Elly, Filipíny

V októbri 2020 som prijala dielo Všemohúceho Boha v posledných dňoch. Aktívne som sa zúčastňovala na zhromaždeniach a hovorila v duchovnom spoločenstve o svojom porozumení Božím slovám, a o dva mesiace neskôr som sa stala vodkyňou skupiny pre zhromaždenia. Pamätám si, že keď som prvýkrát viedla zhromaždenie, bola som nadšená aj nervózna. Bola som nadšená, že konám svoju povinnosť, ale zároveň nervózna, pretože som sa bála, že ak zhromaždenie nepovediem dobre, moji bratia a sestry by sa na mňa mohli pozerať zvrchu. Myslela som si, že spôsob, akým naša cirkevná vodkyňa viedla zhromaždenia, bol veľmi dobrý, takže keby som to robila jej spôsobom, bola som si istá, že by som ho viedla dobre. Potom by ma vodkyňa pochválila a moji bratia a sestry by ku mne vzhliadali. Zhromaždenie som teda viedla tak, že som ju napodobňovala. Keď som bratom a sestrám kládla otázky, komunikovali so mnou, a keď som hovorila v duchovnom spoločenstve, súhlasne hovorili „Amen“. Po zhromaždení cirkevná vodkyňa povedala, že som ho viedla dobre. Keď som počula jej chválu, bola som veľmi šťastná a hrdá. Nedlho nato ma vybrali za diakonku pre polievanie. Bola som veľmi nadšená a myslela som si, že ma na túto pozíciu vybrali možno preto, lebo mám dobrú kvalitu. Spočiatku som nevedela, ako túto prácu vykonávať, ale nechcela som, aby zo mňa boli moji bratia a sestry sklamaní. Preto som sa na každom zhromaždení zamerala na to, aby som našla kľúčové prvky, o ktorých sa hovorí v Božích slovách. Tak by bolo moje duchovné spoločenstvo jasné, pokrývalo by kľúčové body a moji bratia a sestry by si mysleli, že mám dobré porozumenie a obdivovali by ma. Avšak keď som po svojom duchovnom spoločenstve počúvala duchovné spoločenstvo ostatných, všimla som si, že to, čo som zdieľala, nebolo až také jasné. Bola som veľmi ustarostená a pomyslela som si: „Nikto si nebude myslieť, že dobre hovorím v duchovnom spoločenstve, a pozornosť všetkých sa upriami na tých, ktorí hovoria v duchovnom spoločenstve lepšie ako ja.“ Bála som sa, že sa na mňa budú moji bratia a sestry pozerať zvrchu, takže som sa vždy snažila hovoriť v duchovnom spoločenstve lepšie. Nedokázala som sa však dostatočne stíšiť, aby som rozjímala o Božích slovách. Čím viac som chcela dobre hovoriť v duchovnom spoločenstve, tým bolo horšie. Pomyslela som si: „Čo si o mne pomyslia moji bratia a sestry? Bude zo mňa cirkevná vodkyňa sklamaná? Prečo nie je moje duchovné spoločenstvo také jasné ako u ostatných? Prečo oni hovoria v duchovnom spoločenstve tak dobre, ale ja nie?“ Nechcela som priznať porážku a myslela som si, že by som mala vynaložiť viac úsilia, aby som ostatných prekonala.

O niekoľko mesiacov neskôr ma kvôli potrebám cirkevnej práce poslali kázať evanjelium. Keď som tam prišla, opýtala som sa, kto sú vodcovia skupín a kto je cirkevný vodca. Myslela som si, že pokiaľ urobím všetko, čo je v mojich silách, mohla by som si získať uznanie cirkevného vodcu a možno by ma spravili vodkyňou skupiny. Potom by ku mne moji bratia a sestry vzhliadali. Keď som pri kázaní evanjelia natrafila na veci, ktorým som nerozumela alebo som ich nedokázala urobiť, často som sa modlila k Bohu a spoliehala sa na Neho. Po nejakom čase som pri vykonávaní svojej povinnosti dosiahla dobré výsledky, čo ma veľmi potešilo. Cítila som sa však aj previnilo, pretože som vedela, že mám nesprávne zmýšľanie. Tvrdo som pracovala len preto, lebo som chcela, aby ku mne ostatní vzhliadali, nie preto, že som chcela dobre konať svoju povinnosť. Boh podrobne skúmal moje srdce a určite nenávidel moje úsilie. Predstúpila som pred Boha a modlila som sa; bola som ochotná vzdorovať svojmu nesprávnemu úmyslu. Po modlitbe som sa cítila trochu lepšie. Stále som si však často nemohla pomôcť a snažila som sa, aby ku mne ostatní vzhliadali. Keď som videla, že iní dosahujú pri konaní svojich povinností dobré výsledky, chcela som ich prekonať. Vedela som, že je nesprávne takto premýšľať, ale nedokázala som sa ovládať. Nedokázala som sa dostatočne stíšiť, aby som konala svoju povinnosť. Môj stav sa čoraz viac zhoršoval a pri konaní svojej povinnosti som začala byť neefektívna. Preto som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi pomohol a viedol ma k spoznaniu samej seba.

