Vo výrokoch týchto dvoch dní nie je bez pozorného čítania možné nič odhaliť. Vlastne mali byť vyslovené v jeden deň, Boh ich však rozložil na dva dni. To znamená, že výroky týchto dvoch dní tvoria jeden celok. Aby ich ľudia ľahšie prijali a mali možnosť sa nadýchnuť, Boh ich rozdelil na dva dni. Boh takto starostlivo premýšľa o človeku. V celom Božom diele plnia všetci ľudia svoju funkciu a povinnosť na svojom vlastnom mieste. Nespolupracujú len ľudia s duchom anjela; „spolupracujú“ aj tí s duchom diabla, rovnako ako všetci duchovia satana. V Božích výrokoch sa prejavuje Božia vôľa a Jeho požiadavky na človeka. Slová „Moje napomínanie patrí všetkým ľuďom, no napriek tomu zároveň zostáva od všetkých ľudí vzdialené. Celý život každého človeka je naplnený láskou a nenávisťou voči Mne“ ukazujú, že Boh používa napomínanie na to, aby všetkým ľuďom pohrozil, čím dosiahne, že o Ňom získajú poznatky. Pre skazenosť satana a krehkosť anjelov používa Boh na napomínanie ľudí len slová, a nie správne ustanovenia. Od čias stvorenia až dodnes to bol princíp Božieho diela týkajúci sa anjelov a všetkých ľudí. Keďže anjeli sú z Boha, jedného dňa sa určite stanú ľuďmi Božieho kráľovstva a Boh sa o nich bude starať a chrániť ich. Aj všetci ostatní budú roztriedení podľa druhu. Všetci rôzni zlí duchovia satana budú napomínaní, a tým, čo duchov nemajú, budú vládnuť synovia Boha a ľud Boží. Taký je Boží plán. Boh raz povedal: „Je príchod Môjho dňa naozaj okamihom ľudskej smrti? Mohol by som človeka skutočne zničiť v čase, keď vzniká Moje kráľovstvo?“ Hoci sú to dve jednoduché otázky, sú to Božie opatrenia pre konečný osud celého ľudstva. Keď Boh príde, bude to čas, keď „ľudia v celom vesmíre budú pribití na kríž hore nohami“. Pre tento účel sa Boh zjaví všetkým ľuďom a použije napomínanie, aby sa dozvedeli o Jeho existencii. Keďže čas, keď Boh zostúpi na zem, je konečným vekom, časom, keď sú krajiny na zemi najnepokojnejšie, Boh hovorí: „Keď zostúpim na zem, je zahalená temnotou a človek ‚tvrdo spí‘.“ Preto dnes existuje len hŕstka ľudí, ktorí sú schopní poznať vteleného Boha, nie sú takmer žiadni. Keďže teraz je konečný vek, nikto nikdy skutočne nespoznal praktického Boha a ľudia majú o Bohu len povrchné poznatky. Pre toto ľudia zažívajú bolestivé zušľachťovanie. Keď zušľachťovanie opustia, začnú byť napomínaní a bude to čas, keď sa Boh zjaví všetkým ľuďom, aby Ho mohli osobne zočiť. Pre vteleného Boha ľudia upadajú do nešťastia a nedokážu sa z neho vymaniť – toto je Boží trest pre veľkého červeného draka a je to Jeho správne ustanovenie. Keď nastane teplá jar a kvety zakvitnú, keď bude všetko pod nebom pokryté zeleňou a všetky veci na zemi budú na mieste, potom všetci ľudia a veci postupne vstúpia do Božieho napomínania a vtedy sa ukončí celé Božie dielo na zemi. Boh už nebude konať ani žiť na zemi, pretože Jeho veľkolepé dielo bude dosiahnuté. Nedokážu ľudia na tento krátky čas odložiť nabok svoje telo? Aké veci môžu rozorvať lásku medzi človekom a Bohom? Kto dokáže zničiť lásku medzi človekom a Bohom? Sú to rodičia, manželia, sestry, manželky alebo bolestivé zušľachťovanie? Môžu pocity vedomia vymazať v človeku Boží obraz? Sú ľudská zadlženosť a činy človeka voči človeku jeho vlastným konaním? Môže ich človek napraviť? Kto sa dokáže ochrániť? Dokážu ľudia zabezpečiť sami seba? Kto sú tí silní v živote? Kto Ma dokáže opustiť a žiť sám pre seba? Prečo Boh zas a znova žiada, aby všetci ľudia vykonávali dielo sebareflexie? Prečo Boh hovorí: „Kto si ťažkosti spôsobil vlastnou rukou?“

