Mnoho je rokov, po ktoré Duch Boží hľadal počas pôsobenia na zemi, a mnoho je ľudí, ktorých Boh použil pri vykonávaní svojho diela v priebehu vekov. Po celý ten čas však Boží Duch nemal vhodné miesto na odpočinok, a preto Boh strieda rôznych ľudí, ktorí konajú Jeho dielo. V podstate sa Jeho dielo vykonáva prostredníctvom ľudí. To znamená, že po všetky tie roky sa Božie dielo nikdy nezastavilo, ale pokračovalo v ľuďoch ďalej až do dneška. Hoci Boh už povedal veľa slov a vykonal veľké dielo, človek Ho stále nepozná, a to všetko preto, lebo Boh sa človeku nikdy nezjavil, a tiež preto, že nemá žiadnu hmotnú podobu. A tak musí Boh priviesť toto dielo – dielo, ktoré umožní všetkým ľuďom spoznať praktický význam praktického Boha – až do konca. Aby Boh dosiahol tento cieľ, musí ľuďom fyzicky zjaviť svojho Ducha a konať svoje dielo medzi nimi. To znamená, že iba vtedy, keď Boží Duch nadobudne fyzickú podobu z mäsa a kostí, bude viditeľne kráčať medzi ľuďmi, sprevádzať ich životom, niekedy sa bude ukazovať a inokedy zasa skrývať, len vtedy budú ľudia schopní dospieť k Jeho hlbšiemu pochopeniu. Ak by Boh zostal iba v tele, nemohol by dokončiť svoje dielo v plnom rozsahu. A keď bude Boh nejaký čas pôsobiť v tele a plniť službu, ktorú treba vykonávať v tele, opustí toto telo a začne pôsobiť v duchovnom svete na obraz tela, tak ako to urobil Ježiš, keď nejaký čas pôsobil v normálnej ľudskej prirodzenosti a dokončil celé dielo, ktoré musel dokončiť. Možno si pamätáte tento úryvok z Cesta… (5): „Pamätám si, ako Mi Môj Otec povedal: ‚Na zemi sa venuj len nasledovaniu vôle svojho Otca a plneniu Jeho poverenia. Nič iné nech Ťa nezaujíma.‘“ Čo vidíš v tejto pasáži? Keď Boh prichádza na zem, koná iba svoje dielo v božskej prirodzenosti, ktoré nebeský Duch zveril vtelenému Bohu. Keď príde, len reční po celej krajine, aby dal hlas svojim výrokom rôznymi prostriedkami a z rôznych perspektív. Za svoje ciele a princíp diela považuje predovšetkým zaopatrovanie a učenie ľudí a nezaoberá sa takými vecami, ako sú medziľudské vzťahy alebo detaily života jednotlivých ľudí. Jeho hlavnou službou je hovoriť v mene Ducha. To znamená, že keď sa Boží Duch fyzicky zjaví v tele, stará sa iba o život človeka a hlása pravdu. Nezapája sa do ľudskej práce, teda nezúčastňuje sa na práci ľudstva. Ľudia nemôžu konať božské dielo a Boh sa nepodieľa na ľudskej práci. Všetky tie roky, odkedy Boh prišiel na túto zem, aby vykonal svoje dielo, ho vždy vykonával prostredníctvom ľudí. Týchto ľudí však nemožno považovať za vteleného Boha – iba za tých, ktorých Boh používa. Boh dneška však môže hovoriť priamo z pohľadu božskej prirodzenosti, vysielať hlas Ducha a pracovať v Jeho mene. Všetci, ktorých Boh počas vekov používal, sú rovnako príkladom Božieho Ducha pôsobiaceho vo fyzickom tele – prečo ich teda nemožno nazývať Bohom? No dnešný Boh je tiež Boží Duch pôsobiaci priamo v tele a Ježiš bol tiež Boží Duch pôsobiaci v tele. A oboch nazývame Boh. V čom je teda rozdiel? Všetci ľudia, ktorých Boh po celé veky používal, boli schopní normálneho myslenia a