Xiaokang, Čína

Jedného májového dňa roku 2004 som bola na zhromaždení s dvoma sestrami, keď dnu zrazu vtrhlo viac ako 20 policajtov. Kričali na nás: „Nehýbte sa! Sadnite si na zem!“ Potom si nás tri odfotografovali a následne prevrátili celý dom naruby ako banda banditov. Jeden z policajtov našiel v mojej kabelke potvrdenku na 200 000 jüanov z cirkevných peňazí. Srdce mi bilo až v hrdle, keď som si pomyslela: „Keďže teraz našli túto potvrdenku, určite sa ma budú pýtať, kde sa nachádzajú cirkevné peniaze.“ Rýchlo som sa pomodlila k Bohu a prosila Ho, aby mi pomohol nezradiť Ho tak ako Judáš a umožnil mi pevne vytrvať vo svojom svedectve pre Neho. Jeden policajt sa ma potom spýtal: „Je to tvoja kabelka?“ Keď som neodpovedala, silno ma udrel do tváre a niekoľkokrát do mňa kopol. Potom nás násilím odviedli do policajného auta.

Po príchode na úrad verejnej bezpečnosti nás rozdelili a vzali na výsluch. Kapitán Brigády národnej bezpečnosti sa ma spýtal, ako vysoko som vo vedení a s kým sa zvyčajne zhromažďujem. Keď som neodpovedala, vzal do ruky knihu a niekoľkokrát ma ňou udrel po tvári a hlave, takže mi tvár horela bolesťou. Pomyslela som si: „Akému mučeniu ma podrobia, aby zo mňa dostali tých 200 000 jüanov? Dokážem to vydržať? Čo ak sa zrútim a zradím Boha ako Judáš?“ Keď mi napadli tieto myšlienky, okamžite som pocítila úzkosť a poprosila som Boha, aby mi dal vieru a silu. Potom som si spomenula na Božie slová, ktoré hovoria: „Tí, čo sú pri moci, sa navonok môžu zdať suroví, ale nebojte sa, lebo je to preto, že máte málo viery. Pokiaľ bude vaša viera rásť, všetko bude ľahké.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 75. kapitola) „Je to tak,“ pomyslela som si. „Bez ohľadu na to, akí suroví títo policajti môžu byť, všetci sú v Božej moci. Bez Božieho povolenia sa ma nemôžu ani len dotknúť. Mala by som mať vieru v Boha a odovzdať sa do Jeho rúk. Bez ohľadu na to, ako so mnou bude polícia zaobchádzať, musím sa spoliehať na Boha a pevne vytrvať vo svojom svedectve pre Neho.“ Nahnevane som sa ich opýtala: „Na základe čoho ste nás zatkli a zbili? Aký zákon sme porušili?“ Ďalší policajt surovo odpovedal: „Stále popieraš svoju vinu, však? Viera vo Všemohúceho Boha je proti zákonu, strane a našej krajine!“ Odpovedala som: „V našej viere sa len zhromažďujeme a čítame Božie slová. Nikdy sa nezapájame do politiky, tak ako by sme mohli konať proti strane a krajine? Vedome porušujete zákon tým, že nás bezdôvodne zatýkate a bijete.“ Tak sa nahneval, že ma už-už išiel udrieť, ale práve vtedy prišiel iný policajt a povedal im, aby išli na večeru a pokračovali vo výsluchu neskôr v noci.

