možné, že výsledok je ešte závažnejší. Navonok sa môže zdať, že existujú ľudia, ktorým Boh priamo nehovorí o svojom postoji, v skutočnosti je to však tak, že im nechcel dlho venovať svoju pozornosť. Nechce ich viac vidieť. Kvôli veciam, ktoré vykonali, a ich správaniu, kvôli ich prirodzenosti-podstate jednoducho chce, aby Mu zmizli z očí, chce ich odovzdať priamo satanovi, dať satanovi ich ducha, dušu a telo a dovoliť mu, aby si s nimi robil, čo chce. Je jasné, nakoľko ich nenávidí, nakoľko je nimi znechutený. Ak nejaký človek nahnevá Boha natoľko, že Boh ho už nechce ani vidieť a je pripravený sa ho úplne vzdať, nechce sa ním už sám zaoberať – ak sa to dostane do takého bodu, že ho odovzdá satanovi, nech si s ním robí, čo chce, dovolí satanovi, aby ho ovládal, pohltil a zaobchádzal s ním, ako sa mu páči – takýto človek načisto skončil. Bolo mu navždy odňaté právo byť človekom a jeho právo byť stvorením, ktoré stvoril Boh, zaniklo. Nie je to ten najťažší trest?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 79

Slová Ježiša k učeníkom po Jeho zmŕtvychvstaní (Vybrané pasáže)

Jn 20, 26-29 A po ôsmich dňoch boli vnútri opäť Jeho učeníci a s nimi Tomáš. Potom prišiel Ježiš, dvere boli zatvorené, postavil sa doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Natiahni sem prst a pozri si Moje ruky, natiahni sem ruku a vlož ju do Môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tomáš Mu odpovedal: „Môj Pán a Môj Boh.“ Ježiš mu povedal: „Tomáš, pretože si Ma videl, uveril si; blahoslavení sú tí, čo nevideli, a predsa uverili.“

Jn 21, 16-17 Druhýkrát sa Ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ On Mu odpovedal: „Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Povedal mu: „Pas Moje ovce.“ Tretíkrát sa Ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ Peter sa zarmútil, lebo sa Ho tretíkrát spýtal: „Miluješ Ma?“ A on mu povedal: „Pane, Ty vieš všetko, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Ježiš mu povedal: „Pas Moje ovce.“

V týchto úryvkoch sú opísané určité veci, ktoré Pán Ježiš vykonal a povedal svojim učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní. Najprv sa pozrime, či je Pán Ježiš v niečom iný pred zmŕtvychvstaním a po ňom. Bol stále tým istým Pánom Ježišom ako predtým? V Písme sa nachádza nasledujúci riadok, ktorý opisuje Pána Ježiša po zmŕtvychvstaní: „Potom prišiel Ježiš, dvere boli zatvorené, postavil sa doprostred a povedal: ‚Pokoj vám!‘“ Je úplne jasné, že Pán Ježiš v tom čase už neprebýval v hmotnom, ale v duchovnom tele. Bolo to preto, lebo prekročil obmedzenia tela. Dvere boli síce zatvorené, no On mohol aj tak vojsť medzi ľudí a dovoliť im, aby Ho uvideli. Toto je najväčší rozdiel medzi Pánom Ježišom po zmŕtvychvstaní a Pánom Ježišom žijúcim v tele pred zmŕtvychvstaním. Hoci vo vzhľade duchovného tela v danej chvíli a vo vzhľade Pána Ježiša predtým nebol žiadny rozdiel, ľudia Ho od tej chvíle vnímali ako cudzieho, pretože po tom, ako vstal z mŕtvych, sa stal duchovným telom, ktoré v porovnaní s Jeho predchádzajúcim telom bolo pre ľudí väčšou záhadou a viac ich miatlo. Zároveň to spôsobilo, že Pán Ježiš a ľudia si boli vzdialenejší a ľudia mali vo svojich srdciach pocit, že v tej chvíli sa stal záhadnejším. Toto poznanie a pocity ľudí náhle vrátili do doby, keď verili v Boha, ktorého nemohli vidieť ani sa Ho dotknúť. Prvá vec, ktorú teda Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní urobil, bola tá, že ľuďom dovolil, aby Ho videli, a potvrdil, že existuje a že vstal z mŕtvych. Tento skutok navyše obnovil Jeho vzťah s ľuďmi z čias, keď pôsobil v tele, keď bol Kristom, ktorého mohli vidieť a ktorého sa mohli dotknúť. Jedným z dôsledkov toho je, že ľudia vôbec nepochybovali o tom, že Pán Ježiš po tom, ako Ho pribili na kríž, vstal z mŕtvych, a nemali ani žiadne pochybnosti o Jeho diele spočívajúcom vo vykúpení ľudstva. Skutočnosť, že Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil ľuďom a dovolil im, aby Ho uvideli a dotkli sa Ho, navyše pevne ukotvila ľudstvo vo Veku milosti. To zaistilo, že ľudia sa odteraz nebudú na domnelom základe spočívajúcom v tom, že Pán Ježiš „zmizol“ alebo „bez slova odišiel“, vracať do predchádzajúceho Veku zákona. Takto zabezpečil, že budú pokračovať v napredovaní a nasledovať učenie Pána Ježiša a dielo, ktoré vykonal. Týmto sa formálne otvorila nová etapa v diele vo Veku milosti a ľudia, ktorí žili pod zákonom, od tejto chvíle zákon formálne opustili a vstúpili do novej éry, do nového začiatku. Toto sú mnohostranné významy zjavenia Pána Ježiša ľudstvu po zmŕtvychvstaní.

