Boh vo svojom prvom vtelení žil na zemi tridsaťtri a pol roka a svoju službu konal iba tri a pol roka. V čase, keď pôsobil, ako aj predtým, než začal konať svoje dielo, oplýval normálnou ľudskou prirodzenosťou. V normálnej ľudskej prirodzenosti žil tridsaťtri a pol roka. Počas posledného tri a pol roka sa zjavil ako vtelený Boh. Predtým, ako začal vykonávať svoju službu, sa zjavoval v normálnej ľudskej prirodzenosti a neprejavoval žiadne známky svojej božskej prirodzenosti. Jeho božská prirodzenosť sa zjavila až potom, čo začal formálne vykonávať svoju službu. Jeho život a dielo počas tých prvých dvadsiatich deviatich rokov ukázali, že bol skutočnou ľudskou bytosťou, synom človeka a telom z mäsa a kostí, pretože Jeho služba začala vážne až po dvadsiatich deviatich rokoch. „Vtelenie“ je zjavenie Boha v tele. Boh pôsobí medzi stvoreným ľudstvom v obraze tela. Keďže je teda Boh vtelený, v prvom rade musí byť telom, telom s normálnou ľudskou prirodzenosťou. To je najzákladnejší predpoklad. V skutočnosti z Božieho vtelenia vyplýva, že Boh žije a pôsobí v tele, že Boh sa vo svojej samotnej podstate stáva telom, stáva sa človekom. Jeho vtelený život a dielo možno rozdeliť do dvoch etáp. Prvou je život, ktorý žije pred vykonávaním svojej služby. Žije v obyčajnej ľudskej rodine, v úplne normálnej ľudskej prirodzenosti, riadi sa bežnými zásadami morálky a zákonmi ľudského života, s normálnymi ľudskými potrebami (jedlo, oblečenie, spánok, prístrešie), normálnymi ľudskými slabosťami a normálnymi ľudskými emóciami. Inými slovami, počas tohto prvého štádia žije v nebožskej, úplne normálnej ľudskej prirodzenosti a zapája sa do všetkých normálnych ľudských činností. Druhou etapou je život, ktorý žije potom, čo začal vykonávať svoju službu. Stále prebýva v bežnej ľudskej prirodzenosti s normálnou ľudskou schránkou, ktorá nevykazuje žiadne vonkajšie znaky nadprirodzena. Žije však čisto pre svoju službu a v tomto čase Jeho normálna ľudská prirodzenosť existuje čisto preto, aby umožnila riadne dielo Jeho božskej prirodzenosti, pretože Jeho normálna ľudská prirodzenosť dozrievala do momentu, keď bola schopná vykonávať Jeho službu. Takže druhá etapa Jeho života predstavuje vykonávanie Jeho služby v Jeho normálnej ľudskej prirodzenosti, teda počas života normálnej ľudskej prirodzenosti a zároveň úplnej božskej prirodzenosti. Dôvod, prečo v prvej etape svojho života žije v úplne obyčajnej ľudskej prirodzenosti, je ten, že jeho ľudská podstata ešte nie je schopná zvládať celé božské dielo, ešte nie je zrelá. Až potom, čo Jeho ľudská prirodzenosť dospeje, stane sa schopnou prevziať svoju službu a môže začať vykonávať službu, ktorú vykonávať má. Keďže ako telo potrebuje rásť a dozrievať, prvá etapa Jeho života je životom v normálnej ľudskej prirodzenosti, zatiaľ čo v druhej etape, keďže Jeho ľudská prirodzenosť je schopná vykonávať Jeho dielo a službu, je život, ktorý vtelený Boh žije počas vykonávania svojej služby, životom v ľudskej aj v úplne božskej prirodzenosti. Ak by vtelený Boh začal svoju službu s plnou vážnosťou už od svojho narodenia, robil by nadprirodzené znamenia a zázraky, potom by nevykazoval žiadnu telesnú podstatu. Jeho ľudská prirodzenosť existuje kvôli Jeho telesnej podstate. Telo nemôže existovať bez ľudskej prirodzenosti a človek bez ľudskej prirodzenosti nie je ľudskou bytosťou. Týmto spôsobom je ľudská prirodzenosť Božieho tela prirodzenou vlastnosťou vteleného Božieho tela. Tvrdenie, že „keď sa Boh stane telom, je úplne božský a nemá ľudskú prirodzenosť“, je rúhanie, pretože takéto výroky jednoducho neexistujú a porušujú princíp vtelenia. Dokonca aj keď začne vykonávať svoju službu, stále žije vo svojej božskej prirodzenosti s ľudskou vonkajšou schránkou, keď koná svoje dielo. Ide len o to, že v tom čase Jeho ľudská prirodzenosť slúži jedinému účelu, a to umožniť Jeho božskej prirodzenosti vykonávať dielo v normálnom tele. Čiže činiteľom diela je božská prirodzenosť obývajúca Jeho ľudskú prirodzenosť. Jeho božská prirodzenosť, nie Jeho ľudská prirodzenosť, pôsobí, no