V ľudskej predstavivosti je Boh Bohom a ľudia sú ľuďmi. Boh nehovorí jazykom ľudí a ľudia nevedia hovoriť Božím jazykom. Pre Boha je plnenie požiadaviek ľudstva maličkosť – vždy jedna ľahká úloha naraz, zatiaľ čo Božie požiadavky na ľudstvo sú pre ľudí nedosiahnuteľné a nepredstaviteľné. Pravda je však presne opačná: Boh od ľudí požaduje len „nula celá jedna percenta“. Ľudí to udivuje a vyvoláva to v nich aj veľkú rozpačitosť, ako keby si nevedeli rady. Len vďaka Božiemu osvieteniu a Božej milosti ľudia trocha spoznali Božiu vôľu. Prvého marca však boli ľudia opäť v rozpakoch a lámali si hlavu. Boh totiž svoj ľud požiadal, aby bol ako jagavý sneh, nie ako vznášajúce sa oblaky. Čo však tento sneh znamená? A čo označuje pojem vznášajúce sa oblaky? Boh v tejto chvíli úmyselne nezjavuje nič z hlbšieho významu týchto slov. V ľuďoch to vyvoláva zmätenosť, a kým sa usilujú zistiť, o čo ide, ich viera rastie – je to totiž konkrétna požiadavka na Boží ľud a nič iné. Všetci ľudia tak nevedomky venujú viac času úvahám o týchto nepochopiteľných slovách. V hlavách im preto skrsnú rôzne predstavy, pred očami sa im mihajú poletujúce snehové vločky a v mysliach sa im okamžite objavia oblaky vznášajúce sa na oblohe. Prečo Boh žiada, aby bol Jeho ľud ako sneh, a nie ako vznášajúce sa oblaky? Aký to má skutočný význam? Čo konkrétne tieto slová označujú? Sneh nielen skrášľuje prírodu, ale je tiež dobrý pre poľnohospodársku pôdu, lebo zabíja baktérie. Po výdatnom snežení prikryje všetky baktérie jagavý sneh a v celej oblasti je okamžite plno života. Rovnako tak musí ľud Boží nielen poznať vteleného Boha, ale sa aj disciplinovať na základe faktu Božieho vtelenia. Keď budú takto konať, budú žiť normálnu ľudskú prirodzenosť. Príroda vyzerá vďaka snehu pekne a zrelosť Božieho ľudu skoncuje s veľkým červeným drakom, až dôjde k vytvoreniu Božieho kráľovstva na zemi a šíreniu a velebeniu Božieho svätého mena, aby bolo celé kráľovstvo na zemi plné Božej spravodlivosti, vyžarovalo Jeho lesk a iskrilo sa Jeho slávou. Všade budú scény mieru a spokojnosti, šťastia a naplnenia a neustále sa obnovujúcej krásy. Rôzne neduhy súčasnosti – všetky skazené satanské povahy ako nespravodlivosť, nepoctivosť a klamlivosť, zlé túžby atď. – budú vyhubené a dôjde tak k obnoveniu neba a zeme. To je pravý význam slov „po výdatnom snežení“. Tí, ktorí sú ako vznášajúce sa oblaky, sú podobní ľuďom, čo nasledujú stádo, ktoré spomína Boh. Ak ich bude satan nejako pokúšať alebo Boh skúšať, okamžite sa rozplynú a prestanú existovať. Neprežije dokonca ani žiadne ich jadro, ktoré už dávno zmizlo. Keď sú ľudia ako vznášajúce sa oblaky, nielenže nevedia žiť Boží obraz, ale zároveň zahanbujú Jeho meno, pretože takýmto ľuďom hrozí, že budú kedykoľvek alebo kdekoľvek uchvátení. Sú potravou, ktorú konzumuje satan – a keď ich satan zajme, zradia Boha a budú slúžiť satanovi. To jednoznačne robí hanbu Božiemu menu a Boha to pohoršuje zo všetkého najviac. Títo ľudia sú Božími nepriateľmi. Nemajú podstatu normálnych ľudí ani žiadnu praktickú hodnotu. Práve preto má Boh na ľudí takéto požiadavky. Keď však ľudia niečomu z týchto slov porozumejú, nevedia, čo majú ďalej robiť, pretože téma Božích slov sa obrátila na samotného Boha, čo ich dostáva do ťažkej pozície: „Pretože pochádzam zo svätej zeme, nie som ako lotos, ktorý má len meno a žiadnu podstatu, lebo pochádza z bahna, a nie zo svätej zeme.