Prvý postup pri usilovaní sa o pravdu: zanechávanie

O téme, ako sa usilovať o pravdu, sme už v duchovnom spoločenstve hovorili dosť dlho a všetko, o čom sme v ňom hovorili, zahŕňalo jeden aspekt praktizovania spojený s tým, ako sa usilovať o pravdu: zanechávanie. Obsahom nášho duchovného spoločenstva teda boli veci, ktoré by ľudia mali zanechať počas viery v Boha a usilovania sa o pravdu, čo sú zároveň veci, ktoré by ľudia mali zanechať vo svojich životoch a na životnej ceste, po ktorej kráčajú. Práve toto sú niektoré z vecí, ktoré ovplyvňujú úsilie ľudí o pravdu. Aký bol teda prvý bod nášho obsahu o zanechávaní? (Zanechanie rôznych ľudských negatívnych emócií.) A aký bol druhý bod? (Zanechanie ľudských snáh, ašpirácií a túžob.) Prvým bodom nášho obsahu o zanechávaní bolo zanechanie rôznych negatívnych emócií a druhým bolo zanechanie ľudských snáh, ašpirácií a túžob. Každý bod zahŕňal pomerne veľa podtém a detailov, však? (Áno.) Bez ohľadu na to, o čom bolo naše duchovné spoločenstvo alebo aké kategórie a body sa v rámci tohto obsahu vyskytovali, a bez ohľadu na to, koľko príkladov sme uviedli alebo koľko stavov a podstát problémov sme odhalili, sa celý obsah nášho duchovného spoločenstva skrátka týka rôznych problémov, ktoré postihujú ľudí v priebehu viery v Boha a usilovania sa o pravdu alebo v ich skutočných životoch, ako aj ciest praktizovania, ktoré by si ľudia mali zvoliť, a právd-princípov, ktorých by sa mali držať, vždy keď týmto problémom čelia. Rôzne aspekty, ktoré tieto problémy zahŕňajú, nie sú bezvýznamné a neexistujú len v myšlienkach či duchovných svetoch ľudí. Existujú skôr v ich skutočných životoch, takže ak sa chceš usilovať o pravdu, dúfam, že bez ohľadu na to, aké problémy ťa postihnú, dokážeš hľadať pravdu, nájsť zodpovedajúce pravdy-princípy, ktoré si vezmeš za svoj základ, objaviť cestu praktizovania, a tým aj mať cestu, ktorou sa budeš riadiť, vždy keď ťa tieto problémy postihnú. To je základný cieľ duchovného spoločenstva o celom tomto obsahu. Hoci sme už naše duchovné spoločenstvo o všetkých týchto pravdách ukončili, potrvá nejaký čas, kým ľudia vstúpia do týchto právd-realít. Ľudia by mali začať duchovným spoločenstvom o týchto pravdách a mali by si vziať rôzne pravdy-princípy za svoj základ a zmeniť svoje pohľady na rôzne veci, ako aj svoje životné postoje a spôsoby existencie. V procese viery v Boha alebo v procese žitia a existencie tak prijatím týchto právd-princípov dokážu nevedomky zmeniť svoje rôzne mylné myšlienky, pohľady alebo postoje a spôsoby existencie, ktoré boli vrodené, staré a pramenili zo satana, a dokážu odvrhnúť svoje skazené povahy. Preto tieto slová, o ktorých sme predtým hovorili v duchovnom spoločenstve, a slová, o ktorých v ňom budeme hovoriť v budúcnosti, nie sú druhom vedomostí ani učenosti a určite nie sú teóriou. Slúžia skôr na vedenie a usmerňovanie ľudí a na pomoc ľuďom pri riešení rôznych problémov a ťažkostí, s ktorými sa stretávajú v každodennom živote. Vždy keď narazíš na problém alebo na istú okolnosť, osobu, udalosť či vec, môžeš v obsahu nášho duchovného spoločenstva hľadať kritériá pravdy, ktorých by si sa mal držať a ktoré by si mal uviesť do praxe, aby si namiesto praktizovania podľa svojich skazených pováh a svojich starých nesprávnych pohľadov mohol konať s pravdou ako svojím základom a kritériom. Účelom viery ľudí v Boha je úsilie o pravdu, no účelom úsilia o pravdu nie je naplnenie či zmena prázdnych životov ľudí alebo obohatenie ich duchovných svetov. Čo je účelom úsilia o pravdu? Pre ľudí je cieľom odvrhnúť svoje skazené povahy, aby boli spasení. Samozrejme, odvrhnutie skazenej povahy slúži aj na to, aby sa človek podriadil Bohu, bál sa Ho a vyhýbal sa zlu. Pre Boha však cieľ a význam toho, že sa ľudia usilujú o pravdu, nie sú až také obyčajné; nejde len o to, aby bol niekto spasený. Ide, naopak, o to, aby Boh získal človeka, ktorého už neklamú satanove skazené povahy, ide, samozrejme, aj o to, získal takého človeka, ktorý s Ním môže byť v súlade, a predovšetkým ide o to, aby Boh spomedzi stvoreného ľudstva mohol získať takého človeka, ktorého chce a ktorý všetko dokáže spravovať a navždy so všetkým existovať. Tento význam nie je taký jednoduchý ako len byť spasený, ako je to u ľudí. Či už teda ide o ľudí, alebo o Boha, usilovanie sa o pravdu je veľmi dôležité. Keďže je také dôležité, obsah jedného aspektu praktizovania spojeného s úsilím o pravdu – a to „zanechávania“ – je kľúčový pre každého, kto sa chce usilovať o dosiahnutie spásy. A keďže je praktizovanie „zanechávania“ také dôležité, ľudia musia dôkladne porozumieť rôznym pravdám-princípom, ktoré s týmto „zanechávaním“ súvisia, ako aj rôznym stavom, odhaleniam skazených pováh a skazeným myšlienkam a pohľadom na praktizovanie „zanechávania“, ktoré boli odhalené. Iba keď ľudia skúmajú a chápu mylné myšlienky a pohľady, ktoré sa často odhaľujú v každodennom živote, ako aj svoje skazené povahy a odhalenia skazenosti, spoznajú tým sami seba, pochopia a prijmú tým aspekt pravdy a potom praktizujú podľa zodpovedajúcich právd-princípov, dosiahnu cieľ usilovania sa o pravdu. V podstate sme sa dostali na koniec nášho súčasného duchovného spoločenstva o dvoch hlavných bodoch „zanechávania“ v rámci správneho usilovania sa o pravdu. Aký bol prvý bod? Zanechanie rôznych ľudských negatívnych emócií. Aký bol druhý bod? Zanechanie ľudských snáh, ašpirácií a túžob. Hoci sme v našom duchovnom spoločenstve o týchto dvoch bodoch prebrali veľa obsahu, dôležitejšie je, že musíš rozumieť každej z konkrétnych právd-princípov, ktoré sú týchto témach zahrnuté. Iba keď ľudia rozumejú pravdám-princípom, môžu si podľa nich počínať, konať podľa nich vo svojom každodennom živote a na svojej životnej ceste, postupne vstupovať do pravdy-reality a pri usilovaní sa o pravdu postupne dosahovať výsledky v podobe porozumenia pravde a jej získania.

Zanechanie bariér medzi sebou a Bohom a svojho nepriateľstva voči Bohu

Dva body praktizovania „zanechávania“ v rámci správneho usilovania sa o pravdu, o ktorých sme minule hovorili v duchovnom spoločenstve, sa týkajú skazených pováh ľudí, ich rôznych myšlienok a pohľadov a rôznych problémov, ktoré ich postihujú v každodennom živote. Lenže v rámci „zanechávania“ je ešte jeden dôležitejší alebo, dalo by sa povedať, ešte významnejší bod, o ktorom naozaj musíme hovoriť v duchovnom spoločenstve. Čo je to za bod? Zahŕňa postoje ľudí k Bohu, ich myšlienky a pohľady, ktoré sa Ho týkajú, a pravdy-princípy, podľa ktorých sa k Nemu správajú vo svojom každodennom živote. Dá sa povedať, že tento bod je o niečo dôležitejší ako prvé dva. Keďže sa tento bod priamo dotýka postojov ľudí k Bohu, ich myšlienok a pohľadov, ktoré sa Ho týkajú, a vzťahu medzi ľuďmi a Bohom, je to ten posledný bod, o ktorom v rámci tohto bodu „zanechávania“ budeme hovoriť, a je to, samozrejme, aj ten najdôležitejší bod. Niektoré z tém v rámci dvoch bodov, o ktorých sme predtým diskutovali, sa týkajú určitých postojov a pohľadov, ktoré ľudia prechovávajú voči Bohu, alebo vzťahu medzi ľuďmi a Bohom, no pokiaľ ide o stanovisko, ktoré sme zaujali v našom duchovnom spoločenstve, v podstate sme rozoberali rôzne ľudské problémy z ľudského hľadiska – rozoberali sme rôzne skazené povahy ľudí alebo mylné myšlienky a pohľady v kontexte ich rôznych druhov problémov. To, o čom bude naše dnešné duchovné spoločenstvo, sa týka postojov ľudí k Bohu a ich myšlienok a pohľadov, ktoré sa Ho týkajú. Sú to tie najdôležitejšie veci, ktoré ľudia musia zanechať v priebehu usilovania sa o pravdu. Ani tento bod nie je taký jednoduchý, pretože bez ohľadu na to, kým niekto je alebo akým typom človeka je, nikto nemá voči Bohu iba jeden druh postoja alebo jeden druh myšlienky a pohľadu, a pravdaže ani vzťah medzi ľuďmi a Bohom nemá len jednu podobu a nezahŕňa len jeden druh ľudského stavu. V dôsledku rôznych postojov ľudí k Bohu, v dôsledku rôznych myšlienok a pohľadov, ktoré ľudia prechovávajú k Božej identite, postaveniu a obrazu, a tiež z iných dôvodov vznikajú medzi ľuďmi a Bohom rôzne druhy vzťahov. V dnešnom duchovnom spoločenstve teda budeme hovoriť o tomto bode a uvidíme, aké vážne problémy či nezmieriteľné konflikty ešte existujú medzi ľuďmi a Bohom a čo presne ešte ľudia potrebujú zanechať. Keď tomu porozumieš a ak si niekto, kto sa usiluje o pravdu, tvoj vzťah s Bohom sa zlepší a tvoj pohľad na Neho sa postupne priblíži k pohľadu, ktorý je správny, pozitívny alebo v súlade s pravdou. Tretím bodom obsahu o zanechávaní by malo byť zanechanie bariér medzi sebou a Bohom a svojho nepriateľstva voči Bohu – to je tretí bod spomedzi vecí, ktoré by ľudia mali zanechať. Skôr než o tejto téme budeme formálne hovoriť v duchovnom spoločenstve, poďme najprv stručne prebrať, ktoré problémy v každodennom živote zahŕňajú bariéry medzi ľuďmi a Bohom a nepriateľstvo ľudí voči Bohu. Neexistujú vari okrem niektorých subjektívnych problémov týkajúcich sa samotných ľudí aj všelijaké problémy s tým, ako sa ľudia správajú k Bohu v priebehu svojej viery v Boha a svojho usilovania sa o pravdu? Ľudia majú všelijaké mylné myšlienky, pohľady a nesprávne princípy praktizovania vo svojom prístupe k rôznym udalostiam a veciam, a rovnako majú aj všelijaké mylné myšlienky, pohľady a nesprávne princípy praktizovania vo svojom prístupe k Bohu. Ak ku všetkým druhom osôb, udalostí a vecí dokážeš pristupovať na základe pravdy-princípov a dokážeš tak vo vzťahu k nim praktizovať – teda ak spoznáš mylné myšlienky a pohľady, ktoré prechovávaš voči všetkým druhom osôb, udalostí a vecí, zároveň tieto mylné myšlienky a pohľady napravíš a zanecháš a potom budeš čeliť rôznym problémom a riešiť ich v súlade so správnymi myšlienkami a pohľadmi, ktoré Boh hovorí ľuďom – tvoje princípy praktizovania toho, ako pristupuješ ku všetkým druhom osôb, udalostí a vecí, budú v pomernej zhode s pravdou-princípmi. Dá sa to považovať za znak toho, že je niekto spasený? Keď sa na to pozrieme teraz, nie, nedá. Keby som nespomenul obsah dnešného duchovného spoločenstva, ľudia by si mohli myslieť: „Pokiaľ ide o všetky druhy vecí, dokážem ich vnímať a praktizovať v súlade s pravdou-princípmi v Božích slovách, takže si myslím, že som človek, ktorý sa usiluje o pravdu, ktorý v úsilí o pravdu dosiahol výsledky a ktorý je spasený.“ Súdiac podľa témy, ktorú som dnes uviedol – podľa rôznych postojov, ktoré ľudia prechovávajú voči Bohu –, zhoduje sa táto ich predstava s faktami? (Nie, nezhoduje.) Veľmi jasne sa nezhoduje s faktami. Hoci máš určitý základ a určitý pozitívny postoj vo svojom prístupe ku všetkým druhom osôb, udalostí a vecí, stále medzi tebou a Bohom existujú všelijaké bariéry a tvoj postoj k Bohu je v súvislosti s rôznymi problémami stále nepriateľský. Tento problém je vážny a je to ten najväčší zo všetkých problémov. V období, keď nasleduješ Boha a konáš svoju povinnosť, sa tvoje správanie vo všetkom javí ostatným ako celkom slušné a navonok sa zdá, že je v súlade s pravdou a princípmi. V tvojom srdci je však veľa predstáv o Bohu a bariér medzi tebou a Bohom, a dokonca k Nemu stále prechovávaš nepriateľský postoj, keď narazíš na mnohé problémy. Tieto problémy sú veľmi vážne. Ak tieto problémy v tvojom srdci naozaj existujú, nesvedčí to o tom, že si spasený človek. Keďže sa medzi tebou a Bohom ešte stále nachádza veľa bariér a stále k Nemu v súvislosti s kľúčovými, významnými problémami prechovávaš nepriateľský postoj, nielenže nie si spasený človek, ale si aj v nebezpečenstve. Aj keď veríš, že si schopný konať podľa pravdy-princípov, keď v živote narazíš na množstvo problémov, a že tvoje činy relatívne zodpovedajú pravde, dalo by sa povedať, že je to len vonkajšie zdanie a že to nemôže dokázať, že si spasený. Je to preto, že si nedosiahol súlad vo svojom vzťahu s Bohom a ešte sa Mu nepodriaďuješ ani sa Ho nebojíš. Takže keď ťa postihnú rôzne veci, tvoje vonkajšie správanie alebo tvoje myšlienky a pohľady vždy môžu len ukázať, že si sa v týchto veciach skôr držal učení, hesiel a predpisov, ktoré považuješ za správne, než aby si sa držal pravdy-princípov. Môže tu ísť o akýsi vzťah logickej nadväznosti a môže to znieť zložito, no keď sa naše duchovné spoločenstvo o konkrétnom obsahu zanechania bariér medzi sebou a Bohom a svojho nepriateľstva voči Bohu skončí a ľudia sa zapoja do dôkladného skúmania, porozumejú významu Mojich slov.

Skôr než budeme formálne hovoriť v duchovnom spoločenstve o téme zanechania bariér medzi sebou a Bohom a svojho nepriateľstva voči Bohu, poďme najprv diskutovať o tom, aké bariéry existujú medzi ľuďmi a Bohom. Aké bariéry medzi ľuďmi a Bohom a aké nepriateľstvo voči Bohu si dokážeš všímať a uvedomovať vo svojom každodennom živote alebo u iných ľudí? Tieto prejavy určite existujú. Dejú sa okolo ľudí každý deň a aj tebe sa dejú každý deň, takže nad tým nemusíš dlho rozmýšľať – keď otvoríš ústa, hneď z teba vyjde zoznam týchto problémov. Nie je to tak? (Áno.) Čo presne sú bariéry medzi ľuďmi a Bohom? Najprv si povedzme, čo zahŕňa pojem „bariéry“. Zahŕňa konflikt, vzdor, predstavy, nedorozumenia a podobne, však? Povedz Mi viac. (Keď si niekto koná svoju povinnosť a je počas toho odhalený alebo orezaný, môže mať určité nedorozumenia o Bohu, stať sa voči Nemu ostražitým a myslieť si, že čím dôležitejšiu povinnosť koná, tým rýchlejšie bude odhalený. Takže v jeho srdci budú isté bariéry medzi ním a Bohom a nebude schopný prijať určité povinnosti a poverenia s čistým a otvoreným srdcom.) Aká je tu bariéra? (Ostražitosť a nedorozumenia.) Ostražitosť a nedorozumenia. Toto je jeden druh bariéry. Má k tomu niekto čo dodať? Nie sú medzi vami ostatnými a Bohom žiadne bariéry? Sú vaše srdcia čisté a posvätené? Nikdy ste o Bohu nemali žiadne negatívne myšlienky? (Bože, ja môžem niečo dodať. Vždy, keď majú okolnosti, ktoré pre mňa Boh ovláda, hladký priebeh, tak sa môj vzťah s Bohom zdá byť relatívne normálny. Ale ak niekedy narazím na strasti alebo na niečo, čo nie je v súlade s mojimi predstavami, začnem špekulovať o tom, čo Boh urobí, čo ma postihne ďalej a aký bude výsledok. Veľa premýšľam a dokonca sa sťažujem, súdim Boha a v duchu Ho nesprávne chápem, a vtedy sa moje srdce uzavrie. Chcem hovoriť aj o niečom, čo som videl. Keď niektorí ľudia narazia na nežiaduce okolnosti, cítia v srdci odpor a hovoria: „Prečo Boh dopúšťa, aby som sa stretol s týmito okolnosťami? Prečo nepostihli iných ľudí?“ Nedokážu sa podriadiť okolnostiam, ktoré im Boh pripravil, a vzniká konflikt medzi nimi a Bohom.) Problém, ktorý si spomenul ako prvý, bol ten, že existujú bariéry medzi ľuďmi a Bohom a automatickou reakciou ľudí na určité okolnosti je vytvárať si bariéry medzi sebou a Bohom, ostražitosť voči Bohu a nedorozumenia o Bohu. Druhý problém, ktorý si spomenul, bol ten, že ľudia sa voči Bohu stávajú nepriateľskými, pretože sú vnútorne vzdorovití. Kto vie dodať niečo iné? (Vždy, keď ma Zhora orežú a odhalí sa moja slabá kvalita, vynášam nad sebou rozsudky, myslím si, že nemôžem byť spasený, a nemám motiváciu usilovať sa o pravdu, ani keď chcem. Je to druh nedorozumenia o Bohu. Navyše keď niektorí bratia a sestry ochorejú a čelia smrti, myslia si: „Nepamätá si Boh všetko to behanie kade-tade a vydávanie sa, ktoré som pre Neho podnikol?“ V srdci sa s Bohom hádajú, búria sa proti Nemu a bojujú proti Nemu. Tento druh stavu je celkom bežný.) Pokiaľ ide o bariéry medzi sebou a Bohom a nepriateľstvo voči Bohu, problémy, ktoré väčšina ľudí prejavuje, viac-menej zahŕňajú ostražitosť a nedorozumenia, ako aj vzdor a nespokojnosť, ktoré ľudia odhaľujú, keď narazia na určité veci, čo je inými slovami nepriateľstvo voči Bohu. To je v podstate všetko. Rôzne problémy s vnútornými postojmi ľudí k Bohu v skutočnosti ďaleko presahujú rámec problémov, o ktorých ste hovorili v duchovnom spoločenstve. Sú niektoré problémy, ktoré si neuvedomujete. V jednom ohľade je to preto, že ľudia neskúmajú, aké problémy u nich existujú, kedykoľvek zažívajú rôzne okolnosti. A v ďalšom ohľade ľudia nikdy dôkladne nezvažovali, aký presne je ich vzťah s Bohom alebo aké sú správne postoje a pohľady, ktoré by k Nemu mali mať. Na základe rôznych prejavov ľudí a týchto stavov, ktoré u nich v súčasnosti naozaj existujú, si teda v dnešnom duchovnom spoločenstve pohovoríme konkrétne o rôznych prejavoch bariér medzi ľuďmi a Bohom a nepriateľstva ľudí voči Bohu. Cieľom duchovného spoločenstva o týchto rôznych prejavoch je umožniť ľuďom aktívne zanechať bariéry medzi sebou a Bohom, zanechať nepriateľstvo, ktoré voči Nemu prechovávajú, vždy keď sa u nich tieto veci objavia v ich každodennom živote, dosiahnuť harmonický vzťah s Bohom a nakoniec dospieť k úplnému súladu s Ním. Takto úplne odstránia bariéry medzi sebou a Bohom aj svoje nepriateľstvo voči Nemu a dospejú k tomu, že sa Ho budú báť a skutočne sa Mu podriadia. Iba toto je normálny vzťah medzi ľuďmi a Bohom a iba takíto ľudia sú skutočnými stvorenými bytosťami.