táto božská prirodzenosť je skrytá v Jeho ľudskej prirodzenosti. Jeho dielo v podstate vykonáva Jeho úplná božská prirodzenosť, nie Jeho ľudská prirodzenosť. Vykonávateľom diela je však Jeho telo. Dalo by sa povedať, že je človekom a je aj Bohom, lebo Boh sa stáva Bohom žijúcim v tele, s ľudskou schránkou a ľudskou podstatou, ale aj podstatou Boha. Pretože je človekom s Božou podstatou, je nad všetkými stvorenými ľuďmi, nad všetkými ľuďmi, ktorí môžu vykonávať Božie dielo. A tak medzi všetkými, ktorí majú ľudskú schránku, ako je tá Jeho, medzi všetkými, ktorí majú ľudskú prirodzenosť, je iba On samotným vteleným Bohom – všetci ostatní sú stvorení ľudia. Hoci všetci majú ľudskú prirodzenosť, stvorení ľudia nemajú nič iné, zatiaľ čo vtelený Boh je iný: vo svojom tele má nielen ľudskú prirodzenosť, ale čo je dôležitejšie, má božskú prirodzenosť. Jeho ľudskú prirodzenosť možno vidieť na vonkajšom vzhľade Jeho tela a v Jeho každodennom živote, ale Jeho božskú prirodzenosť je ťažké vnímať. Vzhľadom na to, že Jeho božská prirodzenosť sa vyjadrí iba vtedy, keď má ľudskú prirodzenosť, a nie je taká nadprirodzená, ako si ju ľudia predstavujú, je pre nich mimoriadne ťažké ju vnímať. Ešte aj dnes majú ľudia veľké problémy pochopiť pravú podstatu vteleného Boha. Aj keď som o tom už veľakrát hovoril, predpokladám, že je to pre väčšinu z vás stále záhadou. V skutočnosti je tento problém veľmi jednoduchý: keďže sa Boh stáva telom, Jeho podstata je kombináciou ľudskej a božskej prirodzenosti. Táto kombinácia sa nazýva samotný Boh, samotný Boh na zemi.

Život, ktorý Ježiš žil na zemi, bol normálnym životom tela. Žil v normálnej ľudskej prirodzenosti svojho tela. Jeho autorita – konať Jeho dielo a hovoriť Jeho slovo alebo uzdravovať chorých a vyháňať démonov, teda robiť takéto mimoriadne veci – sa väčšinou neprejavila, kým nezačal svoju službu. Jeho život pred dosiahnutím dvadsiatich deviatich rokov, predtým, ako vykonával svoju službu, bol dostatočným dôkazom, že bol len obyčajným telom z mäsa a kostí. Pre toto, ako aj preto, že ešte nezačal vykonávať svoju službu, v Ňom ľudia nevideli nič božské, nevideli nič viac ako normálnu ľudskú bytosť a obyčajného človeka – rovnako ako v tom čase niektorí ľudia verili, že je to Jozefov syn. Ľudia si mysleli, že je Synom obyčajného človeka, a nemali na základe čoho hovoriť, že je Božím vteleným telom. Aj keď počas svojej služby vykonal mnoho zázrakov, väčšina ľudí stále hovorila, že je Jozefovým synom, pretože bol Kristus s vonkajšou schránkou normálnej ľudskej prirodzenosti. Jeho normálna ľudská prirodzenosť a Jeho dielo existovali preto, aby naplnili význam prvého vtelenia, aby dokázali, že Boh sa úplne vtelil do tela a že sa stal úplne obyčajným človekom. Jeho normálna ľudská prirodzenosť predtým, ako začal svoje dielo, bola dôkazom, že bol obyčajným telom. A to, že potom konal, tiež dokazuje, že bol obyčajným telom, lebo robil znamenia a zázraky, uzdravoval chorých a vyháňal démonov v tele s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Dôvodom, prečo mohol robiť zázraky, bolo to, že Jeho telo nieslo Božiu autoritu, bolo telom, do ktorého bol zaodený Boží Duch. Túto autoritu mal vďaka Duchu Božiemu, no neznamenalo to, že nebol telom. Uzdravovanie chorých a vyháňanie démonov bolo dielo, ktoré mal vykonávať vo svojej službe, bolo to vyjadrenie Jeho božskej prirodzenosti ukrytej v Jeho ľudskej prirodzenosti, a bez ohľadu na to, aké znamenia ukázal alebo ako preukázal svoju autoritu, stále žil v normálnej ľudskej prirodzenosti a bol stále normálnym telom. Až do momentu, keď bol po smrti na kríži vzkriesený, prebýval v normálnom tele. Udeľovanie milostí, uzdravovanie chorých a vyháňanie démonov, to všetko bolo súčasťou Jeho služby, to všetko bolo dielo, ktoré vykonával vo svojom normálnom tele. Predtým, ako poputoval na kríž, nikdy nevyšiel zo svojho normálneho ľudského tela, bez ohľadu na to, čo robil. Bol samotným Bohom, ktorý konal vlastné Božie dielo, no keďže bol vteleným Božím telom, jedol jedlo a nosil oblečenie, mal