Keď som bola malá, nerada som sa rozprávala s ľuďmi a zdravila ich. Moji rodičia často hovorievali svojej rodine a kamarátom: „Na tomto dieťati niečo nie je v poriadku. Určite je nejaké spomalené.“ Dospelí hovorievali aj veci v zmysle: „Pozri, aká je tvoja sestra bystrá a očarujúca. Ale ty, ty si taká tupá, ako sa len dá.“ Postupne som sa začala cítiť bezcenná, najpodradnejšia zo všetkých. Ani v triede som sa neodvážila nič povedať, lebo som sa bála, že ostatní sa mi budú smiať, že hovorím hlúposti. Tak som závidela ľuďom, ktorí boli výreční a pohotoví, a myslela som si, že takýchto ľudí majú všetci radi.

Keď som prijala vieru, spočiatku som bola veľmi nervózna, keď som mala na zhromaždeniach v duchovnom spoločenstve hovoriť o Božích slovách. Bála som sa, že moje duchovné spoločenstvo nebude dobré a že ostatní sa mi budú smiať, a tak som toho na zhromaždeniach veľa nenahovorila. Ale bratia a sestry ma často povzbudzovali, aby som v duchovnom spoločenstve povedala viac. Keď sa otvorili a v duchovnom spoločenstve hovorili o svojich skúsenostiach a porozumení, videla som, že nikto sa na nikom nesmial. Vďaka tomu som sa cítila menej obmedzovaná, a tak som začala hovoriť viac. Neskôr ma zvolili za kazateľku a zverili mi niekoľko cirkví. Naozaj ma to prekvapilo. Cítila som, že ak sa stane kazateľom niekto taký nevýrečný, ako som ja, musí to byť Božia milosť. Musela som túto prácu robiť ako som vedela, a žiť podľa Božích očakávaní. Raz jedna vodkyňa usporiadala stretnutie so mnou a ďalšími dvoma kazateľmi. Videla som, že títo kazatelia boli veľmi osvietení, keď v duchovnom spoločenstve hovorili o Božích slovách a že rozprávali tak logicky. Tak som im závidela. Pomyslela som si: „Ich kvalite a výrečnosti sa ani zďaleka nepribližujem. Prečo som taká nemožná? Neviem ani dobre rozprávať.“ Pri týchto myšlienkach som sa cítila trochu skľúčená. Hoci som pri rozjímaní o Božích slovách dosiahla určité osvietenie, keď som si predstavila, ako zle organizujem svoj prejav, bála som sa, že ma vysmejú, a tak som sa na duchovné spoločenstvo neodvážila. Navyše som neskôr v práci narazila na určité ťažkosti, a tak som nakoniec žila v negatívnom stave, rozhodnutá, že nie som dobrá a že túto povinnosť by som nedokázala vykonávať dobre. Ani práca neprinášala dobré výsledky. Po nejakom čase som bola z tejto povinnosti preložená a zverili mi len jednu cirkev.

Keď som prvýkrát začala pracovať s dvoma sestrami z tej cirkvi, nemala som pocit, že by mi to vôbec nešlo. Vo svojej povinnosti som bola dosť aktívna a dokázala som cítiť osvietenie a vedenie Ducha Svätého. Onedlho sa jedna sestra rozhodla odstúpiť, lebo nedokázala dokončiť žiadnu skutočnú prácu, a druhej sestre chýbala kvalita, a tak ju poverili inou povinnosťou. Potom boli za mojich partnerov vybraní brat Zhang Tong a sestra An Qing. Zistila som, že spôsob, akým Zhang Tong hovoril o svojich skúsenostných vedomostiach v duchovnom spoločenstve, bol veľmi praktický a jasný a že mal dobrú kvalitu. Aj An Qing dokázala svojím duchovným spoločenstvom na zhromaždeniach riešiť skutočné problémy. Pri pohľade na ich silné stránky som sa cítila hlboko menejcenná. Neskôr som sa počas pracovných rozhovorov pristihla, že som sústavne príliš ostražitá a že jednoducho súhlasím so všetkým, čo povedia. Niekedy som cítila, že ich názory sú nevhodné, a aj som na ne chcela poukázať, ale hneď som si pomyslela na svoju chabú kvalitu a nedostatok vnímavosti a radšej som svoj vlastný názor zavrhla. Niekoľkokrát sa mi stalo, že neschválili moje názory, čo moje pocity nedostatočnosti len posilnilo a spôsobilo, že som sa vyjadrovala ešte menej. Dokonca som bola pasívna aj pri niektorých kľúčových úlohách, lebo som sa obávala zdržania práce, ak by som to spravila zle. Raz Zhang Tong navrhol, aby sme sestru Zhang Can poverili prácou na polievaní. Ja som Zhang Can poznala celkom dobre. Vo svojej povinnosti