Pre Boha je človek sťaby hračka, ktorú drží v zovretí, rezanec, ktorý naťahuje svojimi rukami – je presne taký tenký alebo hrubý, ako si Boh želá, aby si s ním mohol robiť, čo sa Mu zachce. Možno smelo povedať, že človek je skutočne hračkou v Božích rukách, podobne ako perzská mačka, ktorú si nejaká pani kúpila na trhu. Nepochybne je hračkou v Božích rukách – na Petrovom poznaní teda nebolo nič nepravdivé. Z toho možno vidieť, že Boh uskutočňuje svoje slová a činy v človeku s ľahkosťou a radosťou. Neláme si nad ničím hlavu ani netvorí plány tak, ako si to ľudia predstavujú; dielo, ktoré koná v človeku, je úplne normálne, takisto ako slová, ktoré človeku rečie. Keď Boh hovorí, zdá sa, že popúšťa uzdu svojmu jazyku a bez zábran povie čokoľvek, čo Mu zíde na um. Keď si však ľudia prečítajú Božie slová, sú úplne presvedčení, nemajú slov a stoja v nemom úžase. O čo tu ide? Je to veľmi dobrá ukážka, aká ohromná je Božia múdrosť. Ak by muselo byť Božie dielo v človeku úzkostlivo naplánované, aby bolo presné a správne, ako si to ľudia predstavujú, potom – keby sme v týchto predstavách zašli ešte ďalej – by boli Božia múdrosť, obdivuhodnosť a nevysvetliteľnosť zmerateľné, čo ukazuje, že ľudia si cenia Boha prinízko. Keďže v ľudských činoch vždy badať hlúposť, rovnakým spôsobom merajú i Boha. Boh si pre svoje dielo nerobí žiadne plány ani opatrenia; namiesto toho ho priamo vykonáva Duch Boží – a princípy, na základe ktorých Duch Boží koná, sú neobmedzené a nespútané. Akoby si Boh nevšímal stavy človeka a hovoril, ako sa Mu zachce – a predsa sa človek dokáže sotva odtrhnúť od Božích slov, za čo môže Božia múdrosť. Koniec-koncov, fakty sú fakty. Keďže je dielo Božieho Ducha vo všetkých ľuďoch také očividné, postačuje to na preukázanie princípov Božieho diela. Ak by Boh musel zaplatiť takú vysokú cenu vo svojom diele v stvorených bytostiach, nebolo by to azda ako podkurovať vzácnym drevom? Musí Boh konať osobne? Stálo by to za to? Duch Boží koná svoje dielo už tak veľmi dlho, a napriek tomu nikdy v priebehu vekov nekonal takto a nikto nikdy nepoznal spôsoby ani princípy Božieho konania, ktoré nikdy neboli jasné. Dnes jasné sú, pretože Boží Duch ich osobne zjavil, o čom niet najmenších pochýb – ukázal to priamo Duch Boží, nezhrnul to žiaden človek. Prečo sa nevydať na cestu do tretieho neba a nezistiť, či je to naozaj to, čo sa deje. Prečo sa nepozrieť na to, či Boh nie je unavený z vykonania celého diela, či Ho nebolia chrbát a nohy alebo či nemá problémy s jedením alebo spánkom; a či si na to, aby hovoril všetky tieto slová, nemusel načítať obrovské množstvo referenčných materiálov alebo či sa Mu na stole nepovaľujú hrubé verzie Jeho výrokov a či Mu po toľkom rozprávaní nevyschlo v ústach. Fakty hovoria pravý opak: vyššie spomínané slová nemajú nič spoločné s miestom, kde sídli Boh. Boh hovorí: „Človeku som venoval veľa času a zaplatil som kvôli nemu obrovskú cenu – avšak teraz, z neznámeho dôvodu, si svedomie ľudí stále nedokáže plniť svoju pôvodnú funkciu.“ Bez ohľadu na to, či majú ľudia cit pre Boží zármutok, ak by vedeli pristupovať k Božej láske bez toho, aby šli proti svojmu svedomiu, považovalo by sa to za čosi racionálne a rozumné. Jediná obava spočíva v tom, že nie sú ochotní uplatniť pôvodnú funkciu svedomia. Čo povieš, je to tak? Pomáhajú ti tieto slová? Nádejam sa, že patríte k takému druhu vecí, ktoré majú svedomie, a že nie ste odpadom bez svedomia. Čo si myslíte o týchto slovách? Je niekto schopný to pochopiť? Vari to nebolí, keď máte v srdci zapichnutú ihlu? Azda ju Boh zapichuje do necitlivej mŕtvoly? Vari sa Boh mýli a staroba Mu otupila zrak? Ja vravím, že to je nemožné! V každom prípade to musí byť chyba človeka. A čo tak zájsť do nemocnice a pozrieť sa na to? Nepochybne je problém v ľudskom srdci. Treba mu vymeniť „súčiastky“, nemyslíte? Spravili by ste to?

