Ľudia sú v Božích očiach ako zvieratá vo zvieracom svete. Bojujú proti sebe, zabíjajú sa a udržiavajú medzi sebou neobvyklé vzťahy. V Božích očiach sú tiež ako opice, ktoré proti sebe spriadajú intrigy bez ohľadu na vek alebo pohlavie. Samotné ľudské konanie a prejavy ešte nikdy neboli v súlade s Božou vôľou. Čas, keď si Boh zakrýva tvár, nastáva práve vtedy, keď ľudia na celom svete podstupujú skúšku. Všetci ľudia stenajú od bolesti, všetci žijú pod hrozbou katastrofy a nikto nikdy neunikol Božiemu súdu. Boh sa v skutočnosti stal telom najmä preto, aby súdil človeka a odsúdil ho v Jeho tele. V Božej mysli je už dávno rozhodnuté, kto bude v súlade so svojou podstatou spasený či zničený, a počas konečnej etapy sa to postupne ozrejmí. Plynutím dní a mesiacov sa ľudia menia a odhaľuje sa ich pôvodná podoba. Keď vajce pukne, ukáže sa, či je v ňom sliepka alebo kačka. Práve s jeho puknutím sa skončia katastrofy na zemi. Z toho vyplýva, že aby sme zistili, či je vo vnútri „sliepka“ alebo „kačka“, „vajce“ sa musí rozbitím otvoriť. To je plán v Božom srdci, ktorý sa musí uskutočniť.

„Úbohé, poľutovaniahodné ľudstvo! Prečo Ma človek miluje, ale nie je schopný nasledovať úmysly Môjho Ducha?“ Pre tento ľudský stav musí človek podstúpiť orezávanie, aby uspokojil Božiu vôľu. A v dôsledku Božieho odporu voči ľudstvu Boh veľakrát vyhlásil: „Ó, vzbúrenci celého ľudského pokolenia! Musia byť rozdrvení pod Mojimi nohami, musia zmiznúť uprostred Môjho napomínania a v deň, keď sa Môj veľký počin zavŕši, musia byť vyhnaní spomedzi ľudí, aby celé ľudstvo spoznalo ich škaredú tvár.“ Boh prehovára k celému ľudstvu v tele aj k satanovi v duchovnej sfére, ktorý sa rozprestiera nad celým vesmírom. To je Božia vôľa a práve to sa má dosiahnuť v rámci Božieho šesťtisícročného plánu.

Boh je v skutočnosti nanajvýš normálny a niektoré veci možno vykonať iba vtedy, ak ich vykoná osobne a uvidí na vlastné oči. Nie je to tak, ako si ľudia predstavujú, Boh len tak nepolihuje, zatiaľ čo sa všetko deje podľa Jeho priania. Je to dôsledok satanovho vyrušenia v ľuďoch, pre ktoré ľudia nemajú jasnú predstavu o pravej Božej tvári. Samotný Boh sa počas konečného veku stal telom, aby človeku otvorene zjavil svoju praktickosť bez toho, aby niečo skrýval. Niektoré opisy Božej povahy sú obyčajným zveličením, napríklad tvrdenie, že Boh môže zničiť svet jediným slovom či nepatrnou myšlienkou. Preto si väčšina ľudí kladie napríklad túto otázku: Ako môže byť Boh všemohúci, keď nedokáže zhltnúť satana v jedinom súste? Tieto slová sú absurdné a ukazujú, že ľudia stále nepoznajú Boha. Na to, aby zničil svojich nepriateľov, je nutný určitý proces. I tak je však pravdou, že zakaždým zvíťazí: svojich nepriateľov napokon porazí. Rovnako ako keď silná krajina porazí slabú, víťazstvo musí dosiahnuť sama, krok za krokom, niekedy s použitím sily, inokedy s použitím strategického plánovania. Je potrebný určitý proces, nedá sa však tvrdiť, že slabá krajina sa vzdá bez boja len preto, že je oveľa slabšia ako silná krajina, ktorá má jadrové zbrane novej generácie. To je absurdný argument. Možno povedať, že silná krajina iste vyhrá a slabá krajina iste prehrá, no o silnej krajine možno tvrdiť, že má väčšiu silu, len keď sama napadne slabú krajinu. Boh teda odjakživa tvrdil, že človek Ho nepozná. Sú teda vyššie uvedené slová jednou stránkou toho, prečo človek nepozná Boha? Sú to ľudské predstavy? Prečo Boh žiada iba to, aby človek poznal Jeho praktickosť, a tak sa osobne stal telom? Preto väčšina ľudí zbožne uctievala Nebo, aj keď: „Nebo nikdy nebolo ani trochu ovplyvnené konaním človeka, a keby Moje zaobchádzanie s človekom vychádzalo z každého jeho činu, potom by celé ľudstvo žilo len v Mojom napomínaní.“