bola vždy povrchná a chýbalo jej bremeno a už predtým bola prepustená za to, že neodvádzala skutočnú prácu. Stále nepoznala seba samu a nehodila sa na to, aby sa chopila takej dôležitej úlohy. Tichým hlasom som predostrela svoj pohľad na vec. Keď si to Zhang Tong vypočul, dohodol si stretnutie s Zhang Can. Potom mi povedal, že vyhodnotil situáciu a zistil, že Zhang Can má teraz istú sebareflexiu a sebapoznanie a že máme hľadieť na potenciál jednotlivcov, nie len na ich minulosť. An Qing tento jeho názor podporila. Vnímala som, že Zhang Tong ešte nebol vodcom dlho a niektoré princípy stále nechápal. Dokonca ani Zhang Can tak dobre nepoznal. Súdil ju len na základe jedného stretnutia a nemusel ju posúdiť správne. Chcela som mu odporučiť, aby preskúmal, ako si plnila svoju povinnosť, alebo ju prehodnotil na základe rozhovorov s ľuďmi, ktorí ju dobre poznali. Potom som si však pomyslela: „Zhang Tong má dobrú kvalitu a niektoré problémy už dokázal vyriešiť. Možno si Zhang Can uvedomil jej problémy po ukončení svojho duchovného spoločenstva. An Qing ju schválila tiež. Mne chýba kvalita a nevidím veci tak jasne; najlepšie bude, ak budem mlčať.“ A tak som už ďalej nenaliehala. Zhang Can neskôr opäť prepustili pre nekonanie skutočnej práce. Keď som videla, že práca na polievaní mešká a ovplyvňuje ju to, dosť ma to rozrušilo. Ak by som na začiatku viacej naliehala a vychádzala z princípov, aby by sme so Zhang Tongom hovorili v duchovnom spoločenstve, tomuto problému by sme predišli. Hoci som cítila vinu, o svojom probléme som neuvažovala. Začala som nad sebou konečne uvažovať, až keď sa udialo niekoľko ďalších vecí.

Na jednom zhromaždení odporučil Zhang Tong brata Zheng Yi ako vedúceho polievacej skupiny. Cítila som, že hoci bol Zheng Yi oduševnený, vieru prijal len nedávno a stále nemal jasno v pravde o víziách. Mala som pocit, že najskôr by sa mal rozvíjať, pretože byť vedúcim skupiny by mohlo znamenať príliš veľa zodpovednosti naraz. A tak som vyjadrila svoje názory na danú záležitosť. Na moje prekvapenie mi na to Zhang Tong povedal: „Prečo veci sťažuješ a brzdíš? Nemôžeme sa s ním najskôr stretnúť a preveriť ho?“ Keď to dopovedal, pocítila som nával rozpakov a zostala som veľmi rozrušená. Pomyslela som si: „Zhang Tong má dobrú kvalitu a vie, ako treba pracovať. Moja kvalita je chabá a ľudí a situácie neviem tak dobre odhadnúť. Čo sa stane, ak budem naďalej trvať na svojom názore a práca sa naozaj zastaví? Najlepšie by bolo, keby som na tom prestala trvať.“ Po zhromaždení som premýšľala o tom, čo povedal Zhang Tong, a veľmi ma to rozrušilo. Mala som pocit, že na túto prácu mi príliš chýba kvalita a možno by som mala uznať svoje limity a čím skôr odstúpiť. Keď sa to dozvedela vodkyňa, využila svoje skúsenosti, aby mi pomohla. S jej duchovným spoločenstvom som začala uvažovať o tom, prečo chcem odstúpiť a prečo stále žijem v takom skľúčenom stave. Neskôr som si prečítala Božie slová: „Všetci ľudia majú v sebe nejaké nesprávne stavy, ako je negativita, slabosť, skormútenosť a krehkosť; alebo majú prízemné zámery; alebo ich neustále trápi ich pýcha, sebecké túžby a osobný záujem; alebo si myslia, že majú chabú kvalitu, a zažívajú nejaké negatívne stavy. Bude pre vás veľmi ťažké získať dielo Ducha Svätého, ak budete vždy žiť v týchto stavoch. Ak je pre vás ťažké získať dielo Ducha Svätého, potom bude aktívnych prvkov vo vás málo a negatívne prvky vyjdú von a budú vás vyrušovať. Ľudia sa vždy spoliehajú na svoju vlastnú vôľu, aby potlačili tieto negatívne a nepriaznivé stavy, ale bez ohľadu na to, ako ich potláčajú, nemôžu sa ich zbaviť. Hlavným dôvodom je, že ľudia nedokážu dôkladne rozlíšiť tieto negatívne a nepriaznivé veci; nemôžu jasne vidieť svoju podstatu. Preto je pre nich veľmi ťažké vzdorovať telu a satanovi. Ľudia tiež vždy uviaznu v týchto negatívnych, melancholických a zdegenerovaných stavoch a nemodlia