Božie slová na každý deň  Úryvok 83

Boh tvorí všetko pomocou slov (Vybrané pasáže)

Gn 1, 3-5 A Boh riekol: „Nech sa objaví svetlo!“ A objavilo sa svetlo. A Boh videl, že svetlo je dobré, a oddelil ho od tmy. A Boh pomenoval svetlo dňom a tmu pomenoval nocou. A večer a ráno boli prvým dňom.

Gn 1, 6-7 A Boh povedal: „Nech sa uprostred vôd nachádza obloha a nech delí vody od vôd.“ A Boh stvoril oblohu a oddelil vody pod oblohou od vôd nad oblohou, a tak sa stalo.

Gn 1, 9-11 A Boh riekol: „Nech sa vody pod nebom zhromaždia na jedno miesto a nech sa objaví súš!“ A tak sa stalo. A Boh nazval súš zemou a zhromaždenie vôd nazval morami; a Boh videl, že je to dobré. A Boh riekol: „Nech zem vydá trávu, bylinu, ktorá prináša semeno, a ovocný strom, ktorý prináša ovocie podľa svojho druhu, ktorého semeno je v ňom, na zemi.“ A tak sa stalo.

Gn 1, 14-15 A Boh riekol: „Nech sú svetlá na nebi, aby oddeľovali deň od noci, a nech určujú znamenia a odlišujú obdobia, dni a roky. A nech sú svetlá na nebi, aby svietili na zem.“ A tak sa stalo.

Gn 1, 20-21 A Boh riekol: „Nech vody hojne prinesú hýbajúce sa živé tvory a vtáctvo, ktoré môže lietať nad zemou na otvorenom nebi.“ A Boh stvoril veľké veľryby a každé živé stvorenie, ktoré sa pohybuje a ktoré vody hojne prinášali, podľa ich druhu a všetko okrídlené vtáctvo podľa jeho druhu. A Boh videl, že je to dobré.

Gn 1, 24-25 A Boh riekol: „Nech zem vydá živú bytosť podľa jej druhu, dobytok, plazy a zver zeme podľa jej druhu.“ A stalo sa tak. A Boh stvoril zver zeme podľa jej druhu a dobytok podľa jeho druhu a všetko, čo sa plazí po zemi podľa jeho druhu. A Boh videl, že je to dobré.

V prvý deň sa vďaka Božej autorite rodia a upevňujú deň a noc ľudstva

Pozrime sa na prvý úryvok: „A Boh riekol: ‚Nech sa objaví svetlo!‘ A objavilo sa svetlo. A Boh videl, že svetlo je dobré, a oddelil ho od tmy. A Boh pomenoval svetlo dňom a tmu pomenoval nocou. A večer a ráno boli prvým dňom.“ (Gn 1, 3-5) Tento úryvok opisuje prvý Boží počin na začiatku stvorenia, prvý deň, ktorý Boh strávil a v ktorom vznikol večer a ráno. Bol to však výnimočný deň: Boh začal pripravovať pre všetky veci svetlo a okrem toho oddelil svetlo od tmy. V tento deň začal Boh hovoriť a Jeho slová a autorita jestvovali súčasne vedľa seba. Jeho autorita sa vo všetkom začala prejavovať a Jeho moc sa šírila medzi všetkými vecami v dôsledku Jeho slov. Od toho dňa sa všetko formovalo a upevňovalo vďaka Božím slovám, autorite a moci a vďaka nim začalo všetko tiež fungovať. Keď Boh vyriekol slová: „Nech sa objaví svetlo!“, objavilo sa svetlo. Nepustil sa do žiadneho programu diel; svetlo sa objavilo ako dôsledok Jeho slov. Bolo to svetlo, ktoré Boh pomenoval dňom a od ktorého dodnes závisí existencia človeka. Z Božieho príkazu sa jeho podstata a hodnota nikdy nezmenili ani nezanikli. Jeho existencia poukazuje na Božiu autoritu a moc a deklaruje existenciu Stvoriteľa. Znovu a znovu potvrdzuje identitu a postavenie Stvoriteľa. Nie je to nehmotné ani iluzórne, ale skutočné svetlo, ktoré môže človek vidieť. Od tej chvíle v tomto prázdnom svete, v ktorom „Zem bola beztvará a prázdna, tma bola nad priepasťou“, vznikla prvá hmotná vec. Táto vec pochádzala zo slov Božích úst a objavila sa v prvom počine stvorenia všetkého vďaka Božej autorite a Jeho výrokom. Krátko nato Boh prikázal, aby sa svetlo oddelilo od tmy… Všetko sa zmenilo a dotvorilo vďaka Božím slovám… Boh pomenoval toto svetlo „dňom“ a tmu „nocou“. V tom čase vznikli vo svete, ktorý Boh zamýšľal stvoriť, prvý večer a prvé ráno a Boh povedal, že to bol prvý deň. Tento deň bol prvým z dní, keď Stvoriteľ všetko stvoril, a bol začiatkom všetkých stvorených vecí. Bol to prvý deň, keď sa v tomto svete, ktorý Boh stvoril, prejavila autorita a moc Stvoriteľa.

Prostredníctvom týchto slov môže človek vidieť Božiu autoritu a slová, ako aj Jeho moc. Keďže len Boh disponuje takou mocou, len On má takú autoritu; keďže Boh disponuje takou autoritou, len On má takú moc. Mohol by nejaký človek alebo predmet vlastniť takú autoritu a moc? Máte vo svojom srdci odpoveď? Má okrem Boha nejaká stvorená alebo nestvorená bytosť takú autoritu? Videli ste niekedy takýto príklad v nejakej knihe alebo publikácii? Existuje nejaký záznam o tom, že niekto stvoril nebo, zem a všetko? Neobjavuje sa to v žiadnych iných knihách ani záznamoch. Toto sú, samozrejme, jediné autoritatívne a mocné slová o veľkolepom Božom stvorení sveta, ktoré sú zaznamenané v Biblii. Tieto slová svedčia o jedinečnej autorite a identite Boha. Možno povedať, že takáto autorita a moc symbolizujú jedinečnú identitu Boha a že ich vlastní výlučne Boh? Takúto autoritu a moc má bezpochyby len samotný Boh! Nemôže ich mať ani nahradiť žiadna stvorená či nestvorená bytosť! Patrí k jednej z vlastností samotného jedinečného Boha? Boli ste jej svedkami? Tieto slová umožňujú ľuďom rýchlo a jasne pochopiť skutočnosť, že Boh disponuje jedinečnou autoritou a mocou, že má najvyššiu identitu a postavenie. Môžete na základe hore uvedeného duchovného spoločenstva prehlásiť, že Boh, v ktorého veríte, je samotným jedinečným Bohom?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 84

Boh tvorí všetko pomocou slov (Vybrané pasáže)

Na druhý deň Božia autorita ovláda vody, vytvára oblohu a vzniká priestor pre najzákladnejšie potreby ľudského prežitia

„A Boh povedal: ‚Nech sa uprostred vôd nachádza obloha a nech delí vody od vôd.‘ A Boh stvoril oblohu a oddelil vody pod oblohou od vôd nad oblohou, a tak sa stalo.“ (Gn 1, 6-7) Aké zmeny nastali potom, čo Boh povedal: „Nech sa uprostred vôd nachádza obloha a nech delí vody od vôd“? Vo Svätom písme sa píše: „A Boh stvoril oblohu a oddelil vody pod oblohou od vôd nad oblohou.“ Aký bol výsledok po tom, čo Boh prehovoril a vykonal to? Odpoveď sa nachádza v poslednej časti úryvku: „a tak sa stalo.“

Tieto dve krátke vety zaznamenávajú veľkolepú udalosť a opisujú úžasnú scénu – obrovský počin, v ktorom Boh ovládol vody a vytvoril priestor, aby mohol existovať človek…

V tomto výjave sa vody a obloha odrazu objavia pred zrakom Boha a autoritou Jeho slov sa vody oddelia na tie „pod“ a „nad“ oblohou spôsobom, ktorý ustanovil Boh. To znamená, že Bohom stvorená obloha nielen zakrývala vody pod ňou, ale aj udržovala vody nad ňou… Človek si nemôže pomôcť, iba nehybne hľadieť a lapať po dychu v úžase nad silou Jeho autority a nádherou scény, v ktorej Stvoriteľ hýbal vodami, rozkazoval im a stvoril oblohu. Skrze Božie slová, moc a autoritu vykonal Boh ďalší veľký čin. Či to nie je moc Stvoriteľovej autority? Na vysvetlenie Božích skutkov použime Sväté písmo: Boh vyslovil svoje slová a vďaka nim sa uprostred vôd vytvorila obloha. Zároveň sa v tomto priestore kvôli týmto Božím slovám udiala obrovská zmena, a nebola to zmena v bežnom zmysle slova, ale akási zámena, pri ktorej sa z ničoho stalo niečo. Zrodilo sa to z myšlienok Stvoriteľa a z ničoho sa stalo niečo pre slová, ktoré vyslovil. Navyše, od tohto okamihu to bude existovať a pretrvávať vďaka Stvoriteľovi a bude sa to posúvať, meniť a obnovovať v súlade s Jeho myšlienkami. Tento úryvok opisuje druhý počin Stvoriteľa pri stvorení celého sveta. Bol to ďalší prejav autority a moci Stvoriteľa, Jeho ďalšia priekopnícka iniciatíva. Tento deň bol druhým dňom, ktorý Stvoriteľ od založenia sveta prežil, a bol to pre Neho ďalší úžasný deň: kráčal vo svetle, priniesol oblohu, usporiadal a ovládal vody a Jeho skutky, autorita a moc sa prejavili v novom dni…

Bola uprostred vôd obloha predtým, ako Boh vyslovil svoje slová? Samozrejme, že nie! A čo potom, čo Boh povedal: „Nech sa uprostred vôd nachádza obloha“? Objavilo sa to, čo Boh zamýšľal. Uprostred vôd bola obloha a vody sa oddelili, pretože Boh povedal: „Nech delí vody od vôd.“ Takto sa na základe Božích slov vo všetkom objavili dva nové predmety, dve novovzniknuté veci, a to v dôsledku Božej moci a autority. Čo si myslíte o objavení sa týchto dvoch nových vecí? Cítite veľkosť Stvoriteľovej moci? Jedinečnú a mimoriadnu silu Stvoriteľa? Veľkosť takejto sily a moci vyplýva z Božej autority, ktorá je obrazom samotného Boha a Jeho jedinečnou vlastnosťou.

Ukázal vám tento úryvok opäť hlboký význam Božej jedinečnosti? V skutočnosti to ani zďaleka nestačí. Autorita a moc Stvoriteľa siahajú oveľa ďalej. Jeho jedinečnosť nespočíva len v tom, že disponuje podstatou, ktorá sa nepodobá podstate žiadneho stvorenia, ale aj v tom, že Jeho autorita a moc sú mimoriadne, bezhraničné, nadovšetko nadradené a nad všetkým vynikajú, a okrem toho v tom, že Jeho autorita a to, čo má a čím je, môže tvoriť život, robiť zázraky a stvoriť každú úchvatnú a neobyčajnú minútu a sekundu. Zároveň dokáže riadiť život, ktorý stvorí, a držať zvrchovanosť nad zázrakmi a každou minútou a sekundou, ktorú vytvorí.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 85

Boh tvorí všetko pomocou slov (Vybrané pasáže)

Na tretí deň Božie slová zrodia zem a moria a Božia autorita spôsobí, že svet sa naplní životom

Prečítajme si prvú vetu z knihy Genezis 1, 9-11: „A Boh riekol: ‚Nech sa vody pod nebom zhromaždia na jedno miesto a nech sa objaví súš!‘“ Aké zmeny nastali po tom, čo Boh jednoducho povedal: „Nech sa vody pod nebom zhromaždia na jedno miesto a nech sa objaví súš!“? A čo bolo v tomto priestore okrem svetla a oblohy? Vo Svätom Písme sa píše: „A Boh nazval súš zemou a zhromaždenie vôd nazval morami; a Boh videl, že je to dobré.“ To znamená, že v tomto priestore sa teraz nachádzala pevnina a moria, ktoré boli od seba oddelené. Tieto nové veci vznikli po príkaze z Božích úst: „A tak sa stalo.“ Opisuje Sväté písmo, ako sa Boh ponáhľal, keď toto konal? Opisuje Ho pri fyzickej práci? Ako to teda Boh urobil? Ako dosiahol, že vznikli tieto nové veci? Je evidentné, že použil slová, aby toto všetko uskutočnil a stvoril.

…

Pokračujme poslednou vetou tohto úryvku: „A Boh riekol: ‚Nech zem vydá trávu, bylinu, ktorá prináša semeno, a ovocný strom, ktorý prináša ovocie podľa svojho druhu, ktorého semeno je v ňom, na zemi.‘ A tak sa stalo.“ Kým Boh hovoril, všetky tieto veci vznikali podľa Jeho myšlienok a v okamihu sa cez pôdu začali predierať rôzne malé krehké formy života, ktoré si ešte predtým, ako zo seba striasli kúsky hliny, nadšene mávali na pozdrav, kývali a usmievali sa na svet. Ďakovali Stvoriteľovi za život, ktorý im daroval, a oznamovali svetu, že sú súčasťou všetkého a že každý z nich zasvätí svoj život tomu, aby poukazoval na autoritu Stvoriteľa. Keď zazneli Božie slová, krajina sa zazelenala a všetky druhy bylín, ktoré človek mohol požívať, vyklíčili a prerazili zem, a vrchy a pláne sa husto zaplnili stromami a lesmi… Tento neúrodný svet, v ktorom nebolo ani stopy po živote, sa rýchlo pokryl množstvom trávy, bylín a stromov a oplýval zeleňou… Vzduchom sa šírila vôňa trávy a zeminy a množstvo rastlín začalo dýchať súčasne s cirkulujúcim vzduchom a začali rásť. Zároveň vďaka Božím slovám a podľa Božích myšlienok všetky rastliny započali nekonečný životný cyklus, v ktorom rastú, kvitnú, prinášajú ovocie a množia sa. Začali prísne dodržiavať svoj životný cyklus a plniť svoju úlohu… Všetky sa zrodili a žili vďaka slovám Stvoriteľa. Dostávali od Neho neustálu starostlivosť a výživu a vždy húževnato prežívali v každom kúte zeme, aby ukázali Jeho autoritu a moc a vždy ukazovali životnú silu, ktorú im daroval…

Život Stvoriteľa, Jeho myšlienky a autorita sú výnimočné, a tak, keď vyriekol Boh svoje slová, konečným výsledkom bolo „a tak sa stalo“. Je zrejmé, že Boh pri svojom konaní nemusí pracovať rukami. Používa len svoje myšlienky, aby prikazoval, a slová, aby nariaďoval, a takýmto spôsobom všetko funguje. V ten deň Boh zhromaždil vody na jedno miesto a nechal vzniknúť súš. Potom Boh nechal zo zeme vyklíčiť trávu, vyrásť byliny, ktoré dávali semená, a stromy, ktoré prinášali ovocie, a Boh ich roztriedil podľa druhu a každému dal jeho vlastné semeno. To všetko sa uskutočnilo podľa Božích myšlienok a príkazov Božích slov a každý z nich sa postupne objavil v tomto novom svete.

Keď mal Boh ešte len započať svoje dielo, v mysli mal už predstavu toho, čo chcel dosiahnuť, a keď sa pustil do uskutočňovania týchto vecí, čo bolo zároveň vtedy, keď otvoril svoje ústa, aby hovoril o obsahu tejto predstavy, vďaka Jeho autorite a moci sa začali vo všetkom diať zmeny. Bez ohľadu na to, ako to Boh vykonal alebo ako uplatnil svoju autoritu, všetko sa postupne uskutočnilo podľa Božieho plánu a vďaka Božím slovám. A vďaka Božím slovám a autorite postupne nastali zmeny medzi nebom a zemou. Všetky tieto zmeny a udalosti poukazovali na Stvoriteľovu autoritu a na neobyčajnosť a veľkosť moci Jeho života. Jeho myšlienky nie sú len jednoduché nápady alebo prázdne predstavy, ale autorita, ktorá disponuje životnou silou a mimoriadnou energiou, ktoré majú moc spôsobiť, že sa všetko mení, oživuje, obnovuje a zaniká. Z tohto dôvodu všetko funguje vďaka Jeho myšlienkam a súčasne sa uskutočňuje vďaka slovám z Jeho úst…

Skôr než sa všetko objavilo, v Božích myšlienkach bol už dávno vypracovaný úplný plán a stvorený nový svet. Hoci sa na tretí deň objavili na zemi všetky druhy rastlín, Boh nemal dôvod stáť v ceste svojmu stvoreniu na tomto svete. Mal v úmysle pokračovať v hovorení svojich slov a v tvorení každej novej veci. Rozprával, vydával svoje príkazy, uplatňoval svoju autoritu, preukazoval svoju moc a pripravoval všetko, čo plánoval pripraviť pre všetko a pre ľudstvo, ktoré zamýšľal stvoriť…

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 86

Boh tvorí všetko pomocou slov (Vybrané pasáže)

Na štvrtý deň, keď Boh opäť uplatňuje svoju autoritu, vznikajú ročné obdobia, dni a roky ľudstva

Stvoriteľ použil svoje slová na uskutočnenie svojho plánu, a tak uplynuli prvé tri dni Jeho plánu. Počas nich nebolo vidieť, že by bol Boh zaneprázdnený alebo že by bol vyčerpaný. Naopak, uplynulé prvé tri dni Jeho plánu boli nádherné a dosiahol veľký cieľ, ktorým bola radikálna premena sveta. Pred Jeho očami sa objavil úplne nový svet a kúsok po kúsku sa v Božích slovách konečne zjavil nádherný obraz, ktorý bol doposiaľ skrytý v Jeho myšlienkach. Vznik každej novej veci bol ako pôrod novorodenca a Stvoriteľ mal radosť z obrazu, ktorý bol kedysi v Jeho myšlienkach, no teraz ožil. Vtedy Jeho srdce našlo kúsok uspokojenia, ale Jeho plán sa ešte len začal. V okamihu nastal nový deň – a aká bola ďalšia časť Stvoriteľovho plánu? Čo povedal? Ako uplatnil svoju autoritu? Čo nové medzitým prišlo do tohto nového sveta? Po Stvoriteľovom vedení náš pohľad padá na štvrtý deň celého Božieho stvorenia, deň, ktorý bol ďalším novým začiatkom. Samozrejme, pre Stvoriteľa to bol nepochybne ďalší nádherný deň a pre dnešné ľudstvo to bol ďalší deň mimoriadneho významu. Bol to prirodzene deň nevyčísliteľnej hodnoty. V čom bol úžasný, v čom bol taký dôležitý a v čom mal nevyčísliteľnú hodnotu? Najprv si vypočujme slová, ktoré vyslovil Stvoriteľ…

„A Boh riekol: ‚Nech sú svetlá na nebi, aby oddeľovali deň od noci, a nech určujú znamenia a odlišujú obdobia, dni a roky. A nech sú svetlá na nebi, aby svietili na zem.‘“ (Gn 1, 14-15) Išlo o ďalšie uplatnenie Božej autority, ktorú prejavili stvorenia po stvorení súše a rastlín na nej. Pre Boha bol takýto čin rovnako jednoduchý ako to, čo už vykonal, pretože Boh má takú moc. Je taký dobrý ako Jeho slovo, ktoré sa aj naplní. Prikázal, aby sa na nebi objavili svetlá, a tieto svetlá nielenže svietili na nebi a na zemi, ale slúžili aj ako znamenia dňa a noci, ročných období, dní a rokov. Tak ako Boh vyslovoval svoje slová, tak sa každý čin, ktorý chcel uskutočniť, naplnil podľa Jeho zámeru a spôsobom, ktorý určil.

Svetlá na nebi sú hmota na oblohe, ktorá vyžaruje svetlo. Osvetľujú oblohu, zem a moria. Otáčajú sa podľa rytmu a frekvencie, ktoré nariadil Boh, a osvetľujú rôzne časové obdobia na zemi, a tak ich otáčavé cykly spôsobujú, že na východe a západe zeme nastáva deň a noc. A nie sú len znakom noci a dňa, ale prostredníctvom týchto rôznych cyklov označujú aj sviatky a rôzne výnimočné dni ľudstva. Sú dokonalým doplnkom a sprievodom štyroch ročných období – jari, leta, jesene a zimy –, ktoré Boh vydal a spolu s ktorými svetlá sústavne a presne označujú fázy mesiaca, dni a roky ľudstva. Hoci ľudstvo začalo chápať a stotožňovať sa s rozdelením mesiacov, dní a rokov spôsobeným svetlami, ktoré stvoril Boh, až po príchode poľnohospodárstva, v skutočnosti mesiace, dni a roky, ktoré dnes človek pozná, začali vznikať už dávno, v štvrtý deň celého Božieho stvorenia. Rovnako aj striedanie cyklov jari, leta, jesene a zimy, ktoré človek zažíva, sa začalo už dávno, v štvrtý deň celého Božieho stvorenia. Svetlá, ktoré stvoril Boh, umožnili človeku pravidelne, presne a jasne rozlišovať medzi dňom a nocou, počítať dni a jasne sledovať fázy mesiaca a roky. (Deň splnu mesiaca bol dokončením jedného mesiaca, na základe čoho človek vedel, že rozsvietením svetiel sa začína nový cyklus. Deň polmesiaca bol dokončením polovice mesiaca, vďaka čomu človek vedel, že sa začína nový mesiac, a podľa toho sa dalo usúdiť, koľko dní a nocí má jeden mesiac, koľko mesiacov je v jednom ročnom období a koľko ročných období je v jednom roku, a to všetko sa dalo určiť s veľkou pravidelnosťou.) Človek tak mohol ľahko sledovať mesiace, dni a roky podľa otáčania svetiel. Od tohto momentu ľudstvo a všetky veci nevedome žili medzi usporiadaným striedaním noci a dňa a striedaním ročných období, ktoré spôsobovalo otáčanie svetiel. To bol význam Stvoriteľovho stvorenia svetiel na štvrtý deň. Podobne aj ciele a význam tohto Stvoriteľovho počínania boli stále neoddeliteľné od Jeho autority a moci. A tak svetlá, ktoré Boh stvoril, a hodnota, ktorú mali čoskoro človeku prinášať, boli ďalším majstrovským krokom pri uplatňovaní Jeho autority.

V tomto novom svete, v ktorom sa ľudstvo ešte len malo objaviť, Stvoriteľ pripravil večer a ráno, oblohu, pevninu a moria, trávu, byliny a rôzne druhy stromov, svetlá, ročné obdobia, dni a roky pre nový život, ktorý mal čoskoro stvoriť. Autorita a moc Stvoriteľa sa prejavovali v každej novej veci, ktorú stvoril, a Jeho slová a počiny sa odohrávali súčasne, bez najmenšej odchýlky a bez najmenšej prestávky. Objavenie a zrodenie všetkých týchto nových vecí bolo dôkazom Jeho autority a moci Stvoriteľa: Je taký dobrý ako Jeho slovo, ktoré sa naplní, a to, čo vykoná, pretrvá naveky. Táto skutočnosť sa nikdy nezmenila: tak to bolo v minulosti, tak je to aj dnes a tak to bude naveky. Keď sa ešte raz pozriete na tieto slová Svätého písma, pripadajú vám stále svieže? Pochopili ste nový obsah a objavili niečo nové? Je to preto, že skutky Stvoriteľa rozochveli vaše srdcia a usmernili vaše poznanie Jeho autority a moci. Otvorili dvere k vášmu pochopeniu Stvoriteľa a Jeho skutky a autorita darovali týmto slovám život. V týchto slovách teda človek videl skutočný, živý prejav Stvoriteľovej autority, bol skutočným svedkom Jeho nadradenosti a uzrel mimoriadnosť Jeho autority a moci.

Autorita a moc Stvoriteľa robia zázrak za zázrakom. Boh priťahuje ľudskú pozornosť a človek sa nemôže ubrániť úžasu pri pohľade na ohromujúce skutky, ktoré sú výsledkom Jeho autority. Jeho fenomenálna moc prináša jeden pôžitok za druhým a človek zostáva ohromený a rozradostený, lapá po dychu z obdivu, žasne a jasá. Navyše je viditeľne dojatý a vzniká v ňom rešpekt, bázeň a puto. Autorita a skutky Stvoriteľa pôsobia na ducha človeka veľmi silno a očisťujú ho, ba čo viac, nasycujú ho. Každá Jeho myšlienka, výrok a zjavenie Jeho autority je majstrovským dielom uprostred všetkého a tiež veľkým počinom nanajvýš hodným hlbokého pochopenia a poznania zo strany stvoreného ľudstva.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 87

Boh tvorí všetko pomocou slov (Vybrané pasáže)

Na piaty deň prejavuje život rozmanitých a rozličných foriem autoritu Stvoriteľa rôznymi spôsobmi

Sväté písmo hovorí: „A Boh riekol: ‚Nech vody hojne prinesú hýbajúce sa živé tvory a vtáctvo, ktoré môže lietať nad zemou na otvorenom nebi.‘ A Boh stvoril veľké veľryby a každé živé stvorenie, ktoré sa pohybuje a ktoré vody hojne prinášali, podľa ich druhu a všetko okrídlené vtáctvo podľa jeho druhu. A Boh videl, že je to dobré.“ (Gn 1, 20-21) Sväté písmo nám jasne hovorí, že v tento deň Boh stvoril tvory vo vodách a nebeské vtáky, čo znamená, že stvoril rôzne ryby a vtáky a roztriedil ich podľa druhu. Takto sa zem, obloha a vody obohatili o Božie stvorenstvo…

Keď zazneli Božie slová, uprostred slov Stvoriteľa okamžite vznikol nový život, každý v inej podobe. Objavili sa na svete, bojujúc o svoje miesto, skákali, šantili od radosti… Vo vode plávali ryby všetkých tvarov a veľkostí, z piesku sa vynárali mäkkýše všetkých druhov, tvory so šupinami, ulitami a bez chrbtice narýchlo pribúdali v rôznych podobách, či už veľké alebo malé, dlhé alebo krátke. Rovnako aj rôzne druhy morských rias začali svižne rásť. Pohojdávali sa podľa pohybu rôznych vodných živočíchov, vlnili sa a pobádali stojaté vody, akoby im chceli povedať: „Pohnite si! Priveďte svojich priateľov! Lebo už nikdy nebudete sami!“ Od chvíle, keď sa vo vode objavili rozmanité živé tvory, ktoré stvoril Boh, každý svieži nový život prinášal do vôd, ktoré boli tak dlho pokojné, vitalitu a ohlasoval nové obdobie… Od toho okamihu sa k sebe pritúlili, robili si navzájom spoločnosť a nedržali si od seba odstup. Voda existovala pre tvory v nej, živila každý život, ktorý bol v jej objatí, a každý život existoval vďaka vode, pretože ho živila. Každý z nich daroval život tomu druhému a zároveň rovnakým spôsobom svedčil o zázračnosti a veľkosti Stvoriteľovho stvorenia a neprekonateľnej moci Stvoriteľovej autority…

Keď more prestalo mlčať, aj obloha sa začala napĺňať životom. Jeden po druhom vylietali na oblohu zo zeme veľkí i malí vtáci. Na rozdiel od morských tvorov mali krídla a perie pokrývajúce ich štíhle a ladné postavy. Mávali krídlami, hrdo a pyšne ukazovali svoje nádherné perie ako aj jedinečné činnosti a zručnosti, ktoré im udelil Stvoriteľ. Voľne sa vznášali a obratne poletovali medzi nebom a zemou, cez pasienky a lesy… Boli miláčikmi vzduchu a celého sveta. Čoskoro sa stali spojivom medzi nebom a zemou a odovzdávali posolstvá všetkým stvoreniam… Spievali, radostne poletovali a do tohto kedysi prázdneho sveta priniesli veselosť, smiech a živosť… Svojím čistým, melodickým spevom a slovami vo svojich srdciach chválili Stvoriteľa za život, ktorý im daroval. Veselo tancovali, aby ukázali dokonalosť a zázračnosť Stvoriteľovho stvorenia, a celý svoj život zasvätili tomu, aby svedčili o autorite Stvoriteľa prostredníctvom výnimočného života, ktorý im daroval…

Bez ohľadu na to, či sa nachádzali vo vode alebo na oblohe, toto veľké množstvo živých tvorov v rôznych formách života existovalo z príkazu Stvoriteľa a zhromažďovali sa podľa príslušných druhov – a tento zákon, toto pravidlo, bolo pre všetky stvorenia nemenné. Nikdy sa neodvážili prekročiť hranice, ktoré im určil Stvoriteľ, a ani toho neboli schopné. Tak, ako im to určil Stvoriteľ, žili a rozmnožovali sa a prísne dodržiavali životný štýl a zákony, ktoré im určil. Vedome sa riadili Jeho nevyslovenými príkazmi, nebeskými nariadeniami a predpismi, ktoré im dal, a to až dodnes. Svojím osobitným spôsobom sa so Stvoriteľom rozprávali, naučili sa vážiť si Jeho význam a poslúchali Jeho príkazy. Nikto nikdy neprekročil autoritu Stvoriteľa a Jeho zvrchovanosť a príkazy nad nimi sa uskutočňovali v Jeho myšlienkach. Neodzneli žiadne slová, ale autorita, ktorá bola vlastná iba Stvoriteľovi, v tichosti ovládala všetko, čo nemalo schopnosť reči a líšilo sa od ľudstva. Uplatňovanie Jeho moci týmto osobitným spôsobom primälo človeka k tomu, aby nadobudol nové poznanie a vytvoril si nový obraz o jedinečnej moci Stvoriteľa. A práve na tomto mieste vám musím povedať, že v tento nový deň sa pri uplatňovaní Stvoriteľovej autority opäť raz preukázala Jeho jedinečnosť.

Poďme sa pozrieť na poslednú vetu tohto úryvku Písma: „Boh videl, že je to dobré.“ Čo to podľa vás znamená? V týchto slovách sú obsiahnuté Božie emócie. Boh sledoval, ako všetko, čo stvoril, vzniká a upevňuje sa vďaka Jeho slovám a postupne sa začína meniť. Bol v tej chvíli Boh spokojný s rozličnými vecami, ktoré stvoril svojimi slovami, a s rôznymi činmi, ktoré vykonal? Odpoveď znie: „Boh videl, že je to dobré.“ Ako tomu rozumiete? Čo znamená, že „Boh videl, že je to dobré“? Čo to symbolizuje? Znamená to, že Boh disponoval mocou a múdrosťou, aby uskutočnil to, čo naplánoval a ustanovil, a dosiahol ciele, ktoré si vytýčil. Keď Boh dokončil všetky úlohy, pociťoval ľútosť? Odpoveď zostáva rovnaká: „Boh videl, že je to dobré.“ Inými slovami, nielenže necítil žiadnu ľútosť, ale naopak, bol spokojný. Čo teda znamená, že nepociťoval žiadnu ľútosť? To, že Boží plán je dokonalý, Jeho moc a múdrosť sú dokonalé a že takáto dokonalosť sa dá dosiahnuť len vďaka Jeho autorite. Keď človek vykonáva nejakú úlohu, môže tak ako Boh vidieť, že je to dobré? Môže všetko, čo človek robí, dosiahnuť dokonalosť? Môže človek niečo dokončiť raz a navždy? Tak ako sa hovorí, že „nič nie je dokonalé, len lepšie“, nič z toho, čo človek urobí, nemôže dosiahnuť dokonalosť. Keď Boh videl, že všetko, čo urobil a dosiahol, je dobré, a všetko, čo stvoril, sa ustanovilo podľa Jeho slov, teda keď „Boh videl, že je to dobré“, všetko, čo stvoril, nadobudlo trvalú podobu, bolo roztriedené podľa druhu a dostalo pevné miesto, účel a úlohu, a to raz a navždy. Ich úlohu medzi všetkými vecami a cestu, ktorú musia podstúpiť počas Božieho riadenia všetkého, navyše Boh už vopred určil a boli nemenné. Bol to nebeský zákon, ktorý Stvoriteľ vytvoril pre všetko.