I. Zanechanie svojich predstáv a výmyslov o Bohu: Zanechanie svojich predstáv a výmyslov o Božom diele

A. Ľudia si predstavujú, že Božie dielo je obzvlášť nadprirodzené a fantazijné

Pokiaľ ide o zanechanie bariér medzi sebou a Bohom a svojho nepriateľstva voči Bohu, prvá vec, ktorú by ľudia mali zanechať, sú ich predstavy a výmysly. Toto je veľmi dôležitý obsah, však? (Áno, je.) Neexistujú vari predstavy a výmysly o Bohu v každom človeku? (Áno, existujú.) Žiadny človek nežije vo vákuu a žiadny človek nie je robot. Každý má slobodnú vôľu a prechováva rôzne myšlienky a pohľady, ktoré získal z vonkajšieho sveta, a každý má, samozrejme, aj rôzne predstavy a výmysly o Bohu, ktoré vznikli v rámci jeho vlastnej vôle a na základe jeho vlastných potrieb, preferencií a túžob. Skutočnosť, že sa nazývajú „predstavami“ a „výmyslami“, znamená, že rozhodne nie sú v súlade s pravdou alebo faktami. Prinajmenšom nie sú v súlade s Božími úmyslami a Jeho identitou a podstatou. Preto sú tieto predstavy a výmysly prvou veľkou vecou, ktorú by ľudia mali zanechať. Čo teda hlavne zahŕňa obsah, ktorý sa týka predstáv a výmyslov o Bohu? V jednom ohľade zahŕňa už jestvujúce predstavy, ktoré majú ľudia o Bohu predtým, než v Neho uveria. A v inom ohľade zahŕňa nové predstavy, ktoré si ľudia vytvoria o Bohu po tom, čo v Neho začnú veriť, čo sú konkrétnejšie a realistickejšie predstavy a výmysly. Predtým, ako ľudia uveria v Boha, sú ich srdcia plné výmyslov o Bohu a tieto výmysly možno označiť za predstavy, ktoré majú všetci ľudia spoločné. Je to ako keď Číňania nazývajú Boha „Starcom na nebesiach“, hoci v Neho neveria, a ako Ho ľudia zo Západu – z ktorých vyššie percento verí v Boha – nazývajú „Pánom“. Hoci mnohí ľudia neveria v Boha, väčšina ľudí verí, že existuje, sú vo vzťahu k Nemu plní výmyslov a myslia si, že Boh je vo všetkom prítomný, nad všetkým sa týči, je všadeprítomný a všemohúci a má veľkú, neuveriteľnú moc. Kto presne teda je tento Boh? Nikto z nich nevie, ale v každom prípade vedia, že Boh je najväčší a že nad všetkým vládne. Aký je teda konkrétny obraz Boha? Každý človek v mysli prechováva istú predstavu o Jeho vzhľade a obraze Boha, ktorú si predstavil a určil. O týchto univerzálnych ľudských predstavách a výmysloch sme už diskutovali a nie sú hlavným obsahom dnešného duchovného spoločenstva. To, o čom dnes budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve, sú rôzne druhy predstáv a výmyslov, ktoré sú v rozpore s Bohom a nezlučiteľné s Jeho podstatou a ktoré by ľudia mali zanechať v rámci všetkých rôznych druhov predstáv a výmyslov ohľadne bariér medzi ľuďmi a Bohom a ich nepriateľstva voči Bohu. Nebudeme hovoriť o tých prázdnych, nereálnych a nevyspytateľných predstavách a výmysloch. Dalo by sa povedať, že vzhľadom na vaše momentálne duchovné postavenie tieto veci v podstate nie sú problémom, neovplyvnia vaše usilovanie sa o pravdu, a už vôbec neovplyvnia vaše nasledovanie Boha, a aj keby niektorí jednotlivci stále mali v mysli nejaké neskutočné predstavy, neovplyvnia ich nasledovanie Boha a nie sú teda takým veľkým problémom. Ľudské predstavy a výmysly, o ktorých budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve, sa týkajú postojov ľudí k Bohu v ich každodennom živote, ako aj ich konania povinností a ciest, ktorými sa uberajú, a ešte viac sa, samozrejme, týkajú toho, o čo sa ľudia usilujú. Spomedzi rôznych predstáv a výmyslov, ktoré majú ľudia o Bohu, majú najmä veľké množstvo predstáv a výmyslov o Jeho diele. Tieto predstavy sú oveľa realistickejšie ako rôzne fantázie, ktoré majú o Bohu neverci, a nie sú ani bezvýznamné, ani nevyspytateľné. Sú to veci, ktoré existujú v mysli každého človeka, kým nasleduje Boha, čo znamená, že ľudia sú plní mnohých fantazijných a nereálnych predstáv a výmyslov o Božom diele. Napríklad si predstavujú, že Jeho dielo je plné zázrakov a divov, ktoré ľudia nemôžu predvídať ani dosiahnuť. Samozrejme, najväčšie ľudské predstavy a výmysly v tomto ohľade sú, že Božie dielo možno dokáže okamžite spraviť človeka úplným, alebo že len vyslovením niekoľkých slov či vykonaním zázraku alebo divu môže Boh v okamihu premeniť človeka a urobiť z neho niekoho, kto sa oslobodil od života tela a od rôznych praktických telesných ťažkostí. Predstavujú si, že tento človek neje ani nepije a podobne ako robot nemá žiadne fyzické potreby; a okrem toho veria, že tento človek myslí čistým spôsobom, nemá žiadne sebecké úvahy a je vo svojom vnútri mimoriadne svätý. Predstavujú si, že na to, aby sa to dosiahlo, sa netreba usilovať o pravdu, hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde alebo celé roky prijímať orezávanie, a namiesto toho to všetko môže Boh dosiahnuť len niekoľkými slovami, pretože čokoľvek povie, to sa uskutoční, a čokoľvek prikáže, to pevne stojí. Najmä na začiatku, keď ľudia práve prijali tretiu etapu Božieho diela, boli ešte plnší všelijakých predstáv a výmyslov o Jeho diele. Keď niektorí ľudia počuli, že „Božie dielo sa čoskoro skončí“, nevedeli, v ktorom roku, mesiaci alebo dni sa skončí, no predsa cítili úzkosť a dokonca opustili svoje zamestnania a rodiny. Niektorí farmári prestali pestovať plodiny a iní zas prestali chovať dobytok a ovce. Niektorí ľudia dokonca predali svoje nehnuteľnosti a autá, vybrali všetky peniaze, ktoré mali v banke, zhromaždili svoj majetok a začali nosiť svoje zlato, striebro a cennosti pri sebe, pripravení nasledovať Boha. Bolo to preto, lebo si mysleli, že Božie dielo sa končí a že už nepotrebujú žiť svoje životy, a verili, že Boh rozbil rodiny a manželstvá a že by sa mali vzdať svojich manželstiev, zamestnaní a budúcnosti a opustiť všetky svetské radosti, aby nasledovali Boha. Keby sa ich niekto spýtal: „Kam ideš s tým kufrom a s celou rodinou v pätách?“ povedali by: „Idem do nebeského kráľovstva.“ Keby sa ich potom spýtali: „Kde je nebeské kráľovstvo?“ odpovedali by: „Ešte neviem, pôjdem tam, kam ma Boh vezme.“ Bez ohľadu na to, či konali impulzívne alebo si to premysleli, tieto prejavy každopádne odhaľujú jednu skutočnosť, a to, že ľudia majú veľké množstvo výmyslov o Božom diele. Nevedia, ako Boh bude konať, aby ich spasil, ani ako sa budú cítiť či v akom stave a prostredí budú žiť po tom, čo ich spasí. A pokiaľ ide o to, aké presne sú Božie úmysly alebo aký výsledok chce Boh dosiahnuť prostredníctvom svojho diela na ľuďoch, ani o tom nič nevedia. Čo teda vedia? Pamätajú si len jednu vetu: Boží deň je blízko, pohromy už zostúpili, Božie dielo sa čoskoro skončí a my by sme mali všetko opustiť a nasledovať Boha. Toto je zdroj a základ formovania všetkých ich predstáv a výmyslov a práve prostredníctvom týchto predstáv a výmyslov urobili všelijaké voľby a rozhodnutia. Aké voľby a rozhodnutia urobili? Rozhodli sa opustiť svet, opustiť svoje štúdium, opustiť svoju kariéru, opustiť svoje manželstvá a rodiny a dokonca opustiť telesnú lásku k rodine a tak ďalej, a keď toto všetko opustili, čakajú na koniec Božieho diela. Čo je ich cieľom pri čakaní na koniec Božieho diela? Je ním byť uchvátení a nasledovať Boha. Kam presne uchvátení? Myslia si, že bez ohľadu na to, kam budú uchvátení alebo v ktorý konkrétny deň budú uchvátení, v žiadnom prípade nepôjdu do pekla. Veria, že aj keď to nebude nebo, pôjdu na vyššie miesto, a aj keď to nebude nebo alebo fyzické kráľovstvo, nemôžu urobiť chybu tým, že budú nasledovať Boha, a budú pravdepodobne uchvátení tam, kde je Boh. Hoci sú tieto predstavy a výmysly, ktoré ľudia majú, dokonalé, môžu sa splniť? Nastal už ten okamih, na ktorý čakali – koniec Božieho diela? (Nie.) A keďže sa Božie dielo ešte neskončilo, cítia sa ľudia sklamaní alebo úzkostliví? Cítia ľútosť? Niektorí ľudia sú sklamaní, však? Niektorí ľudia prepadajú negativite, keď narazia na ťažkosti pri konaní svojej povinnosti, alebo cítia ľútosť, keď zažívajú súženie vo svojom domácom živote alebo keď trpia prenasledovaním a nemajú východisko. Samozrejme, pre niektorých ľudí nebolo ľahké vydržať až do súčasnosti, no v srdci sú skutočne veľmi úzkostliví. Prečo sú úzkostliví? Myslia si: „Prečo sa Božie dielo ešte neskončilo? Ako dlho ešte potrvá? Mám ísť domov a pokračovať vo svojom živote? Mám sa vrátiť do práce a hľadať si budúcnosť vo svete? Mám odkúpiť späť svoj dom? Boh nám na to neodpovedá ani nedáva jasnú odpoveď! Nemalo by sa nám povedať, kedy sa Božie dielo skončí a aké ďalšie dielo vykoná, aby sme mohli byť pripravení? Boh nám tieto veci nehovorí, len stále vyjadruje pravdy, hovorí v duchovnom spoločenstve o pravdách a hovorí o spáse. Nikdy nehovorí o tom, čo príde neskôr, aká bude budúcnosť, kedy ľudstvo dosiahne svoj krásny konečný osud alebo kedy sa skončí život tela; len nás donekonečna necháva čakať.“ Ľudia nemajú poznanie o Božom diele. Konkrétnejšie im nie je jasné, ako Boh spasí ľudí, aké metódy na to používa, aké konkrétne dielo Boh vykonáva v rámci celého svojho diela, aby ľuďom umožnil byť spasení, a tak ďalej. Namiesto toho vždy žijú so svojimi vlastnými predstavami a výmyslami a považujú Božie dielo za formalitu alebo za akúsi fantastickú mágiu. Je to, akoby Jeho dielo bolo len rétorikou a nemalo žiadny konkrétny obsah – Bohu stačí povedať pár slov, čokoľvek, čo povie, sa uskutoční, čokoľvek, čo prikáže, pevne stojí, a potom sa ľudia zmenia a stanú sa presne takými, ako predpovedá Zjavenie Jána. Premenia sa na svätých a stanú sa posvätenými. Bez ohľadu na to, aké fantazijné a nezmyselné myšlienky majú ľudia o Božom diele a či sú konkrétne alebo nekonkrétne, ľudia sú v skratke plní predstáv a výmyslov o Jeho diele a neustále žijú s nezmyselnými predstavami a výmyslami v tom, ako pristupujú k Božiemu dielu, ku každému konkrétnemu dielu, ktoré Boh koná, a ku každej konkrétnej veci, ktorú hovorí, aby spasil ľudstvo. Samozrejme, väčšina ľudí má len jednu predstavu a jeden výmysel o Božom diele, a to, že keď sa Božie dielo skončí, ľudia to konečne zvládnu, a pokiaľ dokážu vyčkať, kým sa Jeho dielo skončí, a prežiť to vtedy, tak vyhrajú. Všetko, čo zanechali a obetovali, ťažkosti, ktoré si vytrpeli, a ceny, ktoré zaplatili – to všetko bude stáť za to. Súdiac podľa tohto sú ľudia v jednom ohľade plní všelijakých výmyslov o Božom diele a v inom ohľade sa vo svojej viere v Boha neusilujú o pravdu. Naopak, v ich viere je charakter hazardu – sádzajú svoj život a všetok svoj majetok, svoju budúcnosť, svoje manželstvo a všetko, čo majú, v domnienke, že im stačí vydržať, kým sa Božie dielo neskončí, a že pokiaľ budú stále nažive, keď Boh vyhlási, že je Jeho dielo ukončené, budú z toho mať zisk a dostanú späť všetko, čo zaplatili. Nie je to spôsob, akým ľudia myslia? (Áno.) Keď sme o tom teraz toľko hovorili, aké sú hlavné predstavy a výmysly ľudí o Božom diele? (Ľudia veria, že Božie dielo je plné zázrakov, Boh môže očistiť ľudí len niekoľkými slovami a oni môžu vstúpiť do nebeského kráľovstva bez toho, aby museli zaplatiť akúkoľvek cenu alebo sa usilovať o pravdu.) Toto sú predstavy a výmysly, ktoré majú ľudia o Božom diele. Aké ďalšie predstavy a výmysly existujú? (Ľudia nemajú presný pojem o tom, aký výsledok chce Boh dosiahnuť svojím dielom na ľuďoch, a myslia si, že pokiaľ dokážu vydržať, kým sa Božie dielo neskončí, budú mať nádej na vstup do nebeského kráľovstva.) Aj toto je predstava a výmysel – ľudia si myslia, že Božie dielo je len formalita a postup. Čo ešte tu je? (Ľudia sa vo svojej viere v Boha neusilujú o pravdu a namiesto toho je v ich viere charakter hazardu.) Je toto predstava a výmysel? Toto je podstata viery ľudí v Boha a podstata ich úsilia. Aké predstavy a výmysly zahŕňa? Nie je to tak, že ľudia si myslia, že pokiaľ všetko zanechajú a konajú povinnosť, zatiaľ čo nasledujú Boha, budú zmenení ako mávnutím čarovného prútika? (Áno.) Ľudské myšlienky sú mimoriadne bezvýznamné, zaoberajú sa nadprirodzenými vecami a sú plné fantázie. Ľudia si myslia, že nemusia prijať napomínanie, súd, orezávanie ani zaopatrenie Božími slovami – že im stačí takto nasledovať Boha a robiť akékoľvek povinnosti, ktoré sa od nich vyžadujú, a pokiaľ budú nasledovať až do konca, budú zmenení a nakoniec vstúpia do nebeského kráľovstva, keď sa Božie dielo skončí. Nie sú toto ľudské predstavy a výmysly ľudí? (Áno.)

