Z ľudského pohľadu je Boh taký úžasný, hojný, zázračný a taký nepochopiteľný. V očiach ľudí sa Božie slová týčia do výšin a javia sa ako veľkolepé majstrovské dielo tohto sveta. No keďže ľudia majú priveľa nedostatkov, ich myseľ je veľmi jednoduchá a ich schopnosť prijímať je navyše primalá. Bez ohľadu na to, ako jasne Boh hovorí svoje slová, zostávajú sedieť a nehýbu sa, akoby trpeli duševnou chorobou. Keď sú hladní, nechápu, že musia jesť, a keď sú smädní, nechápu, že musia piť. Len ustavične kričia a vrieskajú, akoby v hĺbke duše prežívali neopísateľné útrapy, no nedokážu o tom hovoriť. Keď Boh stvoril ľudstvo, Jeho zámerom bolo, aby človek žil v normálnej ľudskej prirodzenosti a prijímal Božie slová podľa svojich inštinktov. Keďže však človek na samom začiatku podľahol satanovmu pokušeniu, dodnes nie je schopný vymaniť sa z neho a zatiaľ nedokáže rozpoznať klamné plány, ktoré satan uskutočňoval tisíce rokov. Okrem toho človeku chýbajú schopnosti na úplné poznanie Božích slov – a to všetko viedlo k súčasnej situácii. V dnešnej situácii ľudia stále žijú v nebezpečenstve satanovho pokušenia, a tak sú naďalej neschopní správne oceniť Božie slová. V povahe normálnych ľudí nie je žiadna nepoctivosť ani klamlivosť, ľudia majú medzi sebou normálne vzťahy, nie sú sami a ich život nie je ani priemerný, ani skazený. Tak je aj Boh vyvýšený medzi všetkými. Jeho slová prenikajú medzi ľudí, oni žijú vo vzájomnom pokoji a v Božej starostlivosti a ochrane. Zem je plná harmónie, bez vyrušení satana a Božia sláva má u ľudí najvyššiu hodnotu. Takíto ľudia sú ako anjeli: čistí, energickí, nikdy sa nesťažujú na Boha a všetko svoje úsilie sústreďujú výlučne na Božiu slávu na zemi. Teraz je čas čiernej noci – všetci tápu a hľadajú, z tej čiernočiernej noci im vstávajú vlasy dupkom a nemôžu sa prestať chvieť. Keď pozorne počúvajú, zdá sa, že kvílenie severozápadného vetra, ktorý fúka v jednom náraze za druhým, sprevádzajú žalostné vzlyky človeka. Ľudia smútia a plačú nad svojím osudom. Prečo čítajú Božie slová, ale nie sú schopní ich pochopiť? Akoby ich život bol na pokraji zúfalstva, čoskoro ich mala postihnúť smrť a pred očami mali svoj posledný deň. Práve v takýchto nešťastných okolnostiach krehkí anjeli volajú k Bohu a v jednom žalostnom výkriku za druhým rozprávajú o svojich vlastných strastiach. Preto anjeli, ktorí pôsobia medzi synmi a ľudom Božím, už nikdy nezostúpia na človeka. Je to preto, aby sa v tele nedostali pod vplyv satana, z ktorého by sa nevedeli vymaniť, a tak pôsobia len v duchovnom svete, ktorý je pre človeka neviditeľný. Keď teda Boh hovorí: „Keď zasadnem na trón v srdci človeka, bude to chvíľa, keď Moji synovia a Môj ľud budú vládnuť nad zemou“, má na mysli čas, keď sa anjeli na zemi budú tešiť z požehnania, ktoré prináša služba Bohu v nebi. Keďže človek je vyjadrením anjelských duchov, Boh hovorí, že byť na zemi je pre človeka ako byť v nebi, slúžiť Bohu na zemi je ako pre anjelov slúžiť Bohu priamo v nebi, a tak si človek počas svojich dní na zemi užíva požehnania tretieho neba. Práve to v skutočnosti vyjadrujú tieto slová.