úsudku. Všetci chápali princípy ľudského správania. Mali normálne ľudské predstavy a vlastnili všetky veci, ktoré by mali normálni ľudia vlastniť. Väčšina z nich mala výnimočný talent a vrodenú inteligenciu. Boží Duch pri pôsobení na týchto ľuďoch využil ich talenty, ktoré sú ich darmi od Boha. Boží Duch zapája do hry ich talenty a využíva ich silné stránky v službe Bohu. Božia podstata je však bez predstáv a myšlienok, je nepoznačená ľudskými úmyslami, a dokonca jej chýba aj to, čo majú normálni ľudia. To znamená, že nepozná ani princípy ľudského správania. Takto to je, keď dnešný Boh prichádza na zem. Jeho dielo a Jeho slová nie sú poznačené ľudskými úmyslami a myšlienkami, ale sú priamym prejavom úmyslov Ducha a On koná priamo v Božom mene. To znamená, že Duch hovorí priamo, teda že božstvo priamo koná dielo bez toho, aby sa do neho vmiešal čo i len náznak ľudských úmyslov. Inými slovami, vtelený Boh priamo stelesňuje božstvo, nemá ľudské myšlienky a predstavy a nechápe princípy ľudského správania. Ak by pôsobila iba božská prirodzenosť (teda iba samotný Boh), nebolo by možné, aby sa Božie dielo vykonávalo na zemi. Keď teda Boh prichádza na zem, musí mať menší počet ľudí, prostredníctvom ktorých vykonáva svoje dielo v rámci ľudskej prirodzenosti, v spojení s dielom, ktoré koná v božskej prirodzenosti. Inými slovami, využíva ľudskú prácu na podporu svojho božského diela. Ak by to tak nebolo, človek by sa nemohol priamo zapojiť do božského diela. Takto to bolo s Ježišom a Jeho učeníkmi. Počas svojho pôsobenia vo svete Ježiš zrušil staré zákony a ustanovil nové prikázania. Vyriekol tiež mnoho slov. Celé toto dielo konal v rámci božskej prirodzenosti. Ostatní, ako Peter, Pavol a Ján, opierali svoju ďalšiu prácu o základy Ježišových slov. Boh teda začal svoje dielo v tomto veku, ohlasujúc začiatok Veku milosti, čím započal novú éru, zrušil starú a tiež naplnil slová: „Boh je začiatok aj koniec.“ Inými slovami, človek musí vykonávať ľudské dielo na základoch Božieho diela. Keď Ježiš povedal všetko, čo mal povedať, a dokončil svoje dielo na zemi, opustil človeka. Potom všetci ľudia pracovali podľa princípov vyjadrených v Jeho slovách a praktizovali podľa právd, o ktorých hovoril. Všetci títo ľudia pracovali pre Ježiša. Ak by to dielo tvoril Ježiš sám, bez ohľadu na to, koľko slov by povedal, ľudia by neboli schopní zdieľať Jeho slová, pretože pôsobil v božskej prirodzenosti a mohol hovoriť iba slová božskej prirodzenosti, a tak nemohol vysvetliť veci do tej miery, aby normálni ľudia mohli Jeho slová pochopiť. A tak musel mať apoštolov a prorokov, ktorí prišli po Ňom, aby Jeho dielo zavŕšili. Toto je princíp, ako vtelený Boh koná svoje dielo – používa vtelené telo na to, aby mohol hovoriť a konať a aby tak dokončil dielo božskej prirodzenosti, a potom používa niekoľkých alebo možno viacerých ľudí, ktorí sa prispôsobia Božej vôli, aby svoje dielo zavŕšil. Boh teda používa ľudí, ktorí sa prispôsobia Jeho vôli, aby pôsobili ako pastieri ľudstva a polievali ho a aby Boží vyvolený ľud mohol vstúpiť do pravdy-reality.

