Keď som vyrastal bola moja rodina bola pomerne chudobná. Nikdy sme nemali zaručené ani základné potreby. Moja mama musela často žiadať od suseda obilie, aby nás nakŕmila, a na mnohých šatách som mal záplaty. Často ma šikanovali a diskriminovali, ostatné deti hovorievali, že pochádzam z chudobných pomerov. Cítil som krivdu a myslel som, že za to, že som sa nenarodil v bohatstve, môže zlý osud. V škole som sa poctivo učil a myslel som si: „Ak budem teraz tvrdo pracovať, dostanem sa na univerzitu a získam dobrú prácu, potom sa moje šťastie iste obráti a budem si žiť ako elita.“ Učil som sa dlho do noci a nakoniec som sa v triede umiestnil vysoko. Napadlo mi, že je to možno moja vstupenka do lepšieho života. Ale na strednej škole mi diagnostikovali ťažkú krátkozrakosť spolu so šedým zákalom, tupozrakosťou a astigmatizmom. Nevedel som sa o seba postarať. V tom čase som bol úplne zdrvený a myslel som si, že sa môj život skončil a osud mám spečatený. V srdci som preklial nespravodlivosť nebies a pripísal to zlému osudu. A tak som upadol do depresie.

Keď som prijal Božie dielo posledných dní a videl, ako náš vedúci vedie duchovné spoločenstvo o pravde, aby vyriešil problémy, som začal byť závistlivý. Pomyslel som si: „Aké by bolo skvelé, keby som sa jedného dňa stal diakonom alebo vedúcim a vedel vyriešiť problémy bratov a sestier, a získal si ich rešpekt a podporu.“ Preto som sa ešte viac zameral na čítanie Božích slov, prijal akúkoľvek úlohu, ktorú mi cirkev dala a znášal ťažkosti a náročnú prácu, dúfajúc, že sa jedného dňa stanem vedúcim alebo diakonom. Ale ani po rokoch ma nevymenovali do nijakej pozície. Sestra, ktorá so mnou prijala túto etapu Božieho diela, sa krátko po prijatí viery stala vedúcou. Keď som videl, ako v spoločenstve prostredníctvom Božích slov rieši problémy, pomyslel som si: „Prijali sme túto etapu spoločne a krátko po príchode do Božieho domu, už slúži ako vedúca a získala si každého rešpekt a podporu. Čo sa týka mňa, nech sa snažím akokoľvek, stále som sa nestal vedúcim. Takže mám zrejme zlý osud.“ Niekedy, keď sa moje návrhy nerealizovali, som si pomyslel: „Veď aj tak sa nikdy nestanem vedúcim, stačí, keď budem nasledovať v tejto malej skupine. Či už je to v mojej kariére alebo v Božom dome, som predurčený trpieť a nikdy v tomto živote nevyniknem.“ Po tom, ako som dospel k tomuto záveru, som postupne strácal nadšenie pre čítanie Božích slov a hľadanie pravdy.

Neskôr si môj vedúci všimol, že mám literárny talent, a poveril ma prácou s textami. Bol som neopísateľne šťastný a myslel som si, že mám konečne šancu presadiť sa. Nepretržite som pracoval a vo svojej povinnosti som dosiahol dobré výsledky. Zakrátko ma povýšili. Bol sa veľmi štastný a ešte motivovanejší plniť si svoju povinnosť. Potom sa však začal zhoršovať môj problém s krčnou chrbticou a ja som nebol schopný riadne vykonávať svoju povinnosť. Bol som nútený vrátiť sa do svojho pôvodného kostola a plniť len tie, ktoré som mohol. Bol som vážne deprimovaný: „Tento problém s chrbticou sa ťažko lieči a ak sa budem preťažovať, môže sa vrátiť. Bude naozaj ťažké sa presadiť s týmto problémom. Je mi súdené nemôcť si plniť dôležité povinnosti. Mám proste zlý osud, pre všetko musím drieť. Zrejme som sa narodil pod nešťastnou hviezdou, pretože som mal strašnú smolu!“ S touto myšlienkou v mysli som začal byť odmietavý, poľavovať v povinnosti a dokonca som sa začal limitovať, mysliac si, že moje budúce vyhliadky sú nepriaznivé. Predstúpil som pred Boha, aby som sa nad sebou zamyslel: Prečo som bol tak zaujatý tým, či je môj osud dobrý alebo zlý a žil som v takom utrpení? Pri svojom hľadaní som narazil na úryvok Božích slov, ktorý mi moju situáciu pomohol pochopiť.