Jedného dňa som vo videu so skúsenostným svedectvom uvidela pasáž Božích slov, vďaka ktorej som nadobudla trochu poznania o sebe samej. Všemohúci Boh hovorí: „Antikristi neochotne konajú svoju povinnosť, aby získali požehnania. Pýtajú sa aj na to, či sa konaním tejto povinnosti budú môcť vystavovať na obdiv a či si ich budú ľudia vážiť a ak budú konať túto povinnosť, či sa to dozvedia tí Zhora alebo Boh. Tieto všetky veci zvažujú, keď konajú nejakú povinnosť. Prvé, čo chcú zistiť, je to, aké výhody môžu konaním povinnosti dosiahnuť a či môžu byť požehnaní. To je pre nich najdôležitejšia vec. Nikdy nepremýšľajú o tom, ako byť ohľaduplní k Božím úmyslom a oplatiť Božiu lásku, ako hlásať evanjelium a svedčiť o Bohu, tak aby ľudia získali Božiu spásu a dosiahli šťastie, a už vôbec sa nesnažia hľadať, aby pochopili pravdu alebo aby vyriešili svoje skazené povahy a žili ľudskú podobu. Tieto veci nikdy nezvažujú. Premýšľajú len o tom, či môžu byť požehnaní a získať výhody, ako získať oporný bod, ako získať postavenie, ako dosiahnuť, aby si ich ľudia vážili, a ako sa odlíšiť a stať sa najlepšími v cirkvi a v dave. Vôbec nie sú ochotní byť obyčajnými nasledovníkmi. Vždy chcú byť v cirkvi prví, mať posledné slovo, stať sa vodcami a dosiahnuť, aby ich každý počúval. Len vtedy môžu byť spokojní. Môžete vidieť, že srdcia antikristov sú plné týchto vecí. Naozaj sa úprimne vydávajú Bohu? Konajú svoju povinnosť úprimne ako stvorené bytosti? (Nie.) Čo chcú teda robiť? (Mať moc.) To je pravda. Hovoria: ‚Pokiaľ ide o mňa, v sekulárnom svete chcem prekonať všetkých ostatných. Musím byť prvý v každej skupine. Odmietam byť druhý a nikdy nebudem poskokom. V každej skupine ľudí, v ktorej som, chcem byť vodcom a mať posledné slovo. Ak nebudem mať posledné slovo, potom sa budem snažiť všetkými možnými prostriedkami vás všetkých presvedčiť a dosiahnuť, aby ste si ma všetci vážili a aby ste si ma vybrali za vodcu. Až budem mať postavenie, budem mať posledné slovo, všetci ma budú musieť počúvať. Budete musieť robiť veci podľa mňa a budete musieť byť pod mojou kontrolou.‘ Je jedno, akú povinnosť antikristi konajú, budú sa snažiť dostať na vysokú, nadradenú pozíciu. Nikdy by sa nemohli uspokojiť s miestom obyčajného nasledovníka. A čo je ich najväčšou vášňou? Stáť pred ľuďmi, dávať im príkazy a karhať ich, nútiť ich konať tak, ako povedia. Nikdy sa nezamýšľajú nad tým, ako správne konať svoju povinnosť – a už vôbec pri jej konaní nehľadajú pravdu-princípy, aby praktizovali pravdu a uspokojili Boha. Namiesto toho si lámu hlavu nad tým, ako sa odlíšiť, aby o nich mali vodcovia vysokú mienku a povýšili ich, aby sa sami mohli stať vodcami alebo pracovníkmi a mohli viesť iných ľudí. O tom premýšľajú celý deň a v to dúfajú. Antikristi nechcú, aby ich viedli iní, aby boli len obyčajnými nasledovníkmi, a už vôbec nechcú