Ak by Boh, keď vošiel do tela, konal iba dielo božskej prirodzenosti a nebolo by žiadnych ľudí, ktorí by sa prispôsobili Jeho vôli, ktorí by s Ním pracovali v zhode, potom by človek nebol schopný pochopiť Božiu vôľu ani sa s Bohom spojiť. Boh musí používať normálnych ľudí, ktorí sa prispôsobia Jeho vôli, aby dokončili toto dielo, dohliadali na cirkvi a pôsobili ako ich pastieri a aby tak bolo možné dosiahnuť úroveň, ktorú si ľudské kognitívne procesy, teda ľudský mozog, dokážu predstaviť. Inými slovami, Boh používa menší počet ľudí, ktorí sa prispôsobia Jeho vôli, aby „preložili“ dielo, ktoré On koná v rámci svojej božskej prirodzenosti, a tak ho odkryli – aby premenili božskú reč na ľudskú, aby jej ľudia mohli porozumieť a pochopiť ju. Ak by to Boh neurobil, nikto by nerozumel božskému jazyku Boha, pretože ľudia podľa Božieho srdca sú napokon v malej menšine a ľudská schopnosť chápania je nízka. Preto Boh volí túto metódu len vtedy, keď pôsobí vo vtelenom tele. Ak by existovalo iba božské dielo, človek by nemohol spoznať Boha ani sa s Ním spojiť, pretože človek nerozumie Božiemu jazyku. Človek je schopný porozumieť tomuto jazyku iba prostredníctvom ľudí, ktorí sa prispôsobia Jeho vôli a objasňujú Jeho slová. Ak by však v ľudskej prirodzenosti pracovali len takíto ľudia, umožnilo by to iba udržiavať normálny život človeka. Nedokázalo by to zmeniť jeho povahu. Božie dielo by nemohlo mať nový východiskový bod, boli by tu len tie isté staré pesničky, tie isté staré frázy. Len prostredníctvom vteleného Boha, ktorý hovorí všetko, čo treba povedať, a robí všetko, čo treba urobiť počas Jeho vtelenia, po ktorom ľudia pracujú a žijú na základe Jeho slov, len vtedy bude ich povaha života schopná zmeny a len tak budú môcť držať krok s dobou. On, ktorý pôsobí v božskej prirodzenosti, predstavuje Boha, kým tí, ktorí pôsobia v ľudskej prirodzenosti, sú ľudia používaní Bohom. To znamená, že vtelený Boh sa podstatne líši od ľudí, ktorých Boh používa. Vtelený Boh je schopný konať dielo božskej prirodzenosti, zatiaľ čo ľudia, ktorých Boh používa, toho nie sú schopní. Na začiatku každého veku osobne prehovorí Boží Duch a započne novú éru, aby priviedol človeka k novému začiatku. Keď dohovorí, znamená to, že Božie dielo v Jeho božskej prirodzenosti je zavŕšené. Potom všetci ľudia nasledujú tých, ktorých Boh použil, aby vstúpili do svojej životnej skúsenosti. Na základe rovnakého princípu je to aj štádium, v ktorom Boh privádza človeka do nového veku a dáva ľuďom nový východiskový bod – vtedy sa končí Božie dielo v tele.

Boh neprichádza na zem, aby zdokonalil svoju normálnu ľudskú prirodzenosť ani aby konal prácu normálnej ľudskej prirodzenosti. Prichádza len preto, aby v normálnej ľudskej prirodzenosti vykonal dielo božskej prirodzenosti. To, čo Boh hovorí o normálnej ľudskej prirodzenosti, nezodpovedá ľudským predstavám. Človek definuje „normálnu ľudskú prirodzenosť“ ako stav, keď má manželku alebo manžela a synov a dcéry, čo je dôkazom, že ide o normálneho človeka. Boh to však takto nevidí. Normálnu ľudskú prirodzenosť vidí tak, že máme normálne ľudské myšlienky, normálne ľudské životy a rodíme sa z normálnych ľudí. Jeho normálnosť však neznamená mať manželku alebo manžela a deti