Najväčší rozdiel medzi Bohom a človekom spočíva v tom, že Božie slová zachádzajú priamo k jadru veci a nič neskrývajú. V dnešnej prvej vete si teda môžeme všimnúť tento aspekt Božej povahy. Človeka ukazuje v pravom svetle a zároveň otvorene zjavuje Božiu povahu. Je to zdroj niekoľkých aspektov schopnosti Božích slov dosahovať výsledky. Ľudia to však nedokážu pochopiť; pomocou Božích slov len poznávajú samých seba bez toho, aby Boha „rozpitvali“. Akoby sa desili toho, že Ho urazia alebo že ich pripraví o život za ich „starostlivosť“. V podstate platí, že keď väčšina ľudí je a pije Božie slovo, robia tak z negatívneho, nie pozitívneho hľadiska. Možno povedať, že pod vedením Jeho slov sa teraz ľudia začali „zameriavať na pokoru a podriadenosť“. Z toho jasne vyplýva, že prešli k opačnému extrému – spočiatku Jeho slovám nevenovali žiadnu pozornosť a teraz sa na ne zameriavajú až príliš. Ani jeden človek to však nevzal z pozitívneho hľadiska a nikto nikdy naozaj nepochopil, že Božím cieľom je, aby ľudia venovali pozornosť Jeho slovám. Z toho, čo Boh hovorí, je zrejmé, že nepotrebuje zažiť cirkevný život osobne, aby dokázal presne a neomylne pochopiť súčasné stavy všetkých ľudí v ňom. Keďže ľudia práve získali vstup do novej metódy, ešte sa musia úplne zbaviť svojich negatívnych prvkov; cirkvou stále vanie mŕtvolný puch. Ľudia akoby práve užili liek, no stále sú ako vo sne a ešte nenadobudli plné vedomie. Akoby boli ešte stále v ohrození smrti, takže – stále uprostred tejto hrôzy – nedokážu prekročiť hranice svojho poznania. „Všetci ľudia sú stvorenia bez sebapoznania“: znenie tohto tvrdenia sa stále zakladá na budovaní cirkvi. Napriek tomu, že všetci ľudia v rámci cirkvi venujú pozornosť Božím slovám, ich prirodzenosť zostáva hlboko zakorenená a neoddeliteľná. To je dôvod, prečo Boh v predchádzajúcej etape hovoril tak, ako hovoril, so zámerom súdiť ľudí, aby ich Jeho slová zasiahli uprostred vlastnej pýchy. Aj keď ľudia podstúpili päťmesačné zušľachťovanie v bezodnej jame, ich momentálny stav sa ešte aj tak nezakladá na poznaní Boha. Stále sú zhýralí; jednoducho len začali byť voči Bohu ostražitejší. Tento krok je prvým ozajstným krokom na ľudskej ceste k poznaniu Božích slov; v spojitosti s podstatou Božích slov teda nie je ťažké pochopiť, že predchádzajúca časť diela vydláždila cestu ku dnešku a že až teraz sa všetko dostáva do normálu. Osudovou ľudskou slabinou je sklon oddeľovať Božieho ducha od Jeho telesnej schránky s cieľom získať osobnú slobodu a vyhnúť sa trvalým obmedzeniam. Práve preto Boh opisuje ľudí ako malé „radostne poletujúce“ vtáčiky. Taký je skutočný stav celého ľudstva. Práve to spôsobí, že všetci ľudia poľahky padnú a práve tu najskôr zablúdia. Z toho jasne vyplýva, že toto dielo nie je ničím iným než satanovým dielom medzi ľuďmi. Čím viac ho satan v ľuďoch uskutočňuje, tým prísnejšie sú Božie požiadavky na nich. Boh od ľudí žiada, aby venovali svoju pozornosť Jeho slovám, zatiaľ čo satan sa Mu to snaží úporne prekaziť. Boh však ľuďom vždy pripomína, aby Jeho slovám venovali viac pozornosti; to je zavŕšenie vojny zúriacej v duchovnom svete. Dalo by sa to povedať aj takto: to, čo chce Boh v človeku uskutočniť, je presne to isté, čo chce satan zničiť, pričom to, čo chce satan zničiť, sa úplne neskrývane prejavuje prostredníctvom človeka. Existujú jasné príklady Božieho pôsobenia v ľuďoch: ich stavy sa postupne zlepšujú. Existujú tiež jasné prejavy satanovho ničenia