Keďže Pán Ježiš teraz prebýval v duchovnom tele, ako sa Ho ľudia mohli dotknúť a ako Ho mohli vidieť? Táto otázka sa dotýka významu toho, že Pán Ježiš sa zjavil ľuďom. Všimli ste si niečo v úryvkoch z Písma, ktoré sme si práve prečítali? Duchovné telá vo všeobecnosti nie sú viditeľné a nemožno sa ich dotknúť a po zmŕtvychvstaní bolo dielo, ktoré Pán Ježiš na seba vzal, už dokončené. Teoreticky teda nemal vôbec žiadnu potrebu vracať sa medzi ľudí vo svojom pôvodnom obraze a stretnúť sa s nimi. Zjavenie duchovného tela Pána Ježiša ľuďom ako Tomáš však spôsobilo, že Jeho zjavenie bolo konkrétnejšie a preniklo hlbšie do ľudských sŕdc. Keď prišiel k neveriacemu Tomášovi, dovolil mu, aby sa dotkol Jeho ruky, a povedal mu: „Natiahni sem ruku a vlož ju do Môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tieto slová a skutky neboli vecami, ktoré Pán Ježiš chcel povedať a urobiť len po svojom zmŕtvychvstaní. V skutočnosti to boli veci, ktoré chcel povedať a urobiť ešte predtým, ako Ho pribili na kríž, pretože Tomášove pochybnosti nevznikli až vtedy, ale mal ich počas celého svojho nasledovania Pána Ježiša. Je zjavné, že Pán Ježiš mal k ľuďom ako Tomáš pochopenie ešte skôr, než Ho pribili na kríž. Čo z toho teda môžeme vyvodiť? Po zmŕtvychvstaní bol stále tým istým Pánom Ježišom. Jeho podstata sa nezmenila. Bol tu však Pán Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych a vrátil sa z duchovnej sféry so svojím pôvodným obrazom, so svojou pôvodnou povahou a porozumením pre ľudstvo z čias, keď bol v tele. Preto išiel najprv k Tomášovi a nechal ho, nech sa Mu dotkne rebra, a to nielen preto, aby Tomáš videl Jeho duchovné telo po zmŕtvychvstaní, ale aj preto, aby sa dotkol Jeho duchovného tela a cítil jeho existenciu, a tak sa úplne zbavil svojich pochybností. Skôr než Pána Ježiša pribili na kríž, Tomáš vždy pochyboval o tom, že je Kristus, a nebol schopný veriť. Veriť v Boha začal až na základe toho, čo videl na vlastné oči a čoho sa mohol dotknúť vlastnými rukami. Pán Ježiš dobre rozumel viere takéhoto človeka. Títo ľudia verili len v Boha na nebi a vôbec neverili v toho, ktorého zoslal Boh, alebo v Krista v tele a ani ho neprijali. Preto, by Tomáš uznal existenciu Pána Ježiša a to, že je naozaj vtelený Boh, a aby v to veril, dovolil mu vystrieť ruku a dotknúť sa Jeho rebra. Boli Tomášove pochybnosti pred zmŕtvychvstaním Pána Ježiša a po ňom v niečom rozdielne? Vždy pochyboval a okrem toho, že sa mu duchovné telo Pána Ježiša osobne zjavilo a dovolil mu dotknúť sa stôp po klincoch na Jeho tele neexistoval iný spôsob, ako by ktokoľvek mohol jeho pochybnosti vyvrátiť a odohnať. Takže od chvíle, keď Pán Ježiš dovolil Tomášovi, aby sa dotkol Jeho rebra, a Tomáš mohol skutočne vnímať existenciu stôp po klincoch, jeho pochybnosti zmizli a skutočne vedel, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Uznal a uveril, že Pán Ježiš bol pravý Kristus a vtelený Boh. Hoci v tejto chvíli už viac nepochyboval, navždy stratil možnosť stretnúť sa s Kristom. Navždy stratil možnosť byť s Ním, nasledovať Ho, spoznať Ho. Stratil možnosť, aby ho Kristus zdokonalil. Zjavenie a slová Pána Ježiša boli záverom a verdiktom o viere tých, ktorí boli plní pochybností. Použil svoje praktické slová a skutky, aby pochybovačom a tým, čo verili len v Boha na nebi, ale neverili v Krista, povedal: Boh ich vieru neschvaľoval a neschvaľoval ani to, aby Ho nasledovali, keď o Ňom pochybujú. Deň, keď úplne uverili v Boha a Krista, mohol byť len dňom, keď Boh dokončil svoje veľkolepé dielo. Samozrejme, ten deň bol zároveň dňom vynesenia verdiktu nad ich pochybovaním. Ich postoj ku Kristovi určil ich osud, ich tvrdošijné pochybnosti znamenali, že ich viera im nepriniesla žiadne ovocie, a ich tvrdosť zas znamenala, že ich nádeje boli márne. Keďže ich vieru v Boha na nebi živili ilúzie a ich pochybnosti o Kristovi boli v skutočnosti ich pravým postojom k Bohu, aj keď sa dotkli stôp po klincoch na tele Pána Ježiša, ich viera bola naďalej zbytočná a ich výsledky možno opísať len ako naberanie vody deravým košom, teda úplne zbytočne. To, čo Pán Ježiš povedal Tomášovi, bolo očividne to, čo hovorí každému človeku: Pán Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, je Pán Ježiš, ktorý tridsaťtri a pol roka pracoval medzi ľuďmi. Hoci Ho pribili na kríž a bol v údolí tieňa smrti a hoci vstal z mŕtvych, nijako sa nezmenil. Aj keď mal teraz na tele stopy po klincoch a hoci vstal z mŕtvych a vyšiel z hrobu, Jeho povaha, Jeho porozumenie pre ľudstvo a Jeho úmysly týkajúce sa ľudstva sa ani trochu nezmenili. Ľuďom tiež hovoril, že zišiel z kríža, zvíťazil nad hriechom, prekonal ťažkosti a zvíťazil nad smrťou. Stopy po klincoch boli len dôkazom Jeho víťazstva nad satanom, dôkazom, že je obetou za hriech, aby úspešne vykúpil celé ľudstvo. Ľuďom hovoril, že už na seba vzal hriechy ľudstva a dokončil svoje dielo vykúpenia. Keď sa vrátil, aby navštívil svojich učeníkov, prostredníctvom svojho zjavenia im povedal: „Som stále živý, stále existujem a dnes pred vami skutočne stojím, aby ste Ma videli a dotkli sa Ma. Vždy budem s vami.“ Pán Ježiš chcel tiež použiť Tomášov prípad ako varovanie ľudí budúcnosti: Hoci Pána Ježiša vo svojej viere v Neho nemôžeš vidieť ani sa Ho dotknúť, si kvôli svojej pravej viere požehnaný, kvôli nej Pána Ježiša vidíš a takýto človek je požehnaný.

