Ľudia z Božích slov nikdy nič nepochopili. Len si ich povrchne „cenia“, no nechápu ich pravý význam. Takže aj keď má väčšina ľudí rada Božie výroky, Boh upozorňuje na to, že si ich v skutočnosti nectia. Je to preto, lebo z Božieho pohľadu sú Božie slová síce pokladom, ľudia však neokúsili ich pravú sladkosť. Myslia si, že môžu „uhasiť svoj smäd myšlienkami na slivky“ a ukojiť tak svoje nenásytné srdcia. Boží Duch nielenže koná medzi všetkými ľuďmi, ale je im tiež, prirodzene, udelené osvietenie z Božieho slova; ide len o to, že príliš nedbajú na to, aby dokázali skutočne oceniť jeho podstatu. Ľudia práve teraz myslia na vek, v ktorom sa naplno uskutočňuje kráľovstvo, no v podstate je to inak. Aj keď sa Božie proroctvo už uskutočnilo, skutočné kráľovstvo ešte na zem celkom neprišlo. Práve naopak, so zmenami ľudstva, s napredovaním diela a príchodom bleskov z východu – teda prehlbovaním Božieho slova – sa kráľovstvo začne na zemi pomaly uskutočňovať a postupne, no úplne, zostúpi na tento svet. Proces príchodu kráľovstva je zároveň procesom božského diela na zemi. Boh v celom vesmíre medzičasom začal dielo, ktoré sa nevykonalo ani v jednom veku v dejinách: začal znovu usporadúvať zem v jej celistvosti. V celom vesmíre sa napríklad chystajú obrovské zmeny vrátane zmien v izraelskom štáte, štátneho prevratu v Spojených štátoch amerických, zmien v Egypte a Sovietskom zväze a zvrhnutia Číny. Keď sa celý vesmír utíši a vráti do normálu, Božie dielo na zemi bude dokončené; práve vtedy príde kráľovstvo na zem. To je pravý význam slov: „Keď budú všetky národy sveta rozvrátené, práve vtedy sa ustanoví a sformuje Moje kráľovstvo, ako aj vtedy, keď sa premením a obrátim, aby som čelil celému vesmíru.“ Boh pred ľuďmi nič neskrýva; neprestajne im hovorí o celej svojej hojnosti – oni však aj tak nedokážu pochopiť, čo tým myslí, a Jeho slová skrátka prijímajú ako blázni. V tejto etape diela ľudia spoznali nepochopiteľnosť Boha a okrem toho teraz dokážu oceniť náročnosť úlohy, ktorá spočíva v Jeho pochopení. Preto nadobudli pocit, že veriť v Boha je v súčasnosti to najťažšie, niečo ako učiť prasa spievať. Sú celkom bezmocní, rovnako ako myši v pasci. V skutočnosti bez ohľadu na to, aký je človek mocný alebo aké majstrovské sú jeho zručnosti, alebo či má neobmedzené schopnosti, pokiaľ ide o Božie slovo, takéto veci nič neznamenajú. Akoby bolo ľudstvo v Božích očiach iba kopou spáleného papierového popola – bez akejkoľvek hodnoty, nieto ešte úžitku. To je dokonalá ilustrácia pravého významu slov: „Stával som sa z ich pohľadu čoraz viac skrytým a čoraz viac nepochopiteľným.“ Z toho je jasné, že Božie dielo nasleduje prirodzený vývoj a uskutočňuje sa podľa toho, čo dokážu prijať ľudské zmyslové orgány. Keď je ľudská prirodzenosť pevná a neochvejná, slová vyslovené Bohom úplne zodpovedajú ľudským predstavám a tieto predstavy sa javia takmer v harmónii s Bohom, bez najmenšieho rozdielu. Vďaka tomu si ľudia do určitej miery uvedomujú „Božiu realitu“, to však nie je Jeho hlavným cieľom. Skôr než Boh formálne začne svoje pravé dielo na zemi, umožňuje ľuďom, aby sa ustálili. Preto si počas tohto začiatku, ktorý je pre nich taký mätúci, uvedomujú, že ich predošlé predstavy boli nesprávne a že Boh a ľudia sa navzájom líšia ako nebo a zem a nie sú vôbec rovnakí. Keďže Božie slová sa už nedajú hodnotiť na základe ľudských predstáv, ľudia začali okamžite nazerať na Boha v novom svetle; v dôsledku toho sú pri pohľade na Neho užasnutí, akoby bol praktický Boh rovnako nedosiahnuteľný ako neviditeľný a nedotknuteľný Boh a akoby telo vteleného Boha bolo len vonkajšou škrupinou, ktorá neobsahuje Jeho podstatu. Aj keď je vtelením Ducha, kedykoľvek môže prevziať duchovnú podobu a odletieť; ľudia preto začali byť do istej miery obozretní. Pri zmienke o Bohu Ho odievajú do svojich predstáv a tvrdia, že sa môže presúvať na oblakoch a hmle, kráčať po vode a náhle sa zjavovať a miznúť pred ľuďmi. Iní majú ešte opisnejšie vysvetlenia. V dôsledku ľudskej nevedomosti a nedostatočného chápania Boh povedal: „Keď sa domnievajú, že sa Mi vzopreli alebo porušili Moje správne ustanovenia, stále privieram oči.“