normálne ľudské potreby, normálny ľudský rozum a normálnu ľudskú myseľ. To všetko bolo dôkazom, že bol normálnym človekom, čo dokazovalo, že Božie vtelené telo bolo telom s normálnou ľudskou prirodzenosťou, a nie niečím nadprirodzeným. Jeho úlohou bolo dokončiť dielo prvého Božieho vtelenia, naplniť službu, ktorú malo vykonať prvé vtelenie. Význam vtelenia spočíva v tom, že obyčajný, normálny človek vykonáva dielo samotného Boha. Teda že Boh koná svoje božské dielo v ľudskej prirodzenosti a tým porazí satana. Vtelenie znamená, že Boží Duch sa stáva telom, teda že Boh sa stáva telom. Dielo, ktoré telo koná, je dielom Ducha, ktoré sa uskutočňuje v tele, a je vyjadrené telom. Nikto okrem Božieho tela nemôže vykonávať službu vteleného Boha. Teda iba Božie vtelené telo, táto normálna ľudská prirodzenosť, a nikto iný, nemôže vyjadriť božské dielo. Keby Boh pri svojom prvom príchode pred dvadsiatym deviatym rokom nemal normálnu ľudskú prirodzenosť, keby hneď po narodení mohol robiť zázraky, keby hneď, ako by sa naučil hovoriť, vedel hovoriť nebeským jazykom, keby vo chvíli, keď prvýkrát stúpil na zem, vedel pochopiť všetky svetské záležitosti, rozlíšiť myšlienky a zámery každého človeka – taký človek by sa nemohol nazývať normálnym človekom a také telo by sa nedalo nazvať ľudským telom. Ak by to bolo tak v prípade Krista, potom by sa stratil zmysel a podstata Božieho vtelenia. To, že má normálnu ľudskú prirodzenosť, dokazuje, že je Bohom vteleným v tele. Skutočnosť, že prechádza normálnym ľudským procesom rastu ďalej dokazuje, že je normálnym telom. Jeho dielo je navyše dostatočným dôkazom, že je Božím Slovom, Božím Duchom, ktorý sa stal telom. Boh sa stáva telom pre potreby svojho diela. Inými slovami, táto fáza diela sa musí vykonať v tele, musí sa vykonať v normálnej ľudskej prirodzenosti. Je to predpokladom na to, aby „sa Slovo stalo telom“, predpokladom na „zjavenie Slova v tele“, a je to skutočný príbeh dvoch Božích vtelení. Ľudia môžu veriť, že Ježiš počas svojho života robil zázraky, že neprejavil žiadne známky ľudskej prirodzenosti až do konca svojho pôsobenia na zemi, že nemal normálne ľudské potreby, slabosti ani ľudské emócie, nevyžadoval základné životné potreby alebo že sa nezapodieval normálnymi ľudskými myšlienkami. Predstavujú si, že má iba nadľudskú myseľ, transcendentnú ľudskú prirodzenosť. Nazdávajú sa, že keďže je Boh, nemal by myslieť a žiť ako normálni ľudia, a že iba normálny človek, ľudská bytosť bona fide, môže mať normálne ľudské myšlienky a žiť normálny ľudský život. To všetko sú ľudské myšlienky a ľudské predstavy a tieto predstavy sú v rozpore s pôvodnými úmyslami Božieho diela. Normálne ľudské myslenie podporuje normálny ľudský rozum a normálnu ľudskú prirodzenosť. Normálna ľudská prirodzenosť udržuje normálne funkcie tela. A normálne funkcie tela umožňujú normálny život tela v jeho celistvosti. Iba pôsobením v takomto tele môže Boh naplniť účel svojho vtelenia. Ak by vtelený Boh disponoval iba vonkajšou schránkou tela, no nemal by pritom normálne ľudské myšlienky, potom by toto telo nemalo ľudský rozum a už vôbec nie ľudskú prirodzenosť bona fide. Ako by mohlo takéto telo bez ľudskej prirodzenosti vykonávať službu, ktorú by mal vykonávať vtelený Boh? Normálna myseľ podporuje všetky aspekty ľudského života, bez nej by človek nebol človekom. Inými slovami, človek, ktorý nemá normálne myšlienky, je duševne chorý, a o Kristovi, ktorý nemá ľudskú, iba božskú prirodzenosť, nemožno povedať, že je vteleným Božím telom. Ako by teda Božie vtelené telo nemohlo mať normálnu ľudskú prirodzenosť? Vari to nie je rúhanie povedať, že Kristus nemá ľudskú prirodzenosť? Všetky činnosti, ktoré vykonávajú normálni ľudia, sa opierajú o fungovanie normálnej ľudskej mysle. Bez nej by sa ľudia správali nenormálne. Dokonca by neboli schopní rozlíšiť medzi čiernou a bielou či dobrom a zlom, a nemali by žiadnu ľudskú etiku a morálne zásady. Podobne, ak by vtelený Boh nerozmýšľal ako normálny človek, potom by nebol bona fide telom, normálnym telom. Takéto nemysliace