„Boh videl, že je to dobré.“ Tieto jednoduché, nedocenené slová, ktoré sa tak často ignorujú, sú slovami nebeského zákona a nebeského nariadenia, ktoré dal Boh všetkým stvoreniam. Sú ďalším stelesnením Stvoriteľovej autority, ktorá je praktickejšia a dôkladnejšia. Prostredníctvom svojich slov mohol Stvoriteľ nielen získať všetko, čo si predsavzal, a dosiahnuť, čo si zaumienil, ale aj kontrolovať svojimi rukami všetko, čo stvoril, a riadiť všetky veci, ktoré stvoril, a navyše všetko bolo systematické a pravidelné. Na základe Jeho slova sa všetky veci aj množili, existovali a zanikali, ba čo viac, na základe Jeho autority existovali uprostred zákona, ktorý ustanovil, a nikto z nich nebol oslobodený! Tento zákon začal platiť v okamihu, keď „Boh videl, že je to dobré“, a bude existovať, pretrvávať a fungovať v záujme Božieho plánu riadenia až do dňa, keď ho Stvoriteľ zruší! Jedinečná autorita Stvoriteľa sa prejavovala nielen v Jeho schopnosti stvoriť všetky veci a prikázať im, aby vznikli, ale aj v Jeho schopnosti vládnuť a mať nad všetkými vecami zvrchovanosť, obdarovať ich životom a vitalitou, a okrem toho spôsobiť, aby sa raz a navždy všetko, čo stvorí podľa svojho plánu, objavilo a existovalo vo svete, ktorý stvoril, v dokonalom tvare, dokonalej štruktúre a dokonalej úlohe. Tak sa to prejavilo aj v tom, že myšlienky Stvoriteľa nepodliehali žiadnym obmedzeniam, neboli obmedzené časom, priestorom ani zemepisom. Tak ako Jeho autorita, aj Jeho jedinečná identita zostane nezmenená naveky vekov. Jeho autorita bude vždy zobrazením a symbolom Jeho jedinečnej identity a Jeho autorita bude navždy existovať súčasne s Jeho identitou!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 88

Boh tvorí všetko pomocou slov (Vybrané pasáže)

Na šiesty deň Stvoriteľ prehovorí a všetky druhy živých tvorov v Jeho mysli sa jeden po druhom objavia

Stvoriteľovo dielo stvorenia všetkého nepozorovane prebiehalo päť dní a hneď po nich Stvoriteľ privítal šiesty deň svojho stvorenia všetkých vecí. Tento deň bol ďalším novým začiatkom a ďalším výnimočným dňom. Aký bol teda Stvoriteľov plán v predvečer nového dňa? Aké nové stvorenia stvoril, vytvoril? Počúvajte, to je hlas Stvoriteľa…

„A Boh riekol: ‚Nech zem vydá živú bytosť podľa jej druhu, dobytok, plazy a zver zeme podľa jej druhu.‘ A stalo sa tak. A Boh stvoril zver zeme podľa jej druhu a dobytok podľa jeho druhu a všetko, čo sa plazí po zemi podľa jeho druhu. A Boh videl, že je to dobré.“ (Gn 1, 24-25) Ktoré živé bytosti sem patria? Písmo hovorí: dobytok, plazy a zver zeme podľa jej druhu. Čo znamená, že v tento deň boli na zemi nielen všetky druhy živých tvorov, ale všetky boli roztriedené podľa druhu, a podobne „Boh videl, že je to dobré“.

Tak ako počas predchádzajúcich piatich dní, Stvoriteľ hovoril rovnakým tónom a nariadil, aby sa zrodili živé bytosti, ktoré si želal, a aby sa objavili na zemi, každá podľa svojho druhu. Keď Stvoriteľ uplatňuje svoju autoritu, žiadne z Jeho slov nie je vyslovené nadarmo, a tak sa šiesteho dňa každá živá bytosť, ktorú chcel stvoriť, objavila v stanovenom čase. Keď Stvoriteľ povedal: „Nech zem vydá živú bytosť podľa jej druhu,“ zem sa hneď naplnila životom, a na zemi sa zrazu objavil dych všetkých druhov živých bytostí… V trávnato zelenej pustatine sa jedna za druhou objavili statné kravy, ktoré švihali chvostom sem a tam, bečiace ovce sa zhromaždili do stád a erdžiace kone začali cválať… V jedinom okamihu sa rozľahlé priestranstvá tichých pasienkov naplnili životom… Príchod týchto rôznych hospodárskych zvierat priniesol krásny pohľad na pokojné pasienky a bezhraničnú vitalitu… Boli priateľmi a pánmi pasienkov a jeden od druhého vzájomne záviseli. Tak sa aj oni stali strážcami a ochrancami týchto zemí, ktoré sa stali ich trvalým príbytkom a poskytovali im všetko, čo potrebovali, zdroj večnej obživy pre ich existenciu…

V ten istý deň, keď vďaka slovu Stvoriteľa vznikli tieto rôzne druhy hospodárskych zvierat, objavilo sa aj množstvo hmyzu, jeden po druhom. Aj keď bol spomedzi všetkých živých tvorov hmyz tým najmenším, jeho životná sila bola stále zázračným výtvorom Stvoriteľa a neprišiel príliš neskoro… Niektoré druhy trepotali svojimi malými krídlami, iné sa pomaly plazili. Niektoré poskakovali a odrážali sa, iné sa potácali. Jedny vyrazili vpred, zatiaľ čo iné sa rýchlo stiahli; ďalšie sa pohybovali do strán, iné poskakovali hore a dolu… Všetky boli zaneprázdnené snahou nájsť si svoj domov: niektoré sa pchali do trávy, iné sa pustili do vyhrabávania dier v zemi, ďalšie vyleteli na stromy, aby sa ukryli v lesoch… Hoci boli malé, neboli ochotné znášať muky prázdneho žalúdka. Po tom, čo našli svoje domovy, ponáhľali sa hľadať potravu, aby sa nasýtili. Niektoré vyliezli na trávu, aby si pochutnali na jej jemných steblách, iné si nabrali do úst hlinu a prehĺtali ju dolu do žalúdka, pričom jedli s veľkou chuťou a potešením (pre nich je aj hlina chutná pochúťka). Niektoré sa ukryli v lesoch, ale nezastavili sa, aby si oddýchli, pretože šťava v lesklých tmavozelených listoch im poskytovala výdatné jedlo… Keď sa hmyz nasýtil, ani vtedy neprestával vo svojej činnosti. Hoci bol malého vzrastu, oplýval obrovskou energiou a bezhraničnou činorodosťou, a tak je zo všetkých tvorov najaktívnejší a najpracovitejší. Nikdy nelenil a nedoprial si odpočinok. Keď si naplnil brucho, naďalej sa lopotil s prácou v záujme svojej budúcnosti, zaneprázdňoval sa a náhlil pre svoje zajtrajšky a prežitie… Ticho si pritom nôtil balady rôznych melódií a rytmov, aby sa povzbudzoval a poháňal dopredu. Zároveň dodával radosť tráve, stromom a každému centimetru pôdy, čím robil každý deň a rok jedinečným… Svojím vlastným jazykom a vlastnými spôsobmi odovzdával informácie všetkým živým tvorom na zemi. Svojou osobitnou životnou dráhou poznačil všetko, na čom zanechal stopy… Bol v dôvernom vzťahu s pôdou, trávou a lesmi a prinášal im vitalitu a životnú silu. Prinášal povzbudenie a pozdravy Stvoriteľa všetkým živým stvoreniam…

Stvoriteľov pohľad prechádzal naprieč všetkým, čo stvoril, a v tej chvíli sa Jeho zrak zastavil na lesoch a vrchoch, na ktoré sa upriamila Jeho myseľ. Keď vyslovil svoje slová, v hustých lesoch a na vrchoch sa objavili tvory, ktoré sa nepodobali žiadnemu z tých, ktoré už existovali. Boli to divoké zvieratá, o ktorých hovorili Božie ústa. S veľkým oneskorením krútili hlavami a švihali chvostami, pričom každé z nich malo svoju jedinečnú tvár. Niektoré mali huňaté kožuchy, iné panciere, niektoré cerili zuby, iné sa uškŕňali, ďalšie mali dlhý krk, iné krátky chvost, niektoré divoké oči, iné plachý pohľad, niektoré sa skláňali, aby žrali trávu, a iným po ústach stekala krv. Niektoré poskakovali na dvoch nohách, iné sa pohybovali na štyroch kopytách, niektoré sa pozerali do diaľky z vrcholcov stromov, vyčkávali v lesoch, hľadali jaskyne na odpočinok, behali a skákali po pláňach, iné sa potulovali po lesoch… Niektoré revali, iné zavýjali, ďalšie štekali a vyli… Niektoré sa ozývali sopránom, iné barytónom, niektoré spievali na plné hrdlo, iné jasne a melodicky… Niektoré boli pochmúrne, iné pekné, ďalšie nechutné, niektoré rozkošné, iné desivé, ďalšie okúzľujúco naivné… Jedno po druhom vychádzali von. Pozrite, aké sú vznešené a mocné, nespútané, bez záujmu o druhých, pričom sa na seba navzájom neobťažujú pozrieť… Každému z nich Stvoriteľ daroval osobitný život, ich vlastnú divokosť a krutosť, a tak sa objavili v lesoch a v horách. Všetkým pohŕdali, boli tak úplne suverénni – napokon, boli skutočnými pánmi vrchov a lesov. Od okamihu, keď Stvoriteľ nariadil ich vznik, si „nárokovali“ na lesy a vrchy, pretože Stvoriteľ už predtým zapečatil ich hranice a určil rozsah ich existencie. Jedine oni boli skutočnými pánmi vrchov a lesov, a preto boli takí divokí a pohŕdaví. Nazývali ich „divokými zvieratami“ výlučne preto, že spomedzi všetkých to boli práve ony, ktoré boli skutočne divoké, surové a neskrotné. Nedali sa skrotiť, takže sa nedali chovať, nemohli žiť v harmónii s ľudstvom ani preň pracovať. Práve preto, že sa nedali chovať a nemohli pracovať pre ľudstvo, museli žiť v odstupe od ľudstva a človek sa k nim nemohol priblížiť. Na druhej strane si práve preto mohli plniť povinnosť, ktorú im zveril Stvoriteľ: strážiť hory a lesy. Ich divokosť chránila hory a strážila lesy a bola najlepšou ochranou a zárukou ich existencie a množenia. Ich divokosť zároveň udržiavala a zabezpečovala medzi všetkým rovnováhu. Ich príchod priniesol horám a lesom podporu a zakotvenie a do nehybných a prázdnych hôr a lesov vlial bezhraničnú energiu a vitalitu. Odteraz sa hory a lesy stali ich trvalým príbytkom a nikdy neprišli o svoj domov, pretože práve kvôli nim sa hory a lesy objavili a existovali. Divé zvieratá si plnili svoju povinnosť a robili všetko, čo mohli, aby ich chránili. Tak aj divé zvieratá prísne dodržiavali nabádanie Stvoriteľa, aby sa držali svojho územia, a naďalej používali svoju zvieraciu prirodzenosť na udržiavanie rovnováhy vo všetkom, čo Stvoriteľ ustanovil, a preukazovali autoritu a moc Stvoriteľa!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 89

Pod autoritou Stvoriteľa je všetko dokonalé

Všetko, čo Boh stvoril, vrátane toho, čo sa mohlo hýbať, aj toho, čo nie, ako napríklad vtáky a ryby, stromy a kvety, a tiež hospodárske zvieratá, hmyz a divé zvieratá, ktoré boli stvorené na šiesty deň – všetko bolo v Božích očiach dobré, a navyše, v súlade s Jeho plánom všetko dosiahlo vrchol dokonalosti a úroveň, ktorú Boh chcel dosiahnuť. Stvoriteľ krok za krokom vykonával dielo, ktoré zamýšľal vykonať podľa svojho plánu. Jedna po druhej sa objavovali veci, ktoré zamýšľal stvoriť, a objavenie každej z nich bolo odrazom Stvoriteľovej autority, kryštalizáciou Jeho moci. Vzhľadom na tieto kryštalizácie museli všetky stvorenia vďačiť Stvoriteľovi za Jeho milosť a starostlivosť. Tak ako sa prejavovali zázračné Božie skutky, tento svet sa kúsok po kúsku rozširoval o všetko, čo stvoril Boh, a menil sa z chaosu a temnoty na priezračnosť a jas, zo smrteľného pokoja na živosť a neobmedzenú vitalitu. Medzi všetkými stvoreniami, od veľkých po malé, od malých po mikroskopické, nebolo nič, čo by nestvorila autorita a moc Stvoriteľa, a existencia každého stvorenia mala jedinečnú a prirodzenú potrebu a hodnotu. Bez ohľadu na rozdiely v ich tvare a štruktúre ich musel stvoriť jedine Stvoriteľ, aby existovali pod Jeho autoritou. Niekedy ľudia vidia nejaký hmyz, ktorý je veľmi škaredý, a povedia: „Ten hmyz je taký odporný, nie je možné, že takú škaredú vec stvoril Boh – je nemožné, aby stvoril niečo také škaredé.“ Aký hlúpy postoj! Mali by skôr povedať: „Aj keď je tento hmyz taký škaredý, stvoril ho Boh, a preto musí mať svoj jedinečný účel.“ A to je to, čo by mali povedať. Boh vo svojich myšlienkach zamýšľal dať rôznym živým tvorom, ktoré stvoril, rozličný vzhľad a najrôznejšie funkcie a spôsoby využitia, a tak žiadna z vecí, ktoré stvoril, nebola z rovnakého cesta. Od ich zovňajška až po ich vnútorné zloženie, od ich životných návykov až po miesto, ktoré obývajú – všetky sú odlišné. Kravy vyzerajú ako kravy, osly ako osly, jelene ako jelene a slony ako slony. Môžeš povedať, ktorý je najkrajší a ktorý najškaredší? Ktorý je najužitočnejší a ktorého existencia je najmenej potrebná? Niektorým ľuďom sa páči, ako vyzerajú slony, ale nikto ich nepoužíva na osievanie polí. Niektorým sa zas páči, ako vyzerajú levy a tigre, pretože ich vzhľad je spomedzi všetkých tvorov najpôsobivejší, ale dajú sa chovať ako domáce zvieratá? Skrátka, pokiaľ ide o nespočetné veci stvorenia, človek by sa mal podriadiť autorite Stvoriteľa, teda podriadiť sa poriadku, ktorý Stvoriteľ určil pre všetko. To je najmúdrejší postoj. Iba postoj hľadania pôvodných úmyslov Stvoriteľa a podriadenosti voči nim je skutočným prijatím a istotou autority Stvoriteľa. V Božích očiach je to dobré, tak aký má človek dôvod hľadať chyby?

Všetky veci pod Stvoriteľovou autoritou tak budú hrať novú symfóniu pre Stvoriteľovu zvrchovanosť, započnú brilantnú predohru pre Jeho dielo nového dňa a v tejto chvíli Stvoriteľ otvorí aj novú kapitolu v diele svojho riadenia! Podľa zákona, ktorý Stvoriteľ určil o klíčení na jar, dozrievaní v lete, úrode na jeseň a uskladňovaní v zime, bude všetko zodpovedať Stvoriteľovmu plánu riadenia a vítať nový deň, nový začiatok a nový životný smer. Všetky veci budú ďalej žiť a rozmnožovať sa v nekonečnom slede, aby každý deň mohli privítať pod zvrchovanosťou Stvoriteľovej autority…

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 90

Žiadna stvorená bytosť ani nestvorená bytosť nemôže nahradiť identitu Stvoriteľa

Od chvíle, keď Boh započal stvorenie všetkého, sa začala vyjadrovať a zjavovať Jeho moc, pretože Boh na stvorenie všetkého použil slová. Bez ohľadu na to, akým spôsobom a prečo to stvoril, všetko vzniklo, zotrvalo a existovalo vďaka Božím slovám. To je jedinečná autorita Stvoriteľa. Predtým, než sa na svete objavilo ľudstvo, Stvoriteľ použil svoju moc a autoritu, aby všetko stvoril pre ľudstvo, a použil svoje jedinečné metódy, aby pre ľudstvo pripravil vhodné životné prostredie. Všetko, čo urobil, pripravil pre ľudstvo, ktoré malo čoskoro prijať Jeho dych. To znamená, že v čase pred stvorením ľudstva sa Božia autorita prejavovala vo všetkých stvoreniach odlišných od ľudstva, vo veciach tak veľkých, ako sú nebesá, svetlá, moria a pevnina, a v takých malých, ako sú zvieratá a vtáky, ako aj vo všetkých druhoch hmyzu a mikroorganizmov vrátane rôznych voľným okom neviditeľných baktérií. Skrze slová Stvoriteľa dostal každý z nich život, rozmnožoval sa a žil pod Jeho zvrchovanosťou. Aj keď nedostali Stvoriteľov dych, predsa prejavovali životaschopnosť, ktorú im daroval, prostredníctvom rôznych foriem a štruktúr. Hoci nedostali schopnosť reči, ktorú Stvoriteľ daroval ľudstvu, každý z nich od Neho dostal na vyjadrenie svojho života prostriedok iný od ľudského jazyka. Autorita Stvoriteľa dáva životaschopnosť nielen zdanlivo statickým hmotným predmetom, aby nikdy nezmizli, ale každému živému tvorovi dáva tiež inštinkt rozmnožovať sa a množiť, aby nikdy nezanikli a aby si z generácie na generáciu odovzdávali zákony a princípy prežitia, ktorými ich Stvoriteľ obdaril. Spôsob, akým Stvoriteľ uplatňuje svoju autoritu, sa nedrží pevne makro ani mikro hľadiska a neobmedzuje sa na žiadnu formu. Boh dokáže riadiť chod vesmíru a držať zvrchovanosť nad životom a smrťou všetkého, a okrem toho dokáže všetko usmerňovať tak, aby Mu to slúžilo. Môže riadiť všetky aktivity vrchov, riek a jazier a ovládať všetko, čo sa v nich nachádza, a naviac je schopný zabezpečiť pre nich to, čo potrebujú. To je prejav jedinečnej autority Stvoriteľa vo všetkom popri ľudstve. Takýto prejav netrvá len po celý život. Nikdy neprestane ani nepoľaví a žiadna osoba ani vec to nemôže zmeniť ani zničiť, doplniť alebo obmedziť – pretože nikto nemôže nahradiť identitu Stvoriteľa, a preto autoritu Stvoriteľa nemôže nahradiť žiadna stvorená bytosť. Nedosiahne ju žiadna nestvorená bytosť. Vezmi si napríklad Božích poslov a anjelov. Nemajú Božiu moc a už vôbec nie autoritu Stvoriteľa, a dôvod, prečo ich nemajú, je ten, že nemajú podstatu Stvoriteľa. Aj keď nestvorené bytosti, ako sú Boží poslovia a anjeli, môžu robiť niektoré veci v mene Boha, nemôžu Ho zastupovať. Hoci majú istú moc, ktorú človek nemá, nemajú autoritu Boha na to, aby všetko stvorili, všetkému rozkazovali a nad všetkým držali zvrchovanosť. Žiadna nestvorená bytosť nemôže nahradiť jedinečnosť a podobne ani autoritu a moc Boha. Dočítal si sa v Biblii o nejakom Božom poslovi, ktorý všetko stvoril? Prečo Boh nevyslal niektorého zo svojich poslov alebo anjelov, aby všetko stvorili? Je to preto, že nedisponovali Božou autoritou, a preto nemali schopnosť ju uplatňovať. Tak ako všetky stvorené bytosti, aj oni podliehajú zvrchovanosti Stvoriteľa a Jeho autorite, a tak je Stvoriteľ zároveň aj ich Bohom a zvrchovaným Pánom. Medzi nimi všetkými – bez ohľadu na to, či sú vznešení alebo ponížení, či majú veľkú alebo malú moc – niet takého, ktorý môže prekonať autoritu Stvoriteľa, a tak medzi nimi nie je nikto, kto môže nahradiť identitu Stvoriteľa. Nikdy ich nebudú nazývať Bohom a nikdy sa nestanú Stvoriteľom. To sú nemenné pravdy a fakty!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 91

Na uzatvorenie zmluvy s človekom Boh používa svoje slová

Gn 9, 11-13 „A uzavriem s vami svoju zmluvu, a už viac nezahubia vody potopy žiadne telo, a už viac nebude potopa, ktorá by zničila zem.“ A Boh riekol: „Toto je znamenie zmluvy, ktorú uzatváram medzi sebou a medzi vami a každou živou bytosťou, ktorá je s vami, na večné pokolenia. Svoju dúhu umiestnim do oblakov a bude znamením zmluvy medzi Mnou a zemou.“

Po tom, čo stvoril všetky veci, sa autorita Stvoriteľa ešte raz potvrdila a ukázala v dúhe na znak zmluvy

Autorita Stvoriteľa sa vždy ukazuje a uplatňuje medzi všetkými stvoreniami a On nielenže riadi osud všetkého, ale aj ľudstvo, osobitné stvorenie, ktoré stvoril vlastnými rukami a ktoré má odlišnú životnú štruktúru a existuje v odlišnej forme života. Po tom, ako Stvoriteľ všetko stvoril, neprestal vyjadrovať svoju autoritu a moc; pre Neho sa autorita, ktorou držal zvrchovanosť nad všetkými vecami a nad osudom celého ľudstva, formálne začala len vtedy, keď sa ľudstvo skutočne zrodilo z Jeho rúk. Mal v úmysle riadiť ľudstvo a vládnuť mu. Zamýšľal ho zachrániť a skutočne si ho získať. Chcel si získať ľudstvo, ktoré by dokázalo riadiť všetko a žilo pod Jeho autoritou, poznalo ju a podriadilo sa jej. Boh teda začal oficiálne vyjadrovať svoju autoritu medzi ľuďmi pomocou svojich slov a začal ju používať na uskutočňovanie svojich slov. Samozrejme, že Božia autorita sa počas tohto procesu ukazovala na všetkých miestach; vybral som len niektoré konkrétne, dobre známe príklady, na ktorých môžete pochopiť a spoznať jedinečnosť Boha a Jeho jedinečnú autoritu.

Pasáž z knihy Genezis 9, 11-13 sa podobá vyššie uvedeným pasážam so záznamom o Božom stvorení sveta, ale je v nich aj istý rozdiel. V čom spočíva ich podobnosť? V tom, že Boh používa slová na to, čo zamýšľal, a rozdiel zasa v tom, že tu citované pasáže predstavujú rozhovor Boha s človekom, v ktorom s ním uzavrel zmluvu a povedal mu o tom, čo je v nej obsiahnuté. Toto uplatňovanie Božej autority sa uskutočnilo počas Jeho rozhovoru s človekom, čo znamená, že pred stvorením ľudstva boli Božie slová pokynmi a príkazmi, vydané stvoreniam, ktoré mienil stvoriť. Teraz však existoval niekto, kto Božie slová počúval, a tak boli Jeho slová rozhovorom s človekom a zároveň napomenutím a výstrahou pre neho. Božie slová boli navyše prikázania, ktoré niesli Jeho autoritu a ktoré boli vydané všetkým veciam.

Aký Boží čin je zaznamenaný v tomto úryvku? Úryvok opisuje zmluvu, ktorú Boh uzavrel s človekom po tom, čo zničil svet potopou. Hovorí človeku, že Boh už takúto skazu na svete znovu nespôsobí a že na tento účel vytvoril znamenie. Aké to bolo znamenie? V Písme sa hovorí, že „Svoju dúhu umiestnim do oblakov a bude znamením zmluvy medzi Mnou a zemou“. To sú pôvodné slová, ktoré Stvoriteľ adresoval ľudstvu. Keď vyslovil tieto slová, pred očami človeka sa objavila dúha a zostala tam až dodnes. Každý už videl takúto dúhu, ale keď ju vidíš, vieš, ako vzniká? Veda ju nevie nijako dokázať, ani lokalizovať jej zdroj, ani určiť miesto, kde sa nachádza. Je to preto, že dúha je znamením zmluvy uzavretej medzi Stvoriteľom a človekom. Nevyžaduje si vedecký základ, nevytvoril ju človek ani ju nedokáže zmeniť. Je pokračovaním Stvoriteľovej autority po tom, čo vyslovil svoje slová. Stvoriteľ použil vlastnú osobitnú metódu, aby dodržal zmluvu s človekom a svoj prísľub, a tak je Jeho použitie dúhy ako znamenia zmluvy, ktorú ustanovil, nebeským nariadením a zákonom, ktorý zostane navždy nezmenený, či už vo vzťahu k Stvoriteľovi, alebo k stvorenému ľudstvu. Treba povedať, že tento nemenný zákon je ďalším skutočným prejavom Stvoriteľovej autority po tom, čo všetko stvoril, a že Jeho autorita a moc sú neobmedzené; použitie dúhy ako znamenia je pokračovaním a predĺžením Stvoriteľovej autority. Bol to ďalší čin, ktorý Boh vykonal pomocou svojich slov, a zároveň znak zmluvy, ktorú pomocou slov uzavrel s človekom. Oznámil človeku to, čo sa rozhodol uskutočniť, a akým spôsobom sa to naplní a dosiahne. Takto sa táto záležitosť naplnila podľa slov z Božích úst. Iba Boh má takú moc a aj dnes, niekoľko tisíc rokov po tom, čo vyslovil tieto slová, môže človek pozorovať dúhu, ktorú vyslovili Božie ústa. Vďaka týmto slovám, ktoré vyslovil Boh, zostala dúha zachovaná a nezmenená až dodnes. Nikto ju nemôže odstrániť ani zmeniť jej zákonitosti a existuje len vďaka Božím slovám. Práve to je Božia autorita. „Boh je taký dobrý ako Jeho slovo a Jeho slovo sa splní, a to, čo On splní, pretrvá naveky.“ Tu sa jasne prejavili takéto slová a je to jasné znamenie a vlastnosť Božej autority a moci. Takýmto znamením alebo vlastnosťou nedisponuje žiadna zo stvorených bytostí, ani ju nevidno u žiadnej z nestvorených bytostí. Prináleží iba jedinečnému Bohu a odlišuje identitu a podstatu, ktorou disponuje iba Stvoriteľ, od identity a podstaty stvorených bytostí. Zároveň je to aj znamenie a vlastnosť, ktorú okrem samotného Boha nemôže prekonať žiadna stvorená ani nestvorená bytosť.

Uzatvorenie Božej zmluvy s človekom bolo veľmi dôležitým činom, ktorý Boh zamýšľal použiť na to, aby človeku oznámil istú skutočnosť a povedal mu o svojich úmysloch. Na tento účel použil jedinečnú metódu, keď použil zvláštne znamenie na uzavretie zmluvy s človekom. Znamenie, ktoré bolo prísľubom zmluvy, ktorú s ním uzavrel. Bolo teda ustanovenie tejto zmluvy významnou udalosťou? Aká významná vlastne bola? Na zmluve je zvláštne práve toto: nie je to zmluva uzatvorená medzi ľuďmi, skupinami ani krajinami, ale medzi Stvoriteľom a celým ľudstvom a bude platiť až do dňa, keď Stvoriteľ všetko zničí. Vykonávateľom tejto zmluvy je Stvoriteľ a jej udržiavateľom je tiež Stvoriteľ. Stručne povedané, celá dúha na znak uzatvorenia zmluvy s ľudstvom sa naplnila a uskutočnila na základe rozhovoru medzi Stvoriteľom a ľudstvom a zostala takou až do súčasnosti. Čo iné môžu stvorené bytosti robiť okrem toho, že sa podriadia autorite Stvoriteľa, poslúchajú ju, veria jej, vážia si ju, svedčia o nej a chvália ju? Veď nikto okrem jedinečného Boha nemá moc uzavrieť takúto zmluvu. Každé objavenie sa dúhy je správou pre ľudstvo, ktorá ho upozorňuje na zmluvu medzi Stvoriteľom a ľudstvom. V neustálom objavovaní sa zmluvy medzi Stvoriteľom a ľudstvom sa ľudstvu neukazuje dúha alebo samotná zmluva, ale nezameniteľná autorita Stvoriteľa. Opakované objavovanie dúhy preukazuje obrovské a zázračné skutky Stvoriteľa na skrytých miestach a zároveň je životne dôležitým odrazom Stvoriteľovej autority, ktorá nikdy nezanikne a nikdy sa nezmení. Nie je to prejav ďalšieho aspektu jedinečnej autority Stvoriteľa?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 92

Božie požehnania

Gn 17, 4-6 Pokiaľ ide o Mňa, pozri, Moja zmluva je s tebou a budeš otcom mnohých národov. Už sa nebudeš volať Abrám, ale tvoje meno bude Abrahám, lebo som ťa učinil otcom mnohých národov. A urobím ťa veľmi plodným a urobím z teba národy a vyjdú z teba králi.

Gn 18, 18-19 Abrahám sa určite stane veľkým a mocným národom a všetky národy zeme v ňom budú požehnané. Veď ho poznám a viem, že prikáže svojim synom a svojmu domu zachovávať Jahveho cestu, aby vykonávali spravodlivosť a súd, aby Jahve splnil Abrahámovi to, čo mu sľúbil.

Gn 22, 16-18 „Prisahal som na seba,“ riekol Jahve, „lebo si to urobil a neušetril si svojho jediného syna. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol Môj hlas.“

Jób 42, 12 A tak Jahve požehnal Jóbove ďalšie dni viac ako predchádzajúce, lebo mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc volov a tisíc oslíc.

Jedinečný spôsob a vlastnosti Stvoriteľových výrokov sú symbolom Jeho jedinečnej identity a autority (Vybrané pasáže)

Mnohí chcú hľadať a získať Božie požehnania, ale nie každý ich môže získať, lebo Boh má svoje vlastné zásady a žehná človeka svojím vlastným spôsobom. Prísľuby, ktoré Boh dáva človeku, a množstvo milosti, ktoré mu udeľuje, sa prideľujú na základe myšlienok a činov človeka. O čom teda svedčia Božie požehnania? Čo v nich môžu ľudia vidieť? Odložme teraz bokom diskusiu o tom, akých ľudí Boh požehnáva a o princípoch Božieho požehnania človeka. Namiesto toho sa pozrime na Božie požehnanie človeka s cieľom spoznať Božiu autoritu, z pohľadu spoznania Božej autority.

Všetky štyri vyššie uvedené úryvky Písma hovoria o Božom požehnaní človeka. Podrobne opisujú príjemcov Božích požehnaní, akými sú Abrahám a Jób, a tiež dôvody, prečo Boh udelil svoje požehnanie, a čo toto požehnanie obsahovalo. Tón a spôsob Božích výrokov, perspektíva a pozícia, z ktorej hovoril, umožňujú ľuďom vážiť si to, že ten, kto udeľuje požehnania, a príjemca týchto požehnaní majú výrazne odlišnú identitu, postavenie a podstatu. Tón a spôsob týchto výrokov a pozícia, z ktorej boli vyslovené, sú jedinečné pre Boha, ktorý má identitu Stvoriteľa. Má autoritu a moc, ako aj česť Stvoriteľa a majestát, o ktorom nikto nepochybuje.

Najprv sa pozrime na knihu Genezis 17, 4-6: „Pokiaľ ide o Mňa, pozri, Moja zmluva je s tebou a budeš otcom mnohých národov. Už sa nebudeš volať Abrám, ale tvoje meno bude Abrahám, lebo som ťa učinil otcom mnohých národov. A urobím ťa veľmi plodným a urobím z teba národy a vyjdú z teba králi.“ Tieto slová boli zmluvou, ktorú Boh uzatvoril s Abrahámom, ako aj Božím požehnaním Abraháma: Boh ho učinil otcom národov a urobil ho veľmi plodným. Vzišli z neho národy a vzišli z neho i králi. Vidíš v týchto slovách Božiu autoritu? A ako ju vnímaš? Ktorý aspekt podstaty Božej autority vidíš? Pri pozornom čítaní týchto slov nie je ťažké zistiť, že autorita a identita Boha sa jasne prejavuje v znení Božích výrokov. Napríklad, keď Boh hovorí: „Moja zmluva je s tebou a budeš… som ťa učinil… urobím ťa…“ také frázy ako „budeš“ a „urobím ťa“, ktorých znenie potvrdzuje Božiu identitu a autoritu, sú v jednom ohľade ukazovateľom Stvoriteľovej vernosti; v inom zvláštne slová, ktoré používa Boh s identitou Stvoriteľa a zároveň sú súčasťou bežnej slovnej zásoby. Ak niekto povie, že dúfa, že iný človek bude veľmi plodný, urobia sa z neho národy a vyjdú z neho králi, potom je to nepochybne akési želanie, nie prisľúbenie alebo požehnanie. Ľudia sa teda neodvážia povedať: „Urobím ťa takým a onakým, budeš taký a onaký,“ pretože vedia, že takú moc nemajú. Nezáleží to od nich a aj keby niečo také povedali, ich slová by boli čistým nezmyslom, poháňaným ich túžbami a ambíciami. Odváži sa niekto hovoriť takýmto veľkolepým tónom, ak cíti, že nemôže splniť svoje želania? Každý praje svojim potomkom všetko dobré a dúfa, že budú vynikať a tešiť sa z veľkého úspechu. „Aké veľké šťastie by bolo, keby sa jeden z nich stal vládcom! Ak by sa jeden z nich stal guvernérom, tiež by to bolo dobré – len aby bol niekto z nich významný!“ To všetko sú želania ľudí, ale svojim potomkom môžu priať len požehnanie a nemôžu naplniť ani uskutočniť žiadne zo svojich sľubov. Vo svojom srdci každý jasne vie, že nemá moc dosiahnuť takéto veci, lebo všetko, čo sa ho týka, je mimo jeho kontroly, a ako by teda mohol rozkazovať o osude iných? Tieto slová môže Boh povedať preto, lebo disponuje takouto autoritou a je schopný splniť všetky prísľuby, ktoré dáva človeku, a uskutočniť všetky požehnania, ktoré človeku udeľuje. Človeka stvoril Boh a pre Boha by bolo hračkou urobiť niekoho nesmierne plodným; na to, aby sa niekoho potomkom darilo, by stačilo Jeho jediné slovo. Boh by sa pre takúto vec nikdy nemusel zapotiť, zaťažovať sa tým ani sa pre to príliš namáhať. Ide totiž o samotnú Božiu moc a autoritu.