V ten večer ma vzali do hotela a tvrdo ma vypočúvali, kto má v úschove tých 200 000 jüanov z cirkevných peňazí a kde sa nachádzajú. Jeden z policajtov ma niekoľkokrát tak silno udrel do tváre, keď som neodpovedala, že sa mi zatmelo pred očami a líca ma štípali od bolesti. Kapitán Brigády národnej bezpečnosti sa ma snažil zastrašiť slovami: „Len pred pár dňami sme zatkli niekoľkých vašich vyšších vodcov. Už nejaký čas ťa sledujeme a vieme, že si vodkyňa. Radšej s nami plne spolupracuj, inak ťa ubijeme na smrť!“ Ignorovala som ho a len som sa v srdci neustále modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi dal odvahu a múdrosť, aby som sa nebála satana. Potom iný policajt nasadil silený úsmev a povedal: „Všetko, čo musíš urobiť, je povedať nám, čo vieš, a potom môžeš ísť domov. Tvoje dieťa je ešte veľmi malé a tvoji rodičia nemajú nikoho iného, kto by sa o nich postaral. Ako to zvládnu, ak nebudeš s nimi doma? Len nám teraz povedz, čo vieš, inak pôjdeš do väzenia!“ Keď som to počula, pomyslela som si: „Moji rodičia majú obaja po sedemdesiatke a moja dcéra je ešte taká malá. Kto sa o nich postará, ak ma odsúdia na väzenie?“ Pri tejto myšlienke som sa neubránila plaču. V tej chvíli som si spomenula na Božie slová, ktoré hovoria: „Môj ľud by mal byť vždy na stráži pred satanovými úkladmi, strážiť pre Mňa bránu Môjho domu … aby sa vyhli pádu do satanovej pasce, keď by už bolo príliš neskoro na ľútosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 3. kapitola) Božie slová mi pripomenuli, že satan sa len snažil využiť moju starosť o rodinných príslušníkov, aby ma pokúšal zradiť Boha. Nemohla som padnúť do jeho pasce. Spomenula som si na ďalšiu pasáž Božích slov, ktorá hovorí: „Prečo ich nezveríš do Mojich rúk? Nedôveruješ Mi? Alebo sa bojíš, že pre teba vykonám nevhodné usporiadania? Prečo máš stále na mysli svoju pokrvnú rodinu a svojich blízkych? Zaberám Ja určité miesto v tvojom srdci?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 59. kapitola) Skutočne, osudy mojej dcéry a rodičov boli v Božej moci a podliehali Jeho zvrchovanosti a usporiadaniam, tak čoho som sa mala obávať? Mala by som ich odovzdať Bohu a nemala by som zapredať svojich bratov a sestry z obavy o svoju rodinu. V duchu som prisahala: „Aj keby som mala sedieť vo väzení do konca života, nikdy nezapredám svojich bratov a sestry ani nezradím Boha!“ V tej chvíli vošiel iný policajt a povedal, že musia najprv vypočuť tie ďalšie dve sestry. Vzápätí sa presunuli do vedľajšej miestnosti a nechali tam len dvoch policajtov, aby ma strážili. Netrvalo dlho a zrazu som začula mrazivý zvuk opakovaných výkrikov svojich sestier. Bola som rozzúrená – ako veriaci a nasledovníci Boha sme kráčali po správnej ceste a neporušovali sme žiadne zákony, a predsa nás ČKS zatkla a brutálne týrala! Spomenula som si na Božie slová, ktoré hovoria: „Táto krajina, ktorá je už tisíce rokov špinavá, je neznesiteľne nečistá, oplýva biedou, vyčíňajú v nej duchovia, podvádzajú a klamú, vznášajú nepodložené obvinenia, bezcitne využívajú surové prostriedky a dupocú po tomto meste duchov, ktoré po nich ostáva posiate mŕtvymi telami. Zápach rozkladu sa šíri po krajine a napĺňa vzduch a krajina je prísne strážená. Kto vidí svet, ktorý je za oblohou? … Akí nástupcovia starovekých mudrcov? Akí milovaní vodcovia? Všetci sú to podliaci, ktorí sa stavajú proti Bohu! Ich vyčínanie zanechalo všetko pod nebom v temnote a chaose! Aká náboženská sloboda? Aké legitímne práva a záujmy občanov? Všetko sú to triky, ktoré majú zamaskovať zlo!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)) ČKS je diabol, ktorý nenávidí Boha a odporuje Mu. Božie vtelenie a spása ľudstva sú skutočne radostnou udalosťou, no ČKS nedovoľuje, aby Boh prišiel na zem. Nedovolia nám veriť v Boha, nasledovať Boha a kráčať po správnej ceste. Zúrivo prenasledujú Krista a tvrdo zasahujú proti Božím nasledovníkom. Sú odhodlaní nás všetkých vykoreniť, vyhladiť nás a zničiť Božie dielo, aby dosiahli večnú zvrchovanosť a uspokojili svoju divokú ambíciu ovládať ľudstvo; sú takí neuveriteľne zvrátení. Z celého srdca som nenávidela ČKS, tohto starého démona, a čím viac ma prenasledovali, tým viac som túžila nasledovať Boha. Bez ohľadu na to, koľko by som musela trpieť, bola som ochotná pevne vytrvať vo svojom svedectve o Bohu, aby som ponížila satana.