Všemohúci Boh hovorí: „Ľudská emócia skormútenosti môže u jedného druhu človeka vzniknúť v dôsledku neustálej viery človeka vo svoj vlastný zlý osud. Nie je to jedna príčina? (Je.) Od svojej mladosti žil na vidieku alebo v chudobnom kraji, jeho rodina živorila a okrem nejakého jednoduchého zariadenia nemal nič, čo by malo veľkú hodnotu. Vlastnil možno jednu alebo dve súpravy oblečenia, ktoré musel nosiť aj po obnosení, a za normálnych okolností si nikdy nemohol dať poriadne jedlo, namiesto toho musel čakať na Nový rok alebo sviatky, aby sa mohol najesť mäsa. Niekedy hladoval alebo ho oblečenie nedokázalo udržať v teple; dať si výdatné jedlo sa zdalo ako nepravdepodobná ašpirácia – dokonca aj dovoliť si kúsok ovocia bolo nad jeho pomery. Keďže žil v takomto prostredí, mal pocit, že je iný ako ostatní ľudia, ktorí bývali vo veľkomeste, mali majetných rodičov, mohli jesť a obliecť si čokoľvek, čo chceli, okamžite dostali všetko, čo si zažiadali, a boli všetkého znalí. Uvažoval: ‚Títo ľudia majú také dobré osudy. Prečo je ten môj taký zlý?‘ Neustále chcel vyčnievať z davu a zmeniť svoj osud. Zmeniť svoj osud však nie je ľahké. Keď sa človek narodí do takýchto podmienok, môže sa síce snažiť, no do akej miery môže svoj osud zmeniť a zlepšiť? Keď dospeje, všade, kam sa v spoločnosti pohne, ho zastavia prekážky, nech ide kamkoľvek, všade ho šikanujú, a tak sa vždy cíti veľmi nešťastný. Rozmýšľa: ‚Prečo mám takú smolu? Prečo stále stretávam podlých ľudí? Keď som bol dieťa, život bol ťažký a bolo to proste tak. Teraz, keď som dospelý, je to stále veľmi zlé. Chcem vždy ukázať, čo dokážem, nikdy však nedostanem príležitosť. Ak ju nikdy nedostanem, tak nech. Chcem len tvrdo pracovať a zarábať dostatok peňazí, aby som mal dobrý život. Prečo nemôžem ani len to? Ako môže byť také náročné žiť dobrý život? Nemusím mať lepší život než všetci ostatní. Chcem žiť aspoň tak ako bežný obyvateľ mesta, aby mnou ľudia nepohŕdali a nebol som druhotriednym či treťotriednym občanom. Keď sa na mňa ľudia obrátia, nech aspoň nekričia „Hej ty, poď sem!“ Aby ma aspoň nazvali menom a oslovili ma s úctou. Nemôžem sa však tešiť ani z toho, že ma úctivo oslovia. Prečo je môj osud taký krutý? Kedy sa to skončí?‘ Keď takýto človek neveril v Boha, považoval svoj osud za krutý. Keď v Neho začal veriť a videl, že je to pravá cesta, pomyslel si: ‚Všetko to utrpenie predtým stálo za to. Celé to ovládal a učinil Boh a urobil to dobre. Keby som tak netrpel, nezačal by som v Neho veriť. Ak teraz, keď v Neho verím, dokážem prijať pravdu, môj osud by sa mal zmeniť k lepšiemu. Teraz môžem žiť rovnocenný život v cirkvi s mojimi bratmi a sestrami a ľudia ma nazývajú „bratom“ alebo „sestrou“ a oslovujú ma úctivo. Teraz si užívam pocit, že ma ostatní rešpektujú.‘ Zdá sa, že jeho osud sa zmenil, že už viac netrpí a nemá zlý osud. Po tom, ako začal veriť v Boha, rozhodol sa riadne konať svoju povinnosť v Božom dome – znášať útrapy a tvrdo pracovať, zniesť v ktorejkoľvek záležitosti viac než ktokoľvek iný a snažiť sa získať schválenie a úctu väčšiny ľudí. Myslí si, že ho dokonca môžu zvoliť za vodcu, nadriadeného alebo hlavu tímu. Nebude si potom ctiť svojich predkov a svoju rodinu? Nebude to potom znamenať, že zmenil svoj osud? Realita však nie je celkom podľa jeho želaní, začne klesať na duchu a uvažuje: ‚Roky verím v Boha a veľmi dobre vychádzam so svojimi bratmi a sestrami, ako je však možné, že vždy, keď nastane čas zvoliť si vodcu, nadriadeného alebo vedúceho tímu, neprídem nikdy na rad? Je to preto, lebo vyzerám tak fádne, alebo som nepodával dosť dobrý výkon a nikto si ma nevšimol? Zakaždým, keď sú voľby, cítim iskierku nádeje a bol by som šťastný, keby ma vybrali hoci aj za vedúceho tímu. Vášnivo túžim odplatiť sa Bohu, no pri každých voľbách zažijem sklamanie a zo všetkého ma vynechajú. Čo sa to deje? Bolo by možné, že naozaj dokážem byť len priemerným, obyčajným človekom, niekým, kto po celý svoj život nie je ničím výnimočný? Pri pohľade do svojho detstva, mladosti a stredného veku vidím, že táto cesta, po ktorej som kráčal, bola vždy taká priemerná a neurobil som nič pozoruhodné. Nejde o to, že nemám žiadne ambície alebo že mám slabú kvalitu, a nie je to ani v tom, že nevynakladám dostatok úsilia alebo nedokážem znášať veľa útrap. Mám odhodlanie a ciele a dokonca možno povedať, že mám ambície. Tak prečo nemôžem nikdy vyniknúť nad davom? Záver je ten, že mám jednoducho zlý osud, som predurčený trpieť a Boh to pre mňa takto zariadil.‘ Čím viac sa tým zaoberá, tým viac si myslí, že má zlý osud. Keď počas bežného plnenia povinností niečo navrhne alebo vyjadrí nejaké názory a vždy sa stretne s odmietnutím, nikto ho nepočúva ani ho neberie vážne, upadne do ešte väčšej depresie a premýšľa: ‚Och, mám taký zlý osud! V každej mojej skupine je vždy nejaký podlý človek, ktorý mi stojí v ceste a utláča ma. Nikto ma nikdy neberie vážne a nikdy nemôžem vyniknúť. Po zvážení všetkých skutočností musím znova povedať, že mám jednoducho zlý osud!