Zo všetkých slov, ktoré Boh vyslovil, je zrejmé, že Boží deň sa každým dňom približuje. Tento deň je akoby priamo pred očami ľudí, akoby mal nastať už zajtra. Preto po prečítaní Božích slov sú všetci ľudia zasiahnutí hrôzou a tiež cítia časť spustošenia sveta, ako listy, ktoré padajú vo vánku a sprevádza ich ľahký dážď. Ľudia miznú bez stopy, akoby všetci úplne zmizli. Každý má zlovestný pocit, a hoci sa všetci ľudia veľmi snažia a chcú vyhovieť Božej vôli, a každý človek vynakladá všetky svoje sily, aby vyhovel Božej vôli, aby Božia vôľa prebiehala hladko a bez prekážok, takýto pocit sa vždy mieša s neblahou predtuchou. Napríklad dnešné výroky – ak by sa vysielali masám a oznamovali celému vesmíru, potom by sa všetci ľudia poklonili a plakali, pretože v slovách „Budem sledovať celú zem. Ukážem sa na východe sveta so spravodlivosťou, s majestátom, hnevom a napomínaním a zjavím sa nespočetným zástupom ľudstva!“ vidia všetci, ktorí majú duchovné porozumenie, že nikto nemôže uniknúť Božiemu napomínaniu a že po zakúsení útrap napomínania budú všetci rozdelení podľa svojho druhu. Je to skutočne krok Božieho diela a nikto ho nemôže zmeniť. Keď Boh stvoril svet, keď viedol ľudstvo, ukázal svoju múdrosť a zázračnosť, a až keď zavŕši tento vek, ľudia uvidia Jeho skutočnú spravodlivosť, majestát, hnev a napomínanie. Okrem toho, len prostredníctvom napomínania môžu ľudia vidieť Jeho spravodlivosť, majestát a hnev. Je to cesta, po ktorej je nutné ísť práve tak, ako je v posledných dňoch nevyhnutné a nenahraditeľné Božie vtelenie. Keď Boh ohlási koniec celého ľudstva, ukáže človeku dielo, ktoré koná dnes. Boh napríklad hovorí: „Dávny Izrael už zanikol a dnešný Izrael povstal, je vzpriamený a týči sa vo svete, a zapísal sa do sŕdc celého ľudstva. Dnešný Izrael určite príde k prameňu existencie prostredníctvom Môjho ľudu!“ „Ach, nenávistný Egypt! … Ako by si mohol nebyť súčasťou Môjho napomínania?“ Boh zámerne ukazuje ľuďom dôsledky stretnutia dvoch protikladných krajín v Jeho rukách, pričom v istom zmysle poukazuje na Izrael, ktorý je materiálny, a v ďalšom na všetkých Božích vyvolených – teda na to, ako sa Boží vyvolení menia podľa toho, ako sa mení Izrael. Keď sa Izrael úplne vráti do svojej pôvodnej podoby, všetkých vyvolených následne urobím úplnými – čo znamená, že Izrael je významný symbol tých, ktorých Boh miluje. Egypt je pritom charakteristickým predstaviteľom tých, ktorých Boh nenávidí. Čím viac sa rozkladá, tým skazenejší sú tí, ktorých Boh nenávidí – a Babylon následne padá. To vytvára jasný kontrast. Tým, že Boh ohlasuje koniec Izraela a Egypta, zjavuje konečný osud všetkých ľudí; keď teda spomína Izrael, hovorí aj o Egypte. Z toho vyplýva, že deň zničenia Egypta je dňom zániku sveta, dňom, keď Boh bude napomínať všetkých ľudí. Stane sa to čoskoro. Boh sa chystá zavŕšiť niečo, čo je voľným okom človeka celkom neviditeľné, no nevyhnutné a nezvratné. Boh hovorí: „Všetkých, ktorí sa postavia proti Mne, budem určite naveky napomínať. Lebo ja som žiarlivý Boh a neušetrím ľudí ľahko za všetko, čo urobili.“ Prečo Boh používa také absolútne vyjadrenia? A prečo sa osobne stal telom v národe veľkého červeného draka? Z Božích slov možno vyčítať Jeho cieľ: Neprišiel ľudí zachrániť alebo im prejaviť súcit, ani sa o nich postarať alebo ich chrániť. Prišiel napomínať všetkých, ktorí sa Mu stavajú na odpor. Boh totiž hovorí: „Nikto nemôže uniknúť Môjmu napomínaniu.