Ľudia sú plní všelijakých predstáv a výmyslov o Božom diele. To, o čom sme práve hovorili v duchovnom spoločenstve, sa týka ľudských predstáv o dňoch Božieho diela. Okrem týchto predstáv existuje aj ďalší druh predstáv a výmyslov. Spočíva v tom, že vždy, keď ľudia narazia na nejaké skutočné ťažkosti, ich subjektívna vôľa ich často dovádza k nádeji, že im Boh dá záblesk inšpirácie a potom dostanú vnuknutie bez toho, aby museli bežne jesť a piť Božie slová, vyzbrojovať sa pravdou alebo chápať pravdu-princípy. Dúfajú, že Boh im môže pomôcť vyriešiť akékoľvek problémy, s ktorými sa stretnú v každodennom živote, nech už sú veľké alebo malé. Ľudské chápanie Božieho diela a to, ako mu rozumejú, sú mimoriadne nereálne a nezmyselné a ľudia sú tiež plní predstáv a výmyslov o Božích metódach spásy človeka. Nechcú hľadať rôzne pravdy v Božom diele a riešiť každú záležitosť prakticky a podľa pravdy-princípov. Namiesto toho dúfajú, že vždy, keď narazia na nejaký problém, Boh im dá svetlo a zjavenia, tak ako dával zjavenia prorokom, takže nech už ich v reálnom živote postihne čokoľvek, budú mať múdrosť, schopnosti a spôsoby, ako riešiť všetky možné problémy, a nebudú sa pri tom musieť modliť k Bohu, hľadať pravdu alebo jesť a piť Božie slová, akoby žili v čarovnom svete. Ľudia si vo svojich fantáziách myslia, že len čo začnú veriť v Boha, stanú sa múdrymi a bystrými. Niektorí si dokonca myslia, že len čo začnú veriť v Boha, stanú sa krásnymi a nebudú už mať žiadne ťažkosti, problémy tela ani prekážky skazených pováh či akékoľvek skutočné ťažkosti v každodennom živote. Veria, že pokiaľ majú vôľu uspokojiť Boha, tak im Boh dá silu, vytvorí pre nich dobré a vynikajúce okolnosti, urobí toto všetko skutočnosťou a splní všetky ich túžby a priania, a veria, že najmä keď narazia na veci, ktoré presahujú to, čo dokážu dosiahnuť vďaka svojej kvalite a prirodzeným inštinktom, Boh im o to viac podá pomocnú ruku, aby mohli šikovne či ľahko urobiť veci, ktoré chcú urobiť. Sú aj ľudia, ktorí majú slabú kvalitu a nedostatok zručností v každom druhu profesie a ktorí si myslia, že stačí, ak Boh urobí nejaký zázrak či div, a ich kvalita sa zrazu stane dobrou a budú múdri. Navyše veria, že pre Boha nič nie je ťažké dosiahnuť a že im môže pomôcť dokázať veci, ktoré sami nedokážu, a vyriešiť ťažké problémy, ktoré sami nedokážu prekonať a ktoré presahujú ich schopnosti. Ľudia majú v skratke veľa predstáv a výmyslov o Božom diele. V jednom ohľade sú plní rôznych výmyslov o jeho trvaní a v tomto smere tiež vykonali rôzne kroky a priniesli rôzne obete. A zároveň sú ľudia plní všelijakých predstáv a výmyslov o rôznych ťažkostiach a problémoch, s ktorými sa stretávajú, a dokonca aj o svojich vlastných skazených povahách. Väčšina týchto predstáv a výmyslov je nezmyselná, iluzórna a nerealistická, a čo viac, presahuje kvalitu a myslenie ľudí a ide nad rámec ich prirodzených schopností. Ľudia často dúfajú, že Boh nebude konať na základe ich skutočných ťažkostí alebo ich kvality, myslenia a prirodzených schopností a že im namiesto toho umožní toto všetko prekonať a prekonať svoju normálnu ľudskú prirodzenosť, svoju kvalitu a svoje prirodzené schopnosti, aby urobili určité veci. Ľudia sú plní predstáv a výmyslov o Božom diele a obsah ich výmyslov je mimoriadne nadprirodzený. Tieto predstavy a výmysly sú v úplnom rozpore s pravdami, ktoré vyjadril Boh, a sú voči nim nepriateľské. Ľudia si nehovoria: Ak Boh robí tieto nadprirodzené veci, prečo stále hovorí toľko slov a dáva ľuďom toľko právd? Nebolo by potrebné, aby to robil. Dôvodom, prečo je Božie dielo také praktické, je to, že Boh dúfa, že ľuďom poskytne všetky svoje slová a pravdy a vpracuje ich do nich, aby podľa týchto slov a právd mohli žiť. Jeho úmyslom nie je umožniť ľuďom prekonať normálnu ľudskú prirodzenosť alebo ich prirodzené schopnosti, no umožniť im, aby sa na základe normálnej ľudskej prirodzenosti držali pravdy-princípov a povinností a poverení, ktoré im dal. Ľudské predstavy a výmysly sú však presným opakom Božieho diela a vôbec nie sú v súlade so spôsobom, akým Boh koná. Boh chce konať praktickým spôsobom, zatiaľ čo ľudské výmysly o Božom diele sa týkajú nadprirodzených vecí a sú nezmyselné a nerealistické. Samozrejme, niektorí ľudia dúfajú, že Boh použije ešte špeciálnejšie metódy, aby im dal zjavenia a pomohol, aby ich zaopatril a podporil a aby ich dokonca zmenil a umožnil im byť spasení. Napríklad keď niektorí ľudia narazia na problém, často nehľadajú odpovede ani cesty praktizovania v Božích slovách, no radšej si kľaknú, zavrú oči a modlia sa. A keď sa modlia, nehľadajú pravdu o danom probléme a nenachádzajú potom príslušné Božie slová, aby ho vyriešili, no namiesto toho dúfajú, že im Boh v srdci povie, čo majú robiť, osvieti ich vetou, myšlienkou či obrazom, alebo im umožní získať nejaké svetlo a dá im nejakú motiváciu – takýmto spôsobom chcú porozumieť pravde. Samozrejme, sú aj ľudia, ktorí si zvolia extrémnejší prístup, a to ten, že kedykoľvek narazia na problém, dúfajú, že im Boh vo sne zjaví úryvok zo svojich slov a povie im, či majú urobiť tú a tú vec, ako ju majú urobiť, či majú ísť na to a to miesto alebo či majú tomu a tomu kázať evanjelium. Keď niektorí ľudia čelia veľkým ťažkostiam, dúfajú, že budú mať sen alebo že v ňom dostanú odpoveď, a dokonca dúfajú, že svoj sen budú analyzovať a vykladať so svojimi bratmi a sestrami alebo cirkevnými vodcami. Myslia si: „Aký je význam tohto sna, ktorý mi Boh dal? Čo chce, aby som urobil? Hovorí mi, aby som išiel, alebo nie?“ Veria, že Božím dielom je dávať ľuďom zjavenia, viesť ich, zaopatrovať ich pomocou týchto špeciálnych prostriedkov a umožniť im tak byť spasení. Nie je to predstava a výmysel? (Áno, je.) Sú aj iní ľudia, ktorí pri stretnutí sa s problémom nevedia, čo majú robiť, a uchyľujú sa k rozhodovaniu hádzaním mincou, keď od Boha pri modlitbe nedostávajú odpovede. Napríklad keď niekam majú ísť kázať evanjelium, modlia sa k Bohu ohľadne toho, či majú ísť alebo nie, a nedostanú odpoveď. Čo urobia potom? Jednoducho si hodia mincou, aby sa rozhodli, či ísť alebo nie. Myslia si, že ak padne hlava, dokazuje to, že Boh chce, aby išli, zatiaľ čo ak padne znak, dokazuje to, že Boh chce, aby nešli. Hodia mincou trikrát, a keďže raz padne hlava a dvakrát znak, usúdia: „Je to dva ku jednému, čo znamená, že Boh nechce, aby som išiel,“ a nejdú. Dokonca sa cítia celkom pokojní, že nejdú, myslia si, že je to Božie želanie, a hovoria si: „Musím nasledovať Božie vedenie. Je to Božie rozhodnutie, nie moje. Mal by som sa podriadiť Božiemu vedeniu a neísť.“ Mali by teda skutočne ísť, alebo nie? Možno takýmto hľadaním Božích úmyslov získať presnú odpoveď? Odpoveď rozhodne nemôže byť presná. Keď čelíš takejto situácii, mal by si sa rozhodnúť na základe princípov a toho, či to dovoľujú okolnosti – len táto metóda je správna. Kázanie evanjelia je tvoja povinnosť, úloha a práca, ktorú by si dnes mal robiť, takže by si mal ísť – je iba správne, aby si išiel. Ľudia však takéto záležitosti často nechápu ani neriešia na základe týchto skutočností. Namiesto toho k nim často pristupujú na základe nejakých predstáv a výmyslov, posudzujú ich pomocou istých nezvyčajných prostriedkov a metód a nakoniec robia absurdné a skreslené rozhodnutia. Nespôsobujú to ich predstavy a výmysly? (Áno.) Keď Boh v rámci svojho diela neposkytuje jasné slová, ktoré by ľuďom hovorili, ako treba každú vec urobiť alebo akými princípmi sa riadiť pri riešení každého typu problému, ľudia musia nasledovať vedenie Ducha Svätého a vedenie, ktoré im Boh poskytuje v rámci skutočných okolností. Samozrejme, musia aj diskutovať alebo sa modliť, hľadať spolu so svojimi bratmi a sestrami a nakoniec sa rozhodnúť, ako daný problém riešiť na základe aktuálnej situácie. Lenže keď má Boh vo svojom diele jasné slová a pokyny, ktoré ľuďom hovoria princípy praktizovania v rôznych záležitostiach, možno od týchto predtým prijatých formalít upustiť a ľudia sa nimi už nemusia riadiť. Ak sa nimi budú naďalej riadiť, veci to len zdrží. Napríklad predpokladajme, že vždy, keď sa niečo naskytne a treba ísť konať, ľudia si stále kľakajú, modlia sa a pýtajú sa: „Bože, mám ísť, alebo nie? Ak nechceš, aby som išiel, jednoducho vytvor nejaké podmienky, ktoré mi v tom zabránia, alebo ak chceš, aby som išiel, zariaď, aby mi všetko išlo hladko.“ Toto je strnulé lipnutie na formalitách a nie je to to, čo Boh od ľudí vyžaduje. Keď má Boh jasné slová týkajúce sa Jeho požiadaviek a kritérií, ľudia si už nemusia prechádzať žiadnymi formalitami hľadania, modlenia sa, skúmania a tak ďalej. Mali by radšej v jednom ohľade konať podľa aktuálnej situácie a skutočných okolností a v druhom ohľade zas najmä konať podľa pravdy-princípov – to je správne. Každý deň rieš veci v správnom poradí, rob to, čo by si mal robiť, a nerob veci, ktoré by si nemal robiť. Rieš to, čo je naliehavé a vyžaduje si riešenie, odlož to, čo sa dá zatiaľ nechať bokom, a venuj sa najprv naliehavým záležitostiam. Nie sú to princípy? (Áno, sú.) Naozaj sú to princípy. Musíš si pamätať toto: Keď sa modlíš k Bohu a snažíš sa pochopiť Jeho úmysly, musíš to robiť na základe Jeho slov. V mimoriadnych situáciách, konkrétne keď nie sú žiadne jasné Božie slová, ktoré by ti poskytli pokyny, by si mal napriek tomu vedieť, že Boh má jasné slová a princípy praktizovania pre všetky typy záležitostí. Mal by si v takýchto prípadoch konať v súlade s rôznymi pravdami-princípmi, ktorými Boh v minulosti napomínal ľudí. No ľudia si v mysli vytvorili o Božom diele mnoho predstáv a výmyslov, ktoré sú smiešne, bizarné a týkajú sa nadprirodzených vecí. Menia Božie slová a rôzne pravdy-princípy na dekorácie a prázdne učenia a spôsobujú, že nemôžu byť pre ľudí kritériami riešenia vecí alebo cestami praktizovania, keď ich postihnú problémy. Je to poľutovaniahodná vec a je úplne spôsobená skutočnosťou, že ľudia si vytvorili veľmi veľa predstáv a výmyslov o Božom diele.

Ľudia majú o Božom diele aj iné smiešne, bizarné a zvláštne predstavy a výmysly, ktoré prenikajú do ich každodenného života. Napríklad povedzme, že zrovna keď sa niekto chystá urobiť úlohu, ktorú by mal zo všetkého najviac robiť, stane sa niečo, čo sa podľa neho nemalo stať – napríklad mu ukradnú mobilný telefón, keď ju ide urobiť, pokazí sa mu auto, cestou tam spadne alebo sa pokazí niečo iné. Čo to znamená? Znamená to, že mu Boh bráni v plnení tejto úlohy? Znamená to, že plnenie tejto úlohy nie je v súlade s Božími úmyslami? Znamená to, že by sa táto úloha nemala robiť? Malo by sa to takto chápať a malo by sa tomu takto rozumieť? (Nie, nemalo.) Ak je to tá najdôležitejšia vec, ktorú by si mal zrovna pri výkone svojej povinnosti urobiť, a ty ju ideš urobiť, tak aj keď cestou narazíš na nejaké nezdary a ťažkosti alebo dokonca veci, ktoré by sa podľa ľudí nemali stať, nedá sa povedať, že by sa táto povinnosť, ktorú vykonávaš, a táto práca, ktorú robíš, Bohu nepáčili alebo že by ti Boh bránil v robení týchto vecí – to je ľudská predstava a ľudský výmysel. Ak ti Boh chce brániť, nepoužije tieto metódy. Namiesto toho priamo pripraví okolnosti tak, aby si tú úlohu prirodzene nemusel ísť robiť, čo znamená, že Boh ti v mysli veľmi jasne ukáže, že by si dnes mal urobiť niečo dôležitejšie, a následne sa tá úloha bude musieť posunúť na druhé až tretie miesto v tvojom zozname a nechať na neskôr. Akokoľvek si to prepočítaš, zistíš, že na základe aktuálnej situácie sa tá úloha nebude dať splniť ešte dnes. To ti bráni Boh. No nezáleží na tom, čo si myslíš a aké nezdary alebo ťažkosti vzniknú v procese vykonávania tejto úlohy – ak sa tá úloha má urobiť dnes, mal by si v každom prípade ísť a urobiť ju. Ak ti Boh bráni, použije tie najvhodnejšie a najprimeranejšie prostriedky, aby si sa tejto úlohy prirodzene vzdal – to je ten spôsob, akým Boh koná. Spôsob, akým Boh koná, spočíva v tom, že nechá ľudí robiť to, čo by mali robiť v rámci rozsahu prirodzených schopností ľudstva. V jednom ohľade je to postoj, ktorý by ľudia mali mať. A v druhom ohľade je tu aj faktor objektívnych okolností – ak okolnosti dovoľujú spraviť nejakú úlohu, mala by sa spraviť; a ak to okolnosti nedovoľujú, ľudia by s jej robením mali chvíľu počkať. Aký je účel čakania? Je to čakanie na správny čas a okolnosti, ktoré Boh zariadi. Ak sú okolnosti neustále nevhodné a veci sa stále kazia, zatiaľ čo sa túto úlohu snažíš vykonať, tak by si ju nemal robiť. Rozumeli ste? (Áno.) V každodennom živote ľudí nie je potrebné, aby sa snažili zachytiť, čo vo svojom duchu cítia pri plnení úloh, a to bez ohľadu na to, o aký druh úloh ide, či sú to veľké alebo malé veci, alebo či ide o osobné alebo cirkevné záležitosti. Ak sa dnes v duchu cítiš skleslo a v srdci nechceš vykonať nejakú úlohu, opýtaj sa ostatných, ktorí ju budú vykonávať s tebou, či sa v duchu cítia skleslo. Ak sa v duchu necítia skleslo a sú vo svojich srdciach ochotní túto úlohu vykonať, no ty napriek tomu na základe vlastných pocitov usúdiš, že sa vykonať nemá, nie si v tom trochu príliš subjektívny? (Áno.) Kedykoľvek teda ľudia vykonávajú nejakú úlohu, musia aspoň rozumieť tomu, že by sa nemali snažiť pochopiť svoje pocity ani na ich základe konať. Povedzme napríklad, že máš vykonať nejakú úlohu a cítiš sa trochu nervózny. Šklbe ti v oku a hučí ti v ušiach a ty si povieš: „Šklbe mi v pravom viečku. Znamená to niečo zlé? Mám túto úlohu vykonať?“ Niekto potom povie: „Šklbanie v ľavom oku predpovedá šťastie, no šklbanie v pravom oku predpovedá nešťastie,“ a keď to počuješ, netrúfneš si ísť tú úlohu urobiť. Nezáleží na tom, v ktorom oku ti šklbe – ak je to úloha, ktorá bola vopred dohodnutá, boli splnené všetky podmienky potrebné na jej vykonanie a čas aj miesto sú správne, tak ju musíš ísť urobiť. Ak sa rozhodneš neísť len preto, že jedna osoba povie, že šklbanie v pravom oku predpovedá nešťastie, je to vhodné? (Nie, nie je.) Prečo to nie je vhodné? Ak je to tvoja zodpovednosť a povinnosť, ak dnes objektívne okolnosti a všetky podmienky dovoľujú, aby sa to urobilo, a ak tú úlohu navyše treba urobiť naliehavo, mal by si ísť a urobiť ju. No a čo, že ti šklbe v pravom viečku? Možno sa vyskytnú nejaké menšie problémy a veci nepôjdu príliš hladko, no úloha sa napriek tomu urobí. Len vtedy, ak ti v tom bráni Boh a ak ti to nedovoľujú okolnosti, môžeš neísť a môžeš tú úlohu nevykonať. Niekto povie: „Niečo musí byť zle, keď ti šklbe v pravom oku,“ ale niekto iný povie: „Táto úloha bola vopred dohodnutá, takže by sme mali ísť a urobiť ju.“ Nakoniec sa ju aj tak všetci vydáte robiť, no auto sa v polovici cesty nečakane pokazí. Povedzte Mi, ak niekomu pri odchode skupiny zašklbe v pravom oku, mal by v takom prípade ísť? Chcem vidieť, či skutočne rozumiete pravde alebo nie. Čo myslíte – bolo by správne ísť a vykonať túto úlohu? (Áno, bolo.) To je isté. Nemôžeš posudzovať, či máš ísť alebo nie, na základe toho, či ti šklbe v pravom alebo ľavom viečku. Ísť vykonať túto úlohu je v prvom rade správne. Tak prečo sa auto cestou tam pokazilo? Dovolil to Boh? Ťažko sa to vysvetľuje, však? (Pokazenie auta cestou tam mohlo byť spôsobené ľudskou nedbanlivosťou, napríklad ak sa vopred neskontrolovalo, či to auto nemá nejaké problémy.) To je jeden možný dôvod. Ak tento dôvod vylúčime, je normálne, že sa auto pokazí uprostred cesty? (Áno.) Ak si kúpiš čínske auto z druhej ruky, ktoré už od začiatku nebolo veľmi kvalitné a ktoré neudržiavaš ani poriadne neopravíš, no len na ňom jazdíš, auto sa uprostred cesty pokazí. Ak sa auto pokazí uprostred cesty, znamená to, že sa úloha určite nedá splniť? (Nie nevyhnutne.) Auto sa pokazí a jeho oprava trvá hodinu alebo dve. A keď dorazíte do cieľa, bratia a sestry tam povedia: „Je šťastie, že ste prišli v tomto čase. Sledovací agenti práve odišli. Keby ste prišli o dve hodiny skôr, veľký červený drak by vás určite chytil. To bolo o chlp!“ Vidíš, zlá vec sa nakoniec ukázala ako dobrá. Bolo správne ísť a urobiť tú úlohu? (Áno.) Bol v poruche auta Boží dobrý úmysel? (Áno.) Bolo teda tvoje šklbajúce pravé viečko znamením nešťastia alebo šťastia? (Ani jedného.) Nič sa v dôsledku toho nestalo. Keby sme príbeh prerušili v bode, keď sa auto pokazilo, tak by sa tvrdenie, že „šklbanie v pravom oku predpovedá nešťastie“, zdalo celkom presné. Porucha auta bola nepríjemná udalosť, však? No pri pohľade na konečný výsledok sa ukázalo, že to bola dobrá vec. Keby sa auto nepokazilo, po príchode do cieľa by ste sa všetci dostali do problémov – nielenže by sa vám nepodarilo splniť úlohu, no ešte by ste aj boli zatknutí. Nakoniec sa však auto cestou pokazilo a oprava trvala dve hodiny, takže kým ste tam dorazili, nebezpečenstvo práve pominulo a boli ste v bezpečí. To vás chránil Boh! Zamysli sa nad tým. Ak sa na to pozeráme z pohľadu poruchy auta, zdá sa, akoby ti Boh bránil ísť, ale v skutočnosti si zistil, čo sa stalo, až keď bolo auto opravené a ty si bez ďalších incidentov dorazil. Ako vnímate princípy a metódy Božieho konania počas celého tohto procesu? Ako by ľudia mali rozumieť Božiemu dielu? Poďte tieto veci preskúmať; sú tu pravdy, ktoré sa dajú hľadať, a Ja uvidím, či ich ste schopní hľadať alebo nie. (Bože, ja tomu rozumiem tak, že bez ohľadu na to, či ľudí postihnú dobré alebo zlé veci, je v nich Boží dobrý úmysel.) To je jeden aspekt. (Je tu aj ďalší aspekt, a to ten, že Božie dielo nie je nadprirodzené ani iluzórne, ale veľmi praktické.) Áno, tomu ste porozumeli správne. Božie dielo je praktické a nie je iluzórne ani nadprirodzené; každý s normálnou ľudskou prirodzenosťou ho môže cítiť a zo skúsenosti ho spoznať a je to aj niečo, čo ľudia dokážu pochopiť. Nie je toto to porozumenie, ktoré by ľudia mali mať o Božom diele? (Áno.) Čomu ďalšiemu okrem tohto by ľudia mali rozumieť? Mali by rozumieť tomu, že Boh má nad všetkým zvrchovanosť. Každá konkrétna vec v Božom diele, ktorú Boh robí, umožňuje ľuďom vidieť, že Jeho činy sú mimoriadne praktické. Na začiatku, keď sa vaša skupina vydávala na cestu, niektorí z vás diskutovali o tom, či ísť alebo nie. Boh ti nebránil a nespôsobil, aby ti bolo nevoľno, aby si zvracal alebo aby si mal hnačku. On ti ani nebránil, ani ťa nenabádal, aby si išiel. Nie je to veľmi praktické? Dovolil skupine, aby sa o tom spoločne porozprávala. Niektorí ľudia hovorili, že im šklbe v pravom viečku, zatiaľ čo iní tvrdili, že sa vnútri cítia nepríjemne, no nech už si sa spoliehal na svoje pocity a náladu, alebo na výmysly týkajúce sa nadprirodzených vecí, nakoniec si mal ísť tam, kam si mal, a Boh ti v tom nijako nebránil. Nie je pre Boha veľmi praktické konať takýmto spôsobom? (Áno.) Božie činy nie sú ani v najmenšom bezvýznamné; povoľujú sa všetky druhy ľudských prejavov, čo u niektorých ľudí zahŕňa dokonca aj šklbanie viečok. Povedzte Mi, môže Boh zastaviť alebo ovládať šklbanie ľudských viečok? Neovládalo by sa Mu to veľmi ľahko? No urobil to? (Nie.) Boh to neurobil. Nezasiahol a dal ti slobodu. Tvoje viečko sebou šklbalo, ako chcelo, no skupina sa nakoniec aj tak vydala na cestu – bolo to všetko také praktické. Ibaže v cieli nastali problémy a Boh toto nebezpečenstvo neodstránil len preto, že ste tam smerovali. Boh to neurobil a problémy sa aj tak vyskytli, ako sa mali, no urobil jednu dômyselnú vec: spôsobil, že sa vám v polovici cesty pokazilo auto, takže kým sa opravilo a všetci ste dorazili do cieľa, nebezpečenstvo pominulo. Boh vás tým chránil. Vidíš, vďaka tomuto zdržaniu ti dômyselne umožnil vyhnúť sa nebezpečenstvu. Všetko, čo Boh robí, je také praktické, však? (Áno.) Takže toto ti veľmi prakticky ukazuje, že to, čo Boh robí, vôbec nie je bezvýznamné ani nadprirodzené a že každá udalosť je prirodzená a nevyhnutná, no v tom spočíva Božia všemohúcnosť. Bez ohľadu na to, aké mali ľudia počas celej udalosti výmysly, aké boli ich ťažkosti, slabosti a problémy a či boli názory, o ktorých spoločne diskutovali, správne alebo nesprávne, nič z toho neovplyvnilo, čo sa nakoniec stalo, ani nevyhnutný výsledok udalosti. Každá jedna vec, ktorá sa mala stať, sa stala, problémy, ktoré sa mali vyskytnúť, sa vyskytli, auto, ktoré sa malo pokaziť, sa pokazilo a aj názory ľudí boli odhalené, ale konečný výsledok udalosti sa aj tak stal tak, ako ho stanovil Boh, a podľa toho, čo Boh predurčil a ako nad udalosťou uplatňoval zvrchovanosť. To je Božia všemohúcnosť, však? (Áno.) Všetko sa to stalo tak prakticky a normálne – rovnako ako všetko, čo sa ľuďom denne stáva v ich každodennom živote. Stalo sa to prirodzene a nebolo to nadprirodzené, iluzórne ani prázdne. Preto by ľudia v tejto veci mali rozumieť tomu, že Božie dielo je praktické a Boh má zvrchovanosť nad všetkým. Ako by mali ľudia praktizovať? V prvom rade musia rozumieť tomu, akými princípmi by sa mali riadiť bez ohľadu na to, čo ich postihne. Ak sa riadia len ľudskými pocitmi, je to nespoľahlivé. Nemali by sa riadiť nadprirodzenými pocitmi ani robiť divoké dohady na základe prázdnych výmyslov. Mali by radšej ísť a robiť to, čo by mali robiť na základe skutočných okolností a povinností, ktoré majú vykonávať. Navyše je dôležité, aby išli robiť to, čo by mali robiť na základe pravdy-princípov. Nie je to potom oveľa jednoduchšie? (Áno.) Bez ohľadu na to, s akými problémami sa stretneš, a bez ohľadu na to, do akej etapy sa dostalo Božie dielo, sa teda nemusíš riadiť svojimi pocitmi, nemusíš kontrolovať, či je deň priaznivý alebo nie, a najmä, samozrejme, nemusíš sledovať žiadne astronomické úkazy ani počúvať žiadne proroctvá – jednoducho rob to, čo by si mal robiť. Niektorí ľudia radi sledujú astronomické javy alebo kontrolujú, či sú dni priaznivé alebo nie, a hovoria: „Zajtra nie je dobrý deň. Pokazí sa všetko, ak pôjdem von? Bude veľký červený drak zatýkať? Ako to, že keď som dnes ráno vstal a išiel von, pri dverách krákala vrana? Počul som, že keď včera večer istí ľudia išli von, videli čiernu mačku. To všetko sú zlovestné znamenia! Čo mám robiť? Hrozí nejaké nebezpečenstvo?“ Ak máš normálnu ľudskú prirodzenosť a normálne ľudské myslenie, mal by si dokázať posúdiť, aké okolnosti sú nebezpečné a aké sú relatívne bezpečné, a vedieť, ako k nim pristupovať a ako ich riešiť podľa aktuálnej situácie – nepotrebuješ sa pozerať na tie ostatné veci. Pokiaľ ide o to, čo by si každý deň mal a nemal robiť, v jednom ohľade existujú jasné Božie slová, ktoré slúžia ako pravdy-princípy, a v druhom ohľade máš normálnu ľudskú prirodzenosť, svedomie a rozum. Pokiaľ robíš to, čo by si mal každý deň robiť podľa usporiadania skutočných okolností, podľa usmernenia, ktoré ti dávajú, a podľa skutočných potrieb normálnej ľudskej prirodzenosti aj svojich vlastných zodpovedností a povinností, je to v poriadku. Ak budú ľudia k svojmu každodennému životu pristupovať takto, nebudú veci oveľa jednoduchšie? (Áno.)