Neskôr, krátko po štvrtej hodine ráno, si strážnici ľahli na postele a zaspali. Mala som neuveriteľné nutkanie odtiaľ vybehnúť a ujsť, ale zároveň som sa obávala, že ak by sa mi to nepodarilo a priviedli by ma späť, polícia by na mne použila ešte krutejšie metódy mučenia. Rýchlo som sa pomodlila k Bohu: „Ó, Bože! Ak si mi otvoril túto cestu von, prosím, naplň ma vierou, odvahou a múdrosťou, ktoré potrebujem na útek z tejto jamy levovej.“ Po skončení modlitby som si spomenula na Božie slová, ktoré hovoria: „Zo všetkého, čo sa vo vesmíre deje, neexistuje nič, v čom by som nemal posledné slovo. Existuje niečo, čo nie je v Mojich rukách?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 1. kapitola) Božie slová mi dodali silu: Boh je všemohúci a zvrchovane vládne nad všetkým. Aj satan je v Božej moci. Spomenula som si, ako Mojžiš, keď viedol Izraelitov z Egypta a uviazli medzi prenasledujúcimi vozmi za nimi a Červeným morom pred nimi, úpenlivo volal k Bohu Jahvemu a Boh im otvoril cestu, rozdelil vody Červeného mora a odhalil pás suchej zeme uprostred. Keď Izraeliti prešli cez Červené more, Boh rýchlo uzavrel priechod vysokými vlnami a pritom pohltil prenasledujúcich Egypťanov. Keď som si uvedomila, že všetko podlieha Božej zvrchovanosti, bála som sa menej a mala som odvahu a vieru na útek. Potichu som otvorila dvere a pri odchode som ich jemne zavrela. Potom som pomaly zišla na prízemie, držiac v ruke papuče. Na recepcii nikto nebol, ale keď som prišla ku vchodu do budovy, videla som, že je zamknutý. Pomyslela som si: „Teraz už nebudem môcť ujsť. Radšej by som sa mala vrátiť. Ak polícia zistí, čo som urobila, určite ma poriadne zbijú.“ Bola som neuveriteľne nervózna a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Na moje prekvapenie som si však cestou späť k druhému schodisku zrazu všimla, že je tam zadný východ. Pomaly som teda podišla bližšie, aby som sa pozrela, ale aj tieto dvere boli zamknuté – ďalšie sklamanie. Pomyslela som si: „Ó, Bože! Nebudem sa pokúšať o útek, ak to nedovolíš. Som ochotná podriadiť sa Tvojmu ovládaniu a Tvojim usporiadaniam. Ak mám Tvoje povolenie, prosím, otvor mi cestu.“ Opatrne som potiahla za zámok a na moje prekvapenie sa hneď otvoril! Bola som taká šťastná a vybehla som zadnými dverami tak rýchlo, ako som len vládala. Bežala som zo všetkých síl a po vyčerpávajúcej ceste som sa konečne dostala do domu mojej tety, vzdialeného asi štyri kilometre.

Len čo som si sadla u tety v dome, zrazu som z ulice začula prenikavé kvílenie policajných sirén – presne také, aké používali, keď prenasledovali ťažkých zločincov. Pri pomyslení na zúrivé tváre tých policajtov a ich rôzne metódy mučenia sa ma zmocnila panika a obávala som sa, že ma každú chvíľu dolapia. V tej chvíli ma Božie slová opäť povzbudili: „Neboj sa toho ani onoho, Všemohúci Boh zástupov bude určite s tebou; On pôsobí ako vaša opora a je vám štítom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 26. kapitola) Božie slová do mňa okamžite vliali odvahu a vieru. Keď za mnou stojí Boh, čoho by som sa mala báť? Nepomohol mi už Boh vyslobodiť ma z tej jamy levovej? Musela som mať vieru v Boha a úplne sa odovzdať do Jeho rúk. To, koľko budem trpieť, už Boh predurčil, a ak by ma znova zatkli, stalo by sa to len s Jeho povolením. Pri tejto myšlienke som sa trochu upokojila, ale potom som si spomenula, ako tetin syn a nevesta boli obaja proti jej viere v Boha a dokonca ju už viackrát chceli odviesť na policajnú stanicu. Nebola som si istá, čo by urobili, keby zistili, že ma hľadá ČKS, takže som vedela, že odtiaľ musím čo najrýchlejšie odísť.

