Človeku sa na pohľad zdá, že počas tohto obdobia sa Božie výroky vôbec nezmenili, a to preto, že ľudia nedokážu pochopiť zákony, na základe ktorých Boh hovorí, a nerozumejú kontextu Jeho slov. Po prečítaní Božích slov neveria, že tieto slová obsahujú nejaké nové tajomstvá; preto nie sú schopní žiť mimoriadne sviežo a namiesto toho vedú stagnujúce a mdlé životy. V Božích výrokoch však badáme, že jestvuje hlbšia úroveň významu, ktorá je pre človeka nepochopiteľná a nedosiahnuteľná. Pre človeka je dnes najväčším požehnaním mať to šťastie, že môže čítať tieto Božie slová. Keby ich nikto nečítal, človek by zostal navždy arogantný, samospravodlivý, nepoznal by sám seba a neuvedomoval by si, koľko má nedostatkov. Keď si ľudia prečítajú tieto hlboké, nepochopiteľné Božie slová, potajme ich obdivujú a v ich srdciach sa zjavuje pravé presvedčenie, ktoré nie je poškvrnené falošnosťou; ich srdcia sa stávajú pravým tovarom, nie napodobneninou. To sa naozaj odohráva v ľudských srdciach. Vo svojom srdci má každý svoj vlastný príbeh. Akoby si hovorili: „S najväčšou pravdepodobnosťou to povedal sám Boh. Ak to nebol On, kto iný by mohol vysloviť takéto slová? Prečo ich nemôžem vysloviť ja? Prečo nedokážem vykonať takéto dielo? Zdá sa, že vtelený Boh, o ktorom Boh hovorí, je naozaj skutočný a je to sám Boh! Už o tom nebudem pochybovať. Inak sa môže pokojne stať, že až zasiahne Božia ruka, na ľútosť bude neskoro! …“ Takto zmýšľa vo svojom srdci väčšina ľudí. Možno povedať, že odvtedy, čo začal Boh hovoriť, až dodnes by všetci ľudia bez opory Božích slov upadli. Prečo sa hovorí, že celé toto dielo vykonáva sám Boh, a nie človek? Keby Boh nepoužíval slová na podporu života cirkvi, všetci by bez stopy zmizli. Vari to nie je Božia moc? Sú to naozaj len ľudské reči? Sú to jedinečné ľudské talenty? Ani náhodou! Bez pitvy by nik netušil, aká krvná skupina mu prúdi v žilách, ani to, koľko má sŕdc či mozgov, pričom všetci by sa domnievali, že poznajú Boha. Vari nevedia, že v ich poznaní sa stále vyskytuje odpor? Niet sa čo čudovať, že Boh hovorí: „Každý príslušník ľudského rodu by mal prijať, že ho skúma Môj Duch, každé svoje slovo a každý svoj čin by mal podrobiť dôslednému skúmaniu a okrem toho by sa mal pozrieť na Moje úžasné skutky.“ Z toho vidno, že Božie slová nie sú bezúčelné a bez opodstatnenia. Boh nikdy s nikým nezaobchádzal nespravodlivo; nevynechal ani Jóba s celou jeho vierou – tiež ho rozpitval a on sa nemal kde ukryť pred svojou hanbou. A to ani nie je reč o dnešných ľuďoch. Boh sa teda hneď nato pýta: „Ako sa cítite v čase príchodu kráľovstva na zem?“ Na Božej otázke veľmi nezáleží, ale ľudia sú z nej vyvedení z miery: „Čo cítime? Ešte stále netušíme, kedy príde kráľovstvo, ako by sme teda mohli hovoriť o pocitoch? Navyše nemáme ani poňatia. Keby som mal niečo cítiť, bol by som len ‚ohromený‘, nič viac.“ Táto otázka v podstate ani nie je cieľom Božích slov. Vývoj celej duchovnej oblasti zhŕňa predovšetkým táto jediná veta: „Keď budú Moji synovia a Môj ľud prúdiť k Môjmu trónu, oficiálne začnem súd pred veľkým bielym trónom.