V roku 2016 sme spolu so sestrou Ding Rui dohliadali na prácu niekoľkých cirkví. Vyššie postavená vodkyňa ju onedlho poverila, aby do jednej zašla a postarala sa tam o istú správu. Ding Rui sa však veľmi rýchlo vrátila. Myslela som, že ten problém je komplikovaný, a ona sa vrátila po takom krátkom čase. Naozaj ho vyriešila? Nečudo, že Ding Rui čoskoro prišiel list od vyššie postavenej vodkyne, v ktorom sa písalo, že problém nevyriešila úplne a že sa naň niekto iný musí prísť pozrieť znova. Vodkyňa Ding Rui povedala, aby nad sebou vážne pouvažovala a poučila sa z toho. Keď to Ding Rui dočítala, bola dosť na dne a povedala: „Neviem vo svojej povinnosti riešiť reálne problémy a zdržala som prácu cirkvi.“ Trochu som vedela, čo sa v tej správe píše, a bola to pomerne zložitá záležitosť. Týkalo sa to mnohých ľudí a vyžadovalo by si to, aby sa v duchovnom spoločenstve prebralo mnoho vecí. So zúčastnenými sa muselo hovoriť individuálne, takže sa to celé nedalo spraviť tak rýchlo. Premýšľala som, či to Ding Rui nechcela príliš horlivo uzavrieť. Napadlo mi, že ju na to upozorním a pomôžem jej nad sebou pouvažovať a spoznať sa, no potom mi zišlo na um, že sa už beztak cíti smutná, a keby som poukázala na jej problémy, mohla by sa cítiť trápne a podľahnúť ešte väčšej negativite. Čo ak by potom povedala, že mi chýba empatia, a začala by byť voči mne odmeraná a zaujatá? Spoločníčkami sme boli len krátko, takže by bolo ťažké vychádzať s ňou, ak by medzi nami vzniklo napätie. Keby som vo chvíli ako táto povedala nejaké upokojujúce, povzbudzujúce veci, mala by pocit, že som chápavá a ľahko sa so mnou vychádza. Preto som ju utešovala: „Je úplne normálne, že vo svojej práci občas robíme chyby a zlyhávame. Nebuď na seba príliš prísna. Keď som s riešením správ začínala ja, stali sa mi aj horšie zlyhania ako tebe.“ Následne som jej povedala o svojich skúsenostiach s neúspechom v práci. Úzkostlivý výraz z jej tváre okamžite zmizol a ona veselo povedala: „Bála som sa toho, čo si o mne pomyslíš. Netušila som, že si taký milý človek.“ Keď som to začula, bola som so sebou veľmi spokojná. Mala som pocit, že mám dobrú ľudskú prirodzenosť a som chápavá. Inokedy mi Ding Rui povedala o tom, ako sa jej nedarilo dobre spolupracovať s istou sestrou. O problémoch tejto druhej sestry hovorila neustále a vyzerala pri tom naozaj nahnevane. Všimla som si, že veci príliš analyzuje a chýba jej uvedomenie seba samej. Spomenula som si, ako som raz vodkyňu počula hovoriť o tom, že spolu nevychádzajú. Druhá sestra síce mala arogantnú povahu, no Ding Rui rada rozpitvávala ľudí aj veci, a keď sa niečo objavilo, tak to od Boha neprijala. Zvykla sa vtedy zatváriť sklamane a ignorovala každého, kto zranil jej hrdosť. Nehovorila s ním o práci a ventilovala cez ňu svoj hnev, čím postup v práci odďaľovala. Aj keď s ňou vodkyňa hovorila v duchovnom spoločenstve, neuvažovala nad sebou a nič sa o sebe nedozvedela. A hoci aj druhá sestra mala nejaké problémy, tie Ding Ruine boli horšie. Chcela som ju na ne upozorniť, no potom som sa zamyslela: „Ak by som to vytiahla a nešetrila slovami, nepovedala by, že k nej som nespravodlivá? Nevytratil by sa potom ten dobrý dojem, ktorý zo mňa mala?“ Išla som teda za ňou a povedala som jej: „Aj sestra, s ktorou spolupracuješ, mala v určitých oblastiach problémy.“