Aby ma nespoznali, ostrihala som si vlasy nakrátko a prezliekla som sa. Na tretí deň môjho pobytu u tety, okolo štvrtej hodiny ráno, som sa vytratila z domu a išla som 20 kilometrov na bicykli po bočných cestách k domu sestry Dong En. Spomenula som si, že som niekoľkým sestrám sľúbila, že im zavolám každý deň okolo poludnia, ale nevedeli, že som bola zatknutá a že polícia má môj telefón – ak by mi zavolali, sledovali by ich a nakoniec by ich zatkli. Takže som si kúpila novú SIM kartu a zavolala som im, aby si okamžite vypli telefóny. Nanešťastie, polícia už ich hovory monitorovala a hneď ako som ich kontaktovala, okamžite lokalizovali moju polohu. O niekoľko dní neskôr, okolo siedmej hodiny večer, ČKS zmobilizovala obrovské policajné sily pozostávajúce z príslušníkov úradu verejnej bezpečnosti, ozbrojenej polície a špeciálnych jednotiek, aby ma v dedine sestry Dong En vypátrali a zatkli. Hneď ako to zistil manžel Dong En, rýchlo mi povedal, že polícia obkľúčila dedinu a pravdepodobne si prišli po mňa. V tej chvíli mi od ľaku išlo srdce vyskočiť z hrude a rýchlo som zbehla dole schodmi, ani som sa nestihla prezuť z papúč. Keď som zišla na prízemie, vošla dnu sestra Liu Yi, ktorá tiež bývala v tej istej dedine. Chytila ma a obe sme vybehli z domu na sójové pole vzdialené asi päťdesiat metrov. Len čo sme sa na poli prikrčili, do domu Dong En vtrhol tím siedmich alebo ôsmich policajtov a s baterkami začali prehľadávať každé poschodie. Keď ma nenašli ani po polhodine, vzali namiesto mňa manžela Dong En. Spolu s Liu Yi sme sa skrývali v tom sójovom poli až do jedenástej v noci, keď sa rozhodla vrátiť do domu Dong En, aby zistila, aká je situácia, v domnení, že polícia už odišla. Dlho sa nevracala a hrozne som sa o ňu bála, ale neodvážila som sa konať unáhlene. Potom zrazu pred domom zastavilo policajné auto a o chvíľu neskôr som sa musela bezmocne prizerať, ako doň Liu Yi odvádzajú. Nedokázala som zadržať slzy a nenávidela som sa za to, že som dovolila Liu Yi vrátiť sa do domu. Lenže v tej chvíli som nemohla urobiť nič iné, len sa ticho za ňu pomodliť.