V Božích slovách sa ukrýva hlboký význam. „Keď nastane ten deň, ľudia Ma spoznajú v hĺbke svojho srdca a spomenú si na Mňa vo svojich myšlienkach.“ Tieto slová sú zamerané na ducha človeka. Vzhľadom na svoju krehkosť sú anjeli vo všetkom závislí na Bohu, vždy boli k Nemu pripútaní a zbožňovali Ho. No pre satanovo vyrušovanie si nevedia pomôcť a nedokážu sa ovládať. Túžia milovať Boha, ale nie sú schopní milovať Ho celým svojím srdcom, a tak trpia bolesťou. Až keď Božie dielo dosiahne určitý bod, môže sa túžba týchto úbohých anjelov skutočne milovať Boha naplniť, a preto Boh vyriekol tieto slová. Prirodzenosťou anjelov je milovať, vážiť si a poslúchať Boha, no na zemi to nedokázali dosiahnuť, a tak im neostávalo nič iné, len sa až do dnešného dňa cvičiť v trpezlivosti. Môžete sa zamyslieť nad dnešným svetom: napriek tomu, že ľudia majú vo svojich srdciach Boha, nedokážu rozlíšiť, či je v ich srdciach pravý Boh, alebo falošný boh. A hoci tohto svojho Boha milujú, nedokážu Ho milovať skutočne, čo znamená, že sa vôbec nedokážu ovládať. Škaredá tvár človeka odhalená Bohom je pravou tvárou satana v duchovnom svete. Človek bol pôvodne nevinný a bez hriechu, a preto sú všetky skazené, škaredé spôsoby človeka satanovým pôsobením v duchovnom svete a sú verným dôkazom vývoja v duchovnom svete. „Dnes majú ľudia kvalifikácie a myslia si, že sa môžu predo Mnou vyťahovať, smiať sa a žartovať so Mnou bez najmenších zábran a oslovovať Ma ako seberovného. Človek Ma stále nepozná a myslí si, že sme si povahovo podobní, že sme obaja z mäsa a kostí a obaja prebývame v ľudskom svete.“ To je to, čo satan spôsobil v ľudskom srdci. Satan využíva predstavy a prosté oči človeka, aby sa staval proti Bohu. No Boh človeku o týchto udalostiach jednoznačne hovorí, aby sa tak človek vyhol tejto katastrofe. Smrteľnou slabosťou všetkých ľudí je, že vidia len „telo z mäsa a kostí a nevnímajú Božieho Ducha“. To je základom jedného z prvkov satanovho zvádzania človeka. Všetci ľudia veria, že iba Duch v tomto tele sa môže nazývať Bohom. Nikto neverí, že dnes sa Duch stal telom a skutočne sa zjavil pred ich očami. Ľudia vidia Boha, akoby bol rozdelený na dve časti – „šaty a telo“ – a nikto sa na Neho nepozerá ako na vtelenie Ducha, nikto nevidí, že podstata tela je Božia povaha. V ľudskej predstavivosti je Boh mimoriadne normálny, ale vari nevedia, že v tejto normálnosti je ukrytý jeden z aspektov hlbokého významu Boha?

Keď Boh začal zahaľovať celý svet, stal sa čiernočiernym. A keď ľudia spali, Boh využil túto príležitosť, aby zostúpil medzi nich a oficiálne začal rozdávať Ducha do všetkých kútov zeme, čím započal dielo záchrany ľudstva. Dá sa povedať, že keď Boh začal na seba brať telesnú podobu, osobne pôsobil na zemi. Potom sa začalo dielo Ducha a oficiálne sa začalo všetko dianie na zemi. Dve tisícročia Duch Boží vždy pôsobil v celom vesmíre. Ľudia to nevedia ani necítia, ale v posledných dňoch, v čase, keď sa tento vek čoskoro skončí, Boh zostúpil na zem, aby osobne pôsobil. To je požehnanie tých, ktorí sa narodili v posledných dňoch a ktorí môžu osobne pozorovať obraz Boha žijúceho v tele. „Keď bola celá tvár hlbín zakalená, medzi ľuďmi som začal ochutnávať horkosť sveta. Môj Duch putuje po celom svete a hľadí na srdcia všetkých ľudí, ale zároveň si podmaňujem ľudstvo vo svojom vtelení.“ Taká je harmonická spolupráca medzi Bohom v nebi a Bohom na zemi. Nakoniec ľudia vo svojich myšlienkach uveria, že Boh na zemi je Bohom v nebi, že nebesá a zem a všetko v nich stvoril Boh na zemi, že človeka ovláda Boh na zemi, že Boh na zemi koná nebeské dielo na zemi a že Boh v nebi sa zjavil v tele. To je konečný cieľ Božieho diela na zemi, a tak je táto etapa najvyšším stupňom diela v období tela. Uskutočňuje sa v božstve a spôsobuje, že všetci ľudia nadobudnú úprimné presvedčenie. Čím viac ľudia hľadajú Boha vo svojich predstavách, tým viac majú pocit, že Boh na zemi nie je skutočný. Preto Boh hovorí, že ľudia hľadajú Boha medzi prázdnymi slovami a učením. Čím viac ľudia poznajú Boha vo svojich predstavách, tým zručnejší sú v používaní týchto slov a učenia, a o to viac ich obdivujú. Čím viac ľudia vyslovujú slová a učenie, tým väčšmi sa vzďaľujú od Boha, sú menej schopní poznať podstatu človeka, sú neposlušnejší voči Bohu a čoraz viac sa vzďaľujú od Božích požiadaviek. Božie požiadavky na človeka nie sú také nadprirodzené, ako si ľudia predstavujú, no ešte nikdy nikto skutočne nepochopil Božiu vôľu, a preto Boh hovorí: „Ľudia hľadajú len na nekonečnej oblohe, na vlniacom sa mori, na pokojnom jazere alebo medzi prázdnymi slovami a učením.“ Čím viac požiadaviek kladie Boh na človeka, tým viac majú ľudia pocit, že Boh je nedosiahnuteľný, a tým viac veria, že Boh je mocný. V ich vedomí sú teda všetky slová vyrieknuté z Božích úst pre človeka nedosiahnuteľné, a tak Bohu nezostáva nič iné, len osobne konať. Človek však zatiaľ nemá najmenšiu chuť spolupracovať s Bohom a naďalej len skláňa hlavu a vyznáva svoje hriechy, pričom sa snaží byť pokorný a poslušný. Ľudia ako takí, bez toho, aby si to uvedomovali, vstupujú do nového náboženstva, do náboženského obradu, ktorý je ešte extrémnejší ako v cirkevných zboroch. Na to je potrebné, aby sa ľudia vrátili do normálnych koľají premenou svojho negatívneho rozpoloženia na pozitívne. Ak sa tak nestane, človek bude čoraz viac uväznený.