telo by nebolo schopné prevziať božské dielo. Nemohol by sa normálne zapojiť do činností normálneho tela, tým menej žiť spolu s ľuďmi na zemi. A tak by sa stratil význam Božieho vtelenia, samotná podstata Božieho príchodu do tela. Ľudská prirodzenosť vteleného Boha existuje preto, aby umožnila normálne božské dielo v tele. Jeho normálne ľudské myslenie podporuje Jeho normálnu ľudskú prirodzenosť a všetky Jeho normálne telesné aktivity. Dalo by sa povedať, že Jeho normálne ľudské myslenie existuje kvôli tomu, aby udržalo všetko Božie dielo v tele. Ak by toto telo nemalo normálnu ľudskú myseľ, potom by Boh nemohol pôsobiť v tele a to, čo potrebuje vykonať v tele, by sa nikdy nemohlo uskutočniť. Hoci vtelený Boh má normálnu ľudskú myseľ, Jeho dielo nie je znečistené ľudským myslením. Vykonáva svoju prácu v ľudskej prirodzenosti s normálnou mysľou za predpokladu, že disponuje ľudskou prirodzenosťou s mysľou, a nie vykonávaním normálneho ľudského myslenia. Bez ohľadu na to, aké vznešené sú myšlienky Jeho tela, Jeho dielo nie je znehodnotené logikou a myslením. Inými slovami, Jeho dielo nie je koncipované mysľou Jeho tela, ale je priamym vyjadrením božského diela v Jeho ľudskej prirodzenosti. Celé Jeho dielo je služba, ktorú musí plniť, a nič z toho nevymyslel Jeho mozog. Napríklad uzdravovanie chorých, vyháňanie démonov a ukrižovanie neboli výplody Jeho ľudskej mysle a nemohol ich dosiahnuť žiadny človek s ľudskou mysľou. Podobne aj dnešné dielo podmanenia je službou, ktorú musí vykonávať vtelený Boh, ale nie je to dielo ľudskej vôle. Je to dielo, ktoré by mala robiť Jeho božská prirodzenosť, dielo, ktorého nie je schopný žiadny človek z mäsa a kostí. Vtelený Boh teda musí mať normálnu ľudskú myseľ a normálnu ľudskú prirodzenosť, pretože musí vykonávať svoje dielo v ľudskej prirodzenosti s normálnou mysľou. To je podstata diela vteleného Boha, samotná podstata vteleného Boha.

Predtým, ako Ježiš vykonával dielo, žil iba vo svojej normálnej ľudskej prirodzenosti. Nikto nerozoznal, že je Bohom, nikto nezistil, že je vteleným Bohom. Ľudia Ho poznali ako úplne obyčajného človeka. Jeho úplne obyčajná, normálna ľudská prirodzenosť bola dôkazom, že Boh bol vtelený v tele a že Vek milosti bol vekom diela vteleného Boha, nie vekom pôsobenia Ducha. Bol to dôkaz, že Duch Boží sa úplne realizoval v tele a že vo veku Božieho vtelenia bude Jeho telo vykonávať celé dielo Ducha. Kristus s normálnou ľudskou prirodzenosťou je telom, v ktorom sa realizuje Duch, a vyznačuje sa normálnou ľudskou prirodzenosťou, normálnym zmyslom a ľudským myslením. „Realizovať sa“ znamená, že sa Boh stáva človekom, Duch sa stáva telom. Zjednodušene je to to, keď samotný Boh obýva telo s normálnou ľudskou prirodzenosťou a prostredníctvom neho vyjadruje svoje božské dielo – to je význam pojmu realizovať sa alebo vteliť sa. Počas Jeho prvého vtelenia bolo potrebné, aby Boh uzdravoval chorých a vyháňal démonov, pretože Jeho dielom bolo vykúpenie. Aby vykúpil celú ľudskú rasu, musel byť súcitný a zhovievavý. Dielo, ktoré vykonal predtým, ako bol ukrižovaný, bolo uzdravovanie chorých a vyháňanie démonov, čo bolo predzvesťou Jeho spasenia človeka pred hriechom a špinou. Keďže to bol Vek milosti, bolo potrebné, aby uzdravoval chorých a tým ukázal znamenia a zázraky, ktoré v tomto veku reprezentovali milosť, pretože Vek milosti sa sústreďoval na udeľovanie milosti symbolizovanej pokojom, radosťou a materiálnymi požehnaniami, všetkými znakmi viery ľudí v Ježiša. Uzdravovanie chorých, vyháňanie démonov a udeľovanie milosti boli teda inštinktívnymi schopnosťami Ježišovho tela vo Veku milosti, bolo to dielo, ktoré Duch realizoval v tele. Keď však konal toto dielo, žil v tele a nevychádzal z neho. Bez ohľadu na to, aké skutky uzdravenia vykonal, stále mal normálnu ľudskú prirodzenosť, stále žil normálny ľudský život. Dôvod, prečo hovorím, že počas veku Božieho vtelenia telo vykonalo celé dielo Ducha, je ten, že bez ohľadu na to, aké dielo vykonával, konal ho v tele. Kvôli Jeho pôsobeniu však ľudia nepovažovali Jeho