ľudstva: ľudia sa stávajú čoraz zvrhlejšími a ich stavy sa čoraz viac zhoršujú. Keď sú na tom už veľmi zle, satan ich už má takmer v hrsti. Taký je podľa Božích slov skutočný stav cirkvi a taká je zároveň aj skutočná situácia duchovného sveta. Je to odraz dynamiky duchovného sveta. Ak si ľudia neveria natoľko, aby spolupracovali s Bohom, hrozí im, že sa ich zmocní satan. To je fakt. Ak naozaj dokážu ponúknuť svoje srdcia Bohu, nech sa ich plne ujme, je to tak, ako povedal Boh: „Keď stoja predo Mnou – zdanlivo sú v Mojom objatí a vychutnávajú si jeho teplo.“ To značí, že Božie požiadavky na ľudí nie sú vysoké; potrebuje od nich len to, aby sa zdvihli a spolupracovali s Ním. Nie je to ľahké a radostné? Nepriviedlo práve toto do rozpakov každého hrdinu a veľkého muža? Akoby sme vytrhli generálov z bojiska a prinútili ich namiesto toho štrikovať – týchto „hrdinov“ paralyzovali ťažkosti a netušia, čo majú robiť.

Ten najväčší aspekt Božích požiadaviek na ľudstvo je práve tým aspektom, v rámci ktorého budú satanove útoky na ľudstvo najkrutejšie, a na základe toho sa náležite odhalia stavy všetkých ľudí. „Ktorí z vás, čo predo Mnou stojíte, by ste boli takí čistí ako čerstvo napadaný sneh a nepoškvrnení ako nefrit?“ Všetci ľudia sa Bohu stále líškajú a všeličo pred Ním skrývajú; stále realizujú svoje vlastné jedinečné plány. Svoje srdcia nevložili úplne do Božích rúk, aby Ho uspokojili, no i napriek tomu chcú vďaka svojmu nadšenému správaniu získať Jeho odmeny. Keď si ľudia vychutnávajú lahodné jedlo, odsúvajú Boha bokom a nechávajú ho stáť a čakať obďaleč, kým bude „na rade“; keď ľudia stoja pred zrkadlom v krásnych šatách a tešia sa zo svojej krásy, hlboko vo svojich srdciach neuspokojujú Boha. Keď majú postavenie a luxusné zábavky, uvelebili sa na vrchole svojej prestíže a začínajú si ju vychutnávať, no v dôsledku Božieho povýšenia sa nepokorujú. Namiesto toho stoja na svojich vysokých pozíciách, z úst im vychádzajú povýšenecké slová a Božej prítomnosti nevenujú žiadnu pozornosť ani sa neusilujú spoznať Božiu vzácnosť. Keď majú ľudia vo svojich srdciach nejakú modlu alebo keď sa ich sŕdc zmocnil niekto iný, znamená to, že už popreli Božiu prítomnosť, akoby bol Boh v ich srdciach iba votrelcom. Desia sa toho, že im Boh ukradne lásku iných ľudí voči nim a potom sa budú cítiť osamelí. Pôvodným Božím úmyslom bolo, aby nič pozemské nespôsobilo, že Ho ľudia budú ignorovať. Aj napriek tomu, že medzi ľuďmi môže existovať láska, Boha nemožno z tejto „lásky“ vyhnať. Všetky pozemské veci sú prázdne – dokonca aj city medzi ľuďmi, ktoré nevidíme ani sa ich nemôžeme dotknúť. Bez Božej existencie by sa všetky stvorenia navrátili k ničote. Všetci ľudia majú na zemi svoje milované veci, ale nikto nikdy ako milovanú vec neuznal práve Božie slová. To predstavuje mieru, do akej ľudia chápu Jeho slová. Aj keď sú Jeho slová drsné, nikoho nerania, pretože ľudia im naozaj nevenujú pozornosť; skôr ich len pozorujú, ako napríklad kvet. K Jeho slovám nepristupujú ako k ovociu, ktoré by mohli sami ochutnať, preto nepoznajú podstatu Božích slov. „Ak by ľudské bytosti naozaj zazreli ostrosť Môjho meča, hnali by sa ako potkany do svojich nôr.“ Každý v stave normálneho človeka by bol po prečítaní si Božích slov udivený, celkom zahanbený a nedokázal by sa nikomu pozrieť do očí. Dnes sú však ľudia pravým opakom – Božie slová používajú ako zbraň, ktorou uštedrujú údery ostatným. Naozaj nepoznajú žiadnu hanbu!