spôsobom, akým o normálnosti hovorí človek. Čiže pre človeka je predstava normálnej ľudskej prirodzenosti, o ktorej hovorí Boh, niečím, čo by človek považoval za absenciu ľudskej prirodzenosti, takmer bez pocitov a zdanlivo bez telesných potrieb, rovnako ako Ježiš, ktorý sa vyznačoval iba zovňajškom normálneho človeka a prijal vzhľad normálneho človeka, ale v podstate nemal úplne všetko, čím by sa normálny človek mal vyznačovať. Z toho je zrejmé, že vtelená Božia podstata nezahŕňa celú normálnu ľudskú prirodzenosť ako takú, ale iba časť toho, čo by ľudia mali mať, aby napĺňali predstavy o normálnom ľudskom živote a udržiavali si normálne ľudské rozumové schopnosti. Tieto veci však nemajú nič spoločné s tým, čo človek považuje za normálnu ľudskú prirodzenosť. Je to niečo, čím by sa mal vyznačovať vtelený Boh. Sú však takí, ktorí tvrdia, že o vtelenom Bohu možno povedať, že má normálnu ľudskú prirodzenosť iba vtedy, ak má manželku, synov a dcéry, teda rodinu. Ak ich nemá, vraj nie je normálnym človekom. Tak sa ťa spýtam takto: „Má Boh ženu? Je možné, aby mal Boh manžela? Môže mať Boh deti?“ Nie sú to bludy? Vtelený Boh však nemôže vyskočiť zo štrbiny medzi skalami ani spadnúť z neba. Môže sa len narodiť do normálnej ľudskej rodiny. Preto má rodičov a súrodencov. Toto sú veci, ktoré by normálna ľudská prirodzenosť vteleného Boha mala mať. A to bol aj prípad Ježiša. Ježiš mal otca a matku, sestry a bratov a to všetko bolo normálne. No ak by mal manželku, synov a dcéry, potom by už nemal normálnu ľudskú prirodzenosť tak, ako to Boh zamýšľal pre vteleného Boha. V takom prípade by nebol schopný pracovať v mene božskej prirodzenosti. Práve preto, že nemal manželku ani deti, a predsa sa narodil normálnym ľuďom do normálnej rodiny, mohol konať dielo božskej prirodzenosti. Aby sme to ešte viac objasnili, Boh považuje za normálneho takého človeka, ktorý sa narodil v normálnej rodine. Len taký človek je povolaný konať božské dielo. Keby však tento človek mal manželku, deti alebo manžela, nemohol by vykonávať božské dielo, pretože by mal iba takú normálnu ľudskú prirodzenosť, akú potrebujú ľudia, nie však normálnu ľudskú prirodzenosť, ktorú vyžaduje Boh. To, ako uvažuje Boh a ako tomu ľudia rozumejú, sú často veľmi rozdielne, na hony vzdialené veci. V tejto fáze Božieho diela je veľa toho, čo je v rozpore s ľudskými predstavami a výrazne sa od nich líši. Dalo by sa povedať, že táto etapa Božieho diela pozostáva výlučne z priameho pôsobenia božskej prirodzenosti, pričom ľudstvo zohráva iba pomocnú úlohu. Keďže Boh prichádza na zem, aby sám vykonal svoje dielo, a nie aby dovolil človeku poskytnúť pomocnú ruku, vtelí sa do tela (v neúplnej, normálnej osobe), aby vykonal svoje dielo. Toto vtelenie využíva na to, aby ľudstvu predstavil nový vek, aby ľudstvo oboznámil s ďalším krokom vo svojom diele a požiadal ľudí, nech praktizujú v súlade s cestou opísanou v Jeho slovách. Takto končí Božie dielo v tele. Odchádza od ľudstva, už nebýva v tele normálnej ľudskej prirodzenosti, ale skôr sa vzďaľuje od človeka, aby pokračoval v ďalšej časti svojho diela. Potom používa ľudí, ktorí sa prispôsobia Jeho vôli a pokračuje vo svojom diele na zemi medzi touto skupinou ľudí, no v ich ľudskej prirodzenosti.