‘ Je jedno, čo sa takémuto človeku stane, vždy to pripisuje svojmu zlému osudu; neustále sa zaoberá myšlienkou na svoj zlý osud, snaží sa tomu hlbšie porozumieť a uznať to a ako o tom premýšľa, je ešte sklesnutejší. Keď pri vykonávaní svojej povinnosti urobí drobnú chybu, pomyslí si: ‚Och, ako môžem dobre plniť svoju povinnosť, keď mám taký zlý osud?‘ Keď na zhromaždeniach vedú jeho bratia a sestry duchovné spoločenstvo, dookola o tom premýšľa, no nerozumie tomu a myslí si: ‚Och, ako môžem veciam porozumieť, keď mám taký zlý osud?‘ Vždy keď vidí niekoho, kto rozpráva lepšie ako on, diskutuje o svojom porozumení jasnejším a osvetlenejším spôsobom než on, cíti sa ešte skľúčenejšie. Keď vidí niekoho, kto dokáže strpieť ťažkosti a zaplatiť cenu, kto vidí výsledky pri vykonávaní svojej povinnosti, bratia a sestry ho uznávajú a dosiahne povýšenie, je vo svojom srdci nešťastný. Pri pohľade na to, ako sa niekto stane vodcom alebo pracovníkom, sa cíti ešte skľúčenejšie, a pocit skľúčenosti sa ho zmocní dokonca aj vtedy, keď vidí niekoho, kto spieva a tancuje lepšie než on a on sa cíti horším než tento človek. Bez ohľadu na to, s akými ľuďmi, udalosťami alebo vecami sa stretne, alebo do akých situácií sa dostane, vždy na ne reaguje s týmto depresívnym pocitom. Dokonca aj keď vidí, že niekto má o niečo krajšie oblečenie alebo lepší účes, je vždy smutný a v srdci mu vzplanie žiarlivosť a závisť, až sa nakoniec vráti k spomínanej depresii. Aké dôvody si vymyslí? Rozmýšľa: ‚Och, nie je to preto, lebo mám zlý osud? Keby som vyzeral trochu lepšie, bol rovnako dôstojný, vysoký a mal dobrú postavu, dobré oblečenie, veľa peňazí a dobrých rodičov, nebolo by to inak ako teraz? Nemali by o mne ľudia vysokú mienku, nezávideli by mi a nežiarlili by na mňa? Napokon, mám zlý osud a nemôžem z toho viniť nikoho iného. S takýmto zlým osudom sa mi nič nedarí a nemôžem ísť nikam bez toho, aby som sa o niečo nepotkol. Je to len môj zlý osud a nemôžem s tým nič urobiť.‘ Skľúčene reaguje aj keď ho orezávajú alebo keď mu bratia a sestry niečo vyčítajú, kritizujú ho alebo mu niečo navrhujú. V každom prípade je jedno, či sa niečo stane jemu alebo ostatným veciam naokolo, vždy reaguje rôznymi negatívnymi myšlienkami, názormi, postojmi a stanoviskami, ktoré sú dôsledkom jeho depresívnych pocitov.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Božie zjavenie týchto stavov je tak pravdivé pre život, presne tak som sa zachoval! V minulosti som si myslel, že život elity a získaný rešpekt a podpora ostatných znamenalo, že má človek dobrý osud, zatiaľ čo chudobný pôvod, skromný život v chudobe a znevažovanie ostatnými znamenalo, že má človek zlý osud. Vyrástol som v chudobe a základné potreby neboli nikdy samozrejmosťou. Ostatní o mne nemali vysokú mienku a bol som diskriminovaný a znevažovaný. Preto som si myslieval, že mám zlý osud. Keďže pochádzam z tohto prostredia, rozhodol som sa usilovne študovať, aby som svoj osud zmenil a žil život elity. Potom mi ale na strednej škole diagnostikovali ťažkú krátkozrakosť a bol som nútený štúdium ukončiť. Preto som si myslel, že nemám nádej na splnenie svojich snov a bol som veľmi sklamaný. Po prijatí viery som videl, ako si vedúci dokázali získať rešpekt a podporu, a tak som sa neuspokojil s tým, že som len obyčajný veriaci, a snažil som sa stať vedúcim alebo pracovníkom. Myslel som, že nadobudnutím statusu získam rešpekt i podporu ostatných a že mať postavenie a povesť znamená mať dobrý osud. Ťažko som pracoval a snažil sa dosiahnuť svoje cieľ, ale ani po niekoľkých rokoch som sa nestal vedúcim ani pracovníkom. Keď sa sestra, ktorá so mnou prijala túto etapu práce, zakrátko stala vedúcou, ešte viac ma to presvedčilo o mojom zlom osude. Už som sa neodvážil vyjadriť svoj názor, keď sa moje návrhy nerealizovali, a nedokázal som si získať rešpekt ľudí. Jednoducho som sa do seba uzavrel a v tichosti preklínal zlý osud. Neskôr, keď som sa začal venovať práci s textami a získal si rešpekt druhých, som bol veľmi šťastný. Potom sa však objavil problém s krčnou chrbticou, ktorý ovplyvnil moju schopnosť konať si povinnosť. Bol som nútený vrátiť sa do svojho pôvodného kostola a plniť len to, čo som zvládol. Mal som pocit, že mám smolu a že to celé je dielom zlého osudu. Myslel som, že nikdy nebudem mať šancu vyniknúť, nikdy ma nepovýšia ani mi nezveria dôležitú úlohu a ostatní ma nikdy nebudú podporovať ani rešpektovať. Tak som upadol do depresie. V povinnosti som nebol dôsledný a dňami som sa ledabolo vliekol. Videl som, že vo všetkom hľadám len postavenie, podporu a rešpekt druhých. Keď veci nešli podľa plánu, sťažoval som sa na zlý osud, stratil som nadšenie pre svoju povinnosť, prestal aktívne zdieľať svoj názor na zhromaždeniach, nedokázal som prijať situácie, ktorým som od Boha čelil a zamyslieť sa nad sebou. Môj vstup do života tak uviazol na bode mrazu. Nebol môj negativistický stav akýmsi tichým protestom proti Bohu? Po všetky roky mojej viery som vždy hovoril, že každodenné dianie je výsledkom Božieho riadenia a príprav, ale keď sa veci nevyvíjali podľa mojich predstáv, nepodriadil som sa a nedôveroval Božej zvrchovanosti. Neboli to názory neveriaceho?