Boh odhaľuje škaredú ľudskú tvár a vnútorný ľudský svet spoľahlivo presne a nikdy sa ani trochu nemýli. Dokonca by sa dalo povedať, že sa ani raz nedopustí žiadnej chyby. Tento dôkaz ľudí úplne presvedčí. Vďaka princípu, ktorý stojí za Božím dielom, zanechávajú mnohé Božie slová a skutky dojem, ktorý nemožno vymazať. Zdá sa, že ľudia Ho preto začínajú ešte hlbšie chápať, akoby v Ňom objavili čosi vzácnejšie. „V ich spomienkach som buď Boh, ktorý ľuďom preukazuje milosrdenstvo, namiesto toho, aby ich napomínal, alebo som samotný Boh, ktorý to, čo hovorí, nemyslí vážne. To všetko sú predstavy, ktoré sa zrodili z ľudského myslenia a nezodpovedajú faktom.“ Aj keď ľudia nikdy neprikladali dôležitosť pravej Božej tvári, „vedľajšiu stránku Jeho povahy“ poznajú ako svoje dlane; neustále hľadajú diery v Božích slovách a činoch. Je to preto, že vždy s obľubou venujú pozornosť negatívnym veciam a ignorujú tie pozitívne, pričom na Božie skutky hľadia iba zvrchu. Čím viac Boh hovorí, že sa pokorne ukrýva vo svojom príbytku, tým vyššie nároky na Neho ľudia kladú. Vravia: „Ak vtelený Boh sleduje každý ľudský čin a zažíva ľudský život, prečo väčšinou nepozná našu aktuálnu situáciu? Znamená to, že Boh je naozaj skrytý?“ Aj keď Boh pozerá hlboko do ľudského srdca, stále koná podľa skutočných podmienok ľudstva, pričom nie je ani hmlistý, ani nadprirodzený. Aby sa ľudstvo úplne zbavilo svojej starej povahy, Boh sa zo všetkých síl snaží prehovárať z rôznych uhlov pohľadu, odkrývať pravú ľudskú prirodzenosť a vynášať rozsudky týkajúce sa ľudskej neposlušnosti, pričom v jednej chvíli tvrdí, že sa bude zaoberať každým, a krátko nato oznamuje, že zachráni skupinu ľudí. Buď na ľudí kladie požiadavky, alebo ich varuje. Striedavo rozpitváva ich vnútro a lieči ich. Pod vedením Božích slov teda ľudia akoby precestovali všetky kúty zeme a vstúpili do záhrady hojnosti, kde každý kvet bojuje o to, aby bol najkrajší. Nech Boh povie čokoľvek, ľudstvo vstúpi do Jeho slova, akoby bol magnetom, ktorý k sebe pritiahne všetko s obsahom železa. Zdá sa, že po prečítaní slov: „Ľudia na Mňa neberú ohľad, preto ich neberiem vážne ani Ja. Nevenujú Mi žiadnu pozornosť, takže ani Ja na nich nemusím viac vykonávať svoje dielo. Nie je to to najlepšie z oboch svetov?“ sa celý Boží ľud znova nechá uvrhnúť do bezodnej jamy alebo bude opäť zasiahnutý jeho životne dôležitý bod, čo ho úplne vydesí. Tak znova vstúpi do metódy. Obzvlášť ho popletú tieto slová: „Ak nie ste schopní plniť svoje povinnosti ako členovia Môjho ľudu v kráľovstve, potom vás budem nenávidieť a zavrhnem vás!“ Ľudia sa väčšinou cítia takí zranení, až ich to rozplače a pomyslia si: „Z bezodnej jamy som vyliezal len ťažko, takže keby som do nej znova spadol, nemal by som žiadnu nádej. V ľudskom svete som nič nezískal a v živote som zažil všelijaké ťažkosti a strasti. Odkedy som sa dal na vieru, opustili ma blízki, prenasledovala ma rodina a ohovárali ma iní ľudia v spoločnosti a neužil som si žiadne svetské šťastie. Ak znova spadnem do bezodnej jamy, nebude môj život ešte márnejší?“ (Čím väčšmi sa nad tým človek zamýšľa, tým je smutnejší.) „Celú svoju nádej som zveril do Božích rúk. Ak ma opustí, môžem hneď v tej chvíli zomrieť… Všetko predurčil Boh, takže teraz sa môžem usilovať len o lásku k Bohu; všetko ostatné je vedľajšie. Prečo je to môj osud?