“ Nik nevie, čo chce Boh počas tohto obdobia v duchovnej ríši vykonať, a až keď vysloví tieto slová, ľudia sa do istej miery prebudia. Keďže v Božom diele existujú rôzne kroky, líši sa aj Božie dielo v celom vesmíre. Počas tohto obdobia Boh zachraňuje predovšetkým Božích synov a Boží ľud, čo znamená, že Boží synovia a Boží ľud v pastierskej opatere anjelov začínajú prijímať, že sa nimi zaoberajú a že sú zlomení, oficiálne začínajú upúšťať od svojich myšlienok a predstáv a lúčia sa s akoukoľvek stopou tohto sveta; inak povedané, oficiálne sa začína „súd pred veľkým bielym trónom“, o ktorom hovorí Boh. Keďže ide o Boží súd, Boh musí nechať zaznieť svoj hlas – a aj keď sa obsah mení, cieľ zostáva rovnaký. Súdiac podľa tónu Božieho hlasu sa dnes zdá, že Jeho slová sú zamerané na istú skupinu ľudí. V skutočnosti sa však dotýkajú najmä prirodzenosti celého ľudstva. Zatínajú sa priamo do ľudskej miechy, nešetria pocity človeka a odkrývajú celú jeho podstatu. Nič nevynechávajú ani neprepúšťajú. Boh odo dneška oficiálne odhaľuje pravú ľudskú tvár, a tak „celému vesmíru vydáva hlas svojho Ducha“. Nakoniec to bude mať tento účinok: „Svojimi slovami očistím všetkých ľudí a všetky veci medzi všetkým, čo je na nebi aj na zemi, takže krajina už nebude špinavá a zhýralá, ale stane sa svätým kráľovstvom.“ Tieto slová predstavujú budúcnosť kráľovstva, ktoré je celé Kristovým kráľovstvom, tak ako povedal Boh: „Všetko ovocie je dobré, všetci poľnohospodári sú snaživí.“ Prirodzene, toto sa udeje v celom vesmíre a nielen v Číne.

Až keď Boh začne hovoriť a konať, ľudia Ho vo svojich predstavách trochu spoznajú.. Toto poznanie spočiatku jestvuje len v ich predstavách, no postupne sú myšlienky ľudí čoraz zbytočnejšie a nevhodnejšie na ľudské použitie; začnú teda veriť všetkému, čo Boh hovorí, a to až do takej miery, že „vo svojom vedomí vytvoria miesto pre praktického Boha“. Ľudia majú miesto pre praktického Boha iba vo svojom vedomí. V skutočnosti Ho však nepoznajú a vyslovujú len prázdne slová. V porovnaní s minulosťou napriek tomu nesmierne pokročili, aj keď sám praktický Boh je stále veľmi odlišný. Prečo Boh vždy hovorí: „deň čo deň kráčam medzi nepretržitým tokom ľudí a deň čo deň konám v každom človeku“? Čím viac Boh hovorí takéto veci, tým viac ich ľudia môžu porovnávať s konaním samého praktického Boha dneška a tým lepšie môžu spoznať praktického Boha v realite. Keďže Boh tieto slová vyslovuje z pohľadu tela a ľudským jazykom, ľudia ich môžu oceniť tak, že ich porovnajú s materiálnymi vecami, čím sa dosiahne väčší účinok. Boh navyše často hovorí o obraze svojho Ja v srdciach ľudí a svojho Ja v realite, takže ľudia sú ochotnejší očistiť obraz Boha vo svojich srdciach, spoznať samého praktického Boha a nadviazať s Ním kontakt. To je múdrosť Božích slov. Čím viac Boh hovorí takéto veci, tým lepšie poznanie o Ňom ľudia nadobúdajú. Hovorí teda: „Ak by som sa nestal telom, človek by Ma nikdy nespoznal, a keby Ma aj spoznal, nebolo by takéto poznanie aj tak len predstavou?“ Keby Ho totiž museli ľudia spoznať na základe svojich vlastných predstáv, nemali by s tým žiadny problém, boli by uvoľnení a šťastní, a preto by Boh navždy zostal v ľudských srdciach hmlistý a nepraktický, čo by dokázalo, že nad celým vesmírom vládne satan, a nie Boh, takže Božie slová „vzal som si späť svoju moc“ by zostali navždy prázdne.

