Výňatok 3

Ľudia majú taký slabý rozum – majú na Boha príliš veľa požiadaviek a žiadajú od Neho priveľa. Chýba im čo i len kúsok rozumu. Stále žiadajú, aby Boh urobil to alebo ono, a nie sú schopní sa Mu úplne podriadiť alebo Ho uctievať. Namiesto toho Mu kladú nerozumné požiadavky, ktoré vychádzajú z toho, čo sami uprednostňujú. … Ľudský rozum je taký slabý, nie je to tak? Ľudia sa nielenže nedokážu úplne podriadiť Božiemu ovládaniu a opatreniam alebo prijať všetko, čo pochádza od Boha, naopak, kladú na Neho ďalšie požiadavky. Ako môžu byť ľudia s takýmito požiadavkami verní Bohu? Ako sa môžu podriadiť Božím opatreniam? Ako môžu milovať Boha? Všetci ľudia majú požiadavky na to, ako ich má Boh milovať, tolerovať, bdieť nad nimi, chrániť ich a starať sa o nich, nikto z nich však nemá žiadne požiadavky týkajúce sa toho, ako by mali oni sami milovať Boha, myslieť na Neho, byť k Nemu ohľaduplní, uspokojiť Ho, mať Ho vo svojom srdci a uctievať Ho.

Výňatok 4

Pravda je život samotného Boha; predstavuje Jeho povahu, podstatu a to, čo má a čím je. Ak povieš, že mať nejaké skúsenosti a poznatky znamená mať pravdu, dosiahol si svätosť? Prečo stále preukazuješ skazenosť? Prečo nedokážeš rozlišovať medzi rôznymi druhmi ľudí? Prečo nedokážeš svedčiť o Bohu? Aj keď rozumieš nejakým pravdám, dokážeš zastupovať Boha? Dokážeš žiť Božiu povahu? Môžeš mať nejaké skúsenosti a poznatky týkajúce sa určitej stránky pravdy a svojou rečou možno vieš niečo osvetliť, no to, čo môžeš ľuďom poskytnúť, je mimoriadne obmedzené a dlho to nevydrží. Je to preto, lebo tvoje porozumenie a svetlo, ktoré si získal, nevyjadruje podstatu pravdy ani jej úplnosť. Vyjadruje len jednu stranu pravdy alebo jej malý aspekt. Je to len úroveň, ktorú môžu dosiahnuť ľudia, a má to stále ďaleko od podstaty pravdy. Tento malý kúsok svetla, osvietenia, skúsenosti a poznatkov nikdy nemôže zaujať miesto pravdy. Aj keby všetci ľudia dosiahli prostredníctvom skúsenosti s pravdou nejaké výsledky a všetky ich skúsenosti a poznatky by sa spojili, nedosiahlo by to úplnosť a podstatu ani jediného riadku tejto pravdy. V minulosti sa hovorilo: „To zhrniem pomocou všeobecnej pravdy, ktorá platí pre ľudský svet: Medzi ľuďmi nie je nik, kto Ma miluje.“ Táto veta je pravda, pravá podstata života, mimoriadne vážna vec a výraz samotného Boha. Po troch rokoch skúseností tomu môžeš trochu povrchne rozumieť a po siedmich alebo ôsmich tomu môžeš porozumieť o trochu viac, ale toto porozumenie nikdy nemôže nahradiť tento riadok pravdy. Niekto iný tomu môže trochu rozumieť po dvoch rokoch alebo o niečo viac po desiatich rokoch, prípadne tomu relatívne dobre porozumieť po celoživotnom úsilí, no spoločné porozumenie vás oboch nemôže nahradiť tento riadok pravdy. Je jedno, koľko poznania, svetla, skúseností alebo poznatkov možno vy dvaja spolu máte – nikdy to nemôže nahradiť tento riadok pravdy. To znamená, že ľudský život je vždy ľudský život a bez ohľadu na to, ako sú tvoje poznatky podriadené pravde, Božej vôli alebo Božím požiadavkám, nikdy nemôžu zaujať miesto pravdy. Povedať, že ľudia majú pravdu, znamená, že jej ľudia skutočne rozumejú, žijú niektoré z realít Božieho slova, majú o Bohu nejaké skutočné poznatky a dokážu velebiť Boha a svedčiť o Ňom. Nemožno však povedať, že ľudia už vlastnia pravdu, pretože pravda je príliš hlboká. Môže im trvať celý život, kým zažijú čo i len jeden riadok Božieho slova, no ani ten sa nedá zažiť úplne, a to ani po niekoľkých životoch skúseností alebo po tisícoch rokov. Je jasné, že proces porozumenia pravde a poznania Boha je naozaj nekonečný a množstvo pravdy, ktorej môžu ľudia za život skúseností porozumieť, je obmedzené. Niektorí ľudia hovoria, že majú pravdu, hneď ako porozumejú doslovnému významu Božích slov. Nie je to nezmysel?