telo za úplne telesnú podstatu, pretože toto telo mohlo robiť zázraky a v určitých zvláštnych okamihoch mohlo robiť veci, ktoré presahovali možnosti tela. Samozrejme, všetky tieto udalosti sa udiali potom, čo začal svoju službu, ako napríklad, keď bol štyridsať dní skúšaný alebo keď bol premenený na vrchu. Takže v prípade Ježiša sa význam Božieho vtelenia nedokončil, ale naplnil sa len čiastočne. Život, ktorý žil v tele pred začatím svojho diela, bol vo všetkých ohľadoch úplne normálny. Keď započal dielo, ponechal si iba vonkajšiu schránku svojho tela. Pretože Jeho dielo bolo vyjadrením božskej prirodzenosti, presahovalo bežné funkcie tela. Koniec koncov, Božie vtelené telo bolo iné ako to ľudské z mäsa a kostí. Samozrejme, vo svojom každodennom živote potreboval jedlo, oblečenie, spánok, prístrešie a všetky bežné potreby, mal chápanie normálneho človeka a myslel ako normálny človek. Ľudia Ho stále považovali za normálneho človeka, až na to, že dielo, ktoré vykonával, bolo nadprirodzené. V skutočnosti, bez ohľadu na to, čo robil, žil v obyčajnej a normálnej ľudskej prirodzenosti, a pokiaľ vykonával dielo, Jeho chápanie bolo obzvlášť normálne a Jeho myšlienky boli mimoriadne jasné, jasnejšie ako u akéhokoľvek iného normálneho človeka. Pre vteleného Boha bolo nevyhnutné, aby mal takéto myslenie a chápanie, pretože božské dielo muselo byť vyjadrené telom, ktorého chápanie bolo veľmi normálne a ktorého myšlienky boli veľmi jasné – iba tak mohlo Jeho telo vyjadriť božské dielo. Celých tridsaťtri a pol roka, čo Ježiš žil na zemi, si zachovával svoju normálnu ľudskú prirodzenosť, ale kvôli Jeho pôsobeniu počas triapolročnej služby si ľudia mysleli, že je veľmi nadprirodzený a že je oveľa nadprirodzenejší ako predtým. V skutočnosti Ježišova normálna ľudská prirodzenosť zostala nezmenená predtým aj potom, čo začal svoju službu. Jeho ľudská prirodzenosť bola vždy rovnaká, ale v dôsledku rozdielu predtým a potom, čo začal svoju službu, sa objavili dva rôzne pohľady na Jeho telo. Bez ohľadu na to, čo si ľudia mysleli, vtelený Boh si po celý čas zachovával svoju pôvodnú, normálnu ľudskú prirodzenosť, pretože odkedy sa Boh stal telom, žil v tele, ktoré malo normálnu ľudskú prirodzenosť. Bez ohľadu na to, či vykonával svoju službu, alebo nie, normálnu ľudskú prirodzenosť Jeho tela nebolo možné vymazať, pretože ľudská prirodzenosť je základnou podstatou tela. Predtým, ako Ježiš začal vykonávať svoju službu, bolo Jeho telo úplne normálne a zapájal sa do všetkých bežných ľudských činností. Nejavil sa ani trochu nadprirodzene, neprejavoval žiadne zázračné znamenia. V tom čase bol jednoducho úplne obyčajným človekom, ktorý uctieval Boha, hoci Jeho úsilie bolo úprimnejšie a vrúcnejšie ako u kohokoľvek iného. Takto sa prejavovala Jeho úplne normálna ľudská prirodzenosť. Keďže predtým, ako sa chopil svojej služby, nevykonával žiadne dielo, nikto si nebol vedomý Jeho identity a nikto nemohol povedať, že Jeho telo sa líši od všetkých ostatných. Neurobil totiž ani jediný zázrak a nevykonal ani kúsok vlastného Božieho diela. Keď však začal vykonávať svoju službu, zachoval si vonkajšiu schránku normálnej ľudskej prirodzenosti a stále žil s normálnym ľudským rozumom, ale pretože začal konať dielo samotného Boha, preberať službu Krista a konať dielo, ktoré smrteľné bytosti, ľudia z mäsa a kostí, neboli schopní vykonávať, ľudia sa domnievali, že nemá normálnu ľudskú prirodzenosť a že nie je úplne normálnym telom, ale neúplným telom. Pre dielo, ktoré vykonával, ľudia hovorili, že je Bohom v tele, ktorý nemá normálnu ľudskú prirodzenosť. Takéto chápanie je mylné, pretože ľudia nepochopili význam Božieho vtelenia. Toto mylné chápanie vzniklo zo skutočnosti, že dielo vyjadrené Bohom v tele bolo božským dielom vyjadreným v tele, ktoré malo normálnu ľudskú prirodzenosť. Boh bol odetý v tele, prebýval v tele a Jeho dielo v Jeho ľudskej prirodzenosti zatemňovalo normálnosť Jeho ľudskej prirodzenosti. Z tohto dôvodu ľudia verili, že Boh nemá normálnu ľudskú prirodzenosť, len božskú prirodzenosť.