Prečo sa Boh v mnohých svojich výrokoch venuje opisu hôr a vôd? Majú tieto slová symbolický význam? Boh nielenže umožňuje človeku pozorovať Jeho skutky v tele, ale umožňuje mu aj pochopiť Jeho moc na nebi. Takto ľudia spolu s nepochybnou vierou, že je to Boh v tele, spoznávajú aj skutky praktického Boha, teda, že Boh na zemi je poslaný do neba a Boh v nebi je zoslaný na zem. Až potom ľudia dokážu dokonalejšie vidieť všetko, čo Boh je, a získajú väčšie poznanie o Božej všemohúcnosti. Čím viac si Boh dokáže podmaniť ľudstvo v tele a presiahnuť ho, aby sa pohyboval nad ním i v celom vesmíre, tým viac sú ľudia schopní nazerať na Božie skutky na základe nazerania na praktického Boha. Spoznávajú tým pravdivosť Božieho diela v celom vesmíre – že nie je falošné, ale skutočné –, a tak prichádzajú k poznaniu, že praktický Boh súčasnosti je stelesnenie Ducha a nemá ten istý charakter telesného tela ako človek. Preto Boh hovorí: „No keď rozpútam svoj hnev, hory sa hneď rozdelia, zem sa začne chvieť, voda ihneď vyschne a človeka postihne nešťastie.“ Keď ľudia čítajú Božie slová, spájajú si ich s Božím telom, a tak dielo a slová v duchovnom svete priamo poukazujú na Boha v tele, čo vedie k účinnejšiemu výsledku. Keď Boh hovorí, často je to z neba smerom na zem a potom zase zo zeme do neba, a preto nikto z ľudí nedokáže pochopiť motiváciu a pôvod Božích slov. „Keď som na nebesiach, nikdy sa nestalo, že by hviezdy prepadli panike z Mojej prítomnosti. Naopak, vložili svoje srdce do práce pre Mňa.“ Taký je stav neba. Boh metodicky organizuje všetko v treťom nebi, pričom všetci služobníci v službe Bohu vykonávajú pre Neho svoju vlastnú prácu. Nikdy neurobili nič, čo by bolo neposlušnosťou voči Bohu, takže neprepadli panike, o ktorej hovorí Boh, ale naopak, do práce vložili svoje srdce. Nikdy tam nie je žiadny neporiadok, a tak všetci anjeli žijú v Božom svetle. Zatiaľ čo všetci ľudia na zemi pre svoju neposlušnosť a preto, že nepoznajú Boha, žijú v tme, a čím viac sa vzpierajú Bohu, tým viac v nej žijú. Keď Boh hovorí: „Čím jasnejšie sú nebesia, tým temnejší je svet pod nimi“, naráža na to, ako sa Boží deň stále viac približuje k celému ľudstvu. Tak sa čoskoro zavŕši šesťtisícročné Božie pôsobenie v treťom nebi. Všetky veci na zemi vstúpili do poslednej kapitoly a čoskoro bude každá z nich vyňatá z Božej ruky. Čím bližšie sú ľudia k času posledných dní, tým viac sú schopní zakúšať skazenosť v ľudskom svete a sú pôžitkárski voči vlastnému telu. Existuje aj mnoho ľudí, ktorí by chceli zvrátiť žalostný stav sveta, no pre Božie činy sa ich nádej stráca uprostred ich vzdychov. Takže keď ľudia pocítia teplo jari, Boh im zakryje oči, a tak plávajú na vzdúvajúcich sa vlnách a ani jeden z nich sa nedokáže dostať k vzdialenému záchrannému člnu. Keďže ľudia sú vo svojej podstate slabí, Boh hovorí, že nie je nikto, kto by mohol veci zvrátiť. Keď ľudia stratia nádej, Boh začne hovoriť k celému vesmíru. Začne zachraňovať celé ľudstvo a až potom sa ľudia môžu tešiť z nového života, ktorý príde po tom, čo sa všetko zmení k lepšiemu. Dnes sa ľudia nachádzajú v štádiu sebaklamu. Vzhľadom na to, že cesta pred nimi je taká pustá a neurčitá a že ich budúcnosť je „neobmedzená“ a „bez hraníc“, ľudia tohto veku nemajú chuť bojovať a môžu len prežívať svoje dni ako vták Hanhao^[a]. Nikdy sa nenašiel nikto, kto by vážne žil život a usiloval sa o poznanie ľudskej existencie. Namiesto toho čakajú na deň, keď Spasiteľ v nebi náhle zostúpi, aby zvrátil žalostný stav sveta, a až potom sa pokúsia žiť vážne. Taký je skutočný stav celého ľudstva a mentalita všetkých ľudí.