Čo znamená slovo život, keď hovoríme, že ľudia rozumejú pravde a žijú s ňou ako so svojím životom? Znamená to, že pravda je v ich srdciach najdôležitejšia, vedia žiť podľa Božích slov, majú o nich skutočné poznatky a naozaj rozumejú pravde. Keď majú ľudia v sebe tento nový život, dosiahli ho výlučne praktizovaním a prežívaním Božích slov. Stojí na základoch pravdy Božích slov a dospeli k nemu tak, že žili v oblasti pravdy; všetko, čo ľudský život obsahuje, sú poznatky ľudí a ich zažívanie pravdy. To je jeho základ a tento rozsah neprekročí; toto je život, o ktorom hovoríme, keď rozprávame o získaní pravdy a života. Schopnosť žiť podľa pravdy Božích slov neznamená, že život pravdy je v ľuďoch, ani že vlastnia pravdu ako svoj život, stanú sa pravdou a ich vnútorný život sa stane životom pravdy; a už vôbec nie, že oni sú pravda a život. Koniec-koncov, ich život je stále životom človeka. Ak vieš žiť podľa Božích slov a máš poznatky o pravde, ak sa tieto poznatky v tebe zakorenia a stanú sa tvojím životom, ak sa pravda, ktorú si získal prostredníctvom skúseností, stane základom tvojej existencie, ak žiješ podľa týchto Božích slov a nikto to nemôže zmeniť, a ak ťa satan nemôže oklamať ani skaziť, potom si získal pravdu a život. To znamená, že v tvojom živote je len pravda, teda tvoje porozumenie, skúsenosti a poznanie pravdy; nech robíš čokoľvek, budeš žiť podľa týchto vecí a neprekročíš ich rozsah. To znamená vlastniť pravdu-realitu a takíto ľudia sú tým, čo chce Boh svojím dielom nakoniec získať. Je však jedno, ako dobre ľudia rozumejú pravde – stále majú podstatu ľudskej prirodzenosti, ktorá sa vôbec nedá porovnať s podstatou Boha. Je to preto, lebo ich zažívanie pravdy pokračuje naveky a nie je možné, aby ju žili úplne; môžu žiť len veľmi obmedzenú časť pravdy, ktorú môžu ľudia dosiahnuť. Ako by sa potom mohli zmeniť na Boha? … Ak máš trocha skúseností s Božími slovami a žiješ podľa ozajstných skúseností a poznania pravdy, Božie slová sa postupne stanú tvojím životom. Stále však nemôžeš povedať, že pravda je tvoj život alebo že to, čo vyjadruješ, je pravda; ak máš takýto názor, mýliš sa. Ak máš len nejaké skúsenosti s jednou konkrétnou stránkou pravdy, môže to samo osebe vyjadrovať, že vlastníš pravdu? Možno to považovať za dosiahnutie pravdy? Vieš pravdu dôkladne vysvetliť? Dokážeš z pravdy zistiť Božiu povahu a to, čo Boh má a čím je? Ak tieto účinky nie sú dosiahnuté, dokazuje to, že keď človek zažije len určitú stránku pravdy, nemožno to považovať za skutočné porozumenie pravde alebo poznanie Boha a už vôbec sa nedá povedať, že došlo k získaniu pravdy. Každý má skúsenosť len s jednou stránkou a rozsahom pravdy; túto skúsenosť získa vo svojom obmedzenom rozsahu a nemôže sa dotknúť všetkých nespočetných stránok pravdy. Môžu ľudia žiť pôvodný význam pravdy? Aká veľká je tvoja troška skúsenosti? Len jedno zrnko piesku v púšti; osamotená kvapka vody v oceáne. Preto bez ohľadu na to, aké vzácne môžu byť poznatky a pocity, ktoré si získal zo svojich skúseností, stále ich nemožno považovať za pravdu. Môžeme o nich len povedať, že sú v súlade s pravdou.

