Na základe toho, čo Boh v ľuďoch vykonal a čo im dal, ako aj toho, čo ľudia vlastnia, možno naozaj povedať, že Jeho požiadavky na nich nie sú prehnané a nežiada od nich až tak veľa. Akoby sa teda mohli nesnažiť uspokojiť Boha? Boh dáva človeku celých sto percent, no od ľudí žiada len zlomok percenta – žiada snáď príliš veľa? Vytvára Boh problémy z ničoho? Ľudia zvyčajne nepoznajú samých seba; neskúmajú sa pred Bohom, preto sa občas stane, že sa chytia do pasce – ako by sa len toto mohlo považovať za spoluprácu s Bohom? Ak by sa niekedy stalo, že Boh na ľudí nenaloží ťažké bremeno, rozpadli by sa ako hlina a sami od seba by nehľadali, čo robiť. Ľudia sú už takí – buď pasívni alebo negatívni, celkovo neschopní aktívne spolupracovať s Bohom a stále hľadajú negatívny dôvod, aby sa podvolili. Si skutočne niekým, kto nerobí všetko pre seba, ale pre uspokojenie Boha? Si naozaj niekým, kto sa nespolieha na svoje pocity, nemá svoje osobné preferencie a napĺňa potreby Božieho diela? „Prečo sa ľudia so Mnou stále snažia vyjednávať? Som azda riaditeľom obchodného centra? Čím to je, že bezvýhradne splním to, čo odo Mňa ľudia požadujú, no všetko, o čo požiadam človeka, vyjde nazmar?“ Prečo sa to Boh pýta niekoľkokrát po sebe? Prečo tak zdesene volá? Boh v ľuďoch nič nezískal; vidí akurát dielo, ktoré si vyberajú. Prečo Boh hovorí „všetko, o čo požiadam človeka, vyjde nazmar“? Položte si otázku: Kto dokáže od začiatku do konca vykonať dielo, ktoré je jeho povinnosťou vykonať, dielo, ktoré si vôbec nemôže vybrať? Kto nekoná podľa pocitov vo svojom srdci? Ľudia nijako neobmedzujú svoju osobnosť, nikdy nevytrvajú v tom, čo robia, akoby celé tri dni lovili ryby, a potom odložili svoje siete a nasledujúce dva dni len tak leňošili. Striedavo sa zapália a vychladnú: keď sú zapálení, sú schopní spáliť všetko na zemi, keď vychladnú, dokážu zmraziť všetky vody zeme. Nie je to úlohou človeka, no predsa táto analógia najviac zodpovedá jeho stavu. Vari to tak naozaj nie je? Možno prechovávam o ľuďoch určité „predstavy“, možno ich očierňujem – napriek tomu však „s pravdou budeš kráčať po celom svete, bez pravdy sa nikam nedostaneš“. Aj keď ide o ľudský aforizmus, domnievam sa, že sa v tomto kontexte hodí. Nechcem ľudí úmyselne odrádzať a popierať ich skutky. Dovoľte mi poradiť sa s vami ohľadom niektorých otázok: Kto vníma Božie dielo ako dielo svojej vlastnej povinnosti? Kto môže povedať: „Pokiaľ dokážem uspokojiť Boha, vydám zo seba všetko“? Kto dokáže povedať: „Bez ohľadu na iných urobím všetko, čo Boh potrebuje, a bez ohľadu na to, či bude Božie dielo trvať dlho alebo krátko, vykonám svoju povinnosť; Bohu prináleží dotiahnuť svoje dielo do konca, nie je to niečo, čím sa vo svojich myšlienkam zapodievam“? Kto je schopný takéhoto poznania? Je jedno, čo si myslíte – možno máte lepší prehľad, v tom prípade súhlasím a priznávam porážku –, musím vám však povedať, že Boh chce verné srdce, ktoré je úprimné a zanietené, nie vlčie srdce, ktoré je nevďačné. Čo viete o tomto „dohadovaní sa“? Od začiatku do konca ste „precestovali svet“. V jednom okamihu ste v meste Kchun-ming, kde vládne večná jar, a v zlomku sekundy sa ocitnete na neznesiteľne chladnom, snehom pokrytom južnom póle. Kto sa ešte nikdy nevrátil späť na svoje miesto? To, čo Boh žiada, je duch v zmysle „žiaden odpočinok až do smrti“; chce ducha, v ktorom sa ľudia „neotočia, až kým nenarazia na južný múr“. Prirodzene, Božím úmyslom nie je, aby sa ľudia vydali po nesprávnej ceste, ale aby prijali takého ducha. Tak ako hovorí Boh: „Keď porovnám ich ‚dary‘ s Mojimi vecami, ľudia okamžite spoznajú Moju vzácnosť, a až následne uvidia Moju nezmerateľnosť.