Dnes Boh vzhľadom na súčasnú mentalitu človeka predpovedá jeho budúci nový život. To je ten záblesk svetla, o ktorom Boh hovorí. To, čo Boh predpovedá, nakoniec Boh aj uskutoční a je to ovocie Božieho víťazstva nad satanom. „Pohybujem sa nad všetkými ľuďmi a všetko všade pozorujem. Nič nikdy nevyzerá staro a žiadny človek nie je taký, ako býval. Spočívam na tróne, nakláňam sa nad celým vesmírom…“ Toto je výsledok terajšieho Božieho diela. Celý Boží vyvolený národ sa vracia do svojej pôvodnej podoby, vďaka čomu sú anjeli, ktorí toľko rokov trpeli, oslobodení, keď Boh hovorí, že „ich tváre sú podobné tvári svätca v srdci človeka“. Keďže anjeli pracujú na zemi a slúžia Bohu na zemi, a keďže Božia sláva sa šíri po celom svete, nebo prichádza na zem a zem je vyzdvihnutá do neba. Človek je teda článok, ktorý spája nebo so zemou. Nebo a zem už nie sú od seba oddelené, už nie sú rozdelené, ale spojené v jedno. Na celom svete existujú len Boh a človek. Nie je tam prach ani špina a všetko je obnovené ako malé jahniatko, ktoré leží na zelenej lúke pod oblohou a teší sa z celej Božej milosti. Práve vďaka príchodu zelene zažiari dych života, lebo Boh prichádza na svet, aby žil po boku človeka po celú večnosť, ako keď odznelo z Božích úst, že „môžem opäť pokojne prebývať na Sione“. Je to symbol satanovej porážky, je to deň Božieho odpočinku a tento deň budú všetci ľudia velebiť a hlásať a budú si ho pripomínať. Keď bude Boh odpočívať na tróne, bude to zároveň čas, keď Boh zavŕši svoje dielo na zemi, a práve v tej chvíli sa človeku ukážu všetky Božie tajomstvá. Boh a človek budú navždy v harmónii, nikdy sa nerozdelia – také sú krásne výhľady kráľovstva!

V tajomstvách sú skryté záhady. Božie slová sú skutočne hlboké a nepochopiteľné!

Poznámky pod čiarou:

a. Príbeh o vtákovi Hanhao je veľmi podobný Ezopovej bájke o mravcovi a kobylke. Napriek opakovaným varovaniam susedy straky vták Hanhao namiesto stavania hniezda za teplého počasia radšej spí. Keď príde zima, zamrzne a zomrie.