Vtelený Boh nemôže zostať s človekom navždy, pretože Boh má oveľa viac inej práce. Nie je možné, aby bol pripútaný k telu. Musí sa tela zbaviť, aby mohol konať dielo, ktoré má vykonať, aj keď to robí v obraze tela. Keď Boh prichádza na zem, nečaká, kým dosiahne formu, ktorú by mal dosiahnuť normálny človek predtým, než zomrie a opustí ľudstvo. Bez ohľadu na to, aké staré je Jeho telo, keď sa Jeho dielo skončí, odíde a opustí človeka. Pre Neho neexistuje nič také ako vek, nepočíta svoje dni podľa dĺžky ľudského života. Namiesto toho ukončí svoj život v tele v súlade s postupom svojho diela. Možno sa nájdu takí, ktorí cítia, že vtelený Boh musí do určitej miery zostarnúť, musí vyrásť v dospelého, dosiahnuť starobu a odísť, až keď toto telo vypovie. Taká je ľudská predstavivosť, Boh však takto nekoná. Prichádza do tela len preto, aby vykonal dielo, ktoré má vykonať, a nie preto, aby žil normálnym životom človeka, ktorý sa narodí rodičom, vyrastie, založí si rodinu a začne pracovať, má deti a vychováva ich či prežíva životné vzostupy a pády – všetky činnosti normálneho človeka. Keď Boh prichádza na zem, je to Boží Duch, ktorý sa oblieka do tela, prichádza do tela, no nežije život normálneho človeka. Prichádza len, aby vykonal jednu časť svojho plánu riadenia. Potom ľudstvo opustí. Keď príde do tela, Boží Duch nezdokonalí normálnu ľudskú prirodzenosť tohto tela. Naopak, v čase, ktorý Boh vopred určil, sa božská prirodzenosť pustí priamo do vykonávania diela. Potom, keď dokončí všetko, čo musí, a úplne zavŕši svoju službu, sa dielo Božieho Ducha v tejto fáze dokoná a vtedy sa skončí aj život vteleného Boha bez ohľadu na to, či jeho telesné telo prežilo dlhý život. Čiže nech už sa telesné telo dostane do akéhokoľvek štádia života, akokoľvek dlho žije na zemi, o všetkom rozhoduje pôsobenie Ducha. Nemá to nič spoločné s tým, čo človek považuje za normálnu ľudskú prirodzenosť. Vezmime si Ježiša ako príklad. V tele žil tridsaťtri a pol roka. Z hľadiska dĺžky života ľudského tela nemal zomrieť v tomto veku a nemal odísť. Božieho Ducha to však netrápilo. Keď sa Jeho dielo skončilo, v tom momente Mu bolo telo odňaté a zmizlo spolu s Duchom. Toto je princíp, podľa ktorého Boh koná v tele. A tak, prísne vzaté, ľudská prirodzenosť vteleného Boha nie je prvoradá. Opakujem, že On neprichádza na zem, aby žil život normálnej ľudskej bytosti. Nechce si najprv vybudovať normálny ľudský život, aby potom začal konať. Namiesto toho, pokiaľ sa narodí v normálnej ľudskej rodine, je schopný konať božské dielo, ktoré nie je poznačené ľudskými úmyslami, nie je telesné, určite nepreberá spôsoby spoločnosti, nezahŕňa ľudské myšlienky či predstavy a navyše ani nepreberá filozofie pre svetské záležitosti. Toto je dielo, ktoré vtelený Boh zamýšľa vykonať, a taký je aj praktický význam Jeho vtelenia. Boh prichádza do tela predovšetkým preto, aby vykonal etapu diela, ktoré treba vykonať v tele, a to bez toho, aby podstúpil iné triviálne procesy. A pokiaľ ide o skúsenosti normálneho človeka, žiadne nemá. Dielo, ktoré musí vykonať Božie vtelené telo, nezahŕňa normálne ľudské skúsenosti. Boh teda prichádza do tela, aby vykonal dielo, ktoré má vykonať v tele. Zvyšok s Ním nemá nič spoločné. On sám neprechádza toľkými banálnymi procesmi. Keď je Jeho dielo dokonané, končí aj význam Jeho vtelenia. Dokončenie tejto etapy znamená, že dielo, ktoré potrebuje urobiť v tele, je ukončené a služba Jeho tela je zavŕšená. On však nemôže pôsobiť v tele donekonečna. Musí sa presunúť na iné miesto, kde bude konať svoje dielo, na miesto mimo tela. Len tak môže byť Jeho dielo úplne dokončené a dosiahnuť väčší účinok. Boh koná podľa svojho pôvodného plánu. Čo musí ešte urobiť a čo už dokončil, vie nad slnko jasne. Boh vedie každého jednotlivca, aby kráčal cestou, ktorú už vopred určil. Nikto tomu nemôže uniknúť. Len tí, ktorí nasledujú vedenie Božieho Ducha, budú môcť vstúpiť do pokoja. Môže sa stať, že v neskoršom diele to nebude Boh, kto bude hovoriť v tele, aby viedol človeka, ale Duch v hmatateľnej podobe, ktorý bude viesť život človeka. Len vtedy sa človek bude môcť reálne dotknúť Boha, pozrieť sa na Boha a lepšie vstúpiť do reality, ktorú Boh vyžaduje, aby ho praktický Boh zdokonalil. Toto je dielo, ktoré chce Boh vykonať a ktoré už dávno naplánoval. Z toho by vám všetkým malo byť zrejmé, akou cestou by ste sa mali vydať!