V čase, keď začne božská prirodzenosť pôsobiť priamo, kráľovstvo oficiálne zostúpi do ľudského sveta. Tu je však reč o tom, že kráľovstvo zostúpi medzi ľudí, a nie o tom, že kráľovstvo nadobudne medzi ľuďmi podobu – dnes sa teda hovorí o budovaní kráľovstva, a nie o tom, ako nadobúda podobu. Prečo Boh stále hovorí, že „všetko stíchne“? Žeby sa všetko zastavilo a zostalo bez pohnutia? Mohlo by sa stať, že veľké hory naozaj stíchnu? Prečo to teda ľudia nechápu? Môže sa Božie slovo mýliť? Alebo Boh preháňa? Keďže všetko Božie konanie sa odohráva v určitom prostredí, nikto si to neuvedomuje a nedokáže to vnímať vlastnými očami a ľudia môžu nanajvýš počúvať, ako Boh hovorí. Vzhľadom na majestát, s akým Boh koná, po Jeho príchode akoby sa na nebi a na zemi uskutočnila obrovská zmena; a Bohu sa zdá, že všetci tento okamih sledujú. Dnes ešte musia odznieť fakty. Ľudia sa z časti doslovného významu Božích slov poučili len čiastočne. Pravý význam sa dozvedia až vtedy, keď sa zbavia svojich predstáv; až potom si uvedomia, čo dnes vtelený Boh na zemi a na nebi koná. V čínskom Božom ľude sa nenachádza iba jed veľkého červeného draka. Hojnejšie a jasnejšie sa v nich zjavuje aj prirodzenosť veľkého červeného draka. Boh však o tom nehovorí priamo, o jede veľkého červeného draka sa zmieňuje iba čiastočne. Neodhaľuje tak ľudské jazvy priamo, čo je pre pokrok človeka prospešnejšie. Potomkovia veľkého červeného draka nemajú radi, keď ich tak nazývajú pred inými. Akoby ich slová „veľký červený drak“ zahanbovali; nikto z nich nechce o týchto slovách hovoriť, Boh teda vraví iba: „Táto etapa Môjho diela sa zameriava hlavne na vás, pričom ide o jeden z aspektov významu Môjho vtelenia v Číne.“ Presnejšie povedané, Boh si prišiel hlavne podmaniť archetypálnych predstaviteľov potomkov veľkého červeného draka – to je význam Božieho vtelenia v Číne.

„Keď osobne prichádzam medzi ľudí, anjeli zároveň začínajú konať pastierske dielo.“ V skutočnosti sa neberie doslova, že Boží Duch prichádza do sveta ľudí až vtedy, keď anjeli začnú konať svoje dielo medzi všetkými národmi. Tieto dve časti diela – dielo božskej prirodzenosti a pastierske dielo anjelov – sa totiž uskutočňujú súčasne. Následne Boh vraví čosi o pastierstve anjelov. Keď vraví, že „všetci synovia a ľudia nielenže prijímajú skúšky a pastierstvo, ale dokážu tiež na vlastné oči vidieť všakovaké vízie“, väčšina ľudí si pod slovom vízie predstaví všeličo možné. Vízie sa vzťahujú na nadprirodzené javy v ľudskej predstavivosti. Obsahom diela však zostáva poznanie samého praktického Boha. Vízie sú prostriedkom, ktorý využívajú anjeli. Môžu ľuďom sprostredkovať pocity alebo sny, ktoré im umožnia vnímať existenciu anjelov. Tí však pre človeka zostávajú neviditeľní. Medzi Božími synmi a Božím ľudom používajú metódu spočívajúcu v ich priamom osvietení a osvetlení, k čomu sa pridáva aj zaoberanie sa nimi a ich lámanie. Kážu len zriedka. Samozrejme, spoločenstvo medzi ľuďmi je výnimkou; to sa deje v krajinách mimo Číny. Božie slová zahŕňajú zjavenie životných okolností celého ľudstva – to sa, prirodzene, zameriava najmä na potomkov veľkého červeného draka. Boh si z rôznych stavov celého ľudstva vyberá tie, ktoré sú názorné, aby mohli poslúžiť ako vzory. Božie slová tak ľudí vyzliekajú donaha a oni