Niektorí ľudia možno do určitej miery poznajú Božie slová, no nikto z nich nedôveruje svojim pocitom; hlboko sa obávajú toho, že upadnú do negativity. Preto sú odjakživa striedavo radostní aj smutní. Možno povedať, že životy všetkých ľudí napĺňa smútok. Aby sme to ešte viac rozviedli, v každodennom živote všetkých ľudí je prítomné zušľachťovanie. Môžem však povedať, že žiadny človek sa v duchu neuvoľní každý deň – je to, akoby jeho hlavu ťažili tri veľké hory. Ani jeden ľudský život nie je šťastný a radostný po celý deň – dokonca aj vtedy, keď sú ľudia trochu šťastní, sa jednoducho len snažia nestratiť tvár. V srdci majú vždy pocit niečoho nedokončeného, nie sú teda vnútorne neochvejní; keď takto žijú, všetko sa im zdá byť prázdne a nespravodlivé a pokiaľ ide o vieru v Boha, sú zaneprázdnení a nestíhajú alebo nemajú čas jesť a piť Božie slová, prípadne nevedia, ako správne jesť a piť Božie slová. Ani jeden človek nie je pokojný, jasne zmýšľajúci a neochvejný vo svojom srdci. Zdá sa, akoby ľudia stále prebývali pod zatiahnutým nebom, akoby žili na mieste bez kyslíka, čo vedie k zmätku v ich životoch. Boh stále prehovára k ľudským slabostiam a vždy zasahuje ľudí tam, kde sú najzraniteľnejší – vari ste si jasne nevšimli tón, ktorým po celý čas hovoril? Nikdy im nedal príležitosť na pokánie a všetkých ich núti žiť na „mesiaci“ bez kyslíka. Božie slová od počiatku až dodnes navonok odhaľujú ľudskú prirodzenosť, nik však jasne nechápe podstatu týchto slov. Zdá sa, že odhaľovaním ľudského jadra ľudia spoznávajú samých seba, a tak spoznávajú Boha, to však vlastne nie je cesta. Tón a väčšia hĺbka Božích slov poukazujú na jasný rozdiel medzi Bohom a človekom. V ľudskom ponímaní to vyvoláva podvedomé presvedčenie, že Boh je nedosiahnuteľný a neprístupný; všetko odkrýva a zdá sa, že nik nedokáže vrátiť vzťah medzi Bohom a človekom na predošlý stav. Nie je ťažké pochopiť, že cieľom všetkých Božích výrokov je použiť slová na „zvrhnutie“ všetkých ľudí a vykonať tak Božie dielo. To sú kroky Božieho diela. Ľudia však tomu vo svojich mysliach neveria. Sú presvedčení, že Božie dielo sa blíži k svojmu vrcholu, k svojmu najviditeľnejšiemu účinku, aby si podmanilo veľkého červeného draka, teda aby sa cirkvám darilo a nik neprechovával predstavy o vtelenom Bohu. Alebo inak povedané, aby všetci ľudia poznali Boha. Prečítajme si však, čo hovorí Boh: „V mysliach ľudí je Boh Bohom a nie je ľahké sa s ním spojiť, zatiaľ čo človek je človekom a nemal by sa ľahko stať zhýralým. … V dôsledku toho sú predo Mnou stále pokorní a trpezliví; nie sú schopní byť so Mnou v súlade, pretože majú príliš veľa predstáv.“ Z toho je zrejmé, že bez ohľadu na to, čo Boh hovorí alebo človek robí, ľudia vôbec nedokážu poznať Boha. Pre úlohu, ktorú zohráva ich jadro, nie sú napokon za žiadnych okolností schopní poznať Boha. Božie dielo sa teda skončí, keď sa budú ľudia považovať za synov pekla. Nie je nutné, aby Boh rozpútal svoj hnev na ľudí, aby ich priamo odsúdil alebo aby ich napokon odsúdil na smrť s cieľom zavŕšiť celé svoje riadenie. On len nezáväzne konverzuje svojím vlastným tempom, akoby dokončenie Jeho diela podliehalo náhode, akoby to bolo niečo, čo dosiahne vo voľnom čase bez najmenšieho úsilia. Navonok sa javí, že Božie dielo zahŕňa akúsi naliehavosť – Boh však nerobí nič, len hovorí. Dielo cirkvi nie je také veľkolepé ako v minulosti: Boh nepridáva