Výňatok 8

Niektorí ľudia sú vo svojom postoji k usporiadaniam práce Zhora nesmierne pohŕdaví. Myslia si: „Ten Zhora vytvára usporiadania práce a my vykonávame túto prácu v cirkvi. Niektoré slová a záležitosti možno pri vykonávaní prispôsobiť. Záleží len na nás, ako konkrétne ich vykonáme. Ten Zhora iba hovorí a vytvára usporiadania práce; my sme tí, ktorí robia praktické kroky. Takže potom, čo nám ten Zhora prácu zadá, môžeme ju vykonávať podľa vlastného uváženia. Môže sa to spraviť hocijako a bude to v poriadku. Nikto nemá právo zasahovať.“ Princípy, podľa ktorých konajú, znejú takto: počúvajú len to, čo považujú za správne a ignorujú všetko, čo považujú za nesprávne. Svoje presvedčenia považujú za pravdu a princípy, bránia sa všetkému, čo nie je v súlade s ich vôľou a v súvislosti s týmito vecami sú voči tebe mimoriadne nepriateľskí. Ak slová Zhora nie sú v súlade s ich vôľou, neváhajú a zmenia ich a odovzdajú ich ďalej až vtedy, keď s nimi súhlasia. Nedovolia, aby sa odovzdávali ďalej bez ich súhlasu. Zatiaľ čo v iných oblastiach sa usporiadania práce Zhora odovzdávajú v nezmenenej forme, títo ľudia odovzdávajú do cirkví, ktoré majú na starosti, svoje upravené verzie usporiadaní práce. Takíto ľudia stále túžia odsunúť Boha nabok; dychtia po tom, aby všetci verili v nich, nasledovali ich a podriadili sa im. Myslia si, že existujú oblasti, v ktorých sa im Boh nevyrovná – oni sami by mali byť Bohom a ostatní by mali veriť v nich. Taká je prirodzenosť tohto myslenia. … Sú to načisto len satanovi prisluhovači a keď pracujú, vládne nad nimi diabol. Ničia Boží plán riadenia a rušia Božie dielo. Sú to skutoční antikristi!

Výňatok 9

Čo sa týka Noema, Abraháma a Jóba, o ktorých sa píše v Starom zákone Biblie, aké boli charakteristiky ich ľudskej prirodzenosti? Aké vlastnosti normálnej ľudskej prirodzenosti mali, vďaka ktorým ich Boh považoval za prijateľných? (Boli obdarení najmä svedomím a rozumom.) To je úplne správne. Jób sa dožil vysokého veku bez toho, aby k nemu Boh osobne prehovoril alebo sa mu osobne zjavil, no Jób dokázal pochopiť a precítiť všetko, čo Boh urobil. Nakoniec urobil vyhlásenie, ktoré preukázalo jeho poznanie Boha: „Jahve dal, Jahve vzal, nech je požehnané Jahveho meno.“ (Jób 1:21) Čo znamenajú tieto slová? Znamenajú: „Jahve je Boh, On je Stvoriteľ, On je môj Boh, a keď prehovorí, aj keby som rozumel len polovici toho, čo hovorí, musím to počúvať a do bodky sa tým riadiť.“ Boh považoval Jóba za prijateľného až vtedy, keď sa jeho poznanie Boha dostalo na túto úroveň. Jób prešiel takýmito skúsenosťami a dokázal prijať skúšky, ktorým ho Boh vystavil, a podriadiť sa im – všetky tieto veci boli dosiahnuté na základe toho, že mal svedomie a rozum normálnej ľudskej prirodzenosti. Bez ohľadu na to, či videl Boha, bez ohľadu na to, čo mu Boh urobil, a bez ohľadu na to, či ho Boh skúšal alebo sa mu zjavil, vždy veril: Jahve je môj Boh a musím sa riadiť tým, čo Boh prikazuje a čo sa mu páči, bez ohľadu na to, či tomu rozumiem alebo nie; musím nasledovať Jeho cestu a musím Ho počúvať a podriadiť sa Mu.