Ľudia svoju prácu vykonávajú sčasti podľa priamych Božích pokynov, no pre jednu jej časť Boh nevydáva žiadne konkrétne pokyny, čo dostatočne preukazuje, že Božie dielo sa dnes ešte len musí úplne odhaliť – to znamená, že veľká časť zostáva skrytá a ešte sa len stane verejne známou. No kým niektoré veci sa musia zverejniť, iné majú za cieľ zmiasť a popliesť ľudí; práve to si vyžaduje Božie dielo. Napríklad Boží príchod z neba medzi ľudí, teda ako a v ktorej sekunde prišiel alebo či sa nebo, zem a všetko zmenilo, alebo nie – tieto veci si vyžadujú ľudskú zmätenosť. Vychádza to aj zo skutočnej situácie, pretože ľudské telo samo osebe nedokáže priamo vstúpiť do duchovného sveta. Aj keď teda Boh jasne oznamuje, ako prišiel z neba na zem, alebo keď hovorí: „V deň, keď bolo všetko vzkriesené, som prišiel medzi ľudí a strávil s nimi nádherné dni a noci“, je to, ako keď niekto prehovára k stromu. Ľudia neprejavia ani najmenšiu reakciu, lebo nepoznajú kroky Božieho diela. Dokonca aj keď si ich naozaj uvedomujú, veria, že Boh zletel z neba na zem ako víla a znovu sa zrodil medzi ľuďmi. Len tam siahajú ľudské myšlienky. Je to preto, lebo ľudské jadro neumožňuje človeku pochopiť Božiu podstatu a realitu duchovného sveta. Ľudia by už len pre svoje jadro nemohli slúžiť ako príklad pre iných, pretože vo svojej podstate sú rovnakí a nelíšia sa od seba. Žiadosť, aby boli ľudia príkladom či vzorom pre iných, sa preto mení na bublinu, stáva sa len akýmsi vodným oparom. Keď Boh hovorí o „nadobúdaní určitého poznania o tom, čo má a kým Je“, tieto slová sú adresované iba prejavom diela, ktoré Boh koná v tele; inak povedané, sú zamerané na pravú Božiu tvár – božskú prirodzenosť, ktorá sa vzťahuje hlavne na Jeho božskú povahu. To znamená, že sa od ľudí žiada, aby napríklad pochopili, prečo Boh takto koná, čo majú dosiahnuť Božie slová, čo chce Boh docieliť na zemi, čo chce medzi ľuďmi získať, akými metódami hovorí a aký je Boží postoj k človeku. Možno povedať, že v človeku nie je nič, čím by sa mohol pýšiť – nie je v ňom teda nič, čo by mohlo byť pre iných príkladom.

Práve pre Božiu normálnosť v tele a pre odlišnosť medzi Bohom v nebi a Bohom v tele, ktorý sa nezdá byť zrodený z Boha v nebi, Boh hovorí: „Mnoho rokov som sa pohyboval medzi ľuďmi, a napriek tomu vždy zostali v nevedomosti a nikdy Ma nespoznali.“ Boh vraví aj toto: „Keď Moje kroky prejdú naprieč vesmírom a až na kraj sveta, človek sa začne zamýšľať nad sebou samým a všetci ľudia prídu ku Mne, budú sa Mi klaňať a uctievať Ma. To bude deň, keď dosiahnem slávu, deň Môjho návratu a tiež deň Môjho odchodu.