Božie výroky nás priviedli do tohto stavu bytia: „Nielenže sa v kráľovstve z Mojich úst rinú výroky, ale aj Moje nohy slávnostne kráčajú po celom šírom kraji.“ Vo vojne medzi Bohom a satanom na každom kroku vyhráva Boh. Vo veľkom rozširuje svoje dielo naprieč celým vesmírom a dalo by sa povedať, že všade sú Jeho stopy a znaky Jeho víťazstva. Satan vo svojich plánoch dúfa, že zničí Božie riadenie rozdrobením krajín, no Boh využil toto rozštiepenie na opätovnú organizáciu celého vesmíru – nie však na to, aby ho zničil. Boh každý deň koná niečo nové, ale ľudia si to nevšímajú. Vôbec nevenujú pozornosť dynamike duchovného sveta, preto nedokážu vidieť nové Božie dielo. „Vo vesmíre sa v žiare Mojej slávy všetko leskne novotou, pričom ide o potešujúci aspekt, ktorý uchvacuje zmysly a pozdvihuje ľudského ducha, akoby to teraz jestvovalo v nebi za hranicou nebies, ako v ľudských predstavách, bez satanovho obťažovania a útokov zo strany vonkajších nepriateľov.“ Predpovedá to radostný obraz Kristovho kráľovstva na zemi a oboznamuje tiež ľudstvo so situáciou tretieho neba: jestvujú tam len tie sväté veci, ktoré patria Bohu, bez útokov satanových síl. Najdôležitejšie však je umožniť ľuďom vidieť okolnosti pozemského diela samého Boha: nebo je novým nebom a následne sa rovnako obnoví aj zem. Ide totiž o život pod Božím vedením, všetci ľudia sú nesmierne šťastní. V ich povedomí je satan „väzňom“ ľudstva a v dôsledku jeho existencie nie sú vôbec plachí ani bojazliví. Vďaka priamym príkazom a vedeniu zo strany božstva vyšli satanove plány nazmar, pričom to dokonca stačí aj na preukázanie toho, že satan už neexistuje, lebo Božie dielo ho vymazalo z povrchu zemského. Práve preto sa hovorí, že všetko „jestvovalo v nebi za hranicou nebies“. Keď Boh povedal, že „nikdy nedošlo k žiadnemu vyrušeniu ani rozdeleniu vesmíru“, mal na mysli stav duchovného sveta. To je dôkaz toho, že Boh víťazí nad satanom, a je to tiež znak konečného Božieho víťazstva. Nikto nedokáže zmeniť ani poznať Boží názor. Aj keď ľudia čítali a dôkladne preskúmali Božie slová, stále nedokážu vyjadriť ich podstatu. Boh napríklad povedal: „V letku skáčem ponad hviezdy a keď slnko vymrští svoje lúče, odnímem ich teplo a zo svojich rúk zošlem obrovské prívaly snehových vločiek veľkých ako husie perá. Keď však zmením názor, všetok sneh sa roztopí a premení sa na rieku. Razom všade pod nebesami vyraší jar a smaragdová zeleň premení celú pozemskú krajinu.