sa ani nevzhliadajú k Bohu, ale namiesto toho sa nimi len pretĺkajú. Výsledkom je, že Duch Svätý v nich nepôsobí, a následne nie sú schopní pochopiť pravdu, chýba im cesta vo všetkom, čo robia, a nedokážu jasne vidieť žiadnu záležitosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Slobodu a oslobodenie možno získať len odvrhnutím svojej skazenej povahy) Čítaním Božích slov sa mi veci vyjasnili. Vždy som bola v negatívnom a pochmúrnom stave najmä preto, že ma spútavali veci ako márnivosť a sebecké túžby. Keď sme na zhromaždeniach hovorili v duchovnom spoločenstve o Božích slovách, často by som dokázala načerpať určité osvietenie, no ja som vždy mala pocit, že som nevýrečná a že veci zle formulujem. Veľmi som sa bála, že moje duchovné spoločenstvo nebude dobré a že ostatní sa na mňa budú pozerať zvrchu, a tak som sa radšej neodvážila nič povedať. Tým vyšlo nazmar trochu môjho osvietenia, ktoré som prijala. Keď som videla, akú vysokú kvalitu majú iní kazatelia a akí sú výreční v porovnaní s tým, ako sa dokážem vyjadrovať ja, myslela som si, že moja kvalita je príliš slabá a cítila som sa trápne. Potom som zostala negatívna a poľavila som vo svojej povinnosti. Nemala som žiadne výsledky, tak ma nakoniec preradili. Tentokrát to bolo rovnaké. Videla som, že moji partneri majú dobrú kvalitu a v duchovnom spoločenstve boli lepší než ja. Pri pracovných diskusiách som sa tak bála, že stratím tvár alebo sa na mňa budú pozerať zvrchu za to, že nerozprávam dobre, že som sa radšej nedovážila povedať, čo mám na srdci. Niekedy, keď moje myšlienky a názory neboli prijaté, hoci boli správne, neodvážila som sa postaviť za svoj názor a myslela som len na to, ako si zachovať tvár. Ovládali ma tieto negatívne emócie a dokonca som sa chcela vyhovoriť zo svojej povinnosti. Naozaj som prisudzovala priveľa významu márnivosti a pýche! Ak by som takto pokračovala, nikdy by som nezískala dielo Ducha Svätého a v žiadnom prípade by som nepochopila a nezískala pravdu! Preto som sa modlila k Bohu a žiadala Ho, aby ma osvietil a viedol k poznaniu samej seba a zmene môjho stavu.

Neskôr som si prečítala Božie slová: „To, ako si antikristi cenia svoju povesť a postavenie, presahuje rámec bežných ľudí a je to niečo v ich samotnej povahe-podstate; nie je to dočasný záujem ani prechodný vplyv ich okolia – je to niečo v ich živote, v ich kostiach, a je to teda ich podstata. Znamená to, že pri všetkom, čo antikristi robia, berú do úvahy predovšetkým svoju vlastnú povesť a postavenie, nič iné. Pre antikristov je povesť a postavenie ich životom a celoživotným cieľom. Vo všetkom, čo robia, je ich prvou úvahou: ‚Čo sa stane s mojím postavením? A s mojou povesťou? Ak to urobím, budem mať vďaka tomu dobrú povesť? Zvýši to moje postavenie v očiach ľudí?‘ To je prvá vec, na ktorú myslia, čo je dostatočným dôkazom, že majú povahu a podstatu antikristov; inak by o týchto problémoch neuvažovali. Dá sa povedať, že pre antikristov nie sú povesť a postavenie nejakou dodatočnou požiadavkou a už vôbec nie niečím cudzím, bez čoho by sa zaobišli. Sú súčasťou prirodzenosti antikristov, sú v ich kostiach, v ich krvi, sú im vrodené. Antikristom nie je ľahostajné, či majú dobrú povesť a postavenie; to nie je ich postoj. Aký je teda ich postoj? Povesť a postavenie sú úzko spojené s ich každodenným životom, s ich každodenným stavom, s tým, o čo sa denne usilujú.