Cítite po prečítaní vety „Abrahám sa určite stane veľkým a mocným národom a všetky národy zeme v ňom budú požehnané“ z knihy Genezis 18, 18 Božiu autoritu? Vnímate výnimočnosť Stvoriteľa? Vnímate Jeho nadradenosť? Božie slová sú isté. Boh nevyslovuje takéto slová preto, že by si bol istý úspechom, alebo na to, aby ho takto prezentoval. Naopak, sú dôkazom autority Božích výrokov a sú prikázaním, ktoré napĺňa Božie slová. Existujú dva výrazy, ktorým by ste tu mali venovať pozornosť. Keď Boh hovorí: „Abrahám sa určite stane veľkým a mocným národom a všetky národy zeme v ňom budú požehnané,“ je v týchto slovách nejaký prvok dvojzmyselnosti? Nejaký prvok, ktorý by vyvolával obavy alebo strach? Kvôli slovám „určite“ a „bude“ obsiahnutým v Božích výrokoch sa tieto prvky, ktoré sú človeku vlastné a často sa v ňom prejavujú, nikdy nevzťahovali na Stvoriteľa. Nikto by sa neodvážil použiť takéto slová, keď želá druhým dobro ani požehnať druhého s takou istotou, že mu dá veľký a mocný národ, alebo prisľúbiť, že v ňom budú požehnané všetky národy zeme. Čím istejšie sú Božie slová, tým viac o niečom svedčia – a čo je to niečo? Sú dôkazom toho, že Boh má autoritu, ktorou môže tieto veci vykonať a že ich uskutočnenie je nevyhnutné. Boh si bol vo svojom srdci bez najmenšieho zaváhania istý všetkým, čím Abraháma požehnal. Navyše sa to všetko uskutočnilo v súlade s Jeho slovami a žiadna sila to nemohla zmeniť, prekaziť, znemožniť alebo narušiť ich naplnenie. Bez ohľadu na to, čo by sa ešte stalo, nič by nemohlo zrušiť alebo ovplyvniť naplnenie a uskutočnenie Božích slov. Toto je samotná moc slov vyrieknutých z úst Stvoriteľa a autorita Stvoriteľa, ktorá nestrpí odmietanie človeka! Máš po prečítaní týchto slov ešte stále pochybnosti? Tieto slová zazneli z Božích úst a v Božích slovách je moc, majestát a autorita. Takúto moc a autoritu a nevyhnutnosť vykonania skutočnosti nedosiahne ani neprekoná žiadna stvorená či nestvorená bytosť. Len Stvoriteľ môže hovoriť s ľuďmi takýmto tónom a intonáciou a fakty preukázali, že Jeho prísľuby nie sú prázdnymi slovami ani márnymi chválami, ale vyjadrením jedinečnej autority, ktorú neprekoná žiadna osoba, udalosť ani vec.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 93

Božie požehnania

Gn 17, 4-6 Pokiaľ ide o Mňa, pozri, Moja zmluva je s tebou a budeš otcom mnohých národov. Už sa nebudeš volať Abrám, ale tvoje meno bude Abrahám, lebo som ťa učinil otcom mnohých národov. A urobím ťa veľmi plodným a urobím z teba národy a vyjdú z teba králi.

Gn 18, 18-19 Abrahám sa určite stane veľkým a mocným národom a všetky národy zeme v ňom budú požehnané. Veď ho poznám a viem, že prikáže svojim synom a svojmu domu zachovávať Jahveho cestu, aby vykonávali spravodlivosť a súd, aby Jahve splnil Abrahámovi to, čo mu sľúbil.

Gn 22, 16-18 „Prisahal som na seba,“ riekol Jahve, „lebo si to urobil a neušetril si svojho jediného syna. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol Môj hlas.“

Jób 42, 12 A tak Jahve požehnal Jóbove ďalšie dni viac ako predchádzajúce, lebo mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc volov a tisíc oslíc.

Jedinečný spôsob a vlastnosti Stvoriteľových výrokov sú symbolom Jeho jedinečnej identity a autority (Vybraná pasáž)

Aký je rozdiel medzi slovami, ktoré hovorí Boh, a slovami, ktoré hovorí človek? Keď čítaš tieto slová, ktoré vyslovil Boh, cítiš silu Jeho slov a Jeho autoritu. Ako sa cítiš, keď počuješ ľudí hovoriť takéto slová? Považuješ ich za nesmierne arogantných a chválenkárskych, za ľudí, ktorí sa predvádzajú? Veď nemajú takú moc ani autoritu, a tak vôbec nedokážu dosiahnuť takéto veci. To, že sú si takí istí svojimi sľubmi, len svedčí o ľahostajnosti ich poznámok. Ak niekto hovorí takéto slová, potom je nepochybne arogantný a príliš sebavedomý a javí sa ako klasický príklad archanjelskej povahy. Tieto slová vyšli z Božích úst. Vnímaš v nich nejaký prvok arogancie? Máš pocit, že Božie slová sú len žartom? Božie slová sú autoritou a skutočnosťou a skôr, ako ich Boh vyriekne zo svojich úst, čiže kým sa rozhodne niečo urobiť, tak to už aj vykonal. Možno povedať, že všetko to, čo Boh povedal Abrahámovi, bola zmluva, ktorú Boh uzatvoril s Abrahámom, a prísľub, ktorý mu dal. Tento prísľub bol ustanovenou ako aj vykonanou skutočnosťou, a tieto skutočnosti sa postupne napĺňali v Božích myšlienkach podľa Božieho plánu. Takže to, že Boh hovorí takéto slová, neznamená, že má arogantnú povahu, pretože Boh môže takéto veci dosiahnuť. Má takúto moc a autoritu, je plne schopný takéto činy realizovať a ich uskutočnenie je v plnom rozsahu Jeho schopností. Keď z Božích úst zaznievajú slová ako tieto, sú zjavením a vyjadrením skutočnej Božej povahy, dokonalým zjavením a prejavom Božej podstaty a autority, a nejestvuje nič primeranejšie a vhodnejšie ako dôkaz Stvoriteľovej identity. Spôsob, tón a znenie takýchto výrokov sú presne známkou Stvoriteľovej identity a dokonale zodpovedajú výrazu vlastnej Božej identity; nie je v nich žiadna pretvárka ani nečistota. Sú úplne a absolútne dokonalým prejavom podstaty a autority Stvoriteľa. Čo sa týka stvorených bytostí, tie nemajú ani takúto autoritu, ani podstatu, a už vôbec nie moc, ktorú dáva Boh. Ak sa človek takto správa, potom je to určite prejav jeho skazenej povahy. Koreňom toho je rušivý vplyv ľudskej arogancie a bezuzdnej ctižiadosti a odhalenie zlomyseľných úmyslov nikoho iného ako diablov a satana, ktorí chcú ľudí zavádzať a zlákať ich, aby zradili Boha. Ako sa Boh pozerá na to, čo sa zjavuje takýmto jazykom? Hovorí, že si chceš prisvojiť Jeho miesto, chceš sa za Neho vydávať a nahradiť Ho. Keď napodobňuješ tón Božích výrokov, tvojím úmyslom je nahradiť Božie miesto v ľudských srdciach, privlastniť si ľudstvo, ktoré právom patrí Bohu. Toto je čisto a jednoducho satan. Sú to činy potomkov archanjela, ktoré sú pre nebo neprípustné! Sú medzi vami takí, ktorí niekedy určitým spôsobom napodobňovali Boha tým, že povedali niekoľko slov s úmyslom pomýliť a zavádzať ľudí, a vzbudili v nich pocit, akoby slová a činy tejto osoby mali autoritu a moc Boha, akoby podstata a identita tejto osoby boli jedinečné, ba dokonca akoby tón slov tejto osoby bol podobný Božiemu? Urobili ste už niekedy niečo podobné? Napodobňovali ste niekedy Boží tón vo svojom prejave gestami, ktoré akoby predstavovali Božiu povahu, pričom ste sa domnievali, že ide o moc a autoritu? Koná alebo plánuje konať väčšina z vás často takýmto spôsobom? Keď teraz skutočne vidíte, vnímate a poznáte autoritu Stvoriteľa a pozriete sa späť na to, čo ste kedysi robili a čo ste o sebe prezrádzali, nie je vám zle? Uvedomujete si svoju nehodnosť a nehanebnosť? Po rozanalyzovaní povahy a podstaty takýchto ľudí by sme mohli povedať, že sú prekliatymi plodmi pekla a že každý, kto robí takéto veci, privoláva na seba poníženie? Uvedomujete si vážnosť tejto prirodzenosti? Nakoľko je to vážne? Úmyslom ľudí, ktorí takto konajú, je napodobňovať Boha. Chcú byť Bohom, aby ich ľudia uctievali ako Boha. Chcú odstrániť Božie miesto v ľudských srdciach a zbaviť sa Boha, ktorý pôsobí medzi ľuďmi. Robia to preto, aby dosiahli svoj cieľ ovládať ľudí, pohlcovať ich a zmocňovať sa ich. Každý má takéto podvedomé túžby a ambície a žije v takejto skazenej satanskej podstate, v satanskej prirodzenosti, v ktorej je v nepriateľstve s Bohom, zrádza Ho a chce sa Ním stať. Ešte aj po Mojom duchovnom spoločenstve na tému Božej autority sa chcete alebo túžite vydávať za Boha alebo Ho napodobňovať? Stále túžite byť Bohom a želáte si sa Ním stať? Človek nemôže napodobniť Božiu autoritu ani sa zosobniť s Božou identitou a postavením. Hoci dokážeš napodobniť tón, ktorým Boh hovorí, Božiu podstatu napodobniť nevieš. Aj keď dokážeš stáť na Božom mieste a vydávať sa za Boha, nikdy nebudeš schopný vykonať to, čo zamýšľa vykonať Boh, a nikdy nebudeš schopný vládnuť a všetkému rozkazovať. V Božích očiach budeš navždy malou stvorenou bytosťou a bez ohľadu na to, aké veľké sú tvoje zručnosti a schopnosti, i na to, koľko talentov máš, vo svojej celistvosti si pod nadvládou Stvoriteľa. Aj keď dokážeš vysloviť niekoľko odvážnych slov, nepreukazuješ tým, že máš podstatu Stvoriteľa, ani to neznamená, že máš Jeho autoritu. Autorita a moc Boha sú podstatou Jeho samotného. Nenaučil sa ich ani si ich nepridal zvonku, ale sú vrodenou podstatou samotného Boha. A tak vzťah medzi Stvoriteľom a stvorenými bytosťami nemožno nikdy zmeniť. Ako jeden člen stvoreného ľudstva si človek musí zachovať svoje vlastné postavenie a správať sa svedomito. Poctivo si chráň to, čo ti Stvoriteľ zveril. Nejednaj proti pravidlám, nerob veci, ktoré presahujú hranice tvojich schopností alebo sú Bohu odporné. Nesnaž sa byť veľkým alebo stať sa nadčlovekom, či vyvyšovať sa nad ostatných, ani sa nesnaž stať sa Bohom. Ľudia by nemali túžiť po tom, aby takí boli. Snaha stať sa veľkým alebo nadčlovekom je absurdná. Túžba stať sa Bohom je ešte hanebnejšia, je odporná a opovrhnutiahodná. To, čo je chvályhodné a čoho by sa mali stvorené bytosti držať viac než čohokoľvek iného, je stať sa pravou stvorenou bytosťou. To je jediný cieľ, o ktorý by mali všetci ľudia usilovať.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 94

Stvoriteľova autorita nie je obmedzená časom, priestorom ani geografiou a nedá sa vypočítať (Vybrané pasáže)

Pozrime sa na knihu Genezis 22, 17-18. Je to ďalší úryvok, ktorý vyslovil Boh Jahve a v ktorom povedal Abrahámovi: „Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol Môj hlas.“ Boh Jahve požehnal Abraháma mnohokrát, aby sa jeho potomstvo rozmnožilo – ale do akej miery sa malo rozmnožiť? Do takej, o akej hovorí Písmo: „ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu“. To znamená, že Boh chcel Abraháma obdarovať potomstvom početným ako hviezdy na nebi a hojným ako piesok na morskom pobreží. Boh hovoril pomocou podobenstiev a z týchto podobenstiev nie je ťažké pochopiť, že Boh nechcel Abraháma obdarovať len jedným, dvoma alebo dokonca len tisíckami potomkov, ale nespočítateľným číslom, dostatočným na to, aby vytvorili množstvá národov, pretože Boh Abrahámovi prisľúbil, že bude otcom mnohých národov. Rozhodol však o tomto čísle človek alebo Boh? Môže človek kontrolovať, koľko bude mať potomkov? Je to na ňom? Od človeka nezávisí ani to, či ich vôbec bude mať niekoľko, a nieto ešte „ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu“. Kto by si neželal, aby jeho potomkov bolo toľko ako hviezd? Žiaľ, veci sa nie vždy vyvíjajú podľa toho, ako chceš. Bez ohľadu na to, aký je človek šikovný alebo schopný, nie je to na ňom. Nikto nemôže vybočiť z toho, čo nariadil Boh. Koľko ti dovolí, toľko budeš mať: ak ti Boh dá málo, potom nikdy nebudeš mať veľa, a ak ti dá veľa, nemá zmysel sa rozhorčovať nad tým, koľko máš. Nie je to tak? To všetko závisí od Boha, nie od človeka! Človeku vládne Boh a nikto nie je výnimkou!

Keď Boh povedal: „Rozmnožím tvoje potomstvo,“ bola to zmluva, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom, a podobne ako zmluva, ktorej znamením bola dúha, sa mala uskutočniť naveky, a bol to tiež prísľub, ktorý dal Boh Abrahámovi. Jedine Boh je spôsobilý a schopný uskutočniť tento sľub. Bez ohľadu na to, či tomu človek verí a prijíma to alebo nie, a bez ohľadu na to, ako sa na to človek pozerá a ako to vníma, sa to všetko do písmena splní podľa slov, ktoré vyslovil Boh. Božie slová sa nezmenia preto, že sa zmení ľudská vôľa alebo predstavy a nezmenia sa ani preto, že sa zmení nejaká osoba, udalosť alebo vec. Všetko môže zaniknúť, ale Božie slová ostávajú naveky. V skutočnosti je deň, keď všetko zanikne, presne tým dňom, keď sa úplne naplnia Božie slová, pretože On je Stvoriteľ, má autoritu a moc Stvoriteľa a ovláda všetky veci a celú životnú silu. Dokáže z ničoho urobiť niečo a z niečoho urobiť nič. Riadi premenu všetkých vecí zo živých na mŕtve. Pre Boha nie je nič jednoduchšie ako rozmnožiť niečie potomstvo. Človeku to znie fantasticky, ako rozprávka, ale pre Boha to, čo sa rozhodne a sľúbi vykonať, nie je fantastické ani rozprávkové. Skôr je to skutočnosť, ktorú Boh už videl a určite sa uskutoční. Vážite si to? Dokazujú fakty, že Abrahámovi potomkovia boli početní? Akí početní boli? Takí ako „hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu“ o ktorých hovorí Boh? Rozšírili sa do všetkých národov a krajov, do všetkých končín sveta? Čím sa táto skutočnosť dosiahla? Uskutočnila sa autoritou Božích slov? Niekoľko stoviek či tisícok rokov po tom, čo Boh vyslovil svoje slová, sa Jeho slová naďalej napĺňali a neustále sa uskutočňovali. Je to moc Božích slov a dôkaz Jeho autority. Keď Boh na počiatku všetko stvoril, povedal: „Nech sa objaví svetlo!“ a objavilo sa svetlo. Stalo sa to veľmi rýchlo, naplnilo sa to vo veľmi krátkom čase a pri uskutočňovaní a napĺňaní nedošlo k žiadnemu oneskoreniu. Účinky Božích slov boli okamžité. Oboje boli prejavom Božej autority, ale keď Boh požehnal Abraháma, umožnil človeku vidieť druhú stránku podstaty Božej autority, ako aj skutočnosť, že Stvoriteľova autorita je nevypočítateľná, a navyše umožnil človeku vidieť praktickejšiu, znamenitejšiu stránku Stvoriteľovej autority.

Po vyslovení Božích slov preberá Božia autorita velenie nad týmto dielom a skutočnosť prisľúbená Božími ústami sa postupne začína stávať realitou. V dôsledku toho sa vo všetkom začnú objavovať zmeny, podobne ako keď sa s príchodom jari zazelená tráva, rozkvitnú kvety, pučia stromy, vtáky začnú spievať, priletia späť husi a polia sa hemžia ľuďmi… S príchodom jari sa všetko omladzuje, a to je zázračný čin Stvoriteľa. Keď Boh uskutočňuje svoje prísľuby, všetko na nebi i na zemi sa obnovuje a mení v súlade s Božími myšlienkami – nič nie je výnimkou. Keď Božie ústa vyslovia nejaký záväzok alebo sľub, všetko slúži ich naplneniu a vykonáva sa v záujme ich naplnenia. Všetky stvorenia sú ovládané a usporiadané pod nadvládou Stvoriteľa, zohrávajú svoju príslušnú úlohu a plnia svoju príslušnú funkciu. Toto je prejav Stvoriteľovej autority. Čo za tým vidíte? Ako spoznáte Božiu autoritu? Má Božia autorita nejaký rozsah? Je nejako časovo ohraničená? Dá sa povedať, že má určitú výšku alebo dĺžku? Možno povedať, že má istú veľkosť alebo silu? Dá sa merať podľa ľudskej miery? Božia autorita sa nezapína a nevypína, neprichádza a neodchádza a nikto nemôže zmerať, aká veľká je Jeho autorita. Bez ohľadu na to, koľko času uplynie, keď Boh požehná človeka, toto požehnanie bude pretrvávať, čo bude svedčiť o neoceniteľnej Božej autorite a umožní ľudstvu znovu a znovu uzrieť zjavenie neuhasiteľnej životnej sily Stvoriteľa. Každý prejav Jeho autority je dokonalou ukážkou slov z Jeho úst, ktoré sa ukazujú všetkým veciam a ľudstvu. Okrem toho všetko, čo sa uskutočňuje prostredníctvom Jeho autority, je neporovnateľne nádherné a absolútne bezchybné. Možno povedať, že Jeho myšlienky, slová, autorita a celé dielo, ktoré koná, sú neporovnateľne krásnym obrazom a ľudský jazyk nedokáže pre stvorenia vyjadriť ich dôležitosť a hodnotu. Keď Boh dáva človeku prísľub, pozná ho tak dobre ako vlastnú dlaň, či už ide o to, kde žije, alebo čo robí, o jeho minulosť pred prijatím zasľúbenia alebo po ňom, alebo o to, aké veľké boli zvraty v prostredí, v ktorom žije. Nezáleží na tom, koľko času uplynie od toho, čo Boh vyslovil svoje slová, pre Neho je to akoby ich práve vyslovil. To znamená, že Boh má moc a takú autoritu, že môže sledovať, kontrolovať a splniť každý prísľub, ktorý dá ľudstvu, a bez ohľadu na to, o aký prísľub ide, ako dlho potrvá, kým sa úplne naplní, a navyše bez ohľadu na to, ako široký je rozsah, ktorého sa jeho uskutočnenie dotýka – napríklad čas, zemepis, rasa a tak ďalej –, tento prísľub sa uskutoční a splní. Ba čo viac, jeho uskutočnenie a naplnenie si od Neho nevyžaduje ani najmenšiu námahu. O čom to svedčí? Dokazuje to, že rozsah Božej autority a moci stačí na to, aby kontroloval celý vesmír a ľudstvo. Boh stvoril svetlo, ale to neznamená, že riadi len svetlo alebo len vodu, pretože ju stvoril, a že všetko ostatné s Bohom nesúvisí. Nebolo by to mylné chápanie? Hoci sa Božie požehnanie Abraháma po niekoľkých stovkách rokov postupne vytratilo z pamäti človeka, pre Boha zostal tento prísľub stále rovnaký. Ešte stále bol v procese uskutočňovania a nikdy sa nezastavil. Človek nikdy nevedel ani nepočul, ako Boh uplatňoval svoju autoritu, ako bolo všetko riadené a usporiadané a koľko úžasných príbehov sa počas tohto obdobia odohralo medzi všetkým Božím stvorením. Každý úžasný kúsok prejavu Božej autority a zjavenia Jeho činov sa však vo všetkom odovzdal a vyzdvihol, všetko ukazovalo a hovorilo o zázračných činoch Stvoriteľa a každý mnohokrát vyrozprávaný príbeh o Stvoriteľovej zvrchovanosti nad všetkým bude navždy ohlasovaný všetkými vecami. Autorita, ktorou Boh všetkému vládne, a Božia moc všetkému ukazujú, že Boh je prítomný všade a v každom čase. Keď sa staneš svedkom všadeprítomnosti Božej autority a moci, uvidíš, že Boh je prítomný všade a v každom čase. Božia autorita a moc nie sú obmedzené časom, zemepisom, priestorom ani žiadnou osobou, udalosťou či vecou. Rozsah Božej autority a moci presahuje ľudskú predstavivosť. Pre človeka je nepochopiteľná, nepredstaviteľná a človek ju nikdy úplne nespozná.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 95

Stvoriteľova autorita nie je obmedzená časom, priestorom ani geografiou a nedá sa vypočítať (Vybraná pasáž)

Niektorí ľudia si radi domýšľajú a predstavujú, ale kam až môže siahať ľudská predstavivosť? Môže ísť za hranice tohto sveta? Je človek schopný odvodiť a predstaviť si pravosť a presnosť Božej autority? Sú odvodzovanie a predstavivosť človeka schopné umožniť mu dosiahnuť poznanie Božej autority? Môžu dosiahnuť, aby si človek skutočne vážil Božiu autoritu a podriadil sa jej? Fakty dokazujú, že ľudský úsudok a predstavivosť sú len výplodom ľudského intelektu a neposkytujú človeku ani najmenšiu pomoc či úžitok pri spoznávaní Božej autority. Po čítaní sci-fi literatúry si niektorí dokážu predstaviť Mesiac alebo to, ako vyzerajú hviezdy. To však neznamená, že človek rozumie Božej autorite. Predstavivosť človeka je jednoducho len predstavivosť. Fakty týkajúce sa týchto vecí, teda ich spojenie s Božou autoritou, vôbec nechápe. Čo z toho, aj keby si bol na Mesiaci? Azda to svedčí o tom, že chápeš Božiu autoritu viacrozmerne? Svedčí to o tom, že si dokážeš predstaviť rozsah Božej autority a moci? Keďže odvodzovanie a predstavivosť človeka mu neumožňujú spoznať Božiu autoritu, čo by mal robiť? Najmúdrejšie by bolo nič si nedomýšľať ani nepredstavovať, teda človek sa nikdy nesmie spoliehať na predstavivosť ani na svoje domnienky, keď ide o spoznávanie Božej autority. Čo vám týmto chcem povedať? Poznanie Božej autority, moci, Jeho vlastnej identity a Božej podstaty nemožno dosiahnuť spoliehaním sa na svoju predstavivosť. Keďže pri poznávaní Božej autority sa nemôžete spoliehať na predstavivosť, akým spôsobom potom môžete dosiahnuť skutočné poznanie Božej autority? Spôsob, ako to dosiahnuť, je jesť a piť Božie slová, byť v duchovnom spoločenstve a zakúšať Božie slová. Takto budete postupne zažívať a overovať si Božiu autoritu a postupne jej začnete rozumieť a spoznávať ju. To je jediný spôsob, ako dôjsť k poznaniu Božej autority; žiadne skratky nejestvujú. Požiadať vás o to, aby ste si nič nepredstavovali, nie je to isté ako nútiť vás pasívne sedieť a očakávať zničenie alebo vám brániť v akejkoľvek činnosti. Nepoužívať mozog na premýšľanie a predstavovanie si znamená nepoužívať logiku na vyvodzovanie záverov, vedomosti na analyzovanie a vedu ako základ, ale namiesto toho si vážiť, overovať a potvrdzovať, že Boh, v ktorého veríš, má autoritu, potvrdzovať, že má zvrchovanosť nad tvojím osudom a že Jeho moc v každom okamihu dokazuje, že On sám je pravý Boh, a to prostredníctvom Božích slov, pravdy a všetkého, s čím sa v živote stretávaš. To je jediný spôsob, ktorým môže ktokoľvek pochopiť Boha. Niektorí hovoria, že by chceli nájsť jednoduchý spôsob, ako tento cieľ dosiahnuť, ale napadá vám takýto spôsob? Hovorím ti, že o tom nemusíš premýšľať, lebo nejestvujú žiadne iné spôsoby! Jediným spôsobom je svedomito a vytrvalo spoznávať a overovať si, čo Boh má a čím je, prostredníctvom každého slova, ktoré vyjadruje, a všetkého, čo koná. To je jediný spôsob, ako spoznať Boha. Lebo to, čo Boh má a čím je, a všetko Božie nie je pusté a prázdne, ale praktické.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 96

Skutočnosť Stvoriteľovej kontroly a nadvlády nad všetkými vecami a živými bytosťami svedčí o pravej existencii Jeho autority

V Knihe Jób je zaznamenané Jahveho požehnanie Jóba. Čím Boh obdaroval Jóba? „A tak Jahve požehnal Jóbove ďalšie dni viac ako predchádzajúce, lebo mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc volov a tisíc oslíc.“ (Jób 42, 12) Čo boli tieto veci, ktoré boli dané Jóbovi, z pohľadu človeka? Boli majetkom ľudstva? Nebol by Jób s týmto majetkom v tom veku veľmi bohatý? Ako potom získal takýto majetok? Čo spôsobilo jeho bohatstvo? Je samozrejmé, že Jób k nemu prišiel vďaka Božiemu požehnaniu. O tom, ako sa Jób na tento majetok pozeral a ako vnímal Božie požehnania, tu nebudeme diskutovať. Pokiaľ ide o Božie požehnania, všetci ľudia dňom i nocou túžia po tom, aby ich Boh požehnal. Človek však nemá žiadnu kontrolu nad tým, koľko majetku môže počas svojho života získať, ani nad tým, či môže od Boha prijať požehnania – to je nesporný fakt! Boh má autoritu a moc udeliť človeku akýkoľvek majetok, umožniť človeku získať akékoľvek dobrodenie, a predsa existujú princípy Božieho požehnania. Akých ľudí Boh požehnáva? Samozrejme, že požehnáva ľudí, ktorých má rád! Boh požehnal Abraháma aj Jóba, no požehnania, ktoré dostali, neboli rovnaké. Boh požehnal Abraháma potomstvom, ktorého bolo toľko ako piesku a hviezd. Keď Boh požehnal Abraháma, spôsobil, že potomkovia jedného človeka a jedného národa sa stali mocnými a prosperujúcimi. V tom vládla ľudstvu Božia autorita, ktorá vdýchla dych Boha medzi všetky veci a živé bytosti. Pod zvrchovanosťou Božej autority sa toto ľudstvo rozmnožovalo a existovalo rýchlosťou a v rozsahu, ktorý určil Boh. Konkrétne životaschopnosť tohto národa, rýchlosť jeho rastu a priemerná dĺžka života boli súčasťou Božích opatrení a princíp toho všetkého bol úplne založený na prísľube, ktorý dal Boh Abrahámovi. To znamená, že bez ohľadu na okolnosti, Božie prísľuby pokračujú bez prekážok a uskutočňujú sa pod prozreteľnosťou Božej autority. V prísľube, ktorý Boh dal Abrahámovi, bez ohľadu na prevraty vo svete, na dobu a na katastrofy, ktoré ľudstvo prežilo, Abrahámovi potomkovia nebudú čeliť riziku vyhladenia a ich národ nevymrie. Božie požehnanie však Jóbovi prinieslo nesmierne bohatstvo. Boh mu dal množstvo živých, dýchajúcich stvorení, ktorých špecifiká – ich počet, rýchlosť rozmnožovania, mieru prežitia, množstvo tuku v ich tele a podobne – tiež riadil Boh. Hoci tieto živé bytosti nemali schopnosť hovoriť, aj ony boli súčasťou Stvoriteľových opatrení a princíp, na základe ktorého ich Boh usporiadal, bol založený na požehnaniach, ktoré Boh prisľúbil Jóbovi. V požehnaniach, ktoré dal Boh Abrahámovi a Jóbovi, sa síce ich prísľuby líšili, ale autorita, ktorou Stvoriteľ riadil všetky veci a živé bytosti, bola rovnaká. Každý detail Božej autority a moci je vyjadrený v Jeho rôznych prísľuboch a požehnaniach Abrahámovi a Jóbovi a opäť ukazuje ľudstvu, že Božia autorita ďaleko presahuje ľudskú predstavivosť. Tieto detaily ľudstvu opäť hovoria, že ak túžia spoznať Božiu autoritu, môžu to dosiahnuť len prostredníctvom Božích slov a skúseností s Božím dielom.