“ Ako možno vysvetliť tieto slová? Ak si prečítaš vyššie uvedené slová, možno ti poskytnú nejaké poznanie, pretože Boh podrobuje celé ľudské srdce rozboru, a to je čas, kedy ľudia spoznajú tieto slová. No z dôvodu hlbokého vnútorného významu Božích slov nie je ľuďom stále jasná téma starého tela, keďže neštudovali medicínu a nie sú ani archeológovia, a preto majú pocit, že tento nový termín je nepochopiteľný – až vtedy sa trochu podvolia. Ľudia sú totiž pred starým telom bezmocní; aj keď nie je ako zúrivá šelma a nedokáže ani vyhladiť ľudstvo ako atómová bomba, nevedia, čo si s ním majú počať a sú akoby bezmocní. Ja však poznám spôsoby, ako staré telo orezávať. Človek sa nikdy neunúval vymyslieť protiopatrenie – a to viedlo k tomu, že sa Mi neustále mihajú pred očami rôzne svojráznosti človeka; presne ako povedal Boh: „Keď im ukazujem svoju celistvosť, hľadia na Mňa s doširoka otvorenými očami, stoja predo Mnou bez pohnutia ako soľný stĺp. A keď uzriem ich čudáctvo, sotva sa dokážem prestať smiať. Keďže Ma oslovujú, aby odo Mňa všeličo žiadali, dávam im veci z Mojich rúk a oni si ich pridržiavajú na prsiach, strážia si ich ako novorodeniatko, no robia to len chvíľku.“ Nie sú to činy starého tela? Keďže ľudia už dnes majú pochopenie, prečo neupustia, ale stále pokračujú? V skutočnosti je časť Božích požiadaviek pre človeka nedosiahnuteľná, no ľudia tomu nevenujú pozornosť, lebo „človeka nenapomínam mierne. Práve z tohto dôvodu ľudia nikdy neobmedzovali svoje telo. Nedodržiavajú Moju vôľu, no pred Mojou súdnou stolicou sa Mi vždy zaliečali“. Nie je to duchovné postavenie človeka? Nejde o to, že by sa Boh úmyselne zaoberal malichernosťami, ale taká je realita – musí to vysvetľovať? Tak ako Boh hovorí: „Je to preto, že ‚viera‘ ľudí je taká veľká, až sú ‚obdivuhodní‘.“ Preto sa podriaďujem Božím opatreniam a veľa o tom nehovorím; chytám sa toho pre ľudskú „vieru“ a využívam ju na to, aby som ľudí prinútil plniť svoju úlohu bez toho, aby som im to musel pripomínať. Je takéto konanie nesprávne? Nie je to práve to, čo Boh potrebuje? Keď niektorí ľudia začujú takéto slová, možno sa budú cítiť znechutení – preto zmením tému a budem hovoriť o niečom inom, aby som im doprial trochu oddychu. Keď celý Boží vyvolený ľud naprieč vesmírom podstúpi napomínanie a dôjde k náprave stavu človeka, ľudia potajme pocítia v srdciach radosť, akoby unikli utrpeniu. V tej chvíli si už nebudú vyberať sami, pretože presne takýto účinok sa dosiahne počas konečného Božieho diela. Božie kroky postúpili až do dnešného dňa a všetci Boží synovia a celý Boží ľud vstúpili do fázy napomínania. Ani Izraeliti sa mu nevyhnú, pretože ľudské vnútro je poznačené nečistotou. Boh teda vedie všetkých ľudí, aby vstúpili do veľkej taviacej pece na zušľachtenie, čo je nevyhnutnou cestou. Následne vstanú z mŕtvych, čo Boh presne predpovedal už vo „výrokoch siedmich Duchov“. Viac o tom nebudem hovoriť, aby som si ľudí neznepriatelil. Keďže Božie dielo je zázračné, proroctvá vyrieknuté z Božích úst sa napokon musia naplniť; keď Boh ľudí požiada, aby Mu znovu povedali o svojich predstavách, sú zarazení. Nikto by sa teda nemal znepokojovať ani strachovať. Tak ako som povedal: „Vykonali ľudské ruky aspoň jeden krok z celého Môjho diela?“ Rozumieš podstate týchto slov?