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Z Božích slov som pochopila, že antikristi naozaj dbajú o svoju reputáciu a postavenie. Tieto dve veci ich motivujú vo všetkom, čo robia. Toto je výsledok ich antikristovskej podstaty. Zároveň to zodpovedalo tomu, ako som sa správala. Už od detstva som mala pocit, že nič z toho, čo robím, nie je dobré. Cítila som sa obmedzovaná a pri každej svojej činnosti som bola príliš opatrná. Bolo to najmä preto, lebo som si chcela zachovať tvár a nedopustiť, aby sa na mňa ostatní pozerali zvrchu. Prečo som tak lipla na svojom postavení a reputácii? Boli to satanské jedy typu: „Ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru,“ alebo „Človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako vták zanecháva svoje volanie všade, kde lieta,“ ktoré zapríčinili, že som prikladala toľko dôležitosti mojej márnivosti a pýchy. Chcela som len zanechať dobrý dojem na druhých a verila som, že jedine tak môže mať život zmysel. Takže bez ohľadu na to, kde som bola alebo s kým som bola, pokiaľ mi hrozilo, že by som mohla stratiť tvár, radšej som utiekla, a tým som si chránila reputáciu aj postavenie. Kým som pracovala so Zhang Tongom, videla som, že môj názor je odmietaný a mala som pocit, že som stratila tvár. Trápilo ma, že ak by som zostala ako vodkyňa, len by som sa viac strápňovala, a tak som chcela, aby ma vodcovia preradili na inú povinnosť. V skutočnosti, po lepšej úvahe, to, že som mohla byť vodkyňa, bola Božia milosť. Mala som vziať do úvahy Jeho úmysel, riešiť reálne ťažkosti iných a chrániť prácu cirkvi. Ja som však nemyslela na to, ako konať svoju povinnosť dobre, ale len som si chránila svoju tvár a postavenie. Keď som o tieto veci prišla, stala som sa negatívnou a prestala sa snažiť. Naozaj som nemala žiadne svedomie ani rozum. Navonok som nesúperila o postavenie ani som nenarušovala a nevyrušovala prácu cirkvi ako antikrist, ale pri takej dôležitej veci, ako je výber a používanie ľudí, som nenabrala odvahu dodržiavať princípy a po celý čas som sa snažila zachovať si svoju tvár a postavenie. To, čo som zjavila, bola povaha antikrista. Uvedomila som si vážnosť svojho problému, a tak som sa modlila a kajala pred Bohom.

Potom som sa so svojím stavom otvorila jednej sestre a ona mi dala prečítať niečo z Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Ako by sa mala merať kvalita ľudí? Mala by sa merať podľa toho, do akej miery rozumejú Božím slovám a pravde. To je najpresnejší spôsob, ako to urobiť. Niektorí ľudia sú výreční, pohotoví a obzvlášť zruční v zaobchádzaní s inými ľuďmi – no keď počúvajú kázne, nikdy nič nepochopia, a keď čítajú Božie slová, nerozumejú im. Keď hovoria o svojich skúsenostných svedectvách, vždy hovoria slová a učenia, čím zjavujú, že sú obyčajní amatéri, a dávajú druhým pocit, že nemajú žiadne duchovné pochopenie. Sú to ľudia s chabou kvalitou.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Pre dobré plnenie povinnosti je najdôležitejšie pochopiť pravdu) „Povedali by ste, že Pavol mal kvalitu? Do ktorej triedy patrila Pavlova kvalita? (Bola veľmi dobrá.) Počuli ste toľko kázní, ale stále tomu nerozumiete. Dá sa Pavlova kvalita považovať za veľmi dobrú? (Nie, bola chabá.) Prečo bola Pavlova kvalita chabá? (Nepoznal sám seba a nedokázal pochopiť Božie slová.) Bolo to preto, lebo nechápal pravdu. Aj on počul kázne Pána Ježiša a počas obdobia, keď pôsobil, tam bolo, samozrejme, dielo Ducha Svätého. Ako je teda možné, že keď urobil všetku tú prácu, napísal všetky tie apoštolské listy a cestoval po všetkých tých cirkvách, stále nerozumel pravde a nekázal nič iné ako učenie? Čo to bolo za kvalitu? Chabá kvalita. Ba čo viac, Pavol prenasledoval Pána Ježiša a zatýkal jeho učeníkov, po čom ho Pán Ježiš zrazil veľkým svetlom z neba. Ako Pavol pristupoval k tejto veľkej udalosti, ktorá ho postihla, a ako ju chápal? Jeho spôsob chápania bol iný ako Petrov. Myslel si: ‚Pán Ježiš ma zrazil, zhrešil som, takže musím tvrdšie pracovať, aby som to vynahradil, a keď moje zásluhy vyvážia moje nedostatky, budem odmenený.‘ Poznal sám seba? Nepoznal. Nepovedal: ‚Postavil som sa proti Pánovi Ježišovi pre svoju zlomyseľnú prirodzenosť, svoju prirodzenosť antikrista. Postavil som sa proti Pánovi Ježišovi – nie je na mne nič dobré!