“ Až v tento deň sa človeku zjaví pravá Božia tvár. Boh však v dôsledku toho neodkladá svoje dielo a skrátka koná dielo, ktoré treba vykonať. Keď ľudí súdi, robí to na základe ich postoja k Bohu v tele. To je jeden z hlavných motívov Božích výrokov v tomto období. Boh napríklad hovorí: „V celom vesmíre som formálne započal finále svojho plánu riadenia. Od tejto chvíle sa každý, kto nebude opatrný, môže ocitnúť uprostred nemilosrdného napomínania a môže sa to stať kedykoľvek.“ To je obsah Božieho plánu. Nie je ani zvláštny, ani podivný, ale celkovo tvorí súčasť Božieho diela. Boh medzitým súdi Boží ľud a Božích synov v cudzine na základe všetkého, čo robia v cirkvách, a tak vraví: „Zatiaľ čo Ja konám, všetci anjeli sa so Mnou púšťajú do rozhodujúceho boja a v poslednej etape sa rozhodnú uspokojiť Moju vôľu, aby sa Mi ľudia na zemi poddali ako anjeli, aby nemali túžbu vzdorovať Mi a aby nepodnikali nič, čo by Ma zradilo. To je dynamika Môjho diela naprieč celým vesmírom.“ V tom sa líši dielo, ktoré Boh koná na celej zemi; používa rôzne opatrenia v závislosti od toho, komu sú určené. Všetci ľudia v cirkvách majú dnes prahnúce srdce, pričom začali jesť a piť Božie slová – to stačí na to, aby sa ukázalo, že sa Božie dielo blíži ku koncu. Hľadieť z neba je ako hľadieť opäť na ponuré obrazy zoschnutých konárov a opadaného lístia, na spraš, ktorú rozfúkal jesenný vietor. Je to, akoby mala medzi ľuďmi nastať apokalypsa, akoby sa malo všetko premeniť na spúšť. Možno v dôsledku citlivosti Ducha je v srdci stále pocit nešťastia, ktorý však v sebe ukrýva aj kúsoček pokojnej útechy, i keď zmiešanej s trochou smútku. Môže to vykresľovať tieto Božie slová: „Človek sa prebúdza, všetko na zemi je usporiadané a už nebudú žiadne dni prežitia na zemi, pretože som prišiel!“ Keď si ľudia vypočujú tieto slová, možno zaujmú trochu negatívny postoj, možno budú z Božieho diela trochu sklamaní alebo sa možno intenzívne zamerajú na pocit vo svojej duši. Boh by predsa pred zavŕšením svojho diela na zemi nemohol byť taký hlúpy, aby ľuďom sprostredkoval takúto ilúziu. Ak to naozaj cítiš takto, svedčí to o tom, že príliš dbáš na svoje pocity, že si niekto, kto koná podľa ľubovôle a nemiluje Boha; svedčí to o tom, že takíto ľudia sa príliš zameriavajú na nadprirodzené veci a vôbec si nevšímajú Boha. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa ľudia snažia utiecť, pre Božiu ruku sa nedokážu z tejto situácie dostať. Kto môže uniknúť Božej ruke? Kedy tvoje postavenie a situácie nepripravil Boh? Či už trpíš, alebo si požehnaný, ako by si sa mohol vymaniť z Božej ruky? Nejde o ľudskú záležitosť, ale skôr úplne o Božiu potrebu – kto by sa v dôsledku toho dokázal nepodriadiť?