V tom čase som sa neodvážila ísť do domov žiadnych iných bratov a sestier. Nevedela som, kam by som mohla ujsť, tak som len začala bezcieľne bežať na juh. Niektoré dedinské psy ma však neprestávali prenasledovať a štekať na mňa. Bála som sa, že ak ich polícia začuje, príde ma hľadať, a tak som sa rýchlo ukryla v kukuričnom poli. Netrvalo dlho, kým som v okolí začula túrovať motory skútrov a k smrti som sa vydesila. Pomyslela som si: „Nemám šancu ujsť, keď ma tu vonku hľadá toľko policajtov. Vedia, že som vodkyňa, a majú tú potvrdenku – ak ma znova chytia, určite ma zabijú. Je naozaj mojím osudom, aby ma ČKS zavraždila v takom mladom veku?“ Keď som si to uvedomila, bola som trochu skormútená, ale vtom som si spomenula, že Božie slová hovoria: „O koho z celého ľudstva nie je zo strany Všemohúceho postarané? Kto nežije uprostred predurčenia Všemohúceho? Odvíjajú sa život a smrť človeka podľa jeho vlastnej voľby? Ovláda človek svoj vlastný osud?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 11. kapitola) Môj osud bol skutočne v Božích rukách a On mal konečné slovo v tom, či budem žiť alebo zomriem. Ak by Boh nedovolil, aby ma ČKS zatkla a umučila na smrť, polícia by mi určite nedokázala vziať život. Keď satan zaútočil na Jóba a pokúšal ho, nemal Božie povolenie Jóba zabiť, takže mohol len ublížiť jeho telu a nemohol mu vziať život. Spomenula som si na ďalšiu pasáž Božích slov, ktorá hovorí: „Počas týchto posledných dní musíte podávať svedectvo o Bohu. Nehľadiac na veľkosť vášho utrpenia, mali by ste kráčať až do úplného konca a aj pri poslednom nádychu musíte byť verní Bohu a vydať sa na milosť Božiemu ovládaniu. Iba to znamená skutočne milovať Boha a iba to je silné a hlasné svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Iba ak zažiješ bolestné skúšky, môžeš spoznať Božiu milotu) Božie slová ma naplnili vierou. Vedela som, že sa musím odovzdať do Božích rúk a podriadiť sa Jeho ovládaniu a usporiadaniam. Aj keby mi zostával len posledný dych, musela som zostať Bohu verná a nikdy Ho nezradiť. Spomenula som si na Petra, ktorý po tom, čo zažil najrôznejšie prenasledovanie a súženie, bol ochotný dať sa ukrižovať dolu hlavou, aby podal svedectvo o svojej láske k Bohu. Po celé veky nespočetné množstvo svätcov obetovalo svoje životy, aby hlásali evanjelium, pričom podali neoblomné a zvučné svedectvo o Bohu, aby prekazili satanove plány a ponížili ho. Môcť zažiť toto prenasledovanie a súženie a mať príležitosť podať svedectvo o Bohu bolo v skutočnosti požehnaním. Keď som si to uvedomila, pocítila som novú odvahu, a tak som sa pomodlila k Bohu a sľúbila Mu, že o Ňom podám svedectvo pred satanom, aj keby ma to malo stáť život. Po modlitbe moja panika trochu opadla a začala som premýšľať, ako by som sa mohla spoliehať na Boha, aby som unikla. Vedela som, že nemôžem ísť po hlavnej ceste, tak som to obišla k lesu na okraji dediny a predierala sa cezeň a niekedy som bežala pozdĺž brehu rieky. S Božou ochranou sa mi nakoniec podarilo ujsť z dediny bez zranenia.

Keď som vyšla z lesa, bolo už neskoro v noci a nebola som si istá, kam by som sa mala vydať. Rozhodla som sa teda zamieriť do domu svojej sestry, vzdialeného asi 10 kilometrov. Počula som, ako po hlavnej ceste jazdia skútre, a uvedomila si, že polícia sa ma stále snaží obkľúčiť a odrezať mi cestu. Utekala som teda bosá po malých cestičkách v pustatine. Asi po dvoch či troch kilometroch som prechádzala cez ryžové polia a porezala som si nohu o škridlu. Nebol však čas venovať pozornosť bolesti – bežala som vpred tak rýchlo, ako som len vládala. Nakoniec som prišla na štrkovú cestu, ktorá ako jediná viedla k domu mojej sestry. Štrk sa mi zarezával do rany na nohe, čo mi spôsobovalo mučivú bolesť, ale jednoducho som musela zaťať zuby, pretože som sa neodvážila zastať. Práve keď som mala prejsť okolo elektrickej čerpacej stanice, začula som, ako sa za mnou blíži skúter, a rýchlo som sa skrčila do kríkov na okraji cesty. Skúter zastavil pri stanici a policajt sa opýtal starého muža, ktorý tam pracoval ako strážnik, či nevidel prejsť okolo nejakú ženu. Starý muž povedal, že nič nevidel. Pomyslela som si: „Nemôžem ďalej pokračovať po tejto štrkovej ceste. Mala by som ísť ďalej popri ryžových poliach alebo po bočných cestách; tak by som sa mohla polícii vyhnúť.