“ Prečo Boh po slovách o požiadavkách na svoj ľud opisuje svoje vlastné narodenie? Mohlo by byť medzi týmito dvomi vecami nejaké spojenie? Skutočne je medzi nimi prirodzené spojenie. Ak by nebolo, Boh by to ľuďom nepovedal. Lotos sa v jemnom vánku kolíše medzi zelenými listami. Je to príjemný a srdcu milý pohľad. Ľudia ho jednoducho nemajú dosť a majú chuť plávať vo vode, aby si mohli kvet lotosu odtrhnúť a lepšie sa naň pozrieť. Boh však hovorí, že lotos pochádza z bahna a má len meno a žiadnu podstatu. Zdá sa, že Boh neprikladá lotosom žiadny význam, a z Jeho slov je zrejmé, že ich do istej miery nenávidí. V minulosti mnohí vychvaľovali lotosy, pretože z bahna sa vynárajú nezašpinené, a dokonca akoby naznačovali, že ich nemožno k ničomu prirovnať a sú neopísateľne krásne. V Božích očiach sú však lotosy bezcenné – a presne v tom je rozdiel medzi Bohom a ľuďmi. Môžeme teda vidieť, že rozdiel medzi Bohom a ľuďmi je taký obrovský ako vzdialenosť medzi nebeskou klenbou a úplným základom zeme. Keďže lotos pochádza z bahna, z bahna sú aj všetky živiny, ktoré potrebuje. Ide jednoducho o to, že sa dokáže zamaskovať a tak byť pastvou pre oči. Mnohí ľudia vidia len jeho nádherný zovňajšok, nikto však nevidí, že život, ktorý sa v ňom skrýva, je špinavý a nečistý. Boh teda hovorí, že má len meno a žiadnu podstatu – čo je úplne správne a pravdivé. Nie je Boží ľud dnes presne taký? Jeho podriadenie sa Bohu a viera v Neho sú len povrchné. Pred Bohom sa podlizuje a predvádza, aby s ním bol Boh spokojný, vnútri je však plný skazenej satanskej povahy a bruchá má prepchaté špinou. Preto Boh kladie ľuďom otázky a pýta sa, či je ich vernosť Bohu pošpinená alebo je čistá a úprimná. Keď boli vykonávateľmi služby, mnohí Boha nahlas chválili, no vo svojich srdciach Ho preklínali. Svojimi slovami sa Bohu podriaďovali, ale vo svojich srdciach Ho neposlúchali. Z ich úst vychádzali negatívne slová a vo svojich srdciach prechovávali k Bohu odpor. Boli dokonca aj takí, ktorých konanie bolo koordinované: z úst chrlili obscénnosti, gestikulovali rukami, boli úplne bez zábran a mali jasný a živý výraz pravej tváre veľkého červeného draka. Títo ľudia si naozaj zaslúžia pomenovanie potomkovia veľkého červeného draka. Dnes však stoja na mieste tých lojálnych, čo vykonávajú službu, a správajú sa, akoby boli lojálnym Božím ľudom – aké nehanebné! Niet však divu, pretože pochádzajú z blata, takže nemôžu inak, musia ukázať svoju pravú tvár. Pretože Boh je svätý a čistý, skutočný a naozajstný, Jeho telo pochádza z Ducha. To je jednoznačné a nezvratné. Nielen schopnosť svedčiť o samom Bohu, ale sa aj úplne oddať konaniu Božej vôle: to je jedna strana Božej podstaty. To, že telo pochádza z Ducha s obrazom, znamená, že telo, do ktorého sa Duch zaodieva, sa podstatne líši od ľudského tela, a tento rozdiel spočíva primárne v ľudskom duchu. Pojem „Duch s obrazom“ vyjadruje, ako božská prirodzenosť dokáže v dôsledku prekrytia normálnou ľudskou prirodzenosťou normálne pracovať zvnútra. To nie je ani najmenej nadprirodzené a ľudská prirodzenosť to neobmedzuje. Vzhľadom na to možno vrodenú Božiu povahu a pravý obraz v plnej miere žiť vo vtelenom tele, ktoré nie je len normálne a stabilné, ale má aj majestát a hnev. Prvé vtelené telo mohlo znázorňovať len Boha, ktorého si ľudia vedeli predstaviť, čo znamená, že dokázal len robiť znamenia a vyslovovať proroctvá, čiže nežil úplne realitu Boha, a tak nebol zhmotnením Ducha s obrazom, ale priamym zjavením božskej prirodzenosti. Navyše, keďže prekročil normálnu ľudskú prirodzenosť, nenazýval sa úplným praktickým samotným Bohom, ale mal niečo z hmlistého Boha v nebi. Bol Bohom ľudských predstáv. To je podstatný rozdiel medzi dvomi vtelenými telami.