Boh vo svojom prvom vtelení nedokončil dielo vtelenia. Dokončil iba prvý krok diela, ktorý bolo potrebné vykonať v tele. Aby teda Boh dokončil dielo vtelenia, opäť sa vrátil do tela, žijúc všetku normálnosť a realitu tela, to znamená, že Božie Slovo sa zjavilo v úplne normálnom a praktickom tele, čím zavŕšil dielo, ktoré v telesnej podobe nechal nedokončené. V podstate je druhé vtelené telo ako prvé, ale je ešte praktickejšie a normálnejšie ako prvé. V dôsledku toho je utrpenie, ktoré znáša druhé vtelené telo, väčšie ako utrpenie prvého, ale toto utrpenie je výsledkom Jeho služby v tele, ktorá sa nepodobá utrpeniu skazeného človeka. Tiež to pramení z normálnosti a praktickosti Jeho tela. Pretože vykonáva svoju službu v úplne normálnom a praktickom tele, telo musí znášať množstvo ťažkostí. Čím normálnejšie a praktickejšie toto telo je, tým viac bude trpieť pri vykonávaní svojej služby. Božie dielo je vyjadrené vo veľmi obyčajnom tele, ktoré vôbec nie je nadprirodzené. Pretože Jeho telo je normálne a musí tiež znášať dielo spasenia človeka, trpí v ešte väčšej miere, než by trpelo nadprirodzené telo – a všetko toto utrpenie pramení z praktickosti a normálnosti Jeho tela. Z utrpenia, ktoré dve vtelené telá podstúpili pri vykonávaní svojich služieb, možno vidieť podstatu vteleného tela. Čím normálnejšie telo je, tým väčšie ťažkosti musí znášať, keď vykonáva dielo. Čím praktickejšie je telo, ktoré vykonáva dielo, tým horšie sú predstavy ľudí a tým viac úskaliam bude pravdepodobne musieť čeliť. Napriek tomu platí, že čím praktickejšie je telo a čím viac má potreby a úplné chápanie normálnej ľudskej bytosti, tým schopnejšie je prevziať Božie dielo v tele. Bolo to Ježišovo telo, ktoré bolo pribité na kríž, Jeho telo, ktorého sa vzdal a ktoré ponúkol ako obetu za hriech. Za pomoci tela s normálnou ľudskou prirodzenosťou porazil satana a úplne zachránil človeka pred krížom. A práve ako úplné telo Boh vo svojom druhom vtelení vykonáva dielo víťazstva a poráža Satana. Iba telo, ktoré je úplne normálne a praktické, môže vykonať dielo podmanenia vo svojej celistvosti a podať silné svedectvo. To znamená, že podmanenie človeka sa uskutočňuje prostredníctvom praktickosti a normálnosti Boha v tele, nie prostredníctvom nadprirodzených zázrakov a zjavení. Službou tohto vteleného Boha je hovoriť a tým podmaniť a zdokonaliť človeka. Inými slovami, dielom Ducha realizovaným v tele, povinnosťou tela, je hovoriť a tým úplne podmaniť, odhaliť, zdokonaliť a vyhnať človeka. A tak práve v diele podmanenia bude Božie dielo v tele dokonané v plnom rozsahu. Počiatočné dielo vykúpenia bolo len začiatkom diela vtelenia. Telo, ktoré vykonáva dielo podmanenia, dokončí celé dielo vtelenia. Z hľadiska pohlavia je jeden muž a druhý žena, čím sa dopĺňa význam Božieho vtelenia a rozptyľujú sa ľudské predstavy o Bohu: Boh sa môže stať mužom aj ženou, pričom vtelený Boh je v podstate bez pohlavia. Stvoril muža aj ženu a pre Neho neexistuje žiadne rozdelenie podľa pohlavia. V tomto štádiu diela Boh nekoná znamenia a zázraky, aby dielo dosiahlo svoje výsledky slovami. Dôvodom je, že dielom tohto vteleného Boha nie je uzdravovať chorých a vyháňať démonov, ale podmaniť si človeka rečou, čo znamená, že prirodzenou schopnosťou tohto vteleného Božieho tela je hovoriť slová a podmaniť si človeka, nie uzdravovať chorých a vyháňať démonov. Jeho dielom v normálnej ľudskej prirodzenosti nie je robiť zázraky, liečiť chorých a vyháňať démonov, ale hovoriť, a tak sa druhé vtelené telo zdá ľuďom oveľa normálnejšie ako to prvé. Ľudia vidia, že Božie vtelenie nie je klamstvo, ale tento vtelený Boh je odlišný od vteleného Ježiša. A hoci sú obaja vteleným Bohom, nie sú úplne rovnakí. Ježiš mal normálnu ľudskú prirodzenosť, obyčajnú ľudskú prirodzenosť, no sprevádzali Ho mnohé znamenia a zázraky. V tomto vtelenom Bohu