Povinnosť Ding Rui sa neskôr zmenila, takže prevzala inú prácu a mne pridelili novú spolupracovníčku. Len čo ma uvidela, povedala: „Keď som sa dopočula, že s tebou budem pracovať, pocítila som veľký tlak. Počula som, že máš dobrú ľudskú prirodzenosť a že sa ti s každým dobre pracuje. Ak to v našej spolupráci bude škrípať, budem celkom zjavená. Isto za tým bude problém s mojou ľudskou prirodzenosťou.“ Keď to dopovedala, namiesto toho, aby som nad sebou uvažovala, som sa len potľapkala po pleci. Mala som pocit, že naozaj mám dobrú ľudskú prirodzenosť. Raz, keď ma videla sestra, ktorá pracovala s Ding Rui, povedala mi: „My dve spolu dobre nefungujeme, no Ding Rui vždy spomína, ako dobre sa spolupracovalo vám dvom. Asi som naozaj skazená.“ Pomyslela som si, že to Ding Ruina hrdosť nezvládla, pretože sestra bola až príliš úprimná a priveľmi priamo hovorila o jej problémoch. Pri komunikácii s Ding Rui som v súvislosti s jej problémami bola tolerantná a trpezlivá a nehádala som sa s ňou. Aktívne som s ňou rozoberala všetky problémy v práci a často som vyhľadávala jej návrhy. Zabránilo to akémukoľvek konfliktu. Onedlho som začula, ako vodkyňa vraví, že Ding Rui je dosť arogantná a neprijíma pravdu a nikdy preto dobre nespolupracuje s ostatnými. Prepustili ju, pretože sa po duchovnom spoločenstve nezmenila a bola vo svojej povinnosti neefektívna. Vodkyňa neskôr predostrela moje problémy a povedala mi: „Ako vodkyňa nemáš brať ohľad na to, aký vážny je problém brata alebo sestry. Ak sa o ňom nezmieniš alebo ich nikdy neorežeš a neodhalíš, no budeš si svoje vzťahy pestovať ako v bavlnke, potom si vo svojej práci nezodpovedná! Správala si sa tak k Ding Rui. Nevie dobre spolupracovať s nikým iným, no s tebou pracuje rada a tvrdí, že si ohľaduplná a chápavá. Mala by si o tom pouvažovať!“ Iná vodkyňa mi potom povedala: „V poslednom čase ťa všetci hodnotia pozitívne a tvrdia, že si chápavá a príjemná. Zaujala si miesto v srdci každého z nich a nikto vo veciach nehľadá pravdu. To je tvoj problém. Keď takto pracuješ, nevelebíš Boha a nepodávaš o Ňom svedectvo.“ Spočiatku som to znášala ťažko, z očí mi vyhŕkli slzy, cítila som sa ukrivdená a v srdci som hľadala výhovorky. Ak o mne druhí hovorili dobré veci, znamenalo to, že mám dobrú ľudskú prirodzenosť a ľahko sa so mnou vychádza. Ako mohli tvrdiť, že mám problém? Potom mi ale sebareflexiu pripomenula aj sestra, s ktorou som pracovala, a tak som sa nakoniec v pokoji modlila k Bohu a prosila Ho o osvietenie, aby som sa spoznala.