Boh z najvyššieho bodu vo vesmíre dohliada na každý pohyb ľudstva a na všetko, čo ľudia hovoria a robia. Dokonca s úplnou jasnosťou pozoruje ich najhlbšie myšlienky a nikdy ich neprehliada. Jeho slová sa preto vrývajú priamo do ľudských sŕdc, narážajú na každú ich myšlienku a Božie slová sú bystré a nemajú chybu. Hoci ľudia Môjho Ducha „poznajú“, stále Ho urážajú. Moje slová odhaľujú ohavné tváre všetkých ľudí vrátane ich najhlbších myšlienok a spôsobujú, že všetko na zemi počas Môjho skúmania padá. Z toho je zrejmé, že hoci Božie požiadavky na ľudstvo nie sú veľmi náročné, ľudia stále nedokážu strpieť skúmanie Božím Duchom. No aj keď padajú, ich srdcia sa neodvážia zatúlať odo Mňa ďaleko. Kto spomedzi predmetov stvorenia Ma vďaka Mojim skutkom nezačne milovať?“ To ešte viac ukazuje úplnú Božiu múdrosť a všemohúcnosť, a teda zjavuje všetko, čo si Boží ľud myslel, keď bol v pozícii vykonávateľov služby: po „obchode“, ktorý sa skončil neúspechom, nebolo zo „státisícov“ alebo „miliónov“ v ich hlavách nič. Lenže pre Božie správne ustanovenia a pre Boží majestát a hnev – hoci v smútku zvesili hlavy – stále slúžili Bohu s negatívnym nastavením mysle, zo všetkých ich praktík z minulosti sa stali len prázdne reči a odišli do úplného zabudnutia. Aby sa ďalej zabávali, prečkali alebo premrhali čas, robili namiesto toho podľa vlastnej vôle veci, ktoré ich a všetkých ostatných robili šťastnými… Boh sa teda otvára ľudstvu a hovorí: Kto po Mne vďaka Mojim slovám nezačne prahnúť? Kto vďaka Mojej láske nepocíti náklonnosť? Úprimne, všetci ľudia sú ochotní prijať Božie slová a nie je medzi nimi ani jeden, kto Božie slová nečíta rád. Ide len o to, že Božie slová nedokážu uviesť do praxe, pretože im v tom bráni ich prirodzenosť. Mnohí ľudia sa od Božích slov po ich prečítaní nevedia odtrhnúť a silnie v nich láska k Bohu. Boh teda opäť raz preklína satana, znova odhaľuje jeho škaredú tvár. „Táto éra, v ktorej satan vyčíňa a správa sa ako tyran,“ je zároveň práve tým vekom, keď Boh začne svoje oficiálne veľkolepé dielo na zemi. Potom začne dielo úplného zničenia sveta. Inak povedané, čím viac satan šalie, tým skôr príde Boží deň. Čiže čím viac Boh hovorí o neviazanosti satana, tým bližšie je deň, keď Boh úplne zničí svet. To Boh oznamuje satanovi.