potichu a bez fanfár konať svoju povinnosť. Nech je ich povinnosť akákoľvek, ak nemôžu byť v popredí, ak nemôžu byť nad ostatnými a viesť ich, konanie ich povinnosti sa im zdá nudné, stanú sa negatívnymi a začnú sa ulievať. Bez toho, aby ich ostatní chválili a uctievali ich, je to pre nich ešte menej zaujímavé a majú ešte menšiu chuť konať svoju povinnosť. Ak však môžu byť pri konaní svojej povinnosti v popredí a mať posledné slovo, cítia sa posilnení a strpia akékoľvek ťažkosti. Pri vykonávaní svojej povinnosti majú vždy osobné úmysly a chcú vynikať, uspokojiť svoju súťaživosť, svoje túžby a ambície.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Po prečítaní Božích slov som okamžite premýšľala o všetkom, čo som vykonala. Cítila som sa, akoby všetky moje myšlienky a činy vyšli na svetlo. Božie slová odhalili, že antikristi nikdy nepremýšľajú o tom, ako sa usilovať o pravdu, aby dobre konali svoju povinnosť. Namiesto toho sa usilujú o vysoké postavenie a chcú viesť ostatných. Nedovolia, aby ich iní prevýšili, a kráčajú cestou odporovania Bohu. Spätne som sa zamyslela nad tým, ako boli všetky moje rôzne spôsoby správania rovnaké ako u antikristov: hneď ako som začala konať svoju povinnosť, chcela som, aby ku mne všetci ostatní vzhliadali. Pri vedení zhromaždení som napodobňovala cirkevnú vodkyňu. Vynakladala som počas nich veľa úsilia na rozjímanie o Božích slovách v nádeji, že budem v duchovnom spoločenstve hovoriť jasne a usporiadane. Mojím úmyslom nebolo dosiahnuť na zhromaždeniach dobré výsledky, ale ukázať všetkým, že v duchovnom spoločenstve hovorím dobre a jasne. Robila som to preto, aby som získala chválu svojich bratov a sestier. Po tom, čo som išla kázať evanjelium, som nepremýšľala o tom, ako si plniť svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha. Namiesto toho som sa najprv opýtala, kto sú vedúci skupín a cirkevný vodca, dúfajúc, že vďaka svojmu úsiliu budem vybraná za vedúcu skupiny. Robila som, čo bolo v mojich silách, aby som sa pred bratmi a sestrami predviedla, a porovnávala som sa s nimi. Keď som videla, že iní dosahujú pri konaní svojej povinnosti dobré výsledky, žiarlila som a stále som ich chcela prekonať a byť najlepšia. Všetko, čo som robila, bolo kvôli mojej povesti a postaveniu, a to všetko v snahe uspokojiť svoju súťaživú túžbu. Ako by Boh nemohol nenávidieť moje úsilie? Povinnosť je Božie poverenie a je to záväzok a zodpovednosť, ktoré by sme si mali plniť, ale ja som k nej pristupovala ako k vlastnej kariére. Využívala som svoju povinnosť na to, aby som sa usilovala o postavenie a dosiahla svoj cieľ, aby ku mne ľudia vzhliadali. Ako by mohlo byť prechovávanie tohto nesprávneho úmyslu pri vykonávaní mojej povinnosti v súlade s Božím úmyslom? Nenávidela som sa za to, že som taká skazená. Už som takto nechcela žiť. Chcela som sa čo najskôr zmeniť.

