V období budovania cirkvi sa Boh sotva zmienil o budovaní kráľovstva. Dokonca aj keď o ňom hovoril, robil to v dobovom jazyku. Po príchode Veku kráľovstva Boh jedným ťahom odpísal isté metódy a záležitosti z čias budovania cirkvi a už nikdy o nich nepovedal ani slovo. Práve to je základný význam samotného Boha, ktorý je vždy nový a nikdy nie starý. Akokoľvek dobre sa veci mohli vykonať v minulosti, sú predsa len súčasťou uplynulej éry, preto Boh takéto minulé udalosti kategorizuje ako tie, ktoré sa stali v období pred Kristom, zatiaľ čo súčasnosť je známa ako obdobie po Kristovi. Z toho vyplýva, že budovanie cirkvi bolo predpokladom pre budovanie kráľovstva. Položilo základ pre to, aby Boh mohol v kráľovstve uplatňovať svoju zvrchovanú moc. Budovanie cirkvi je obrazom dnešnej doby. Božie dielo na zemi sa zameriava predovšetkým na túto časť, teda na budovanie kráľovstva. Ešte pred dokončením budovania cirkvi urobil prípravy na všetko dielo, ktoré sa malo vykonať, a keď nastal správny čas, formálne svoje dielo započal. Preto Boh povedal: „Vek kráľovstva sa predsa len líši od minulosti. Nejde tu o to, čo človek koná, ale o to, že som zostúpil na zem, aby som osobne vykonal svoje dielo, ktoré si ľudské bytosti nedokážu ani predstaviť, ani dosiahnuť.“ Toto dielo musí skutočne vykonať Boh osobne – žiaden človek nie je schopný takého diela. Jednoducho na to nemá. Kto okrem Boha by mohol vykonať také veľké dielo medzi ľuďmi? Kto iný je schopný „umučiť“ celé ľudstvo takmer na smrť? Mohli by ľudia vôbec zosnovať také dielo? Prečo Boh hovorí: „Zostúpil som na zem, aby som osobne vykonal svoje dielo“? Mohol by Boží Duch skutočne zmiznúť z celého vesmíru? Veta „zostúpil som na zem, aby som osobne vykonal svoje dielo“ odkazuje na skutočnosť, že Boží Duch je vtelený do tela, aby konal svoje dielo, ako aj na skutočnosť, že Boží Duch jednoznačne pôsobí skrze ľudstvo. Tým, že osobne vykonáva svoje dielo, umožňuje mnohým ľuďom vidieť samotného Boha na vlastné oči. Nie je potrebné, aby Ho starostlivo hľadali vo svojom vlastnom duchu. Okrem toho umožňuje všetkým ľuďom, aby na vlastné oči videli pôsobenie Ducha, a ukazuje im, že medzi ľudským a Božím telom je podstatný rozdiel. Zároveň v celom priestore, vo vesmírnom svete, pôsobí Boží Duch. Všetok osvietený Boží ľud, ktorý prijal Božie meno, vidí, ako pôsobí Boží Duch, a tým ešte viac spoznáva vteleného Boha. Ľudstvo ako také môže spoznať samotného praktického Boha len vtedy, keď božská prirodzenosť Boha koná priamo – teda len vtedy, keď Boží Duch dokáže pôsobiť bez najmenšieho zasahovania. To je jadro budovania kráľovstva.