B. Predstavy a výmysly ľudí o výsledkoch, ktoré Boh chce dosiahnuť vo svojom diele

Hoci je Božie dielo všemohúce a zázračné a hoci sú Božie slová pravdou a životom, nie je možné urobiť ľudí úplnými alebo ich zmeniť zo dňa na deň. Niektorí ľudia na základe svojich predstáv a výmyslov často hovoria: „Verím v Boha už toľko rokov, tak ako to, že som sa stále nezmenil? Ako to, že som stále nedosiahol posvätenie? Prečo v srdci stále milujem svet? Prečo som stále taký márnomyseľný? Prečo mám stále tú podlú žiadostivosť? Kedysi som rád pozeral určité videá alebo zábavné programy zo sveta nevercov. Prečo ich chcem z času na čas naďalej pozerať, hoci až doteraz verím v Boha, dlhé roky jem a pijem Božie slová, konám svoju povinnosť, zanechal som veci, dlhé roky som sa Bohu vydával a mám pocit, že som sa týchto vecí v srdci už vzdal?“ Toto sú niektoré predstavy, ktoré ľudia majú, však? Najmä vo svojej viere v Boha sa niektorí ľudia vždy usilujú o veci, ako je podrobenie si svojho tela, nedychtenie po telesných pôžitkoch, znášanie väčšieho utrpenia a väčšej driny a schopnosť prekonať mnohé fyzické ťažkosti. Ibaže napriek tomu, že sa o ne neustále usilujú, stále cítia, že ich často ovládajú nadmerné telesné túžby, dychtenie po pohodlí a lenivosť, takže sú často negatívni a strácajú vieru v Boha. Myslia si: „Božie dielo dospelo až sem, tak prečo som takým sklamaním a stále som často negatívny?“ Niekedy, keď pri nejakej úlohe dosiahnu zopár výsledkov a získajú všetkých uznanie, cítia sa pokojne a myslia si: „Stále mám nádej na spásu. Božie dielo a Jeho slová sú také dobré. Jeho dielo ľudí naozaj dokáže zmeniť.“ No potom po chvíli cítia, že im stále chýbajú ich blízki. Najmä dokonca občas spomínajú na ľudí, ktorých kedysi zbožňovali, s nostalgiou spomínajú na svetský život, ktorý viedli, a naozaj im chýbajú ich zlaté časy vo svete, takže uvažujú: „Ako to, že mi tie veci stále chýbajú? Prečo som sa nevzdal telesných pôžitkov a neoddelil od sveta ako svätý? Ako to, že som sa ešte nezmenil?“ A opäť sa cítia skľúčení. Často sa v týchto myšlienkach a názoroch utápajú. Ich stav je niekedy dobrý a inokedy zlý, chvíľu sú slabí a potom sú chvíľu silní, chvíľu sú negatívni a potom chvíľu pozitívni. Často nad sebou vynášajú rozsudky na základe svojich prejavov v každodennom živote. Ak sú v dobrom stave, myslia si, že sú objektom spásy, a ak sú v zlom stave, majú pocit, že už im na spásu neostáva žiadna nádej a že sú nenapraviteľní. Sú buď v jednom extréme, alebo v druhom. Keď sú v dobrom stave, majú pocit, že sú ako svätí, že sú veľmi blízko Bohu a že medzi nimi a Bohom nie sú žiadne bariéry, a cítia, že Boh je priamo pri nich. No keď sú v zlom stave, majú pocit, akoby padli do 18. kruhu pekla, kde Boha nemôžu vidieť ani sa Ho dotknúť, a cítia, že je od nich veľmi vzdialený. Prečo je to tak? Prečo majú tieto stavy? Sú tieto stavy normálne alebo abnormálne? (Abnormálne.) Keď sú v dobrom stave, robia čokoľvek, čo im cirkev zariadi, a dokážu prekonať akékoľvek ťažkosti, zniesť akékoľvek útrapy a zaplatiť akúkoľvek cenu. Cítia, že patria k tým najschopnejším podriadiť sa Bohu, že sú v Božom dome ľuďmi, ktorí sa usilujú o pravdu, a že ich nezastaví žiadna ťažkosť. Veľmi tvrdo pracujú na konaní svojej povinnosti a sú ochotní snažiť sa. Necítia sa unavení, nech už v duchovnom spoločenstve s ostatnými akokoľvek veľa, a nevadí im vynechať jedlo alebo prísť o dve či tri hodiny spánku. Sú ochotní vydať sa Bohu a zasvätiť Mu celý svoj život a následne majú pocit, že sa zmenili. Už nemyslia na svoju rodinu, nechýbajú im ľudia, ktorých kedysi milovali, a nespomínajú s nostalgiou na slávu a poctu, ktorú mali vo svete. Všetko to hodia za hlavu a z celého srdca sa vydávajú Bohu, dodržiavajú princípy, orezávajú každého, kto spôsobuje vyrušenia alebo narušenia, presadzujú nestrannosť v Božom dome, pevne stoja na strane spravodlivosti, bránia záujmy Božieho domu a budujú si vlastný obraz prísneho a nestranného „sudcu“. Chvíľu si počínajú celkom dobre. Ale môže prísť čas, keď odhalia svoje skazené povahy alebo urobia niečo zlé, a vtedy zostanú negatívni a slabí a budú si myslieť: „Boh ma odhalil, už ma nemiluje.“ Od tej chvíle sa nebudú vedieť postaviť na nohy. Budú mať pocit, že sú nuly, že nič nie sú schopní urobiť, že ešte stále majú sebecké myšlienky a podlú žiadostivosť, že im často chýbajú ľudia, ktorých kedysi milovali a mali radi, že sú často negatívni a slabí, že stále vzdorujú Bohu, že nedokážu praktizovať pravdu a že sa napriek tomu, že už veria v Boha toľko rokov, nezmenili. Budú si myslieť: „Neznamená to, že je po mne?“ Budú si myslieť, že nemajú šancu na spásu a že už pre nich neexistuje vôbec žiadna nádej. Keď sú šťastní, sú od radosti celí bez seba, a keď trpia, sú nesmierne zúfalí. Neustále zachádzajú do týchto dvoch extrémov a skĺzavajú z jedného do druhého. Prečo je to tak? Či už sú tieto stavy a prejavy pozitívne, alebo sú to stavy skormútenosti, ide v skratke o ten istý typ problému, a to o ten, že sú plní predstáv a výmyslov o Božom diele, neustále nad sebou vynášajú rozsudky, vymedzujú sa na základe svojich nálad a svojich odhalení a prejavov v určitom období a zároveň vynášajú rozsudky nad Božím dielom, nad výsledkami, ktoré Jeho dielo docielilo na ľuďoch, a nad účelom a cieľom, ktorý Jeho dielo na ľuďoch dosahuje. Je toto koreň problému? (Áno.) Keď sú ľudia pozitívni, modlia sa pred Bohom, vyjadrujú svoje odhodlanie, horko pri tom plačú, sú Mu ochotní zasvätiť celý svoj život bez toho, aby o niečo žiadali a sú ochotní nasledovať Boha a vydať sa Mu. Keď sa takto modlia a robia takéto rozhodnutia, majú pocit, že žiadne ťažkosti už nie sú ťažkosťami. Sú dojatí k slzám a dokonca veria, že ich dojal Duch Svätý. Myslia si: „Duch Svätý ma dojal. Boh ma musí tak veľmi milovať! Neopustil ma!“ Plačlivo sa modlia a hovoria, že ich dojal Duch Svätý – nie je to mylná predstava? (Áno.) V skutočnosti ťa dojalo to, aký dobrý pocit si zo seba mal; dojalo ťa tvoje vlastné odhodlanie, tvoje snahy a priania a tvoje vlastné činy, nie Duch Svätý. Prečo hovorím, že ťa dojalo tvoje vlastné ja? Máš toľko predstáv a výmyslov o Božom diele a sú také skreslené – myslíš, že by ťa Boh dojal? Keď si v tomto extrémnom stave, dojal by ťa Boh k ešte väčšiemu extrému? Keby ťa dojal Boh, tak by ťa to dohnalo len k ešte väčšiemu extrému a spôsobilo by to, že by si sa ešte viac obdivoval, bol samým sebou dojatý a chcel o to viac urobiť toto rozhodnutie: „Budem menej spať a znášať viac útrap, budem jesť jedlo bez ohľadu na to, či je dobré alebo zlé, uspokojím sa s hocičím a nebudem sa starať o to, či to môjmu telu prospieva alebo nie. Musím prekonať preferencie svojho starého tela, musím napraviť jeho konkrétne nedostatky, musím svojmu telu spôsobiť ešte väčšie utrpenie a nesmiem mu dovoliť, aby malo pohodlie. Ak sa bude cítiť pohodlne, nebudem milovať Boha; ak sa bude cítiť pohodlne, budem sa oddávať pohodliu tela a nebudem tvrdo pracovať na konaní svojej povinnosti.“ Keby ťa dojal Duch Svätý, len by si tento extrém udržiaval a ešte viac by si sa mylne domnieval, že si už zvíťazil nad telom, porazil satana a bol spasený. Preto hovorím, že ťa nedojal Duch Svätý, ale ty sám. Ste často dojatí sami sebou? (Áno.) Si dojatý vlastným odhodlaním vydať sa Bohu a znášať pre Neho útrapy, si vo svojom srdci taký ochotný znášať pre Neho útrapy a zniesť ich hocikoľko alebo dokonca zomrieť, a potom ti po tvári stekajú slzy. V skutočnosti Boha nedojíma to, že si dojatý, ani tvoje odhodlanie. Tento tvoj prejav je len chvíľkový impulz, chvíľkový nával horlivej vášne. Dokonca sa k Nemu v tejto situácii môžeš modliť a hovoriť: „Bože, som pre Teba ochotný zomrieť! Bože, dnes som bol taký zaneprázdnený konaním svojej povinnosti, že som vynechal jedlo. Aj keby som musel vynechať 10 jedál, budem ochotný to urobiť! Nielen z chleba žije človek, ale aj zo slov, ktoré vychádzajú z Božích úst. Bože, som ochotný milovať Ťa po celý svoj život – navždy – a moja láska k Tebe sa nikdy nezmení!“ Tieto tvoje veľké slová ťa dojímajú k horkému plaču, ale Boží postoj k tebe sa nemení. Prečo? Je to preto, lebo si dojatý chvíľkovým impulzom a tvoje slzy nie sú slzami ľútosti, pocitu dlhu ani skutočného poznania samého seba, nieto ešte slzami smútku pre tvoju neschopnosť praktizovať pravdu a dodržiavať pravdu-princípy. Preto táto tvoja emócia môže dojať len teba samého a možno aj ostatných alebo ľudí okolo teba, no nedojíma Boha. Preto ťa nedojíma Duch Svätý, ale skôr ty dojímaš samého seba. Tečú ti slzy, pretože si dojal sám seba. Tvoje slzy, tvoje rozcítené slová a tvoja horlivá vášeň sú len povrchnými javmi, sú len druhom správania. Nie sú zmenou tvojej podstaty a tvojho života ani prejavom toho, že pravda je tvojím životom. Keď máš vášeň a nutkanie vydať sa Bohu a trpieť pre Neho a si obzvlášť aktívny, máš pocit, že ťa dojíma Duch Svätý, že si sa zmenil a že si objektom spásy – to je jeden druh predstáv a výmyslov, ktoré máš o Božom diele. Keď podľahneš negativite pre dočasné zlyhanie a pád, preto, lebo bola odhalená tvoja skazenosť a nedokonalosť, alebo preto, lebo si bol orezaný a odhalený, cítiš smútok a bolesť a myslíš si, že si sa nezmenil a nemáš nádej na spásu – to je ďalší druh predstáv a výmyslov, ktoré máš o Božom diele. V skutočnosti nezáleží na tom, čo Boh vidí – či si v negatívnom alebo pozitívnom stave, alebo do akej miery sa tvoj stav zhoršil a upadol – ako sa na teba Boh po celý čas pozerá? Tvoje duchovné postavenie je také, aké je. Boh určí, ako veľmi si sa zmenil a do koľkých právd-realít si vstúpil, na základe tvojej skutočnej situácie, tvojich skutočných prejavov a tvojho skutočného duchovného postavenia. Tvoja súčasná neschopnosť postaviť sa na nohy a tvoje súčasné zrútenie sa do úplnej skormútenosti nie sú meradlom, podľa ktorého sa na teba Boh pozerá alebo určuje tvoje skutočné duchovné postavenie. A tak či už si v pozitívnom alebo negatívnom stave, alebo či si naplnený horlivou vášňou alebo sa cítiš skormútený, neovplyvní to Božie hodnotenie a definovanie tvojej osoby. To len ty sa na základe svojich dočasných odhalení a prejavov nesprávne označuješ buď za niekoho, kto už je ako Peter, alebo za niekoho, kto je nenapraviteľný, pretože máš veľké množstvo predstáv a výmyslov o Božom diele. Lenže bez ohľadu na to, ako vynášaš rozsudky a aké dobré či zlé pocity prežívaš, je to všetko spôsobené predstavami a výmyslami, ktoré si si vytvoril o Božom diele, a tieto predstavy a výmysly nie sú v súlade s Božou presnou a praktickou definíciou človeka ani presným a praktickým rozsudkom, ktorý nad ním vynáša. Nie je to tak? (Je.) Či už teda ide o ich vlastné prejavy, o ich vlastnú podstatu alebo o ich konečné definovanie seba samých, ľudia o týchto veciach nemôžu vynášať rozsudky na základe svojich vlastných predstáv a výmyslov. Mali by tieto veci merať skôr na základe normálnych zákonitostí Božieho diela a skutočných výsledkov, ktoré chce Boh svojím dielom dosiahnuť, alebo na základe spôsobov, akými koná, a Jeho presných definícií ľudí. Aké sú tu hlavné predstavy a výmysly ľudí o Božom diele? Ľudia veria, že ich skutočné duchovné postavenie sa určuje na základe ich dočasných prejavov alebo ich prejavov v určitom období – ak sú v tomto období v dobrom stave, tak v nich bude pracovať Duch Svätý a oni sa zmenia, budú mať život, porastú vo svojom duchovnom postavení a budú môcť dosiahnuť spásu, ale ak sú v zlom stave a nemajú v tomto období žiadnu skutočnú vieru v Boha, znamená to, že nemajú žiadne duchovné postavenie. Nie sú to ľudské predstavy a výmysly? (Áno.) Jedna predstava a domnienka, ktorú majú ľudia o Božom diele, je, že sa na ľuďoch nevykonáva dlhodobo a nepretržite, no dáva skôr im trochu letmého osvietenia, čo spôsobuje, že prejavujú príval energie a chvíľkovú inšpiráciu. A ďalším druhom predstavy je, že ľudia veria, že Božie dielo je nadprirodzené, že Boh dojíma ľudí, aby mali pozitívny postoj a odhodlanie znášať útrapy a vydať sa Mu, a že potom získajú duchovné postavenie a stanú sa ľuďmi, ktorých životom je Božia pravda. Veria, že ak ich jedna vec oslabí, Boh určí, že zlyhali a boli odhalení, a potom Ním budú odsúdení, vyradení a opustení. Nie sú to predstavy a výmysly ľudí? (Áno.)