Neskôr som narazil na ďalšie dva úryvky Božích slov: „Božie usporiadanie toho, aký bude osud človeka, či už dobrý alebo zlý, sa nemá vnímať ani hodnotiť voľným ľudským okom alebo očami veštca, ani sa nemá hodnotiť podľa toho, koľko bohatstva a slávy si tento človek vo svojom živote užíva, alebo koľko utrpenia zažíva, alebo či jeho usilovanie sa o vyhliadky, slávu a zisk prebieha hladko alebo nie. A predsa je toto presne tá vážna chyba, ktorú robia tí, ktorí hovoria, že majú zlý osud; samozrejme, je to aj spôsob, aký väčšina ľudí používa na hodnotenie, či je ich osud dobrý alebo zlý. Ako by sme teda mali hodnotiť, či je osud človeka dobrý alebo zlý? Ako ho hodnotia svetskí ľudia? Vychádzajú v prvom rade z toho, či život tohto človeka prebieha hladko, či si môže užívať bohatstvo a slávu, či môže žiť život na vyššej úrovni ako ostatní, koľko počas svojho života trpí a koľko si toho môže užívať, ako dlho žije, akú má kariéru a či je jeho život plný driny alebo je pohodlný a ľahký – na hodnotenie toho, či je osud človeka dobrý alebo zlý, používajú tieto a ďalšie veci. Hodnotíte to takto aj vy? (Áno.) Takže, keď väčšina z vás narazí na niečo, čo nejde hladko, keď sú ťažké časy alebo nedokážete žiť život na vyššej úrovni ako ostatní, bude si tiež myslieť, že máte zlý osud, a aj vy upadnete do skormútenosti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) „Boh dávno predurčil ľudské osudy a tieto osudy sú nemenné. Tento ‚dobrý‘ a ‚zlý osud‘ sú u každého človeka iné a závisia od prostredia, od toho, ako sa ľudia cítia a o čo sa usilujú. Preto osud človeka nie je dobrý ani zlý. Môžeš mať veľmi ťažký život, môžeš si však myslieť: ‚Nesnažím sa o luxusný život. Som jednoducho šťastný, keď mám dostatok jedla a oblečenia. Každý počas svojho života trpí. Svetskí ľudia hovoria: „Bez dažďa nevyjde dúha“, čiže v utrpení je hodnota. Nie je to také zlé a môj osud nie je ťažký. Nebo nado mnou mi nadelilo nejakú bolesť, skúšky a trápenia. Je to preto, lebo Boh má o mne vysokú mienku. Je to dobrý osud!‘ Niektorí ľudia si myslia, že utrpenie je zlá vec, že to znamená, že majú zlý osud, a že len pohodlný a ľahký život bez utrpenia predstavuje dobrý osud. Neverci tomu hovoria ‚vec názoru‘. Ako vnímajú túto záležitosť ‚osudu‘ ľudia, ktorí veria v Boha? Hovoríme, že máme ‚dobrý‘ alebo ‚zlý osud‘? (Nie.) Takéto veci nehovoríme. Povedzme, že máš dobrý osud, lebo veríš v Boha. Ak vo svojej viere nejdeš správnou cestou, ak si potrestaný, odhalený a vyradený, znamená to potom, že máš dobrý osud alebo zlý? Ak neveríš v Boha, nemôžeš byť odhalený ani vyradený. Neverci a pobožní ľudia nerozprávajú o odhaľovaní alebo rozlišovaní ľudí ani o tom, že ľudia sú vyčistení alebo vyradení. To by malo znamenať, že ľudia majú dobrý osud, keď dokážu veriť v Boha, no keď sú nakoniec potrestaní, znamená to potom, že majú zlý osud? V jednej chvíli je ich osud dobrý a v druhej zlý – tak ktorý teda? To, či má niekto dobrý osud, nie je niečo, čo možno súdiť, ľudia túto záležitosť nemôžu súdiť. Všetko to robí Boh a všetko, čo Boh zariadi, je dobré. Ide len o to, že trajektória osudu každého jednotlivca alebo jeho prostredie, ľudia, udalosti a veci, s ktorými sa stretne, a životná cesta, po ktorej počas svojho života kráča, sa od seba navzájom líšia; u každého človeka sú iné. Životné podmienky každého jednotlivca a prostredie, v ktorom vyrastá a ktoré mu pripravil Boh, sú rôzne. Všetky veci, ktoré každý človek zažije počas svojho života, sa od seba líšia. Neexistuje takzvaný dobrý alebo zlý osud – všetko to zariaďuje a robí Boh. Ak túto záležitosť vnímame z toho hľadiska, že to všetko robí Boh, všetko, čo Boh robí, je dobré a správne; ide len o to, že z hľadiska toho, čo ľudia uprednostňujú, aké sú ich pocity a voľby, sa niektorí z nich rozhodnú žiť pohodlný život, vyberú si slávu a bohatstvo, dobrú povesť, blahobyt vo svete a úspech. Veria, že toto znamená mať dobrý osud, a že zlý osud je viesť priemerný, neúspešný život a neustále žiť na dne spoločnosti. Takto vyzerajú veci z pohľadu nevercov a svetských ľudí, ktorí sa usilujú o svetské veci a hľadajú život vo svete, a takto vznikla predstava o dobrom a zlom osude. Predstava o dobrom a zlom osude vzniká len v dôsledku ľudského obmedzeného porozumenia a povrchného vnímania osudu a z ľudského súdu o tom, koľko telesného utrpenia človek znesie a koľko radosti, slávy a bohatstva získa a podobne. Ak sa na to pozrieme z pohľadu toho, že Boh zariadil osud človeka a má nad ním zvrchovanosť, v skutočnosti neexistuje žiadna taká interpretácia dobrého a zlého osudu. Nie je to presné? (Je.) Ak posudzuješ osud človeka z hľadiska Božej zvrchovanosti, potom je všetko, čo Boh robí, dobré a je to to, čo každý jednotlivec potrebuje. Je to preto, lebo v minulých a súčasných životoch zohrávajú rolu príčina a dôsledok, predurčuje ich Boh, ktorý má nad nimi zvrchovanosť, plánuje ich a zariaďuje – ľudstvo nemá na výber. Ak sa na to pozrieme takto, ľudia by nemali súdiť, či je ich vlastný osud dobrý alebo zlý, pravda?