Koľkokrát sa Boh vtelil do tela? Mohlo to byť niekoľkokrát? Prečo Boh viackrát poznamenal: „Kedysi som zostúpil do sveta ľudí, zažíval a pozoroval ich utrpenie, ale robil som to bez toho, aby som naplnil zámer svojho vtelenia“? Je to tak, že Boh sa vtelil niekoľkokrát, ale ľudstvo Ho ani raz nespoznalo? To sa týmto tvrdením nemyslí. Keď sa Boh vtelil po prvý raz, Jeho cieľom vlastne nebolo, aby Ho ľudia spoznali. Vykonal radšej svoje dielo a potom zmizol bez toho, aby si to niekto všimol alebo mal čo i len príležitosť Ho spoznať. Nedovolil ľuďom, aby Ho úplne spoznali, ani úplne nedosiahol význam vtelenia. Nedá sa preto povedať, že by sa úplne vtelil. Pri prvom vtelení Boh iba použil fyzické telo zbavené hriešnej prirodzenosti na vykonanie toho diela. Po jeho dokončení už nebolo potrebné ďalej sa o ňom zmieňovať. Pokiaľ ide o tých ľudí, ktorých Boh používal v priebehu vekov, takéto prípady sú ešte menej hodné toho, aby sa nazývali „vtelením“. Iba samotného praktického Boha, ktorý sa dnes skrýva pod rúškom normálnej ľudskej prirodzenosti, má vnútornú, úplnú božskú prirodzenosť, a ktorého cieľom je umožniť ľudstvu, aby Ho spoznalo, možno v plnej miere nazvať „vtelením“. Význam prvého navštívenia Boha na tomto svete je jeden z aspektov dôležitosti toho, čo sa dnes nazýva vtelenie – ale táto návšteva v žiadnom prípade nezahŕňa celý význam toho, čo je dnes známe pod pojmom vtelenie. Preto Boh povedal: „bez toho, aby som naplnil význam svojho vtelenia.“ Zažívanie a pozorovanie ľudského utrpenia, ako hovoria Božie slová, sa vzťahuje na Božieho Ducha a dve vtelenia. Z tohto dôvodu Boh povedal: „Keď sa budovanie kráľovstva začalo, Moje vtelené telo začalo formálne vykonávať svoju službu, to znamená, že kráľ tohto kráľovstva formálne prevzal svoju zvrchovanú moc.“ Hoci budovanie cirkvi bolo svedectvom o Božom mene, dielo sa ešte oficiálne nezačalo. Až dnes sa dá povedať, že sa buduje kráľovstvo. Všetko, čo sa robilo predtým, bola len predzvesť a nebolo to ešte to pravé. Aj keď sa hovorilo, že kráľovstvo sa započalo, ešte sa v ňom nevykonávalo žiadne dielo. Až dnes, keď sa už v božskej prirodzenosti Boha koná dielo a Boh formálne začal svoje dielo, ľudstvo konečne vstúpilo do kráľovstva. A tak „zostúpenie kráľovstva do ľudského sveta zďaleka nie je len doslovným vyjadrením, ale skutočnou realitou, a to je jeden z aspektov významu ‚realita praxe‘“. Tento úryvok je výstižným zhrnutím vyššie uvedeného výkladu. Po tomto opise Boh pokračuje v charakteristike všeobecného stavu ľudstva, ktoré sa nachádza v stave neustálej zaneprázdnenosti. „Všetci na svete žijú v medziach Môjho milosrdenstva a láskavosti, ale rovnako tak všetky ľudské bytosti podliehajú Môjmu súdu a rovnako sú vystavené Mojim skúškam.“ Ľudský život sa riadi podľa určitých princípov a pravidiel, ktoré určil Boh, a sú to tieto: prídu obdobia šťastia, chvíle sklamania a okrem toho aj obdobia zušľachtenia cez ťažkosti, ktoré treba znášať. Nikto teda nebude žiť život plný čistého šťastia alebo utrpenia. Každý život bude mať svoje vzostupy a pády. V celom ľudstve je zjavné nielen Božie milosrdenstvo a láskavosť, ale aj Jeho súd a celá Jeho povaha. Dá sa povedať, že všetci ľudia sa nachádzajú uprostred Božích skúšok, či nie? V celom tomto obrovskom svete sa všetci ľudia zapodievajú hľadaním vlastného východiska. Nie sú si istí, akú úlohu zohrávajú, a niektorí dokonca v záujme osudu poškodzujú alebo strácajú svoj život. Ani Jób nebol výnimkou z tohto pravidla: hoci aj on znášal Božie skúšky, napriek tomu pre seba hľadal východisko. Nikto nikdy nedokázal obstáť v Božích skúškach. Pre ľudskú chamtivosť a prirodzenosť nie je nikto úplne spokojný so svojím súčasným stavom a nikto v skúškach neobstojí. Každý sa pod Božím súdom zosype. Ak by to Boh myslel s ľudstvom vážne a mal na ľudí stále také náročné požiadavky, potom by to bolo presne tak, ako povedal: „Celá ľudská rasa by sa pod Mojím spaľujúcim pohľadom zrútila.“