Božia autorita zvrchovanosti nad všetkým umožňuje človeku vidieť skutočnosť: Božia autorita nie je obsiahnutá len v slovách: „A Boh riekol: ‚Nech sa objaví svetlo, a objavilo sa svetlo, nech sa objaví obloha, a objavila sa obloha, nech sa objaví súš, a objavila sa súš,‘“ ale okrem toho je Jeho autorita vyjadrená aj v tom, ako umožnil, aby svetlo naďalej pretrvávalo, ako zabránil tomu, aby obloha zanikla, a ako ponechal zem navždy oddelenú od vody, ako aj v detailoch toho, ako vládol a riadil veci, ktoré stvoril – svetlo, oblohu a zem. Čo ešte vidíte v Božom požehnaní ľudstva? Je zrejmé, že po tom, čo Boh požehnal Abraháma a Jóba, Božie kroky neustali, pretože Boh ešte len začal uplatňovať svoju autoritu a mal v úmysle uskutočniť každé svoje slovo a zrealizovať každý detail, o ktorom hovoril, a tak v nasledujúcich rokoch pokračoval v konaní všetkého, čo zamýšľal. Keďže Boh má autoritu, možno sa človeku zdá, že stačí, aby Boh prehovoril, a bez toho, aby čo i len pohol prstom, sa uskutočnia všetky záležitosti a veci. Takéto predstavy sú dosť absurdné! Ak zastávaš len jednostranný názor, že Boh uzatvára zmluvu s človekom pomocou slov a že všetko pomocou nich uskutočňuje, a nie si schopný vidieť rôzne znamenia a skutočnosti, že Božia autorita má nadvládu nad existenciou všetkých vecí, potom je tvoje chápanie Božej autority veľmi prázdne a smiešne! Ak si človek takto predstavuje Boha, potom treba povedať, že ľudské poznanie Boha bolo zahnané do poslednej priekopy a dostalo sa do slepej uličky, pretože Boh, ako si Ho človek predstavuje, je len strojom, ktorý vydáva príkazy, a nie Bohom, ktorý má autoritu. Čo si si uvedomil na príkladoch Abraháma a Jóba? Všimol si si praktickú stránku Božej autority a moci? Po tom, čo Boh požehnal Abraháma a Jóba, nezostal tam, kde bol, ani neposlal svojich poslov do práce a nečakal na výsledok. Naopak, len čo Boh vyslovil svoje slová, pod vedením Božej autority sa všetko začalo podriaďovať tomu, čo Boh zamýšľal vykonať, a ľudia, veci a predmety, ktoré Boh požadoval, boli pripravení. To znamená, že hneď ako z Božích úst zazneli Jeho slová, v celej krajine sa začala uplatňovať Božia autorita a Boh nastolil smer, aby uskutočnil a naplnil prísľuby, ktoré dal Abrahámovi a Jóbovi. Zároveň urobil všetky náležité plány a prípravy k všetkému, čo bolo potrebné pre každý krok a každú kľúčovú etapu, ktorú plánoval uskutočniť. Počas tohto obdobia Boh nielenže usmerňoval svojich poslov, ale aj všetko, čo stvoril. To znamená, že rozsah, v ktorom sa uplatňovala Božia autorita, nezahŕňal len poslov, ale všetky stvorené veci, ktoré boli usmerňované tak, aby boli v súlade s dielom, ktoré chcel vykonať. Boli to konkrétne spôsoby, ktorými sa uplatňovala Božia autorita. Vo svojich predstavách môžu niektorí chápať Božiu autoritu takto: Boh má autoritu a moc, a tak Mu stačí len zostať v treťom nebi alebo na nejakom pevnom mieste a nemusí vykonávať žiadne konkrétne dielo a celé Božie dielo sa dokončí v Jeho myšlienkach. Niektorí možno veria, že hoci Boh požehnal Abraháma, nemusel urobiť nič a stačilo, keď vyslovil svoje slová. Stalo sa to naozaj tak? Zjavne nie! Hoci má Boh autoritu a moc, Jeho autorita je skutočná a reálna, nie bezduchá. Pravosť a skutočnosť Božej autority a moci sa postupne odhaľuje a stelesňuje vo všetkom Jeho stvorení, v Jeho kontrole nad všetkým a v procese, ktorým vedie a riadi ľudstvo. Každá metóda, každá perspektíva a detail Božej zvrchovanosti nad ľudstvom a nad všetkým, a celé dielo, ktoré vykonal, ako aj Jeho chápanie všetkého – to všetko doslova dokazuje, že Božia autorita a moc nie sú prázdnymi slovami. Jeho autorita a moc sa prejavujú a zjavujú neustále a vo všetkom. Tieto prejavy a zjavenia vypovedajú o skutočnej existencii Božej autority, pretože Boh používa svoju autoritu a moc, aby pokračoval vo svojom diele, a všetkému rozkazoval a vládol v každej chvíli; Jeho moc a autoritu nemôžu nahradiť ani anjeli, ani Boží poslovia. Boh rozhodol, aké požehnania udelí Abrahámovi a Jóbovi – toto rozhodnutie bolo na Ňom. Aj keď Boží poslovia osobne navštívili Abraháma a Jóba, ich konanie vychádzalo z Božích prikázaní a ich činy sa udiali pod Božou autoritou a podobne aj poslovia boli pod Božou zvrchovanosťou. Hoci človek vidí, že Boží poslovia navštevujú Abraháma, a v biblických záznamoch nie je svedkom toho, že by Boh Jahve osobne niečo vykonal, v skutočnosti jediný, kto skutočne uplatňuje moc a autoritu, je samotný Boh, a o tom nikto z ľudí nepochybuje! Hoci si videl, že anjeli a poslovia majú veľkú moc a konali zázraky alebo že vykonali niektoré veci, ktorými ich poveril Boh, ich činy slúžia len na dokončenie Božieho poverenia, a v nijakom prípade nie sú prejavom Božej autority, pretože žiaden človek ani predmet nemá a ani nedisponuje autoritou Stvoriteľa, ktorá by všetko stvorila a všetkému vládla. Žiadny človek ani predmet teda nemôže uplatňovať ani prejavovať autoritu Stvoriteľa.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 97

Autorita Stvoriteľa je nemenná a neporušiteľná

1. Boh tvorí všetko pomocou slov

Gn 1, 3-5 A Boh riekol: „Nech sa objaví svetlo!“ A objavilo sa svetlo. A Boh videl, že svetlo je dobré, a oddelil ho od tmy. A Boh pomenoval svetlo dňom a tmu pomenoval nocou. A večer a ráno boli prvým dňom.

Gn 1, 6-7 A Boh povedal: „Nech sa uprostred vôd nachádza obloha a nech delí vody od vôd.“ A Boh stvoril oblohu a oddelil vody pod oblohou od vôd nad oblohou, a tak sa stalo.

Gn 1, 9-11 A Boh riekol: „Nech sa vody pod nebom zhromaždia na jedno miesto a nech sa objaví súš!“ A tak sa stalo. A Boh nazval súš zemou a zhromaždenie vôd nazval morami; a Boh videl, že je to dobré. A Boh riekol: „Nech zem vydá trávu, bylinu, ktorá prináša semeno, a ovocný strom, ktorý prináša ovocie podľa svojho druhu, ktorého semeno je v ňom, na zemi.“ A tak sa stalo.

Gn 1, 14-15 A Boh riekol: „Nech sú svetlá na nebi, aby oddeľovali deň od noci, a nech určujú znamenia a odlišujú obdobia, dni a roky. A nech sú svetlá na nebi, aby svietili na zem.“ A tak sa stalo.

Gn 1, 20-21 A Boh riekol: „Nech vody hojne prinesú hýbajúce sa živé tvory a vtáctvo, ktoré môže lietať nad zemou na otvorenom nebi.“ A Boh stvoril veľké veľryby a každé živé stvorenie, ktoré sa pohybuje a ktoré vody hojne prinášali, podľa ich druhu a všetko okrídlené vtáctvo podľa jeho druhu. A Boh videl, že je to dobré.

Gn 1, 24-25 A Boh riekol: „Nech zem vydá živú bytosť podľa jej druhu, dobytok, plazy a zver zeme podľa jej druhu.“ A stalo sa tak. A Boh stvoril zver zeme podľa jej druhu a dobytok podľa jeho druhu a všetko, čo sa plazí po zemi podľa jeho druhu. A Boh videl, že je to dobré.

2. Na uzatvorenie zmluvy s človekom Boh používa svoje slová

Gn 9, 11-13 „A uzavriem s vami svoju zmluvu, a už viac nezahubia vody potopy žiadne telo, a už viac nebude potopa, ktorá by zničila zem.“ A Boh riekol: „Toto je znamenie zmluvy, ktorú uzatváram medzi sebou a medzi vami a každou živou bytosťou, ktorá je s vami, na večné pokolenia. Svoju dúhu umiestnim do oblakov a bude znamením zmluvy medzi Mnou a zemou.“

3. Božie požehnania

Gn 17, 4-6 Pokiaľ ide o Mňa, pozri, Moja zmluva je s tebou a budeš otcom mnohých národov. Už sa nebudeš volať Abrám, ale tvoje meno bude Abrahám, lebo som ťa učinil otcom mnohých národov. A urobím ťa veľmi plodným a urobím z teba národy a vyjdú z teba králi.

Gn 18, 18-19 Abrahám sa určite stane veľkým a mocným národom a všetky národy zeme v ňom budú požehnané. Veď ho poznám a viem, že prikáže svojim synom a svojmu domu zachovávať Jahveho cestu, aby vykonávali spravodlivosť a súd, aby Jahve splnil Abrahámovi to, čo mu sľúbil.

Gn 22, 16-18 „Prisahal som na seba,“ riekol Jahve, „lebo si to urobil a neušetril si svojho jediného syna. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol Môj hlas.“

Jób 42, 12 A tak Jahve požehnal Jóbove ďalšie dni viac ako predchádzajúce, lebo mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc volov a tisíc oslíc.

Čo ste videli v týchto troch častiach Svätého písma? Vnímate, že existuje princíp, podľa ktorého Boh uplatňuje svoju autoritu? Napríklad, že Boh použil dúhu, aby s človekom uzavrel zmluvu – umiestnil ju do oblakov, aby človeku povedal, že už nikdy nepoužije potopu na zničenie sveta. Je dúha, ktorú ľudia vidia dnes, tou istou, ktorú Boh vyslovil zo svojich úst? Zmenila sa jej prirodzenosť a význam? Bezpochyby nie. Boh použil svoju autoritu, aby vykonal tento čin, a zmluva, ktorú s človekom uzatvoril, trvá dodnes. O čase, keď sa táto zmluva zmení, rozhodne, samozrejme, Boh. Po tom, čo Boh povedal: „svoju dúhu umiestnim do oblakov,“ Boh vždy dodržiaval túto zmluvu, a to až do dnes. Čo na tom vidíš? Hoci Boh disponuje autoritou a mocou, vo svojom konaní je veľmi prísny a zásadový a zostáva verný svojmu slovu. Jeho prísnosť a princípy Jeho konania poukazujú na neporušiteľnosť Stvoriteľa a neprekonateľnosť Jeho autority. Hoci má najvyššiu autoritu, všetko je pod Jeho nadvládou a má moc všetkému vládnuť, Boh nikdy nepoškodil ani neprerušil svoj vlastný plán a zakaždým, keď uplatňuje svoju autoritu, je to v prísnom súlade s Jeho vlastnými princípmi. Presne sa riadi tým, čo odznelo z Jeho úst, a dodržiava kroky a ciele svojho plánu. Netreba pripomínať, že všetko, čo Boh riadi, dodržiava princípy, podľa ktorých sa uplatňuje Božia autorita, a žiaden človek ani vec nie sú vyňaté z ovládania Jeho autority, ani nemôžu zmeniť princípy, podľa ktorých sa uplatňuje Jeho autorita. V Božích očiach sa tým, ktorí sú požehnaní, dostáva šťastia, ktoré prináša Jeho autorita, a tým, ktorí sú prekliati, sa dostáva z titulu Božej autority trest. Pod zvrchovanosťou Božej autority nie je žiaden človek ani vec vyňatá z uplatňovania Jeho autority, ani nemôžu zmeniť princípy, na základe ktorých sa Jeho autorita uplatňuje. Autorita Stvoriteľa sa nezmení zmenou akéhokoľvek faktora a podobne sa z akéhokoľvek dôvodu nezmenia ani princípy, na základe ktorých sa uplatňuje. Nebo a zem môžu prejsť veľkými otrasmi, ale autorita Stvoriteľa sa nezmení. Všetko môže zaniknúť, ale autorita Stvoriteľa nikdy nezmizne. To je podstata Stvoriteľovej nemennej a neporušiteľnej autority, a v tom spočíva samotná jedinečnosť Stvoriteľa!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 98

Boží príkaz satanovi

Jób 2, 6 A Jahve riekol satanovi: „Pozri, je v tvojich rukách, ale ušetri mu život.“

Satan sa nikdy neodvážil prekonať autoritu Stvoriteľa, a preto žije všetko usporiadane

Toto je úryvok z Knihy Jóbovej a zámeno „on“ v týchto slovách sa vzťahuje na Jóba. Hoci je táto veta krátka, objasňuje mnohé otázky. Opisuje konkrétny rozhovor medzi Bohom a satanom v duchovnej sfére a napovedá nám, že predmetom Božích slov bol satan. Tiež zaznamenáva, čo presne Boh povedal. Božie slová boli pre satana príkazom a rozkazom. Konkrétne detaily tohto rozkazu sa vzťahujú na ušetrenie Jóbovho života a toho, kde Boh určil hranicu satanovho zaobchádzania s Jóbom – satan musel ušetriť Jóbov život. Prvá vec, ktorú sa z tejto vety dozvedáme, je, že to boli slová, ktoré Boh povedal satanovi. Pôvodný text Knihy Jóbovej nám hovorí o pozadí týchto slov: satan chcel obviniť Jóba, a tak predtým, ako ho mohol pokúšať, musel získať Boží súhlas. Keď Boh súhlasil so satanovou žiadosťou pokúšať Jóba, predložil mu nasledujúcu podmienku: „Jób je v tvojich rukách, ale ušetri mu život.“ Aká je prirodzenosť týchto slov? Je to jednoznačne príkaz, rozkaz. Keď si pochopil prirodzenosť týchto slov, mal by si, samozrejme, pochopiť aj to, že ten, kto tento príkaz vydal, bol Boh, a ten, kto tento príkaz prijal a poslúchol, bol satan. Netreba dodávať, že v tomto rozkaze je vzťah medzi Bohom a satanom zrejmý každému, kto číta tieto slová. Samozrejme, toto je aj vzťah medzi Bohom a satanom v duchovnej sfére a rozdiel medzi identitou a postavením Boha a satana, ktorý je zachytený v záznamoch rozhovorov medzi Bohom a satanom v Písme. Je to zreteľný rozdiel medzi identitou a postavením Boha a satana, o ktorom sa dodnes človek môže učiť z konkrétneho príkladu a písomného záznamu. Na tomto mieste musím povedať, že záznam týchto slov je dôležitým dokumentom v ľudskom poznaní identity a postavenia Boha a poskytuje dôležité informácie pre ľudské poznanie Boha. Prostredníctvom tohto rozhovoru medzi Stvoriteľom a satanom v duchovnej sfére môže človek pochopiť ešte jeden konkrétny aspekt v autorite Stvoriteľa. Tieto slová sú ďalším svedectvom o Jeho jedinečnej autorite.

Navonok vedie Boh Jahve dialóg so satanom. Z hľadiska podstaty, sú postoj, s ktorým Boh Jahve hovorí, a postavenie, v ktorom sa nachádza, vyššie ako satanove. To znamená, že Boh Jahve rozkazuje satanovi tónom povelu a hovorí mu, čo má a nemá robiť, že Jób je už v jeho rukách a že s ním môže zaobchádzať, ako chce – ale nesmie ho pripraviť o život. Podtextom je, že hoci bol Jób odovzdaný do satanových rúk, jeho život nie je vydaný satanovi; nikto nemôže vziať Jóbov život z Božích rúk, pokiaľ mu to Boh nedovolí. V tomto príkaze satanovi je jasne vyjadrený Boží postoj a zároveň sa v ňom prejavuje a zjavuje postavenie, z ktorého Boh Jahve hovorí so satanom. Boh Jahve tu má nielen status Boha, ktorý stvoril svetlo a vzduch, všetky veci a živé bytosti, Boha, ktorý je zvrchovaný nad všetkými vecami a živými bytosťami, ale aj Boha, ktorý rozkazuje ľudstvu a podsvetiu a riadi život a smrť všetkých živých bytostí. Kto okrem Boha by sa v duchovnej sfére odvážil vydať satanovi takýto rozkaz? A prečo Boh osobne vydal svoj rozkaz satanovi? Pretože život človeka, vrátane toho Jóbovho, riadi Boh. Boh nedovolil satanovi, aby Jóbovi ublížil alebo ho pripravil o život, a dokonca aj keď mu Boh dovolil Jóba pokúšať, ani tak nezabudol osobitne vydať rozkaz a opäť satanovi zakázal, aby Jóbovi vzal život. Satan sa nikdy neodvážil prekonať Božiu autoritu, ba čo viac, vždy pozorne počúval a poslúchal Božie rozkazy a konkrétne príkazy. Nikdy sa neodvážil vzdorovať im a, samozrejme, neodvážil sa ani svojvoľne zmeniť niektoré z Božích nariadení. To sú hranice, ktoré Boh stanovil satanovi, a preto sa ich satan nikdy neodvážil prekročiť. Nie je toto sila Božej autority? Nie je to svedectvo o Božej autorite? Satan oveľa lepšie ako ľudia chápe, ako sa má správať k Bohu a ako sa má na Boha pozerať, a preto v duchovnej sfére satan veľmi jasne vidí Božie postavenie a autoritu a hlboko si uvedomuje moc Božej autority a princípy, ktoré stoja za uplatňovaním Jeho autority. Vôbec sa ich neodvažuje prehliadať, ani ich nijakým spôsobom porušovať, ani robiť nič, čo prestupuje Božiu autoritu, a už vôbec sa neodvažuje akokoľvek spochybňovať Boží hnev. Hoci je satan vo svojej podstate zlý a arogantný, nikdy sa neodvážil prekročiť hranice a obmedzenia, ktoré mu určil Boh. Milióny rokov tieto hranice striktne dodržiaval, riadil sa každým príkazom a rozkazom, ktorý mu dal Boh, a nikdy sa neodvážil prekročiť ich. Hoci je satan zlomyseľný, je oveľa múdrejší ako skazené ľudstvo; pozná identitu Stvoriteľa aj svoje vlastné hranice. Zo satanových „podriadených“ činov vidno, že Božia autorita a moc sú nebeské nariadenia, ktoré satan nemôže prekonať, a že práve vďaka Božej jedinečnosti a autorite sa všetko mení a rozmnožuje usporiadane a že ľudstvo môže žiť a rozmnožovať sa spôsobom, ktorý stanovil Boh. Pritom žiadna osoba ani predmet nemôže tento poriadok narušiť a žiadna osoba ani predmet nemôže tento zákon zmeniť – všetko totiž pochádza z rúk Stvoriteľa a z Jeho nariadení a autority.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 99

Jedine Boh, ktorý má identitu Stvoriteľa, disponuje jedinečnou autoritou (Vybraná pasáž)

Osobitná identita satana spôsobila, že mnohí ľudia prejavujú veľký záujem o jeho prejavy v rôznych smeroch. Dokonca sa nájde mnoho nerozumných ľudí, ktorí veria, že rovnako ako Boh, aj satan disponuje autoritou, pretože dokáže predvádzať zázraky a robiť veci, ktoré sú pre ľudstvo nemožné. Ľudstvo si teda okrem uctievania Boha vo svojom srdci vyhradzuje miesto aj pre satana, a dokonca ho uctieva ako Boha. Títo ľudia sú poľutovaniahodní a odporní. Sú poľutovaniahodní pre svoju nevedomosť a odporní pre svoje kacírstvo a vrodené zlé jadro. Na tomto mieste považujem za potrebné informovať vás o tom, čo je autorita, čo symbolizuje a čo predstavuje. Všeobecne povedané, sám Boh je autoritou, ktorá symbolizuje nadradenosť a Božiu podstatu, a autorita samotného Boha predstavuje Jeho postavenie a identitu. Keďže je to tak, odváži sa satan tvrdiť, že on sám je Boh? Odváži sa povedať, že všetko stvoril a nad všetkým drží zvrchovanú moc? Samozrejme, že nie! Nie je totiž schopný všetko stvoriť. Doteraz totiž ešte nestvoril nič, čo stvoril Boh, a nikdy nestvoril nič, čo má život. Keďže nemá Božiu autoritu, nikdy nemôže mať postavenie a identitu Boha, a to je dané jeho podstatou. Má rovnakú moc ako Boh? Samozrejme, že nie! Ako nazývame satanove činy a zázraky, ktoré predvádza? Je to moc? Dalo by sa to nazvať autoritou? Pravdaže nie! Satan riadi príval zla a vyrušuje, poškodzuje a narúša každý aspekt Božieho diela. Urobil satan za posledných niekoľko tisíc rokov, okrem toho, že kazí a zneužíva ľudstvo, zvádza a zavádza človeka k skazenosti a k odmietaniu Boha, takže človek kráča smerom do údolia tieňa smrti, niečo, čo si zaslúži čo i len najmenšiu pochvalu, uznanie alebo obdiv zo strany človeka? Keby mal satan autoritu a moc, skazil by ľudstvo? Keby mal satan autoritu a moc, ublížil by ľudstvu? Keby mal satan autoritu a moc, opustilo by ľudstvo Boha a obrátilo sa smerom k smrti? Keďže satan nemá žiadnu autoritu ani moc, čo by sme mali usúdiť o podstate všetkého, čo koná? Sú ľudia, ktorí definujú všetko, čo satan robí, ako obyčajnú ľstivosť, Ja sa však domnievam, že takáto definícia nie je až taká primeraná. Sú zlé skutky, ktorými kazí ľudstvo, len obyčajnou ľsťou? Zlá sila, s akou satan zneužíval Jóba, a jeho zúrivá túžba zneužiť a pohltiť ho, sa nedala dosiahnuť iba ľsťou. Pri pohľade späť boli Jóbove stáda a čriedy, roztrúsené široko-ďaleko po kopcoch a horách, v okamihu preč. V okamihu zmizlo aj Jóbovo veľké šťastie. Mohlo sa to podariť len obyčajnou ľsťou? Prirodzenosť všetkého, čo satan robí, zodpovedá a zhoduje sa s negatívnymi pojmami, ako poškodiť, narušiť, zničiť, uškodiť, zlo, zlomyseľnosť a temnota, a tak je objavenie sa všetkého, čo je nespravodlivé a zlé, neodmysliteľne späté so satanovými činmi a neoddeliteľné od jeho zlej podstaty. Bez ohľadu na to, aký je satan „mocný“, odvážny a ctižiadostivý, aká veľká je jeho schopnosť spôsobovať škody, aké rozsiahle sú techniky, ktorými kazí a zvádza človeka, aké šikovné sú triky a plány, ktorými zastrašuje človeka, a bez ohľadu na to, aká premenlivá je forma, v ktorej existuje, nikdy nedokázal vytvoriť jedinú živú bytosť, stanoviť zákony a pravidlá existencie všetkých vecí ani vládnuť a ovládať žiaden predmet, či už živý, alebo neživý. Vo vesmíre ani na nebesiach nie je jediná osoba alebo predmet, ktorý by sa z neho zrodil alebo by vďaka nemu existoval. Neexistuje jediná osoba alebo predmet, ktorému by vládol alebo ho ovládal. Naopak, nielenže musí žiť pod Božou nadvládou, ale okrem toho sa musí podriadiť všetkým Božím rozkazom a príkazom. Bez Božieho dovolenia sa satan ťažko môže dotknúť čo i len kvapky vody alebo zrnka piesku na zemi. Nemôže pohnúť ani mravcami na zemi, nehovoriac o ľudstve, ktoré Boh stvoril. V Božích očiach má satan menšiu hodnotu ako ľalie na vrchu, vtáky lietajúce vo vzduchu, ryby v mori či červy na zemi. Jeho úlohou uprostred všetkých vecí je všetkému slúžiť, pracovať pre ľudstvo a slúžiť Božiemu dielu a Jeho plánu riadenia. Bez ohľadu na to, aká zlomyseľná je jeho povaha a aká zlá je jeho podstata, jediné, čo môže robiť, je poslušne plniť svoju úlohu: slúžiť Bohu a byť Jeho náprotivkom. Taká je podstata a postavenie satana. Jeho podstata nie je spätá so životom, mocou ani autoritou; je to len hračka v Božích rukách, len akýsi stroj, ktorý slúži Bohu!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 100

Jedine Boh, ktorý má identitu Stvoriteľa, disponuje jedinečnou autoritou (Vybrané pasáže)

Samotnú autoritu možno vysvetliť ako Božiu moc. Po prvé, s istotou možno povedať, že autorita aj moc sú pozitívne. Nespájajú sa s ničím negatívnym a nesúvisia so žiadnymi stvorenými ani nestvorenými bytosťami. Božia moc dokáže stvoriť veci akejkoľvek formy, ktoré majú život a vitalitu, a to určuje život Boha. Boh je život, takže je zdrojom všetkých živých bytostí. Okrem toho môže Božia autorita primäť všetky živé bytosti podriadiť sa každému Božiemu slovu, teda vzniknúť podľa slov z Božích úst a žiť a rozmnožovať sa podľa Božieho príkazu, po ktorom Boh vládne a rozkazuje všetkým živým bytostiam, a nikdy to nebude inak, až na veky vekov. Tieto vlastnosti nemá žiadna osoba ani predmet; takúto moc má a nesie iba Stvoriteľ, a preto sa nazýva autoritou. To je jedinečnosť Stvoriteľa. Ako taká, bez ohľadu na to, či ide o samotné slovo „autorita“, alebo o jej podstatu, každá z nich môže byť spojená len so Stvoriteľom, pretože je symbolom Jeho jedinečnej identity a podstaty a reprezentuje Jeho identitu a postavenie. Okrem Stvoriteľa nemôže byť so slovom „autorita“ spojená žiadna osoba ani predmet. Ide o interpretáciu jedinečnej autority Stvoriteľa.

Hoci satan hľadel na Jóba žiadostivým pohľadom, bez Božieho dovolenia sa neodvážil dotknúť ani jediného chĺpku na jeho tele. Hoci je satan vo svojej podstate zlý a krutý, po tom, čo mu Boh vydal svoj rozkaz, nemal inú možnosť, len sa riadiť Božím príkazom. A tak, hoci bol satan rozzúrený ako vlk medzi ovcami, keď prišlo na Jóba, neodvážil sa zabudnúť na hranice, ktoré mu určil Boh, ani porušiť Božie nariadenia a vo všetkom, čo robil, sa neodvážil odkloniť od princípov a hraníc Božích slov – vari to nie je tak? Z toho je zrejmé, že satan sa neodvažuje odporovať žiadnemu slovu Boha Jahveho. Pre satana je každé slovo z Božích úst rozkazom a nebeským zákonom, vyjadrením Božej autority – za každým Božím slovom sa totiž skrýva Boží trest pre tých, ktorí porušujú Božie príkazy, a tých, ktorí neposlúchajú a odporujú nebeským zákonom. Satan jasne vie, že ak poruší Božie nariadenia, musí prijať dôsledky prekročenia Božej autority a odporovania nebeským zákonom. Aké sú to dôsledky? Netreba dodávať, že sú to jeho tresty od Boha. Satanove činy voči Jóbovi boli len mikrokozmom jeho skazenia človeka, a keď satan tieto činy uskutočňoval, hranice, ktoré Boh stanovil, a rozkazy, ktoré satanovi vydal, boli len mikrokozmom princípov, ktoré stoja za všetkým, čo koná. Okrem toho úloha a postavenie satana v tejto záležitosti boli len mikrokozmom jeho úlohy a postavenia v diele Božieho riadenia a satanova úplná poslušnosť voči Bohu pri jeho pokúšaní Jóba bola len mikrokozmom toho, ako sa satan neodvážil klásť ani najmenší odpor Bohu v diele Božieho riadenia. Aké varovanie vám tieto mikrokozmy dávajú? Spomedzi všetkých vecí, vrátane satana, neexistuje osoba ani vec, ktorá by mohla prekročiť nebeské zákony a nariadenia stanovené Stvoriteľom, a neexistuje osoba ani vec, ktorá by sa odvážila tieto nebeské zákony a nariadenia porušiť, pretože žiadna osoba ani vec nemôže zmeniť ani uniknúť trestu, ktorý Stvoriteľ uvalí na tých, ktorí ich neposlúchajú. Iba Stvoriteľ môže ustanoviť nebeské zákony a nariadenia, iba On má moc uviesť ich do platnosti a len Jeho moc nemôže žiadna osoba ani vec prekročiť. Toto je jedinečná autorita Stvoriteľa a táto autorita je nadradená všetkému, a preto nie je možné povedať, že „Boh je najväčší a satan je na druhom mieste“. Okrem Stvoriteľa, ktorý má jedinečnú autoritu, neexistuje žiaden iný Boh!

Nadobudli ste teraz nové poznanie o Božej autorite? Po prvé, je rozdiel medzi práve spomínanou Božou autoritou a ľudskou mocou? Aký je v nich rozdiel? Niektorí ľudia hovoria, že tieto dva pojmy sa nedajú porovnať. To je pravda! Hoci ľudia hovoria, že tieto dve veci sa nedajú porovnať, v ľudských myšlienkach a predstavách sa moc človeka často zamieňa s autoritou a tieto dve veci sa často navzájom porovnávajú. O čo tu ide? Nerobia ľudia chybu, keď jedno mimovoľne zamieňajú za druhé? Tieto dve veci spolu nesúvisia a nemožno ich porovnávať, no ľudia si napriek tomu nevedia pomôcť. Ako by sa to dalo vyriešiť? Ak chceš skutočne nájsť riešenie, jedinou cestou je pochopiť a spoznať jedinečnú Božiu autoritu. Po tom, čo pochopíš a spoznáš autoritu Stvoriteľa, nebudeš jedným dychom spomínať moc človeka a autoritu Boha.

Na čo sa vzťahuje ľudská moc? Jednoducho povedané, je to schopnosť alebo zručnosť, ktorá umožňuje rozšíriť alebo v čo najväčšej miere zrealizovať skazenú povahu, túžby a ambície človeka. Považuje sa za autoritu? Nech sú ambície a túžby človeka akokoľvek naduté alebo ziskuchtivé, nemožno povedať, že by disponoval autoritou; toto nadúvanie a úspech je nanajvýš len prejavom satanovho bláznovstva medzi ľuďmi a fraškou, v ktorej satan vystupuje ako svoj vlastný predchodca, aby naplnil svoju ambíciu byť Bohom.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 101

Jedine Boh, ktorý má identitu Stvoriteľa, disponuje jedinečnou autoritou (Vybrané pasáže)

Čo symbolizuje Božia autorita? Symbolizuje identitu samotného Boha? Symbolizuje Jeho moc? Jeho jedinečné postavenie? V čom spomedzi všetkého si spozoroval Božiu autoritu? Ako si ju vnímal? Z hľadiska štyroch ročných období, ktoré človek zakúša, môže niekto zmeniť zákon striedania jari, leta, jesene a zimy? Na jar stromy pučia a kvitnú, v lete sú pokryté listami, na jeseň prinášajú ovocie a v zime lístie opadá. Dokáže niekto tento zákon zmeniť? Neodráža to jeden z aspektov Božej autority? Boh povedal: „Nech sa objaví svetlo!“ A objavilo sa svetlo. Existuje stále toto svetlo? Vďaka čomu existuje? Samozrejme, že existuje vďaka Božím slovám a Božej autorite. Existuje ešte stále vzduch, ktorý Boh stvoril? Pochádza vzduch, ktorý človek dýcha, od Boha? Môže niekto odstrániť veci, ktoré pochádzajú od Boha? Môže niekto zmeniť ich podstatu a funkciu? Môže niekto rozvrátiť noc a deň, ktoré vyčlenil Boh, a zákon noci a dňa, ktorý nariadil? Môže niečo také vykonať satan? Aj keď v noci nespíš a považuješ ju za deň, stále je to noc. Môžeš zmeniť svoj denný režim, ale nemôžeš zmeniť zákon o striedaní dňa a noci – túto skutočnosť nedokáže zmeniť nikto, však? Dokáže niekto prinútiť leva, aby oral pôdu ako vôl? Premeniť slona na osla alebo prinútiť sliepku, aby sa vznášala vo vzduchu ako orol? Dokáže niekto prinútiť vlka, aby jedol trávu ako ovca? (Nie.) A je niekto, kto dokáže prinútiť rybu žiť na súši? Nie, to ľudia nedokážu. Prečo nie? Pretože Boh prikázal rybám žiť vo vode, a tak žijú vo vode. Na súši by neprežili a zahynuli by; nedokážu totiž prekonať hranice Božieho príkazu. Všetky veci sa riadia nejakým zákonom a majú hranice svojej existencie a každá z nich má svoje vlastné inštinkty. Tie ustanovil Stvoriteľ a žiaden človek ich nemôže zmeniť ani prekonať. Napríklad lev bude vždy žiť v divočine, v odstupe od ľudských spoločenstiev, a nikdy nebude taký poddajný a verný ako vôl, ktorý s človekom žije a pracuje pre neho. Hoci slony aj osly sú zvieratá a takisto majú štyri nohy a sú tvormi, ktoré dýchajú vzduch, sú to odlišné druhy zvierat, pretože ich Boh tak rozdelil. Každý z nich má svoje vlastné inštinkty, a preto sa nikdy nebudú dať zameniť. Hoci má sliepka dve nohy a krídla rovnako ako orol, nikdy nebude môcť lietať vo vzduchu. Môže maximálne vzlietnuť na strom – to je dané jej inštinktom. Netreba ani dodávať, že to všetko sa odvíja od príkazov Božej autority.

