Ľudia sa po vypočutí Božích slov škrabkajú za ušami; keď Boh prehovorí, akoby sa stránil človeka a rozprával len tak do vetra, akoby už ďalej nemienil venovať pozornosť ľudským skutkom a nedbal na duchovné postavenie človeka, akoby Ním vyslovené slová neboli zamerané na ľudské predstavy, ale stránili sa človeka podľa pôvodného Božieho úmyslu. Z nespočetných dôvodov sú Božie slová pre človeka neuchopiteľné a nezrozumiteľné. To nie je žiadne prekvapenie. Pôvodným cieľom všetkých Božích slov nie je, aby z nich ľudia získali know-how alebo sa naučili nejaké finty. Skôr sú jedným z prostriedkov, pomocou ktorých Boh pôsobí od počiatku až dodnes. Iste, ľudia z Božích slov niečo získavajú – niečo, čo sa týka tajomstiev alebo Petra, Pavla a Jóba. Ide však o to, čo by mali dosiahnuť a čo sú schopní dosiahnuť, a, ako sa na ich duchovné postavenie patrí, pri získavaní týchto vecí už dosiahli maximum. Prečo Boh nežiada dosiahnuť taký veľký účinok, no i tak vyslovil toľko slov? Súvisí to s napomínaním, o ktorom hovorí, a všetko sa, prirodzene, dosahuje bez toho, aby si to ľudia uvedomovali. Pod paľbou Božích slov dnes ľudia znášajú väčšie utrpenie. Navonok sa zdá, že nikto z nich nepodstúpil zaoberanie sa, ľudia sa začali pri práci oslobodzovať a vykonávatelia služby boli povýšení na Boží ľud – v tom sa ľuďom zdá, že vstúpili do radosti. Skutočnosť je však taká, že zo zušľachťovania vstúpili do ešte tvrdšieho napomínania. Ako vraví Boh: „Kroky Môjho diela sú navzájom úzko prepojené, každý jeden je vyšší ako predošlý.“ Boh vytiahol vykonávateľov služby z bezodnej jamy a uvrhol ich do jazera ohňa a síry, kde je napomínanie ešte bolestnejšie. Takto zažívajú ešte väčšie muky, pred ktorými môžu len sotva uniknúť. Nie je takéto napomínanie bolestnejšie? Keď ľudia vstúpia do vyššej sféry, prečo cítia skôr smútok než radosť? Prečo sa hovorí, že po oslobodení zo satanových rúk sa dostávajú do rúk veľkého červeného draka? Spomínate si na tieto Božie slová: „Posledná časť diela sa dokončí v domove veľkého červeného draka“? Pamätáte si, ako Boh povedal: „Poslednou ťažkosťou je vydávanie silného, zvučného svedectva o Bohu pred veľkým červeným drakom“? Keby ľudia neboli vydaní do rúk veľkého červeného draka, ako by pred ním mohli podať svedectvo? Kto kedy vyslovil slová ako „porazil som diabla“ po tom, čo sa zabil? Považovať vlastné telo za nepriateľa a potom sa zabiť – aký to má praktický význam? Prečo Boh takto prehovoril? „Nepozerám sa na jazvy ľudí, ale na ich nezjazvenú časť – a z toho získavam zadosťučinenie.“ Ak by bola pravda, že Boh si praje, aby sa Jeho výrazom stali tí, čo sú bez jaziev, prečo by trpezlivo a dôrazne vyslovil toľko slov z pohľadu človeka, aby zakročil proti ľudským predstavám? Prečo by sa tým zapodieval? Prečo by si tým zbytočne pridával starosti? Ukazuje sa tak, že Božie vtelenie má ozajstný význam, že by „neodpísal“ telo po tom, ako sa ním stal a dokončil svoje dielo. Prečo sa hovorí, že „zlato nemôže byť čisté a človek nemôže byť dokonalý“? Ako možno vysvetliť tieto slová? Keď Boh hovorí o ľudskej podstate, čo Jeho slová znamenajú? Ľuďom