“ V Knihe Jóbovej sa píše, že jeho deti často usporadúvali hostiny, na ktorých sa Jób nikdy nezúčastnil, ale namiesto toho sa za ne modlil a prinášal zápalné obete. Skutočnosť, že to Jób robil často, dokazuje, že vo svojom srdci vedel, že Boh nenávidí ľudské holdovanie jedlu, pitiu, zábavám a hostinám. Jób vo svojom srdci chápal, že toto je pravda, a hoci priamo nepočul, že by to Boh povedal, vedel vo svojom srdci, že to je to, čo si Boh želá. Keď Jób vedel, čo si Boh želá, dokázal Ho počúvať a podriadiť sa Mu, vždy sa toho držal a nikdy sa nezúčastnil jedenia, pitia a hodovania. Rozumel Jób pravde? Nerozumel. Dokázal to preto, lebo mal svedomie a rozum normálnej ľudskej prirodzenosti. Okrem svedomia a rozumu bolo najdôležitejšie to, že mal pravú vieru v Boha. To znamená, že z hĺbky svojho srdca uznal, že Boh je Stvoriteľ a že to, čo Stvoriteľ hovorí, je vôľa Božia. Dnes by sme to nazvali pravdou. Je to najväčší návod a to, čoho sa človek musí pridŕžať. Bez ohľadu na to, či ide o Božiu túžbu, ktorú človek dokáže pochopiť, alebo len o pár slov, ktoré Boh povedal, človek by to mal prijať a riadiť sa tým. To je presne ten rozum, ktorý by mal človek mať. Ak ho má, je pre neho oveľa ľahšie riadiť sa Božím slovom, uvádzať ho do praxe a podriadiť sa mu. Nebudú v tom žiadne ťažkosti, utrpenie a už vôbec žiadne prekážky. Chápal Jób veľa z pravdy? Poznal Boha? Mal poznanie o Božom vlastníctve a bytí alebo o Jeho povahe-podstate? V porovnaní s dnešnými ľuďmi Ho nepoznal a rozumel len veľmi málo. Mal však jednu vec: Všetko, čomu rozumel, uvádzal do praxe. Keď niečo pochopil, poslúchol to a riadil sa tým. To bol najušľachtilejší aspekt jeho ľudskej prirodzenosti, ale zároveň aj to, čo ľudia najviac odmietali. Ľudia si myslia: „Nezdržal sa Jób iba hodovania? Neprinášal iba pravidelne zápalné obete pred Bohom? Povedané dnešnými slovami, či sa iba nezdržiaval uspokojovania telesných pôžitkov?“ Sú to len navonok prejavené veci, ale keď sa pozriete na Jóbovu povahu-podstatu a ľudskú prirodzenosť, ktoré sa skrývajú za týmito vecami, porozumieš, že to nie sú jednoduché záležitosti a že nie je také ľahké ich dosiahnuť. Ak by sa normálny človek zdržal hodovania, aby ušetril peniaze, bolo by to ľahké dosiahnuť. No Jób bol v tom čase bohatý muž. Ktorý bohatý muž by sa rozhodol neusporadúvať hostiny? Prečo sa teda Jób dokázal zdržať hostín? (Vedel, že Boh to nenávidí. Dokázal sa báť Boha a vyhýbať sa zlu.) Veru tak. Čo konkrétne Jób praktizoval tým, že sa bál Boha a vyhýbal sa zlu? Vedel, že všetky tie veci, ktoré Boh nenávidí, sú zlé, a tak sa riadil Božím slovom a neurobil by nič, čo Boh nenávidel. Tieto veci by v žiadnom prípade neurobil, bez ohľadu na to, čo hovoril ktokoľvek iný. To znamená, že Jób sa bál Boha a vyhýbal sa zlu. Prečo sa Jób dokázal báť Boha a vyhýbať sa zlu? Na čo myslel vo svojom srdci? Ako to, že bol schopný nerobiť tieto zlé veci? Mal bohabojné srdce. Čo znamená mať bohabojné srdce? Znamená to, že vo svojom srdci sa bál Boha a dokázal si Ho ctiť ako veľkého a že v jeho srdci bolo miesto pre Boha. Vyhýbal sa zlu nie preto, lebo sa bál, že by to Boh videl alebo že by sa Boh preto nahneval. Skôr si vo svojom srdci ctil Boha ako