ľudské oči neuvidia žiadne znamenia ani zázraky, ani uzdravenie chorých, ani vyháňanie démonov, ani chodenie po mori, ani štyridsaťdňový pôst… Nerobí to isté, čo Ježiš. Nie preto, že by sa Jeho telo v podstate líšilo od Ježišovho, ale preto, lebo Jeho úlohou nie je uzdravovať chorých a vyháňať démonov. Nebúra svoje vlastné dielo, nenarúša svoje vlastné dielo. Keďže si človeka podmaňuje svojimi praktickými slovami, netreba ho podmaňovať zázrakmi, a tak je táto etapa zavŕšením diela vtelenia. Vtelený Boh, ktorého dnes vidíte, je iba telo a nie je na ňom nič nadprirodzené. Môže ochorieť ako ostatní a potrebuje jedlo a oblečenie, rovnako ako ostatní. Je celkom z mäsa a kostí. Ak by tentoraz vtelený Boh činil nadprirodzené znamenia a zázraky, keby uzdravoval chorých, vyháňal démonov alebo dokázal zabíjať jedným slovom, ako by sa mohlo uskutočniť dielo podmanenia? Ako by sa mohlo dielo rozšíriť medzi pohanské národy? Uzdravovanie chorých a vyháňanie démonov bolo dielom Veku milosti. Bol to prvý krok v diele vykúpenia. No teraz, keď Boh zachránil človeka z kríža, už toto dielo nevykonáva. Ak by sa v posledných dňoch zjavil „Boh“ rovnaký ako Ježiš, ktorý by uzdravoval chorých, vyháňal démonov a bol ukrižovaný za človeka, takýto „Boh“, hoci je totožný s opisom Boha v Biblii a taký, akého by človek ľahko prijal, by nebol vo svojej podstate telom, ktoré nosí Duch Boží, ale ktoré nosí zlý duch. Lebo zásadou Božieho diela je nikdy neopakovať to, čo už ukončil. A tak sa dielo druhého vtelenia Boha líši od diela prvého. V posledných dňoch Boh realizuje dielo podmanenia v obyčajnom, normálnom tele. Neuzdravuje chorých, nebude za človeka ukrižovaný, ale jednoducho hovorí slová v tele a podmaňuje si človeka v tele. Len také telo je vteleným telom Boha, len také telo môže dokončiť Božie dielo v tele.

Či už v tejto fáze vtelený Boh znáša ťažkosti alebo vykonáva svoju službu, robí to preto, aby zavŕšil význam vtelenia, pretože toto je posledné Božie vtelenie. Boh sa môže stať telom iba dvakrát. Tretí raz už nie. Prvýkrát bol mužom, druhý ženou, a tak je obraz Božieho tela v mysli človeka dokončený. Tieto dve vtelenia navyše už zavŕšili Božie dielo v tele. Prvýkrát mal vtelený Boh normálnu ľudskú prirodzenosť, aby zavŕšil význam vtelenia. Tentoraz má síce aj normálnu ľudskú prirodzenosť, no význam tohto vtelenia je iný: je hlbší a Jeho dielo má väčší význam. Dôvodom, prečo sa Boh opäť stal telom, je zavŕšiť význam vtelenia. Keď Boh úplne ukončí túto etapu svojho diela, celý význam vtelenia, to znamená Božie dielo v tele, bude naplnený a v tele už nebude potrebné vykonávať žiadne dielo. To znamená, že odteraz Boh už nikdy nezostúpi do tela, aby konal svoje dielo. Boh koná dielo vtelenia iba preto, aby spasil a zdokonalil ľudstvo. Inými slovami, vôbec nie je obvyklé, aby Boh vošiel do tela, okrem prípadu, keď je to kvôli dielu. Tým, že sa stal telom, aby pôsobil, ukazuje satanovi, že Boh je telo, normálny človek, obyčajný človek, a predsa môže víťazne kraľovať nad svetom, môže poraziť satana, vykúpiť a podmaniť si ľudstvo. Cieľom satanovho diela je skaziť ľudstvo, kým Božím cieľom je ľudstvo zachrániť. Satan uväzňuje človeka v bezodnej jame, zatiaľ čo Boh ho z nej zachraňuje. Satan núti všetkých ľudí uctievať ho, zatiaľ čo Boh ich podriaďuje svojej nadvláde, pretože On je Pánom tvorstva. Celé toto dielo sa uskutočňuje prostredníctvom dvoch Božích vtelení. V podstate je Jeho telo spojením ľudskej a božskej prirodzenosti a má normálnu ľudskú prirodzenosť. Takže bez Božieho vteleného tela by Boh nemohol dosiahnuť výsledky spasenia ľudstva a bez normálnej ľudskej prirodzenosti Jeho tela by Jeho dielo v tele aj tak nemohlo dosiahnuť tieto výsledky. Podstatou Božieho vtelenia je, že musí mať normálnu ľudskú prirodzenosť. Inak by to bolo v rozpore s pôvodným Božím úmyslom vtelenia.