Slová o tom, že Pán Ježiš prehovoril, keď sa zjavil Tomášovi, ktoré sú zaznamenané v Biblii, veľmi pomáhajú všetkým ľuďom vo Veku milosti. Jeho zjavenie Tomášovi a slová, ktoré mu povedal, mali veľmi veľký vplyv na nasledujúce generácie – ich význam je večný. Tomáš predstavuje človeka, ktorý v Boha verí, no pochybuje o Ňom. Je podozrievavý, má zlovestné srdce, je vierolomný a neverí vo veci, ktoré Boh dokáže. Neverí v Božiu všemohúcnosť a Jeho zvrchovanosť a neverí ani vo vteleného Boha. Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša bolo však v rozpore s týmito charakteristikami a navyše mu umožnilo objaviť a uvedomiť si svoju vlastnú pochybnosť, uznať svoju vierolomnosť a začať skutočne veriť v existenciu a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. To, čo sa stalo s Tomášom, bolo varovaním a upozornením pre neskoršie generácie, aby si viac ľudí mohlo uvedomiť, že nemajú pochybovať ako Tomáš a že ak budú plní pochybností, upadnú do temnoty. Ak nasleduješ Boha, no rovnako ako Tomáš sa vždy chceš dotknúť Pánovho rebra a cítiť Jeho stopy po klincoch, aby si si potvrdil alebo overil, či Boh existuje, a aby si o tom špekuloval, Boh ťa zaprie. Pán Ježiš teda od ľudí vyžaduje, aby neboli ako Tomáš a neverili len tomu, čo vidia na vlastné oči, ale boli čistými, čestnými ľuďmi, aby nemali o Bohu pochybnosti, ale v Neho jednoducho verili a nasledovali Ho. Takíto ľudia sú požehnaní. To je veľmi malá požiadavka Pána Ježiša na ľudí a tiež varovanie pre Jeho nasledovateľov.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 80

Slová Ježiša k učeníkom po Jeho zmŕtvychvstaní (Vybrané pasáže)

Jn 21, 16-17 Druhýkrát sa Ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ On Mu odpovedal: „Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Povedal mu: „Pas Moje ovce.“ Tretíkrát sa Ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ Peter sa zarmútil, lebo sa Ho tretíkrát spýtal: „Miluješ Ma?“ A on mu povedal: „Pane, Ty vieš všetko, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Ježiš mu povedal: „Pas Moje ovce.“

V tomto rozhovore sa Pán Ježiš opakovane opýtal Petra jednu vec: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ Toto je vyššia úroveň, ktorú Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní vyžadoval od ľudí ako Peter, ľudí, ktorí skutočne veria v Krista a snažia sa milovať Pána. Táto otázka mala charakter vyšetrovania a vypočúvania. Ba čo viac, bola to požiadavka na ľudí ako Peter a tiež niečo, čo sa od nich očakávalo. Pán Ježiš použil túto metódu kladenia otázok, aby ľudia o sebe premýšľali, pozreli sa do svojho vnútra a opýtali sa: Aké má Pán Ježiš na ľudí požiadavky? Milujem Pána? Som človekom, ktorý miluje Boha? Ako by som mal milovať Boha? Aj keď Pán Ježiš položil túto otázku len Petrovi, pravda je taká, že keď mu kládol tieto otázky, vo svojom srdci chcel túto príležitosť využiť na to, aby rovnakú otázku položil viacerým ľuďom, ktorí sa snažia milovať Boha. Ide len o to, že Peter mal to požehnanie predstavovať tento druh človeka a dostať túto otázku z úst samotného Pána Ježiša.