“ Asi po ďalšom pol kilometri, keď som videla, že sa pomaly blíži úsvit, usúdila som, že to polícia mohla po celonočnom hľadaní vzdať, a mohla by som sa vrátiť na hlavnú cestu. Na svoje prekvapenie som však zrazu zbadala kapitána Brigády národnej bezpečnosti a dvoch policajtov len pár krokov odo mňa. Jeden sedel na skútri, druhý stál vedľa neho a ďalší čupel na zemi. Bola som taká vydesená, že som si myslela, že mi srdce vyskočí z hrude. Pomyslela som si: „Teraz som v koncoch, teraz už nemám ako ujsť. Utekala som celú noc, ale aj tak sa mi nepodarilo uniknúť z ich pazúrov.“ Rýchlo som sa pomodlila k Bohu: „Ó, Bože! Všetko máš pod kontrolou. Ak dovolíš, aby ma polícia zatkla, som ochotná podriadiť sa a nechať všetko prebehnúť podľa Tvojho ovládania.“ Po modlitbe som sa cítila o niečo pokojnejšie a keď som si uhladila vlasy, na pár sekúnd som zostala stáť na mieste a potom som urobila krok vpred. Keby ma chceli zatknúť, mohli to v tej chvíli poľahky urobiť, ale na moje prekvapenie zostali stáť presne tam, kde boli, nehybní ako tri drevené sochy. Zdalo sa, že ma nespoznali, pretože som si ostrihala vlasy a prezliekla sa. Vyzerala som teda úplne inak ako vtedy, keď ma prvýkrát zatkli. Keď som videla, že na mňa zrejme nereagujú, cítila som sa trochu odvážnejšie a istejšie a kráčala som ďalej. Keď som prechádzala okolo nich, nervózne som zadržiavala dych; akoby všetko okolo mňa zamrzlo. Zbadala som malú cestičku smerujúcu na východ, tak som k nej pomaly kráčala, ale tí traja policajti sa stále ani nepohli. Opäť som uzrela Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť. Keď som sa od nich vzdialila asi na 10 metrov, začula som, ako kapitán za mnou kričí: „Xiaokang, Xiaokang, si to ty, Xiaokang?“ Musel na mňa zakričať snáď štyrikrát alebo päťkrát. Keď som počula, ako kričí moje meno, srdce mi išlo vyskočiť z hrude a oblial ma studený pot. Najviac zo všetkého som chcela ozlomkrky utekať, ale nohy ma vôbec neposlúchali. Napadlo mi, že ak by som sa dala na útek, zistili by, že som to ja, a rozbehli by sa za mnou. Rýchlo som sa pomodlila k Bohu a prosila Ho, aby ma udržal v pokoji a nedovolil mi spanikáriť. Po modlitbe som sa trochu upokojila a bez ohľadu na to, ako na mňa policajti volali, jednoducho som ich ignorovala a kráčala ďalej. Žiadny z policajtov sa za mnou nerozbehol. A tak som im s Božou ochranou unikla priamo spred nosa.

Tento neuveriteľne riskantný útek mi pripomenul jednu pasáž Božích slov: „Bez ohľadu na to, aký ‚nesmierne mocný‘ je satan, aký je drzý a ambiciózny, aká veľká je jeho schopnosť spôsobovať škodu, aké rozsiahle sú jeho schopnosti kaziť a lákať človeka, aké chytré sú triky a intrigy, ktorými zastrašuje človeka, alebo aké rozmanité sú formy jeho existencie, nikdy nedokázal stvoriť jedinú živú bytosť, stanoviť zákony alebo pravidlá pre existenciu všetkého, ani vládnuť či mať zvrchovanosť nad akýmkoľvek predmetom, či už živým alebo neživým. Vo vesmíre a na nebesiach neexistuje jediná osoba ani vec, ktorá ním bola privedená k bytiu alebo ktorá existuje vďaka nemu; neexistuje jediná osoba ani vec, ktorá je pod jeho zvrchovanosťou alebo ktorú ovláda. Naopak, nielenže musí existovať pod Božou nadvládou, ale čo je ešte dôležitejšie, musí aj poslúchať všetky Božie príkazy a nariadenia. Bez Božieho dovolenia sa satan nemôže len tak ľahko dotknúť ani kvapky vody či zrnka piesku na zemi; bez Božieho dovolenia sa satan nemôže zahrávať ani s mravcami na zemi, nieto ešte s ľudstvom, ktoré stvoril Boh.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I) Videla som, že Boh je všemohúci a má autoritu zvrchovane vládnuť nad všetkým a všetko ovládať. Práve Boh oslepil policajtov a umožnil mi nepozorovane prekĺznuť. Pri spätnom pohľade na tieto dva prípady prenasledovania a zatýkania zo strany ČKS som si uvedomila, že neexistuje miesto, kam by nesiahala Božia moc. Keď ma zatkli, Boh mi otvoril cestu von a umožnil mi bezpečne ujsť. Polícia zorganizovala obrovskú operáciu, aby ma našla a zatkla, pričom obkľúčila hostiteľský dom a dedinu, v ktorej som sa zdržiavala, ale aj tak ma nedokázali chytiť. Potom sa ma snažili prenasledovať a odrezať mi cestu, ale akosi ma nespoznali, keď som prešla priamo okolo nich. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som cítila, že Boh je skutočne všemohúci a bez ohľadu na to, ako kruto satan koná, bez Božieho povolenia sa ma nemôže ani len dotknúť.