Prečo hovorím, že význam vtelenia nebol zavŕšený v Ježišovom diele? Pretože Slovo sa celkom nestalo telom. To, čo Ježiš vykonal, bola len jedna časť Božieho diela v tele. Dokonal len dielo vykúpenia a nevykonal dielo úplného získania človeka. Z tohto dôvodu sa Boh v posledných dňoch opäť stal telom. Táto fáza diela sa tiež vykonáva v obyčajnom tele. Vykonáva ho úplne normálna ľudská bytosť, ktorej ľudská prirodzenosť nie je ani trochu nadprirodzená. Inými slovami, Boh sa stal úplnou ľudskou bytosťou. Je to osoba, ktorej identitou je Boh, úplná ľudská bytosť, úplné telo, ktoré vykonáva dielo. Ľudské oči vidia telo z mäsa a kostí, ktoré vôbec nie je nadprirodzené, úplne obyčajného človeka, ktorý hovorí nebeským jazykom, nevykazuje žiadne zázračné znamenia, nekoná žiadne zázraky a tým menej odhaľuje vnútornú pravdu o náboženstve vo veľkých zhromaždeniach. Ľuďom sa dielo druhého vteleného tela javí úplne odlišné od toho prvého, až sa zdá, že tieto dve nemajú nič spoločné. Tentoraz nie je možné vidieť nič z prvého diela. Hoci dielo druhého vteleného tela je odlišné od prvého, to ešte nedokazuje, že Ich zdroj nie je jeden a ten istý. Či je Ich zdroj rovnaký, závisí od povahy diela, ktoré vykonávajú telá, a nie od Ich vonkajších schránok. Počas troch etáp svojho diela sa Boh stal telom dvakrát a v oboch prípadoch vtelené dielo Boha otvorilo nový vek, otvorilo nové dielo; vtelenia sa navzájom dopĺňajú. Ľudské oči nedokážu rozpoznať, že tieto dve telá skutočne pochádzajú z toho istého zdroja. Je samozrejmé, že to presahuje schopnosti ľudského oka alebo ľudskej mysle. Vo svojej podstate sú však rovnakí, pretože Ich dielo pochádza z toho istého Ducha. To, či tieto dve vtelené telá pochádzajú z toho istého zdroja, nemožno posudzovať podľa doby a miesta, v ktorých sa narodili, alebo iných podobných faktorov, ale podľa božského diela, ktoré vyjadrili. Druhé vtelené telo nevykonáva také dielo, aké vykonával Ježiš, pretože Božie dielo sa nedrží konvencií, ale zakaždým otvára novú cestu. Druhé vtelené telo nemá za cieľ prehĺbiť ani upevniť dojem z prvého tela v mysliach ľudí, ale ho doplniť a zdokonaliť, prehĺbiť poznanie človeka o Bohu, porušiť všetky pravidlá, ktoré existujú v srdciach ľudí, a vymazať mylné obrazy Boha v ich srdciach. Teda žiadna jednotlivá etapa Božieho diela nemôže dať človeku úplné poznanie Boha. Každá dáva len čiastočné poznanie, nie celkové. Hoci Boh vyjadril svoju podstatu úplne, z dôvodu obmedzenej schopnosti chápania zostáva poznanie Boha pre človeka stále neúplné. Ľudským jazykom nie je možné vyjadriť celú Božiu podstatu. Okrem toho, ako môže jediná etapa Jeho diela úplne vyjadriť Boha? Pôsobí v tele pod rúškom svojej normálnej ľudskej prirodzenosti a človek Ho môže poznať iba podľa vyjadrenia Jeho božskej prirodzenosti, nie podľa Jeho telesnej schránky. Boh sa stáva telom, aby umožnil človeku spoznať Ho prostredníctvom Jeho rozličných diel, a žiadne dve etapy Jeho diela nie sú rovnaké. Len tak môže mať človek úplné poznanie o Božom diele v tele, ktoré sa neobmedzuje len na jeden aspekt. Hoci je dielo dvoch vtelených tiel rozdielne, podstata tiel a zdroj Ich diel sú totožné. Ide len o to, že existujú, aby vykonávali dve rôzne etapy diela a vznikajú v dvoch rôznych epochách. Bez ohľadu na to majú Božie vtelené telá rovnakú podstatu a rovnaký pôvod – to je pravda, ktorú nikto nemôže poprieť.