Pri dnešnom vývoji ľudstva možno povedať, že veda prekvitá a úspechy ľudského vedeckého bádania možno opísať ako impozantné. Treba povedať, že ľudské schopnosti sa stále viac rozvíjajú, ale existuje jeden vedecký prielom, ktorý ľudstvo doteraz nedokázalo uskutočniť: ľudstvo vyrobilo lietadlá, lietadlové lode a atómovú bombu, dostalo sa do vesmíru, kráčalo po Mesiaci, vynašlo internet a začalo žiť životným štýlom založeným na špičkových technológiách, a predsa nedokáže vytvoriť niečo živé, čo dýcha. Inštinkty každého živého tvora a zákony, podľa ktorých žije, ako aj kolobeh života a smrti každého druhu živej bytosti – to všetko je nad sily ľudskej vedy a nejde to ovplyvniť. Tu treba povedať, že bez ohľadu na to, aké veľké výšiny dosiahla ľudská veda, nevyrovná sa žiadnej z myšlienok Stvoriteľa a nedokáže rozoznať zázračnosť Jeho stvorenia a moc Jeho autority. Na zemi je toľko oceánov, a predsa nikdy neprekročili svoje hranice a nevystúpili na pevninu podľa svojej vôle, a to preto, lebo Boh každému z nich určil hranice. Zostali tam, kde im prikázal, a bez Božieho dovolenia sa nemôžu voľne pohybovať. Bez Božieho dovolenia sa nesmú navzájom narušovať a môžu sa pohybovať len vtedy, keď to Boh povie, a to, kam idú a kde ostanú, určuje Božia autorita.

Jednoducho povedané, „Božia autorita“ znamená, že všetko je na Bohu. Boh má právo rozhodnúť, ako sa má niečo vykonať, a vykoná sa to presne tak, ako si želá. Zákon všetkých vecí závisí od Boha, a nie od človeka; človek ho nemôže zmeniť. Nemôže ním pohnúť ľudská vôľa, ale naopak, mení sa podľa Božích myšlienok, Božej múdrosti a Božích predurčení. Je to skutočnosť, ktorú nemôže žiaden človek poprieť. Nebo a zem a všetky veci, vesmír, hviezdna obloha, štyri ročné obdobia, to, čo je človeku viditeľné i neviditeľné – to všetko existuje, funguje a mení sa bez najmenšej chyby, pod Božou autoritou, podľa Božích predurčení, prikázaní a zákonov na počiatku stvorenia. Ani jeden človek alebo predmet nemôže zmeniť ich zákony alebo prirodzený priebeh ich fungovania. Vznikli vďaka Božej autorite a vďaka nej aj zanikajú. To je samotná Božia autorita. Teraz, keď už toho bolo toľko povedané, cítiš, že Božia autorita je symbolom Božej identity a postavenia? Môže Božou autoritou disponovať akákoľvek stvorená alebo nestvorená bytosť? Môže ju napodobniť, zosobniť alebo nahradiť akákoľvek osoba, vec alebo predmet?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 102

Identita Stvoriteľa je jedinečná a nemali by ste sa držať myšlienky polyteizmu

Hoci sú satanove zručnosti a schopnosti väčšie ako tie ľudské a dokáže robiť veci, ktoré sú pre človeka nedosiahnuteľné, bez ohľadu na to, či satanovi závidíš alebo sa snažíš dosiahnuť to, čo robí, a na to, či ho nenávidíš alebo sa ti tieto veci hnusia, či ich vidíš, alebo nie, na to, koľko toho môže satan dosiahnuť alebo koľko ľudí dokáže zaviesť, aby ho uctievali a ospevovali, a bez ohľadu na to, ako ho definuješ, nemôžeš povedať, že disponuje Božou autoritou a mocou. Mal by si vedieť, že Boh je Boh, že Boh je len jeden, a okrem toho by si mal vedieť, že len Boh má autoritu a moc všetko ovládať a všetkému vládnuť. Len preto, že satan dokáže zavádzať ľudí a vydávať sa za Boha, napodobňovať znamenia a zázraky, ktoré vykonal Boh, a urobil podobné veci ako Boh, sa mylne domnievaš, že Boh nie je jedinečný, že existuje mnoho bohov, že títo rôzni bohovia disponujú len väčšími či menšími schopnosťami a že existujú rozdiely v miere moci, ktorú majú. Ich veľkosť hodnotíš podľa toho, v akom poradí prišli, a podľa ich veku, a nesprávne sa domnievaš, že okrem Boha existujú aj iné božstvá, a myslíš si, že Božia moc a autorita nie sú jedinečné. Ak máš takéto myšlienky, ak neuznávaš jedinečnosť Boha, neveríš, že jedine Boh má autoritu, a ak lipneš na polyteizme, potom ti hovorím, že si spodina stvorenia, skutočné stelesnenie satana a absolútne zlý človek! Rozumiete, čo sa vás týmito slovami snažím naučiť? Nezávisle od času, miesta a tvojej minulosti si nesmieš zamieňať Boha so žiadnou inou osobou, vecou alebo predmetom. Bez ohľadu na to, aká nepoznaná a nedostupná sa ti zdá byť autorita a podstata samotného Boha, ako veľmi sa satanove skutky a slová zhodujú s tvojimi predstavami a fantáziou, a bez ohľadu na to, ako ťa uspokojujú, nebuď hlúpy, nezamieňaj si tieto pojmy, nepopieraj existenciu ani identitu a postavenie Boha, nevyháňaj Boha z domu a neprivádzaj doňho satana, aby nahradil Boha v tvojom srdci a bol tvojím Bohom. Vôbec nepochybujem o tom, že si dokážete predstaviť dôsledky takéhoto konania!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 103

Aj keď je ľudstvo skazené, stále žije pod zvrchovanosťou Stvoriteľovej autority

Satan kazí ľudstvo už tisíce rokov. Spôsobil nevýslovné množstvo zla, zavádzal generáciu za generáciou a vo svete páchal ohavné zločiny. Zneužíval človeka, zavádzal ho a zvádzal, aby sa postavil proti Bohu, a páchal zlé skutky, ktoré znovu a znovu vyrušovali a poškodzovali Boží plán riadenia. Pod Božou autoritou však všetky veci a živé tvory naďalej dodržiavajú pravidlá a zákony stanovené Bohom. V porovnaní s Božou autoritou je satanova zlá prirodzenosť a rozpínavosť taká odporná, nechutná a podlá, a pritom taká malá a zraniteľná. Hoci satan chodí medzi všetkým, čo Boh stvoril, na ľuďoch, veciach a predmetoch, ktoré Boh prikázal, nedokáže uskutočniť ani najmenšiu zmenu. Uplynulo niekoľko tisíc rokov a ľudstvo sa stále teší zo svetla a vzduchu, ktoré mu daroval Boh, stále dýcha dychom, ktorý vydychuje sám Boh, teší sa z kvetov, vtákov, rýb a hmyzu, ktoré stvoril, a má radosť zo všetkého, čo mu dal. Deň a noc sa stále navzájom striedajú, štyri ročné obdobia sa striedajú ako zvyčajne; husi, ktoré lietajú na oblohe, v zime odlietajú a na jar sa stále vracajú. Ryby vo vode nikdy neopúšťajú rieky a jazerá – svoj domov; počas letných dní cikády na zemi zo srdca spievajú, na jeseň zasa cvrčky v tráve jemne cvrlikajú v rytme vetra; husi sa zhromažďujú do kŕdľov, zatiaľ čo orly zostávajú osamotené. Skupiny levov sa živia lovom, losy neopúšťajú trávu a kvety… Všetky druhy živých tvorov spomedzi všetkých vecí odchádzajú a vracajú sa a potom opäť odchádzajú, v jedinom okamihu sa dejú milióny zmien – ale to, čo sa nemení, sú ich inštinkty a zákony prežitia. Žijú z Božieho zaopatrenia a obživy a nikto nemôže zmeniť ich inštinkty ani narušiť pravidlá ich prežitia. Hoci ľudstvo, ktoré žije uprostred všetkého, satan skazil a zaviedol, človek sa stále nemôže vzdať vody, vzduchu ani ničoho, čo stvoril Boh, a človek stále žije a rozmnožuje sa v tomto priestore, ktorý stvoril Boh. Inštinkty ľudstva sa nezmenili. Človek sa stále spolieha na svoje oči, ktorými sa pozerá, na svoje uši, ktorými počúva, na svoj mozog, ktorým myslí, na svoje srdce, ktorým chápe, na svoje nohy a chodidlá, ktorými chodí, na svoje ruky, ktorými pracuje, a tak ďalej. Všetky inštinkty, ktoré Boh daroval človeku, aby mohol prijať Božie zaopatrenie, zostávajú nezmenené. Nezmenili sa schopnosti, prostredníctvom ktorých človek spolupracuje s Bohom, nezmenila sa schopnosť človeka vykonávať povinnosti stvorenej bytosti ani jeho duchovné potreby, nezmenila sa túžba človeka nájsť svoj pôvod ani jeho túžba byť spasený Stvoriteľom. Také sú súčasné pomery ľudstva, ktoré žije pod Božou autoritou a ktoré prežilo krvavú skazu spôsobenú satanom. Hoci ľudstvo spustošil satan a už nie je Adamom a Evou z počiatku stvorenia, ale naopak, je plné vecí, ktoré sú voči Bohu nepriateľské, ako napríklad poznanie, fantázia, predstavy, a tak ďalej a plné skazenej satanskej povahy, v Božích očiach je ľudstvo stále tým istým ľudstvom, ktoré stvoril. Boh stále vládne a ovláda ľudstvo, ktoré žije spôsobom určeným Bohom, a tak je v Božích očiach ľudstvo, ktoré bolo skazené satanom, len pokryté špinou, so škvŕkajúcim bruchom, trochu pomalými reakciami, pamäťou, ktorá nie je taká dobrá ako bývala, a je trochu staršie – ale všetky ľudské funkcie a inštinkty sú vcelku nepoškodené. Toto je ľudstvo, ktoré Boh zamýšľa zachrániť. Tomuto ľudstvu stačí počuť volanie Stvoriteľa a Jeho hlas, vstane a bude sa ponáhľať, aby našlo zdroj tohto hlasu. Tomuto ľudstvu stačí vidieť postavu Stvoriteľa, prestane dbať na všetko ostatné a zanechá všetko, aby sa zasvätilo Bohu, a dokonca za Neho položí svoj život. Keď srdce ľudstva pochopí úprimné slová Stvoriteľa, zavrhne satana a pridá sa na stranu Stvoriteľa. Keď ľudstvo úplne zmyje špinu zo svojho tela a znovu prijme Stvoriteľovo zaopatrenie a obživu, vtedy sa pamäť ľudstva obnoví a v tom čase sa ľudstvo skutočne vráti pod nadvládu Stvoriteľa.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I

Božie slová na každý deň  Úryvok 104

Za tvrdohlavý odpor voči Bohu zničí človeka Boží hnev (Vybrané pasáže)

Gn 19, 1-11 A večer prišli dvaja anjeli do Sodomy. Lót sedel v bráne Sodomy, a keď ich uvidel, vstal a išiel im v ústrety. Sklonil sa tvárou k zemi a povedal: „Hľa, moji páni, vstúpte, prosím, do domu vášho sluhu a zostaňte tu celú noc, umyte si nohy a vstanete skoro ráno a pôjdete ďalej.“ A oni povedali: „Nie, ale zostaneme na ulici celú noc.“ A on na nich veľmi naliehal, a oni sa obrátili k nemu a vošli do jeho domu. Urobil im hostinu, upiekol nekvasené chleby a oni jedli. Ale skôr ako si ľahli, dom obkľúčili muži z mesta, aj muži zo Sodomy, starí i mladí, všetok ľud z každej štvrte. Volali na Lóta a povedali mu: „Kde sú tí muži, ktorí k tebe vošli túto noc? Vyveď ich k nám, aby sme ich poznali.“ A Lót vyšiel von za nimi, zavrel za sebou dvere a povedal: „Prosím vás, bratia, nebuďte takí podlí. Hľa, mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža; dovoľte mi, prosím, vyviesť ich k vám a urobte im, čo je dobré vo vašich očiach; len týmto mužom neublížte, lebo preto sa uchýlili pod moju strechu.“ A oni povedali: „Odstúp!“ A zase povedali: „Tento človek sem prišiel ako cudzinec, a ešte chce aj súdiť. Budeme s tebou zaobchádzať horšie ako s nimi.“ A tak veľmi naliehali na toho človeka, na Lóta, a priblížili sa, aby vylomili dvere. Muži však vystreli ruky, vtiahli Lóta k sebe do domu a dvere zavreli. A mužov, ktorí boli pri dverách domu, oslepili, malých i veľkých, takže sa unavili hľadaním dverí.

Gn 19, 24-25 Potom zoslal na Sodomu a Gomoru síru a oheň. Pochádzali od Jahveho z neba. Zničil tie mestá i celé okolie i všetkých obyvateľov miest a to, čo rástlo na zemi.

Z týchto úryvkov nie je ťažké pochopiť, že podlosť a skazenosť Sodomy už dosiahli stupeň, ktorý sa hnusí človeku i Bohu, a tak si mesto v Božích očiach zaslúžilo byť zničené. Čo sa však dialo vo vnútri mesta pred jeho zničením? Akú inšpiráciu môžu ľudia čerpať z týchto udalostí? Čo ukazuje Boží postoj k týmto udalostiam ľuďom o Jeho povahe? Aby sme pochopili celý príbeh, pozorne si prečítajme jeho záznam v Písme…

Skazenosť Sodomy: neznesiteľná pre človeka, poburujúca pre Boha

V tú noc prijal Lót dvoch Božích poslov a pripravil pre nich hostinu. Po jedle, skôr ako si ľahli, ľudia z celého mesta obkľúčili Lótov dom a volali naňho. Písmo zaznamenáva tieto ich slová: „Kde sú tí muži, ktorí k tebe vošli túto noc? Vyveď ich k nám, aby sme ich poznali.“ Kto povedal tieto slová? Komu ich povedal? Boli to slová obyvateľov Sodomy, ktoré volali pred Lótovým domom a boli určené Lótovi. Aký pocit v tebe tieto slová vyvolávajú? Rozčuľujú ťa? Znechucujú? Prekypuješ hnevom? Nezaváňajú tieto slová satanom? Vnímaš prostredníctvom nich podlosť a temnotu v tomto meste? Vnímaš prostredníctvom nich brutálne a barbarské správanie týchto ľudí? Vnímaš prostredníctvom ich správania hĺbku ich skazenosti? Podľa obsahu ich reči nie je ťažké všimnúť si, že ich podlá a divoká povaha dosiahla úroveň, ktorá sa vymykala ich vlastnej kontrole. Okrem Lóta sa vôbec nik v tomto meste nelíšil od satana; už len pohľad na iného človeka vyvolával v týchto ľuďoch túžbu ublížiť mu a zožrať ho… Tieto veci dávajú človeku pocítiť nielen strašidelnú a desivú povahu mesta a auru smrti, ktorá ho obklopovala, ale aj jeho podlosť a krvavosť.

Keď sa ocitol zoči-voči bande neľudských zločincov, ľudí, ktorí prekypovali divokou túžbou požierať ľudské duše, ako Lót zareagoval? Podľa Písma to bolo takto: „Prosím vás, bratia, nebuďte takí podlí. Hľa, mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža; dovoľte mi, prosím, vyviesť ich k vám a urobte im, čo je dobré vo vašich očiach; len týmto mužom neublížte, lebo preto sa uchýlili pod moju strechu.“ Lót týmito slovami myslel nasledovné: bol ochotný vzdať sa svojich dvoch dcér, aby ochránil poslov. Z každého rozumného hľadiska mali títo ľudia pristúpiť na Lótove podmienky a nechať oboch poslov na pokoji; poslovia boli pre nich koniec koncov úplnými cudzincami, ľuďmi, ktorí s nimi nemali vôbec nič spoločné a nikdy nepoškodili ich záujmy. Motivovaní svojou podlou povahou to však nenechali tak, ale naopak, zintenzívnili svoje úsilie. Ďalší priebeh ich rozhovoru môže ľuďom nepochybne poskytnúť ďalší pohľad na skutočnú, zlomyseľnú povahu týchto ľudí a zároveň im umožňuje porozumieť dôvodu, prečo chcel Boh zničiť toto mesto.

Čo povedali ďalej? Ako sa píše v Biblii: „‚Odstúp!‘ A zase povedali: ‚Tento človek sem prišiel ako cudzinec, a ešte chce aj súdiť. Budeme s tebou zaobchádzať horšie ako s nimi.‘ A tak veľmi naliehali na toho človeka, na Lóta, a priblížili sa, aby vylomili dvere.“ Prečo chceli vylomiť Lótove dvere? Dôvodom je to, že tým dvom poslom túžili spôsobiť škodu. Čo priviedlo týchto poslov do Sodomy? Prišli tam, aby zachránili Lóta a jeho rodinu, ale obyvatelia mesta sa mylne domnievali, že prišli zabrať úradné funkcie. Obyvatelia mesta sa nespýtali na dôvod príchodu poslov a svoju túžbu kruto im ublížiť založili len na domnienke; chceli ublížiť dvom ľuďom, ktorí s nimi nemali vôbec nič spoločné. Je zrejmé, že obyvatelia tohto mesta úplne stratili ľudskú prirodzenosť a rozum. Úroveň ich šialenstva a divokosti sa už nijako nelíšila od satanovej zlomyseľnej povahy, ktorou ubližuje ľuďom a požiera ich.

Čo urobil Lót, keď ho žiadali, aby im vydal týchto ľudí? Z textu vieme, že Lót im ich nevydal. Poznal Lót týchto dvoch Božích poslov? Samozrejme, že nie! Prečo ich však dokázal zachrániť? Vedel, čo prišli urobiť? Aj keď netušil, prečo prišli, vedel, že sú to Boží služobníci, a tak ich prijal do svojho domu. To, že týchto Božích služobníkov oslovil titulom páni, ukazuje, že Lót bol na rozdiel od ostatných obyvateľov Sodomy bežným Božím nasledovníkom. Keď k nemu teda prišli Boží poslovia, riskoval vlastný život, aby týchto dvoch služobníkov vzal do svojho domu. Okrem toho ponúkol aj svoje dve dcéry, aby týchto dvoch sluhov ochránil. Toto bol Lótov spravodlivý skutok; bol to hmatateľný prejav Lótovej prirodzenosti-podstaty a tiež dôvod, prečo Boh poslal svojich služobníkov, aby Lóta zachránili. Keď Lót čelil nebezpečenstvu, chránil týchto dvoch služobníkov a nehľadel pri tom na nič iné; dokonca sa pokúsil vymeniť svoje dve dcéry za bezpečnosť služobníkov. Bol v meste okrem Lóta ešte niekto, kto by čosi také urobil? Fakty hovoria jasnou rečou – nie, nebol! Preto je jasné, že všetci v Sodome, okrem Lóta, boli terčom zničenia, a to právom – zaslúžili si to.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 105

Gn 19, 1-11 A večer prišli dvaja anjeli do Sodomy. Lót sedel v bráne Sodomy, a keď ich uvidel, vstal a išiel im v ústrety. Sklonil sa tvárou k zemi a povedal: „Hľa, moji páni, vstúpte, prosím, do domu vášho sluhu a zostaňte tu celú noc, umyte si nohy a vstanete skoro ráno a pôjdete ďalej.“ A oni povedali: „Nie, ale zostaneme na ulici celú noc.“ A on na nich veľmi naliehal, a oni sa obrátili k nemu a vošli do jeho domu. Urobil im hostinu, upiekol nekvasené chleby a oni jedli. Ale skôr ako si ľahli, dom obkľúčili muži z mesta, aj muži zo Sodomy, starí i mladí, všetok ľud z každej štvrte. Volali na Lóta a povedali mu: „Kde sú tí muži, ktorí k tebe vošli túto noc? Vyveď ich k nám, aby sme ich poznali.“ A Lót vyšiel von za nimi, zavrel za sebou dvere a povedal: „Prosím vás, bratia, nebuďte takí podlí. Hľa, mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža; dovoľte mi, prosím, vyviesť ich k vám a urobte im, čo je dobré vo vašich očiach; len týmto mužom neublížte, lebo preto sa uchýlili pod moju strechu.“ A oni povedali: „Odstúp!“ A zase povedali: „Tento človek sem prišiel ako cudzinec, a ešte chce aj súdiť. Budeme s tebou zaobchádzať horšie ako s nimi.“ A tak veľmi naliehali na toho človeka, na Lóta, a priblížili sa, aby vylomili dvere. Muži však vystreli ruky, vtiahli Lóta k sebe do domu a dvere zavreli. A mužov, ktorí boli pri dverách domu, oslepili, malých i veľkých, takže sa unavili hľadaním dverí.

Gn 19, 24-25 Potom zoslal na Sodomu a Gomoru síru a oheň. Pochádzali od Jahveho z neba. Zničil tie mestá i celé okolie i všetkých obyvateľov miest a to, čo rástlo na zemi.

Sodoma je úplne zničená pre urážku Božieho hnevu

Keď obyvatelia Sodomy uvideli týchto dvoch služobníkov, nepýtali sa na dôvod ich príchodu ani sa nik nepýtal, či prišli šíriť Božiu vôľu. Vytvorili naopak rozvášnený dav a bez toho, aby čakali na vysvetlenie, sa vyrútili ako divé psy či zúriví vlci, aby týchto dvoch služobníkov zajali. Sledoval Boh toto dianie? Čo si vo svojom srdci myslel o takomto ľudskom správaní, o takejto udalosti? Boh sa rozhodol, že toto mesto zničí. Nezaváhal, nečakal ani už neprejavil žiadnu trpezlivosť. Nadišiel Jeho deň, a tak sa pustil do diela, ktoré chcel vykonať. A tak sa v knihe Genezis 19, 24-25 uvádza: „Potom zoslal na Sodomu a Gomoru síru a oheň. Pochádzali od Jahveho z neba. Zničil tie mestá i celé okolie i všetkých obyvateľov miest a to, čo rástlo na zemi.“ Tieto dva verše hovoria o spôsobe, akým Boh zničil toto mesto, ako aj o veciach, ktoré zničil. Najprv sa v Biblii píše, že Boh mesto zapálil a že tento oheň stačil na to, aby zničil všetkých ľudí a všetko, čo rástlo na zemi. To znamená, že oheň, ktorý zostúpil z neba, nezničil len mesto, ale aj všetkých ľudí a všetko živé v ňom, kým po ňom nezostalo ani stopy. Po zničení mesta zostala krajina bez živých tvorov; nebolo tam viac života ani žiadnych známok života. Z mesta sa stala pustatina, prázdne miesto plné smrteľného ticha. Už sa tu voči Bohu nepáchali žiadne podlé skutky, už sa tu nevraždilo ani sa neprelievala krv.

Prečo chcel Boh toto mesto tak dôkladne spáliť? Čo to podľa vás znamená? Naozaj by Boh zniesol dívať sa na to, ako sa takto ničí ľudstvo a príroda, Jeho vlastné výtvory? Ak dokážeš rozoznať hnev Boha Jahveho od ohňa, ktorý bol zoslaný z neba, ľahko pochopíš, aký veľký bol Jeho hnev, súdiac podľa cieľov Jeho ničenia a miery zničenia tohto mesta. Keď Boh nejakým mestom pohŕda, potrestá ho. Keď Boha nejaké mesto znechucuje, bude ľudí opakovane varovať, aby sa dozvedeli o Jeho hneve. Keď sa však Boh rozhodne skoncovať s mestom a zničiť ho – teda ak boli Jeho hnev a majestát urazené –, nevykoná žiadne ďalšie tresty ani nevydá varovania. Namiesto toho ho priamo zničí. Úplne ho nechá zaniknúť. Taká je spravodlivá Božia povaha.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 106

Gn 19, 1-11 A večer prišli dvaja anjeli do Sodomy. Lót sedel v bráne Sodomy, a keď ich uvidel, vstal a išiel im v ústrety. Sklonil sa tvárou k zemi a povedal: „Hľa, moji páni, vstúpte, prosím, do domu vášho sluhu a zostaňte tu celú noc, umyte si nohy a vstanete skoro ráno a pôjdete ďalej.“ A oni povedali: „Nie, ale zostaneme na ulici celú noc.“ A on na nich veľmi naliehal, a oni sa obrátili k nemu a vošli do jeho domu. Urobil im hostinu, upiekol nekvasené chleby a oni jedli. Ale skôr ako si ľahli, dom obkľúčili muži z mesta, aj muži zo Sodomy, starí i mladí, všetok ľud z každej štvrte. Volali na Lóta a povedali mu: „Kde sú tí muži, ktorí k tebe vošli túto noc? Vyveď ich k nám, aby sme ich poznali.“ A Lót vyšiel von za nimi, zavrel za sebou dvere a povedal: „Prosím vás, bratia, nebuďte takí podlí. Hľa, mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža; dovoľte mi, prosím, vyviesť ich k vám a urobte im, čo je dobré vo vašich očiach; len týmto mužom neublížte, lebo preto sa uchýlili pod moju strechu.“ A oni povedali: „Odstúp!“ A zase povedali: „Tento človek sem prišiel ako cudzinec, a ešte chce aj súdiť. Budeme s tebou zaobchádzať horšie ako s nimi.“ A tak veľmi naliehali na toho človeka, na Lóta, a priblížili sa, aby vylomili dvere. Muži však vystreli ruky, vtiahli Lóta k sebe do domu a dvere zavreli. A mužov, ktorí boli pri dverách domu, oslepili, malých i veľkých, takže sa unavili hľadaním dverí.

Gn 19, 24-25 Potom zoslal na Sodomu a Gomoru síru a oheň. Pochádzali od Jahveho z neba. Zničil tie mestá i celé okolie i všetkých obyvateľov miest a to, čo rástlo na zemi.

Po opakovanom nepriateľstve a odpore Sodomy voči Nemu ju Boh úplne zničí

Z ľudského hľadiska bola Sodoma mestom, ktoré mohlo plne uspokojiť ľudskú túžbu a ľudskú podlosť. Bola príťažlivá a očarujúca, noc čo noc plná hudby a tanca, jej prosperita privádzala ľudí k fascinácii a šialenstvu. Jej podlosť rozožierala ľudské srdcia a priviedla ich k nemravnosti. Bolo to mesto, v ktorom zúrili nečistí a zlí duchovia; prekypovalo hriechom a vraždami, pričom vo vzduchu bolo cítiť krvavý, hnilobný zápach. Bolo to mesto, z ktorého ľuďom tuhla krv v žilách, mesto, od ktorého sa človek so zdesením odvracal. Nik v tomto meste – ani muž, ani žena, ani mladý, ani starý človek – nehľadal pravú cestu; nik netúžil po svetle ani po vzdaní sa hriechu. Ich život ovládal satan, jeho skazenosť a klamstvá. Stratili svoju ľudskú prirodzenosť, prišli o rozum a pôvodný cieľ ľudskej existencie. Dopustili sa nespočetných podlých skutkov odporu voči Bohu; odmietali Jeho vedenie a stavali sa proti Jeho vôli. Práve ich podlé skutky postupne privádzali týchto ľudí, mesto a všetko živé v ňom na cestu skazy.

Aj keď tieto dva úryvky nezaznamenávajú všetky podrobnosti o miere skazenosti sodomského ľudu, len ich správanie voči dvom Božím služobníkom po ich príchode do mesta, istá jednoduchá skutočnosť odhaľuje, do akej miery bol sodomský ľud skazený, podlý a odporoval Bohu. Odkrýva sa tak aj pravá tvár a podstata obyvateľov mesta. Títo ľudia nielenže odmietali prijať Božie varovania, ale nebáli sa ani Jeho trestu. Božím hnevom, naopak, opovrhovali a Bohu slepo vzdorovali. Bez ohľadu na to, čo alebo ako urobil, ich zlomyseľná povaha sa len umocňovala a oni Bohu opakovane odporovali. Sodomský ľud ostro odmietal Božiu existenciu, Jeho príchod, trest, a najmä Jeho varovania. Bol mimoriadne arogantný. Dokázal zožrať všetkých ľudí a ublížiť všetkým, ktorých bolo možné zožrať a ublížiť im, a inak sa nesprával ani k Božím služobníkom. Čo sa týka všetkých podlých skutkov, ktorých sa Sodomčania dopustili, ubližovanie Božím služobníkom bolo len špičkou ľadovca a ich podlá povaha, ktorá sa takto odkryla, v skutočnosti nebola viac než kvapkou v obrovskom mori. Preto sa Boh rozhodol zničiť ich ohňom. Nepoužil potopu ani hurikán, ani zemetrasenie, cunami či inú metódu na zničenie mesta. Čo znamenalo, že Boh použil na zničenie tohto mesta oheň? Znamenalo to úplné zničenie mesta; znamenalo to, že mesto úplne zmizlo z povrchu zemského a prestalo existovať. „Zničenie“ v tomto prípade neznamená len zánik formy a štruktúry mesta či jeho vonkajšieho vzhľadu; ide aj o to, že duše obyvateľov mesta prestali existovať a boli celkom vyhubené. Jednoducho povedané, všetci ľudia, všetky udalosti a veci spojené s mestom zanikli. Pre obyvateľov tohto mesta už nejestvoval žiadny život po smrti ani reinkarnácia; Boh ich vyňal z ľudskej prirodzenosti svojho stvorenia na celú večnosť. Použitie ohňa znamenalo koniec a obmedzenie hriechu na tomto mieste; tento hriech prestal existovať a šíriť sa. Znamenalo to, že satanova podlosť prišla o živnú pôdu, ako aj cintorín, ktorý mu poskytoval miesto na pôsobenie a na život. Vo vojne medzi Bohom a satanom je Božie použitie ohňa znamením Jeho víťazstva, ktorým je satan poznačený. Zničenie Sodomy je veľkým prešľapom v satanovej ambícii vzdorovať Bohu tým, že kazí a požiera ľudí, a je tiež potupným znakom obdobia vo vývoji ľudstva, keď človek odmietol Božie vedenie a oddal sa neresti. Okrem toho je záznamom pravého zjavenia spravodlivej Božej povahy.

Keď oheň zoslaný Bohom z neba premenil Sodomu len na popol, znamenalo to, že mesto s názvom Sodoma, ako aj všetko v ňom prestali existovať. Zničil ho Boží hnev, vytratilo sa v Božom hneve a majestáte. Sodome sa ušiel spravodlivý trest a zaslúžený koniec pre spravodlivú Božiu povahu. Zánik Sodomy bol spôsobený jej podlosťou a tiež Božím prianím, aby sa už nikdy nemusel pozerať na toto mesto ani na ľudí, ktorí v ňom žili, ani na život, ktorý v ňom rástol. Božia „túžba nikdy viac sa nepozrieť na toto mesto“ predstavuje Jeho hnev, ako aj Jeho majestát. Boh mesto spálil, pretože jeho podlosť a hriešnosť spôsobili, že voči nemu pocítil hnev, odpor a znechutenie a už sa naň nikdy nechcel pozerať – ani na ľudí či živé tvory v ňom. Keď mesto dotlelo a zostal po ňom iba popol, v Božích očiach skutočne prestalo existovať; dokonca aj Jeho spomienka naň zmizla, bola vymazaná. To znamená, že oheň zoslaný z neba nezničil len celé mesto Sodomu, nezničil len ľudí v meste, ktorí boli plní hriechu, nezničil len všetky veci v meste, ktoré boli poškvrnené hriechom; okrem týchto vecí zničil aj spomienku na podlosť a odpor ľudstva voči Bohu. Taký bol Boží úmysel pri spálení mesta.