V porovnaní s nasledujúcimi slovami, ktoré Pán Ježiš povedal Tomášovi po svojom zmŕtvychvstaní: „Natiahni sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci“, Jeho otázka, ktorú Petrovi položil trikrát: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“, umožňuje ľuďom lepšie precítiť tvrdosť postoja Pána Ježiša a naliehavosť, ktorú pociťoval, keď kládol otázky. Pokiaľ ide o neveriaceho Tomáša a jeho klamlivú prirodzenosť, Pán Ježiš mu dovolil, aby natiahol ruku a dotkol sa stôp po klincoch na Jeho tele, v dôsledku čoho Tomáš uveril, že Pán Ježiš je Syn človeka, ktorý vstal z mŕtvych, a uznal Jeho identitu Krista. A hoci Pán Ježiš Tomáša prísne nepokarhal ani o ňom slovne nevyjadril žiadny jasný súd, pomocou praktických skutkov mu dal spoznať, že mu rozumie, pričom však zároveň prejavil svoj postoj a rozhodnutie vo vzťahu k takémuto človeku. Zo slov Pána Ježiša nie sú zrejmé Jeho požiadavky na takéhoto človeka ani očakávania, ktoré na neho kladie, pretože ľudia ako Tomáš proste nemajú ani štipku pravej viery. Požiadavky Pána Ježiša na takýchto ľudí siahajú len takto ďaleko, ale postoj k ľuďom ako Peter, ktorý Pán Ježiš zjavil, je úplne iný. Od Petra nepožadoval, aby natiahol svoju ruku a dotkol sa Jeho stôp po klincoch, ani mu nepovedal: „Nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Namiesto toho mu opakovane kládol rovnakú otázku. Bola to zmysluplná otázka vyvolávajúca úvahy, otázka, ktorá musí v každom nasledovateľovi Krista vyvolať výčitky a strach, a zároveň mu dá pocítiť úzkosť a zármutok Pána Ježiša. A keď takíto ľudia cítia veľkú bolesť a utrpenie, dokážu lepšie porozumieť obavám a starostlivosti Pána Ježiša Krista a uvedomia si Jeho úprimné učenie a prísne požiadavky na čistých, čestných ľudí. Otázka Pána Ježiša umožňuje ľuďom vnímať, že očakávania Pána od ľudí, ktoré sa zjavujú v týchto jednoduchých slovách, nespočívajú len v tom, aby v Neho uverili a nasledovali Ho, ale aby v sebe mali lásku a milovali svojho Pána a svojho Boha. Takáto láska je starostlivá a podriaďujúca sa. Znamená, že ľudia pre Boha žijú a zomierajú, všetko Mu zasvätia, odovzdajú sa Mu a dajú Mu všetko. Takáto láska navyše Boha utešuje, dovoľuje Mu radovať sa zo svedectva a odpočívať. Ľudstvo tým Bohu spláca dlh. Je to zodpovednosť, povinnosť, úloha človeka a cesta, po ktorej musia ľudia ísť celý svoj život. Tieto tri otázky boli požiadavkou na Petra a všetkých ľudí, ktorí mali byť zdokonalení, ako aj ich upozornením. Práve tieto tri otázky Petra viedli a motivovali k tomu, aby v živote kráčal po svojej ceste až do konca, a boli to tieto tri otázky Pána Ježiša počas Jeho rozlúčky, ktoré Petra viedli k tomu, aby sa vydal na cestu za zdokonalením a k tomu, aby sa z lásky k Pánovi staral o Jeho srdce, podriadil sa Mu, utešoval Ho a kvôli tejto láske obetoval celý svoj život a svoje bytie.

Počas Veku milosti bolo Božie dielo primárne určené pre dva druhy ľudí. Prvým boli ľudia, ktorí v Neho uverili a nasledovali Ho, dokázali dodržiavať Jeho prikázania, niesť kríž a držať sa cesty Veku milosti. Tento druh ľudí získal Božie požehnanie a tešil sa z Jeho milosti. Druhým typom človeka boli ľudia ako Peter, ktorí mohli byť zdokonalení. Pán Ježiš teda po svojom zmŕtvychvstaní najprv spravil tieto dve veci, ktoré mali najväčší zmysel. Jednu urobil s Tomášom a druhú s Petrom. Čo tieto dve veci vyjadrujú? Predstavujú skutočné zámery Boha zachrániť ľudstvo? Predstavujú úprimnosť Boha k ľudstvu? Dielo, ktoré vykonal s Tomášom, spočíva vo varovaní ľudí, aby nepochybovali, ale jednoducho uverili. Dielo, ktoré vykonal s Petrom, zas spočívalo v posilnení viery ľudí ako Peter, v objasnení Jeho požiadaviek na tento druh človeka a predstavení cieľov, ktoré by mal dosahovať.

Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil ľuďom, ktorým považoval za potrebné sa zjaviť. Hovoril s nimi, vyslovil svoje požiadavky a zanechal za sebou svoje úmysly, ktoré mal s ľuďmi, a to, čo od nich očakáva. To znamená, že Jeho starosť o ľudstvo a požiadavky na ľudí sa nezmenili, ani keď bol vteleným Bohom. Zostali rovnaké, keď bol v tele, aj keď bol po ukrižovaní vo svojom duchovnom tele a vstal z mŕtvych. O týchto učeníkov si robil starosti pred ukrižovaním a vo svojom srdci mal jasno, v tom, v akom stave je každý jeden človek. Rozumel nedostatkom každého človeka a, samozrejme, po svojej smrti, zmŕtvychvstaní a po tom, ako sa stal duchovným telom, rozumel ľuďom rovnako, ako keď bol v tele. Vedel, že ľudia si neboli úplne istí Jeho identitou Krista, ale keď bol v tele, nemal na nich prísne požiadavky. Po zmŕtvychvstaní sa im však zjavil a rozhodne ich uistil, že Pán Ježiš prišiel od Boha a že On je vtelený Boh. Svoje zjavenie a zmŕtvychvstanie použil ako najväčšiu víziu a motiváciu celoživotného hľadania ľudstva. Jeho zmŕtvychvstanie nielen dodalo silu všetkým, ktorí Ho nasledovali, ale zároveň medzi ľuďmi dôkladne zakorenilo Jeho dielo Veku milosti, a tak sa evanjelium o spáse Pána Ježiša vo Veku milosti postupne šírilo do všetkých kútov, v ktorých ľudia žili. Povedal by si, že zjavenie Pána Ježiša po zmŕtvychvstaní malo nejaký význam? Keby si bol v tom čase Tomášom alebo Petrom a vo svojom živote by si sa stretol s niečím takým významným, aký vplyv by to na teba malo? Vnímal by si to ako najlepšiu a najväčšiu víziu svojho života, v ktorom veríš v Boha? Vnímal by si to ako silu, ktorá ťa vedie, keď Boha počas celého svojho života nasleduješ, snažíš sa Ho uspokojiť a milovať? Vynaložil by si celoživotné úsilie, aby si túto najväčšiu z vízií šíril? Prijal by si šírenie spásy Ježiša Krista ako poverenie od Boha? Aj keď ste to nezažili, príklad Tomáša a Petra dnešným ľuďom stačí na to, aby jasne porozumeli Bohu a Jeho úmyslom. Mohli by sme povedať, že keď sa Boh stal telom, keď osobne zažil život medzi ľuďmi a vyskúšal si ľudský život, a keď videl mravnú skazenosť ľudstva a situáciu ľudského života v tom čase, Boh v tele väčšmi cítil, aké je ľudstvo bezmocné, biedne a úbohé. Boh bol kvôli svojej ľudskej prirodzenosti, ktorú mal, keď žil v tele, a kvôli svojim telesným inštinktom k situácii človeka empatickejší. V dôsledku toho mal ešte väčšiu starosť o svojich nasledovateľov. To sú zrejme veci, ktoré nemôžete pochopiť. Túto obavu a starostlivosť Boha v tele vo vzťahu ku každému z jeho nasledovateľov môžem opísať dvomi slovami „veľká starosť“. Hoci ide o pojem v ľudskej reči a hoci je to veľmi ľudský pojem, pravdivo vyjadruje a opisuje, čo Boh cítil k svojim nasledovateľom. Túto veľkú starosť Boha o ľudí budete počas získavania skúseností postupne cítiť a zažijete ju. Môžete to však dosiahnuť len tak, že postupne porozumiete povahe Boha, a to tak, že sa budete snažiť o zmenu vo svojej vlastnej povahe. Keď sa Pán Ježiš takto zjavil, vyvolalo to v Ňom veľkú starosť o to, aby sa Jeho nasledovatelia v ľudskej prirodzenosti zhmotnili a prešli do Jeho duchovného tela alebo do Jeho božskej prirodzenosti. Jeho zjavenie ľuďom umožnilo ešte raz zažiť a pocítiť starosť a opateru Boha a zároveň to bolo veľmi silným dôkazom, že Boh je ten, kto istý vek začína, rozvíja ho a aj ho ukončuje. Svojím zjavením posilnil vieru všetkých ľudí a dokázal svetu, že je samotný Boh. Jeho nasledovatelia tak získali večný dôkaz. Svojím zjavením zároveň začal etapu svojho diela v novom veku.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 81

Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní je chlieb a vysvetľuje Písmo

Lk 24, 30-32 Keď s nimi sedel pri stole, vzal chlieb, požehnal ho, lámal ho a dával im. Otvorili sa im oči a spoznali Ho, ale On im zmizol z očí. A oni si povedali: „Či nám srdce nehorelo v srdci, keď sa s nami cestou rozprával a keď nám vysvetľoval Písma?“

Učeníci dávajú Ježišovi zjesť pečenú rybu

Lk 24, 36-43 Keď to hovorili, sám Ježiš sa postavil medzi nich a povedal im: „Pokoj vám!“ Ale oni sa zľakli a vydesili a mysleli si, že videli ducha. On im povedal: „Prečo ste ustarostení a prečo v duchu pochybujete? Pozrite sa na Moje ruky a nohy, že som to Ja sám; dotknite sa Ma a uvidíte, lebo duch nemá telo a kosti, ako mám Ja.“ Keď to povedal, ukázal im svoje ruky a nohy. A keď ešte neverili od radosti a čudovali sa, spýtal sa ich: „Máte tu niečo na jedenie?“ A oni Mu podali kúsok pečenej ryby a plást medu. On to vzal a jedol pred nimi.