Aké sú ľudské predstavy a výmysly, o ktorých sme práve hovorili v duchovnom spoločenstve? (Ľudia majú niekoľko druhov predstáv a výmyslov o Božom diele. Veria, že o skutočnom duchovnom postavení človeka rozhodujú jeho prejavy počas určitého obdobia alebo jeho dočasné prejavy, a myslia si, že Božie dielo na ľuďoch sa odohráva v jednom okamihu a nie je dlhodobé a nepretržité. Ľudia tiež veria, že Božie dielo je veľmi nadprirodzené a Boh často dojíma ľudí. Keď sú chvíľkovo dojatí Duchom Svätým, majú pocit, že budú čoskoro zdokonalení alebo že sú bližšie k dosiahnutiu Petrovho štandardu, a keď zlyhajú a zoslabnú, usúdia, že boli vyradení.) Aké sú v tomto ohľade predstavy a výmysly ľudí o Božom diele? Ľudia veria, že ich dočasné prejavy predstavujú ich skutočné duchovné postavenie a Boh nad nimi vynáša rozsudky na základe ich dočasných prejavov. Ľudia si myslia, že ich Boh rád vidí znášať útrapy a platiť cenu, že rád vidí, ako sa často modlia, rozhodujú a sú dojatí až natoľko, že si môžu vyplakať oči, a že má rád, keď sú schopní zanechať veci, vydať sa Bohu a usilovne pracovať a dokážu prekonať rôzne ťažkosti tela. Myslia si, že je jedno, či konajú podľa princípov alebo v súlade s pravdou – pokiaľ sú schopní často platiť cenu, pri výkone svojej povinnosti často vynechávať jedlo a spánok, vstávať skoro a chodiť spať neskoro a pracovať dňom i nocou, tak sa to Bohu bude páčiť. Vyplýva z toho, že bez ohľadu na to, aké dielo Boh koná alebo koľko slov povie, len dúfa, že všetci budú schopní znášať útrapy a platiť za Neho cenu, nebudú jesť dobré jedlo ani nosiť pekné oblečenie a nebudú mať žiadny voľný čas. A vyplýva z toho, že všetci musia tráviť každý deň buď konaním svojich povinností, alebo modlitbou a musia často robiť rozhodnutia, vyjadrovať svoje odhodlanie, zaumieňovať si veci a prisahať. Niektorí ľudia si myslia, že Boh rád zväzuje ľudské srdcia a končatiny, nedáva ľuďom slobodu a oslobodenie a namiesto toho spôsobuje, že sa cítia potláčaní, takže nemôžu byť oslobodení. Myslia si, že ich zbavuje slobody života s normálnou ľudskou prirodzenosťou. To si ľudia myslia, však? (Áno.) Čo ešte si ľudia myslia? Že im Boh nedovoľuje zlyhať, odhaliť slabosť alebo skazenosť, ani ukázať svoje nedostatky. Ľudia navyše veria, že ak chcú dosiahnuť spásu a byť zdokonalení, nemôžu byť v procese konania svojej povinnosti ani trochu slabí ani mať akékoľvek potreby, nedostatky či chyby normálnej ľudskej prirodzenosti a nesmú odhaliť žiadne skazené povahy. Nie sú to ľudské predstavy a výmysly? (Áno.) Ľudia si vo svojich predstavách a fantáziách myslia, že pod Božím dielom a vedením musia ostať duchom mladí a horliví, byť plní vášne pre svoju prácu, mať k nej vážny postoj, ako aj byť neustále v napätí a nikdy neoddychovať. Nemyslia si ľudia práve toto? Je to ich predstava a výmysel, alebo je to skutočná Božia požiadavka na ľudí? (Je to ich predstava a výmysel.) Ľudia si myslia, že ak sú trochu negatívni a slabí, ak majú mierne telesné ťažkosti, ak majú nejaké chyby či nedostatky vo svojej ľudskej prirodzenosti, alebo ak odhalia skazené povahy a občas zatúžia po telesnom pohodlí, tak ich Boh nebude chcieť, nebude s nimi hovoriť ani na nich pracovať a oni budú vyradení a nebudú mať nádej na spásu. Je to v skutočnosti tak? (Nie.) Nie sú to predstavy a výmysly ľudí? (Áno.) Ľudia vo svojich predstavách a fantáziách veria, že Boh má v jednom ohľade rád ľudí, ktorí sú stále plní nadšenia a horlivej vášne pre svoju prácu, a v druhom ohľade zas nemá rád ľudskú negativitu a nedovoľuje ľuďom ukázať svoje slabosti. Inými slovami, ľudia si myslia, že Boh má rád askétov, však? Myslia si, že treba prežiť celý život v chudobe, vôbec nevenovať pozornosť veciam vonku a deň čo deň čítať Božie slová pri chladnom svetle olejovej lampy, a veria, že ranné aj večerné modlitby sú povinné, že pred každým jedlom musia ďakovať Bohu a že nemôžu mať žiadnu z rôznych potrieb normálnej ľudskej prirodzenosti. Veria, že len vtedy ich možno považovať za úplne verných Bohu a oddaných svojej práci a že len udržiavaním takejto horlivosti sa môžu páčiť Bohu a byť niekým, koho chce Boh spasiť a zdokonaliť. Keďže majú ľudia tieto predstavy a výmysly, niektorí vo svojom vnútri cítia obzvlášť veľké výčitky, keď im občas chýba rodina, a navyše sa cítia nesvoji, vždy keď sa občas s niekým trochu porozprávajú, a myslia si, že Boh im to bude vyčítať. Keď sa niektoré mladé ženy raz za čas vyparádia a oblečú si šaty, ktoré sú trochu pestré a celkom módne, sú sa celé nesvoje a myslia si: „Nie je tak trochu necudné, že sa takto obliekam? Nie je to tak trochu roztopašné?“ V skutočnosti nie sú oblečené v ničom výstrednom ani odhaľujúcom, no jednoducho sa cítia roztopašné a myslia si: „Boh mi to v mojom vnútri vyčíta. Nepáči sa Mu, že to robím.“ Ak si myslíš, že sa to Bohu nepáči, prečo nenosíš rúcho budhistického mnícha alebo taoistické rúcho? Bolo by také „elegantné“ a „slušné“! To by nebolo roztopašné, však? Niektorí ľudia si občas doprajú trochu márnomyseľnosti alebo predvádzania sa a potom vo vnútri cítia výčitky a nepokoj. Myslia si: „Boh ma už nemá rád. Už ma nechce.“ Niektorí ľudia si dokonca stanovujú pravidlá, podľa ktorých si nesmú česať vlasy, maľovať sa ani sa pozerať do zrkadla a môžu sa kúpať len raz za mesiac alebo raz za pol roka, pričom si myslia, že ak sa kúpu častejšie ako raz za mesiac alebo raz za pol roka, tak sa to Bohu hnusí a určite nebudú spasení. Stanovujú si pravidlo, že musia vstávať pred piatou ráno, a myslia si, že ak vstanú o pol hodiny neskôr, oddávajú sa pohodliu a nie sú ľuďmi, ktorí milujú Boha; stanovujú si pravidlo, že musia ísť spať po polnoci, a myslia si, že ak idú spať pred polnocou, nie sú niekým, kto si verne koná svoju povinnosť. Títo ľudia si vytvárajú mnoho pevných pravidiel v oblasti svojho vlastného správania, každodenného života a svojich životných potrieb. Nehľadajú, aké sú Božie požiadavky, ani sa nesnažia porozumieť, aké sú Božie stanoviská a postoje k týmto záležitostiam. Radšej úplne subjektívne veria, že Boh v rámci svojho diela nedovoľuje ľuďom mať tieto prejavy, a ak sa tak niekedy prejavujú, sú úplne vzdorovití, sú Bohu odporní a nemôžu tak byť spasení. Ľudia si často len pre nejaké maličkosti, ktoré nestoja za reč, ako napríklad preto, že povedia niečo nesprávne, použijú nesprávne slovo, zjedia o pár maškŕt viac alebo si občas pozrú nejaké zábavné videá, myslia: „Som stratený. To je z mojej strany úplný vzdor! Nevedel som, že sa takto môžem správať a môžem mať takéto sklony – nevedel som, že mám ešte stále tieto problémy. To je hrozné. Musím o sebe hlboko uvažovať, v hĺbke duše sa rozobrať a prejsť si revolúciou. Nemôžem to nechať tak!“ Ľudia prikladajú veľký význam týmto záležitostiam, ktoré nemajú žiadnu súvislosť s pravdou-princípmi. Všetko sú to ich predstavy a výmysly a Bohu sa hnusia. Boh nechce vidieť, ako ľudia odhaľujú tieto prejavy. Akým pravdám by teda v tomto ohľade mali rozumieť? Aké princípy by sa mali dodržiavať? Keďže sú tieto veci ľudské predstavy a výmysly, rozhodne to nie sú princípy, ktoré Boh od ľudí vyžaduje, a rozhodne nemajú nič spoločné s Božími požiadavkami na ľudí. A keďže sú to predstavy a výmysly, znamená to, že sa zrodili a poskladali v ľudskej mysli – pochádzajú, skrátka, z myslí ľudí a nemajú vôbec nič spoločné s pravdou-realitami, ktoré Boh vyžaduje, aby ľudia mali. Akokoľvek sa ľudia držia týchto predstáv a výmyslov, pokiaľ nemajú nič spoločné s pravdou, tak je to, že sa ich ľudia držia, márne. Aj keď sa ich držíš, nedržíš sa pravdy-princípov a Boh si to nebude pamätať. Najmä niektorí ľudia sa cítia hlboko nesvoji a majú silné vnútorné výčitky, keď občas odhalia svoje vlastné preferencie alebo telesné návyky. Ako vzniká tento nepokoj a toto sebaobviňovanie? Ide o výsledok toho, že ich dojíma Duch Svätý? (Nie, ľudia majú o Bohu predstavy a výmysly – preto sa cítia nesvoji.) Základom týchto pocitov sú ľudské predstavy a výmysly, nie pravda. Niektorí ľudia cítia vo vnútri výčitky a nepokoj pri každej maličkosti, ponáhľajú sa modliť a vyznávať svoje hriechy a urýchlene sa kajajú. Za čo sa máš kajať? Tie veci, ktoré si urobil, patria k bežnému správaniu v každodennom živote. Nie sú to hriechy a určite to nie sú veľké priestupky. Nerob z takých bezvýznamných vecí veľkú vec! Ak tie veci považuješ za nesprávne, môžeš sa rozhodnúť, že ich nebudeš robiť. No to, že ich nerobíš, neznamená, že dodržiavaš pravdu-princípy, a to, že si nesvoj, zas neznamená, že si porušil pravdu-princípy. Prečo sa kajáš? Prečo meníš smer? Je to preto, že ťa tvoje predstavy a výmysly vedú k mylnej domnienke, že by si sa takto nemal správať, alebo je to preto, že si myslíš, že tvoje správanie je v rozpore s Božími slovami a pravdou-princípmi? Ak je v rozpore s pravdou-princípmi a ty sa naozaj cítiš nesvoj, mal by si sa poponáhľať zmeniť smer a kajať sa Bohu. Tento nepokoj je prinajmenšom výčitkou svedomia ľudskej prirodzenosti. Ak sa cítiš nesvoj len preto, lebo si išiel proti svojim vlastným predstavám a výmyslom, neoddávaš sa zbytočným pocitom? (Áno.) Je to čisté oddávanie sa zbytočným pocitom a je to nadbytočné. Ako to, že sa necítiš nesvoj, keď nasleduješ antikristov? Ako to, že necítiš výčitky za to? Cítiš sa nesvoj, keď vidíš, ako zlí ľudia narušujú a vyrušujú prácu cirkvi a poškodzujú záujmy Božieho domu, a nepostavíš sa, aby si ich zastavil? Cítiš sa nesvoj, keď hovoríš a konáš v rozpore s pravdou-princípmi a na základe vlastnej vôle? Ak si v týchto veciach porušil pravdu-princípy, a predsa sa pre to nikdy necítiš nesvoj, nemáš ani ľudskú prirodzenosť, ani svedomie. A ak nemáš svedomie, z čoho sa budeš cítiť nesvoj? Tvoj nepokoj je čisto tvojím oddávaním sa zbytočným pocitom. To tvoje vlastné predstavy a výmysly ťa trápia a spôsobujú, že sa cítiš nesvoj – nie je v tom žiadny úžitok. Aký bude konečný výsledok toho, že veríš v Boha v rámci svojich vlastných predstáv a výmyslov? Budeš len čoraz pokryteckejší a čoraz viac podobný farizejom. Budeš sa len čoraz viac vzďaľovať od Božích slov a pravdy-princípov a nebudeš môcť vstúpiť do pravdy-reality. Vždy máš zo seba dobrý pocit, ale čo je na tebe vlastne také dobré? Si taký plný predstáv a výmyslov a nič z toho, čo cítiš, nemá nič spoločné s pravdou. Všetky tvoje pocity dojatia, výčitiek a dlhu, ľútosť, ktorú cítiš, pokánie, o ktorom si myslíš, že by si ho mal mať, a prísahy a rozhodnutia, ktoré robíš, súvisia s tvojimi predstavami a výmyslami. Tieto veci sú založené len na tvojich predstavách a výmysloch a nemajú nič spoločné s pravdou. Preto je všetko, čo robíš – či už je to znášanie útrap a platenie ceny, alebo obetovanie vecí a vydávanie sa Bohu bez ohľadu na to, čo vydávaš –, márne, ak to nemá nič spoločné s pravdou. Rozumel si? (Áno.)