nepoznajú žiadnu hanbu – alebo sa nestihnú skryť pred žiarivým svetlom a utrpia porážku vo vlastnej hre. Mnohé ľudské spôsoby predstavujú obrovské množstvo obrazov, ktoré Boh namaľoval od dávnych čias až po dnešok a ktoré bude maľovať od dneška až po zajtrajšok. Maľuje výlučne škaredosť človeka: niektorí ľudia plačú v tme, pričom podľa všetkého smútia za strateným zrakom, iní sa smejú, niektorých bičujú veľké vlny, iní putujú po zvlnených horských cestičkách a ďalší hľadajú uprostred rozľahlej divočiny, trasú sa od strachu ako vták, ktorého vystrašilo obyčajné brnknutie tetivy, a desia sa toho, že ich v horách zožerie divá zver. V Božích rukách sa tieto mnohé ohavné spôsoby stávajú dojemnými, živými výjavmi, pričom väčšina z nich je príliš hrozná na to, aby sa na ňu dalo pozerať, alebo stačí na to, aby sa ľuďom zježili vlasy na hlave a boli zarazení a zmätení. Všetko, čo sa v človeku prejavuje, nie je v Božích očiach ničím iným než škaredosťou, a aj keď to môže vzbudzovať súcit, stále ide o škaredosť. Človek sa od Boha líši tým, že jeho slabosť spočíva v sklone prejavovať iným vľúdnosť. Boh sa však k človeku vždy správal rovnako, teda vždy mal rovnaký postoj. Nie je stále taký vľúdny, ako si ľudia predstavujú, ako skúsená matka, ktorá vždy myslí predovšetkým na svoje deti. Ak by Boh v skutočnosti nechcel použiť celý rad metód, aby si podmanil veľkého červeného draka, nikdy by sa nepodriadil takému poníženiu, aby sa podrobil ľudským obmedzeniam. Keď vezmeme do úvahy Božiu povahu, všetko, čo ľudia robia a hovoria, vzbudzuje Boží hnev a zasluhuje si napomínanie. V Božích očiach ani jeden z nich nezodpovedá norme a všetkých má skoliť Boh. Vzhľadom na princípy Božieho diela v Číne, povahu veľkého červeného draka i skutočnosť, že Čína je krajinou veľkého červeného draka, v ktorej prebýva vtelený Boh, musí Boh prehltnúť svoj hnev a podmaniť si všetkých potomkov veľkého červeného draka; aj napriek tomu bude potomkov veľkého červeného draka vždy neznášať – teda vždy bude neznášať všetko pochádzajúce od veľkého červeného draka –, a to sa nikdy nezmení.

Nikto si nikdy neuvedomoval žiadne Božie činy a ani sa na ne nikdy nehľadelo. Keď sa Boh trebárs vrátil na Sion, kto o tom vedel? Takže slová ako „V tichosti prichádzam medzi ľudí a potom sa poberám preč. Videl Ma už niekto?“ značia, že človek naozaj nemá dostatočné schopnosti na to, aby prijal udalosti v duchovnej oblasti. Boh kedysi povedal, že keď sa vráti na Sion, „slnko bude ohnivé, mesiac ligotavý“. Keďže ľudia sa stále zamýšľajú nad Božím návratom na Sion – lebo to ešte nedokázali nechať tak –, Boh priamo vyslovuje slová „slnko je ohnivé a mesiac je ligotavý“, aby sa prispôsobil ľudským predstavám. Keď preto Božie slová zasiahnu predstavy ľudí, všimnú si, aké sú Božie činy ohromné, a tiež to, že Jeho slová sú hlboké, nepochopiteľné a všeobecne nerozlúštiteľné; preto túto záležitosť úplne odložia bokom a v duchu pocítia trochu jasnosti, akoby sa Boh už vrátil na Sion. Ľudia tejto záležitosti teda nevenujú veľkú pozornosť. Odvtedy prijímajú Božie slová jednotne duchom aj mysľou a už sa neobávajú, že po Božom návrate na Sion ich postihne katastrofa. Jedine vtedy môžu ľudia ľahko prijať Božie slová, pričom na ne zameriavajú celú svoju pozornosť a nechcú uvažovať o ničom inom.