“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Božie slová bystro poukázali na absurdnosť ľudského pohľadu na „dobrý“ a „zlý“ osud. Ľudia posudzujú svoj osud podľa toho, či ich život prebieha hladko, či nadobudnú postavenie a blahobyt, a či dosiahnu slávu a bohatstvo. Rozhodovanie na základe osobných preferencií je uhlom pohľadu neverca a nezodpovedá pravde. U Boha neexistuje dobrý alebo zlý osud. Boh určuje osud ľudí na základe ich súčasného a predchádzajúceho života. Ich osud je predurčený a naplánovaný Bohom. Uvedomil som si, že sa môj pohľad nelíši od pohľadu neveriaceho človeka. Celý život som sa usiloval o blahobyt a postavenie, chcel som vyniknúť a dosiahnuť slávu a bohatstvo. Myslel som si, že získanie rešpektu a podpory je znakom dobrého osudu, zatiaľ čo môj priemerný, nevýrazný život v chudobe a neúspešná snaha získať rešpekt a byť braný vážne, bol poznačený zlým osudom. Potom som pochopil, že môj názor bol mylný a pochádzal od satana. Išlo o obmedzené chápanie osudu, ktoré zastávali neveriaci. Uvedomil som si, že tí, ktorí túžia po sláve a bohatstve a získajú veľký majetok, môžu mať česť, slávu, úctu a podporu ostatných, a zdá sa, že majú dobrý osud, ale duchovne sú prázdni, trpia, majú pocit, že život je nudný a niektorí dokonca skončia na drogách a spáchajú samovraždu. Niektorí ľudia, posmelení vlastnou autoritou, spôsobujú problémy, páchajú zlo a porušujú zákony a končia za mrežami so zničenou povesťou. Majú takí ľudia naozaj dobré osudy? Videl som, že osud človeka sa neodvíja od toho, či sa tešil bohatstvu a sláve alebo koľko utrpenia prežil. Boh určuje a rozhoduje o tom, aký bude človek bohatý alebo chudobný. Boh predurčuje naše životy na základe našich potrieb a všetky Jeho rozhodutia sú dobré. U Boha neexistuje dobrý alebo zlý osud. Pokiaľ ide o mňa, napriek tomu, že som vyrastal v chudobe, prežíval ťažkosti, neúspechy a celkom som trpel, všetky moje skúsenosti posilnili moje odhodlanie čeliť utrpeniu; pre môj život je to mimoriadne cenná schopnosť. Navyše mám príliš silnú túžbu po reputácii a postavení. Určite by som sa nechal strhnúť týmto zlým trendom, keby som sa dostal na univerzitu a dosiahol slávu a bohatstvo. Prišiel by som vtedy pred Stvoriteľa a prijal by som Božiu spásu? Boh tiež predurčil, že ma nezvolia za vedúceho. Mal som schopnosť pochopiť Božie slová a u svojich bratov a sestier som vedel identifikovať určité problémy, ale vo svojej práci som nebol kompetentný a nezvládal som väčšiu pracovnú záťaž. Vedúci musia zvládať veľa práce a ak sa problémy neriešia správne, škodí to práci cirkvi. Teraz plním jednoduchšie povinnosti a dokážem ich robiť dobre, je to pre mňa a prácu cirkvi prospešné. Za situáciou, ktorú mi Boh nariadil, som videl vážne úmysly. Kedysi som žil podľa týchto absurdných názorov s túžbou žiť život elity. Vždy, keď sa veci nevyvíjali podľa mojich predstáv a želaní, som sa sťažoval na svoj zlý osud, upadol do depresie a vzdoroval Bohu. Ako veriaci som sa neriadil Božími slovami, ale držal som sa mylných názorov neveriacich. Vzdoroval a odporoval som Bohu. Keď som si to uvedomil, trochu som sa nad svojím konaním zhrozil, a tak som predstúpil pred Boha s modlitbou: „Ó Bože! Nechápem pravdu a nepodriadil som sa Tvojej zvrchovanosti a usporiadaniu. Som naozaj arogantný a nerozumný. Som ochotný napraviť svoje absurdné názory, žiť podľa Tvojich slov, podriadiť sa Tvojej zvrchovanosti a opatreniam a viac Ti neodporovať.“