Teraz je v celom vesmíre tmavá noc a ľudia sú necitliví a otupení, ručičky hodín však stále tikajú, minúty a sekundy sa nezastavia a rotácia zeme, slnka a mesiaca sa zrýchľuje. Ľudia vo svojich pocitoch veria, že ten deň nie je ďaleko, akoby mali pred očami svoj posledný deň. Neprestajne pripravujú všetko na čas vlastnej smrti, aby to naplnilo svoj účel, keď budú zomierať; ak by to tak nebolo, žili by márne. Nebolo by to poľutovaniahodné? Keď bude Boh ničiť svet, začne zmenami vo vnútorných záležitostiach krajín, z čoho vzniknú prevraty. Boh takto zmobilizuje službu ľudí v celom vesmíre. Zem, kde skrútene leží veľký červený drak, je demonštračnou oblasťou. Vnútorne totiž bola roztrhaná na kusy, jej interné záležitosti boli uvrhnuté do chaosu, každý sa venuje vlastnej obrane a pripravuje sa na útek na Mesiac – ako by však mohli utiecť pred nadvládou Božej ruky? Ako Boh povedal, že ľudia by „pili z vlastného kalichu horkosti“. Čas vnútorných konfliktov nastane presne vtedy, keď Boh opustí zem; nebude ďalej zostávať v krajine veľkého červeného draka a okamžite ukončí svoje dielo na zemi. Možno povedať, že čas letí a už ho veľa nezostáva. Z tónu Božích slov je zjavné, že Boh už hovoril o konečnom osude všetkého v celom vesmíre a že už viac nemá čo viac povedať. Toto Boh zjavuje človeku. Vzhľadom na svoj cieľ v stvorení človeka Boh hovorí: „V Mojich očiach je človek vládcom všetkých vecí. Dal som mu pomerne dosť autority a dovolil som mu riadiť všetky veci na zemi – trávu v horách, zvieratá v lesoch a ryby vo vode.“ Keď Boh stvoril človeka, predurčil, aby bol pánom všetkých vecí – človeka však skazil satan, a tak nemôže žiť, ako by si želal. Toto viedlo k dnešnému svetu, v ktorom sa ľudia vôbec nelíšia od netvorov a pohoria sa spojili s riekami. Výsledkom je, že „celý život človeka pozostáva z múk a zhonu, zo zábavy, ktorá vypĺňa prázdnotu“. Keďže ľudský život nemá zmysel a vzhľadom na to, že toto nebol Boží cieľ, keď stvoril človeka, celý svet ostal zmätený. Keď Boh dá celý vesmír do poriadku, všetci ľudia oficiálne začnú zažívať ľudský život a len vtedy začnú mať ich životy zmysel. Ľudia začnú využívať autoritu, ktorú im dal Boh, a budú sa oficiálne zjavovať pred všetkými vecami ako ich pán. Prijmú Božie vedenie na zemi a už nebudú vzdorovať Bohu, ale namiesto toho sa Mu podriadia. Súčasných ľudí však od toho delí dlhá cesta. Prostredníctvom Boha si len „plnia svoje vrecká“, a tak Boh kladie celý rad otázok, ako napríklad „Nie je dielo, ktoré v človeku konám, pre neho žiadnym prínosom?“ Keby Boh tieto otázky nekládol, nič by sa nestalo; keď sa však takéto veci pýta, niektorí ľudia nedokážu stáť pevne, lebo ľudia majú vo svojom vedomí dlhy, ktoré nie sú výlučne pre Boha, ale pre nich samotných. Všetko je prázdne, a tak títo ľudia a „ľudia zo všetkých náboženstiev, každej oblasti spoločnosti, všetkých národov a každej denominácie poznajú prázdnotu na zemi a všetci Ma hľadajú a očakávajú Môj návrat“. Všetci ľudia túžia po návrate Boha, aby mohol ukončiť prázdnu starú éru, no zároveň sa boja, že upadnú do nešťastia. Celý náboženský svet bude okamžite pustý a všetci ho budú zanedbávať. Chýba im realita a uvedomia si, že ich viera v Boha je hmlistá a abstraktná. Ľudia z každej oblasti spoločnosti sa tiež roztrúsia a každý národ a denominácia začne upadať do zmätku. Stručne povedané, pravidelnosť všetkých vecí bude zničená, všetko stratí svoju normálnosť, a tak aj ľudia zjavia svoje pravé tváre. Boh preto hovorí: „Mnohokrát som k človeku prevolával, pociťoval však niekto súcit? Žil niekedy niekto v ľudskej prirodzenosti? Človek môže žiť v tele, je však bez ľudskej prirodzenosti. Narodil sa do kráľovstva zvierat?“ Medzi ľuďmi tiež dochádza k zmene a vzhľadom na túto zmenu je každý zatriedený podľa druhu. Toto je Božie dielo počas posledných dní a je to účinok, ktorý má byť dielom posledných dní dosiahnutý. Boh hovorí jasnejšie o jadre človeka, a tak je preukázané, že koniec Jeho diela sa blíži, a tiež to, že Boh je pred ľuďmi viac skrytý, v dôsledku čoho sa ľudia cítia nepokojnejšie. Čím menej ľudia dodržiavajú Božiu vôľu, tým menej pozornosti venujú Božiemu dielu posledných dní. Toto ich zastavuje v narušovaní a Boh tak koná dielo, ktoré má v úmysle vykonať, keď nikto nedáva pozor. Tento jeden princíp Božieho diela platí celé veky. Ukazuje sa, že čím menej Boh prihliada na ľudské slabosti, tým zjavnejšia je Jeho božská prirodzenosť a Jeho deň sa tak blíži.