ani nevylučuje ľudí, dokonca ich ani neobnažuje – také dielo je príliš bezvýznamné. Zdá sa, akoby Boh nemal v pláne konať takéto dielo. Len povie niečo málo z toho, čo by mal povedať, následne sa obráti a zmizne bez stopy – čo je, samozrejme, výjav zavŕšenia Jeho výrokov. A keď táto chvíľa nadíde, všetci ľudia sa prebudia z driemot. Ľudstvo letargicky drieme už tisíce rokov, po celý čas je uložené na spánok, pričom už dlhé roky sa ľudia vo svojich snoch náhlia sem a tam, dokonca zo sna kričia a nedokážu hovoriť o nespravodlivosti vo svojom srdci. Takto „v srdci pocítia trochu melanchólie“ – keď sa však prebudia, dozvedia sa pravdivé skutočnosti a vykríknu: „Tak toto sa deje!“ Preto sa hovorí: „Dnes väčšina ľudí ešte stále tvrdo spí. Až keď zaznie hymna kráľovstva, otvoria svoje ospalé oči a v srdci pocítia trochu melanchólie.“

Žiadna ľudská duša nebola nikdy oslobodená, nebola bezstarostná ani šťastná. Keď sa Božie dielo úplne zavŕši, ľudské duše budú oslobodené, lebo každý bude zatriedený podľa svojho druhu, a tak budú všetci v srdci neochvejní. Je to, akoby sa ľudia vydali na akúsi plavbu do vzdialených končín zeme a ich srdce sa po návrate domov stalo neochvejným. Po príchode domov už nebudú mať pocit, že svet je prázdny a nespravodlivý, ale vo svojich domovoch budú nažívať v pokoji. Taká bude situácia celého ľudstva. Preto Boh hovorí, že „ľudia sa nikdy nedokázali oslobodiť zo satanovho otroctva“. Nik sa nedokáže vymaniť z tohto stavu, kým prebýva v tele. Teraz dajme na chvíľu bokom to, čo Boh hovorí o rôznych skutočných ľudských stavoch, a hovorme len o tajomstvách, ktoré má človeku ešte len zjaviť. „Nespočetnekrát sa na Mňa ľudia pozerali s výsmechom, akoby Moje telo bolo pokryté tŕním a bolo im odporné, a tak ku Mne ľudia cítia odpor a veria, že som bezcenný.“ Naopak, pravá tvár človeka sa v podstate odhaľuje v Božích slovách: človek je pokrytý ostňami, nepôsobí príjemne, a tak ho Boh nenávidí čoraz viac. Nie je totiž ničím iným ako ježkom pokrytým pichliačmi, ktorý nijako nevyniká. Navonok sa zdá, že tieto slová opisujú ľudské predstavy o Bohu – v skutočnosti však Boh vykresľuje obraz človeka na základe jeho obrazu. Tieto slová predstavujú Božie vymedzenie človeka, akoby Boh ľudský obraz zafixoval. Ľudský obraz je vo vesmíre pozoruhodný, ľudí dokonca uchvacuje. Odkedy Boh začal hovoriť, chystá svoje sily na veľký boj s človekom. Podobá sa na univerzitného profesora algebry, ktorý človeku predkladá fakty, a to, čo dokazujú ním vymenované fakty – dôkazy a protidôkazy –, úplne presvedčí všetkých ľudí. To je cieľom všetkých Božích slov – a práve preto Boh človeku nenútene podhadzuje tieto tajomstvom zahalené slová: „Som skrátka v ľudskom srdci úplne bez hodnoty, som zbytočný predmet v domácnosti.“ Po prečítaní týchto slov si ľudia nemôžu pomôcť a musia sa v hĺbke srdca modliť, pričom spoznávajú svoju zadlženosť voči Bohu. To ich privádza k odsúdeniu samých seba a k presvedčeniu, že človek by mal zomrieť a nemá ani najmenšiu hodnotu. Boh hovorí: „Práve preto som sa ocitol v situácii, v akej som dnes.“ To v spojení s aktuálnou situáciou dneška spôsobuje, že ľudia odsudzujú samých seba. Nie je to fakt? Keby si bol stvorený tak, aby si poznal samého seba, mohli by z tvojich úst vyjsť slová ako „naozaj by som mal zomrieť“? To je pravá situácia človeka a neoplatí sa nad tým príliš dumať – ide len o vhodný príklad.