Neskôr som narazil na ďalšie dva úryvky Božích slov, ktoré mi pomohli pochopiť škodlivé dôsledky negatívnych emócií. Božie slová znejú: „Hoci títo ľudia, ktorí si myslia, že majú zlý osud, veria v Boha a dokážu zanechať veci, vydať sa Bohu a nasledovať Ho, zároveň nedokážu vykonávať svoju povinnosť v Božom dome slobodným, oslobodeným a uvoľneným spôsobom. Prečo to nedokážu? Je to preto, lebo vo svojom vnútri prechovávajú niekoľko krajných a abnormálnych myšlienok a názorov, v dôsledku čoho v nich vznikajú krajné emócie. Pre tieto krajné emócie vychádza ich spôsob súdenia vecí, myslenia a ich názory na veci z krajného, nesprávneho a skresleného hľadiska. Pozerajú sa na problémy a ľudí z tohto extrémneho a nesprávneho hľadiska, čím sa počas života, pri vnímaní ľudí a vecí, počínaní si a konaní opakovane vystavujú účinku a vplyvu tejto negatívnej emócie. Nakoniec sa zdajú byť veľmi unavení bez ohľadu na to, ako žijú, a nedokážu v sebe prebudiť žiadne nadšenie pre svoju vieru v Boha a usilovanie sa o pravdu. Bez ohľadu na to, ako sa rozhodnú žiť svoje životy, nedokážu pozitívne ani aktívne konať svoju povinnosť, a hoci veria v Boha už mnoho rokov, nikdy sa nesústredia na to, aby konali svoju povinnosť celým svojím srdcom a mysľou ani aby ju konali spôsobom, ktorý je na požadovanej úrovni, a, samozrejme, už vôbec sa neusilujú o pravdu ani nepraktizujú v súlade s pravdou-princípmi. Prečo je to tak? V konečnom dôsledku je to preto, lebo si vždy myslia, že majú zlý osud, a to ich vedie k hlbokej skormútenosti. Sú úplne skleslí, malátni, ako chodiace mŕtvoly, bez akejkoľvek vitality, neprejavujú žiadne pozitívne ani optimistické správanie, a už vôbec nie nejaké odhodlanie alebo vytrvalosť v tom, aby preukázali náležitú oddanosť svojej povinnosti, svojim zodpovednostiam a svojim záväzkom. Namiesto toho sa deň za dňom zdráhavo trápia s povrchným postojom a prežívajú svoje dni takto popletene, v omámení a dokonca bez toho, aby vôbec niečo cítili. Nemajú predstavu, ako dlho sa budú len tak ponevierať. Nakoniec nemajú iné východisko, než sa len napomenúť: ‚Och, budem sa len ďalej ponevierať, kým môžem! Ak jedného dňa už nebudem môcť ďalej pokračovať a cirkev ma bude chcieť vypudiť a vyradiť, tak nech ma vyradí. Čo by som mohol urobiť so svojím zlým osudom?‘ Vidíš, dokonca aj ich reč je taká apatická. Táto skormútenosť nevyvoláva len obyčajnú náladu, ale čo je dôležitejšie, má zničujúci vplyv na myšlienky, srdcia a usilovanie sa ľudí. Ak včas a rýchlo nedokážeš otočiť svoju skormútenosť, nebude to mať len vplyv na celý tvoj život, ale ho to aj zničí a povedie to k tvojej smrti. Aj keď skutočne veríš v Boha, nebudeš schopný získať pravdu a dosiahnuť spásu a nakoniec zahynieš.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) „Tento druh skormútenosti nie je len jednoduchou alebo dočasnou vzdorovitosťou, ani prechodným zjavením skazenej povahy a už vôbec nie zjavením skazeného stavu. Je to skôr tichý odpor proti Bohu a nespokojný tichý odpor zrodený z nespokojnosti nad osudom, ktorý pre nich zariadil Boh. Hoci to môže byť jednoduchá negatívna emócia, dôsledky sú pre ľudí závažnejšie než dôsledky skazenej povahy. Nielenže ti to bráni zaujať pozitívny, správny postoj k povinnosti, ktorú by si mal konať, a k tvojmu vlastnému každodennému životu a životnej ceste, ale ešte vážnejšie je, že ťa skormútenosť môže doviesť k záhube.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Prostredníctvom Božích slov som videl, že ak si niekto myslí, že má zlý osud, keď verí v Boha, plní si svoju povinnosť a správa sa k ľuďom alebo veciam s ktorými sa stretáva s týmto mylným a extrémnym pohľadom, môže upadnúť do negativizmu a depresie, mať zmätok v povinnosti, konať ledabolo, pasívne a stratiť túžbu napredovať. Utápanie sa v depresii môže viesť k prudkému klesaniu na samé dno a zničeniu akejkoľvek šance na spásu. Pochopil som, že ak sa tohto názoru nevzdám, dôsledky budú veľmi hrozivé! Premýšľal som o tom, ako som žil s myšlienkou na svoj zlý osud. Keď som musel kvôli problémom s očami ukončiť štúdium, moje sny o sláve a bohatstve sa rozplynuli a nemohol som žiť váženým životom bohatého človeka, a tak som veľmi trpel, stratil som v živote nádej a chcel som to všetko skončiť. Keď som sa stal veriacim a plnil si povinnosť, stále som sa usiloval o vysoké postavenie. Keď som nebol povýšený a nezvolili ma za vedúceho, nepremýšľal som o svojich nedostatkoch, nespoznal som sám seba. Miesto toho som sa stále sťažoval na zlý osud a žil v negativistickom stave, neochotný hľadať pravdu. Neskôr, keď sa u mňa objavil problém s krčnou chrbticou, som si myslel, že v budúcnosti už nikdy nebudem môcť vyniknúť, a tak som poľavil vo svojich povinnostiach, zmieril som sa s neúspechom a pomaly som sa vzďaľoval od Boha. Videl som, že tento názor na dobrý alebo zlý osud ma pevne zväzoval a spútaval. Nedokázal som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam a stále viac som odporoval. Spomenul som si na neveriacich, ktorí vždy hovorili, aký