sa navonok zdá, že telo nič nedokáže alebo je celé príliš nedostatočné. V Božích očiach to vôbec nie je podstatné – pre ľudí to však má obrovský význam. Akoby to nijako nedokázali vyriešiť, akoby to musela osobne riešiť nebeská bytosť – nie je to ľudská predstava? „V ľudských očiach som len ‚malou hviezdou‘, ktorá zostúpila z nebies; som len malou hviezdou v nebi a Môj dnešný príchod na zem zariadil Boh. Ľudia v dôsledku toho prišli s viacerými výkladmi slov Ja a Boh.“ Keďže ľudia sú v podstate ničím, prečo Boh odhaľuje ich predstavy z rôznych pohľadov? Mohlo by to značiť aj Božiu múdrosť? Nie sú takéto slová smiešne? Ako Boh vraví: „Aj keď som si v ľudských srdciach vybudoval svoje miesto, ľudia nechcú, aby som tam prebýval. Namiesto toho čakajú na náhly príchod ‚Svätého‘ do ich sŕdc. Keďže Moja identita je príliš ‚prízemná‘, nezodpovedám ľudským požiadavkám, a preto Ma ľudia odvrhujú.“ Keďže ľudia majú o Bohu „príliš vysokú“ mienku, mnohé veci sú pre Neho „nedosiahnuteľné“, čo Ho dostáva „do problémov“. Ľudia ani len netušia, že schopnosti, ktoré od Boha vyžadujú, si len idealizujú. Nie je toto skutočný význam slov „múdry človek sa môže stať obeťou vlastnej dômyselnosti“? V tomto prípade naozaj platí príslovie „chytrý sa občas aj na hlupáka premení“! Vo svojom kázaní žiadate, aby sa ľudia zbavili Boha svojich predstáv, no vytratil sa tento Boh vašich predstáv? Ako možno interpretovať Božie slová „na človeka vôbec nekladiem veľké požiadavky“? Nemajú ľudí urobiť negatívnymi a zhýralými, ale majú im sprostredkovať čisté pochopenie Božích slov – je vám to jasné? Je vtelený Boh naozaj tým „‚Ja‘, ktoré je vysokopostavené a mocné“, ako si to ľudia predstavujú?

Aj keď si niektorí ľudia prečítali všetky Božie slová a dokážu ich všeobecne zhrnúť, kto dokáže slovami vyjadriť konečný Boží cieľ? Práve to ľudstvu chýba. Bez ohľadu na pohľad, z ktorého Boh hovorí, Jeho celkovým cieľom je, aby ľudia spoznali Boha v tele. Ak by v Ňom nebolo nič z ľudskej prirodzenosti – ak by mal len vlastnosti Boha v nebi –, nebolo by potrebné, aby toľko hovoril. Možno povedať, že to, čo ľuďom chýba, slúži ako materiál z prvej ruky, ktorý zodpovedá Božím slovám. To znamená, že to, čo sa prejavuje v človeku, je pozadím toho, čo Boh hovorí o ľudských predstavách, takže ľudia slúžia Božím výrokom. To sa, samozrejme, zakladá na tom, čo Boh hovorí o ľudských predstavách – iba tak možno hovoriť o kombinácii teórie a skutočnosti; iba tak možno ľudí účinne presvedčiť, aby sa vážnejšie zaoberali sebapoznaním. Aký zmysel by malo, ak by bol Boh v tele v súlade s ľudskými predstavami a ak by o Ňom svedčil aj Boh? Práve preto Boh pôsobí z negatívnej stránky a na zdôraznenie Jeho veľkej moci využíva ľudské predstavy. Nie je v tom Božia múdrosť? Všetko, čo Boh robí pre každého človeka, je dobré – prečo Ho teda teraz nevelebiť? Ak by sa veci dostali do istého bodu alebo ak by nadišiel ten deň, dokázal by si sa uprostred skúšok, podobne ako Peter, modliť z hĺbky svojho srdca? Iba ak, podobne ako Peter, dokážeš stále velebiť Boha aj vtedy, keď si v satanových rukách, budú mať slová „byť oslobodený zo satanovho zajatia, prekonať telo a premôcť satana“ pravý význam. Nie je to skutočnejšie svedectvo o Bohu? Len toto je účinok, ktorý sa dosahuje tým, že „božstvo prichádza, aby pôsobilo, a sedemnásobne zosilnený Duch koná v človeku“, a tiež ide o účinok, ktorý sa dosahuje tým, že „Duch vystupuje z tela“. Nie sú takéto činy skutočné? V minulosti ste skutočnosti zvykli venovať pozornosť, no máte pravé poznanie skutočnosti i dnes? „Na človeka vôbec nekladiem veľké požiadavky, no ľudia sú presvedčení o opaku. Ich ‚pokora‘ sa tak prejavuje v každom ich kroku. Majú vždy tendenciu kráčať predo Mnou, viesť Ma, pričom sa veľmi obávajú, že sa stratím a zablúdim do prastarých lesov hlboko v horách. V dôsledku toho Ma ľudia vždy viedli vpred, veľmi sa strachujúc, že vkročím do žalára.“ Ako dobre poznáte tieto jednoduché slová – dokážete naozaj pochopiť korene Božích slov v nich? Venovali ste pozornosť tomu, na margo ktorých vašich predstáv vyslovil Boh takéto slová? Zameriavate svoju pozornosť každý deň na túto kľúčovú tému? V jednej z viet ďalšej nadväzujúcej časti Boh hovorí: „Ľudia však nepoznajú Moju vôľu a stále sa modlia za veci odo Mňa, akoby to, čo som im udelil, nedokázalo naplniť ich požiadavky, akoby dopyt prevyšoval ponuku.“ Táto veta ukazuje, aké v sebe prechovávate predstavy. Boh si nepamätá ani neskúma, čo ste robili kedysi dávno, preto už nepremýšľajte nad minulými záležitosťami. Podstatnejšie je, či dokážete vytvoriť „Petrovho ducha v poslednom veku“ na ceste budúcnosti – veríte, že sa vám to podarí? Boh od človeka nežiada nič iné než nasledovanie Petra, aby ľudia napokon vytvorili cestu, ktorá zahanbí veľkého červeného draka. Práve preto Boh hovorí: „Ja len dúfam, že sa ľudia odhodlajú na spoluprácu so Mnou. Nežiadam od nich, aby Mi varili chutné jedlo, ani aby Mi pripravili vhodné miesto, kde by som hlavu zložil…“ Vo svete sa od ľudí žiada, aby do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia vniesli „ducha Leia Fenga“, no v Božom dome Boh požaduje, aby ste vytvorili „jedinečný Petrov štýl“. Chápete Božiu vôľu? Naozaj sa o to dokážete usilovať?

„Pohybujem sa nad vesmírmi a za chôdze pozorujem ľudí v celom vesmíre. Medzi davmi ľudí na zemi som nikdy nenašiel takých, ktorí by boli vhodní pre Moje dielo alebo ktorí by Ma skutočne milovali. Preto v tejto chvíli sklamane vzdychám a ľudia sa okamžite rozchádzajú, už sa nezhromažďujú, veľmi sa totiž boja, že ich ‚všetkých chytím do jednej siete‘.“ Pre väčšinu ľudí sú tieto slová možno veľmi ťažké na pochopenie. Pýtajú sa, prečo Boh od človeka veľa nežiada, no zároveň sklamane vzdychá, pretože sa nik nehodí na Jeho dielo. Neprotirečí si tým? Doslovne áno, ale v skutočnosti nejde o žiadne protirečenie. Možno si ešte spomenieš, ako Boh povedal: „Všetky Moje slová budú mať účinok, aký chcem Ja.