Keď Boh na jednej strane prosí človeka o odpustenie a toleranciu, ľudia vidia, že si z nich strieľa, pričom na druhej strane uzrú aj vlastnú vzdorovitosť – skrátka čakajú, že Boh pre človeka vynaloží maximálne úsilie. Okrem toho, keď je reč o ľudských predstavách, Boh hovorí, že sa nevyzná v ľudskej filozofii pre svetské záležitosti ani v ľudskom jazyku. V jednom ohľade to teda ľudí núti porovnávať tieto slová s praktickým Bohom a v druhom zasa vidia v Jeho slovách Boží úmysel – Boh ich zosmiešňuje, lebo chápu, že odhaľuje pravú tvár človeka a v skutočnosti ľuďom nehovorí o pravej Božej situácii. Vnútorný význam Božích slov je prestúpený výsmechom, sarkazmom, posmechom a nenávisťou voči človeku. Človek akoby vo všetkom, čo robí, prekrúca zákon a necháva sa podplácať; ľudia sú pobehlice, a keď Boh otvorí ústa, aby prehovoril, chvejú sa od hrôzy a hlboko sa obávajú, že pravda o nich sa dôkladne odhalí a oni budú príliš zahanbení na to, aby niekomu čelili. Fakty sú však fakty. Boh neukončuje svoje výroky z dôvodu ľudského „pokánia“; čím viac sa ľudia nevýslovne hanbia a sú v rozpakoch, tým viac Boh upiera svoj planúci pohľad na ich tváre. Slová z Jeho úst jasne ukazujú všetky ohavné skutky človeka – to je spravodlivosť a nestrannosť, nazýva sa to Čching-tchien^[a] a ide o rozsudok najvyššieho súdu nad ľuďmi. Ľudia pri čítaní Božích slov preto náhle dostanú infarkt, stúpne im krvný tlak, akoby trpeli ischemickou chorobou srdca, akoby ich cievna mozgová príhoda mala poslať späť do západného raja, aby sa stretli so svojimi predkami – to je reakcia, keď čítajú Božie slová. Človek v dôsledku dlhoročnej ťažkej práce zoslabne, je chorý zvnútra i zvonku, celé telo mu zožiera choroba, od srdca až po cievy, hrubé črevo, tenké črevo, žalúdok, pľúca, obličky a tak ďalej. Žiadna časť jeho tela nie je zdravá. Božie dielo teda nedosahuje úroveň, ktorá je pre človeka nedostupná, ale umožňuje ľuďom spoznať samých seba. Keďže ľudské telo napádajú vírusy a človek zostarol, blíži sa deň jeho smrti a niet cesty späť. To je však len jedna časť príbehu; vnútorný význam ešte treba odhaliť, pretože zdroj choroby človeka sa ešte len hľadá. Čas, keď sa zavŕši celé Božie dielo, nie je v skutočnosti časom, keď sa zavŕši Božie dielo na zemi, lebo po dokončení tohto kroku diela nebude možné uskutočniť budúce dielo v tele a na jeho dokončenie bude potrebný Boží Duch. Boh teda hovorí: „Keď oficiálne otvorím zvitok, vtedy budú ľudia v celom vesmíre napomínaní, keď Moje dielo dosiahne svoj vrchol, keď budú ľudia na celom svete vystavení skúškam.“ Čas, keď sa zavŕši dielo v tele, nie je časom, keď Božie dielo dosiahne svoj vrchol – vrchol tohto času sa týka len diela počas tejto etapy a nepredstavuje vrchol celého plánu riadenia. Božie požiadavky na človeka teda nie sú vysoké. Boh žiada len to, aby ľudia spoznali samých seba, a tak slúžili ďalšiemu stupňu diela, v ktorom sa má dosiahnuť Božia vôľa. So zmenou Božieho diela sa mení aj ľudská „pracovná jednotka“. Dnes sme v etape Božieho diela na zemi, a preto musia ľudia pracovať na najnižších úrovniach. V budúcnosti bude nutné spravovať národ, preto budú preradení do „ústredného výboru“. Ak vycestujú do cudziny, budú sa musieť zaoberať postupmi v súvislosti s odchodom do zahraničia. Ocitnú sa teda v zahraničí, ďaleko od domova – dôvodom však stále budú požiadavky Božieho diela. Ako povedali ľudia: „Keď to bude nutné, obetujeme za Boha svoje životy“ – nie je práve toto cesta, po ktorej by sa malo v budúcnosti kráčať? Vari sa niekto niekedy tešil z takého života? Človek môže cestovať po celom svete, navštíviť cudzinu, poskytovať vedenie na vidieku, začleniť sa medzi obyčajných ľudí a môže tiež hovoriť o dôležitých národných záležitostiach s členmi vysokopostavených organizácií; a v prípade nutnosti môže osobne okúsiť život v pekle, následne sa môže vrátiť a naďalej sa tešiť z nebeských požehnaní – nie sú to ľudské požehnania? Kto sa kedy mohol rovnať Bohu? Kto kedy cestoval naprieč všetkými národmi? Ľudia by mohli v skutočnosti pochopiť časť Božích slov bez akýchkoľvek náznakov či vysvetlení – ide však o to, že si vôbec neveria, v dôsledku čoho sa Božie dielo naťahuje až dodnes. Keďže ľuďom toho priveľa chýba – podľa Božích slov „nemajú nič“ –, dnešné dielo im prináša obrovské problémy; ich slabosť dokonca, prirodzene, oklieštila Božie ústa – a nie sú práve tieto veci tým, čo brzdí Božie dielo? Ešte stále to nevidíte? Vo všetkom, čo Boh hovorí, je skrytý význam. Počas svojho prehovoru rozoberá aktuálny problém a všetky Jeho slová zahŕňajú hlboké posolstvo, rovnako ako bájka. Tieto jednoduché slová obsahujú hlboký význam, čím vysvetľujú dôležité otázky – nie sú Božie slová najlepšie práve v tomto? Vieš o tom?

Poznámky pod čiarou:

a. Čching-tchien: Tento termín sa používal na označenie spravodlivého sudcu v období cisárskej Číny.