majú zlý osud. Pretože boli chudobní a bezmocní, žili v spodnej vrstve spoločnosti, nedokázali si získať rešpekt ostatných a často ich šikanovali, robili všetko pre to, aby svoj osud zmenili, ale keď sa veci nevyvíjali podľa ich predstáv, premýšľali o ukončení života. Iní neveriaci strávili roky usilovným štúdiom, ale nepodarilo sa im získať postavenie ani bohatstvo a začali si myslieť, že majú zlý osud, niektorí dokonca upadli do ťažkej depresie. Videl som, že keď ľudia nechápu pravdu a žijú podľa absurdných názorov, správajú sa k sebe zle a nesprávne vnímajú ľudí, udalosti a veci, čo ich nakoniec privedie k depresii. Tieto názory sú odvodené od satanových argumentov. Satan používa tieto absurdné názory, aby ľudí oklamal a poškodil ich, čím sa stanú depresívnimi, degenerovanými, neusilujú sa o pravdu a nakoniec sa ocitnú vo vyhnanstve. Keď som to všetko pochopil, uvedomil som si, že už nemôžem žiť podľa toho, že existuje dobrý a zlý osud. Ak by som v tom pokračoval, uškodil by som si. Tak som v modlitbe predstúpil pred Boha: „Ó Bože! Každá situácia, ktorú riadiš, sa deje s úprimnými úmyslami a ja sa im podriadim. Pri plnení povinnosti budem riešiť svoju skazenosť a budem sa snažiť zlepšovať.“

Pri hľadaní som narazil na tento úryvok: „Aký postoj by mali mať ľudia k osudu? Mal by si sa podriadiť Stvoriteľovým usporiadaniam a aktívne a usilovne hľadať účel a zmysel toho, prečo Stvoriteľ všetky tieto veci zariadil, aby si dosiahol porozumenie pravde, uplatnil svoju najväčšiu funkciu v tomto živote, ktorý pre teba Boh zariadil, plnil povinnosti, zodpovednosti a záväzky stvorenej bytosti a urobil svoj život zmysluplnejším a hodnotnejším, až kým ťa nakoniec Stvoriteľ neprijme a nezapamätá si ťa. Samozrejme, bolo by ešte lepšie, keby si mohol tvrdo pracovať na dosiahnutí spásy prostredníctvom hľadania a prijímania pravdy – to by bolo najlepšie. V každom prípade, pokiaľ ide o osud, najvhodnejší postoj, aký by stvorené ľudstvo malo mať, nie je postoj svojvoľného posudzovania a vymedzovania, ani používanie extrémnych metód na to, aby sa s ním vyrovnalo. Samozrejme, ľudia by sa už vôbec nemali snažiť svojmu osudu odporovať, odmietať ho alebo ho meniť, ale skôr by mali používať svoje srdcia na to, aby ho ocenili, hľadali, precítili a podriadili sa mu, a potom mu čelili pozitívne. No a nakoniec, v životných podmienkach a na životnej ceste, ktorú ti pripravil Boh, by si sa mal snažiť počínať si tak, ako ťa to učí Boh, mal by si hľadať cestu, po ktorej ťa žiada ísť, a prežiť osud, ktorý ti takýmto spôsobom pripravil, až budeš nakoniec požehnaný. Keď zažiješ osud, ktorý ti Stvoriteľ takto zariadil, nielenže oceníš zármutok, žiaľ, slzy, bolesť, frustráciu a zlyhanie, ale dôležitejšie je, že zažiješ radosť, pokoj a potešenie, ako aj osvietenie a osvetlenie pravdy, ktoré ti Boh venuje. Ba čo viac, keď sa na svojej ceste životom stratíš, keď budeš čeliť frustrácii a zlyhaniu a budeš si musieť vybrať, okúsiš vedenie Stvoriteľa a nakoniec porozumieš, zažiješ a oceníš, ako prežiť najzmysluplnejší život.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Vďaka Božím slovám som pochopil Jeho vôľu a videl som, aké láskavé je Božie srdce. Aj keď budeme v živote čeliť ťažkostiam a sklamaniam, neznamená to, žeby sme mali vzdorovať svojmu osudu alebo ho meniť. Naopak sa musíme podriadiť tomu, čo Boh predurčil, učiť sa od ľudí, udalostí a vecí, ktoré pre nás Boh riadi, a získať pravdu. Len vtedy nájdeme skutočný pokoj a útechu. Premýšľal som, prečo Boh dovolil, aby ma nevybrali za vedúceho. Nemal som dobré pracovné schopnosti a hodil som sa skôr na jednoduchú povinnosť. Najlepšou pozíciou pre mňa bolo ostať obyčajným nasledovníkom. Teraz ma cirkev poverila polievaním. Vďaka tejto službe som si prečítal veľa Božích slov o poznaní Jeho diela, pochopil som určité princípy týkajúce sa šírenia evanjelia a rozlišovania ľudí, získal som určité poznanie o svojej skazenej povahe a teraz som schopný podriadiť sa situáciám, ktoré mi Boh pripravuje. To všetko sú skutočné výhody a najcennejšie zo všetkých bohatstiev. Teraz si uvedomujem, že celý náš život je naplánovaný a predurčený Bohom. Jedine podriadením sa, hľadaním a získavaním pravdy vo všetkých situáciách, dosiahnutím premeny povahy a získaním Božej spásy môžeme mať skutočne dobrý osud. Potom som konal podľa Božích slov, plnil som si svoju povinnosť s vernosťou a oddanosťou, premýšľal som o sebe a učil sa z neúspechov a zlyhaní. Len takýto život mi prinášal pokoj a radosť.