“ Boh žije v tele, a navyše je normálnym človekom, ale napriek tomu neodpúšťa ľuďom ich slabosť, že nie sú schopní subjektívne ho spoznať. Naopak, odsudzuje ľudí za ich hriechy, pričom vystupuje ako „normálny človek“. Všetci tí, ktorí uvidia Jeho telo, budú napomínaní, a tak sa stanú obeťami za všetkých, ktorí nie sú ľuďmi národa veľkého červeného draka. To však nie je jedným z hlavných cieľov Božieho vtelenia. Boh sa stal telom najmä preto, aby v tele bojoval s veľkým červeným drakom a v boji ho zahanbil. Keďže o Božej veľkej moci svedčí viac boj s veľkým červeným drakom v tele ako v Duchu, Boh bojuje v tele, aby ukázal svoje skutky a všemohúcnosť. Nespočetne veľa ľudí bolo „nevinne“ odsúdených Božím vtelením a nesmierne množstvo ľudí bolo takto uvrhnutých do pekla, podliehalo napomínaniu a trpelo v tele. To je prejav Božej povahy a nezávisle od toho, ako sa dnes zmenia tí, ktorí sa stavajú proti Bohu, Božia čestná povaha sa nikdy nezmení. Ľudia, ktorí sú raz odsúdení, sú odsúdení naveky a nikdy nebudú môcť znovu povstať. Povaha človeka nemôže byť ako povaha Boha. Voči tým, ktorí sú proti Bohu, sa ľudia striedavo správajú vrúcne a chladne. Kolíšu naľavo a napravo, raz hore, raz dole. Nie sú schopní ostať stáli. Niekedy nenávidia tých, ktorí odporujú Bohu, do špiku kostí, inokedy si ich držia pri sebe. Súčasná situácia vznikla preto, lebo ľudia nepoznajú Božie dielo. Prečo Boh hovorí také slová ako „Anjeli sú, koniec koncov, anjeli, Boh je napokon stále Bohom, démoni sú démonmi, nespravodliví sú ešte stále nespravodliví a svätí ešte stále svätými“? Nedokážete to pochopiť? Mohol by si to Boh azda zle zapamätať? Boh teda hovorí: „Každý človek sa podľa svojho druhu pomaly rozdeľuje a nevedomky nachádza cestu späť do lona svojich rodín.“ Z toho je vidieť, že dnes už Boh rozdelil všetky veci do svojich rodín, takže to už nie je „nekonečný svet“ a ľudia už nejedia z jedného veľkého hrnca, ale plnia si svoje vlastné povinnosti vo svojich vlastných domovoch a zohrávajú svoju vlastnú úlohu. Taký bol pôvodný Boží plán pri stvorení sveta. Po rozdelení podľa druhu by „každý z ľudí požíval svoj vlastný pokrm“, čo znamená, že Boh by zahájil súd. Z Božích úst preto zazneli tieto slová: „Obnovím pôvodný stav stvorenia. Všetko obnovím tak, ako to bolo pôvodne, všetko úplne zmením, takže sa všetko vráti do lona Môjho plánu.“ To je presný cieľ celého Božieho diela a nie je ťažké ho pochopiť. Boh dokončí svoje dielo – mohol by Mu človek stáť v ceste? A mohol by Boh roztrhať zmluvu uzavretú medzi Ním a človekom? Kto by mohol zmeniť to, čo učinil Boží Duch? Mohol by to urobiť vôbec nejaký človek?

V minulosti ľudia chápali zákon v Božích slovách: Keď sa vyrieknu Božie slová, čoskoro sa stanú skutočnosťou. V tom niet žiadnej lži. Keďže Boh povedal, že bude napomínať všetky národy, a okrem toho vydal svoje správne ustanovenia, svedčí to o tom, že Božie dielo sa už do určitej miery uskutočnilo. Zákon, ktorý bol vydaný všetkým ľuďom, poukazoval na ich život a ich postoj k Bohu. Neprenikal ku koreňu. Neuvádzalo sa v ňom, že sa zakladá na Božom predurčení, ale na správaní človeka v danom čase. Dnešné správne ustanovenia sú výnimočné a hovoria o tom, ako „všetkých rozdelím podľa ich druhu a dostanú napomenutia primerané ich skutkom“. Bez pozorného čítania v tom nemožno nájsť žiadny problém. Keďže Boh až v poslednom veku oddelí všetky veci podľa svojho druhu, väčšina ľudí po prečítaní tohto textu zostáva zmätená a dezorientovaná. Ešte stále zaujímajú vlažný postoj, nevnímajú naliehavosť doby, a tak to neberú ako varovanie. Prečo Boh v tejto chvíli človeku ukazuje svoje správne nariadenia, ktoré ohlasuje celému vesmíru? Predstavujú títo ľudia všetkých ľudí v celom vesmíre? Mohol by sa potom Boh nad týmito ľuďmi viac zmilovať? Narástli týmto ľuďom dve hlavy? Keď bude Boh napomínať ľudí v celom vesmíre a udrú najrôznejšie katastrofy, na Slnku a Mesiaci nastanú v ich dôsledku zmeny. A keď sa tieto katastrofy