Keď sme teraz v duchovnom spoločenstve hovorili o týchto predstavách a výmysloch, ktoré majú ľudia o Božom diele, a rozobrali sme ich, je vám už trochu jasnejšie, ako sa pozerať na správanie, ako je napríklad to, či ľudia znášajú ťažkosti a prinášajú obete, či sa zapierajú pri konaní svojich povinností, či majú záľubu v jedení dobrého jedla, obliekaní sa do pekných šiat a tak ďalej, ako aj, aké sú princípy, ktoré od nich Boh vyžaduje, a aký presný výsledok v nich chce svojím dielom dosiahnuť? Cieľom, ktorý chce Boh dosiahnuť v ľuďoch, nie je to, aby stále videl tvoju vášeň pre prácu, čo znamená, že nechce vidieť tvoje nadšenie ani tvoje odhodlanie trpieť a prinášať obete. Ak nerozumieš pravde, tak sú tieto prejavy v Božích očiach len chvíľkovým nutkaním, respektíve len tvojím nadšením. Čo je v podstate nadšenie? Je to tvoja impulzívnosť alebo, presnejšie, emocionálny prístup k veciam. To, čo Boh chce, nie je nadšenie ľudí, ich emocionálny prístup k veciam, ich dočasné nutkania alebo tento druh vášnivého stavu. Čo Boh chce? (Chce, aby ľudia dokázali rozumieť pravde.) Prinajmenšom chce, aby si dokázal milovať pravdu a rozumieť jej a aby si sa neviazal na predpis, formalitu alebo správanie, keď čelíš rôznym veciam, no namiesto toho sa riadil pravdou-princípmi. Tiež chce, aby si v povinnosti, ktorú konáš, a vo všetkom dokázal hľadať pravdu-princípy a praktizovať podľa nich a aby si Božie slová a pravdu urobil svojou realitou – to je výsledok, ktorý má Božie dielo dosiahnuť. Pokiaľ ide o to, či chceš vo svojom osobnom živote chodiť spať skoro a zavčasu vstávať, chodiť spať neskoro a vstávať neskoro, alebo aké máš dary či aký si výrečný, na ničom z toho Bohu nezáleží. Nezáleží na tom, či máš odhodlanie trpieť alebo akú veľkú obeť prinášaš – Boh týmto veciam nepripisuje hodnotu. Niektorí ľudia hovoria: „Kvôli svojej viere v Boha som si už niekoľko rokov nekúpil pekné oblečenie a vyše desať rokov nebol u kaderníka.“ Aj keď sa dobre nestravuješ, nenosíš pekné oblečenie a celý život znášaš mnohé ťažkosti, no a čo? Je to to, čo Boh chce? Je konečným cieľom Božieho kázania a duchovného spoločenstva poskytnúť ľuďom veľké množstvo právd len preto, aby z teba urobili askétu? Slúžia len na to, aby z teba urobili úbožiaka, žobráka či rebela? Nie. To, čo chce Boh urobiť, je vštepiť do ľudí svoje slová a pravdu-princípy. Takže keď mnohí veria, že Boh rád vidí ľudí znášať viac ťažkostí a prinášať väčšie obete, že ich rád vidí žiť nesmierne skromným, ťažkým a jednoduchým životom a že rád vidí, akí sú veľmi odhodlaní, ambiciózni a mimoriadne vášniví alebo ako veľmi sa ovládajú, naozaj držia na svojom mieste a správajú slušne, sú to len ich predstavy a výmysly o Božom diele. Dajme tomu, že po mnoho rokov svojho života ješ len jedno jedlo denne, v noci spíš len tri hodiny a nemôžeš jesť dobré jedlo ani nosiť pekné oblečenie a že po mnoho rokov robíš to, čo by si podľa teba mal robiť, prekonal si nespočetné množstvo ťažkostí a dal si si nespočetné množstvo predsavzatí. Vašimi vlastnými slovami „zostávate verní svojmu pôvodnému úmyslu“, znášate útrapy, vydávate sa Bohu a zasväcujete Mu celý svoj život. Lenže ak napriek tomuto všetkému nikdy nevynakladáš úsilie na Božie slová ani na pravdu a nehľadáš pravdu-princípy vo všetkom, čo robíš, určite budeš opustený. Chceš dosiahnuť spásu znášaním ťažkostí, prinášaním obetí a tým, že nikdy nezmeníš svoj pôvodný úmysel, budeš sa celý život vydávať Bohu a obetuješ Mu všetko, čo máš. Je to len sen – len zbožné prianie. Aj keby si celý život jedol kukuričnú kašu a kukuričný chlieb a nikdy nejedol dobré jedlo ani si neužíval pekné veci, nebude to nič platné. Boh sa nikdy nepozerá na ľudské správanie ani na to, aké pravidlá človek navonok dodržiava alebo či navonok vedie jednoduchý a prostý život. Boh chce vidieť to, na akej ceste si, akými princípmi sa riadiš v každej veci, s ktorou sa stretneš, a či sa pri riešení problémov riadiš pravdou-princípmi. Ak sa neriadiš pravdou-princípmi, bez ohľadu na to, ako dobre dodržiavaš tie pevné ustanovenia a pravidlá, to nebude nič platné. Bude to len naznačovať, že si človek, ktorý žije v predstavách a domnienkach, ktorý žije v úplne subjektívnych pekných snoch a ktorý nemá vôbec nič spoločné s Božím dielom ani so žiadnym zo spôsobov, akými Boh na ľuďoch vykonáva svoje dielo spásy – človek, ktorý je vzdialený od Božieho diela. Ak teda chceš získať niečo z Božieho diela, musíš najprv tvrdo pracovať na pravde; nesmieš vynakladať žiadne úsilie na svoje vlastné predstavy a výmysly – to je zbytočné. Niektorí ľudia sa Ma pýtajú: „Myslíš si, že vyzerám slušnejšie a poriadnejšie s dlhými alebo s krátkymi vlasmi?“ Ja sa ich na oplátku pýtam: „Páči sa ti mať dlhé alebo krátke vlasy?“ Hovoria: „Páči sa mi mať dlhé vlasy. No myslím si, že dlhé vlasy nie sú slušné a dôstojné a že Bohu sa to nepáči.“ Odpovedám: „Kedy to Boh povedal? Má to niečo spoločné s pravdou?“ Sú aj iní, ktorí sa Ma pýtajú: „Môžem jesť maškrty?“ Odpovedám im: „Je jedenie maškŕt potrebou normálnej ľudskej prirodzenosti? Stanovuje Boh, že ich ľudia nemôžu jesť? Odsudzuje to?“ A oni hovoria: „Myslím si, že Boh to odsudzuje, pretože jedenie maškŕt je zhýralé.“ Čo znamená „zhýralé“? Ak si myslíš, že jedenie maškŕt je zhýralé, znamená potom ich nejedenie, že nie si zhýralý? Znamená nejedenie maškŕt, že rozumieš pravde a praktizuješ ju? Keď to takto poviem, tak tomu rozumieš však? (Áno.) Predstavy a výmysly nie sú pravda a nemajú s ňou nič spoločné. Ak si múdry, mal by si sa poponáhľať preskúmať, aké predstavy a výmysly a aké praktiky, myšlienky a názory farizejov ešte stále máš, a bezodkladne sa ich vzdať. Účelom toho, že sa vzdáš týchto vecí, nie je to, aby si sa stal zhýralým a pôžitkárskym, ale aby si predstúpil pred Boha, hľadal pravdu-princípy a získal pravdu ako svoj život. Boh nechce vidieť, ako žobreš a vedieš život askétu. Niektorí ľudia hovoria: „Keďže Boh nemá rád, keď sú ľudia žobráci, znamená to, že má rád, keď sú bohatí?“ Boh nemá rád ani to, keď sú ľudia bohatí. Niektorí ľudia hovoria: „To, že Boh má rád, keď ľudia zažívajú telesné utrpenie, je ľudská predstava a domnienka. Ak teda Boh nemá rád, keď ľudia zažívajú utrpenie, znamená to, že má rád, keď žijú v pohodlí?“ To je nesprávne, aj toto je tvoja predstava a domnienka. Čo je teda správne konanie? (Boh má rád, keď pred Neho ľudia dokážu predstúpiť a hľadať pravdu-princípy bez ohľadu na to, čo ich postihne.) Na pravdu-princípy sa nikdy nesmie zabudnúť. Niektorí ľudia hovoria: „Boh má rád, keď si pred Ním ľudia dávajú predsavzatia a majú odhodlanie znášať ťažkosti.“ Iní hovoria: „Boh nemá rád ľudí, ktorí nie sú neochotní zažívať útrapy.“ Je hovorenie týchto vecí správne alebo nesprávne? Ktorý výrok je správny a ktorý nesprávny? (Oba sú nesprávne.) Niektorí ľudia vždy znášajú ťažkosti kvôli svojmu vlastnému postaveniu, zisku a svojej sláve – majú silné odhodlanie znášať ťažkosti. Páčia sa tieto prejavy Bohu? (Nie.) Niektorí ľudia sa zdráhajú znášať ťažkosti, pokiaľ ide o osobné záležitosti, no sú to ochotní robiť kvôli konaniu svojej povinnosti a kvôli pravde a sú ochotní zažiť trochu útrap, aby konali podľa pravdy-princípov. Ktorý z týchto prejavov je lepší? (Znášanie ťažkostí kvôli pravde-princípom.) Čo nám tieto veci ukazujú? Že je správne konať podľa pravdy-princípov a praktizovať pravdu. Či už ide o veci spojené s konaním povinnosti, alebo o veci v osobnom živote človeka, to, či človek znáša ťažkosti alebo nie, nie je štandardom ani princípom. Čo je princípmi? Princípmi sú Božie požiadavky, Božie slová a pravda. Ak praktizuješ podľa pravdy-princípov, tak je to, čo robíš, je správne a Boh to schvaľuje, aj keď pri tom nezazívaš ťažkosti; a ak nekonáš podľa pravdy-princípov, tak je to márne a Boh tvoje činy neschvaľuje, ani keď pri tom zažívaš veľké ťažkosti alebo veľké poníženie. Je to presne tak, ako keď niektorí ľudia počujú rozkaz od antikrista a potom urobia, čo sa im povie. Uskutočňujú prácu podľa jeho preferencií, veľa hovoria a trpia a sú až natoľko zaneprázdnení, že sa ich telo zhrbí a zničí od fyzického vyčerpania. Schvaľuje to Boh? Bude si to Boh pamätať? (Neschvaľuje to a nebude si to pamätať.) Aký je teda Boží postoj? (Boh má k takým ľuďom odpor.) Čo povedal Boh? „Odíďte odo Mňa vy, ktorí páchate neprávosť.“ Toto je Boží postoj, však? (Áno.) Nezáleží na tom, koľko útrap si vytrpel alebo akú veľkú obeť si priniesol – hoci to používaš na to, aby si sa chválil svojimi zásluhami, Boh sa na tieto veci nepozerá. Boh sa pozerá len na to, či si tieto veci robil podľa pravdy-princípov a či si nasledoval Jeho slová – tento princíp používa na to, aby ťa posudzoval. Ak nenasleduješ Božie slová, no namiesto toho konáš podľa vlastných myšlienok, bez ohľadu na to, koľko ťažkostí znesieš alebo akú veľkú obeť prinesieš, to všetko bude márne. Nielenže si to Boh nebude pamätať, no ešte to aj odsúdi. To by znamenalo privodiť si vlastnú záhubu, alebo nie? (Áno.) Takíto ľudia budú nakoniec vyradení – zaslúžia si to, však? (Áno.) Boh vyriekol tisíce a tisíce slov a povedal ti pravdu-princípy, ale ty skrátka nepočúvaš. Vždy máš svoje vlastné nápady a zbožne dúfaš, že nahradíš pravdu svojimi vlastnými predstavami a výmyslami, získaš tým Božie schválenie, vstúpiš do kráľovstva a budeš požehnaný a odmenený. Nie je to koledovanie si o smrť? Nie sú takíto ľudia rovnakej sorty ako Pavol? (Áno.) Ak sa teda ľudia chcú zbaviť bariér medzi sebou a Bohom a svojho nepriateľstva voči Bohu, mali by presne rozumieť Božiemu dielu. Nemali by sme špekulovať o Bohu, posudzovať Jeho dielo ani posudzovať svoje vlastné správanie a praktiky na základe svojich predstáv a výmyslov a potom podľa týchto predstáv a výmyslov ku všetkému pristupovať. Konečným výsledkom tohto prístupu bude, že vyjde navnivoč, a vo vážnych prípadoch títo ľudia narušia a vyrušia prácu cirkvi, urazia Božiu povahu a budú potrestaní. Ľudia by sa teda vo svojom prístupe k Božiemu dielu mali vzdať svojich rôznych predstáv a výmyslov o Bohu. To znamená, že by mali skúmať a rozoberať vlastné predstavy a výmysly a potom sa ich vzdať, prísť pred Boha, hľadať Božie úmysly a pravdu a použiť pravdu-princípy, aby svoje predstavy, výmysly, nesprávne princípy a praktiky nahradili. Iba tak môžeš vykročiť na cestu spásy. Inak nemôžeš byť spasený, je to vylúčené! Toto je jeden druh predstavy a domnienky, ktorú majú ľudia o Božom diele. Tu ukončime naše duchovné spoločenstvo.

C. Predstavy a výmysly ľudí o tom, ako Boh očisťuje a spasí človeka

Ľudia majú o Božom diele aj ďalšiu predstavu a domnienku, a to tú, že keď sú vo svojom každodennom živote slabí, keď sa u nich objavujú rôzne formy vzdorovitosti voči Bohu alebo keď urobili veci, ktorými Bohu vzdorujú a odporujú, vo svojich predstavách a fantáziách veria, že by mali byť disciplinovaní, karhaní alebo dokonca trestaní, prekliati a tak ďalej. Občas napríklad ľudia povedia niečo nesprávne, odhalia nejaké predstavy alebo voči niečomu prechovávajú určité názory a istý vzdor, a po chvíli si pomyslia: „Odhalil som túto vzdorovitosť a zradu, no prečo som za to nebol disciplinovaný? Na jazyku sa mi neurobili pľuzgiere, v noci nemám nočné mory a v srdci sa necítim nesvoj. Prečo je to tak? Ako to, že necítim dielo Ducha Svätého?“ Vo svojich predstavách a fantáziách veria, že keďže ich Boh prišiel spasiť a keďže ich Božie dielo musí nielen ovládnuť, ale aj premeniť, očistiť a zmeniť všetky možné myšlienky a názory, ktoré prechovávajú a ktoré nie sú v súlade s pravdou, v prípade, že ich myšlienky obsahujú nejaké veci, ktoré nie sú v súlade s pravdou alebo ktoré sú špinavé, nečisté alebo podlé, by za ne mali byť disciplinovaní, pokarhaní alebo dokonca potrestaní. Myslia si: „Ako sa ľudia môžu zmeniť a ako môžu byť posvätení, ak nie sú často disciplinovaní?“ Čo si tu ľudia predstavujú a vymýšľajú? To, že by mali byť často disciplinovaní, vyhrešení, karhaní, trestaní a dokonca napomínaní a súdení a že len vtedy môžu dosiahnuť zmenu povahy. Keď však ľudia v každodennom živote odhaľujú špinavosť, podlosť a skazenosť, robia to veľmi prirodzene, cítia to a dokonca pri takomto žití cítia pokoj a necítia sa disciplinovaní alebo trestaní, čo považujú nenormálne. Ľudia si myslia, že ak odhalia skazenosť, mali by sa aspoň cítiť pokarhaní alebo ochorieť, mali by sa im na ústach urobiť pľuzgiere, malo by im pri jedle zabehnúť alebo by si pri ňom mali zahryznúť do jazyka, a že by mali mať červené a opuchnuté oči, ak sa pozerajú na niečo, na čo by sa pozerať nemali. Povedzte Mi, robí Boh tieto veci? (Nie.) Je to tak, že ich vonkoncom nerobí? (Keď ľudia nerozumejú pravde, Boh ich možno v závislosti od ich duchovného postavenia bude trochu disciplinovať a pokarhá, aby o sebe mohli uvažovať a vstúpiť do pravdy. Keď však ľudia rozumejú pravde a v srdci jasne vedia, že je to, čo urobili, nesprávne, Boh ich v takom prípade určite disciplinovať nebude, pretože dúfa, že dokážu hľadať pravdu a spolu s Jeho slovami ju používať na to, aby posudzovali svoje vlastné činy a správanie.) O tom sa v duchovnom spoločenstve hovorilo naozaj dobre. Ľudia vo svojich predstavách a fantáziách veria, že Boh by ich mal disciplinovať, kedykoľvek odhalia skazenosť a vzdorovitosť, a najmä, že keď zlí ľudia páchajú zlo, Boží trest by na nich mal prísť okamžite, aby boli určite potrestaní. V skutočnom živote však len zriedka vidia, že by k týmto trestom dochádzalo. V jednom ohľade ľudia nie sú disciplinovaní ani karhaní, keď odhaľujú rôzne druhy skazenosti a vzdorovitosti, a v druhom ohľade nie sú potrestaní zlí ľudia, keď páchajú zlo. To hlboko v srdciach ľudí vyvoláva určité predstavy o Božom diele a niektorí ľudia dokonca stratia vieru, posudzujú Božie dielo na základe týchto vonkajších vecí a súdia ho. Sú to ľudské predstavy a výmysly, však? Keď ľudia odhalia skazenosť a vzdorovitosť, musí ich Boh disciplinovať alebo napomínať a súdiť? (Nie.) Niektorí ľudia hovoria: „Keď Boh spasí ľudí, musí ich spasiť dôkladne. Čo je cieľom Božieho diela? Nie je ním očistiť ľudí? Keď teda ľudia odhalia skazenosť a vzdorovitosť, Boh by ich mal disciplinovať a karhať – to je voči nim zodpovedné. Inak Mu na ľuďoch nezáleží ani ich skutočne nemiluje a nemá s nimi zľutovanie.“ Nemyslia ľudia takto? (Áno.) Akým pravdám tu treba porozumieť? Sú disciplinovanie, karhanie a trestanie nevyhnutnými procesmi na to, aby ľudia rozumeli pravde a vstúpili do pravdy-reality? Sú to nevyhnutné prostriedky a spôsoby Božej spásy a premeny ľudí? Niektorí ľudia tomu nevedia prísť na kĺb a myslia si: „Ak Boh skutočne existuje a koná svoje dielo, aby spasil ľudí, prečo potom nedisciplinuje ľudí, keď odhalia skazenosť alebo keď Mu vzdorujú? Prečo Boh netrestá zlých ľudí za páchanie zla?“ Keď Boh nedisciplinuje ľudí alebo keď zlí ľudia nie sú potrestaní za páchanie zla, nespôsobí to, že niektorí ľudia budú spochybňovať Jeho existenciu a výsledky Jeho diela? Keby mohlo časté disciplinovanie a trestanie nahradiť hľadanie pravdy ľuďmi alebo im umožniť vstúpiť do pravdy-reality, tak by boli disciplinovanie a trestanie tým hlavným spôsobom, akým Boh koná, aby spasil ľudí, a nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa. Mohla by však vzhľadom na súčasnú mieru skazenosti ľudí byť ich satanská prirodzenosť okamžite premenená prostredníctvom Božieho disciplinovania a trestania? Mohli by ľudia ihneď dospieť k pravému pokániu? Mohli by okamžite vstúpiť do pravdy-reality? (Nie, nemohli.) To by bolo nad ich sily. Preto Boh v tejto etape svojho diela nerobí popri vyjadrovaní právd, aby zaopatril ľudí životom, nič nadprirodzené – s výnimkou diela Ducha Svätého, ktorý osvecuje a vedie ľudí – a dokonca len zriedka robí veci, ako je karhanie, disciplinovanie alebo trestanie ľudí. Karhanie, disciplinovanie a trestanie ľudí nie sú prevládajúcou časťou Božieho diela, ale On tieto veci stále robí. To znamená, že v prípade určitých zvláštnych ľudí či záležitostí alebo v určitých zvláštnych prostrediach, na dosiahnutie určitých zvláštnych výsledkov alebo z určitých zvláštnych dôvodov Boh vykoná dielo disciplinovania, karhania alebo trestania ľudí. No celkovo je v tejto etape Jeho diela prevládajúcim spôsobom, akým koná, hovorenie a vyjadrovanie pravdy, aby ľuďom poskytol to, čo potrebujú na svojej ceste usilovania sa o pravdu. Účelom tohto konania je umožniť im porozumieť pravde-princípom a vstúpiť do pravdy-reality. Keď teraz Boh vyjadril veľké množstvo právd, zriedka vykonáva toto dielo disciplinovania, karhania a dokonca trestania, ktoré konal v minulosti. Ľudia by sa teda mali viac zamerať na rôzne pravdy-princípy, ktoré by mali uviesť do praxe, keď sa stretnú s vecami v každodennom živote, a nemali by sa zameriavať na to, či ich Boh disciplinuje, či im kladie prekážky alebo či im v danej záležitosti uľahčuje veci, a na iné takéto spôsoby a praktiky. Boh používa metódy ako disciplinovanie, karhanie a trestanie len zriedka, takže to nie je tak, že ich nepoužíva nikdy, len ich používa zriedka. Čo myslím tým „používa ich zriedka“? Príležitostne a za určitých zvláštnych okolností použije metódy disciplinovania, karhania alebo trestania, aby ľahkým či reprezentatívnym a symbolickým spôsobom vykonal nejaké dielo, ktoré ľuďom pomáha porozumieť pravde a praktizovať podľa pravdy-princípov. To znamená, že používa tieto spôsoby, aby ľuďom pomohol vstúpiť do pravdy-reality, ale to je všetko. Prečo teda Boh nepoužíva tieto metódy vo svojom diele často? Prečo nekoná prevažne týmito spôsobmi? Z jedného hľadiska je to preto, lebo už ľuďom v tejto etape svojho diela povedal a poskytol rôzne pravdy, ktorým by mali rozumieť, a oni už tieto pravdy počuli a už ich v rozsahu svojho chápania poznajú a rozumejú im. To je jeden dôvod. Druhý dôvod sa týka subjektívnych ľudských faktorov. Ľudia majú svedomie patriace k normálnej ľudskej prirodzenosti a pod vplyvom tohto svedomia budú posudzovať, či sú skazené povahy, ktoré odhaľujú, alebo ich vlastné činy, myšlienky a názory pozitívne alebo negatívne. Ľudia v sebe majú prinajmenšom štandard svedomia, podľa ktorého sa to všetko dá posudzovať. Ak použiješ svoje svedomie, aby si posúdil určitú vec, a určíš, že je pozitívna, mal by si sa pustiť do toho a urobiť ju. Nemusíš si vyčítať, ak si pri jej robení trochu pomalý alebo meškáš. A ak použiješ svoje svedomie, aby si tú vec posúdil, a určíš, že je negatívna a je to niečo, čo by sa robiť nemalo, mal by si sa ovládať a nehovoriť či nerobiť ju. Ak však nemáš pocity riadené tvojím svedomím a rozumom, nie si ľudská bytosť. A ak nemáš ani svedomie a rozum, nemôžeš posúdiť, či je niečo správne alebo nesprávne a pozitívne alebo negatívne, takže by bolo nezmyselné, aby ťa Boh disciplinoval a trestal. Inými slovami, Boh nepracuje na tých, ktorí nepodliehajú účinkom svedomia, a takýchto ľudí ani nespasí. Čo zahŕňa „nespasí ich“? Nechce ich ani len disciplinovať; nedisciplinuje ich ani ich nekarhá. Sú takí, ktorí sa pýtajú: „Ak niekto pácha zlo, potrestá ho Boh?“ Boh ho nebude trestať priamo, pretože cirkev má správne ustanovenia. Ak je to zlý človek, ktorý spôsobuje vyrušenia alebo narušenia, tak bude jeho vyčistenie alebo vypudenie tým, čím sa to skončí. Aj keby nespĺňal podmienky na vyčistenie alebo vypudenie, pošlú ho do skupiny B. Ak niekto premrhá Božie obetné dary, je to vážnejšie. Musí nahradiť všetko, čo by mal, a potom sa ním treba náležite zaoberať. Toto je princíp Božieho diela a princíp, podľa ktorého Boh zaobchádza s ľuďmi. Je to jednoduché, však? (Áno, je.) Myslíš si, že to, že si ťa Boh vyvolil, znamená, že ťa musí urobiť úplným a neprestane, kým to neurobí? To platí len pre tých, ktorí majú svedomie a rozum a ktorí sa usilujú o pravdu – platí to len pre tých, ktorí môžu byť spasení. Pokiaľ ide o tých, ktorí si svoje svedomie ani len neuvedomujú, treba k nim pristupovať a zaoberať sa nimi len podľa správnych ustanovení cirkvi – Boh ich nebude disciplinovať. Aký má zmysel disciplinovať ich? Disciplinovanie ľudí, ktorým chýba normálna ľudská prirodzenosť a svedomie, sa rovná snahe prinútiť rybu žiť na súši alebo prasa lietať. Je to to isté ako hádzať perly sviniam a hádzať svätý pokrm nečistým – Boh to určite nerobí. Preto by si ľudia v tejto veci nemali myslieť: „Bol som vyvolený Bohom a som jednou z Jeho oviec. Aj keď robím chyby a pácham zlo, Boh ma neopustí.“ Tento výrok neobstojí – ťažko povedať, či si ovca alebo vlk. Ako posúdiš, či si jednou z Božích oviec? Závisí to od toho, či si si toho vedomý a či vo svojom svedomí cítiš výčitky a karhanie, keď urobíš niečo, čo je proti ľudskej prirodzenosti a svedomiu. Ak cítiš karhanie, obrátiš sa, a aj keď nerozumieš pravde, budeš schopný konať podľa štandardu svedomia. Prinajmenšom budeš schopný konať v súlade s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Ak máš tieto prejavy, tak si jednou z Božích oviec. No ak pri stretnutí s niečím, čo je proti svedomiu normálnej ľudskej prirodzenosti a porušuje morálnu spravodlivosť, nemáš ani najmenší zmysel pre spravodlivosť, necítiš odpor ani nenávisť voči zlu, ktoré si spáchal, alebo voči vyrušovaniu zlými ľuďmi, a vôbec sa vo svojom svedomí necítiš karhaný, nie si jednou z Božích oviec a si vlk, zviera a diabol. Toto je štandard, podľa ktorého sa dá posúdiť, či si jednou z Božích oviec alebo vlkom. Ak nie si jednou z Božích oviec, no predsa stále posudzuješ Božie dielo pomocou myšlienok, predstáv a výmyslov, ako napríklad: „Odhalil som skazenosť a vzdorovitosť, no Boh ma aj tak nedisciplinoval; Boh by ma mal disciplinovať,“ tak si hlúpy. Vôbec nie si jednou z Božích oviec a Boh nemá v úmysle spasiť ťa. Si teda spôsobilý posudzovať a súdiť Božie dielo? Ak toto nie je hlúposť, tak čo to je? Dokážeš túto vec posúdiť, však? (Už dokážem.)