veľkého, bol ochotný Boha uspokojiť a bol ochotný pevne sa držať Božích slov. Preto sa dokázal báť Boha a vyhýbať sa zlu. Každý teraz môže vysloviť slovné spojenie „báť sa Boha a vyhýbať sa zlu“, no nikto nevie, ako to Jób dosiahol. V skutočnosti Jób zaobchádzal so spojením „báť sa Boha a vyhýbať sa zlu“ ako s najzákladnejšou a najdôležitejšou vecou vo viere v Boha. Preto sa dokázal pevne držať týchto slov, akoby sa pevne držal prikázania. Počúval Božie slová, lebo vo svojom srdci si ctil Boha ako veľkého. Nezáležalo na tom, aké bezvýznamné sa Božie slová mohli zdať v očiach človeka. Aj keby to boli len obyčajné slová, v Jóbovom srdci boli tieto slová od najvyššieho Boha; boli to najväčšie a najdôležitejšie slová. Aj keby to boli slová, ktorými ľudia pohŕdajú, pokiaľ sú to Božie slová, ľudia by ich mali dodržiavať. Aj keby sa im vysmievali alebo ich ohovárali, musia dodržiavať Jeho slová. Aj keby sa títo ľudia stretli so súžením alebo boli prenasledovaní, musia sa pevne držať Jeho slov až do konca a nemôžu sa ich vzdať. To znamená báť sa Boha. Musíš sa pevne držať každého slova, ktoré Boh od človeka vyžaduje. Pokiaľ ide o tie veci, ktoré Boh zakazuje, alebo o tie veci, ktoré Boh nenávidí, ak o nich nevieš, tak nech, ale keď o nich raz vieš, mal by si byť schopný tieto veci vôbec nerobiť. Mal by si byť schopný pevne sa držať, aj keby ťa tvoja rodina odmietla, neverci sa ti vysmievali alebo ťa tvoji blízki zosmiešňovali a robili si z teba žarty. Prečo sa musíš pevne držať? Aká je tvoja motivácia? Aké sú tvoje princípy? Je to: „Musím sa pevne držať Božích slov a konať podľa Jeho prianí. Budem pevný v konaní vecí, ktoré sa Bohu páčia, a budem odhodlaný opustiť veci, ktoré Boh nenávidí. Ak nepoznám Boží úmysel, tak nech, ale ak poznám Jeho úmysel a rozumiem mu, potom budem odhodlaný počúvať Jeho slová a podriadiť sa im. Nikto mi nebude môcť brániť a ja nezakolíšem, nikdy až do konca vekov.“ Toto znamená báť sa Boha a vyhýbať sa zlu.

Predpokladom toho, aby sa ľudia dokázali vyhýbať zlu, je mať bohabojné srdce. Ako vzniká bohabojné srdce? Tým, že si ctíme Boha ako veľkého. Čo to znamená ctiť si Boha ako veľkého? Znamená to, že človek je schopný všetko hodnotiť pomocou Božích slov a brať Jeho slová za svoj štandard a kritérium, pretože vie, že Boh má zvrchovanosť nad všetkými vecami a v srdci sa Ho bojí. Toto znamená ctiť si Boha ako veľkého. Jednoducho povedané, ctiť si Boha ako veľkého znamená mať Boha vo svojom srdci, myslieť na Neho, nezabúdať na seba v tom, čo robíš, a nesnažiť sa konať sám, ale skôr nechať Boha, aby sa ujal vedenia. Vo všetkom si pomysli: „Verím v Boha a nasledujem Boha. Som len nepatrná stvorená bytosť, ktorú si Boh vyvolil. Mal by som sa vzdať názorov, návrhov a rozhodnutí, ktoré pochádzajú z mojej vlastnej vôle, a nechať Boha, aby sa ujal vedenia. Boh je môj Pán, moja skala a jasné svetlo, ktoré vedie moju cestu vo všetkom, čo robím. Musím robiť veci podľa Jeho slov a prianí, a nedávať seba na prvé miesto.