“ Čím viac ľudí takto zmýšľa, tým viac sa približujú k Božej norme a k cieľu Jeho slov. Takto sa dosahuje cieľ Jeho slov. Keď ľudia uzrú Božie slová, v ich vnútri sa rozpúta ideologický boj. Jediné, čo im zostáva, je podriadiť sa tomu, čo im nadelí osud, a tak dosiahnuť Boží cieľ. Čím drsnejšie sú Božie slová, tým zložitejší je v dôsledku toho ľudský vnútorný svet. Je to ako dotýkať sa rany; čím silnejšie ju stískame, tým viac bolí, a to až tak, že sa ľudia vznášajú medzi životom a smrťou a môžu dokonca prestať veriť v prežitie. Takže iba vtedy, keď ľudia najviac trpia a sú až po uši ponorení do beznádeje, môžu odovzdať svoje pravé srdce Bohu. Ľudská prirodzenosť je taká, že ak ľuďom zostane čo i len kúsoček nádeje, nepožiadajú Boha o pomoc, ale namiesto toho si osvoja sebestačné metódy na prirodzené prežitie. Je to preto, lebo ľudská prirodzenosť je samospravodlivá a ľudia majú tendenciu hľadieť na všetkých ostatných zvrchu. Preto Boh riekol: „Ani jedna ľudská bytosť Ma však nedokázala milovať aj vtedy, keď sa nachádzala v stave pohodlia. Ani jeden človek Mi v čase pokoja a šťastia nepodal ruku, aby som sa mohol podieľať na jeho radosti.“ To je vskutku neuspokojivé; Boh stvoril ľudstvo, no po príchode do ľudského sveta sa Mu ľudia snažia vzdorovať a vyháňajú Ho zo svojho územia, akoby bol len nejakou sirotou, ktorá blúdi svetom, alebo svetským človekom bez domovskej krajiny. Nik sa necíti byť k Bohu pripútaný, nik Ho naozaj nemiluje a nik nikdy neuvítal Jeho príchod. Namiesto toho pri pohľade na Boží príchod mraky v okamihu zahalia radostné tváre ľudí do tieňa, akoby sa blížila náhla búrka, akoby Boh mohol odňať šťastie ich rodinám alebo akoby ich Boh nikdy nepožehnal, ba naopak, vždy im priniesol iba nešťastie. Boh teda nie je v ľudských mysliach darom, ale skôr niekým, kto ľudí stále preklína. Preto na Neho neberú ohľad a nevítajú Ho; vždy sa k Nemu správajú chladne – a tak to bolo odjakživa. Keďže ľudia prechovávajú tieto pocity vo svojich srdciach, Boh hovorí, že ľudstvo je nerozumné a nemorálne a že dokonca ani city, ktoré sú ľuďom údajne vlastné, sa u nich nedajú vnímať. Ľudia neprihliadajú na Božie city, ale namiesto toho pri zaobchádzaní s Bohom používajú takzvanú „spravodlivosť“. Takíto sú už mnoho rokov, preto Boh povedal, že ich povahy sa nezmenili. To značí, že nemajú viac podstaty ako hrsť peria. Dalo by sa povedať, že ľudia sú bezcenní úbožiaci, lebo si nevážia sami seba. Ak nemilujú ani sami seba a namiesto toho po sebe šliapu, nepoukazuje to na ich zbytočnosť? Ľudstvo je ako zhýralá žena, ktorá sa zahráva sama so sebou a ochotne sa necháva inými znásilňovať. Ľudia si aj napriek tomu stále neuvedomujú, akí sú prízemní. Nachádzajú pôžitok v tom, že pracujú pre iných alebo sa rozprávajú s inými, pričom sa im podriaďujú; nie je práve toto špinavosť ľudstva? Aj keď som nezakúsil život medzi ľuďmi a nezažil som skutočný ľudský život, veľmi jasne som pochopil každý krok, každý čin, každé slovo a každý skutok, ktorý ľudia vykonajú. Dokonca som schopný ukázať ľuďom ich najhlbšiu hanbu, po čom sa už neodvážia odhaliť svoju zákernosť či dať voľný priechod svojej žiadostivosti. Už sa neodvážia odhaliť svoj vlastný škaredý stav – ako slimáky, ktoré sa stiahnu do svojich ulít. Keďže ľudia nepoznajú sami seba, ich najväčšia chyba spočíva v tom, že ochotne pred inými vystavujú na obdiv svoj pôvab a predvádzajú svoje škaredé tváre; práve to na nich Boh najviac nenávidí. Je to preto, lebo vzťahy medzi ľuďmi nie sú normálne. Panuje medzi nimi nedostatok normálnych medziľudských vzťahov, ani nehovoriac o normálnych vzťahoch medzi nimi a Bohom. Boh toho povedal naozaj veľa a Jeho hlavným cieľom pritom bolo zabrať miesto v ľudských srdciach, aby sa ľudia mohli zbaviť všetkých modiel, ktoré sa tam usadili. Boh tak môže prevziať moc nad celým ľudstvom a dosiahnuť cieľ svojej existencie na zemi.