Teraz sa pozrieme na vyššie uvedené úryvky z Písma. Prvý úryvok rozpráva o tom, ako Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní jedol chlieb a vysvetľoval Písmo. Druhý zas hovorí o tom, ako Pán Ježiš jedol pečenú rybu. Ako vám tieto dva úryvky pomáhajú spoznať Božiu povahu? Viete si predstaviť obraz, ktorý získate z opisov toho, ako Pán Ježiš je chlieb a potom pečenú rybu? Viete si predstaviť, ako by ste sa asi cítili, keby Pán Ježiš stál pred vami a jedol chlieb? Alebo aký by ste mali pocit, keby s vami jedol za jedným stolom, jedol by s ľuďmi rybu a chlieb? Keby si k Pánovi pociťoval veľkú blízkosť, a to, že je k tebe veľmi dôverný, je to správny pocit. Je to presne ten výsledok, ktorý chcel Pán Ježiš dosiahnuť, keď po svojom zmŕtvychvstaní jedol chlieb a rybu pred zhromaždenými ľuďmi. Ako by sa ľudia cítili, keby sa s nimi Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní len rozprával, keby necítili Jeho telo a kosti a namiesto toho by Ho vnímali ako nedosiahnuteľného Ducha? Neboli by sklamaní? Keby boli sklamaní, necítili by sa opustení? Nevnímali by akýsi odstup od Pána Ježiša Krista? Aký negatívny vplyv by mal tento odstup na vzťah ľudí s Bohom? Ľudia by sa určite obávali a neodvážili by sa k Nemu prísť blízko, a preto by si od Neho udržiavali úctivú vzdialenosť. Od tej chvíle by prerušili svoj dôverný vzťah s Pánom Ježišom Kristom a vrátili by sa k vzťahu medzi ľudstvom a Bohom v nebi, ktorý existoval vo Veku milosti. Duchovné telo, ktorého sa ľudia nemohli dotknúť a necítili ho, by zničilo ich dôvernosť s Bohom a ukončilo existenciu dôverného vzťahu, ktorý sa vytvoril, keď bol Pán Ježiš Kristus v tele, keď medzi Ním a ľuďmi nebol žiadny odstup. Jediné, čo duchovné telo v ľuďoch vyvolalo, boli pocity strachu a vyhýbania a nemý uprený pohľad. Neodvážili by sa k Nemu priblížiť alebo s Ním viesť rozhovor, ani nehovoriac o tom, že by Ho nasledovali, dôverovali Mu alebo Ho obdivovali. Boh si neželal, aby z Neho mali ľudia takýto pocit. Nechcel vidieť, ako sa Mu vyhýbajú alebo sa od Neho odťahujú. Chcel len, aby Mu porozumeli, priblížili sa k Nemu a boli Jeho rodinou. Ako by si sa cítil, keby ťa vlastná rodina, tvoje deti videli, no nepoznali by ťa, neodvážili by sa k tebe priblížiť a vždy by sa ti vyhýbali, keby nenadobudli porozumenie toho, čo všetko si pre nich urobil? Nebolelo by ťa to? Nezlomilo by ti to srdce? Presne to Boh cíti, keď sa Mu ľudia vyhýbajú. Po zmŕtvychvstaní sa teda Pán Ježiš stále zjavoval ľuďom vo forme tela a kostí a stále s nimi jedol a pil. Boh vníma ľudí ako rodinu a chce, aby aj Jeho ľudstvo považovalo za niekoho, kto im je najdrahší. Len takto si môže skutočne ľudí získať a len takto Ho ľudia môžu naozaj milovať a uctievať. Rozumiete už, aký som mal zámer, keď som z Písma vybral tieto dva úryvky, v ktorých Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní je chlieb a vysvetľuje Písmo, a v ktorých Mu učeníci dávajú jesť pečenú rybu?