O niekoľko dní neskôr ma preložili do inej skupiny, aby som kázala evanjelium. Keď som tam začala, chcela som sa sústrediť len na prácu na evanjeliu a dobre konať svoju povinnosť. Všimla som si, že tamojší bratia a sestry vykonávali svoje povinnosti veľmi dobre. Pri kázaní evanjelia hovorili v duchovnom spoločenstve veľmi jasne o pravde o Božom diele, a mnohí z tých, ktorí počuli evanjelium, boli ochotní hľadať a preskúmať to. Keď som premýšľala o tom, ako bolo moje vlastné kázanie neefektívne a moje duchovné spoločenstvo o pravde nejasné, mala som pocit, že som veľkým sklamaním. V tom čase sa moja arogancia postupne vytratila. Už som sa neodvážila mať o sebe takú vysokú mienku a nechcela som sa snažiť o to, aby ku mne ostatní vzhliadali. Spočiatku som si myslela, že som dosiahla určitú zmenu, ale keď som videla, ako moji bratia a sestry prijímajú chválu za to, že dobre vykonávajú svoje povinnosti, nechcela som zostať v úzadí. Pri kázaní evanjelia som horúčkovito pozývala ľudí, aby si vypočuli kázne, ale nesnažila som sa zistiť, či skutočne veria v Boha ani či spĺňajú požiadavky na to, aby im bolo kázané evanjelium. Výsledkom bolo, že som na kázne pozvala niekoľkých pochybovačov, a tí skupinu pre zhromaždenia onedlho opustili. Bola som veľmi smutná a pomyslela som si: „Prečo je to takto? Svoju povinnosť som konala neefektívne. Čo si o mne pomyslia moji bratia a sestry? Budú si myslieť, že som horšia ako oni?“ V tých dňoch som sa cítila veľmi negatívne a počas zhromaždení sa mi chcelo plakať. Vždy som si však spomenula na jednu pasáž Božích slov: „Máš Ma vo svojej mysli, keď si dávaš ciele a vznikajú tvoje úmysly? Vyslovuješ všetky svoje slová a konáš všetky svoje činy v Mojej prítomnosti? Skúmam všetky tvoje myšlienky a nápady. Necítiš sa vinný?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 13. kapitola) Božie slová mi pripomenuli, že by som mala ďalej uvažovať a skúmať, či som pri konaní svojej povinnosti nemala nesprávny úmysel. Pri uvažovaní som si uvedomila, že môj starý problém sa vrátil: chcela som získať pozornosť a vysokú mienku ľudí tým, že budem dobre konať svoju povinnosť. Keď som si to uvedomila, bola som veľmi rozrušená. Prečo bola moja túžba po postavení taká silná a moja skazenosť taká hlboká? Čo je ešte horšie, bola som voči tomu necitlivá. Ani som si neuvedomovala svoj nesprávny stav.

Raz, keď som o svojom stave diskutovala s istou sestrou, poslala mi jednu pasáž Božích slov. Keď som si ju prečítala, konečne som nadobudla určité sebapoznanie. Božie slová hovoria: „Niektorí ľudia obzvlášť zbožňujú Pavla. Radi chodia von, prednášajú a pracujú, radi organizujú zhromaždenia a kážu a majú radi, keď ich ľudia počúvajú, obdivujú a točia sa okolo nich. Sú radi, keď majú miesto v srdciach iných, a sú radi, keď ostatní venujú pozornosť obrazu, ktorý prezentujú. Na základe týchto prejavov rozoberme ich prirodzenosť. Aká je ich prirodzenosť? Ak naozaj vykazujú tieto prejavy, potom to stačí na preukázanie toho, že sú arogantní a namyslení, že vôbec neuctievajú Boha a že sa usilujú o vysoké postavenie a chcú mať autoritu nad ostatnými, vlastniť ich a mať miesto v ich srdciach. Toto je klasický obraz satana. Aspekty ich prirodzenosti, ktoré obzvlášť vystupujú do popredia, sú, že sú arogantní a namyslení, neuctievajú Boha a pokúšajú sa dosiahnuť, aby ich ostatní uctievali. Takéto prejavy vám môžu poskytnúť veľmi jasný pohľad na ich prirodzenosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Po prečítaní Božích slov som o sebe začala uvažovať. Boh