“ Aj keď si ľudia dokážu tieto slová v duchu predstaviť, Boží úmysel nie je taký jednoduchý. Keď je každý pod nebom ako vo sne, Boh vysloví slová spásy a prebudí tak ľudské srdcia. Keďže ich však postihujú najrôznejšie pohromy, cítia pochmúrnosť sveta, a tak všetci vyhľadávajú smrť a žijú v mrazivých, ľadových jaskyniach. Sú premrznutí v dôsledku obrovských chladných snehových búrok, a to až do takej miery, že pre nedostatok tepla na zemi nedokážu prežiť. Práve pre ľudskú skazenosť sa navzájom čoraz krutejšie zabíjajú. A väčšinu ľudí v cirkvi zhltne veľký červený drak. Po všetkých skúškach budú satanove vyrušenia odstránené. Celý svet tak uprostred premien premkne jar, na zemi sa rozhostí teplo a svet bude plný energie. To sú všetky kroky celého plánu riadenia. „Noc“, o ktorej hovoril Boh, sa vzťahuje na čas, keď satanove šialenstvo dosiahne svoj vrchol, čo sa udeje počas noci. Nedeje sa to práve teraz? Aj keď všetci ľudia prežijú pod vedením Božieho svetla, musia podstúpiť biedu nočnej temnoty. Ak sa nedokážu vymaniť zo satanových pút, budú žiť večne uprostred tmavej noci. Pozrite sa na pozemské krajiny: vzhľadom na kroky Božieho diela, pozemské krajiny „pobehujú dokola“ a každá „hľadá svoj vlastný vhodný konečný osud“. Keďže Boží deň ešte nenadišiel, všetko na zemi zostáva v stave mútneho nepokoja. Keď sa Boh otvorene zjaví celému vesmíru, Jeho sláva naplní vrch Sion a všetko bude usporiadané a uhladené, pretože to usporiadajú Jeho ruky. Božie slová neprehovárajú len k dnešku, ale predpovedajú aj zajtrajšok. Dnešok je základom zajtrajška, takže v dnešnej podobe nemôže nik úplne pochopiť Božie výroky. Až keď sa Jeho slová celkom naplnia, ľudia im budú môcť porozumieť v ich celistvosti.

Boží Duch napĺňa celý vesmírny priestor, no pôsobí aj vo všetkých ľuďoch. V srdciach ľudí je to tak, akoby bola Božia postava všade a každé miesto obsahovalo dielo Jeho Ducha. Cieľom Božieho zjavenia sa v tele je v podstate podmanenie si týchto satanových vzorov a napokon ich získanie. Kým Duch pôsobí v tele, na premene týchto ľudí s telom aj spolupracuje. Dalo by sa povedať, že Božie skutky sa tiahnu naprieč celým svetom a že Jeho Duch napĺňa celý vesmír no vzhľadom na kroky Jeho diela tí, čo konajú zlo, neboli potrestaní, zatiaľ čo tí, čo konajú dobro, neboli odmenení. Jeho skutky tak neocenili všetci ľudia na zemi. Je nad všetkými vecami a tiež v nich. Okrem toho je medzi všetkými ľuďmi. To stačí na preukázanie toho, že Boh skutočne existuje. Keďže sa všetkým ľuďom otvorene nezjavil, vytvorili si mylné predstavy typu: „Čo sa týka ľudstva, zdanlivo naozaj existujem, no zároveň tiež zdanlivo neexistujem.“ Zo všetkých tých, čo teraz veria v Boha, nie je nik vyslovene a neochvejne presvedčený, že Boh naozaj existuje; všetci z troch častí pochybujú a z dvoch veria. Tak vyzerá dnešné ľudstvo. V súčasnosti sú všetci ľudia v nasledujúcej situácii: veria, že Boh existuje, ale nevideli Ho; alebo neveria, že Boh existuje, no majú mnoho problémov, ktoré ľudstvo nedokáže vyriešiť. Zdá sa, že sa vždy v niečom zamotajú a nedokážu z toho nájsť východisko. Zdá sa, že aj keď veria v Boha, stále sú ich pocity trochu zahmlené. Ak však neveria, boja sa, že v prípade Jeho existencie utrpia stratu. V tom spočíva ich nevyhranenosť.