Nedávno nás náš vedúci požiadal, aby sme odporučili talentovaných bratov a sestry, a ja som si pomyslel: „Na povýšenie by som bol hrdý. Mohol by som prispieť k šíreniu evanjelia o kráľovstve a ostatní by mi určite závideli a vzhliadali by ku mne, keby sa dozvedeli, že ma povýšili.“ Vedúci mi však povedal, že kvôli mojej chorobe nie som schopný plniť povinnosť, ktorá si vyžaduje, aby som chodil von. Cítil som sa trochu deprimovaný a pomyslel som si: „Zdá sa, že všetci moji bratia a sestry sú zdraví a majú šancu slúžiť na vyšších pozíciách, zatiaľ čo ja musím zostať doma a nemám šancu vyniknúť ani dosiahnuť slávu. Jednoducho mám zlý osud.“ Keď sa tieto myšlienky začali vynárať, uvedomil som si, že opäť žijem v zlom stave, a tak som predstúpil pred Boha v modlitbe a hľadaní. Videl som tieto Božie slová: „Postavenie ľuďom neurčuje Boh; Boh poskytuje ľuďom pravdu, cestu a život, tak aby sa nakoniec stali stvorenými bytosťami na požadovanej úrovni, malé a bezvýznamné stvorené bytosti – nie niekto, kto má postavenie a prestíž a koho uctievajú tisíce ľudí. A tak nezáleží na tom, z akej perspektívy sa na to pozeráme, hľadanie postavenia je cesta k zničeniu. Je jedno, aké rozumné ospravedlnenie máš pre svoje usilovanie sa o postavenie, táto cesta je aj tak nesprávna a Boh ju neschvaľuje. Nezáleží na tom, ako veľmi sa snažíš alebo akú vysokú cenu platíš, ak túžiš po postavení, Boh ti ho nedá; ak ti ho Boh nedá, nepodarí sa ti vybojovať si ho a ak budeš v boji pokračovať, výsledok bude len jeden: budeš zjavený a vyradený – budeš na ceste k zničeniu. Rozumieš tomu, však?“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) „Boží dom vyradil mnohých antikristov a zlých ľudí a niektorí, ktorí hľadajú pravdu, sa po tom, čo videli zlyhanie antikristov, zamýšľajú nad cestou, ktorou sa títo ľudia vydali, a zamýšľajú sa aj nad sebou a spoznávajú samých seba. Na základe toho porozumejú Božiemu úmyslu, zaumienia si, že budú obyčajnými nasledovníkmi a zamerajú sa na hľadanie pravdy a na to, aby dobre plnili svoju povinnosť. Aj keď Boh hovorí, že sú vykonávateľmi služby alebo niktošmi s nízkym postavením, nevadí im to. Budú sa snažiť iba o to, aby boli ľuďmi nízkeho postavenia a malými, bezvýznamnými nasledovníkmi v Božích očiach, ktorých Boh napokon nazve stvorenými bytosťami na požadovanej úrovni. Takíto ľudia sú dobrí a Boh ich schvaľuje.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Vďaka Božím slovám som si uvedomil, že človek je len malé a bezvýznamné Božie stvorenie, ktoré nemá žiadne skutočné postavenie. Ako rozumný človek by som mal byť praktický a držať sa svojho miesta, snažiť sa získať pravdu a zmeniť povahu svojho života, pretože tak to prikazuje Boh. Keby som sa neustále usiloval o povesť a postavenie, Boh by ma nakoniec odvrhol. Spomenul som si na tých, ktorých som kedysi obdivoval a vážil si ich ako ľudí s dobrým osudom, ako moju bývalú partnerku Zhao Xue. Bola nadaná, skvelá rečníčka a povýšili ju na dôležitú pozíciu. Pri plnení svojej povinnosti sa však vždy usilovala o dobré meno a postavenie, čo vážne narúšalo prácu cirkvi. Keď ju nahradili, nekajala sa a bola vylúčená za páchanie všemožného zla. Jej zlyhanie bolo pre mňa varovaním. Videl som, že keď sa ľudia neusilujú o pravdu a vždy sa usilujú o povesť a postavenie, budú odhalení a vyhnaní. Keďže som pre svoj stav nemohol vykonávať povinnosti, ktoré si vyžadovali chodenie von, začal som si sťažovať; opäť sa prejavila moja túžba po reputácii a postavení. Myslel som si, že takto by som vynikol a znamenalo by to, že som mal dobrý osud. Stále som hľadal reputáciu a postavenie a kráčal som cestou, ktorá je v rozpore s Bohom. Je Božou vôľou, aby som existoval ako Jeho stvorenie, bez ohľadu na to, či idem von alebo zostanem doma, vždy si môžem splniť svoju povinnosť a usilovať sa o pravdu a premenu povahy. Vedel som, že by som sa mal podriadiť Božiemu riadeniu náležite si plniť svoju povinnosť, len to by ma upokojilo.

Vďaka tejto skúsenosti som si uvedomil svoje mylné názory a pochopil som, že moje sťažovanie sa na údajne zlý osud je vzdorom proti Bohu a odmietaním podriadiť sa Jeho zvrchovanosti a opatreniam. Ak by som takto pokračoval, stratil by som šancu na spásu. Do budúcna som rozhodnutý odložiť svoje mylné názory, podriadiť sa a dôkladne si plniť svoju povinnosť.