Čo je štandardom svedomia? Ako by si mal posudzovať, či má človek svedomie alebo nie? (Závisí to od toho, či má v srdci zmysel pre spravodlivosť, keď vidí, ako zlí ľudia páchajú zlo, alebo vidí veci, ktoré poškodzujú záujmy Božieho domu, a či tieto veci dokáže nenávidieť. Ak si to v srdci vôbec neuvedomuje, tak nemá svedomie. A ak si niekto v srdci navyše vôbec neuvedomuje zlo, ktoré vykonal, alebo veci, ktoré urobil a ktoré jasne porušujú princípy, tak ani takýto človek nemá svedomie.) Ak nemáš svedomie, nie si človek. Spasí ťa v takom prípade Boh? A ak ťa Boh nespasí, bude ťa stále disciplinovať? Disciplinovanie a karhanie sú minimálnou časťou Božieho diela. Keď hovorím „minimálnou“, myslím tým, že Boh tieto metódy používa len zriedka, no stále sú súčasťou Jeho diela. Ak nemáš ani svedomie, ani rozum, má nejaký zmysel, aby ťa Boh disciplinoval? A ak nemáš zmysel pre spravodlivosť, ak zostávaš chladný voči všetkému, čo je podlé, čo ide proti pravde, čo ide proti morálnej spravodlivosti a čo dokonca ide proti tvojmu svedomiu, ak voči takýmto veciam necítiš nenávisť, ak sa nedokážeš postaviť na stranu Boha, aby si bránil záujmy Božieho domu, a ak nedokážeš povstať a povedať čo i len jednu vec – čo i len jeden spravodlivý výrok – na obranu práce cirkvi, tak nie si človek. Nie si človek, a predsa prehnane dúfaš, že ťa Boh bude disciplinovať. Naozaj sa povyšuješ a nepovažuješ sa za cudzinca! Niektorí hovoria: „Ak niekto nie je Božia ovca, ale vlk, tak ho Boh nebude disciplinovať. Ak je teda niekto Božia ovca, bude ho Boh disciplinovať?“ Za zvláštnych okolností ťa Boh občas bude disciplinovať a prevezme za teba zodpovednosť. Aj keby si bol otupený a nevedomý, Boh ťa upozorní, bude ťa disciplinovať a pokarhá ťa. Božie dielo sa vykonáva v primeranej miere a tým to končí. Prečo Boh pracuje týmto spôsobom? Pretože ak máš svedomie, tak sa tvoje svedomie pri takomto Božom karhaní rýchlo uvedomí a budeš sa obviňovať a cítiť sa Mu dlžný. Budeš cítiť ľútosť, zármutok a úzkosť a budeš sa môcť obrátiť a nakoniec hľadať pravdu-princípy a praktizovať podľa pravdy – to je výsledok, ktorý Boh chce. Ak máš citlivé svedomie a rozumieš mnohým pravdám, dokážeš si uvedomiť problém, aj keď ťa Boh nedisciplinuje, nekarhá ani neupozorňuje, a tvoje svedomie si to stále uvedomuje a cíti sa napomenuté a pokarhané – vtedy je to ešte lepšie a Božia disciplína nie je potrebná. Aj keď ťa Boh nedisciplinuje, tvoje svedomie je mimoriadne citlivé, cíti sa pokarhané a ty cítiš ľútosť a zármutok. Cítiš, že si Bohu dlžný a že si Mu ukrivdil, sklamal Ho a neuspokojil Ho, a dokážeš aktívne hľadať pravdu-princípy a konať podľa Jeho požiadaviek. Toto je vplyv, ktorý má svedomie normálnej ľudskej prirodzenosti na ľudí, a je to tiež vplyv, ktorý by na ľudí malo mať. To, či je človek Božia ovca alebo nie a či môže byť spasený alebo nie, teda závisí od toho, či má normálnu ľudskú prirodzenosť a svedomie. To je kľúčové a dôležité. Ak hovoríš, že rozumieš mnohým pravdám, prejaví sa účinok právd, ktorým rozumieš, keď si ty sám vzdorovitý alebo keď sa stretneš so zlými ľuďmi, ktorí páchajú zlo? Majú ten účinok, že na teba dohliadajú, osvecujú ťa a spôsobujú, že tvoje svedomie cíti výčitky a začne pôsobiť? Ak si vôbec neuvedomuješ svoje svedomie, tak ti chýba svedomie a normálna ľudská prirodzenosť a rozumieš učeniu, a nie pravde. A ak rozumieš len učeniu, nemôžeš uviesť pravdu do praxe a nie si jedným z tých, ktorí budú spasení. Rozumieš tomu, však? (Áno.) Pokiaľ teda v rámci Božieho diela ide o niektoré z najzákladnejších spôsobov, akými Boh pracuje, ľudia by ich nemali vymedzovať na základe svojich vlastných predstáv a výmyslov. Nezáleží na tom, či ťa Boh disciplinoval, karhal a trestal, alebo či si nikdy nebol disciplinovaný, karhaný ani trestaný – nie je to známkou toho, koľkým pravdám-princípom rozumieš, a nenaznačuje to, že si človek, ktorého si Boh vyvolil. Môže sa stať, že veríš v Boha už mnoho rokov a bol si nespočetne ráz disciplinovaný a karhaný, no nikdy si nekonal podľa pravdy-princípov – keď v takom prípade nakoniec nebudeš spasený, bude to celá tvoja vina a presne to, čo si zaslúžiš. Môže sa tiež stať, že si bol vo svojej viere v Boha disciplinovaný a trestaný len zriedka, ale vďaka svojmu svedomiu sa často cítiš karhaný a napomínaný, a keď spáchaš priestupky, cítiš ľútosť, obrátiš sa a dokážeš praktizovať pravdu, hľadať pravdu-princípy a konať podľa nich – v tomto prípade si jedným z tých, ktorí budú spasení. Rozumel si? (Áno.) Spomenul som dve situácie. Aké konkrétne? (V jednej situácii sú ľudia často disciplinovaní a trestaní, ale nakoniec stále nedokážu konať podľa pravdy-princípov, nezískajú pravdu a nie sú tak spasení, za čo všetko si môžu sami. A v ďalšej situácii sú niektorí ľudia schopní používať svoje svedomie, aby sa obmedzovali a aby ich Boh nemusel často disciplinovať alebo karhať. Vždy keď porušia princípy alebo odhalia vzdorovitosť, cítia pokarhanie svedomia a dokážu aktívne hľadať pravdu a konať podľa pravdy-princípov, a prinajmenšom dokážu robiť nejaké pozitívne veci, takže patria medzi tých, ktorí budú spasení. Boh práve hovoril o týchto dvoch situáciách.) To, či dokážu konať podľa pravdy-princípov, je štandardom hodnotenia týchto dvoch typov ľudí. Niektorí ľudia nedokážu konať podľa pravdy-princípov a bez ohľadu na to, koľko učenia chápu alebo ako veľmi sú disciplinovaní a trestaní, nie sú tými, ktorí budú spasení. Zatiaľ čo iní ľudia sú Bohom disciplinovaní, trestaní alebo karhaní a napomínaní len zriedka, no často o sebe dokážu uvažovať, a kedykoľvek konajú v rozpore s princípmi alebo odhalia vzdorovitosť, dokážu cítiť karhanie a výčitky svojho svedomia a potom cítia ľútosť a dokážu aktívne praktizovať podľa pravdy-princípov. Hoci ich Boh disciplinuje alebo karhá len zriedka, ľudia tohto typu sú napriek tomu tými, ktorí budú spasení. Disciplinovanie a trestanie, o ktorých tu hovorím, nemajú nič spoločné so súdom a napomínaním Božích slov, no sú jednoducho tým, čo ľudia považujú za disciplinovanie a trestanie vo svojich vlastných predstavách a výmysloch. Ľudia vo svojich predstavách a výmysloch veria, že ak sú často disciplinovaní a trestaní, znamená to, že majú skúsenostné svedectvo a že sú duchovnými ľuďmi. Navyše často spájajú disciplinovanie a trestanie s dielom Ducha Svätého a veria, že sú napojení na Jeho prúd. Sú ľudia, ktorí často hovoria: „Nekonal som svoju povinnosť dobre a bol som znova orezaný. Teraz mám na ústach pľuzgiere a ochorel som – to ma Boh disciplinuje.“ Mnohí ľudia o týchto skúsenostiach často hovoria v duchovnom spoločenstve, ale ty by si sa mal pozrieť na to, ako sa prejavujú, vždy keď ich postihnú problémy – pozri sa, či cítia karhanie svedomia, keď urobia niečo zlé, a či sú schopní povstať, zastať sa pravdy-princípov a brániť záujmy Božieho domu, keď sa stretnú s podlými vecami alebo so zlými ľuďmi, ktorí páchajú zlo. Ak nie, tak títo ľudia nemajú svedomie a nie sú ľuďmi! Hovoria príjemne znejúce slová a tak dokonale rozprávajú o mnohých skúsenostných svedectvách, ktoré majú – akoby im Boh prejavil toľko milosti, toľko na nich pracoval a povedal im toľko slov a akoby to naznačovalo, že už dosiahli spásu. Lenže vždy keď v každodennom živote narazia na problémy, ktoré sa týkajú princípov, nezastanú sa pravdy-princípov a stiahnu sa ako korytnačka, ktorá sa skrýva vo svojom pancieri, čím sa problému vyhnú. A kedykoľvek ich niekto požiada, aby prehovorili a vyjadrili svoje názory a stanovisko, zdržia sa vyjadrenia, robia sa, že nič nevedia, a mlčia. Vôbec sa nezastávajú pravdy-princípov ani nepraktizujú pravdu. Čo sú to za ľudia? Sú to pokrytci. Keď polievajú druhých a pomáhajú im, veľmi logicky a systematicky hovoria o duchovných teóriách, pokračujú v tom celé hodiny a niektorých ľudí až dojmú k slzám, no predsa vlastnými činmi nikdy nepraktizujú pravdu – sú to farizeji. Bez ohľadu na to, o koľkých pseudoduchovných skúsenostiach a učeniach hovoria alebo koľko prázdnych a prehnaných slov povedia, im ich svedomie nič nevyčíta; a keď príde na akékoľvek zásadné otázky o tom, čo je správne a nesprávne, alebo na otázky princípu, nestoja na strane pravdy ani sa nezastávajú pravdy-princípov. Ich svedomie im vôbec nič nevyčíta, no oni sa potom stále dokážu nehanebne chváliť tým, ako bránia záujmy Božieho domu, a stále dokážu chrliť plno príjemne znejúcich učení – to je pokrytectvo a nedostatočné uvedomovanie si vlastného svedomia. Toľkokrát zlyhajú v praktizovaní pravdy, toľkokrát ju porušia a toľkokrát oklamú a zavedú ľudí, a predsa im svedomie vôbec nič nevyčíta a stále sa dokážu bezostyšne predvádzať – to je úplná absencia ľudskej prirodzenosti! Takto sa všade naparujú a blafujú a ani sa necítia trápne. Nepraktizujú pravdu, no aj tak sa stále chvália, že sú duchovnými ľuďmi, ktorých Boh spasil a zdokonalil a ktorí Ho milujú viac ako ktokoľvek iný – vôbec si nevšímajú svoje svedomie a nie sú to ľudia, ktorí boli spasení. Môže tým, ktorí boli spasení, chýbať normálna ľudská prirodzenosť a citlivosť svedomia? Niektorí ľudia cítia, že nemajú až tak veľmi radi pravdu. Vždy keď narazia na problémy, ktoré sa týkajú pravdy-princípov alebo zásadných otázok o tom, čo je správne a nesprávne, stávajú sa pochlebovačmi, a keďže sa tým len snažia nejako preplávať a nikdy sa nedokážu zastať pravdy-princípov, v srdci cítia výčitky, často sa modlia pred Bohom a cítia sa Mu dlžní. Hoci sú často slabí a nedokážu túto bariéru prelomiť, v srdci vedia, že sa nezastali pravdy ani spravodlivosti a že si pevne nestáli za svojím svedectvom pre Boha a sú len pochlebovačmi, takže by sa príliš hanbili povedať, že majú nejaké svedectvo. Je to preto, že sa nezastali pravdy-princípov, nemajú žiadne skutočné skúsenostné svedectvo, sú zbedačení a slepí a nesplnili Božie požiadavky; vo svojom srdci to vedia, ich svedomie sa za to často cíti pokarhané a cítia sa Bohu dlžní a sú zarmútení. Pre týchto ľudí ešte existuje nádej a priestor na dosiahnutie spásy. No sú naopak aj takí, u ktorých sa navonok zdá, že veľmi dobre rozumejú pravde, že sú schopní polievať a zaopatrovať ľudí a že im dokážu pomáhať, no keď narazia na problémy, ktoré sa týkajú pravdy-princípov alebo zásadných otázok o tom, čo je správne a nesprávne, napriek tomu, že nikdy nestoja na strane Boha a nikdy sa nezastávajú pravdy-princípov, sa chvália, že sú duchovní ľudia, ktorí milujú Boha a sú Mu verní. Takíto ľudia majú veľké problémy. Neodvážia sa čeliť realite, neodvážia sa riešiť skutočné problémy, neodvážia sa vyjadriť svoj postoj k dôležitým otázkam a neodvážia sa otvorene a priamo zastať pravdy-princípov, no aj tak sa po tom všetkom nehanebne chvália, že sú duchovní, a tvrdia, že najviac milujú Boha a dokážu najlepšie pochopiť Jeho úmysly. Takíto ľudia si vôbec nevšímajú svoje svedomie. Môže sa človek, ktorý si nevšíma svedomie, zastať pravdy-princípov? Odváži sa otvorene vyjadriť svoj postoj a postaviť sa na stranu Boha, aby si poradil so zlými ľuďmi? To je bez šance; pre takýchto ľudí je veľmi ťažké praktizovať pravdu.