Toto ľudstvo sa stalo mimoriadne skazeným. Títo ľudia nevedeli, kto je Boh a odkiaľ sami prišli. Ak si im spomenul Boha, útočili, ohovárali a rúhali sa. Dokonca aj keď Boží služobníci prišli šíriť Jeho varovanie, títo skazení ľudia nielenže neprejavili žiadne známky pokánia a neupustili od svojho podlého správania, ale naopak, bezočivo ubližovali Božím služobníkom. Prejavili a odkryli svoju prirodzenosť-podstatu mimoriadneho nepriateľstva voči Bohu. Vidíme, že vzdor týchto skazených ľudí voči Bohu bol viac než len zjavením ich skazenej povahy, rovnako ako bol viac než len ohováraním či výsmechom, ktoré jednoducho pramenili z nepochopenia pravdy. Príčinou ich podlého správania nebola ani hlúposť, ani nevedomosť; konali takto nie preto, že by boli oklamaní, a už vôbec nie preto, že by boli uvedení do omylu. Ich správanie dosiahlo úroveň do očí bijúceho bezočivého nepriateľstva, odporu a protestovania proti Bohu. Takéto ľudské správanie Boha bezpochyby nazlostilo a ovplyvnilo to aj Jeho povahu – povahu, ktorá sa nesmie uraziť. Preto Boh priamo a otvorene rozpútal svoj hnev a majestát; bolo to skutočné zjavenie Jeho spravodlivej povahy. Boh čelil mestu, ktoré prekypovalo hriechom, a chcel ho zničiť čo najrýchlejšie, aby čo najdôkladnejšie vyhladil ľudí v ňom a všetky ich hriechy, aby obyvatelia tohto mesta prestali existovať a aby sa hriech na tomto mieste prestal množiť. Najrýchlejším a najdôkladnejším spôsobom, ako to urobiť, bolo použiť oheň a spáliť ho. Boží postoj k sodomskému ľudu nebol postojom opustenosti alebo ľahostajnosti. Naopak, Boh použil svoj hnev, majestát a autoritu, aby týchto ľudí potrestal, skolil a úplne zničil. Jeho postoj k nim nebol len postojom fyzického zničenia, ale aj zničenia duše, večného vyhladenia. Toto je skutočný význam toho, čo Boh myslí pod výrazom „prestať existovať“.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 107

Hoci je Boží hnev skrytý a človeku neznámy, netoleruje žiadne urážky

Božie zaobchádzanie so všetkými ľuďmi, aj keď sú hlúpi a nevedomí, sa zakladá hlavne na milosrdenstve a tolerancii. Na druhej strane, Jeho hnev zostáva takmer po celý čas a v drvivej väčšine udalostí skrytý a človek ho nepozná. V dôsledku toho človek ťažko uvidí, ako Boh prejavuje svoj hnev, a tiež ho len ťažko pochopí. Preto Boží hnev zľahčuje. Keď človek čelí záverečnému Božiemu dielu a kroku tolerancie a odpustenia človeku – to znamená, keď sa k ľudstvu naposledy dostane Božie milosrdenstvo a Jeho posledné varovanie –, ak ľudia stále používajú tie isté metódy, aby vzdorovali Bohu, a nevynakladajú žiadne úsilie, aby činili pokánie, napravili svoje cesty a prijali Jeho milosrdenstvo, Boh k nim už viac nebude tolerantný a trpezlivý. Vtedy im, naopak, vezme svoje milosrdenstvo. Potom už len zosiela svoj hnev. Svoj hnev môže vyjadriť rôznymi spôsobmi a rôzne metódy môže použiť aj na potrestanie a zničenie ľudí.

Použitie ohňa na zničenie mesta Sodoma je najrýchlejšia Božia metóda úplného vyhladenia ľudstva alebo čohokoľvek iného. Spálenie Sodomčanov zničilo viac než len ich fyzické telá; úplne zničilo ich ducha, dušu i telo, takže obyvatelia mesta prestali jestvovať v hmotnom svete aj vo svete, ktorý je pre človeka neviditeľný. Toto je jeden zo spôsobov, ktorým Boh zjavuje a prejavuje svoj hnev. Tento spôsob zjavenia a prejavu je jedným z aspektov podstaty Božieho hnevu a rovnako je prirodzene aj zjavením podstaty spravodlivej Božej povahy. Keď Boh zosiela svoj hnev, prestáva zjavovať milosrdenstvo alebo láskavosť, pričom viac neprejavuje ani toleranciu či trpezlivosť. Neexistuje osoba, vec ani dôvod, ktorý by Ho dokázal presvedčiť, aby bol naďalej trpezlivý, aby opäť prejavoval milosrdenstvo a udeľoval zhovievavosť. Namiesto toho Boh bez jediného zaváhania zosiela svoj hnev a majestát a robí, čo chce. Robí to rýchlo a čisto v súlade so svojimi prianiami. Takýmto spôsobom zosiela Boh svoj hnev a majestát, ktorý človek nesmie uraziť, a je to tiež prejav jedného z aspektov Jeho spravodlivej povahy. Keď sú ľudia svedkami toho, ako Boh prejavuje záujem a lásku voči človeku, nie sú schopní všimnúť si Jeho hnev, vidieť Jeho majestát ani pocítiť Jeho neznášanlivosť voči urážkam. Tieto veci vždy viedli ľudí k presvedčeniu, že spravodlivá Božia povaha je výhradne jedným z prejavov milosrdenstva, tolerancie a lásky. Keď však človek vidí, ako Boh ničí mesto alebo neznáša ľudstvo, Jeho hnev pri ničení človeka a Jeho majestát umožňujú ľuďom zahliadnuť i druhú stránku Jeho spravodlivej povahy. Je to Božia neznášanlivosť voči urážkam. Božia povaha, ktorá netoleruje žiadne urážky, prevyšuje predstavivosť akejkoľvek stvorenej bytosti, pričom spomedzi nestvorených bytostí nie je nik schopný narušiť ju alebo ovplyvniť; a už vôbec sa nedá zosobniť alebo napodobniť. Tento aspekt Božej povahy by preto malo ľudstvo poznať najviac. Daný druh povahy má iba sám Boh, iba On disponuje týmto druhom povahy. Boh má tento druh spravodlivej povahy, pretože neznáša skazenosť, temnotu, vzdorovitosť a satanove podlé činy – kazenie a požieranie ľudstva –, lebo neznáša všetky hriešne činy, ktoré sú v protiklade s Ním, a pre svoju svätú a nepoškvrnenú podstatu. Práve preto neznesie, aby Mu otvorene odporovala alebo Ho napadla akákoľvek stvorená či nestvorená bytosť. Stačí, aby človek, ktorému Boh dokonca kedysi preukázal milosrdenstvo alebo ktorého si vyvolil, vyprovokoval Jeho povahu a porušil Jeho princípy trpezlivosti a tolerancie, a On bez štipky milosrdenstva či zaváhania rozpúta a zjaví svoju spravodlivú povahu, ktorá netoleruje žiadne urážky.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 108

Boží hnev je ochranou všetkých síl spravodlivosti a všetkých pozitívnych vecí (Vybrané pasáže)

Božia neznášanlivosť voči urážkam je Jeho jedinečnou podstatou; Boží hnev je Jeho jedinečnou povahou; Boží majestát je Jeho jedinečnou podstatou. Princípom za Božím hnevom je prejav identity a postavenia, ktoré má len On. Je jasné, že tento princíp je tiež symbolom podstaty samého jedinečného Boha. Božia povaha je Jeho vlastnou vrodenou podstatou, ktorá sa postupom času vôbec nemení – a nemenia ju ani zmeny geografickej polohy. Jeho vrodená povaha je Jeho vnútornou podstatou. Bez ohľadu na to, na kom vykonáva svoje dielo, Jeho podstata sa nemení a nemení sa ani Jeho spravodlivá povaha. Keď Boha niekto rozčúli, prejaví svoju vrodenú povahu; vtedy sa princíp za Jeho hnevom nemení a nemenia sa ani Jeho jedinečná identita a postavenie. Nerozčúli sa preto, lebo by sa zmenila Jeho podstata alebo by z Jeho povahy vyplynuli iné prvky, ale preto, lebo ľudský odpor voči Nemu uráža Jeho povahu. Keď človek očividne provokuje Boha, je to vážne spochybňovanie vlastnej Božej identity a postavenia. Z Božieho pohľadu platí, že keď Ho človek spochybňuje, napáda Ho tým a pokúša Jeho hnev. Keď človek odporuje Bohu, napáda Ho, neustále pokúša Boží hnev – pričom práve v takýchto chvíľach hriech bujnie –, Boží hnev sa prirodzene zjaví a prejaví. Preto je prejav Božieho hnevu symbolom toho, že všetky podlé sily zaniknú, a tiež toho, že všetky nepriateľské sily budú zničené. V tom spočíva jedinečnosť spravodlivej Božej povahy a Božieho hnevu. Keď sa spochybňuje Božia dôstojnosť a svätosť, keď sa hatia pre človeka neviditeľné sily spravodlivosti, vtedy Boh prejaví svoj hnev. Vzhľadom na Božiu podstatu sú všetky sily na zemi, ktoré napádajú Boha, odporujú Mu a súperia s Ním, podlé, skazené a nespravodlivé; pochádzajú od satana a aj mu patria. Keďže je Boh spravodlivý, pochádza zo svetla a je dokonale svätý, všetko podlé, skazené a patriace satanovi sa vytratí, keď sa rozpúta Boží hnev.

Aj keď je vyliatie Božieho hnevu jedným z aspektov prejavu Jeho spravodlivej povahy, Boží hnev v žiadnom prípade nerobí rozdiely, pokiaľ ide o jeho cieľ, a nie je ani bezzásadový. Skôr naopak, vôbec nevzplanie rýchlo a Boh svoj hnev ani majestát nezjavuje ľahko. Okrem toho je Boží hnev pomerne regulovaný a riadený; vôbec sa nedá porovnať s tým, ako zvykne vybuchnúť od zlosti alebo si vybiť svoj hnev človek. V Biblii je zaznamenaných mnoho rozhovorov medzi človekom a Bohom. Slová niektorých jednotlivcov zapojených do rozhovorov boli plytké, nevedomé a detinské, no Boh ich neskolil ani neodsúdil. Najmä počas Jóbovej skúšky, ako sa Boh Jahve správal k trom Jóbovým priateľom a k ostatným po tom, čo si vypočul slová, ktoré adresovali Jóbovi? Odsúdil ich? Hneval sa na nich? Nič také nespravil! Namiesto toho povedal Jóbovi, aby sa za nich úpenlivo prihováral a modlil, a sám Boh si ich chyby nevzal k srdcu. Všetky tieto prípady predstavujú základný Boží postoj k ľudstvu, ku skazenému a nevedomému ľudstvu. Preto rozpútanie Božieho hnevu nie je v žiadnom prípade prejavom Jeho nálady ani spôsobom, ktorým by dal voľný priebeh svojim pocitom. Navzdory tomu, čo si myslia ľudia, Boží hnev nie je úplným výbuchom zlosti. Boh nerozpútava svoj hnev preto, lebo by nedokázal ovládať svoju náladu, alebo preto, že Jeho hnev dosiahol kritický bod a musí sa vyventilovať. Jeho hnev je, naopak, prejavom a skutočným vyjadrením Jeho spravodlivej povahy a symbolickým zjavením Jeho svätej podstaty. Boh je hnev a neznesie žiadne urážky na svoju adresu – to však neznamená, že Boží hnev nerozlišuje medzi príčinami alebo že je bezzásadový; na bezpríčinné, náhodné výbuchy hnevu, na hnev nerozlišujúci medzi príčinami má výhradný nárok skazené ľudstvo. Pre človeka s postavením je často náročné ovládať svoju náladu, a tak rád využíva príležitosti na vyjadrenie svojej nespokojnosti a vyventilovanie svojich emócií; často sa rozzúri bez zjavnej príčiny, aby odhalil svoje schopnosti a dal ostatným najavo, že Jeho postavenie a identita sa líšia od postavenia a identity obyčajných ľudí. Samozrejme, aj skazení ľudia bez akéhokoľvek postavenia sa často prestanú ovládať. Ich hnev je nezriedka spôsobený poškodením ich súkromných záujmov. Na ochranu vlastného postavenia a dôstojnosti dajú často voľný priechod svojim emóciám a odkryjú svoju arogantnú povahu. Človek sa rozzúri a dá voľný priechod svojim emóciám, aby obhájil a podporil existenciu hriechu, a takýmto konaním človek vyjadruje svoju nespokojnosť. Prekypuje nečistotami, úkladmi a intrigami, ľudskou skazenosťou a podlosťou a – viac než čímkoľvek iným – divokými ľudskými ambíciami a túžbami. Keď sa spravodlivosť stretne so zlobou, ľudský hnev nevzplanie na obranu existencie spravodlivosti alebo na jej podporu; naopak, keď sú sily spravodlivosti ohrozené, prenasledované a napádané, človek nadobudne postoj prehliadania, vyhýbania sa alebo úskoku. Keď však človek čelí silám podlosti, jeho postoj je postojom prispôsobenia sa, sklonenia sa a poklonkovania. Preto je ventilovanie človeka únikom pre podlé sily, výrazom prudkého a nezastaviteľného podlého konania telesného človeka. Keď však Boh zošle svoj hnev, všetky podlé sily budú zastavené, všetky hriechy škodiace človeku budú obmedzené, všetky nepriateľské sily brániace Božiemu dielu sa odhalia, budú oddelené a prekliate, zatiaľ čo všetci satanovi komplici, ktorí odporujú Bohu, budú potrestaní a vykorenení. Bez nich bude Božie dielo napredovať bez akýchkoľvek prekážok, Boží plán riadenia sa bude ďalej postupne rozvíjať podľa plánu a Boží vyvolený národ už nebude vyrušovaný a zavádzaný satanom, zatiaľ čo tí, ktorí nasledujú Boha, sa budú tešiť z Božieho vedenia a zabezpečenia v pokojnom a mierumilovnom prostredí. Boží hnev je ochranou, ktorá zamedzuje množeniu a bujneniu všetkých podlých síl, chráni existenciu a šírenie všetkého, čo je spravodlivé a pozitívne, a večne to chráni pred potlačením a rozvrátením.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 109

Boží hnev je ochranou všetkých síl spravodlivosti a všetkých pozitívnych vecí (Vybrané pasáže)

Vidíte podstatu Božieho hnevu v tom, že zničil Sodomu? Je v ňom aj prímes niečoho iného? Je Boží hnev čistý? Ak použijeme ľudské slová, je Boží hnev nefalšovaný? Skrýva sa za Jeho hnevom nejaká lesť? Je v ňom nejaké sprisahanie? Sú v ňom nejaké nevysloviteľné tajomstvá? Môžem vám to povedať vážne a velebne: v Božom hneve nie je nič, čo by človeka viedlo k pochybnostiam. Jeho hnev je čistý a nefalšovaný, pričom v sebe neskrýva žiadne iné úmysly ani ciele. Dôvody Jeho hnevu sú čisté, nevinné a nepodliehajú kritike. Je to prirodzené zjavenie a prejav Jeho svätej podstaty; je to niečo, čo nevlastní žiadna zo stvorených bytostí. Je to súčasť jedinečnej spravodlivej Božej povahy a zároveň výrazný rozdiel medzi podstatou Stvoriteľa a podstatou stvorených bytostí.

Či už sa niekto hnevá pred očami iných alebo za ich chrbtom, hnev každého človeka má iný úmysel a cieľ. Možno si tým buduje prestíž alebo bráni svoje záujmy, zachováva si svoj imidž či svoju tvár. Niektorí sú vo svojom hneve zdržanliví, zatiaľ čo iní sú unáhlenejší a umožnia mu kedykoľvek vzplanúť bez najmenšej zábrany. Hnev človeka skrátka vychádza z jeho skazenej povahy. Bez ohľadu na to, aký je jeho účel, vychádza z tela a z prirodzenosti; nemá nič spoločné so spravodlivosťou či nespravodlivosťou, pretože nič v ľudskej prirodzenosti-podstate nezodpovedá pravde. Preto by sa skazená ľudská povaha a Boží hnev nemali spomínať súčasne. Správanie človeka skazeného satanom sa bez výnimky začína túžbou chrániť skazenosť a skutočne sa zakladá na skazenosti. Preto sa ľudský hnev nemôže spomínať súčasne s Božím hnevom, bez ohľadu na to, aký náležitý sa ľudský hnev môže teoreticky zdať. Keď Boh zosiela svoj hnev, podlé sily sú zadržané a podlé veci zničené, zatiaľ čo spravodlivé a pozitívne veci sa tešia Božej starostlivosti a ochrane a môžu pokračovať. Boh zosiela svoj hnev, pretože nespravodlivé, negatívne a podlé veci blokujú, narúšajú alebo ničia normálnu činnosť a rozvoj spravodlivých a pozitívnych vecí. Cieľom Božieho hnevu nie je chrániť vlastné postavenie a identitu, ale chrániť existenciu spravodlivých, pozitívnych, krásnych a dobrých vecí, chrániť zákony a poriadok normálneho ľudského prežívania. To je hlavná príčina Božieho hnevu. Boží hnev je veľmi náležitým, prirodzeným a pravým prejavom Jeho povahy. V Jeho hneve nie sú žiadne skryté motívy, klamstvá ani tajné plány, nehovoriac o túžbach, prešibanosti, zlomyseľnosti, násilí, podlosti či iných spoločných vlastnostiach skazeného ľudstva. Skôr než Boh vyšle svoj hnev, už celkom jasne a úplne pochopil podstatu každej veci a už sformuloval presné, jasné definície a závery. Boží cieľ vo všetkom, čo robí, je teda úplne jasný, podobne ako aj Jeho postoj. Nie je popletený, slepý, impulzívny ani ľahostajný a rozhodne nie je bezzásadový. To je praktický aspekt Božieho hnevu a práve vďaka nemu nadobudlo ľudstvo svoju normálnu existenciu. Bez Božieho hnevu by upadlo do abnormálnych životných podmienok a všetko spravodlivé, krásne a dobré by bolo zničené a zaniklo by. Bez Božieho hnevu by boli zákony a pravidlá existencie stvorených bytostí porušené alebo dokonca úplne zničené. Boh od stvorenia človeka neustále používa svoju spravodlivú povahu, aby ochránil a udržal normálnu existenciu ľudstva. Keďže Jeho spravodlivá povaha zahŕňa hnev a majestát, všetci podlí ľudia, veci a predmety a všetko, čo narúša a poškodzuje normálnu existenciu ľudstva, je v dôsledku Jeho hnevu potrestané, obmedzené a zničené. Počas niekoľkých uplynulých tisícročí Boh neustále používal svoju spravodlivú povahu, aby skolil a zničil všetky druhy nečistých a zlých duchov, ktorí odporujú Bohu a pôsobia ako satanovi komplici a prisluhovači v Božom diele riadenia ľudstva. Božie dielo spásy človeka tak vždy postupovalo podľa Jeho plánu. To znamená, že vďaka existencii Božieho hnevu neboli nikdy zničené najspravodlivejšie záležitosti ľudstva.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 110

Hoci sa satan zdá byť ľudský, spravodlivý a cnostný, jeho podstata je krutá a podlá

Satan si buduje meno tým, že klame ľudí, a často sa stavia do úlohy priekopníka a vzoru spravodlivosti. Pod falošnou zámienkou ochrany spravodlivosti škodí ľuďom, požiera ich duše a používa všakovaké prostriedky, aby človeka ochromil, zavádzal a provokoval. Jeho cieľom je, aby človek schvaľoval jeho podlé konanie a podporoval ho, aby sa k nemu pridal a odporoval Božej autorite a zvrchovanosti. Keď však človek prekukne jeho plány a intrigy a odhalí jeho odporné vlastnosti, a keď si už nepraje, aby ho naďalej pošliapaval a podvádzal, aby mu naďalej otročil či aby bol zároveň potrestaný a zničený, vtedy satan zmení svoje predošlé „sväté“ vlastnosti a strhne si falošnú masku, aby odhalil svoju pravú tvár, ktorá je podlá, zlomyseľná, škaredá a surová. Najväčšmi by chcel zahubiť všetkých, ktorí ho nechcú nasledovať, a odporujú jeho podlým silám. V tom bode si už satan nemôže osvojiť dôveryhodnú, uhladenú podobu; namiesto toho sa pod ovčím rúchom odhalia jeho pravé škaredé a diabolské črty. Keď vyjdú najavo satanove plány a odhalia sa jeho pravé vlastnosti, rozzúri sa a odkryje svoje barbarstvo. Následne sa jeho túžba škodiť a požierať ľudí len umocní. Je rozzúrený tým, že sa človek prebúdza do pravdy, a cíti silnú nenávisť a pomstychtivosť voči ľuďom za ich túžbu po slobode a svetle a vymanenie sa z jeho väzenia. Jeho hnev má za cieľ brániť a udržiavať jeho podlosť a je tiež pravým zjavením jeho krutej prirodzenosti.

Satanovo správanie za každých okolností odkrýva jeho podlú prirodzenosť. Všetky podlé činy, ktoré satan vykonal na človeku – od jeho počiatočného úsilia zavádzať človeka, aby ho nasledoval, cez jeho vykorisťovanie, v rámci ktorého zaťahuje človeka do svojich podlých skutkov, až po jeho pomstychtivosť voči človeku po tom, čo sa odkryli jeho pravé vlastnosti a človek ho spoznal a opustil –, odhaľujú podlú satanovu podstatu a to, že nemá vzťah k pozitívnym veciam a že je zdrojom všetkých podlých vecí. Celé jeho konanie chráni jeho podlosť, zachováva kontinuitu jeho podlých činov, ide proti spravodlivým a pozitívnym veciam a ničí zákony a poriadok normálnej ľudskej existencie. Tieto satanove činy sú nepriateľské voči Bohu a Boží hnev ich zničí. Hoci má satan svoj hnev, jeho hnev je len prostriedkom na vybitie jeho podlej prirodzenosti. Satan sa rozčuľuje a zúri práve preto, lebo jeho príšerné plány boli odhalené; jeho intrigy mu len tak ľahko neprejdú; jeho divoké ambície a túžba nahradiť Boha a konať ako Boh boli porazené a prekazené; a jeho cieľ ovládnuť celé ľudstvo teraz vyšiel nazmar a už nikdy mu nevyjde. Opakované privolávanie Božieho hnevu, zas a znova, zastavilo satanove intrigy a prerušilo šírenie a bujnenie satanovej podlosti. Preto satan neznáša Boží hnev a zároveň sa ho bojí. Zakaždým, keď zostúpi Boží hnev, nielenže odhalí satanovu pravú odpornú podobu, ale zároveň vystaví satanove podlé túžby svetlu a počas toho tiež vychádzajú na povrch dôvody satanovho hnevu voči ľudstvu. Výbuch satanovho hnevu je pravým zjavením jeho podlej prirodzenosti a odhalením jeho plánov. Každé rozhorčenie satana, samozrejme, ohlasuje zničenie podlých vecí a ochranu a pokračovanie pozitívnych vecí; ohlasuje pravdu, že Boží hnev nemožno uraziť!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 111

Aby človek spoznal Božiu spravodlivú povahu, nesmie sa spoliehať na skúsenosť a predstavivosť

Keď sa zrazu ocitneš zoči-voči Božiemu súdu a napomínaniu, budeš tvrdiť, že Božie slovo je sfalšované? Povieš, že za Božím hnevom je príbeh, ktorý je sfalšovaný? Budeš očierňovať Boha a tvrdiť, že Jeho povaha nemusí byť nevyhnutne celkom spravodlivá? Keď sa zaoberáš každým z Božích činov, musíš si byť najprv istý, že spravodlivá Božia povaha je oslobodená od akýchkoľvek iných prvkov, že je svätá a bezchybná. Medzi tieto činy patrí skolenie, potrestanie a zničenie ľudstva Bohom. Každý z Božích činov sa bez výnimky deje v prísnom súlade s Jeho vrodenou povahou a Jeho plánom a nezahŕňa nič z ľudského poznania, tradície ani filozofie. Každý Boží čin je prejavom Jeho povahy a podstaty, ktorá nesúvisí s ničím, čo patrí skazenému ľudstvu. Ľudstvo si myslí, že len Božia láska, milosrdenstvo a tolerancia voči ľudstvu sú bezchybné, nefalšované a sväté, no nik nevie, že rovnako nefalšovaný je aj Jeho hnev a rozhorčenie. Okrem toho, nik sa nezamýšľa nad otázkami typu: prečo Boh netoleruje urážky alebo prečo je Jeho hnev taký veľký. Niektorí si Boží hnev, naopak, mýlia so zlou náladou, akú majú skazení ľudia, a mylne ho chápu ako hnev skazených ľudí. Dokonca sa nesprávne domnievajú, že Boží hnev je presne ako prirodzené zjavenie skazenej ľudskej povahy a že prúdenie Božieho hnevu je ako hnev skazených ľudí, keď čelia nejakej nešťastnej situácii, a sú presvedčení, že prílev Božieho hnevu je prejavom Jeho nálady. Dúfam, že po tomto rozhovore v duchovnom spoločenstve už nebude mať nikto z vás žiadne mylné predstavy, domnienky ani špekulácie týkajúce sa spravodlivej Božej povahy. Dúfam, že po vypočutí Mojich slov skutočne vo svojich srdciach spoznáte hnev spravodlivej Božej povahy, zavrhnete predošlé mylné chápanie Božieho hnevu a zmeníte vlastné mylné presvedčenia a názory na podstatu Božieho hnevu. Okrem toho dúfam, že si vo svojich srdciach presne zadefinujete Božiu povahu, že už nebudete mať o spravodlivej Božej povahe žiadne pochybnosti a že si pravú Božiu povahu nebudete vykladať na základe ľudského uvažovania alebo predstáv. Spravodlivá Božia povaha je pravá podstata Boha. Nie je to čosi, čo napísal alebo vytvoril človek. Jeho spravodlivá povaha je Jeho spravodlivou povahou a nijako nesúvisí so žiadnou stvorenou bytosťou. Sám Boh je samým Bohom. Nikdy sa nestane stvorenou bytosťou, a keby sa aj stal členom stvorených bytostí, Jeho vrodená povaha a podstata sa nezmenia. Poznať Boha preto nie je to isté, ako poznať nejaký predmet; poznať Boha neznamená niečo rozobrať ani to nie je to isté, ako pochopiť človeka. Pokiaľ človek na poznanie Boha používa svoju predstavu alebo metódu poznania predmetu či pochopenia osoby, potom Boha nikdy nespoznáš. Poznanie Boha nezávisí od skúsenosti alebo predstavivosti, a preto nesmieš Bohu nikdy vnucovať svoju skúsenosť či predstavivosť. Bez ohľadu na to, aké bohaté sú tvoje skúsenosti a predstavivosť, aj tak sú stále obmedzené. Tvoja predstavivosť okrem toho nezodpovedá faktom, a už vôbec nie pravde, a nie je v súlade s pravou Božou povahou a podstatou. Ak sa budeš pri chápaní Božej podstaty spoliehať na svoju predstavivosť, nikdy neuspeješ. Jediná cesta vedie tadiaľto: prijmi všetko, čo pochádza od Boha, a následne to postupne zaži a pochop. Príde deň, keď ťa Boh osvieti, aby si Ho vďaka svojej spolupráci a svojmu hladu a smädu po pravde skutočne pochopil a spoznal.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 112

Ľudstvo si vyslúži Božie milosrdenstvo a toleranciu úprimným pokáním (Vybrané pasáže)

Varovanie Boha Jahveho prichádza k Ninivčanom

Prejdime k druhému úryvku, k tretej kapitole Knihy proroka Jonáša: „Jonáš začal vchádzať do mesta a po jednom dni cesty zvolal: ‚Ešte štyridsať dní a Ninive bude zvrhnuté.‘“ Toto sú slová, ktoré Boh priamo adresoval Jonášovi, aby ich povedal Ninivčanom, takže ide, prirodzene, o slová, ktoré chcel Jahve povedať Ninivčanom. Tieto slová ľuďom hovoria, že Boh začal cítiť k obyvateľom mesta odpor a začal ich nenávidieť, pretože ich zloba sa dostala pred Jeho zrak, a tak chcel toto mesto zničiť. Pred zničením mesta chcel však ešte Ninivčanom niečo oznámiť a zároveň im dať šancu kajať sa zo svojej zloby a začať odznova. Táto šanca mala trvať štyridsať dní a nie dlhšie. Inak povedané, ak by ľudia v meste do štyridsiatich dní nečinili pokánie, nepriznali svoje hriechy a nesklonili sa pred Bohom Jahvem, Boh by mesto zničil tak, ako zničil aj Sodomu. To chcel Boh Jahve povedať Ninivčanom. Je jasné, že nešlo len o jednoduché vyhlásenie. Vyjadrovalo nielen hnev Boha Jahveho, ale aj Jeho postoj k Ninivčanom a zároveň slúžilo ako oficiálne varovanie pre ľudí žijúcich v meste. Toto varovanie ich informovalo o tom, že ich zlé činy im vyslúžili nenávisť Boha Jahveho a čoskoro ich privedú na pokraj ich vlastnej záhuby. Život každého Ninivčana bol preto v bezprostrednom ohrození.

Ostrý kontrast medzi reakciou mesta Ninive a Sodomy na varovanie Boha Jahveho

Čo znamená, ak je niečo zvrhnuté? V hovorovej reči to znamená, že to prestane existovať. No akým spôsobom? Kto by mohol zvrhnúť celé mesto? Človek by takýto čin, samozrejme, nemohol vykonať. Ninivčania však neboli hlúpi; z tohto oznámenia okamžite pochopili, o čo ide. Vedeli, že prišlo od Boha, že Boh sa chystá vykonať svoje dielo a že ich zloba rozzúrila Boha Jahveho a spustila na nich Jeho hnev, takže budú čoskoro zničení aj so svojím mestom. Ako zareagovali obyvatelia mesta, keď počuli varovanie Boha Jahveho? Biblia podrobne opisuje ich reakciu, od kráľa až po obyčajných ľudí. V Písme sú zaznamenané nasledujúce slová: „Ninivský ľud uveril Bohu, vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších. Lebo k ninivskému kráľovi sa doniesla správa, vstal zo svojho trónu, zobliekol si plášť, zakryl sa vrecovinou a sadol si do popola. A dal to vyhlásiť a uverejniť v Ninive na základe rozhodnutia kráľa a jeho veľmožov: ‚Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. Nech sa však človek i dobytok zahalia vrecovinou a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách…‘“ (Jon 3, 5-9)

Po vypočutí oznámenia Boha Jahveho zaujal ninivský ľud úplne opačný postoj ako ten sodomský – zatiaľ čo Sodomčania otvorene odporovali Bohu a prechádzali od zlého k zlému, Ninivčania po vypočutí týchto slov záležitosť neignorovali a ani nekládli odpor. Namiesto toho Bohu uverili a vyhlásili pôst. Čo v tomto prípade znamená slovo uverili? Odkazuje na vieru a podriadenosť. Ak na vysvetlenie tohto slova použijeme samotné správanie Ninivčanov, znamená to, že verili, že Boh môže a chce urobiť, čo povedal, a že boli ochotní činiť pokánie. Cítil ninivský ľud zoči-voči hroziacej katastrofe strach? Strach do sŕdc mu vložila práve jeho viera. Čím teda môžeme dokázať vieru a strach ninivského ľudu? Je to tak, ako hovorí Biblia: „… vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších.“ To znamená, že Ninivčania skutočne uverili a že z tejto viery vzišiel strach, ktorý ich potom viedol k pôstu a oblečeniu si vrecoviny. Takto ukázali, že začínajú činiť pokánie. Ninivčania v ostrom protiklade k Sodomčanom nielenže neodporovali Bohu, ale svojím správaním a svojimi činmi jasne prejavili pokánie. Robili to, samozrejme, všetci obyvatelia mesta Ninive, nielen obyčajní ľudia – výnimkou nebol ani kráľ.