‘ Mal o sebe takéto znalosti? (Nie.) … Necítil ani najmenšiu ľútosť a už vôbec nemal žiadne znalosti o sebe. Nemal ani jednu z týchto vecí. To ukazuje, že Pavol mal problematickú kvalitu a že nemal schopnosť pochopiť pravdu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Pre dobré plnenie povinnosti je najdôležitejšie pochopiť pravdu) Božie slová mi umožnili pochopiť, že ak sa kvalita človeka meria na základe jeho zdanlivej výrečnosti, nadania a inteligencie, vôbec to nie je v súlade s pravdou. Presne ako Pavol; bol nadaný, výrečný a šíril evanjelium po celej Európe, ale nedokázal pochopiť pravdu a už vonkoncom nie seba samého. Dopustil sa takého veľkého zla a nikdy nemal pravé sebapoznanie ani výčitky svedomia. Namiesto toho chcel byť odmenený a vstúpiť Božieho kráľovstva tak, že bude konať veľa práce. Pavol nedokázal pochopiť pravdu a ako človek bol slabej kvality. Ja som si vždy myslela, že ak vie človek dobre rozprávať a je inteligentný, potom sa vyznačuje dobrou kvalitou. Preto som samu seba vždy hodnotila podľa tejto normy. Keď som túto normu nedokázala splniť, myslela som si, že moja kvalita je nedostatočná a že nemôžem konať prácu vodkyne. Keď som potom narazila na ťažkosti, nehľadala som pravdu, aby som ich vyriešila, ale stala som sa negatívnou a poľavila som. Nakoniec aj problémy, ktoré som mohla vyriešiť, zostali nevyriešené. Bola som taká hlúpa, keď som nepochopila pravdu. Hoci moja kvalita nebola dobrá, dokázala som pochopiť Božie slová a trochu spoznala skazenú povahu, ktorú som zjavovala. Z Božích slov som dokázala čerpať aj pri riešení ťažkostí iných pri ich vstupe do života, takže to nebolo tak, že by moja kvalita bola taká slabá, že som bola neschopná konať svoju povinnosť. Keď som si tieto veci uvedomila, moje nastavenie mysle sa trochu zmenilo a mohla som si normálne konať svoju povinnosť.

Neskôr som si prečítala niekoľko úryvkov z Božích slov, ktoré veľmi dobre opisovali môj stav. Všemohúci Boh hovorí: „Sú ľudia, ktorí ako deti vyzerali obyčajne, ťažko sa vyjadrovali a neboli veľmi bystrí, čo viedlo k tomu, že ich ostatní v ich rodinách a sociálnom prostredí hodnotili dosť nepriaznivo a hovorili veci ako: ‚To dieťa je nechápavé, pomalé a nešikovné v rozprávaní. Pozrite sa na deti iných ľudí, ktoré sú také výrečné, že si dokážu omotať ľudí okolo malíčka. Zatiaľ čo toto dieťa sa celý deň iba odúva. Nevie, čo povedať, keď sa stretne s ľuďmi, nevie sa vyjadriť ani obhájiť, keď urobí niečo nesprávne, a nedokáže ľudí pobaviť. To dieťa je idiot.‘ Vravia to rodičia, príbuzní i priatelia a vravia to aj ich učitelia. Takéto prostredie vyvíja na týchto jedincov určitý neviditeľný tlak. V dôsledku zažívania týchto prostredí sa u nich nevedome vyvinie určitý druh zmýšľania. Aký druh zmýšľania? Myslia si, že nevyzerajú dobre, nie sú veľmi sympatickí a že ostatní nikdy nie sú radi, keď ich vidia. Veria, že nie sú dobrí v učení, sú pomalí, a vždy sa hanbia otvoriť ústa a hovoriť pred ostatnými. Sú príliš zahanbení, aby poďakovali, keď im niekto niečo dá, a myslia si: ‚Prečo mám vždy taký zviazaný jazyk? Prečo sú ostatní takí výreční? Som jednoducho hlúpy!‘ … Keď vyrastú v takomto prostredí, táto mentalita menejcennosti ich postupne ovládne. Zmení sa na akúsi pretrvávajúcu emóciu, ktorá sa vám zamotá do srdca a naplní vám myseľ. Bez ohľadu na to, či ste už dospelí, či ste odišli do sveta, či ste ženatí alebo etablovaní vo svojej kariére, a bez ohľadu na vaše sociálne postavenie je nemožné zbaviť sa tohto pocitu menejcennosti, ktorý bol zasadený vo vašom prostredí, keď ste vyrastali. Dokonca aj potom, čo začnete veriť v Boha a vstúpite do cirkvi, si stále myslíte, že máte priemerný vzhľad, slabú intelektuálnu kvalitu, ste nevýreční a nedokážete nič urobiť. Myslíte si: ‚Budem robiť len to, čo môžem. Nemusím ašpirovať na to, aby som bol vodcom, nepotrebujem sa usilovať o hlboké pravdy, len sa uspokojím s tým, že budem ten najmenej významný a nechám ostatných, aby sa ku mne správali, ako chcú.