Ak má človek svedomie patriace k normálnej ľudskej prirodzenosti, bude korigovať svoje myšlienky, slová a skutky. Čo znamená slovo „korigovať“? Znamená, že keď sa tvoje myšlienky a správanie odchýlia od štandardu normálnej ľudskej prirodzenosti, tvoje svedomie usúdi, že je toto zmýšľanie nesprávne a robiť túto vec je zlé, a ty sa preto začervenáš a budeš sa cítiť nesvoj a pokarhaný. Keď sa takto budeš cítiť, tvoje myšlienky a správanie budú do určitej miery obmedzené a táto istá miera obmedzenia bude regulovať tvoje správanie a umožní ti vyhnúť sa robeniu vecí, ktoré jasne porušujú pravdu-princípy a ktoré idú proti tvojmu svedomiu a morálnej spravodlivosti. Ibaže ak nemáš štandard svedomia, nebudeš mať pri robení vecí žiadne kritérium, ktorým by si svoje myšlienky a správanie korigoval a krotil, a budeš tak vyčíňať a robiť čokoľvek, čo ti zíde na um, čo chceš a čo je pre teba prospešné a výhodné. Za takýchto okolností, keď nebudeš mať vôbec žiadne zábrany, sa tvoje myšlienky a správanie značne zosilnia. Čo znamená „značne zosilnia“? Nebudú vôbec ničím regulované. Bude to presne tak, ako keď neverci podvádzajú ľudí – nevšímajú si svoje svedomie, nebudú sa cítiť zle, ak ťa podvedú o tisícku, nebudú sa cítiť zle ani vtedy, ak ťa okradnú tak, že to zruinuje tvoju rodinu, a nebudú si ťa všímať, ani keby si si kľakol na kolená a prosil ich. Sú to skutočne nesmierne zlí ľudia. Prečo dokážu páchať takéto zlo? Je to preto, lebo nemajú hlas svedomia ani zábrany, ktoré svedomie poskytuje, a tak môžu byť takíto zlí a stať sa ohavnými hriešnikmi. Preto je dôležité mať svedomie patriace k normálnej ľudskej prirodzenosti. Ľudia sa dokážu zastať pravdy-princípov najmä za predpokladu, že si uvedomujú vlastné svedomie. To, že máš hlas svedomia a zmysel pre hanbu, umožňuje korigovať tvoje správanie a dáva ti to príležitosť vykročiť na cestu hľadania a praktizovania pravdy. Ak nemáš hlas svedomia, vďaka ktorému by si sa korigoval, nebudeš mať príležitosť vykročiť na cestu usilovania sa o pravdu. Ľudia teda môžu mať príležitosť byť vedení na cestu praktizovania pravdy a zastávania sa pravdy-princípov len na základe toho, že majú hlas svedomia – ale aj vtedy majú len túto príležitosť. Hovorím, že majú len túto príležitosť, pretože aj keď myšlienky a správanie človeka koriguje hlas svedomia, stále môže porušovať pravdu-princípy alebo podľa nich nekonať a volí si strednú cestu, na ktorej sa ani nezastáva pravdy-princípov, ale ani nespája so zlými ľuďmi. To znamená, že pomerne dobrí ľudia môžu pod vplyvom svedomia praktizovať pravdu a zastať sa pravdy-princípov, zatiaľ čo ľudia s o niečo horšou kvalitou sa môžu aspoň vyhnúť tomu, aby ich ovládali či nútili zlí ľudia a aby týchto ľudí nasledovali v páchaní zla – je to len dosiahnutie základnej hranice, ktorá vychádza zo štandardu svedomia. Aj keď si nepraktizoval pravdu, nepáchal si zlo. Takýto človek sa aspoň stále môže nazývať človekom so svedomím, a hoci nepraktizoval pravdu, určite nebude páchať zlo. Toto je účinok svedomia na ľudí. Pre tých, ktorí milujú pravdu, je jedným z najprospešnejších účinkov svedomia to, že má šancu korigovať ich slová a správanie a môže ich viesť na cestu praktizovania pravdy a zastávania sa pravdy-princípov. Preto je pre ľudí svedomie veľmi dôležitou súčasťou ich ľudskej prirodzenosti a niečím, bez čoho sa nezaobídu. Čo teda znamená „svedomie“? O tom sa podrobne porozprávame neskôr, keď na to budeme mať vhodnú príležitosť, ale dnes si o tom povedzme len stručne. Svedomie označuje ľudskú dobrosrdečnosť a ľudský zmysel pre spravodlivosť, čo sú dve najzákladnejšie vlastnosti. Ak máš tieto dve vlastnosti, si človekom so svedomím, a ak nemáš ani jednu z nich, tak ti svedomie chýba. Ľudia, ktorým chýba svedomie, nemajú normálnu ľudskú prirodzenosť a nemať normálnu ľudskú prirodzenosť znamená nemať zmysel pre spravodlivosť a nebyť dobrosrdečný. Čo znamená „nemať zmysel pre spravodlivosť“? Znamená to byť nepoctivý a podlý. Čo znamená „nebyť dobrosrdečný“? Znamená to byť zlomyseľný, surový a podlý. Ľudia, ktorí majú tieto povahy, sú ľuďmi bez ľudskej prirodzenosti a sú tak schopní páchať akékoľvek zlo, pretože nemajú svedomie normálnej ľudskej prirodzenosti ani tie dve podstaty – zmysel pre spravodlivosť a dobrosrdečnosť –, ktoré svedomie normálnej ľudskej prirodzenosti zahŕňa. Sú nehanební, mimoriadne nepoctiví a obzvlášť suroví a zlomyseľní, takže dokážu páchať akékoľvek zlo. A to znamená, že bez ohľadu na to, aké podlé a zlomyseľné veci urobia, nič necítia – necítia sa zle a nemajú výčitky. Prečo sú schopní spáchať akékoľvek zlo? Je to preto, lebo nie sú dobrosrdeční a chýba im podstata ľudskej prirodzenosti; akékoľvek zlo páchajú, myslia si, že je to oprávnené, a nemajú pocit, že je to zlé. Napríklad ak si človek s hlasom svedomia a povieš niečo, čím niekomu vynadáš alebo na neho zaútočíš, nebudeš to môcť zniesť. Pomyslíš si: „Povedal som pár vecí, ktorými som mu vynadal, a to stačí. Keď sa ľuďom nadáva, cítia sa naozaj rozrušení! Aj ja by som bol rozrušený, keby mi niekto takto nadával, takže keď som teraz povedal pár vecí, aby som mu vynadal, vybil si zlosť a vypustil trochu pary, nechám to tak.“ A tak prestaneš. Lenže zlí ľudia takto nerozmýšľajú. Myslia si: „Iba ti vynadať by bolo príliš mierne. Ešte ťa aj zbijem, zruinujem tvoju rodinu a spôsobím utrpenie tvojim potomkom! Akékoľvek zlo alebo zlé veci, ktoré ti urobím, budú oprávnené. Pokiaľ dostaneš, čo si zaslúžiš, a ja si vybijem zlosť, som ochotný urobiť čokoľvek!“ Možno ti ani nebudú nadávať, ale pôjdu priamo na vec, urobia ti zlé veci a pomstia sa ti – to znamená byť zlý. Takí sú ľudia bez hlasu svedomia – dokážu páchať všetky možné druhy zla.

Spomedzi rôznych predstáv a výmyslov, ktoré majú ľudia o Božom diele, si ľudia uvedomujú najmä predstavy, o ktorých často hovoria a ktoré sa týkajú disciplinovania, karhania a trestania. Z jedného hľadiska sme v duchovnom spoločenstve hovorili o predstavách a výmysloch, ktoré v ľuďoch vznikajú v rámci Božieho diela, a z druhého hľadiska by ľudia mali vedieť aj to, že Boh na nich pracuje mnohými a rôznymi spôsobmi. V závislosti od rôznych vekov, v ktorých pracuje, v závislosti od rôznych štandardov, ktoré od ľudí vyžaduje, pravdaže, aj v závislosti od rôznych výsledkov, ktoré chce svojím dielom v ľuďoch dosiahnuť, a aj v závislosti od rôznych objektov Jeho diela a rozličných prirodzeností-podstát ľudí si Boh osvojuje rôzne metódy a pracuje na ľuďoch mnohými a rôznymi spôsobmi. Disciplinovanie, karhanie a trestanie sú len malou časťou Jeho diela a nie sú to hlavné metódy, ktoré v rámci svojho diela používa. Keďže Boh v tretej etape svojho diela vyjadril veľké množstvo právd, aby zaopatril ľudí a dosiahol výsledok ich spásy, množstvo práce pozostávajúcej z disciplinovania, karhania a dokonca trestania, ktorú na ľuďoch vykonáva, je veľmi malé. Boh navyše v závislosti od rôznych objektov svojho diela robí tieto veci aj v súlade so zodpovedajúcimi princípmi a Jeho konanie sa líši v závislosti od objektov a rôznych okolností, vzhľadom na čo relatívne zriedka disciplinuje, karhá alebo trestá ľudí. Ľudia by sa teda mali prestať držať svojich predošlých predstáv a výmyslov o Božom diele, a keďže Boh vyjadril veľké množstvo slov a právd, nemali by sa naďalej spoliehať na to, že ich bude disciplinovať, karhať alebo trestať. Nemali by Mu pasívne dovoliť, aby ich poháňal k praktizovaniu pravdy a vstupu do pravdy-reality – túto myšlienku by ľudia nemali mať. Správna myšlienka, ktorú by mali mať, je, že sa nesmú pasívne spoliehať na Božie disciplinovanie, karhanie či trestanie, aby porozumeli Jeho úmyslom alebo aby pred Neho prišli, a že namiesto toho musia pozitívnejšie a aktívnejšie prichádzať pred Boha, aby hľadali Jeho úmysly a pravdu-princípy. Božie slová a pravda-princípy sú vždy smerom, ktorým sa máš uberať vpred. Sú to princípy a cesty, ktoré by si mal vo svojom každodennom živote alebo na svojej ceste existencie dodržiavať a praktizovať najviac, zatiaľ čo Božie disciplinovanie, karhanie alebo trestanie sú len spôsoby práce, ktoré prejavuje v určitých zvláštnych situáciách a v podmienkach, v ktorých to považuje za potrebné. Ľudia by na to nemali pasívne čakať ani o to pasívne žiadať a myslieť si: „Nech ma Boh disciplinuje, karhá a trestá, aby som mohol milovať a praktizovať pravdu.“ Tento prístup je nesprávny – Boh pracuje podľa skutočných prejavov a životných potrieb ľudí. Niektorí ľudia počujú, že tí, ktorým chýba svedomie, sú zvieratá a nemôžu byť spasení, takže začnú byť úzkostliví a myslia si: „Ak nemôžem byť spasený, bude to naozaj problém. Keďže nemám hlas svedomia patriaci k normálnej ľudskej prirodzenosti, bol by som radšej, keby ma Boh náhradou za svedomie normálnej ľudskej prirodzenosti disciplinoval a trestal.“ Je to dobrý nápad? Ak si ako stvorená bytosť a obyčajný príslušník skazeného ľudského rodu naozaj myslíš, že si celkom zbavený normálnej ľudskej prirodzenosti a chýba ti svedomie, ktoré k nej patrí, pričom ťa to hlboko bolí a dúfaš, že ťa Božie disciplinovanie, karhanie a trestanie neopustia a umožnia ti premeniť sa a nakoniec prežiť – ak si naozaj takýto odhodlaný –, môže to byť dobrá vec a je to lúč nádeje na tvoje prežitie. Ale ak takéto odhodlanie nemáš, hovorím ti: Si vo veľkom nebezpečenstve, ak nemáš hlas svedomia patriaci k normálnej ľudskej prirodzenosti. Hoci sa ti občas dostalo Božieho disciplinovania, karhania a trestania, je to niečo, čo ti udelil Boh. Boh robí tieto veci a používa tieto metódy, aby ťa upozornil a varoval a aby si tak páchal menej zla a dostal menší trest. Boh tvoju dôstojnosť zachoval dostatočne; mal by si Mu ďakovať za to, že urobil výnimku a prejavil ti túto milosť, a nie byť nevďačný. Za normálnych okolností Boh nebude vykonávať žiadnu prácu ani používať žiadne metódy práce na niekom, komu chýba svedomie a rozum patriaci k ľudskej prirodzenosti. Ak si od Boha prijal disciplinovanie, karhanie alebo trest, nech už je akýkoľvek a či už je mierny alebo o niečo prísnejší, mal by si byť za to všetko Bohu vďačný. Alebo aby sme to povedali hovorovými ľudskými slovami, znamená to, že Boh na teba berie ohľad a pozdvihuje ťa. Boh sa na teba rozhodne nepozerá s nepriateľstvom ani ťa neodsudzuje, takže by si to od Neho mal prijať. Ak máš naozaj šancu prijať Božie disciplinovanie, karhanie alebo trestanie, ktoré presahuje rámec zaopatrenia pravdou, dokazuje to, že Boh s tebou ešte stále zaobchádza ako so stvorenou bytosťou a príslušníkom skazeného ľudského rodu. Mal by si Mu ďakovať, správne tomu rozumieť a podriadiť sa Božiemu disciplinovaniu, karhaniu alebo trestaniu. Nemal by si k Nemu pre to prechovávať nepriateľský postoj ani Mu pre to ešte viac vzdorovať. Bez ohľadu na to, aký druh disciplinovania si prijal alebo aký prísny je trest, ktorý si dostal, by si sa ihneď mal podriadiť Bohu a poďakovať Mu. Mal by si Mu ďakovať za to, že ťa upozorňuje a varuje, a za to, že ti dáva túto šancu a príležitosť všetko to od Neho prijať. Navyše to dokazuje, že máš ešte stále vzťah s Bohom a že toto puto nebolo úplne pretrhnuté. Boh ťa má v rámci svojho diela riadenia ľudstva a v priebehu svojej spásy ľudí stále vo svojom srdci. Prinajmenšom ťa stále vidí – keď vidí tvoju vzdorovitosť a skazenosť, je stále ochotný ťa disciplinovať, karhať a trestať. To dokazuje, že sa ťa úplne nevzdal, a je to tvoje šťastie a dobrá správa. Takže aj keď si vystavený troche bolestivého disciplinovania alebo karhania, mal by si hneď predstúpiť pred Boha. Účelom príchodu pred Boha nie je to, aby si sa Mu klaňal ani aby si mal pocit, že je desivý alebo naháňa strach. Namiesto toho by si mal porozumieť tomu, čo by si mal robiť, aby si Boha potešil, aby sa na teba už nehneval a aby sa Jeho hnev rozptýlil. Prinajmenšom by si mal robiť všetko, čo je v tvojich silách a čo spadá medzi veci, ktoré dokáže dosiahnuť tvoja kvalita, aby si praktizoval pravdu-princípy, ktoré ti Boh povedal. Nemal by si Boha znova rozhnevať. Ak sa na teba hnevá znova a znova a ty si naďalej nesmierne otupený, stále si zatvrdzuješ srdce, neoblomne vnímaš Boha nepriateľsky a bojuješ proti Nemu až do úplného konca, tak ťa nakoniec nevyhnutne čaká to, že sa ťa Boh vzdá. Čas, keď ťa Boh už nedisciplinuje, nekarhá ani netrestá, je časom, keď sa ťa už vzdal. A len čo sa ťa Boh vzdá, prestane ťa upozorňovať, odstráni ťa spred svojich očí a presunie ťa na miesto mimo cirkvi a ďaleko od centra svojho diela. Prinajmenšom to zariadi tak, aby ťa počas obdobia svojho diela nevidel – Boh ťa už nebude chcieť vidieť. Ak páchaš zlo až do tejto miery a dospeješ do tohto bodu, nie je nádej, že budeš spasený. Rozumel si? (Áno.)

Dnešné duchovné spoločenstvo sa týkalo témy zanechávania bariér medzi sebou a Bohom a svojho nepriateľstva voči Bohu. Či už ide o odhaľovanie ľudských predstáv a výmyslov o Bohu, odhaľovanie ich postojov k Bohu alebo duchovné spoločenstvo o tom, ako presne a akými spôsobmi Boh vykonáva svoje dielo na ľuďoch, v každom prípade to všetko ľuďom nakoniec hovorí, že: Ten správny pohľad, ktorý by mali mať na Božie dielo, je taký, s ktorým prijmú Boží súd a napomínanie, podriadia sa im a prijmú Božie slová a každú pravdu-princíp, ktorý im Boh poskytuje, namiesto toho, aby sa od Neho odkláňali. Vždy keď niečo robia, mali by hľadať pravdu-princípy, praktizovať podľa nich a usilovať sa o vstup do pravdy-reality. Nemali by vynakladať úsilie na svoje viditeľné správanie ani na viditeľné znášanie útrap a platenie ceny, a určite tiež nie na to, aby uviazli vo svojich predstavách a výmysloch a robili okolo nich veľký rozruch. Koniec koncov, nezáleží na tom, aké sú tvoje predstavy a výmysly o Bohu – výsledkom, ktorý má Božie dielo dosiahnuť, je vpracovať Jeho slová a pravdu do ľudí a umožniť im, aby mali pravdu-princípy, ktorými sa budú riadiť, a aby sa týchto právd-princípov držali vo všetkom, s čím sa vo svojom každodennom živote a na svojej ceste existencie stretnú. Toto je zamýšľaný výsledok Božieho diela. Konečným výsledkom, ktorý Božie dielo dosahuje, je to, že pravda sa stáva realitou a životom ľudí, a nie to, že On toto všetko uskutočňuje podľa ich predstáv a výmyslov. Rozumieš tomu, však? O týchto témach sme hovorili v duchovnom spoločenstve už viac-menej dosť, však? (Áno.) Takže tu sa naše dnešné duchovné spoločenstvo končí. Dovidenia!

8. júla 2023