Pokánie ninivského kráľa si vyslúži pochvalu od Boha Jahveho

Keď to počul ninivský kráľ, vstal z trónu, vyzliekol si plášť, obliekol si vrecovinu a sadol si do popola. Potom vyhlásil, že nik v meste nesmie nič ochutnať a že ovce, voly ani iné hospodárske zvieratá sa nesmú pásť ani piť vodu. Ľudia aj dobytok sa mali navliecť do vrecoviny a ľudia mali úpenlivo prosiť Boha. Kráľ tiež vyhlásil, aby sa každý z nich odvrátil od svojej zlej cesty a zriekol sa násilia vo svojich rukách. Ninivský kráľ mal, súdiac podľa tohto konania, v srdci pravé pokánie. Tieto jeho činy – vstanie z trónu, vyzlečenie si kráľovského plášťa, oblečenie si vrecoviny a sadnutie si do popola – ľuďom oznamujú, že ninivský kráľ odložil bokom svoje kráľovské postavenie a zaodel sa do vrecoviny spolu s obyčajnými ľuďmi. To znamená, že keď si ninivský kráľ vypočul oznámenie od Boha Jahveho, nezaujal svoj kráľovský post, aby pokračoval vo svojej zlej ceste alebo mal naďalej vo svojich rukách násilie. Naopak, odložil bokom svoju autoritu a činil pokánie pred Bohom Jahvem. V tejto chvíli ninivský kráľ nečinil pokánie ako kráľ; prišiel pred Boha, aby sa kajal a vyznal svoje hriechy ako obyčajný Boží poddaný. Okrem toho prikázal aj celému mestu, aby činilo pokánie a vyznalo svoje hriechy pred Bohom Jahvem rovnakým spôsobom ako on. Okrem toho mal aj konkrétny plán, ako to urobiť, ako sa píše v Písme: „Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. … a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách.“ Ninivský kráľ ako vládca mesta mal najvyššie postavenie a moc a mohol robiť, čo chcel. Keď čelil oznámeniu Boha Jahveho, mohol túto záležitosť ignorovať alebo mohol jednoducho činiť pokánie a vyznať svoje hriechy sám. To, či sa obyvatelia mesta rozhodli pre pokánie, mohol úplne ignorovať. Ninivský kráľ to však vôbec neurobil. Nielenže vstal zo svojho trónu, obliekol si vrecovinu a sadol si do popola, činil pokánie a vyznal svoje hriechy pred Bohom Jahvem, ale nariadil to isté aj všetkým ľuďom a dobytku v meste. Dokonca prikázal ľuďom, aby „mocne volali k Bohu“. Týmto konaním ninivský kráľ skutočne dosiahol to, čo by mal vládca dosiahnuť. Jeho činy ťažko dosiahol ktorýkoľvek kráľ v dejinách ľudstva. Toto skutočne žiaden iný kráľ nedosiahol. Tieto činy by sme mohli označiť za bezprecedentné v ľudských dejinách a sú hodné toho, aby si ich ľudstvo pripomínalo a aby ich napodobňovalo. Každý kráľ už od úsvitu ľudstva viedol svojich poddaných k odporu a vzdoru voči Bohu. Nikto nikdy neviedol svojich poddaných k tomu, aby úpenlivo prosili Boha, aby hľadali vykúpenie za svoju zlobu, aby prijali odpustenie od Boha Jahveho a vyhli sa hroziacemu trestu. Ninivský kráľ však dokázal viesť svojich poddaných k tomu, aby sa obrátili k Bohu, zanechali svoje zlé cesty a vzdali sa násilia vo svojich rukách. Okrem toho dokázal odložiť bokom aj svoj trón a Boh Jahve výmenou za to zmenil názor a pocítil ľútosť, vzal svoj hnev späť a nechal obyvateľov mesta žiť, čím ich uchránil pred zničením. Konanie tohto kráľa možno nazvať nevídaným zázrakom v dejinách ľudstva či dokonca vzorovým príkladom skazeného ľudstva, ktoré činí pokánie a vyznáva svoje hriechy pred Bohom.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 113

Jon 3 A prehovoril Jahve k Jonášovi po druhý raz: „Vstaň a choď do Ninive, do toho veľkého mesta, a káž mu, čo som ti prikázal.“ Jonáš teda vstal a odišiel do Ninive podľa Jahveho slova. Ninive bolo veľmi veľké mesto na tri dni cesty. Jonáš začal vchádzať do mesta a po jednom dni cesty zvolal: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude zvrhnuté.“ Ninivský ľud uveril Bohu, vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších. Lebo k ninivskému kráľovi sa doniesla správa, vstal zo svojho trónu, zobliekol si plášť, zakryl sa vrecovinou a sadol si do popola. A dal to vyhlásiť a uverejniť v Ninive na základe rozhodnutia kráľa a jeho veľmožov: „Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. Nech sa však človek i dobytok zahalia vrecovinou a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách. Kto môže povedať, či sa Boh obráti, oľutuje to a odvráti sa od svojho prudkého hnevu, aby sme nezahynuli?“ A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili pitod svojej zlej cesty, a oľutoval zlo, ktoré im chcel údajne učiniť, a neurobil to.

Boh vidí hlboko v srdciach Ninivčanov úprimné pokánie

Po vypočutí si Božieho oznámenia vykonal ninivský kráľ a jeho poddaní niekoľko činov. Aká bola povaha týchto činov a ich správania? Inak povedané, aká bola podstata ich správania vo svojej celistvosti? Prečo vykonali to, čo vykonali? V Božích očiach činili úprimné pokánie, a to nielen preto, lebo sa úpenlivo modlili k Bohu a vyznali pred Ním svoje hriechy, ale aj preto, lebo zanechali svoje zlé správanie. Konali takto preto, lebo po vypočutí si Božích slov boli nesmierne vyľakaní a verili, že Boh urobí, čo povedal. Pôstom, nosením vrecoviny a sedením v popole chceli vyjadriť svoju ochotu pozmeniť svoje správanie a odvrátiť sa od zloby, pričom sa modlili k Bohu Jahvemu, aby zadržal svoj hnev, a úpenlivo Ho prosili, aby vzal svoje rozhodnutie späť a odvrátil bezprostrednú katastrofu. Ak preskúmame celé ich správanie, zistíme, že už pochopili, že ich predchádzajúce zlé činy sa Bohu Jahvemu protivili, a zistíme aj to, že pochopili dôvod, prečo ich chcel čoskoro zničiť. Preto chceli všetci činiť úplné pokánie, odvrátiť sa od svojich zlých ciest a zanechať násilie vo svojich rukách. Inak povedané, keď sa dozvedeli o oznámení Boha Jahveho, každý jeden z nich pocítil v srdci strach; prestali sa správať zle a už nepáchali tie činy, ktoré sa Bohu Jahvemu tak protivili. Okrem toho úpenlivo prosili Boha Jahveho, aby im odpustil ich predošlé hriechy a aby sa k nim nesprával podľa ich minulých činov. Boli ochotní navždy zanechať zlé konanie a riadiť sa pokynmi Boha Jahveho, len aby Ho už nikdy nerozzúrili. Ich pokánie bolo úprimné a dôkladné. Vychádzalo z hĺbky ich sŕdc a bolo nefalšované a neoblomné.

Keď sa všetci Ninivčania, od kráľa až po obyčajných ľudí, dozvedeli, že sa na nich Boh Jahve hnevá, Boh mohol jasne a zreteľne vidieť každý ich ďalší čin a ich správanie v celej jeho celistvosti, ako aj každé ich rozhodnutie a voľbu. Božie srdce sa menilo podľa ich správania. Aké bolo Božie rozpoloženie v danom momente? Túto otázku ti môže zodpovedať Biblia. V Písme sú zaznamenané nasledujúce slová: „A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, a oľutoval zlo, ktoré im chcel údajne učiniť, a neurobil to.“ (Jon 3, 10) Hoci Boh zmenil svoj názor, na Jeho rozpoložení nebolo nič komplikované. Jednoducho sa po prejavení svojho hnevu upokojil a potom usúdil, že na mesto Ninive nezošle katastrofu. Božie rozhodnutie ušetriť Ninivčanov od katastrofy bolo také rýchle preto, lebo Boh pozoroval srdce každého človeka v Ninive. Videl, čo prechovávajú hlboko vo svojich srdciach: úprimné pokánie a vyznanie svojich hriechov, úprimnú vieru v Neho, hlboké pochopenie toho, ako ich zlé činy rozzúrili Jeho povahu, a z toho vyplývajúci strach z hroziaceho trestu Boha Jahveho. Boh Jahve zároveň vypočul aj ich modlitby, ktoré vychádzali z hĺbky ich sŕdc a úpenlivo Ho prosili, aby sa na nich prestal hnevať a aby ich nepostihla táto katastrofa. Zatiaľ čo Boh sledoval všetky tieto skutočnosti, Jeho hnev sa postupne rozplýval. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa predtým hneval, Jeho srdca sa dotklo, keď videl úprimné pokánie v hĺbke sŕdc týchto ľudí, a tak na nich nedokázal zniesť katastrofu a prestal sa na nich hnevať. Namiesto toho im naďalej prejavoval svoje milosrdenstvo a toleranciu, ďalej ich viedol a staral sa o nich.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 114

Jon 3 A prehovoril Jahve k Jonášovi po druhý raz: „Vstaň a choď do Ninive, do toho veľkého mesta, a káž mu, čo som ti prikázal.“ Jonáš teda vstal a odišiel do Ninive podľa Jahveho slova. Ninive bolo veľmi veľké mesto na tri dni cesty. Jonáš začal vchádzať do mesta a po jednom dni cesty zvolal: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude zvrhnuté.“ Ninivský ľud uveril Bohu, vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších. Lebo k ninivskému kráľovi sa doniesla správa, vstal zo svojho trónu, zobliekol si plášť, zakryl sa vrecovinou a sadol si do popola. A dal to vyhlásiť a uverejniť v Ninive na základe rozhodnutia kráľa a jeho veľmožov: „Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. Nech sa však človek i dobytok zahalia vrecovinou a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách. Kto môže povedať, či sa Boh obráti, oľutuje to a odvráti sa od svojho prudkého hnevu, aby sme nezahynuli?“ A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili pitod svojej zlej cesty, a oľutoval zlo, ktoré im chcel údajne učiniť, a neurobil to.

Ak je tvoja viera v Boha pravdivá, často sa ti dostane Jeho opatery

Boh pri zmene svojich úmyslov voči Ninivčanom vôbec nezaváhal a nebolo na tom nič nejednoznačné ani nejasné. Nastala skôr premena z čistého hnevu na čistú toleranciu. To je pravé zjavenie Božej podstaty. Boh nie je vo svojom konaní nikdy nerozhodný ani váhavý; všetky princípy a zámery za Jeho konaním sú jasné a priehľadné, čisté a bezchybné, pričom nezahŕňajú žiadne triky ani intrigy. Inak povedané, Božia podstata neobsahuje žiadnu temnotu ani podlosť. Boh sa nahneval na Ninivčanov, pretože ich zlé skutky sa dostali pred Jeho zrak; v tom čase Jeho hnev vychádzal z Jeho podstaty. Keď sa však Boží hnev rozplynul a Boh opäť prejavil Ninivčanom svoju toleranciu, všetko, čo zjavil, bolo stále Jeho vlastnou podstatou. Celú túto premenu spôsobila zmena postoja človeka k Bohu. Jeho neurážlivá povaha, Jeho tolerantná podstata ani láskavá a milosrdná podstata sa počas celého tohto obdobia nezmenili. Keď ľudia páchajú zlé činy a urážajú Boha, zošle na nich svoj hnev. Keď budú ľudia skutočne činiť pokánie, Boh zmení názor a Jeho hnev utíchne. Keď budú naďalej tvrdohlavo odporovať Bohu, Jeho hnev neustane a postupne ich bude dusiť, až kým ich nezničí. Taká je podstata Božej povahy. Bez ohľadu na to, čo Boh vyjadruje a zjavuje zo svojej povahy – či už je to Jeho hnev, alebo Jeho milosrdenstvo a láskavosť –, závisí to od správania a konania ľudí, ako aj od ich postoja k Bohu v hĺbke ich srdca. Ak Boh ustavične vystavuje jedného človeka svojmu hnevu, srdce tohto človeka Mu nepochybne odporuje. Keďže tento človek nikdy skutočne nečinil pokánie, nesklonil sa pred Bohom a naozaj v Neho neveril, nikdy nezískal Božie milosrdenstvo a toleranciu. Ak niekto často prijíma Božiu starostlivosť, milosrdenstvo a toleranciu, bezpochyby vo svojom srdci prechováva pravú vieru v Boha a jeho srdce Mu neodporuje. Tento človek často činí pred Bohom ozajstné pokánie. Preto, aj keď na tohto človeka často zostupuje Božie disciplinovanie, Jeho hnev naňho nezostúpi.

Tento krátky opis umožňuje ľuďom vidieť Božie srdce, reálnosť Božej podstaty aj to, že Boží hnev a zmena Božích úmyslov majú určitú príčinu. Napriek ostrému kontrastu, ktorý Boh prejavil, keď sa hneval a keď zmenil svoj názor, čo ľudí núti veriť, že medzi týmito dvoma aspektmi Božej podstaty – Jeho hnevom a toleranciou – existuje veľký rozpor alebo kontrast, Boží postoj k pokániu Ninivčanov opäť raz umožňuje ľuďom vidieť inú stránku pravej Božej povahy. Zmena Božieho názoru skutočne umožňuje ľudstvu opäť vidieť reálnosť Božieho milosrdenstva a láskavej dobroty a pravé zjavenie Božej podstaty. Stačí, že ľudstvo uzná, že Božie milosrdenstvo a láskavosť nie sú mýty ani výmysly. Je to preto, lebo Boží pocit v tej chvíli bol skutočný a zmena Božieho názoru bola skutočná – Boh v podstate opäť udelil ľudstvu svoje milosrdenstvo a toleranciu.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 115

Jon 3 A prehovoril Jahve k Jonášovi po druhý raz: „Vstaň a choď do Ninive, do toho veľkého mesta, a káž mu, čo som ti prikázal.“ Jonáš teda vstal a odišiel do Ninive podľa Jahveho slova. Ninive bolo veľmi veľké mesto na tri dni cesty. Jonáš začal vchádzať do mesta a po jednom dni cesty zvolal: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude zvrhnuté.“ Ninivský ľud uveril Bohu, vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších. Lebo k ninivskému kráľovi sa doniesla správa, vstal zo svojho trónu, zobliekol si plášť, zakryl sa vrecovinou a sadol si do popola. A dal to vyhlásiť a uverejniť v Ninive na základe rozhodnutia kráľa a jeho veľmožov: „Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. Nech sa však človek i dobytok zahalia vrecovinou a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách. Kto môže povedať, či sa Boh obráti, oľutuje to a odvráti sa od svojho prudkého hnevu, aby sme nezahynuli?“ A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili pitod svojej zlej cesty, a oľutoval zlo, ktoré im chcel údajne učiniť, a neurobil to.

Skutočné pokánie v srdciach Ninivčanov im vyslúži Božie milosrdenstvo a zmení ich vlastné výsledky

Bol nejaký rozpor medzi zmenou Božieho názoru a Jeho hnevom? Samozrejme, že nie! Je to preto, lebo Božia tolerancia v tom danom čase mala svoj dôvod. Aký dôvod to mohol byť? Je to ten, ktorý je uvedený v Biblii: „Každý človek sa odvrátil od svojej zlej cesty“ a „zanechal násilie vo svojich rukách“.

Táto „zlá cesta“ sa nevzťahuje na niekoľko zlých činov, ale na zdroj zla, z ktorého pramení ľudské správanie. Keď sa človek „odvráti od svojej zlej cesty“, znamená to, že sa už nikdy nedopustí týchto činov. Inak povedané, už nikdy sa nebude takto zle správať; metóda, zdroj, cieľ, zámer a princíp jeho konania sa zmenili; už nikdy tieto metódy a princípy nepoužije, aby svojmu srdcu priniesol radosť a šťastie. Výraz „zriecť sa“ v slovnom spojení „zriecť sa násilia vo svojich rukách“ znamená odložiť alebo zavrhnúť, úplne sa rozlúčiť s minulosťou a už sa nikdy nevrátiť. Keď sa Ninivčania zriekli násilia vo svojich rukách, dokazovalo a predstavovalo to ich skutočné pokánie. Boh sleduje vonkajšie prejavy ľudí, ako aj ich srdcia. Keď Boh spozoroval skutočné pokánie v srdciach Ninivčanov aj to, že sa odvrátili od svojich zlých ciest a zriekli sa násilia vo svojich rukách, zmenil názor. To znamená, že správanie a počínanie si týchto ľudí a rôzne spôsoby ich konania, ako aj ich skutočné vyznanie a pokánie z hriechov v ich srdciach spôsobili, že Boh zmenil svoj názor a svoje úmysly, vzal späť svoje rozhodnutie a nepotrestal ich ani nezničil. Ninivčania tak pre seba získali iný výsledok. Vykúpili svoje životy a zároveň si vyslúžili Božie milosrdenstvo a toleranciu. V tomto momente sa Boh tiež prestal hnevať.

Božie milosrdenstvo a tolerancia nie sú výnimočné – pravé ľudské pokánie výnimočné je

Bez ohľadu na to, ako sa Boh na Ninivčanov hneval, hneď ako vyhlásili pôst, obliekli si vrecovinu a sadli si do popola, obmäkčilo to Jeho srdce a začal meniť svoj názor. Keď im oznámil, že zničí ich mesto – len chvíľu pred ich vyznaním a pokáním za hriechy –, stále sa na nich hneval. Keď vykonali činy pokánia, Boží hnev na Ninivčanov sa postupne zmenil na milosrdenstvo a toleranciu voči nim. Na súbežnom zjavení týchto dvoch aspektov Božej povahy v tej istej udalosti nie je nič protirečivé. Ako by sme teda mali chápať a poňať tento nedostatok protirečenia? Boh postupne prejavil a zjavil každú z týchto dvoch protikladných podstát, keď Ninivčania činili pokánie, čo im umožnilo vidieť reálnosť a neuraziteľnosť Božej podstaty. Boh použil svoj postoj, aby ľuďom povedal nasledovné: niežeby Boh netoleroval ľudí alebo im nechcel preukázať milosrdenstvo; skôr ide o to, že len zriedka činia pred Bohom skutočné pokánie a len zriedka sa skutočne odvrátia od svojich zlých ciest a zrieknu sa násilia vo svojich rukách. Inak povedané, keď sa Boh na človeka hnevá, dúfa, že človek bude schopný činiť skutočné pokánie – v podstate dúfa, že uvidí skutočnú ľútosť človeka. V takom prípade bude naďalej hojne udeľovať človeku svoje milosrdenstvo a toleranciu. To znamená, že zlé správanie človeka vzbudzuje Boží hnev, zatiaľ čo Božie milosrdenstvo a tolerancia sa udeľujú tým, čo počúvajú Boha a činia pred Ním skutočné pokánie, tým, čo sa dokážu odvrátiť od svojich zlých ciest a zrieknuť sa násilia vo svojich rukách. Boží postoj sa veľmi jasne prejavil v Jeho správaní sa k Ninivčanom: Božie milosrdenstvo a toleranciu nie je vôbec ťažké získať a to, čo Boh vyžaduje, je pravé ľudské pokánie. Pokiaľ sa ľudia odvrátia od svojich zlých ciest a zrieknu sa násilia vo svojich rukách, Boh zmení svoj názor aj postoj k nim.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 116

Stvoriteľova spravodlivá povaha je skutočná a živá

Keď Boh zmenil svoj názor na Ninivčanov, boli Jeho milosrdenstvo a tolerancia falošnou zástierkou? Samozrejme, že nie! Čo teda ukázal prechod medzi týmito dvoma aspektmi Božej povahy počas Božieho riešenia tejto jednej situácie? Božia povaha predstavuje úplný celok – nie je vôbec rozdelená. Bez ohľadu na to, či Boh prejavuje hnev alebo milosrdenstvo a toleranciu voči ľuďom, všetko sú to prejavy Jeho spravodlivej povahy. Božia povaha je živá a jasne viditeľná a Boh mení svoje myšlienky a postoje podľa toho, ako sa veci vyvíjajú. Zmena Jeho postoja voči Ninivčanom informuje ľudstvo o tom, že má svoje vlastné myšlienky a predstavy; nie je to robot ani hlinená figúrka, ale sám živý Boh. Mohol sa na Ninivčanov hnevať, no vďaka ich postojom im tiež mohol odpustiť ich minulosť. Mohol sa rozhodnúť, že na nich zošle nešťastie, no vďaka ich pokániu tiež mohol zmeniť svoje rozhodnutie. Ľudia radi prísne uplatňujú pravidlá a pomocou nich ohraničujú a definujú Boha. Radi tiež používajú vzorce a skúšajú tak pochopiť Božiu povahu. Pokiaľ teda ide o oblasť ľudského myslenia, Boh nemyslí a nemá ani žiadne zásadné predstavy. V skutočnosti sú však Božie myšlienky v stave neustálej premeny v závislosti od zmien vo veciach a v prostredí. Kým sa tieto myšlienky menia, odkrývajú sa rôzne aspekty Božej podstaty. Počas tohto procesu premeny, presne vtedy, keď Boh mení svoj názor, ukazuje ľudstvu pravú existenciu svojho života a to, že Jeho spravodlivá povaha je plná dynamickej vitality. Boh zároveň používa svoje vlastné pravé zjavenia, aby ľudstvu dokázal pravdivosť existencie svojho hnevu a milosrdenstva, svojej láskavej dobroty a tolerancie. Jeho podstata sa zjaví kedykoľvek a kdekoľvek podľa toho, ako sa veci vyvíjajú. Má v sebe leví hnev a materinské milosrdenstvo a toleranciu. Jeho spravodlivá povaha nedovoľuje, aby ju niekto spochybňoval, narúšal, menil či prekrúcal. Medzi všetkými záležitosťami a vecami sa Božia spravodlivá povaha – teda Boží hnev a Božie milosrdenstvo – môže zjaviť kedykoľvek a kdekoľvek. Týmto aspektom dáva životný prejav v každom kúte stvorenia a uskutočňuje ich s vitalitou v každom plynúcom okamihu. Božia spravodlivá povaha nie je obmedzená časom ani priestorom. Inak povedané, neprejavuje ani nezjavuje sa mechanicky na základe časových či priestorových obmedzení, ale s dokonalou ľahkosťou vždy a všade. Keď vidíš, že Boh zmenil názor, prestal prejavovať svoj hnev a rozmyslel si zničenie mesta Ninive, môžeš povedať, že Boh je len milosrdný a láskavý? Môžeš povedať, že Boží hnev pozostáva z prázdnych slov? Keď sa Boh prudko hnevá a odvoláva svoje milosrdenstvo, môžeš povedať, že necíti voči ľudstvu pravú lásku? Tento prudký hnev prejavuje Boh ako odpoveď na zlé ľudské skutky; Jeho hnev nie je chybný. Božie srdce je dojaté v reakcii na ľudské pokánie a práve toto pokánie mení Jeho názor. Keď sa cíti dojatý, keď mení názor a keď prejavuje voči človeku svoje milosrdenstvo a toleranciu, všetko je úplne bezchybné, čisté, nepoškvrnené a nesfalšované. Božia tolerancia je presne týmto: toleranciou, rovnako ako Jeho milosrdenstvo nie je ničím iným než milosrdenstvom. Jeho povaha zjavuje hnev alebo milosrdenstvo a toleranciu v súlade s pokáním človeka a odchýlkami v jeho správaní. Bez ohľadu na to, čo zjaví a prejaví, všetko je čisté a priame; podstata toho je odlišná od podstaty akejkoľvek stvorenej bytosti. Keď Boh prejavuje princípy, ktoré sú základom Jeho činov, sú bez akýchkoľvek chýb či kazov, rovnako ako Jeho myšlienky, nápady a každé Jeho rozhodnutie a každý Jeho čin. Keďže sa Boh takto rozhodol a takto konal, dokončil svoje počiny. Výsledky Jeho počinov sú správne a bezchybné práve preto, že ich zdroj je bezchybný a nepoškvrnený. Boží hnev je bezchybný. Podobne aj Božie milosrdenstvo a tolerancia – ktoré žiadne stvorené bytosti nevlastnia – sú sväté a bezchybné a znesú hĺbavé úvahy a skúsenosti.

Teraz, keď ste porozumeli príbehu o meste Ninive, chápete už druhú stránku podstaty spravodlivej Božej povahy? Vidíte druhú stránku jedinečnej spravodlivej Božej povahy? Má niekto z ľudí takýto druh povahy? Prejavuje niekto takýto druh hnevu, Boží hnev? Disponuje niekto takým milosrdenstvom a toleranciou ako Boh? Kto zo stvorených bytostí dokáže rozpútať taký veľký hnev a rozhodnúť sa zničiť ľudstvo či zoslať naň katastrofu? A kto je spôsobilý udeliť človeku milosrdenstvo, toleranciu a odpustenie, a tak zmeniť svoje predošlé rozhodnutie zničiť človeka? Stvoriteľ vyjadruje svoju spravodlivú povahu prostredníctvom svojich vlastných jedinečných metód a princípov a nepodlieha kontrole ani obmedzeniam stanoveným ľuďmi, udalosťami alebo vecami. Vďaka Jeho jedinečnej povahe nedokáže nik zmeniť Jeho myšlienky či nápady ani Ho nik nedokáže presvedčiť a zmeniť žiadne z Jeho rozhodnutí. Všetko správanie a všetky myšlienky jestvujúce vo všetkých stvorených bytostiach existujú pod dozorom Jeho spravodlivej povahy. Nik nemôže ovplyvniť, či prejaví hnev alebo milosrdenstvo; o tom môže rozhodnúť iba Stvoriteľova podstata – alebo inak povedané, spravodlivá Stvoriteľova povaha. Taká je jedinečná prirodzenosť spravodlivej Stvoriteľovej povahy!

Dokážete prostredníctvom analýzy a pochopenia premeny Božieho postoja k Ninivčanom použiť slovo jedinečný na opísanie milosrdenstva v spravodlivej Božej povahe? Predtým sme povedali, že Boží hnev je jedným z aspektov podstaty Jeho jedinečnej spravodlivej povahy. Teraz ako Jeho spravodlivú povahu definujem dva aspekty – Boží hnev a Božie milosrdenstvo. Spravodlivá Božia povaha je svätá; neznesie urážky ani spochybňovanie; je to niečo, čo nemá žiadna zo stvorených ani nestvorených bytostí. Je jedinečná a zároveň výlučne Božia. To znamená, že Boží hnev je svätý a neuraziteľný. Rovnako aj druhý aspekt spravodlivej Božej povahy – Božie milosrdenstvo – je svätý a nedá sa uraziť. Žiadna zo stvorených ani nestvorených bytostí nemôže nahradiť ani zastupovať Boha v Jeho konaní. Nik Ho nemohol nahradiť alebo zastúpiť ani pri zničení Sodomy či záchrane mesta Ninive. To je pravý výraz jedinečnej spravodlivej Božej povahy.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 117

Úprimné city Stvoriteľa voči ľudstvu

Ľudia často tvrdia, že spoznať Boha nie je ľahké. Ja však hovorím, že spoznať Ho nie je vôbec ťažké, pretože často dáva najavo svoje skutky tak, aby ich človek videl. Nikdy neprestáva viesť s ľudstvom dialóg, nikdy sa pred ním nezatajuje ani neskrýva. Všetky Jeho myšlienky, predstavy, slová a skutky sú ľudstvu zjavené. Pokiaľ chce teda človek spoznať Boha, môže Ho pochopiť a oboznámiť sa s Ním všetkými možnými spôsobmi a metódami. Človek sa slepo domnieva, že sa mu Boh úmyselne vyhýba, že sa pred ľudstvom zámerne skryl, že nemá v úmysle umožniť človeku, aby Ho pochopil a spoznal – a to preto, lebo nevie, kto je Boh, ani Ho nechce pochopiť. Človek sa dokonca ani nezaujíma o Stvoriteľove myšlienky, slová či skutky… Pravdupovediac, ak človek skrátka využije svoj voľný čas na to, aby sa zameral na Stvoriteľove slová alebo skutky a pochopil ich, a ak venuje čo i len trochu pozornosti Stvoriteľovým myšlienkam a hlasu Jeho srdca, nebude preňho ťažké pochopiť, že Stvoriteľove myšlienky, slová a skutky sú viditeľné a jasné. Rovnako nebude príliš zložité uvedomiť si, že Stvoriteľ je medzi ľuďmi neustále, že sa s človekom a celým stvorením ustavične zhovára a každý deň koná nové skutky. Jeho podstata a povaha sa prejavujú v dialógu s človekom; Jeho myšlienky a predstavy sa úplne odkrývajú v Jeho skutkoch; ľudstvo neustále sprevádza a pozoruje. Svojimi tichými slovami sa nehlučne prihovára ľudstvu a celému stvoreniu: „Som na nebesiach a tiež medzi svojím stvorením. Dávam pozor; vyčkávam; som po tvojom boku…“ Jeho ruky sú teplé a silné; Jeho kroky sú ľahké; Jeho hlas je mäkký a podmanivý; Jeho podoba plynie a mení sa, objímajúc celé ľudstvo; Jeho tvár je nádherná a nežná. Nikdy neodišiel, nikdy nezmizol. Vo dne i v noci je stálym spoločníkom ľudstva, ktoré nikdy neopustí. Jeho oddaná starostlivosť a výnimočná náklonnosť voči ľudstvu, ako aj Jeho skutočný záujem o človeka a láska k nemu sa postupne odhaľovali, keď zachraňoval mesto Ninive. Stvoriteľovu nehu k ľudstvu, ktoré sám stvoril, naplno zjavil najmä rozhovor medzi Bohom Jahvem a Jonášom. Prostredníctvom týchto slov môžeš hlboko pochopiť úprimné Božie city voči ľudstvu…

Nasledujúci úryvok je zaznamenaný v Knihe proroka Jonáša 4, 10-11: „Vtedy riekol Jahve: ‚Zmiloval si sa nad ricínovníkom, pre ktorý si sa nenamáhal a nedal si mu rásť, ktorý vyrástol za noc a zahynul za noc. A nemal by som sa zmilovať nad Ninive, týmto veľkým mestom, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nerozlišujú medzi pravou a ľavou rukou, a tiež mnoho dobytka?‘“ Toto sú skutočné slová Boha Jahveho, pochádzajúce z rozhovoru medzi Bohom a Jonášom. Hoci je tento rozhovor krátky, prekypuje Stvoriteľovou starostlivosťou o ľudstvo a Jeho neochotou vzdať sa ho. Tieto slová vyjadrujú skutočný postoj a city, ktoré Boh prechováva voči svojim stvoreným bytostiam vo svojom srdci. Boh prostredníctvom týchto slov, ktoré sú jasné a presné a človek také počuje iba zriedka, vyjadruje svoje skutočné úmysly s ľudstvom. Tento rozhovor vyjadruje postoj, aký Boh zaujal voči Ninivčanom – čo je to však za postoj? Je to postoj, ktorý zastával voči Ninivčanom pred ich pokáním aj po ňom, a postoj, ktorý zaujíma voči ľudstvu. V týchto slovách sú zahrnuté Jeho myšlienky a povaha.

Aké Božie myšlienky sú zjavené v týchto slovách? Ak budete pri čítaní venovať pozornosť detailom, ľahko si všimnete, že používa slovo „zmilovanie“; použitie tohto slova ukazuje skutočný Boží postoj voči ľudstvu.

Na úrovni doslovného významu môžu ľudia slovo „zmilovanie“ interpretovať rôznymi spôsobmi: po prvé, znamená „milovať a chrániť, cítiť voči niečomu nehu“; po druhé, „mať niečo nesmierne rád“; a napokon, „nechcieť a nedokázať niečomu ublížiť“. Toto slovo jednoducho značí nežnú náklonnosť a lásku, ako aj neochotu vzdať sa niekoho alebo niečoho; poukazuje na Božie milosrdenstvo a toleranciu voči človeku. Hoci Boh použil toto slovo, ktoré ľudia bežne vyslovujú, keď ho vyslovil On, hlas Jeho srdca a Jeho postoj k ľudstvu boli úplne obnažené.