‘“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (1)) „Keď máte pocity menejcennosti vštepené hlboko v srdci, majú na vás nielen hlboký vplyv, ale ovládajú aj vaše názory na ľudí a veci, ako aj vaše správanie a činy. Ako teda vnímajú ľudí a veci tí, ktorých ovládajú pocity menejcennosti? Považujú iných ľudí za lepších, ako sú oni sami, a antikristov tiež pokladajú za lepších, ako sú oni sami. Aj keď antikristi majú zlé povahy a chabú ľudskú prirodzenosť, stále sa k nim správajú ako k ľuďom, ktorých treba napodobňovať, a ku vzorom, od ktorých sa môžu učiť. Dokonca si vravia: ‚Pozri, hoci majú nedobrú povahu a zlú ľudskú prirodzenosť, sú nadaní a schopnejší v práci ako ja. Dokážu pohodlne ukázať svoje schopnosti pred ostatnými a hovoriť pred veľkým počtom ľudí bez toho, aby sa červenali alebo aby im búšilo srdce. Skutočne majú odvahu. Nedokážem sa im vyrovnať. Jednoducho nie som dosť odvážny.‘ Čo to spôsobilo? Treba povedať, že jedným z dôvodov je, že vaše pocity menejcennosti ovplyvnili váš úsudok o podstate ľudí, ako aj váš pohľad a stanovisko, pokiaľ ide o nazeranie na iných ľudí. Nie je to tak? (Je.) Ako teda pocity menejcennosti ovplyvňujú vaše správanie? Vravíte si: ‚Narodil som sa hlúpy, bez nadaní a silných stránok, a všetko sa učím pomaly. Pozrite sa na tamtoho človeka: hoci niekedy spôsobuje narušenia a vyrušenia a koná svojvoľne a bezohľadne, aspoň je nadaný a má silné stránky. Kamkoľvek idete, je to typ človeka, ktorého ľudia chcú využiť, a ja taký nie som.‘ Kedykoľvek sa niečo stane, prvá vec, ktorú urobíte, je, že nad sebou vynesiete ortieľ a uzavriete sa. Nech už ide o akýkoľvek problém, ustupujete a vyhýbate sa prevzatiu iniciatívy a bojíte sa prevziať zodpovednosť. Hovoríte si: ‚Narodil som sa hlúpy. Bez ohľadu na to, kam idem, nikto ma nemá rád. Nemôžem vystrkovať krk, nesmiem predvádzať svoje bezvýznamné schopnosti. Ak ma niekto odporučí, dokazuje to, že som v poriadku. No ak ma nikto neodporučí, nebolo by správne, keby som prevzal iniciatívu a povedal, že sa môžem ujať danej práce a urobiť ju dobre. Ak si tým nie som istý, nemôžem povedať, že som – čo ak to pokazím, čo by som potom urobil? Čo keby som bol orezaný? Veľmi by som sa hanbil! Nebolo by to ponižujúce? Nemôžem dopustiť, aby sa mi to stalo.‘ Pozrite sa – neovplyvnilo to vaše správanie? Do určitej miery je váš postoj k tomu, ako sa správate, ovplyvnený a ovládaný vašimi pocitmi menejcennosti. Do istej miery to možno nazvať dôsledkom vašich pocitov menejcennosti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Po prečítaní Božích slov som cítila, že Boh nám naozaj rozumie. To, čo odhalil, je presne to, akým spôsobom uvažujem. Zdalo sa, že dôležitosť, ktorú som prikladala svojmu renomé, nebola jediným dôvodom mojej skľúčenosti; bol tam aj iný dôvod. Pod vplyvom ľudí a vecí v mojom okolí som si vypestovala pocity menejcennosti, stratila som schopnosť pozerať sa na seba správne a stále som mala pocit, že nič z toho, čo robím, nie je dobré. Preto som bola príliš opatrná a zdržanlivá vo všetkom, čo som robila a všetko som v sebe dusila. Spomenula som si, ako nerada som v detstve rozprávala a ako mnou dospelí opovrhovali a nazývali ma tupou a hlúpou. Ale v skutočnosti som mala svoje vlastné názory, napriek tomu, že som ich vtedy nevyjadrovala; nerozprávala som zo strachu, aby som nestratila tvár. Ani v škole som sa neodvážila nič povedať, ale nie preto, lebo som nechápala, ale pretože som cítila, že som nevýrečnná, a tak som sa bála hovoriť. Keď sme na zhromaždeniach čítali Božie slová, často som dokázala načerpať určité osvietenie, ale keď som si uvedomila svoju nedostatočnú výrečnosť, neodvážila som sa prehovoriť v duchovnom spoločenstve. Aj vtedy, keď som videla, že Zhang Tong sa nedrží princípov pri výbere a používania ľudí, chcela som ho na to upozorniť, ale keď som si pomyslela, akú má on dobrú kvalitu a ako nič, čo robím ja, nie je dobré, len som