Boh stvoril celé ľudstvo a vedie ho až dodnes. Pozná teda všetko, čo sa deje medzi ľuďmi: pozná horkosť a chápe sladkosť v ľudskom svete, a tak každý deň opisuje životné podmienky celého ľudstva. Okrem toho sa zaoberá aj jeho slabosťou a skazenosťou. Božia vôľa nespočíva v tom, aby bolo celé ľudstvo uvrhnuté do bezodnej jamy, ani v tom, aby bolo spasené. Božie konanie sa vždy zakladá na nejakom princípe, nik však nedokáže pochopiť zákonitosti všetkého, čo Boh robí. Keď si ľudia uvedomia Boží majestát a hnev, Boh ihneď zmení tón na milosrdenstvo a lásku. Keď však ľudia spoznajú Božie milosrdenstvo a lásku, Boh okamžite zmení tón znova a Jeho slová sa jedia tak ťažko ako živé kurča. V žiadnych Božích slovách sa nikdy neopakoval začiatok a ani jedno z nich sa nikdy nevyslovilo podľa princípu včerajších výrokov; dokonca nie je rovnaký ani tón a neexistuje ani obsahové prepojenie – to všetko spôsobuje, že ľudia sú ešte zmätenejší. To je Božia múdrosť a zjavenie Božej povahy. Boh používa tón a spôsob svojej reči, aby rozptýlil ľudské predstavy, poplietol satana a obral ho o možnosť otráviť Božie skutky. Ohromnosť Božieho konania spôsobuje, že ľudská myseľ zostáva z Božích slov vykoľajená. Ľudia sotva dokážu nájsť vlastné vchodové dvere, dokonca ani nevedia, kedy majú jesť či oddychovať, a tak sa naozaj „zrieknu spánku a jedla, aby sa vydali Bohu“. Boh je však so súčasnou situáciou aj naďalej nespokojný a stále sa na človeka hnevá a núti ho, aby prejavil svoje pravé srdce. Ak by totiž Boh preukázal čo i len trochu zhovievavosti, ľudia by ihneď „poslúchli“ a stali by sa nedbanlivými. V tom spočíva prízemnosť človeka; ak sa má pohnúť, nemožno ho do toho nútiť, ale treba ho biť či ťahať. „Nikto z tých, na ktorých sa pozerám, Ma nikdy nehľadal cielene a priamo. Všetci ku Mne prichádzajú na naliehanie iných, nasledujú väčšinu a nie sú ochotní zaplatiť cenu ani venovať čas tomu, aby obohatili svoje životy.“ Taká je situácia všetkých ľudí na zemi. Bez apoštolského či vodcovského diela by sa teda všetci ľudia už dávno rozptýlili, preto v priebehu vekov nechýbali apoštoli ani proroci.

Boh v týchto výrokoch venuje zvláštnu pozornosť zhrnutiu životných podmienok celého ľudstva. Do tohto typu patria všetky takéto slová: „V živote človeka nie je ani to najmenšie teplo a chýba mu akákoľvek stopa ľudskosti alebo svetla. Vždy sa však rád oddával pôžitkom a žije život bez hodnoty, v ktorom sa ponáhľa, a napriek tomu nič nedosiahne. V okamihu je tu deň smrti a človek zomiera trpkou smrťou.“ Prečo Boh vedie ľudskú existenciu až do dnešných čias, pričom zároveň odhaľuje prázdnotu života v ľudskom svete? A prečo opisuje celý život všetkých ľudí ako „unáhlený príchod aj odchod“? Možno povedať, že všetko je Boží plán, všetko riadi Boh a v inom smere to odráža, ako Boh opovrhuje všetkým okrem života v božskej prirodzenosti. Aj keď Boh stvoril celé ľudstvo, nikdy sa naozaj netešil z jeho života, preto len umožňuje ľudskú existenciu pod skazou satana. Keď ľudstvo prejde týmto procesom, Boh ho vyhladí alebo zachráni. Človek tak získa život na zemi, ktorý nebude prázdny. To všetko zahŕňa Boží plán. V ľudskom vedomí teda stále jestvuje prianie, ktoré viedlo k tomu, že nikto s radosťou nezomiera nevinnou smrťou – jediní, ktorým sa toto prianie splní, sú ľudia posledných dní. Ľudia v súčasnosti stále žijú uprostred nezvratnej prázdnoty a stále očakávajú splnenie tohto neviditeľného priania: „Keď si rukami zakryjem tvár a zatlačím ľudí pod zem, hneď sa im ťažko dýcha a sotva sú schopní prežiť. Všetci na Mňa volajú v hrôze, že ich zničím, lebo chcú uzrieť deň, keď získam slávu.