Neskôr mi niektorí bratia a sestry povedali, že ČKS vyvesila po celom okrese plagáty hľadaných osôb s mojou fotografiou a nápisom, ktorý hlásal: „Vážny narušiteľ spoločenského poriadku.“ Policajti tiež chodili po mestských autobusoch s mojou fotkou a pýtali sa, či niekto nevie, kde sa zdržiavam. Keďže ma polícia stále hľadala, nemohla som vôbec chodiť von konať svoje povinnosti a musela som sa celé dni skrývať v hostiteľskej domácnosti, pričom som bola neustále v napätí. Potom som viac ako rok nevyšla von a cítila som sa veľmi stiesnená a skľúčená. Niekedy som mala pocit, že veriť v Boha v krajine veľkého červeného draka je jednoducho príliš ťažké a bolestivé. Uvidela som jednu pasáž Božích slov, ktoré hovoria: „Keďže Boh vykonáva svoje dielo v krajine, ktorá Mu odoláva, celé Jeho dielo čelí obrovským prekážkam a mnohé z Jeho slov sa nedajú naplniť okamžite. Ľudia sú teda zušľachťovaní v dôsledku Božích slov, čo je tiež súčasťou utrpenia. Pre Boha je nesmierne ťažké konať svoje dielo v krajine veľkého červeného draka, ale práve cez túto ťažkosť Boh koná jednu etapu svojho diela, aby mohol zjaviť svoju múdrosť a svoje úžasné skutky, a využíva túto príležitosť, aby túto skupinu ľudí urobil úplnou.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Je Božie dielo také jednoduché, ako si človek predstavuje?) Uvedomila som si, že Boh nespôsobuje ľuďom utrpenie úmyselne, naopak, využíval nepriaznivé okolnosti vytvorené zatýkaním a prenasledovaním veriacich zo strany ČKS, aby zdokonalil vieru a lásku ľudí a vytvoril skupinu víťazov.

Keď sa spätne pozriem na celú túto skúsenosť – od zatknutia cez útek až doteraz –, čelila som nemalým ťažkostiam, ale to mi umožnilo jasne rozpoznať démonskú podstatu odporu ČKS voči Bohu. ČKS ma už nedokáže zavádzať a ja som jej vzdorovala a zanechala ju. Zároveň som na vlastné oči videla, že Boh bol so mnou na každom kroku, pomáhal mi, kedykoľvek som to potrebovala, a znova a znova mi otváral cestu. Božie slová mi dodali vieru a silu a zas a znova ma vyviedli z jamy levovej. Videla som Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť, a to prehĺbilo moju vieru v Boha. Čím viac o tom premýšľam, tým viac si uvedomujem, že som prostredníctvom tohto súženia a prenasledovania získala tak veľa. Keď si to uvedomím, už mi to nepripadá trpké, ale skôr cítim, akoby mi Boh preukázal milosť a priazeň tým, že mi dovolil zažívať Jeho dielo prostredníctvom tejto ťažkej situácie. Bez ohľadu na to, ako po mne ČKS pátra a prenasleduje ma, budem sa naďalej usilovať o pravdu, plniť si svoju povinnosť a odplácať Božiu lásku!