“ Toto znamená mať Boha vo svojom srdci. Keď chceš niečo urobiť, nekonaj impulzívne alebo bezhlavo. Najprv premýšľaj o tom, čo hovoria Božie slová, či by Boh tvoječiny nenávidel a či sú tvoje činy v súlade s Jeho úmyslami. Najprv sa spýtaj sám seba vo svojom srdci, premýšľaj a uvažuj; nebuď unáhlený. Byť unáhlený znamená byť impulzívny a byť motivovaný prchkosťou a vôľou človeka. Ak sivždy unáhlený a impulzívny, ukazuje to, že Boh nie je v tvojom srdci. Keď potom hovoríš, že si ctíš Boha ako veľkého, nie sú to len prázdne slová? Kde je tvoja realita? Nemáš žiadnu realitu a nemôžeš si ctiť Boha ako veľkého. Všetko máš na starosti sám a vždy robíš, čo sa ti zachce. V tom prípade, ak hovoríš, že máš bohabojné srdce, nie je to nezmysel? Týmito slovami klameš ľudí. Akým konkrétnym prejavom sa vyznačuje človek s bohabojným srdcom? Ide o ctenie si Boha ako veľkého. Konkrétnym prejavom ctenia si Boha ako veľkého je, že Boh má miesto v srdci človeka – to najpoprednejšie miesto. Dovoľuje Bohu, aby bol jeho Pánom a aby vládol v jeho srdci. Keď sa teda niečo stane, má srdce podriadené Bohu. Nie je bezohľadný, ani unáhlený, a nekoná popudlivo; ale je skôr schopný tomu čeliť pokojne a pred Bohom sa utíšiť, aby hľadal pravdu-princípy. To, či robíš veci podľa Božieho slova alebo podľa svojej vlastnej vôle, a to, či dovolíš, aby ťa viedla tvoja vlastná vôľa alebo Božie slovo, závisí od toho, či je Boh v tvojom srdci. Hovoríš, že Boh je v tvojom srdci, ale keď sa niečo stane, konáš slepo, nechávaš si posledné slovo a odsúvaš Boha nabok. Je toto prejav toho, že máš Boha v srdci? Sú ľudia, ktorí sú schopní modliť sa k Bohu, keď sa niečo stane, ale po modlitbe sa zamýšľajú nad vecami a myslia si: „Myslím, že toto by som mal urobiť. Myslím, že tamto by som mal urobiť.“ Vždy sleduješ svoju vlastnú vôľu, a nezáleží na tom, kto je s tebou v duchovnom spoločenstve, nepočúvaš. Nie je to prejav toho, že ti chýba bohabojné srdce? Pretože nehľadáš pravdu-princípy a nepraktizuješ pravdu, keď hovoríš, že si ctíš Boha ako veľkého a máš bohabojné srdce, sú to len prázdne slová. Ľudia, ktorí nemajú Boha a nie sú schopní si Ho vo svojom srdci ctiť ako veľkého, sú ľudia, ktorí nemajú bohabojné srdce. Ľudia, ktorí nie sú schopní hľadať pravdu, keď sa niečo stane, a ktorí nemajú srdce podriadené Bohu, sú ľudia, ktorým chýba svedomie a rozum. Ak má človek naozaj svedomie a rozum, keď sa niečo stane, bude prirodzene schopný hľadať pravdu. Najprv si musí uvedomiť: „Verím v Boha. Prišiel som, aby som sa usiloval o Božiu spásu. Keďže mám skazenú povahu a vždy so sebou zaobchádzam ako s jedinou autoritou vo všetkom, čo robím, a vždy idem proti Božím úmyslom, musím činiť pokánie. Nemôžem naďalej takto vzdorovať Bohu. Musím sa naučiť podriadiť sa Bohu. Musím hľadať význam toho, čo hovoria Božie slová a aké sú pravdy-princípy.“ To sú myšlienky a odhodlanie, ktoré vyplývajú z rozumu normálnej ľudskej prirodzenosti. To sú princípy a postoj, ktorý by ťa mal sprevádzať pri tvojej činnosti. Keď máš rozum normálnej ľudskej prirodzenosti, potom máš tento postoj; keď nemáš rozum normálnej ľudskej prirodzenosti, potom tento postoj nemáš. Preto je kľúčové a veľmi dôležité mať rozum normálnej ľudskej prirodzenosti. Priamo to súvisí s tým, že ľudia rozumejú pravde a dosahujú spásu.