“ Taká je dnes situácia všetkých ľudí. Všetci žijú vo „vákuu“, bez „kyslíka“, čo im sťažuje dýchanie. Boh používa prianie v ľudskom vedomí na to, aby podporil prežitie celého ľudstva; ak by to tak nebolo, všetci by „opustili svoje domovy a stali sa mníchmi“. Následne by ľudstvo vymrelo a zaniklo. Človek prežil až dodnes práve vďaka prísľubu, ktorý dal Boh človeku. Taká je pravda, no človek tento zákon nikdy neobjavil, preto nevie, prečo sa ocitá „v hlbokej obave, že smrť si po neho príde druhýkrát“. Keďže sme ľudia, nik nemá odvahu naďalej žiť, nik však nikdy nemal ani odvahu zomrieť, Boh teda hovorí, že ľudia „zomierajú trpkou smrťou“. Tak vyzerá skutočná situácia medzi ľuďmi. Niektorí ľudia možno vo svojich vyhliadkach čelili nezdarom a zvažovali smrť, tieto myšlienky sa však nikdy nenaplnili; niektorí možno zvažovali smrť pre rodinné konflikty, no z obavy o svojich milovaných nedokážu naplniť svoje prianie; a niektorí možno zvažovali smrť pre zranenia v manželstve, nie sú však ochotní dokonať to. Ľudia teda zomierajú s pocitom krivdy alebo s nekonečnou ľútosťou v srdci. Také sú rôzne ľudské stavy. Pri pohľade na šíry ľudský svet ľudia v nekonečnom prúde prichádzajú a odchádzajú a aj keď cítia, že v smrti by bolo viac radosti ako v živote, ostávajú len pri slovách, pričom nikto nikdy nešiel príkladom tým, že by zomrel a vrátil sa späť povedať živým, ako si vychutnať radosť zo smrti. Ľudia sú úbožiaci hodní opovrhnutia: nemajú žiadnu hanbu ani sebaúctu a nikdy nedodržia slovo. Boh vo svojom pláne predurčil skupinu ľudí, ktorí sa budú tešiť z Jeho prísľubu; Boh teda hovorí: „Mnohé duše prežili v tele a mnohé zomreli a znovu sa narodili na zemi. A predsa žiadna z nich nikdy nemala príležitosť tešiť sa z požehnania dnešného kráľovstva.“ Všetkých, ktorí sa dnes tešia z požehnania kráľovstva, Boh predurčil už od stvorenia sveta. Zabezpečil, aby títo duchovia žili v tele počas posledných dní, pričom Boh si napokon túto skupinu ľudí získa a postará sa o to, aby boli v Siníme. Keďže duchovia týchto ľudí sú v podstate anjeli, Boh hovorí: „Vari v duchu človeka nie je ani najmenšia stopa po Mne?“ Ľudia počas života v tele nepoznajú záležitosti duchovnej oblasti. Z týchto jednoduchých slov – „človek na Mňa pozrie opatrným pohľadom“ – možno rozpoznať Božiu náladu. V týchto jednoduchých slovách je vyjadrená zložitá Božia psychológia. V Božom srdci je od čias stvorenia až dodnes stále smútok sprevádzaný hnevom a súdom, lebo ľudia na zemi nedokážu brať ohľad na Božiu vôľu, presne ako vraví Boh: „Človek je ako divoch v lese.“ Boh však tiež hovorí: „Príde deň, keď človek ku Mne pripláva zo stredu mocného oceánu, aby sa mohol tešiť zo všetkého bohatstva na zemi, a zanechá za sebou nebezpečenstvo, že ho pohltí more.“ To je naplnenie Božej vôle a dá sa opísať aj ako nevyhnutný trend, ktorý symbolizuje naplnenie Božieho diela.