šla ďalej a svoje nápady zamietla. Nesnažila som sa hľadať, diskutovať, ani sa na veci lepšie pozrieť, v dôsledku čoho utrpela práca. Žila som s komplexom menejcennosti a ku všetkému som mala pasívny, negatívny postoj. Seba ani druhých som nesúdila podľa Božích slov, ale len na základe svojich vlastných názorov. Moje pocity menejcennosti mali silný vplyv na môj pohľad na veci a ľudí a ovplyvňovali môj úsudok a moju cestu hľadania. Tieto pocity menejcennosti mi vážne ublížili. Hneď potom som si prečítala viac Božích slov: „Táto vaša emócia je nielen negatívna, ale presnejšie povedané, je vlastne v rozpore s Bohom a pravdou. Možno si myslíte, že je to emócia v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti, ale v Božích očiach to nie je len jednoduchá záležitosť emócií, ale metóda stavania sa proti Bohu. Je to metóda poznačená negatívnymi emóciami, ktorú ľudia používajú, aby odolávali Bohu, Božím slovám a pravde.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Po prečítaní Božích slov som videla vážnu prirodzenosť pocitov menejcennosti a škodu, ktorú spôsobujú, a tiež to, že človeku neškodia o nič menej ako skazená povaha. Život s takýmto komplexom menejcennosti je v priamom rozpore s Bohom a pravdou a ak sa nevyrieši, človeku zničí jeho príležitosť na spásu. V osídlach týchto pocitov menejcennosti som bola lapená už od detstva a vždy som mala pocit, že nič, čo robím, nie je dobré. Najmä v prítomnosti ľudí s dobrou kvalitou som videla svoje nedostatky ešte viac. Cítila som sa utláčaná a ubolená a obviňovala som Boha, že mi nedal dobrú kvalitu ani inteligenciu. S Božou zvrchovanosťou a opatreniami som bola nespokojná a odmietala som ich prijať, čím som v podstate vzdorovala Bohu! Akože by som mohla nebyť vyradená, keby som takto pokračovala ďalej? Až keď som si uvedomila tieto veci som nakoniec pocítila, že žiť s komplexom menejcennosti je príliš nebezpečné, že takto nemôžem pokračovať a že tieto pocity musím odvrhnúť.

Neskôr som si prečítala viac Božích slov: „Ako môžete presne zhodnotiť a spoznať samého seba a odpútať sa od pocitu menejcennosti? Mali by ste brať Božie slová ako základ pre získanie poznania seba samého a učenie sa, aká je vaša ľudská prirodzenosť, kvalita a talent a aké máte silné stránky. Predpokladajme napríklad, že kedysi ste radi spievali a išlo vám to dobre, no niektorí ľudia vás stále kritizovali a podceňovali, vraveli, že nemáte hudobný sluch a spievate falošne, takže teraz máte pocit, že neviete dobre spievať a už si netrúfate spievať pred ostatnými. Keďže tí svetskí ľudia, tí zmätení a priemerní ľudia, o vás urobili nepresné hodnotenia a úsudky, tak práva, ktoré si vaša ľudská prirodzenosť zaslúži, boli obmedzené a váš talent bol potlačený. Výsledkom je, že sa neodvážite zaspievať ani len pesničku; máte odvahu uvoľniť sa a spievať nahlas len vtedy, keď nie je nikto nablízku alebo ste len sami. Keďže sa zvyčajne cítite tak strašne utláčaní, tak keď nie ste sami, netrúfate si zaspievať pesničku; trúfate si spievať len vtedy, keď ste sami, užívate si čas, keď môžete spievať nahlas a jasne, a aká je to vtedy nádherná, oslobodzujúca chvíľa! Nie je to tak? V dôsledku ujmy, ktorú vám ľudia spôsobili, neviete alebo nemôžete jasne vidieť, čo vlastne viete urobiť, v čom ste dobrí a v čom nie ste dobrí. V takejto situácii musíte urobiť správne hodnotenie a správne sa posúdiť podľa Božích slov. Mali by ste zistiť, čo ste sa naučili a kde sú vaše silné stránky, a ísť von a robiť všetko, čo viete robiť. Čo sa týka vecí, ktoré neviete robiť, vašich nedostatkov a chýb, mali by ste nad nimi uvažovať a poznať ich, a tiež by ste mali presne zhodnotiť a vedieť, akú máte kvalitu a či je dobrá alebo zlá. Ak nedokážete pochopiť svoje vlastné problémy a získať o nich jasné vedomosti, potom požiadajte ľudí okolo seba, ktorí majú pochopenie, aby vás zhodnotili. Bez ohľadu na to, či je to, čo