„Na šírenie Môjho diela medzi pohanmi použijem napomínanie, čo znamená, že použijem silu proti všetkým pohanom. Toto dielo budem, samozrejme, uskutočňovať v rovnakom čase ako svoje dielo medzi vyvolenými.“ Boh sa vyslovením týchto slov púšťa do tohto diela naprieč vesmírom. Ide o krok Božieho diela, ktoré už postúpilo do tohto bodu; nik to nemôže zvrátiť. O časť ľudstva sa postará katastrofa, v dôsledku ktorej ľudia zomrú spolu so svetom. Keď vesmír oficiálne podstúpi napomínanie, Boh sa oficiálne zjaví všetkým národom. A pre Jeho zjavenie sú ľudia napomínaní. Boh navyše povedal aj toto: „Keď oficiálne otvorím zvitok, vtedy budú ľudia v celom vesmíre napomínaní, ľudia na celom svete budú vystavení skúškam.“ Z toho je zrejmé, že obsah siedmich pečatí je obsahom napomínania, takže sedem pečatí zahŕňa katastrofu. Dnes sa teda sedem pečatí ešte len musí otvoriť; spomínané „skúšky“ predstavujú napomínanie, ktorým je človek sužovaný, a uprostred tohto napomínania sa získa skupina ľudí, ktorí oficiálne prijmú „certifikát“ od Boha, a tak sa stanú ľuďom v Božom kráľovstve. To sú počiatky Božích synov a Božieho ľudu, pričom dnes sa o nich ešte len rozhoduje a kladú sa základy pre budúce skúsenosti. Ak má niekto pravý život, počas skúšok bude môcť stáť pevne, a ak je bez života, dostatočne to preukazuje, že Božie dielo ho nijako neovplyvnilo, že loví v búrlivých vodách a nezameriava sa na Božie slová. Keďže ide o dielo posledných dní, ktoré má ukončiť tento vek namiesto ďalšieho pokračovania v diele, Boh hovorí: „Inými slovami, je to život, aký človek od čias stvorenia až dodnes ešte nezažil, a preto tvrdím, že som vykonal dielo, ktoré doteraz nikto neuskutočnil.“ Vraví aj toto: „Keďže Môj deň sa blíži k celému ľudstvu, lebo sa nezdá byť vzdialený, ale je priamo pred očami človeka.“ Boh v minulosti osobne zničil niekoľko miest, no žiadne z nich nebolo zrovnané so zemou tak, ako sa to udeje v poslednom prípade. Aj keď Boh v minulosti zničil Sodomu, s dnešnou Sodomou sa nebude nakladať ako v minulosti – nebude zničená priamo, ale bude najprv podmanená, potom súdená a napokon sa stane predmetom večného trestu. To sú kroky diela a nakoniec bude dnešná Sodoma zničená v rovnakom poradí ako pri minulom zničení sveta – taký je Boží plán. Deň Božieho zjavenia je dňom oficiálneho odsúdenia dnešnej Sodomy a Jeho zjavenie nenastane v záujme jej záchrany. Boh teda hovorí: „Zjavujem sa svätému kráľovstvu a skrývam sa pred krajinou špiny.“ Keďže dnešná Sodoma je nečistá, Boh sa jej skutočne nezjavuje, ale používa tento prostriedok na jej napomínanie – vari to jasne nechápete? Možno povedať, že nik na zemi nedokáže vidieť pravú Božiu tvár. Boh sa človeku nikdy nezjavil a nik nevie, na ktorej úrovni neba sa nachádza. Práve preto sa dnešní ľudia ocitli v tejto situácii. Keby mali uzrieť Božiu tvár, iste by sa práve vtedy zjavil ich koniec, práve vtedy by boli všetci roztriedení podľa svojho druhu. Dnes sa ľuďom priamo ukazujú slová zvnútra božskej prirodzenosti, čo predpovedá, že nastali posledné dni ľudstva a už nepotrvajú dlho. Ide o jedno zo znamení ľudského podriadenia sa skúškam v čase, keď sa Boh zjaví všetkým ľuďom. Takže aj keď sa ľudia tešia Božím slovám, vždy ich prenasleduje nepríjemný pocit, akoby ich malo postretnúť veľké nešťastie. Dnešní ľudia sú ako vrabce na zamrznutej zemi, od ktorých si smrť vyžaduje splatenie dlhu a ktorým nedáva možnosť prežiť. V dôsledku ľudského dlhu voči smrti všetci cítia, že nastali ich posledné dni. To sa deje v srdciach ľudí naprieč vesmírom, a hoci sa to neprejavuje na ich tvárach, to, čo je v ich srdci, sa nedá skryť pred Mojimi očami – to je realita človeka. Mnohé slová sa možno nepoužívajú úplne správne – práve tieto slová však stačia na to, aby poukázali na problém. Každé slovo vyrieknuté z Božích úst sa naplní, či už minulé, alebo súčasné. Vďaka týmto slovám sa pred ľuďmi zjavia skutočnosti – pastva pre ich oči –, ktoré ich ohromia a zmätú. Ešte stále ste jasne nepochopili, v akom veku sa dnes nachádzame?