Keď kráľovstvo úplne zostúpi na zem, všetci ľudia nadobudnú svoju pôvodnú podobu. Boh teda hovorí: „Jasám z vrcholu svojho trónu a žijem medzi hviezdami. Anjeli Mi núkajú nové piesne a nové tance. Už im nestekajú slzy pre ich krehkosť. Už predo Mnou nepočuť plač anjelov, nikto sa Mi už nesťažuje na utrpenie.“ To značí, že deň, v ktorom Boh získa úplnú slávu, je dňom, keď sa človek teší zo svojho odpočinku; ľudia sa už v dôsledku satanovho vyrušovania nenáhlia, svet prestane napredovať a oni nažívajú v pokoji – obnoví sa nespočetné množstvo hviezd na nebi, slnko, mesiac, hviezdy a všetky pohoria a rieky v nebi a na zemi sa zmenia. A vzhľadom na to, že sa zmenili človek aj Boh, zmenia sa aj všetky veci. To je konečný cieľ Božieho plánu riadenia a to, čo sa napokon dosiahne. Božím cieľom počas tohto prehovoru je hlavne to, aby Ho človek spoznal. Ľudia nechápu Božie správne ustanovenia. Všetko, čo Boh robí, ovláda a organizuje On sám, pričom nechce, aby sa do toho niekto miešal; ľuďom namiesto toho ukazuje, že všetko riadi On a pre človeka je to nedosiahnuteľné. Aj keď to človek vidí – alebo si to len ťažko dokáže predstaviť –, všetko ovláda jedine Boh a ten nechce, aby to poškvrnila čo i len nepatrná ľudská myšlienka. Boh určite neodpustí nikomu, kto sa na tom zúčastňuje, ani len trochu; Boh je Boh, ktorý žiarli na človeka, a zdá sa, že Boží Duch je v tomto smere zvlášť citlivý. Ak má teda niekto čo i len trochu v úmysle zasiahnuť, ihneď ho oblapia stravujúce Božie plamene a premenia ho na popol v ohni. Boh ľuďom neumožňuje svojvoľne prejaviť svoje dary, lebo všetci obdarovaní sú bez života; tieto údajné dary slúžia iba Bohu a pochádzajú od satana, Boh nimi teda obzvlášť pohŕda a je v tom neústupčivý. Božieho diela sa však často môžu zúčastňovať práve ľudia bez života. Ich účasť okrem toho zostáva neodhalená, lebo ju zakrývajú ich dary. Obdarovaní v priebehu vekov nikdy nestáli pevne, lebo sú bez života, takže nemajú silu na odpor. Boh teda hovorí: „Ak to nepoviem otvorene, človek nikdy nepríde k rozumu a nevedomky sa stane predmetom Môjho napomínania – lebo človek Ma nepozná v Mojom tele.“ Všetkých ľudí z tela a krvi vedie Boh, zároveň však žijú v satanovom zajatí. Ľudia teda medzi sebou nikdy nenadviazali normálne vzťahy, či už v dôsledku žiadostivosti, zbožňovania alebo usporiadania svojho prostredia. Takéto nenormálne vzťahy Boh neznáša zo všetkého najviac, a práve pre tieto vzťahy vychádzajú z Božích úst slová tohto typu: „Chcem živé bytosti, ktoré sú plné života, nie mŕtvoly, ktoré nasiakla smrť. A keď zasadnem k stolu kráľovstva, prikážem všetkým ľuďom na zemi, aby prijali Môj dohľad.“ Keď je Boh nad celým vesmírom, deň čo deň sleduje všetko konanie ľudí z tela a krvi a nikdy neprehliadol ani jeden ich čin. To sú Božie skutky. Preto nabádam všetkých ľudí, aby preskúmali svoje vlastné myšlienky, nápady a činy. Nežiadam ťa, aby si bol znamením hanby pre Boha, ale prejavom Božej slávy, aby si sa vo všetkých svojich skutkoch, slovách a životoch nestal terčom satanových žartov. To Boh žiada od všetkých ľudí.