Aj keď mesto Ninive bolo plné rovnako skazených, podlých a násilných ľudí ako Sodoma, vďaka ich pokániu zmenil Boh názor a rozhodol sa nezničiť ich. Keďže spôsob, akým zaobchádzali s Božími slovami a pokynmi, svedčil o postoji, ktorý bol v ostrom rozpore s postojom Sodomčanov, a keďže sa úprimne podriadili Bohu, úprimne ľutovali svoje hriechy a správali sa pravdivo a srdečne vo všetkých ohľadoch, Boh sa nad nimi opäť z celého srdca zľutoval a udelil im zmilovanie. To, čo Boh udeľuje ľudstvu, a Jeho súcit s ľudstvom nemôže nik napodobniť a nie je možné ani to, aby niekto vlastnil Božie milosrdenstvo, Jeho toleranciu alebo úprimné city voči ľudstvu. Nájde sa niekto, koho považuješ za veľkého muža či veľkú ženu, alebo dokonca nadčloveka, kto by z vysokého miesta, z pozície veľkého muža či veľkej ženy, alebo z najvyššieho miesta, toto oznámil ľudstvu alebo stvoreným bytostiam? Kto z ľudí môže poznať stav ľudského života ako svoju dlaň? Kto môže niesť bremeno a zodpovednosť za existenciu ľudstva? Kto je oprávnený vyhlásiť zničenie mesta? A kto je oprávnený odpustiť mestu? Kto môže povedať, že sa zmiluje nad vlastným stvorením? Iba Stvoriteľ! Jedine Stvoriteľ je nežný voči tomuto ľudstvu. Jedine Stvoriteľ mu prejavuje súcit a náklonnosť. Jedine Stvoriteľ voči nemu prechováva skutočnú, nezlomnú náklonnosť. Rovnako iba Stvoriteľ mu môže udeliť milosrdenstvo a iba On sa môže zmilovať nad všetkými svojimi stvorenými bytosťami. Jeho srdce poskočí a zabolí pri každom jednom ľudskom čine: ľudská podlosť a skazenosť Ho hnevajú, deptajú a zarmucujú; nad ľudským pokáním a vierou sa teší, raduje, odpúšťa a jasá; každá Jeho myšlienka a predstava existuje pre ľudstvo a točí sa okolo neho; to, čím je a čo má, sa prejavuje úplne v ľudskom záujme; všetky Jeho emócie sú prepletené s ľudskou existenciou. V ľudskom záujme cestuje a náhli sa; v tichosti odovzdáva každý kúsok svojho života; každú minútu a sekundu svojho života daruje… Nikdy nevedel, ako si ctiť vlastný život, a predsa sa vždy zmiloval nad ľudstvom, ktoré sám stvoril… Tomuto ľudstvu dáva všetko, čo má… Svoje milosrdenstvo a toleranciu udeľuje bezpodmienečne a nič za to neočakáva. Robí to len preto, aby ľudstvo mohlo naďalej žiť pred Jeho zrakom a prijímať Jeho starostlivosť o život. Robí to len preto, aby sa Mu ľudstvo jedného dňa mohlo poddať a uznať, že On je Ten, kto vyživuje existenciu človeka a dáva život celému stvoreniu.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 118

Jon 4 Jonášovi sa to však veľmi nepáčilo a veľmi sa rozhneval. A modlil sa k Jahvemu a riekol: „Prosím ťa, Jahve, či som to nehovoril, keď som ešte bol vo svojej krajine? Preto som utiekol predtým do Taršíša, lebo som vedel, že si milosrdný a milostivý Boh, zhovievavý a veľmi láskavý, a činíš pokánie za zlo. Preto teraz, ó, Jahve, vezmi môj život, prosím, lebo je pre mňa lepšie zomrieť, ako žiť.“ A Jahve vtedy povedal: „Je dobre, že sa hneváš?“ Jonáš vyšiel z mesta, usadil sa na východ od neho, urobil si tam stánok a sedel pod ním v tieni, aby videl, čo sa stane s mestom. Boh Jahve pripravil ricínovník a prikázal mu vyrásť nad Jonášom, aby bol tieňom nad jeho hlavou, a tak ho vyslobodil z jeho zármutku. Jonáš sa z ricínovníka veľmi tešil. Ale keď na druhý deň ráno začalo svitať, Boh pripravil červa, ktorý napadol ricínovník, takže vyschol. A stalo sa, keď vyšlo slnko, že Boh pripravil silný východný vietor a slnko pieklo Jonášovi na hlavu, až omdlel. V duchu si želal zomrieť a povedal: „Lepšie mi je zomrieť, ako žiť.“ A Boh riekol Jonášovi: „Právom sa hneváš na ten ricínovník?“ A on odpovedal: „Právom sa hnevám, až na smrť.“ Vtedy riekol Jahve: „Zmiloval si sa nad ricínovníkom, pre ktorý si sa nenamáhal a nedal si mu rásť, ktorý vyrástol za noc a zahynul za noc. A nemal by som sa zmilovať nad Ninive, týmto veľkým mestom, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nerozlišujú medzi pravou a ľavou rukou, a tiež mnoho dobytka?“

Stvoriteľ vyjadruje svoje pravé city voči ľudstvu

Tento rozhovor medzi Bohom Jahvem a Jonášom je bezpochyby vyjadrením pravých citov Stvoriteľa voči ľudstvu. Na jednej strane informuje ľudí o Stvoriteľovom chápaní celého stvorenia pod Jeho zvrchovanosťou; ako povedal Boh Jahve: „A Mne by nemalo byť ľúto Ninive, toho veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nerozlišujú medzi pravou a ľavou rukou, a tiež mnoho dobytka?“ Inak povedané, Božie chápanie mesta Ninive nebolo ani náhodou povrchné. Nielenže poznal počet živých stvorení v meste (vrátane ľudí a dobytka), ale vedel aj to, koľko ľudí nerozlišuje medzi pravou a ľavou rukou, teda koľko je tam detí a mladistvých. To je konkrétny dôkaz všeobecného Božieho chápania ľudstva. Na druhej strane tento rozhovor informuje ľudí o Stvoriteľovom postoji voči ľudstvu, teda o váhe ľudstva v Stvoriteľovom srdci. Je to presne tak, ako povedal Boh Jahve: „Zmiloval si sa nad ricínovníkom, pre ktorý si sa nenamáhal a nedal si mu rásť, ktorý vyrástol za noc a zahynul za noc. A Mne by nemalo byť ľúto Ninive, toho veľkého mesta…?“ To sú vyčítavé slová, ktoré Boh Jahve adresuje Jonášovi, no všetky sú pravdivé.

Aj keď dostal Jonáš za úlohu zvestovať Ninivčanom slová Boha Jahveho, nerozumel Božím úmyslom ani obavám a očakávaniam voči obyvateľom mesta. Týmto pokarhaním mu chcel Boh povedať, že ľudstvo je produktom Božích rúk a že na každého jedného človeka vynaložil obrovské úsilie, že každý nesie na svojich pleciach Božie očakávania a teší sa z vyživenia Božím životom; Boh za každého človeka zaplatil cenu v podobe obrovského úsilia. Toto pokarhanie tiež Jonášovi napovedalo, že Boh sa zmiloval nad ľudstvom, ktoré je dielom Jeho vlastných rúk, rovnako ako sa sám Jonáš zľutoval nad ricínovníkom. Boh by v žiadnom prípade len tak ľahko alebo v poslednej chvíli neopustil ľudstvo aj preto, že v meste bolo veľa detí a nevinného dobytka. Pri zaobchádzaní s týmito mladými a nevedomými stvorenými ľuďmi neschopnými rozoznať pravú ruku od ľavej bolo ešte menej predstaviteľné, že by Boh ukončil ich životy a určil ich výsledky takýmto unáhleným spôsobom. Boh dúfal, že ich uvidí vyrásť; dúfal, že nebudú kráčať po tých istých cestách ako ich starší, že si nebudú musieť znova vypočuť varovanie Boha Jahveho a budú svedčiť o minulosti mesta Ninive. Ešte väčšmi však Boh dúfal, že uvidí Ninive po jeho pokání, že uvidí budúcnosť mesta po tom, čo učinilo pokánie, a čo je ešte dôležitejšie, že ho uvidí opäť žiť pod Božím milosrdenstvom. Preto boli v Božích očiach títo stvorení ľudia, ktoré nedokázali rozlíšiť pravú ruku od ľavej, budúcnosťou mesta Ninive. Mali na seba prevziať jeho minulosť hodnú opovrhnutia, rovnako ako aj dôležitú povinnosť svedčiť o minulosti mesta Ninive aj o jeho budúcnosti pod vedením Boha Jahveho. V tomto vyjadrení svojich pravých citov Boh Jahve predstavil Stvoriteľovo milosrdenstvo pre ľudstvo v celej jeho celistvosti. Ukázal ľudstvu, že „Stvoriteľovo milosrdenstvo“ nie je len prázdna fráza či prázdny prísľub; zahŕňa konkrétne princípy, metódy a ciele. Boh je pravý a skutočný, nepoužíva žiadne klamstvá ani prestrojenia a svoje milosrdenstvo neustále udeľuje ľudstvu rovnakým spôsobom v každom čase a každom veku. Stvoriteľov rozhovor s Jonášom je však dodnes jediným, výlučným slovným vyjadrením toho, prečo preukazuje ľudstvu milosrdenstvo, ako to robí, aký je k ľudstvu tolerantný a aké sú Jeho skutočné city voči ľudstvu. Výstižné slová Boha Jahveho počas tohto rozhovoru vyjadrujú Jeho myšlienky voči ľudstvu ako nedeliteľnému celku; sú pravdivým výrazom postoja Jeho srdca k ľudstvu a tiež konkrétnym dôkazom toho, že ľudstvu hojne udeľuje milosrdenstvo. Toto milosrdenstvo neudeľuje len starším generáciám, ale aj mladším členom ľudského spoločenstva, tak ako to bolo vždy, z generácie na generáciu. Aj keď Boží hnev často dolieha na určité ľudské zákutia a veky, Božie milosrdenstvo nikdy neustáva. Svojím milosrdenstvom riadi a vedie jednu generáciu stvorených ľudských bytostí za druhou a zásobuje a vyživuje jednu generáciu stvorených ľudských bytostí za druhou, pretože Jeho skutočné city voči ľudstvu sa nikdy nezmenia. Ako povedal Boh Jahve: „A Mne by nemalo byť ľúto…?“ Vždy ľutoval svoje vlastné stvorenie. To je milosrdenstvo Stvoriteľovej spravodlivej povahy – a zároveň úplná jedinečnosť Stvoriteľa!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II

Božie slová na každý deň  Úryvok 119

Päť typov ľudí

Rozdelím Božích nasledovníkov do niekoľkých kategórií podľa ich chápania Boha a na základe ich porozumenia Božej spravodlivej povahe a skúsenosti s ňou, aby ste vedeli, v akej etape sa momentálne nachádzate a aké je vaše momentálne duchovné postavenie. Z hľadiska ľudského poznania Boha a chápania Jeho spravodlivej povahy možno rôzne etapy a duchovné postavenia, ktoré ľudia zastávajú, vo všeobecnosti rozdeliť na päť typov. Táto téma sa zakladá na poznaní jedinečného Boha a Jeho spravodlivej povahy. Preto by ste sa pri čítaní nasledujúceho obsahu mali pokúsiť starostlivo a presne zistiť, do akej miery chápete a poznáte Božiu jedinečnosť a Jeho spravodlivú povahu, a následne by ste mali výsledok použiť na posúdenie toho, do ktorej etapy naozaj patríte, aké veľké je vaše duchovné postavenie a aký typ človeka naozaj ste.

Prvý typ: etapa nemluvňaťa v zavinovačke

Čo znamená „nemluvňa v zavinovačke“? Nemluvňa v zavinovačke je dieťa, ktoré práve prišlo na tento svet, novorodenec. Je to obdobie, keď sú ľudia najnezrelší.

Ľudia v tejto etape v podstate nemajú žiadne vedomie ani povedomie o otázkach viery v Boha. Sú zmätení a nevedomí. Títo ľudia môžu veriť v Boha už dlho alebo len krátko, no ich zmätenosť a nevedomosť a ich skutočné duchovné postavenie ich zaraďujú do etapy nemluvňaťa v zavinovačke. Presná definícia nemluvňaťa v zavinovačke je takáto: bez ohľadu na to, ako dlho takýto človek verí v Boha, vždy bude zmätený, popletený a prostoduchý; nevie, prečo verí v Boha, ani to, kto je Boh alebo kým Boh je. Aj keď Boha nasleduje, v srdci nemá Jeho presnú definíciu a nedokáže určiť, či Ten, koho nasleduje, je naozaj Boh, nehovoriac o tom, či by mal naozaj veriť v Boha a nasledovať Ho. To je pravý stav tohto typu človeka. Myšlienky týchto ľudí sú zahmlené a ich viera je, jednoducho povedané, popletená. Stále žijú v stave zmätenosti a prázdnoty; ich stav vystihujú slová „popletenosť“, „zmätenosť“ a „prostoduchosť“. Nikdy nevideli ani nepocítili Božiu existenciu, a preto hovoriť s nimi o poznaní Boha má rovnaký zmysel ako nútiť ich čítať knihu napísanú hieroglyfmi – nepochopia ju ani neprijmú. Poznať Boha je pre nich to isté ako počúvať vymyslenú rozprávku. Aj keď ich myšlienky môžu byť zahmlené, v skutočnosti sú presvedčení, že poznanie Boha je úplná strata času a úsilia. To je prvý typ človeka: nemluvňa v zavinovačke.

Druhý typ: etapa dojčaťa

V porovnaní s nemluvňaťom v zavinovačke urobil tento typ človeka určitý pokrok. Žiaľ, ešte stále vôbec nechápe Boha. Stále mu chýba jasné pochopenie a preniknutie do Jeho podstaty. Nemá veľmi jasno v tom, prečo by mal v Neho veriť, no v srdci má svoj vlastný cieľ a jasné predstavy. Nezaoberá sa tým, či je správne veriť v Boha. Prostredníctvom viery v Boha si kladie za cieľ tešiť sa z Jeho milosti, žiť radostne a v pokoji, žiť pohodlne, tešiť sa z Božej starostlivosti a ochrany a žiť pod Božím požehnaním. Netrápi ho, do akej miery pozná Boha; necíti potrebu usilovať sa o chápanie Boha a nezaujíma sa ani o to, čo Boh robí alebo čo túži robiť. Len sa slepo usiluje tešiť sa z Jeho milosti a získať viac Jeho požehnaní; snaží sa získať stonásobok v tomto veku a večný život v budúcom veku. Jeho myšlienky, to, do akej miery sa vydáva, jeho oddanosť, ako aj utrpenie, to všetko má rovnaký cieľ: získať Božiu milosť a požehnania. Nič iné ho nezaujíma. Tento typ človeka si je istý len tým, že Boh môže ľudí ochrániť a udeliť im svoju milosť. Dalo by sa povedať, že ho nezaujíma, ani mu nie je veľmi jasné, prečo chce Boh človeka zachrániť, ani aký výsledok chce svojimi slovami a svojím dielom dosiahnuť. Nikdy nevyvinul žiadne úsilie, aby spoznal Božiu podstatu a spravodlivú povahu, ani o to nedokáže prejaviť záujem. Chýba mu túžba venovať týmto veciam pozornosť a ani ich nechce poznať. Nechce sa pýtať na Božie dielo, Božie požiadavky na človeka, Božie úmysly ani na nič iné, čo sa týka Boha, a tiež mu chýba túžba zaujímať sa o tieto veci. Je to preto, lebo verí, že tieto záležitosti nesúvisia s jeho užívaním si Božej milosti, a zaujíma sa len o Boha, ktorý existuje v priamom vzťahu k jeho vlastným záujmom a ktorý môže človeku udeliť milosť. Nič iné ho vôbec nezaujíma, a tak nemôže vstúpiť do pravdy-reality bez ohľadu na to, koľko rokov verí v Boha. Bez toho, aby ho niekto často polieval alebo sýtil, je preňho ťažké ďalej kráčať po ceste viery v Boha. Ak si nemôže užívať radosť a pokoj či tešiť sa z Božej milosti ako predtým, je dosť pravdepodobné, že utečie. To je druhý typ človeka: človek, ktorý jestvuje v etape dojčaťa.

Tretí typ: etapa odstaveného dieťaťa alebo etapa malého dieťaťa

Táto skupina ľudí má vedomie jasné len do istej miery. Uvedomujú si, že užívanie si Božej milosti neznamená, že oni sami vlastnia pravú skúsenosť, a uvedomujú si aj to, že ak sa aj nikdy neunavia hľadaním radosti, pokoja a milosti alebo ak sú schopní vydávať svedectvo tým, že sa delia o svoje skúsenosti s užívaním si Božej milosti alebo velebia Boha za požehnania, ktoré im udelil, neznamená to, že vlastnia život či realitu pravdy. Vychádzajúc zo svojho vedomia si prestávajú robiť plané nádeje, že ich bude sprevádzať len Božia milosť; skôr chcú popri užívaní si Božej milosti zároveň urobiť niečo pre Boha. Sú ochotní plniť si svoje povinnosti, do istej miery znášať ťažkosti a únavu, zapájať sa v určitom rozsahu do spolupráce s Bohom. Keďže je však ich snaha veriť v Boha príliš falošná, pretože ich osobné úmysly a túžby sú príliš silné a ich povaha je príliš divoko arogantná, je pre nich veľmi ťažké uspokojiť Božie úmysly alebo byť Bohu verní. Preto často nedokážu uskutočniť svoje osobné priania ani dodržať svoje prísľuby Bohu. Často sa ocitajú v rozporuplných stavoch: veľmi chcú čo najviac uspokojiť Boha, no zo všetkých síl Mu odporujú a často Mu niečo sľúbia, ale krátko nato svoje prísahy porušia. Ešte častejšie sa ocitajú v iných rozporuplných stavoch: úprimne v Boha veria, no popierajú Ho, ako aj všetko, čo od Neho pochádza; úzkostlivo dúfajú, že ich osvieti, bude ich viesť, zaopatrí ich a pomôže im, ale stále hľadajú vlastné východisko. Chcú Ho pochopiť a spoznať, no nie sú ochotní sa k Nemu priblížiť. Namiesto toho sa Mu neustále vyhýbajú a ich srdcia sú pred Ním uzavreté. Aj keď zbežne chápu doslovný význam Božích slov a pravdy a majú s Ním určitú skúsenosť, ako aj zbežnú predstavu o Bohu a pravde, podvedome sa stále nedokážu utvrdiť v tom, či je Boh pravda ani či je skutočne spravodlivý. Taktiež nedokážu určiť pravdivosť Božej povahy a podstaty, nehovoriac o Jeho pravej existencii. Ich viera v Boha vždy obsahuje pochybnosti a nepochopenie a zahŕňa aj výmysly a predstavy. Zatiaľ čo sa tešia z Božej milosti, neochotne zažívajú alebo praktizujú aj niektoré pravdy, ktoré považujú za uskutočniteľné, aby obohatili svoju vieru, rozšírili svoje skúsenosti s vierou v Boha, overili si svoje chápanie viery v Boha a uspokojili svoju márnivosť kráčaním po životnej ceste, ktorú si sami určili, a uskutočňovaním spravodlivých počinov pre ľudstvo. Zároveň tieto veci robia aj preto, aby uspokojili svoju vlastnú túžbu po požehnaniach, ktorá je súčasťou stávky, čo uzatvárajú v nádeji, že získajú väčšie požehnania pre ľudstvo, a aby dosiahli svoju ambicióznu túžbu a celoživotné prianie neustať, až kým nezískajú Boha. Títo ľudia dosiahnu Božie osvietenie len zriedka, pretože ich túžba a úmysel získať požehnania sú pre nich príliš dôležité. Nechcú sa toho vzdať a v podstate by to ani nezniesli. Obávajú sa, že bez túžby získať požehnania, bez dlhoročnej ambície neustať, kým nezískajú Boha, stratia motiváciu veriť v Boha. Z tohto dôvodu nechcú čeliť realite. Nechcú čeliť Božím slovám ani Božiemu dielu. Nechcú čeliť Božej povahe ani podstate a už vôbec nechcú načrtnúť tému poznania Boha. Je to preto, lebo keď raz Boh, Jeho podstata a spravodlivá povaha nahradia ich výmysly, ich sny sa rozplynú ako dym a ich takzvaná čistá viera a „zásluhy“ nahromadené rokmi starostlivej práce sa rozplynú a vyjdú navnivoč. Rovnako bude hroziť zničenie aj ich „územiu“, ktoré v priebehu rokov krvopotne dobyli. To všetko bude znamenať, že ich dlhoročná tvrdá práca a úsilie boli zbytočné a musia začať opäť od nuly. To je pre nich najtrpkejšia bolesť, ktorú musia znášať vo svojom srdci, a je to výsledok, ktorý vôbec nechcú vidieť, a preto sú stále uväznení v slepej uličke a odmietajú sa obrátiť. To je tretí typ človeka: človek, ktorý jestvuje v etape odstaveného dieťaťa.

Vyššie opísané tri typy ľudí – teda ľudia, ktorí jestvujú v týchto troch etapách – v skutočnosti vôbec neveria v Božiu identitu a postavenie ani v Jeho spravodlivú povahu, pričom tieto veci jasne a presne neuznávajú ani sa k nim nehlásia. Preto veľmi ťažko vstúpia do reality pravdy a s ťažkosťami prijmú aj Božie milosrdenstvo, osvietenie či osvetlenie, pretože spôsob ich viery v Boha a ich mylný postoj voči Bohu znemožňujú, aby konal dielo v ich srdciach. Ich pochybnosti, mylné predstavy a výmysly o Bohu prevyšujú ich vieru a poznanie Boha. To sú tri typy ľudí, ktorí sú vo veľkom ohrození, a tri veľmi nebezpečné etapy. Keď si človek pestuje pochybovačný postoj voči Bohu, Božej podstate a identite, otázke, či je Boh pravda, a pravdivosti Jeho existencie, a keď si tým nemôže byť istý, ako môže prijať všetko, čo pochádza od Boha? Ako môže prijať skutočnosť, že Boh je pravda, cesta a život? Ako môže prijať Božie napomínanie a súd? Ako môže prijať Božiu spásu? Ako môže takýto človek získať pravé Božie vedenie a zaopatrenie? Tí, čo sa nachádzajú v týchto troch etapách, môžu Bohu kedykoľvek odporovať, odsúdiť Ho, rúhať sa Mu alebo Ho zradiť. Kedykoľvek môžu zanechať pravú cestu a opustiť Boha. Dalo by sa povedať, že ľudia v týchto troch etapách žijú v kritickom období, pretože nenastúpili na správnu cestu viery v Boha.

Štvrtý typ: etapa dospievajúceho dieťaťa alebo detstvo

Človek po odstavení – teda keď sa mu dostalo hojnej milosti – začne bádať, čo znamená veriť v Boha, začne túžiť po chápaní rôznych otázok, napríklad prečo človek žije, ako by mal žiť a prečo na ňom Boh koná svoje dielo. Keď sa v ňom objavia a existujú v ňom tieto nejasné myšlienky a popletené myšlienkové vzorce, neustále podstupuje polievanie a je tiež schopný plniť si svoju povinnosť. Počas tohto obdobia už nepochybuje o pravdivosti Božej existencie a má presnú predstavu o tom, čo znamená veriť v Boha. Na tomto základe Boha pozvoľne spoznáva a postupne získava odpovede na svoje nejasné myšlienky a popletené myšlienkové vzorce týkajúce sa Božej povahy a podstaty. Pokiaľ ide o zmeny v ľudskej povahe a ľudskom poznaní Boha, ľudia v tejto etape sa začínajú vydávať na správnu cestu a vstupujú do prechodného obdobia. Práve v tejto etape začínajú naozaj žiť. Jasným dôkazom toho je, že postupne nachádzajú odpovede na svoje otázky týkajúce sa poznania Boha, ktoré majú vo svojich srdciach – ako sú nepochopenie, výmysly, predstavy a hmlisté definície Boha –, a nielenže začnú naozaj veriť v Božiu existenciu a uznávať jej pravdivosť, ale osvoja si aj presnú definíciu Boha a nájdu pre Neho správne miesto vo svojich srdciach, pričom ich hmlistú vieru nahradí pravé nasledovanie Boha. V rámci tejto etapy si ľudia postupne uvedomia svoje mylné predstavy o Bohu a svoje mylné snaženia a spôsoby viery. Začnú prahnúť po pravde, po Božom súde, karhaní a disciplíne a tiež po zmene svojej povahy. Počas tejto etapy postupne zavrhnú všetky svoje predstavy a výmysly o Bohu. Zároveň pozmenia a napravia svoje nesprávne poznanie o Bohu a nadobudnú o Ňom určité správne základné poznanie. Aj keď časť poznania, ktoré majú ľudia v tejto etape, nie je veľmi konkrétna ani presná, postupne aspoň začnú opúšťať svoje predstavy a mylné poznatky o Bohu a začnú Ho chápať; už sa nepridŕžajú svojich vlastných predstáv a výmyslov o Ňom. Začínajú sa učiť, ako sa niečoho vzdať – ako sa vzdať vecí, ktoré možno nájsť medzi ich vlastnými predstavami, vecí pochádzajúcich z poznania a vecí od satana. Začínajú prejavovať ochotu podriadiť sa správnym a pozitívnym veciam, dokonca aj takým, ktoré pochádzajú z Božích slov a sú v súlade s pravdou. Začínajú sa tiež snažiť o zakúsenie Božích slov, chcú osobne spoznať a uskutočňovať Jeho slová, prijať ich ako princípy pre svoje konanie a ako základ pre zmenu svojej povahy. Počas tohto obdobia ľudia nevedomky prijímajú Boží súd a napomínanie a Božie slová nevedomky prijímajú ako svoj život. Zatiaľ čo prijímajú Boží súd, napomínanie a slová, čoraz viac si uvedomujú a dokážu vycítiť, že Boh, v ktorého veria vo svojich srdciach, naozaj existuje. V Božích slovách, vo vlastných skúsenostiach a životoch čoraz viac vnímajú, že Boh odjakživa riadi osud človeka a neustále ho vedie a stará sa oňho. Pomocou svojho spojenia s Bohom postupne potvrdzujú Božiu existenciu. Preto skôr, než si to uvedomia, už podvedome schválili a začali pevne veriť v Božie dielo a súhlasili s Božími slovami. Keď ľudia súhlasia s Božími slovami a dielom, neprestajne popierajú sami seba, svoje vlastné predstavy, poznanie a výmysly a zároveň neprestajne hľadajú, čo je pravda a čo sú Božie úmysly. Počas tohto obdobia vývoja je ľudské poznanie Boha pomerne povrchné. Ľudia ho dokonca nie sú schopní jasne pomenovať slovami ani vyjadriť konkrétnymi detailmi. Chápu ho len na základe vlastného vnímania. V porovnaní s predošlými troma etapami však nezrelé životy ľudí v tomto období podstúpili polievanie a živenie Božími slovami, a tak už začali klíčiť. Ich životy sú ako semienko zasiate do zeme; keď sa mu dostane vlahy a živín, prerazí pôdu a jeho vyklíčenie bude značiť zrodenie nového života. Toto zrodenie človeku umožňuje postrehnúť znaky života. Keď majú ľudia život, rastú. Preto život ľudí na týchto základoch – postupne sa vydávajú na správnu cestu viery v Boha, opúšťajú svoje vlastné predstavy, získavajú Božie vedenie – nevyhnutne pozvoľna rastie. Na základe čoho sa tento rast meria? Meria sa na základe skúsenosti človeka s Božími slovami a jeho skutočného pochopenia spravodlivej Božej povahy. Aj keď je preňho veľmi ťažké vlastnými slovami presne opísať svoje poznanie Boha a Jeho podstaty počas tohto obdobia rastu, táto skupina ľudí už nechce jednostranne vyhľadávať potešenie prostredníctvom užívania si Božej milosti alebo veriť v Boha s cieľom získať Jeho milosť. Namiesto toho sa chcú usilovať o život podľa Božieho slova a stať sa predmetmi Božej spásy. Navyše sú pevne veriaci a pripravení prijať Boží súd a napomínanie. Tým sa vyznačuje človek v etape rastu.

Aj keď ľudia v tejto etape majú isté poznanie o spravodlivej Božej povahe, toto poznanie je veľmi hmlisté a neurčité. Napriek tomu, že nedokážu tieto veci jasne pomenovať, cítia, že sa už nejako vnútorne obohatili, pretože získali istú mieru poznania a pochopenia spravodlivej Božej povahy prostredníctvom Božieho napomínania a súdu. Všetko je to však skôr povrchné a stále ide len o prvotnú etapu. Táto skupina ľudí má špecifický názor na zaobchádzanie s Božou milosťou, čo sa prejavuje v zmenách cieľov, o ktoré sa usiluje, a v spôsobe, akým sa o ne usiluje. Títo ľudia už v Božích slovách, Božom diele a vo všetkých druhoch Jeho požiadaviek na človeka a v Jeho zjaveniach človeku videli, že ak sa stále neusilujú o pravdu, ak sa stále nesnažia vstúpiť do reality, ak sa stále nepokúšajú uspokojiť a poznať Boha pri zažívaní Jeho slov, prídu o zmysel viery v Boha. Vidia, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa tešia z Božej milosti, nemôžu zmeniť svoju povahu, uspokojiť či poznať Boha, a že ak ľudia neustále žijú pod Božou milosťou, nikdy nedosiahnu rast, nenadobudnú život ani nebudú môcť získať spásu. Skrátka, ak človek nedokáže skutočne zažívať Božie slová a spoznať Boha prostredníctvom Jeho slov, naveky zostane v etape nemluvňaťa a nikdy sa neposunie vo svojom životnom raste. Ak budeš naveky žiť v etape nemluvňaťa, ak nikdy nevstúpiš do reality Božieho slova, ak nikdy neprijmeš Božie slovo ako svoj život, ak nikdy nezískaš pravú vieru a poznanie Boha, je vôbec možné, aby ťa Boh urobil úplným? Preto každý, kto vstúpi do reality Božieho slova, každý, kto prijme Božie slovo ako svoj život, každý, kto začne prijímať Božie napomínanie a súd, každý, koho skazená povaha sa začne meniť, a každý, kto má srdce prahnúce po pravde, túžbu poznať Boha a prijať Božiu spásu – to sú ľudia, čo skutočne vlastnia život. To je teda štvrtý typ človeka, typ dospievajúceho dieťaťa, človeka v etape detstva.

Piaty typ: etapa životného dozrievania alebo etapa dospelosti

Po absolvovaní a prekonaní etapy detstva, etapy plnej samých vzostupov a pádov, sa ľudské životy stabilizujú, ľudia sa už nezastavujú a nikto im už nestojí v ceste. A hoci je cesta pred nimi drsná a kľukatá, už nie sú slabí ani bojazliví, neblúdia ani sa nestrácajú. Ich základ je zakorenený hlboko v ozajstnej skúsenosti s Božím slovom a ich srdcia pritiahla Božia dôstojnosť a veľkosť. Túžia kráčať v Božích stopách, poznať Božiu podstatu, vedieť o Bohu všetko.

Ľudia v tejto etape už jasne vedia, v koho veria, a jasne vedia aj to, prečo by mali veriť v Boha a poznajú zmysel vlastného života, a že všetko, čo Boh vyjadruje, je pravda. Na základe svojich dlhoročných skúseností si uvedomujú, že bez Božieho súdu a napomínania, človek nikdy neuspokojí ani nespozná Boha a nikdy nebude naozaj schopný pred Neho predstúpiť. V srdciach týchto ľudí je silná túžba po Božom skúšaní, aby počas neho mohli uzrieť Božiu spravodlivú povahu a získali čistejšiu lásku a zároveň boli schopní skutočnejšie pochopiť a spoznať Boha. Ľudia v tejto etape už dali celkom zbohom etape detstva a etape užívania si Božej milosti a sýtenia sa chlebom. Už prehnane nedúfajú v to, že Boh ich bude tolerovať a preukáže im milosrdenstvo. Sú skôr presvedčení, že prijímajú a dúfajú v neustále Božie napomínanie a súdy, aby sa tak oddelili od svojej skazenej povahy a uspokojili Boha. Ich poznanie Boha a snaženia, či konečné ciele týchto snažení sú v ich srdciach veľmi jasné. Preto ľudia v etape dospelosti už dali celkom zbohom etape hmlistej viery, etape, v rámci ktorej sa spoliehajú na milosť spásy, etape nezrelého života, čo nedokáže odolávať skúškam, etape zahmlenosti, etape blúdenia, etape, v rámci ktorej často niet cesty, po ktorej by mohli kráčať, nestabilnému obdobiu náhleho striedania tepla a chladu a etape, v rámci ktorej človek nasleduje Boha so zaviazanými očami. Ľudia tohto typu často prijímajú Božie osvietenie a osvetlenie a často nadväzujú pravé spojenie a komunikáciu s Bohom. Dalo by sa povedať, že ľudia žijúci v tejto etape už čiastočne pochopili Božie úmysly, dokážu nájsť princípy pravdy vo všetkom, čo robia, a vedia, ako uspokojiť Božie úmysly. Navyše objavili aj cestu k poznaniu Boha a začali vydávať svedectvo o svojom poznaní Boha. Počas procesu postupného rastu krok za krokom nadobúdajú pochopenie a poznanie Božích úmyslov: Božieho úmyslu pri stvorení ľudstva a Božieho úmyslu pri riadení ľudstva. Postupne získavajú aj pochopenie a poznanie Božej spravodlivej povahy, čo sa týka podstaty. Toto poznanie nedokáže nahradiť žiadna ľudská predstava ani žiadny ľudský výmysel. Hoci nemožno povedať, že v piatej etape už život človeka úplne dozrel alebo že je tento človek spravodlivý či úplný, predsa len už vykročil k etape životnej zrelosti a je už schopný predstúpiť pred Boha, čeliť Božiemu slovu a Bohu. Keďže tento druh človeka zakúsil toľko Božieho slova, nespočetné skúšky a nespočetné prípady Božieho disciplinovania, súdu a napomínania, jeho podriadenosť Bohu nie je relatívna, ale absolútna. Jeho poznanie Boha sa zmenilo z podvedomého na jasné a konkrétne, z povrchného na hlboké, z nezreteľného a hmlistého na dôsledné a uchopiteľné. Prešiel od vyčerpávajúceho blúdenia a pasívneho hľadania k nenútenému poznaniu a proaktívnemu svedectvu. Možno povedať, že ľudia v tejto etape vlastnia pravdu-realitu Božieho slova a vydali sa na cestu k dokonalosti, po akej kráčal aj Peter. To je piaty typ človeka, ktorý žije v etape dozrievania – etape dospelosti.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II