Napriek tomu, že výstavba kráľovstva sa už oficiálne začala, salva na počesť kráľovstva ešte oficiálne nezaznela. Teraz je to len proroctvo toho, čo má prísť. Keď budú všetci ľudia úplní a všetky národy zeme sa stanú Kristovým kráľovstvom, nastane čas, keď zaznie sedem hromov. Dnešok je veľkým krokom k tomuto štádiu. Náboj k tomuto dňu bol odpálený. Je to Boží plán a v blízkej budúcnosti sa uskutoční. Boh však už splnil všetko, čo vyslovil. Je teda jasné, že národy zeme sú len hrady z piesku, ktoré sa chvejú s blížiacim prílivom: posledný deň sa neodvratne blíži a veľký červený drak sa pod Božím slovom zrúti. Aby sa zabezpečilo úspešné uskutočnenie Jeho plánu, zostúpili na zem nebeskí anjeli a robia všetko pre to, aby uspokojili Boha. Sám vtelený Boh vstúpil na bojové pole, aby viedol vojnu proti nepriateľovi. Všade tam, kde sa vtelenie objaví, bude nepriateľ vyhladený. Čína bude vyhladená ako prvá. Spustoší ju Božia ruka. Boh tam nebude mať žiadne zľutovanie. Dôkazom postupného úpadku veľkého červeného draka je pokračujúce dozrievanie ľudí. To je každému zrejmé a viditeľné. Dozrievanie ľudu je znamením zániku nepriateľa. To je stručné vysvetlenie toho, čo sa myslí pod pojmom súperiť. Preto Boh pri mnohých príležitostiach pripomína ľuďom, aby Mu podávali krásne svedectvá, a tak zvrátili stav, ktorý v ľudských srdciach vytvára predstavy o ohyzdnosti veľkého červeného draka. Boh používa takéto pripomenutia, aby oživil vieru ľudí, a tým dosahuje úspechy vo svojom diele. Je to preto, lebo Boh povedal: „Čo vlastne ľudia dokážu? Nie je to skôr tak, že to urobím Sám?“ Všetci ľudia sú takíto. Nielenže sú neschopní, ale ľahko sa aj znechutia a sklamú. Z tohto dôvodu nemôžu spoznať Boha. Boh nielenže oživuje vieru ľudstva, ale im aj skryto a neustále vlieva silu.

Potom Boh začal hovoriť k celému vesmíru. Boh započal svoje nové dielo nielen v Číne, ale v celom vesmíre začal konať nové dielo dneška. V tejto etape diela, keďže Boh chce zjaviť všetky svoje skutky na celom svete, aby sa všetci ľudia, ktorí Ho zradili, opäť prišli poddať pred Jeho trón, bude Boží súd stále obsahovať Jeho milosrdenstvo a láskavosť. Boh využíva aktuálne udalosti vo svete ako príležitosť, aby v ľuďoch vyvolal paniku a podnietil ich k hľadaniu Boha, aby sa mohli vrátiť späť pred Neho. Boh teda hovorí: „Je to jeden zo spôsobov Môjho konania, a bezpochyby je to akt spásy pre ľudstvo, a dávam im stále istý druh lásky.“ Boh tu odhaľuje pravú prirodzenosť ľudstva s presnosťou, ktorá je prenikavá, nevídaná a nenútená. Ľudia si pri tom skrývajú tváre od hanby a sú úplne ponížení. Zakaždým, keď Boh prehovorí, nejakým spôsobom sa Mu vždy podarí poukázať na niektorý aspekt hanebného konania ľudstva, aby ľudia ani vtedy, keď sú v pokoji, nezabúdali na sebapoznávanie a nepovažovali to za starú úlohu. Podľa ľudskej prirodzenosti, keby Boh čo i len na chvíľu prestal poukazovať na ich chyby, mohli by sa stať roztopašnými a arogantnými. Preto dnes Boh opäť hovorí: „Ľudstvo si zďaleka neváži tituly, ktoré som mu udelil, mnohí z nich kvôli titulu ‚toho, čo robí službu‘ živia vo svojich srdciach nevraživosť a mnohí kvôli titulu ‚Môj ľud‘ živia vo svojich srdciach lásku ku Mne. Nikto by sa Ma nemal pokúšať oklamať, Moje oči sú vševidiace!“ Len čo si ľudia prečítajú toto tvrdenie, okamžite sa cítia nepríjemne. Majú pocit, že ich minulé činy boli príliš nezrelé – presne ten druh špinavého jednania, ktoré uráža Boha. Nedávno chceli uspokojiť Boha, ale aj keď sú viac než ochotní, nemajú na to silu a nevedia, čo by mali robiť. Nevedomky do nich preniklo nové odhodlanie. Taký je účinok čítania týchto slov po upokojení človeka.