hovorí, že Pavol mal rád, keď ho ľudia uctievali a točili sa okolo neho, že mal rád postavenie v mysliach iných a že si cenil, keď si ostatní vážili obraz, ktorý prezentoval. Aj ja som chcela, aby ku mne moji bratia a sestry vzhliadali. Na zhromaždeniach som chcela hovoriť v duchovnom spoločenstve lepšie ako ostatní. Keď som pri konaní svojej povinnosti videla, ako iní dosahujú vo svojej práci lepšie výsledky než ja, prejavila sa moja súťaživá prirodzenosť. Chcela som si počínať lepšie ako oni a prekonať ich. Všetko, čo som hovorila a robila, bolo plné ambícií a túžob a moja povaha bola príliš arogantná. Môj úmysel a správanie boli rovnaké ako u Pavla. Pavlova prirodzenosť bola hrdá a arogantná. Neuctieval Boha, všade sa predvádzal a svedčil o sebe samom, snažil sa, aby k nemu iní vzhliadali a uctievali ho, a chcel mať miesto v mysliach iných ľudí. Ja som bola taká istá. Bez ohľadu na to, akú povinnosť som vykonávala, všetko, čo som robila, bolo pre slávu, zisk a postavenie, nie preto, aby som si plnila svoju povinnosť s cieľom uspokojiť Boha. Vo svojej snahe som odporovala Bohu a On by ma odsúdil. Dôvodom je to, že úsilie o postavenie neznamená len získať postavenie alebo titul; znamená to získať miesto v mysliach ľudí a priviesť ostatných k tomu, aby vás uctievali. Presne ako hovorí Boh: „Toto je klasický obraz satana.“ Je to naozaj príliš desivé! S cieľom získať si obdiv ostatných som sa pri konaní svojej povinnosti usilovala o rýchly úspech a kázala som evanjelium bez princípov, v dôsledku čoho som do skupiny pre zhromaždenia vpustila niekoľkých pochybovačov a mrhala tak časom a energiou evanjelizačných pracovníkov. Keby títo ľudia následne vstúpili do cirkvi, situácia by bola oveľa horšia a mohli by spôsobiť vyrušenie v cirkevnej práci. Povaha tohto problému bola mimoriadne vážna! Keby som nečinila pokánie a nezmenila sa, Boh by mnou určite opovrhoval, takže som sa už viac nechcela usilovať o postavenie a obdiv ostatných.

Na ďalších zhromaždeniach som pozorne počúvala duchovné spoločenstvo svojich bratov a sestier a videla som, že každý si usilovne koná svoju povinnosť. Bola tam jedna sestra, ktorej skúsenosť bola pre mňa obzvlášť dojímavá. V duchovnom spoločenstve hovorila o tom, ako sa spoliehala na Boha, aby prekonala ťažkosti pri vykonávaní svojich povinností, a o tom, ako kázala evanjelium. Keď som to počula, pýtala som sa samej seba: „Beriem svoju povinnosť vážne? Praktizujem podľa Božích slov? Všetci ostatní majú praktické skúsenosti a svedectvo o praktizovaní pravdy v rôznych prostrediach. Prečo ja nie? Prečo nie je mojím úmyslom dobre vykonávať svoju povinnosť?“ Cítila som sa veľmi previnilo. Svoju povinnosť som nevykonávala svedomito. Namiesto toho, aby som riadne pracovala, z celého srdca som sa usilovala o obdiv ľudí. Naozaj som si nezaslúžila, aby mi boli zverené nejaké povinnosti. Počas toho obdobia som o sebe vážne uvažovala a spomenula som si na Petrovu skúsenosť. Peter sa nikdy nepredvádzal ani nehľadal obdiv ostatných. Vo všetkom sa zameriaval na hľadanie pravdy, uvažovanie o vlastnej skazenosti a jej spoznávanie, a snažil sa zmeniť svoju život-povahu. Kráčal po úspešnej ceste viery v Boha. Aj ja som sa chcela usilovať o zmenu povahy, takže som sa často modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol k spoznaniu samej seba. Vždy, keď som sa pri konaní svojej povinnosti chcela usilovať o obdiv ľudí, vedome som vzdorovala svojmu nesprávnemu úmyslu. Chcela som čo najskôr odvrhnúť svoju skazenú povahu a dobre vykonávať svoju povinnosť.