Prečo Boh opakovane hovoril: „… a za Mojím chrbtom sa venujú tým ‚chvályhodným‘ darebáctvam. Myslíš si, že telo, do ktorého sa zaodievam, nevie nič o tvojich skutkoch, správaní a slovách?“ Takéto slová nepovedal len raz alebo dvakrát. Prečo je to tak? Boh raz ľudí utešil a ľudia si uvedomujú Jeho zármutok nad ľudskou prirodzenosťou. Keď sa pretĺkajú ďalej, je pre nich ľahké zabudnúť na minulosť. Boh však nie je voči ľuďom ani trochu zhovievavý: naďalej sa zameriava na ich myšlienky. Zas a znova im teda hovorí, aby poznali sami seba, skoncovali so svojou zhýralosťou, viac sa nevenovali takým chvályhodným darebáctvam a už nikdy neoklamali Boha v tele. Hoci sa ľudská prirodzenosť nemení, je užitočné im to párkrát pripomenúť. Boh potom hovorí z pohľadu ľudí, aby zjavil záhady v ich srdciach: „Mnoho rokov som znášal vietor a dážď, takže som zažil aj trpkosť ľudského sveta. Keď o tom však hlbšie uvažujem, ani to najväčšie utrpenie nemôže uhasiť nádej, ktorú do Mňa vkladá ľudstvo z mäsa a kostí, a žiadna láskavosť nemôže spôsobiť, že ľudia z mäsa a kostí voči Mne pocítia ľahostajnosť, skľúčenosť či pohŕdanie. Je ich láska ku Mne naozaj obmedzená buď na nedostatok utrpenia, alebo nedostatok láskavosti?“ „Všetko pod slnkom je prázdne“ – tieto slová majú skutočne skrytý význam. Boh tým hovorí, že ľuďom nič nemôže vziať vieru v Neho alebo ich voči Nemu urobiť chladnými. Keď ľudia Boha nemilujú, môžu byť rovnako tak aj mŕtvi. Keď Boha nemilujú, ich utrpenie je márne a šťastie, ktoré prežívajú, je prázdne a zaraďuje sa medzi ich hriechy. Keďže ani jeden človek skutočne nemiluje Boha, Boh hovorí: „Je ich láska ku Mne naozaj obmedzená buď na nedostatok utrpenia, alebo nedostatok láskavosti?“ Akoby mohol ktokoľvek v ľudskom svete existovať bez utrpenia alebo láskavosti? Boh zas a znova hovorí: „Ľudia nikdy naozaj nevideli Moju tvár ani nepočuli Môj hlas, lebo v skutočnosti Ma nepoznajú.“ Boh vraví, že ľudia Ho skutočne nepoznajú, ale prečo od ľudí žiada, aby Ho poznali? Neodporuje si to? Každé Božie slovo má určitý zámer. Keďže ľudia stratili cit, Boh používa princíp, podľa ktorého vykonáva sto percent svojho diela prostredníctvom ľudí, aby nakoniec vlastnil nula celá jedna percenta srdca každého z nich. Boh koná pomocou tejto metódy a musí tak konať, aby dosiahol svoje ciele. To je zároveň presne tá múdrosť v Božích slovách. Pochopili ste to?

Boh hovorí: „Keď priamo zjavujem svoje tajomstvá a objasňujem svoju vôľu v tele, nevšímate si to. Aj keď počujete zvuky, nerozumiete ich významu. Premkol Ma smútok. Hoci som v tele, nedokážem vykonávať dielo služby tela.“ Keďže ľudia sú necitliví, tieto slová na jednej strane spôsobujú, že sa ujmú iniciatívy a spolupracujú s Bohom. V inom ohľade Boh zjavuje pravú tvár svojej božskej prirodzenosti vo vtelenom tele. Keďže duchovné postavenie ľudí je príliš nízke, k zjaveniu božskej prirodzenosti v čase, keď je Boh v tele, dochádza len podľa ich schopnosti ho prijať. Väčšina ľudí zostáva počas tohto kroku diela neschopná to plne prijať, čo dostatočne preukazuje, akí sú nevnímaví. Počas tohto diela teda božská prirodzenosť nevykonáva celú svoju pôvodnú funkciu, ale len jej malú časť. To ukazuje, že v budúcom diele dôjde k postupnému zjaveniu božskej prirodzenosti podľa miery obnovy ľudskej prirodzenosti. Božská prirodzenosť však nerastie postupne. Je to skôr to, čo vtelený Boh vlastní vo svojej podstate, a je to niečo iné ako duchovné postavenie ľudí.

Božie stvorenie ľudí malo svoj účel a zmysel, a preto Boh povedal: „Keby Môj hnev zničil celé ľudstvo, aký význam by malo to, že som stvoril nebo a zem?“ Boh po skazení ľudí plánoval získať ich časť pre svoje potešenie. Jeho úmyslom nebolo zničenie všetkých ľudí ani ich vyhubenie pri najmenšom porušení Božích správnych ustanovení. To nie je Božia vôľa. Ako Boh povedal, nemalo by to zmysel. Práve pre túto „nezmyselnosť“ sa jasne ukazuje Božia múdrosť. Nemá ešte väčší význam, keď Boh mnohými prostriedkami hovorí a pôsobí, aby všetkých ľudí napomínal, súdil, aby im zasadzoval údery a nakoniec si vybral len tých, ktorí Ho skutočne milujú? Presne týmto spôsobom sú zjavené Božie skutky, takže stvorenie ľudí nadobúda ešte väčší význam. Boh teda vyslovuje väčšinu svojich slov, aby popri ľuďoch len tak prešli. Je to tak pre dosiahnutie cieľa a presne to je realita časti Jeho slov.