Dnes sú všetci ochotní pochopiť Božiu vôľu a spoznať Božiu povahu, ale nikto nevie, prečo nie sú schopní uskutočniť to, čo chcú, prečo im ich srdce vždy vzdoruje a nemôžu dosiahnuť to, čo chcú. V dôsledku toho ich opäť raz sužuje zdrvujúce zúfalstvo, no majú aj strach. Keďže nedokážu vyjadriť tieto protichodné emócie, môžu len smutne zvesiť hlavu a neprestajne sa pýtať sami seba: „Je možné, že ma Boh neosvietil? Je možné, že ma Boh tajne opustil? Možno sa všetci ostatní cítia dobre a Boh osvietil všetkých okrem mňa. Prečo sa vždy cítim rozrušený, keď čítam Božie slová – prečo nemôžem nikdy nič pochopiť?“ Hoci sa takéto myšlienky objavujú v mysliach ľudí, nikto sa ich neodváži vyjadriť. Len sa s nimi vo vnútri naďalej trápia. V skutočnosti nikto okrem Boha nie je schopný porozumieť Jeho slovám alebo pochopiť Jeho skutočnú vôľu. Napriek tomu Boh vždy žiada, aby ľudia pochopili Jeho vôľu – nie je to ako snažiť sa prinútiť kačicu, aby si sadla na bidlo? Vari Boh nevie o ľudských slabostiach? To je bod v Božom diele, ktorému ľudia nerozumejú, a preto Boh hovorí: „Človek žije vo svetle, ale neuvedomuje si jeho vzácnosť. Nevie, čo je podstatou svetla, čo je jeho zdrojom, a navyše nevie, komu svetlo patrí.“ Podľa toho, čo človeku hovoria Božie slová a čo od neho žiadajú, nikto neprežije, pretože v ľudskom tele nie je nič, čo by prijímalo Božie slová. Teda schopnosť podriadiť sa Božím slovám, vážiť si, vyhľadávať a aplikovať Božie slová, ktoré poukazujú na stav človeka, na jeho vlastné podmienky, a tak spoznať seba samotného – to je najvyššia méta. Keď sa kráľovstvo nakoniec uskutoční, človek, ktorý žije v tele, stále nebude schopný pochopiť Božiu vôľu a stále bude potrebovať Jeho osobné vedenie. Ľudí však už jednoducho nebude vyrušovať satan a budú žiť normálnym ľudským životom. To je Boží zámer s porážkou satana, ktorý uskutočňuje najmä preto, aby obnovil pôvodnú podstatu človeka, ktorého stvoril Boh. V Božom ponímaní sa „telo“ vzťahuje na tieto skutočnosti: neschopnosť spoznať Božiu podstatu, neschopnosť nazerať do záležitostí duchovnej oblasti a tiež schopnosť dať sa skaziť satanom, ale súčasne byť vedený Božím Duchom. Toto je základom tela, ktoré stvoril Boh. Prirodzene, má tiež zabrániť chaosu v živote ľudstva, ktorý by chýbajúci poriadok spôsobil. Čím viac a ráznejšie Boh hovorí, tým viac ľudia rozumejú. Ľudia sa nevedome menia a žijú vo svetle, a tak „vďaka svetlu rastú a opustili tmu“. Toto je krásna podoba kráľovstva, „života vo svetle a vzdialenia sa od smrti“, o ktorej sa často hovorí. Keď sa na zemi uskutoční Siním – keď sa naplní kráľovstvo –, na zemi už nebude vojna, už nikdy viac nebudú hladomory, epidémie a zemetrasenia. Ľudia prestanú vyrábať zbrane, všetci budú žiť v mieri a stabilite, a medzi ľuďmi, ako aj medzi krajinami budú vládnuť normálne vzťahy. Súčasnosť sa s tým však nedá porovnať. Všetko pod nebesami je plné chaosu a v každej krajine postupne začínajú vznikať prevraty. V dôsledku Božích výrokov sa ľudia postupne menia a vnútorne sa každá krajina pomaly rozpadá. Pevné základy Babylonu sa začínajú chvieť ako hrad z piesku, a tak ako sa mení Božia vôľa, vo svete sa nepozorovane dejú obrovské zmeny a v ktorejkoľvek chvíli sa objavujú najrôznejšie znamenia, ktoré ľuďom ukazujú, že nadišiel posledný deň sveta! To je Boží plán. To sú kroky, ktoré Boh podniká, a každá krajina bude určite roztrhaná na kusy. Stará Sodoma bude zničená druhýkrát, a tak Boh hovorí: „Svet sa rúca! Babylon je ochromený!