skončia, Slnko a Mesiac sa zmenia – a to je takzvaný „prechod“. Stačí povedať, že katastrofy budúcnosti budú vážne. Môže sa stať, že noc nahradí deň a Slnko sa neukáže po celý rok, nastane niekoľko mesiacov spaľujúcich horúčav a k ľudstvu bude vždy obrátený bledý Mesiac. Môže sa ukázať bizarný jav, keď budú Slnko a Mesiac vychádzať spoločne, a tak ďalej. Po niekoľkých cyklických zmenách sa nakoniec postupom času obnovia. Boh venuje osobitnú pozornosť svojim plánom s tými, ktorí patria diablovi. Preto zámerne hovorí: „Z ľudských bytostí vo vesmíre vyhubím všetky, ktoré patria diablovi.“ Skôr než títo „ľudia“ ukážu svoju pravú tvár, Boh ich vždy používa na poskytovanie služby. V dôsledku toho neberie ohľad na ich počínanie, nedáva im „odmenu“, keď si počínajú dobre, ani im neznižuje „mzdu“, keď si vedú zle. Nevšíma si ich a ignoruje ich. Nezmení sa zrazu pre ich „dobrotu“, pretože bez ohľadu na čas a miesto sa podstata človeka nemení, rovnako ako zmluva uzavretá medzi Bohom a človekom, a práve tak, ako hovorí človek: „Nič sa nezmení, aj keby vyschli moria a rozpadli sa skaly.“ Boh teda jednoducho triedi týchto ľudí podľa ich druhu a nevenuje im pozornosť. Od čias stvorenia až dodnes sa diabol nikdy nesprával dobre. Vždy bol príčinou narúšania, vyrušovania a nezhôd. Keď Boh koná alebo hovorí, diabol sa vždy snaží zapájať, ale Boh si to nevšíma. Pri zmienke o diablovi sa vylieva Boží hnev, ktorý je nepotlačiteľný. Keďže nie sú jedného ducha, neexistuje medzi nimi žiadne spojenie, len vzdialenosť a oddelenosť. Po zjavení siedmich pečatí sa stav zeme stále zhoršuje a všetky veci „napredujú bok po boku so siedmimi pečaťami“, pričom ani v najmenšom nezaostávajú. Naprieč Božími slovami Boh vníma ľudí ako omámených, ale oni sa vôbec neprebúdzajú. Aby dosiahol niečo viac, oživil silu všetkých ľudí a navyše zavŕšil Božie dielo na jeho vrchole, Boh kladie ľuďom rad otázok, akoby im nafukoval bruchá, a tak znovu napĺňal všetkých ľudí. Keďže títo ľudia nemajú žiadnu skutočnú vážnosť, na základe konkrétnych okolností sú tí, ktorí sú nafúknutí, tovarom, ktorý zodpovedá štandardu, zatiaľ čo tí ostatní sú nepoužiteľným odpadom. To je Božia požiadavka voči človeku a zámer metódy, ktorou Boh hovorí. Najmä, keď Boh hovorí: „Je možné, že keď som na zemi, nie som ten istý ako v nebi? Keď som v nebi, nemôžem azda zostúpiť dole na zem? A keď som zas na zemi, nie som vari hoden, aby som bol vzatý do neba?“, slúžia tieto otázky ako jasnejšia cesta, na ktorej môže človek spoznať Boha. Z Božích slov je vidieť naliehavú Božiu vôľu. Ľudia nie sú schopní ju uskutočniť a Boh opakovane pridáva podmienky, čím všetkým ľuďom pripomína, aby spoznávali nebeského Boha na zemi a aby spoznávali Boha, ktorý je v nebi, ale žije na zemi.

Z Božích slov možno vyčítať stavy človeka: „Celé ľudstvo si láme hlavu nad Mojimi slovami, podniká vlastné výskumy Mojej vonkajšej podoby, ale všetci končia neúspechom, ich snaha neprináša žiadne ovocie, a namiesto toho sú zasiahnutí Mojimi slovami a neodvažujú sa znovu vstať.“ Kto môže pochopiť Boží smútok? Kto môže potešiť Božie srdce? Kto je zajedno s Božím srdcom v tom, čo On žiada? Keď ľudia neprinášajú ovocie, popierajú sami seba a skutočne nechajú Boha, aby ich ovládal. Postupne, keď ukážu svoje skutočné srdce, každý sa oddelí podľa svojho druhu, a tak je vidieť, že podstatou anjelov je čistá podriadenosť Bohu. A tak Boh hovorí, „Ľudstvo sa odhaľuje vo svojej pôvodnej podobe.“ Keď Božie dielo dosiahne tento krok, bude všetko dokončené. Zdá sa, že Boh nehovorí nič o tom, že je vzorom pre svojich synov a ľudí, a namiesto toho sa sústredí na to, aby všetci ľudia ukázali svoju pôvodnú podobu. Chápete pravý význam týchto slov?