Jedného dňa som si prečítala istú pasáž Božích slov a našla som cestu praktizovania. Božie slová hovoria: „Ak ťa Boh stvoril hlúpeho, potom má tvoja hlúposť zmysel; ak ťa stvoril inteligentného, potom má tvoja inteligencia zmysel. Akékoľvek silné stránky ti Boh dal, v čomkoľvek si dobrý, akokoľvek vysoké máš IQ, Boh mal svoj zámer, prečo to tak urobil. Všetky tieto veci predurčil Boh. Úloha, ktorú vo svojom živote zohrávaš, a povinnosť, ktorú dokážeš konať, boli tiež už dávno predurčené Bohom. Niektorí ľudia vidia, že iní majú silné stránky, ktoré oni nemajú, a cítia sa pobúrení. Chcú veci zmeniť tým, že sa budú viac učiť, budú toho viac vidieť a budú usilovnejší. To, čo môžu dosiahnuť, však má svoje hranice, bez ohľadu na to, akí sú usilovní, a nemôžu prekonať tých, ktorí majú dary a silné stránky. Bez ohľadu na to, koľko úsilia vynaložíš, je to zbytočné. Čím ťa Boh predurčil byť, tým si. Každému dáva iné dary a silné stránky a nikto s tým nemôže nič urobiť. V čomkoľvek si dobrý, v tom by si mal vynaložiť viac úsilia. Aká povinnosť je pre teba vhodná, takú by si mal konať. Nesnaž sa nútiť do vecí, v ktorých nie si dobrý, a nezáviď ostatným. Každý má svoju funkciu. Nemysli si, že môžeš robiť všetko dobre alebo že si dokonalý a lepší ako ostatní. Nechci vždy nahradiť ostatných a predvádzať sa. To je skazená povaha. Niektorí ľudia si, naopak, myslia, že nevedia robiť nič dobre a nemajú vôbec žiadne silné stránky. Ak je to aj tvoj prípad, mal by si byť jednoducho len človekom, ktorý s pokorou počúva a podriaďuje sa. Konaj dobre veci, ktoré si schopný konať, a daj do toho všetko, čo máš. To stačí. Boh bude spokojný.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, podľa ktorých by si mal človek počínať) Po prečítaní Božích slov som bola veľmi dojatá. Porozumela som tomu, že som bola taká vyčerpaná a prešla som si toľkým utrpením len preto, že som do konania svojej povinnosti nevložila energiu. Namiesto toho som svoju energiu využívala na to, aby som sa usilovala o povesť a postavenie. Boh vopred ustanovuje, či je kvalita niekoho vysoká alebo nízka, aké má talenty a dary, a akú funkciu môže plniť. Boh chce, aby sme robili to najlepšie, čo vieme, v rámci svojich vlastných schopností. Nežiada od nás, aby sme sa snažili vyčnievať z davu a boli nadradení nad ostatnými. Ešte skôr, ako som sa narodila, pre mňa Boh všetko usporiadal. Boh vopred ustanovil, akú budem mať kvalitu, talenty a dary, na aké povinnosti budem vhodná a všetko ostatné. Mala som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, zostať na svojom mieste, prakticky využívať svoje schopnosti a dobre vykonávať svoju povinnosť. Po dôkladnom zamyslení som si uvedomila, že nemám žiadne mimoriadne zručnosti, takže som len potrebovala počúvať Božie slová: „Mal by si byť jednoducho len človekom, ktorý s pokorou počúva a podriaďuje sa. Konaj dobre veci, ktoré si schopný konať, a daj do toho všetko, čo máš. To stačí. Boh bude spokojný.“ Bola som ochotná praktizovať podľa Božích slov a úprimne vykonávať svoju úlohu.

Videla som jednu sestru, ktorá konala svoju povinnosť veľmi efektívne. Veľmi som jej závidela a trochu som žiarlila. Pomyslela som si: „Ako to robí?“ Opäť som pocítila nutkanie ju prekonať, ale uvedomila som si, že odhaľujem svoju skazenosť, takže som sa modlila k Bohu, aby som sama sebe vzdorovala. Po modlitbe som si pomyslela: „Všetci máme rôzne funkcie, rovnako ako má stroj rôzne súčiastky a každá súčiastka má inú funkciu. Moja sestra má svoje silné stránky a pri konaní svojej povinnosti dosahuje dobré výsledky. To je dobrá vec. Nemala by som sa s ňou porovnávať; mala by som sa od nej učiť.“ Vždy keď potom sestra v duchovnom spoločenstve hovorila o svojej ceste a o tom, čo získala pri vykonávaní svojej povinnosti, pozorne som počúvala a robila si poznámky. Tiež som sa pýtala iných bratov a sestier na ich skúsenosti s kázaním evanjelia. Počas zhromaždení som sa stíšila a rozjímala o Božích slovách, hovorila som v duchovnom spoločenstve o tom, čomu som porozumela z Jeho slov, a už som sa neusilovala o obdiv ostatných. Keď som takto praktizovala, moja túžba po postavení, sláve a zisku postupne zoslabla. Necítila som už takú žiarlivosť ako predtým a cítila som sa oveľa uvoľnenejšie a oslobodenejšie.