“ Nikto okrem samotného Boha to nie je schopný úplne pochopiť; napokon, ľudské vedomie má svoje hranice. Napríklad ministri vnútra môžu vedieť, že súčasné pomery sú nestabilné a chaotické, ale nedokážu ich riešiť. Môžu sa len viezť s prúdom a vo svojich srdciach dúfať v deň, keď budú môcť zdvihnúť hlavu, v deň, keď na východe znovu vyjde slnko, ktoré bude svietiť naprieč krajinou a zvráti tento žalostný stav. Netušia však, že keď slnko vyjde druhýkrát, cieľom jeho východu nebude obnovenie starého poriadku – ale jeho znovuzrodenie, dôkladná premena. Taký je Boží plán pre celý vesmír. On vytvorí nový svet, no predovšetkým obnoví človeka. Dnes je najpodstatnejšie privádzať ľudstvo k Božím slovám, nielen mu umožniť, aby si užívalo požehnania vyplývajúce z jeho postavenia. Okrem toho, ako hovorí Boh: „V kráľovstve som Kráľom, ale namiesto toho, aby ma človek považoval za svojho Kráľa, považuje ma za, ‚Spasiteľa, ktorý zostúpil z neba‘. V dôsledku toho túži po tom, aby som mu dal almužnu, a neusiluje sa o to, aby ma spoznal.“ Taký je skutočný stav všetkých ľudí. Dnes je kľúčové úplne rozptýliť ľudskú nenásytnú chamtivosť, a tak umožniť ľuďom spoznať Boha bez toho, aby niečo žiadali. Potom niet divu, že Boh hovorí: „Toľkí Ma prosili ako žobráci, vyvracali Mi svoje ‚vrecká‘ a úpenlivo Ma prosili, aby som im dal pokrm na prežitie.“ Takéto stavy poukazujú na ľudskú chamtivosť a dokazujú, že ľudia nemilujú Boha, ale kladú na Neho nároky alebo sa snažia získať veci, po ktorých túžia. Ľudia majú povahu hladného vlka. Všetci sú ľstiví a chamtiví, a tak Boh na nich opakovane kladie nároky a žiada ich, aby odovzdali svoje chamtivé srdcia a milovali Boha srdcom úprimným. V skutočnosti ľudia dodnes neodovzdali Bohu celé svoje srdce. Sedia na dvoch stoličkách, spoliehajú sa raz na seba, inokedy na Boha, bez toho, aby sa na Neho spoľahli úplne. Keď Božie dielo dosiahne určitý bod, všetci ľudia budú žiť v pravej láske a viere a Božia vôľa bude uspokojená. Božie požiadavky teda nie sú vysoké.

Anjeli sa neustále náhlia medzi synmi a ľudom Božím, neustále sa presúvajú medzi nebom a zemou, zostupujú do ľudského sveta a následne sa každý deň vracajú do duchovného sveta. Je to ich povinnosť, a tak sú synovia a ľud Boží každý deň pod dozorom a ich život sa postupne mení. V deň, keď Boh zmení svoju podobu, sa práca anjelov na zemi oficiálne skončí a oni sa vrátia do nebeského sveta. Dnes sú všetci synovia a ľud Boží v rovnakom stave. S plynúcimi sekundami sa všetci ľudia menia a synovia a ľud Boží postupne dozrievajú. Podobne sa pred veľkým červeným drakom menia aj všetci rebeli: Ľudia už nie sú verní veľkému červenému drakovi a démoni už nedodržiavajú jeho nariadenia. Namiesto toho „konajú, ako uznajú za vhodné, a každý ide svojou vlastnou cestou“. Keď teda Boh hovorí: „Ako by krajiny na zemi nezahynuli? Ako by krajiny zeme nepadli?“, nebesá sa v okamihu tisnú dolu… Je to, akoby nejaký zlovestný pocit predpovedal koniec ľudstva. Rôzne zlovestné znamenia, ktoré sú tu predpovedané, zodpovedajú presne tomu, čo sa deje v krajine veľkého červeného draka, a nikto na zemi im nemôže uniknúť. Takéto je proroctvo v Božích slovách. Dnes všetci ľudia tušia, že čas sa kráti, a zdá sa, že cítia, že ich čoskoro postihne katastrofa – nemajú však nijakú možnosť úniku, a tak sú všetci bez nádeje. Boh hovorí: „Keď som deň čo deň zveľaďoval ‚vnútro komory‘ Môjho kráľovstva, nikto nikdy náhle nevtrhol do Mojej ‚pracovne‘, aby prerušil Moje dielo.“ Význam Božích slov v skutočnosti nespočíva len v tom, že ľudia môžu spoznávať Boha v Jeho slovách. Predovšetkým naznačujú, že Boh každý deň usporadúva najrôznejšie udalosti v celom vesmíre tak, aby slúžili ďalšej časti Jeho diela. Dôvod, prečo hovorí „nikto nikdy náhle nevtrhol do Mojej ‚pracovne‘, aby prerušil Moje dielo“ je, že Boh pracuje v božstve a ľudia nie sú schopní podieľať sa na Jeho diele, hoci by si to možno želali. Niečo sa ťa opýtam: Dokázal by si naozaj rozvrhnúť všetky udalosti v celom vesmíre? Podarilo by sa ti presvedčiť ľudí na zemi, aby sa postavili svojim predkom? Vedel by si usmerniť ľudí v celom vesmíre tak, aby slúžili Božej vôli? Dokázal by si vyvolať satanovu vzburu? Podarilo by sa ti v ľuďoch prebudiť pocit, že svet je pustý a prázdny? Ľudia nie sú schopní takýchto vecí. V minulosti, keď sa ešte naplno neprejavili satanove „schopnosti“, vždy vyrušoval každú etapu Božieho diela. V tejto etape satanovi došli triky, a tak mu Boh umožňuje ukázať svoju pravú tvár, aby ho všetci ľudia spoznali. To je skutočná podstata slov: „Nikto nikdy neprerušil Moje dielo.“