Na jednej strane Boh hovorí, že satan je extrémne šialený, na druhej strane však poukazuje na to, že stará prirodzenosť, ktorú má väčšina ľudí, sa nezmenila. Z toho jasne vyplýva, že satanovo konanie sa prejavuje skrze ľudstvo. Boh preto často pripomína ľuďom, aby neboli roztopašní, inak ich pohltí satan. To nepredpovedá len to, že niektorí ľudia sa vzbúria. Okrem toho je to zvonenie na poplach, ktoré varuje všetkých ľudí, aby urýchlene odložili minulosť a zamerali sa na súčasnosť. Nikto nechce byť posadnutý démonmi alebo premožený zlými duchmi, preto sú Božie slová pre nich o to viac varovaním a napomenutím. Keď však väčšina ľudí prejde do opačného extrému a pripisuje veľkú dôležitosť každému Božiemu slovu, Boh zasa hovorí: „Väčšina ľudí čaká, že im zjavím ešte viac záhad, na ktorých sa budú môcť pokochať. No aj keby si pochopil všetky nebeské záhady, čo presne by si mohol robiť s týmto poznaním? Posilnilo by to tvoju lásku ku Mne? Vzbudilo by to v tebe lásku ku Mne?“ Z toho je zrejmé, že ľudia nepoužívajú Božie slovo na to, aby poznali Boha a milovali Ho, ale skôr na to, aby zväčšili zásoby svojej „malej zásobárne“. Boh teda používa slovné spojenie „budú sa môcť pokochať“, aby opísal extrémizmus ľudstva, ktorý odráža to, že ľudská láska k Bohu ešte stále nie je úplne čistá. Keby Boh neodhaľoval záhady, ľudia by Jeho slovám neprikladali veľký význam, ale skôr by im venovali len letmý pohľad, akoby obdivovali kvety, zatiaľ čo by precválali okolo na koni. Nenašli by si čas na skutočné premýšľanie alebo uvažovanie o Božích výrokoch. Väčšina ľudí si Jeho slovo skutočne neváži. Nedávajú si záležať na tom, aby jedli a pili Jeho slová. Namiesto toho ich len povrchne preletia. Prečo Boh v súčasnosti hovorí iným spôsobom ako v minulosti? Prečo sú všetky Jeho slová také nepochopiteľné? Medzi niektoré príklady sa dá zaradiť slovo škatuľkovať vo vete „nikdy by som ich tak neškatuľkoval“, najčistejšie zlato vo vete „nájde sa niekto, kto dokáže pochopiť najčistejšie zlato v Mojich slovách“ alebo Jeho predchádzajúca zmienka o spracovaní vo vete „bez toho, aby ho satan spracoval“ a ďalšie podobné frázy. Ľudia nechápu, prečo Boh hovorí práve takto. Nedokážu pochopiť, prečo hovorí takýmto veselým, humorným a provokatívnym spôsobom. Práve toto sú prejavy zámeru Božej reči. Ľudia už od samého počiatku nie sú schopní pochopiť Božie slovo a zdá sa, že Jeho výroky sú naozaj dosť vážne a prísne. Keď pridá i ten najmenší náznak humoru a sem-tam niekoľko vtipov, dokáže svojím slovom odľahčiť atmosféru a umožní ľuďom trochu sa uvoľniť. Týmto spôsobom môže dosiahnuť ešte väčší účinok a prinútiť každého človeka, aby sa zamyslel nad Božím slovom.