Možno povedať, že veci, ktoré Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní povedal a urobil, boli múdro premyslené. Boli plné láskavosti a náklonnosti Boha k ľudskej prirodzenosti, a tiež Jeho opatery a úzkostlivej starostlivosti o dôverný vzťah, ktorý si s ľudstvom vytvoril v čase, keď bol v tele. Ba čo viac, boli plné Jeho nostalgie a túžby po živote v tele, keď jedol a žil so svojimi nasledovateľmi. Boh teda nechcel, aby ľudia vnímali odstup medzi Ním a človekom, a tiež nechcel, aby sa ľudstvo od Neho vzdialilo. Dokonca nechcel ani to, aby malo pocit, že Pán Ježiš po zmŕtvychvstaní už nebol viac Pánom, ktorý mal s ľuďmi taký dôverný vzťah, že už nebol s ľudstvom, lebo sa vrátil do duchovnej sféry k Otcovi, ktorého ľudia nikdy nevidia ani sa k Nemu nemôžu dostať. Nechcel, aby mali ľudia pocit, že medzi Ním a ľudstvom nastal nejaký rozdiel v postavení. Keď Boh vidí ľudí, ktorí Ho chcú nasledovať, ale udržiavajú si od Neho úctivú vzdialenosť, bolí Ho srdce, pretože to znamená, že ich srdcia sú od Neho veľmi vzdialené a bude pre Neho veľmi ťažké si ich získať. Keby sa teda ľuďom zjavil v duchovnom tele, ktoré by nevideli a nemohli by sa ho dotknúť, znova by ich to od Boha vzdialilo a mylne by sa domnievali, že Kristus sa po zmŕtvychvstaní stal povýšeneckým, že sa od nich líši a už s človekom nezdieľa stôl a neje s ním, pretože ľudia sú hriešni, nečistí a nikdy sa nemôžu priblížiť Bohu. Aby Pán Ježiš odstránil toto nesprávne chápanie ľudstva, urobil niekoľko vecí, ktoré robieval v tele, ako to je zaznamenané v Biblii: „Vzal chlieb, požehnal ho, lámal ho a dával im.“ Tiež ľuďom vysvetľoval Písmo tak, ako to robieval v minulosti. Všetky tieto veci, ktoré Pán Ježiš vykonal, vyvolali v každom človeku, ktorý Ho videl, pocit, že Pán sa nezmenil, že je to stále ten istý Pán Ježiš. Aj keď Ho ukrižovali a zomrel, vstal z mŕtvych a ľudstvo neopustil. Vrátil sa medzi ľudí a nič sa na Ňom nezmenilo. Syn človeka stojaci pred ľuďmi bol stále ten istý Pán Ježiš. Jeho vystupovanie a spôsob, ako sa s ľuďmi rozprával, im boli také známe. Stále bol plný láskavosti, milosti a znášanlivosti – stále to bol ten istý Pán Ježiš, ktorý miloval iných tak, ako miloval seba, ktorý dokázal ľudstvu odpustiť sedemdesiatkrát sedem. Tak ako vždy predtým, jedol s ľuďmi, hovoril s nimi o Písme a čo je ešte dôležitejšie, rovnako ako predtým bol z mäsa a kostí a ľudia sa Ho mohli dotknúť a vidieť Ho. Ako Syn človeka dal ľuďom pocítiť dôvernosť, vnútorný pokoj a radosť z toho, že znovu získali niečo, čo stratili. Ľudia sa veľmi ľahko začali smelo a sebaisto na Syna človeka, ktorý dokázal ľudstvu odpustiť jeho hriechy, spoliehať a obdivovať Ho. Začali sa tiež bez váhania modliť v mene Pána Ježiša, modliť sa za Jeho milosť a požehnanie, za to, aby im dal radosť a pokoj, aby sa o nich staral a chránil ich a v mene Pána Ježiša začali uzdravovať chorých a vyháňať démonov.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III

Božie slová na každý deň  Úryvok 82

V čase, keď Pán Ježiš pôsobil v tele, si väčšina Jeho nasledovateľov nemohla úplne overiť Jeho identitu a veci, ktoré povedal. Keď prichádzal ku krížu, Jeho nasledovníci Ho pozorovali. Od chvíle, keď Ho pribili na kríž, až dovtedy, keď Ho uložili do hrobu, boli z Neho ľudia sklamaní. V tom čase už ľudia vo svojich srdciach prestávali spochybňovať veci, ktoré Pán Ježiš vykonal, keď bol v tele, a začali Ho úplne popierať. Keď však vyšiel z hrobu a ľuďom sa jednému po druhom zjavil, väčšina tých, ktorí Ho videli na vlastné oči alebo počuli o Jeho zmŕtvychvstaní, postupne prešla od popierania ku skepse. To, že Pán Ježiš je Kristus v tele skutočne prijali, až keď Pán Ježiš vyzval Tomáša, aby vložil svoju ruku do Jeho boku a keď po svojom zmŕtvychvstaní polámal chlieb a jedol ho pred davom a potom pre ním jedol pečenú rybu. Mohli by sme povedať, že to bolo, ako keby toto duchovné telo z mäsa a kostí stojace pred ľuďmi prebudilo každého jedného zo sna – Syn človeka stojaci pred nimi bol tým, ktorý existoval od nepamäti. Mal tvar, telo a kosti a už dlho predtým žil a jedol s ľudstvom… Vtedy ľudia pocítili, že Jeho existencia je taká skutočná a taká nádherná. Zároveň boli veselí a šťastní a plní emócií. Jeho opätovné zjavenie ľuďom umožnilo skutočne vidieť Jeho pokoru, cítiť Jeho blízkosť a náklonnosť k ľudstvu a to, koľko na nich myslel. V dôsledku tohto krátkeho opakovaného stretnutia mali tí, čo Pána Ježiša videli, pocit, ako keby prešla večnosť. Ich stratené, zmätené, ustráchané, úzkostlivé a necitlivé srdcia plné túžby našli útechu. Už viac nepochybovali ani neboli sklamaní, pretože cítili, že teraz majú nádej a majú sa na čo spoliehať. Syn človeka, ktorý vtedy stál pred nimi, bude ochrancom, bude po celú večnosť ich pevnou vežou, ich útočiskom.