Ľudia v cirkvách dennodenne čítajú Božie slová a každý deň podstupujú pitvu na „operačnom stole“. Napríklad „strata svojho postavenia“, „prepustenie“, „utíšenie svojich obáv a znovunastolenie svojho pokoja“, „opustenosť“ a „žiadne ‚city‘“ – takéto posmešné slová „trýznia“ ľudí a oni sú z nich od hanby otupení. Akoby žiadna časť ich celého tela – od hlavy až po päty, zvnútra ani zvonku – nezodpovedala Božiemu schváleniu. Prečo Boh svojimi slovami tak obnažuje životy ľudí? Či to robí Boh ľuďom zámerne ťažké? Akoby tváre všetkých ľudí boli zašpinené blatom, ktoré sa nedá zmyť. Každý deň so sklonenými hlavami skladajú účty zo svojich hriechov ako podvodníci. Ľudia sú takí skazení satanom, že si plne neuvedomujú svoj vlastný skutočný stav. No pre Boha je satanov jed v každej časti ich tela, dokonca aj v ich kostnej dreni. Preto čím sú Božie zjavenia dôkladnejšie, tým väčšmi sa ľudia boja, a tak všetci ľudia musia spoznať satana a vidieť satana v človeku, lebo neboli schopní vidieť ho vlastnými očami. A keďže všetko už vošlo do reality, Boh odhaľuje ľudskú prirodzenosť. To znamená, že odhaľuje podobu satana a umožňuje človeku uzrieť skutočného, hmatateľného satana, a tak lepšie spoznať praktického Boha. Boh umožňuje človeku, aby Ho spoznal v tele, a dáva podobu satanovi, pričom umožňuje človeku spoznať skutočného, hmatateľného satana v tele všetkých ľudí. Rôzne stavy, o ktorých je reč, sú všetky vyjadrením satanových skutkov. A tak možno povedať, že všetci, ktorí sú z tela, sú stelesnením satanovej podoby. Boh je nezlučiteľný so svojimi nepriateľmi – sú voči sebe nepriateľskí a sú to dve rozdielne sily. Preto sú démoni navždy démonmi a Boh je navždy Bohom; sú nezlučiteľní ako oheň a voda, navždy oddelení ako nebo a zem. Keď Boh stvoril človeka, ľudia jedného druhu mali anjelských duchov, zatiaľ čo iný druh nemal žiadneho ducha, a tak boli tí druhí posadnutí duchmi démonov, a preto sa nazývajú démonmi. Napokon, anjeli sú anjelmi, démoni sú démonmi a Boh je Bohom. To je to, čo znamená, že každý z nich zodpovedá svojmu druhu, a tak, keď anjeli vládnu na zemi a užívajú si požehnania, Boh sa vracia do svojho príbytku a ostatní – Boží nepriatelia – sú premieňaní na popol. V skutočnosti sa zdá, že všetci ľudia navonok milujú Boha, ale podstata je v ich prirodzenosti – ako môžu tí, ktorí majú anjelskú prirodzenosť, uniknúť Božej ruke a spadnúť do bezodnej priepasti? A ako môžu tí, ktorí majú prirodzenosť démonov, niekedy skutočne milovať Boha? Podstatou takýchto ľudí nie je pravá láska k Bohu; ako by potom vôbec mohli mať šancu vstúpiť do kráľovstva? Všetko usporiadal Boh, keď stvoril svet, práve tak, ako Boh hovorí: „Šiel som vpred medzi vetrom a dažďom, rok čo rok som trávil medzi ľuďmi a včas prišiel do súčasnosti. Nie sú práve toto kroky Môjho plánu riadenia? Kto kedy niečo doplnil do Môjho plánu? Kto sa môže vymaniť z krokov Môjho plánu?“ Keď sa Boh stáva telom, musí zakúsiť život človeka – nie je to praktická stránka praktického Boha? Boh pred človekom nič neskrýva pre jeho slabosť, naopak, obnažuje človeku pravdu, presne ako Boh hovorí: „Rok čo rok som trávil medzi ľuďmi.“ Práve preto, že Boh je Bohom, ktorý sa stal telom, prežíval rok za rokom na zemi. Preto až potom, čo prešiel všetkými možnými procesmi, Ho možno považovať za vteleného Boha, a až potom môže pôsobiť v božstve v tele. Vtedy, keď odhalí všetky tajomstvá, bude môcť slobodne zmeniť svoju podobu. Toto je ďalšia stránka vysvetlenia obyčajnosti, ktorú Boh priamo naznačil.

Je nutné obstáť v previerke každého Božieho slova bez akejkoľvek povrchnosti – to je Božie poverenie!