„Kto obetuje pre Moje meno, pre Môjho Ducha a pre celý Môj plán riadenia všetku svoju silu?“ Boh tiež povedal: „Dnes, keď je kráľovstvo v ľudskom svete, nastal čas na Môj osobný príchod medzi ľudí. Vari by si niekto trúfol nebojácne vstúpiť na bojisko v Mojom mene?“ Toto je cieľom Božích slov: ak by Boh v tele nekonal svoje božské dielo priamo alebo ak by sa nevtelil a namiesto toho by pôsobil cez služobníkov, nikdy by si nedokázal podmaniť veľkého červeného draka ani by medzi ľuďmi nevládol ako kráľ. Ľudstvo by v skutočnosti nebolo schopné spoznať samého Boha, takže by stále vládol satan. Preto musí túto etapu diela vykonať Boh osobne prostredníctvom vtelenia sa. Ak by sa telo zmenilo, táto etapa plánu by sa nikdy nemohla dokončiť, pretože iné telo by sa vyznačovalo iným významom a iným jadrom. Ľudia môžu len pochopiť tieto vety ako slová a učenia, pretože Boh ide až ku koreňu veci. Boh povedal: „V konečnom dôsledku však nik nechápe, či ide o pôsobenie Ducha alebo funkciu tela. Bol by potrebný celý život na to, aby ľudia túto jednu vec zakúsili do hĺbky.“ Ľudí kazí satan už tak mnoho rokov a už dávno si prestali uvedomovať duchovné záležitosti. Preto je hoci len jedna veta z Božích slov ako pastva pre ľudské oči. Vzhľadom na vzdialenosť medzi Duchom a duchmi všetci tí, čo veria v Boha, po Ňom v určitom zmysle túžia a všetci z nich sú ochotní priblížiť sa k Nemu a vyliať Mu svoje srdcia. Nemajú však odvahu, aby s Ním nadviazali kontakt a namiesto toho len zostávajú v úžase. Taká je príťažlivá moc Ducha. Keďže Boh je Bohom, ktorého majú ľudia milovať, a je v Ňom nekonečne veľa prvkov, ktoré môžu milovať, každý Ho miluje a každý sa Mu chce zveriť. Skutočnosť je taká, že každý vo svojom srdci voči Bohu prechováva lásku – to len satanove vyrušenia nedovolili otupeným, prostoduchým a úbohým ľuďom spoznať Boha. Preto Boh hovoril o pravých pocitoch ľudí voči Nemu: „V najvnútornejších zákutiach svojich sŕdc Mnou ľudia nikdy neopovrhovali; skôr ku Mne v hĺbke svojho ducha prilipli. … Moja realita ľudí mätie, sú z nej ohromení a popletení, no i napriek tomu sú ochotní ju prijať.“ Tak to naozaj vyzerá v hĺbke sŕdc tých, čo veria v Boha. Keď ľudia skutočne spoznajú Boha, ich postoj k Nemu sa prirodzene zmení a vďaka úlohe svojho ducha Ho môžu nahlas z hĺbky srdca velebiť. Boh sa nachádza v hĺbke ducha všetkých ľudí, no pre satanovu skazenosť si ľudia splietli Boha so satanom. Dnešné Božie dielo sa začína práve týmto problémom, pričom v duchovnom svete je hlavným predmetom zápasu od začiatku do konca.