Boh vidí až do ľudskej podstaty. V Božích výrokoch sa javí, že človek tak „vytrápil“ Boha, že ten už nemá záujem venovať mu ďalšiu pozornosť a nevkladá doňho už ani trochu nádeje; zdá sa, že človeka nemožno spasiť. „Videl som mnoho ľudí, ktorým po lícach tiekli slzy, a videl som mnoho ľudí, ktorí obetovali svoje srdce výmenou za Moje bohatstvo. Napriek tejto ‚zbožnosti‘ som človeku nikdy nedal neobmedzene všetko len pre jeho náhle nutkanie, pretože človek nikdy nebol ochotný oddať sa Mi s radosťou.“ Keď Boh odhaľuje ľudskú prirodzenosť, človek sa za seba hanbí, no je to len povrchné poznanie a nedokáže naozaj poznať svoju prirodzenosť v Božích slovách; väčšina ľudí teda nechápe Božiu vôľu, nevie nájsť v Božích slovách cestu pre svoj život, a tak čím sú ľudia hlúpejší, tým viac sa im Boh vysmieva. Takto nevedome vstupujú do úlohy ohavnosti – a následne spoznávajú samých seba, zatiaľ čo ich bodá „jemný meč“. Zdá sa, že Božie slová velebia ľudské skutky a podporujú ich – ľudia však majú stále pocit, že ich Boh zosmiešňuje. Keď čítajú Božie slová, z času na čas im šklbne svalmi tváre, akoby dostali kŕč. Majú nečisté svedomie a práve preto zažívajú mimovoľné zášklby. Pociťujú takú bolesť, pri ktorej sa im žiada smiať sa, no nejde im to – nemôžu ani plakať, lebo groteskné ľudské spôsoby sa im prehrávajú na „videorekordéri“ na diaľkové ovládanie, nemôžu ho však vypnúť, môžu iba vydržať. Aj keď sa na všetkých stretnutiach spolupracovníkov káže „zameriavať sa na Božie slová“, kto nepozná prirodzenosť potomkov veľkého červeného draka? Tvárou v tvár sú poslušní ako baránky, keď sa im však obrátite chrbtom, sú divokí ako vlci, o čom svedčia tieto Božie slová: „Mnohí Ma skutočne milujú, keď im dávam svoje slová, ale v duchu si ich nevážia, namiesto toho ich nerozvážne používajú, akoby boli verejným majetkom a hádžu ich tam, odkiaľ prišli, kedykoľvek sa im zachce.“ Prečo Boh vždy odhaľoval človeka? Ukazuje to, že stará prirodzenosť človeka bola odjakživa neochvejná. Rovnako ako hora Tchaj, hrdo prebýva v srdciach stoviek miliónov ľudí, príde však deň, keď Jü Kung^[a] túto horu presunie; to je Boží plán. V Božích výrokoch niet okamihu, keď by Boh nekládol na človeka požiadavky, nevaroval ho alebo nepoukazoval na ľudskú prirodzenosť, ktorá sa prejavuje v jeho živote: „Keď je človek odo Mňa vzdialený a skúša Ma, skrývam sa pred ním medzi oblakmi. V dôsledku toho nie je schopný nájsť po Mne ani stopu a žije len v područí zlých, pričom robí všetko, čo žiadajú.“ V skutočnosti sa ľuďom len zriedka naskytá možnosť žiť v Božej prítomnosti, lebo veľmi netúžia po hľadaní; a tak, aj keď väčšina ľudí miluje Boha, žijú v područí Zlého a ten riadi celé ich konanie. Keby ľudia naozaj žili v Božom svetle a hľadali Boha v každej chvíli každého dňa, nemusel by takto hovoriť, však? Keď ľudia odložia texty, spolu s knihou okamžite odložia bokom aj Boha. Zapodievajú sa teda vlastnými záležitosťami a Boh sa im následne vytráca zo srdca. Keď však knihu opäť vezmú do ruky, zrazu im svitne, že Ho zatlačili do úzadia svojej mysle. Tak vyzerá život človeka „bez pamäti“. Čím viac Boh hovorí, tým vyššie sú Jeho slová. Keď dosiahnu vrchol, celé dielo je dokončené a následne Boh prestane vyslovovať svoje výroky. Princíp Božieho konania spočíva v tom, že Boh svoje dielo ukončí, keď dosiahne vrchol; keď sa tak stane, nebude pokračovať v diele, ale náhle prestane konať. Nikdy nevykonáva dielo, ktoré je nepotrebné.

Poznámky pod čiarou:

a. Jü Kung, známy aj ako „starec Jü“, je legendárnou postavou čínskeho folklóru. Príbeh o Jü Kungovi, ktorý ničí hory, symbolizuje vytrvalosť zoči-voči zdanlivo nemožnej úlohe.