Hoci Pán Ježiš vstal z mŕtvych, Jeho srdce a dielo ľudstvo neopustili. Svojím zjavením ľuďom povedal, že nezáleží na tom, akú má podobu, bude ich sprevádzať, kráčať s nimi a bude s nimi vždy a všade. Povedal im, že vždy a všade bude ľudstvo zabezpečovať a viesť, dovolí mu, aby Ho videlo a dotklo sa Ho, a zaistí, aby už nikdy nemalo pocit bezmocnosti. Pán Ježiš tiež chcel, aby ľudia vedeli, že na tomto svete nežijú sami. Ľudstvo je v opatere Boha, Boh je s ním. Vždy sa o Neho môže oprieť a je rodinou každého zo svojich nasledovateľov. Keď sa ľudstvo bude môcť oprieť o Boha, už viac nebude osamelé ani bezmocné a tí, čo Ho prijmú ako obetu za ich hriechy, už viac neuviaznu v hriechu. V ľudských očiach boli tieto časti diela, ktoré Pán Ježiš vykonal po svojom zmŕtvychvstaní, veľmi malé skutky, ja to však vnímam tak, že každá jedna vec, ktorú vykonal, bola veľmi zmysluplná, cenná, dôležitá a plná významu.

Hoci Pán Ježiš zažil v čase, keď pôsobil v tele, množstvo ťažkostí a utrpenia, svoje dielo z času, keď bol v tele, vykonal úplne a dokonale, aby vykúpil ľudstvo zjavením vo svojom duchovnom tele z mäsa a kostí. Svoju službu začal tým, že sa stal telom, a dokončil ju, keď sa ľudstvu zjavil v telesnej podobe. Zvestoval Vek milosti, čím začal nový vek prostredníctvom svojej identity Krista. Takto vykonal dielo vo Veku milosti, v ktorom dodal silu svojim nasledovateľom a viedol ich. O Božom diele môžeme povedať, že to, čo Boh začne, to aj dokončí. Toto dielo má svoje kroky a plán a je plné Jeho múdrosti, všemohúcnosti, zázračných skutkov a Jeho lásky a milosrdenstva. Samozrejme, hlavnou charakteristikou celého Božieho diela je Jeho starostlivosť o ľudstvo. Je presiaknuté Jeho obavami, ktorých sa nevie nikdy zbaviť. Tieto verše z Biblie zjavili nemenné nádeje a starosť Boha o ľudstvo v každej jednej veci, ktorú Pán Ježiš urobil po svojom zmŕtvychvstaní, ako aj Jeho úzkostlivú starostlivosť a opateru ľudstva. Nič z toho sa ani do dnešného dňa nezmenilo – vidíte to? Keď to vidíte, nepribližujú sa vaše srdcia podvedome bližšie k Bohu? Ako by ste sa cítili, keby ste žili v tom veku a Pán Ježiš by sa vám po svojom zmŕtvychvstaní zjavil v hmotnej podobe, aby ste Ho videli? A keby sedel by pred vami, jedol chlieb a rybu, vysvetľoval vám Písmo a hovoril s vami, čo by ste cítili? Boli by ste šťastní? Alebo by ste cítili vinu? Nezmizli by všetky predchádzajúce nedorozumenia a vyhýbanie sa Bohu, konflikty s Ním a pochybnosti o Ňom? Nebol by vzťah medzi Bohom a človekom normálnejší a správnejší?

Našli ste pri interpretácii týchto obmedzených kapitol z Biblie nejaké chyby v Božej povahe? Našli ste v nich falšovanie Božej lásky? Vidíte vo všemohúcnosti alebo múdrosti Boha nejaké klamstvo alebo zlo? Určite nie! Môžete teraz s istotou povedať, že Boh je svätý? Môžete s istotou povedať, že každá z emócií Boha je zjavením Jeho podstaty a povahy? Dúfam, že porozumenie, ktoré získate po prečítaní týchto slov, vám pomôže a bude pre vás prínosom pri vašom hľadaní zmeny povahy a strachu z Boha, a že vám to prinesie ovocie – ovocie, ktoré bude postupne rásť, aby ste sa počas tohto hľadania dostali čoraz bližšie k Bohu a úrovne, ktorú Boh vyžaduje. Už nebudete mať odpor k hľadaniu pravdy a už nebudete mať pocit, že hľadanie pravdy a zmeny povahy je nepríjemná alebo nepotrebná vec. Motivovaní výrazom pravej povahy Boha a Jeho svätou podstatou budete túžiť po svetle a spravodlivosti, rozhodnete sa usilovať o pravdu a naplnenie Božích úmyslov a stanete sa človekom, ktorého si Boh získal, stanete sa skutočným človekom.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III