povedia, presné, aspoň vám to dá niečo, na čo sa môžete odvolať a čo môžete zvážiť, a umožní vám to mať základný úsudok alebo charakteristiku seba samého. Potom môžete vyriešiť základný problém negatívnych emócií, ako je menejcennosť, a postupne sa z nich vynoriť. Takéto pocity menejcennosti sa dajú ľahko vyriešiť, ak ich človek dokáže rozoznať, precitnúť a hľadať pravdu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Čítanie Božích slov mi vnuklo spôsob, ako sa pocitov menejcennosti zbaviť. Božie slová som mala použiť na pochopenie a posúdenie samej seba. Aj ľudí, ktorí ma dobre poznali, som mohla požiadať, aby ma ohodnotili. Preto som sa modlila k Bohu: „Bože! Teraz viem, aké nebezpečné je žiť s komplexom menejcennosti. Chcem tieto pocity odvrhnúť, tak mi, prosím, pomôž.“ Neskôr som o hodnotenie požiadala aj svojich partnerov. Povedali: „Keď vidíme, ako čisto vieš pochopiť Božie slová a dokážeš o nich hovoriť v duchovnom spoločenstve vo vzťahu k svojej skazenosti a svojmu stavu, a ako pomáhaš iným riešiť ich reálne problémy, nie si taký neschopný, ako hovoríš. Napriek tomu, že tvoja kvalita nie je skvelá, kým vkladáš svoje srdce do konania vecí, dokážeš vykonávať reálnu prácu.“ Po týchto slovách od mojich bratov a sestier sa mi trochu uľavilo a pomyslela som si: „Hoci pri vyjadrovaní svojich myšlienok nie som taká dobrá ako iní, v duchovnom spoločenstve mi každý rozumie. Nemala by som sa cítiť obmedzovaná. Mala by som jednoducho hovoriť v duchovnom spoločenstve toľko, koľko som schopná. Nemala by som myslieť len na to, ako iných prinútiť, aby ma obdivovali; musím sa sústrediť na to, ako prakticky hovoriť v duchovnom spoločenstve, aby to viedlo k riešeniu problémov a aby to bolo prínosné pre bratov a sestry. Okrem toho, hoci má moja kvalita nedostatky, keď budem viac praktizovať, môžem svoje nedostatky napraviť a svoju kvalitu si zlepšiť. Nemala by som sa porovnávať s ostatnými, byť negatívna a podceňovať sa. Musím hľadať vstup s pozitívnym prístupom.“ Keď som si toto uvedomila, dokázala som k sebe pristupovať správne a moje zmýšľanie pri konaní povinnosti sa oveľa zlepšilo.

Nedávno ma opäť vybrali za kazateľku. Bolo to nečakané a robila som si starosti, či to zvládnem. Potom som si však vybavila Božie slová, ktoré hovoria: „Mali by ste brať Božie slová ako základ pre získanie poznania seba samého a učenie sa, aká je vaša ľudská prirodzenosť, kvalita a talent a aké máte silné stránky.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Musím veci posudzovať podľa Božích slov Túto povinnosť som si predtým nekonala dobre nielen pre svoju nedostatočnú kvalitu. Bolo to najmä preto, lebo som žila s komplexom menejcennosti, nevkladala svoje srdce do spolupráce a nedokázala som získať dielo Ducha Svätého. Nemohla som viac žiť s týmito pocitmi menejcennosti a myslieť na svoju reputáciu a postavenie. Moji bratia a sestry si ma vybrali, a preto by som mala urobiť všetko pre to, aby som spolupracovala. Ak niektorým veciam nebudem rozumieť, mala by som sa viac spoliehať na Boha a hľadať pomoc u iných. S týmto zmýšľaním som sa cítila oveľa uvoľnenejšia a slobodnejšia. Zakrátko prišla jedna sestra, ktorá mala na starosti prácu na evanjeliu, aby našu prácu skontrolovala. Videla som, že je vo svojej práci a v duchovnom spoločenstve o pravde veľmi schopná. Poukázala na množstvo odchýlok a pochybení v našej práci. Desilo ma, že povie, že som nekompetentná, ale rýchlo som si uvedomila, že už zase beriem do úvahy svoju reputáciu a postavenie. Preto som sa pomodlila k Bohu, aby som vzdorovala sebe samej, a chcela som sa od tejto sestry naučiť viac, aby som svoje nedostatky napravila. Keď sme potom diskutovali o práci, nebola som pri vyjadrovaní svojich názorov zdržanlivá. Pri komunikácii s ňou som si osvojila určité cesty praktizovania. Vďaka vedeniu Božích slov som sa vymanila z obmedzení svojho komplexu menejcennosti.