“ Keď Boh koná v tele, ľudia sa upínajú na každý Jeho čin, aby zistili, čo presne sa chystá urobiť. Keď Boh koná svoje nové dielo so zameraním na satana v duchovnej oblasti, medzi ľuďmi na zemi, inak povedané, vznikajú najrozličnejšie predstavy kvôli Bohu v tele. Keď Boh sklamane vzdychá – teda keď hovorí o všetkých ľudských predstavách –, ľudia sa zo všetkých síl snažia s nimi vysporiadať, pričom sú aj takí, čo veria, že nemajú nádej, pretože Boh hovorí, že všetci, ktorí majú o Ňom nejaké predstavy, sú Jeho nepriateľmi – ako by sa teda ľudia nemohli pre toto „rozísť“? Hlavne dnes, keď došlo k napomínaniu, sa ľudia ešte väčšmi boja, že ich Boh zmetie. Veria, že po napomínaní ich „všetkých chytí do jednej siete“. Fakty však nič také nehovoria. Ako vraví Boh: „Nechcem ľudí ‚zadržiavať‘ uprostred svojho napomínania, aby nemohli nikdy uniknúť. Keďže v Mojom riadení chýbajú ľudské skutky, nie je možné úspešne dokončiť Moje dielo, čo mu bráni v tom, aby účinne napredovalo.“ Božia vôľa nespočíva v tom, že Božie dielo sa skončí, keď budú ľudia zabití – aký by to malo význam? Tým, že Boh koná v ľuďoch a napomína ich, ozrejmuje prostredníctvom nich svoje skutky. Keďže ľudia nikdy nepochopili, že už v tóne Božích slov je napomínanie, nikdy nevstúpili do svojho vedomia. Keďže ľudia nedokážu vyjadriť svoje odhodlanie, Boh nedokáže pred satanom nič povedať, a to znemožňuje napredovanie Božieho diela. Boh teda hovorí: „Raz som ako hosťa do svojho domu pozval človeka, no on na Moje pozvanie zareagoval pobehovaním sem a tam – akoby som ho nepozval ako hosťa, ale zaviedol ho na popravisko. Môj dom teda zostal prázdny, lebo človek sa Ma vždy stránil a mal sa predo Mnou na pozore. Z tohto dôvodu som zostal bez prostriedkov na vykonanie časti svojho diela.“ Boh jasne predstavuje svoje požiadavky na človeka práve pre omyly človeka v jeho diele. Pridáva ďalšie výroky práve preto, že ľudia tento krok diela dokážu splniť – to je tá „ďalšia časť diela na človeku“, o ktorej Boh hovorí. Ja však nebudem obšírne rozprávať o Božích slovách „všetkých ich chytím do jednej siete“, pretože to len málo súvisí s dnešným dielom. Prirodzene, v knihe Slová Boha celému vesmíru sa mnohé Jeho slová zaoberajú človekom – ľudia však musia pochopiť Božiu vôľu; bez ohľadu na to, čo hovorí, Jeho úmysly sú vždy dobré. Možno povedať, že keďže prostriedkov, cez ktoré Boh hovorí, je tak mnoho, ľudia si nie sú Božími slovami stopercentne istí a veria, že väčšina Božích slov je vyslovená z dôvodu nevyhnutnosti Jeho diela a len málo z nich je skutočných. To ich mätie a ich myšlienky ich skľučujú – v ich predstavách je totiž Boh veľmi múdry a celkom mimo ich dosahu, takže akoby nič nevedeli a nemali poňatia o tom, ako jesť Božie slová. Ľudia menia Božie slová na abstraktné a komplexné – ako hovorí Boh: „Ľudia chcú Moje výroky vždy okoreniť.“ Keďže sú ich predstavy príliš zložité a pre Boha „sotva dosiahnuteľné“, časť Božích slov je človekom obmedzená, pričom Mu neostáva nič iné, ako hovoriť priamočiaro. Keďže požiadavky ľudí sú „príliš vysoké“ a ich predstavivosť príliš bohatá – akoby dokázali prekročiť hranice duchovnej ríše a zazrieť satanove skutky –, Božie slová sa zmiernili, pretože čím viac Boh hovorí, tým viac melanchólie sa zjavuje na ľudských tvárach. Prečo nemôžu ľudia skrátka iba poslúchať, namiesto toho, aby rozjímali o svojom konci? Načo je to dobré?