Boh hovorí: „Pozerám na ich ohavné tváre a podivné stavy a opäť raz od človeka odchádzam. Za týchto okolností sú ľudia aj naďalej nechápaví a čakajúc na Môj návrat si znovu berú späť veci, ktoré som im odoprel.“ Prečo Boh v tomto „novom technologickom veku“ stále hovorí o vozoch ťahaných volmi? Prečo je to tak? Je to preto, lebo Boh rád dobiedza? Kráti si dlhú chvíľu, pretože nemá nič lepšie na práci? Je ako človek leňošiaci po tom, čo sa do sýtosti najedol? Má nejaký zmysel stále dookola opakovať tieto slová? Povedal som, že ľudia sú darebáci a že ich vždy musíte schmatnúť za uši, aby vás pochopili. Hneď zajtra zabudnú slová, ktoré im boli dnes vyrieknuté – akoby trpeli stratou pamäti. Nie je to teda tak, že niektoré slová neboli vyslovené, ale to ľudia podľa nich nekonali. Ak sa niečo povie iba raz či dvakrát, ľudia zostávajú nevedomí – musí sa to povedať trikrát, to je minimálny počet. Niektorým „starkým“ to dokonca treba povedať desať- až dvadsaťkrát. Takto sa jedna a tá istá vec opakuje stále dookola iným spôsobom, aby sa zistilo, či sa ľudia zmenili, alebo nie. Naozaj ste takto fungovali? Nechcem ľuďom dávať rozkazy, ale všetci zaobchádzajú s Bohom povrchne; všetci myslia na to, že majú užívať viac výživových doplnkov, ale pokiaľ ide o Boha, nerobia si žiadne starosti – je toto služba Bohu? Je to láska k Bohu? Niet divu, že celý deň trávia bezstarostne, nečinne a nehybne. No i tak sú niektorí stále nespokojní a vytvárajú si vlastný zármutok. Možno som trochu tvrdý, ale toto sa nazýva precitlivenosťou voči sebe samému! Je to azda Boh, pre koho sa cítiš smutný? Nie je to tak, že si utrpenie spôsobuješ sám? Vari nie je žiadna z Božích milostí spôsobilá na to, aby bola zdrojom tvojho šťastia? Po celý čas si nebral ohľad na Božiu vôľu, bol si negatívny, chorľavý a skľúčený – prečo je to tak? Je Božou vôľou, aby si žil v tele? Si neznalý Božej vôle, vo vlastnom srdci cítiš nepokoj, reptáš a sťažuješ sa, celý deň si ako kôpka nešťastia a tvoje telo trpí bolesťou a trýzňou – presne to si zaslúžiš! Vyžaduješ, aby ostatní chválili Boha počas napomínania, aby sa z neho vymanili a neboli ním obmedzovaní – ty sám si mu však podľahol a nedokážeš uniknúť. Napodobniť „ducha sebaobetovania“, akého mal Dong Cunrui, trvá roky. Necítiš hanbu, keď kážeš slová a učenia? Poznáš sám seba? Odsunul si seba stranou? Skutočne miluješ Boha? Odsunul si stranou svoje vyhliadky a osud? Niet sa čo čudovať, že Boh hovorí, že práve ľudia sú tí úžasní a nepochopiteľní. Kto by si len bol pomyslel, že v človeku je toľko „pokladov“, ktoré treba ešte vykopať? Dnes stačí len pohľad na to, aby sa človeku „otvorili oči“ – ľudia sú takí „fantastickí“! Akoby som bol dieťaťom, ktoré nevie počítať. Dokonca ani dnes som neprišiel na to, koľko ľudí skutočne miluje Boha. To číslo si nikdy neviem vybaviť, a tak mám pre svoju „nevernosť“ vždy, keď nadíde čas zodpovedať sa pred Bohom, prázdne ruky, nedokážem konať tak, ako by som si želal, a som vždy Božím dlžníkom. V dôsledku toho ma Boh „karhá“ zakaždým, keď podávam vysvetlenie. Neviem, prečo sú ľudia takí krutí a prečo Ma pre to vždy nechávajú trpieť. Ľudia využívajú túto príležitosť, aby vybuchli smiechom. Skutočne nie sú Mojimi priateľmi. Keď sa ocitám v ťažkostiach, nepodajú Mi pomocnú ruku, ale zámerne sa Mi posmievajú – naozaj nemajú svedomie!