Neskôr som si prečítala dva úryvky Božích slov, ktoré hovoria: „Keď sa stýkaš s bratmi a sestrami, musíš im odhaliť svoje srdce a zdôveriť sa im, aby ti to prinieslo úžitok. Pri vykonávaní svojej povinnosti je ešte dôležitejšie odhaliť svoje srdce a zdôveriť sa ľuďom; len tak budete dobre spolupracovať. … Keď sa stýkaš s druhými, musíš najprv dosiahnuť, aby vnímali tvoje pravé srdce a úprimnosť. Ak sú niečie slová pri rozprávaní, spolupráci a kontakte s inými povrchné, veľkolepé, zdvorilostné, lichotivé, nezodpovedné a vymyslené, alebo ak hovorí len preto, aby si získal priazeň druhého, potom jeho slovám chýba akákoľvek dôveryhodnosť a nie sú ani najmenej úprimné. Je to ich spôsob interakcie s ostatnými, bez ohľadu na to, kto tí ostatní sú. Taký človek nemá úprimné srdce. Nie je to čestný človek. Povedzme, že niekto je v negatívnom stave a úprimne ti povie: ‚Povedz mi presne, prečo som taký negatívny. Jednoducho to nemôžem pochopiť!‘ A predpokladajme, že v srdci naozaj rozumieš jeho problému, no nepovieš mu to a namiesto toho odvetíš: ‚To nič nie je. Nie si negatívny; aj ja sa tak niekedy cítim.‘ Tieto slová sú pre toho človeka veľkou útechou, ale tvoj postoj nie je úprimný. Správaš sa k nemu povrchne; aby sa cítil pohodlnejšie a utešenejšie, zdržal si sa úprimného rozhovoru. Nesnažíš sa mu úprimne pomôcť a jasne pomenovať jeho problém, aby mohol zanechať svoju negativitu. Neurobil si to, čo by mal urobiť čestný človek. Bol si k nemu povrchný len v snahe utešiť ho a zabezpečiť, aby medzi vami nedošlo k odcudzeniu ani ku konfliktu – a to nie je to, čo znamená byť čestným človekom. Takže, aby si bol čestným človekom, čo by si mal urobiť, keď sa stretneš s takouto situáciou? Musíš mu povedať, čo si videl a zistil. ‚Poviem ti, čo som videl a čo som zažil. Ty sa rozhodneš, či to, čo hovorím, je správne alebo nesprávne. Ak je to nesprávne, nemusíš to prijať. Ak je to správne, dúfam, že to prijmeš. Ak poviem niečo, čo je pre teba ťažké počuť a čo ťa zraňuje, dúfam, že to dokážeš od Boha prijať. Mojím úmyslom a cieľom je pomôcť ti. Vidím problém jasne: keďže máš pocit, že si bol ponížený, a nikto ti nehladí ego a myslíš si, že sa na teba všetci pozerajú zhora, že na teba útočia a že si nikdy nebol taký ukrivdený, nedokážeš to prijať a stávaš sa negatívnym. Čo si myslíš – je to naozaj to, čo sa deje?‘ A keď to počuje, cíti, že je to naozaj tak. Toto je to, čo máš v skutočnosti v srdci, ale ak nie si čestný človek, nepovieš to. Povieš: ‚Aj ja sa často cítim negatívne‘, a keď ten druhý človek začuje, že každý sa občas cíti negatívne, pomyslí si, že je normálne, ak je negatívny, a nakoniec svoju negativitu nezanechá. Ak si čestný človek a pomôžeš mu s čestným prístupom a čestným srdcom, môžeš mu pomôcť, aby pochopil pravdu a zanechal svoju negativitu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len čestný človek môže žiť pravú ľudskú podobu) „Na svete je veľa takzvaných ‚dobrých ľudí‘, ktorí hovoria vznešené slová – hoci na povrchu sa nezdá, že by spáchali nejaké veľké zlo, v skutočnosti sú obzvlášť zradní a klzkí. Sú veľmi dobrí v tom, že smerujú tam, kam vietor fúka, hovoria uhladene a rafinovane. Sú to falošní dobrí ľudia a pokrytci – len predstierajú, že sú dobrí. Tí, ktorí kráčajú po strednej ceste, sú najzákernejší ľudia zo všetkých. Nikoho neurážajú, sú uhladení a rafinovaní, sú prispôsobiví vo všetkých situáciách a nikto nevidí ich chyby. Sú ako živí satani!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek môže dosiahnuť zmenu povahy len praktizovaním pravdy a podriadením sa Bohu) Z Božích slov som sa dozvedela, že ak v komunikácii s ostatnými hovorím iba povzbudivé a lichotivé veci a neupozorňujem na problémy, ktoré vidím, tak im to vlastne vôbec nepomáha ani neprospieva. Boh tvrdí, že sa taký človek drží zlatej strednej cesty a je to ľstivý pochlebovač. Znamená to, že sa obracia po vetre, každému vyhovie a nikoho neurazí. Je to ako byť živým satanom. Keď som o svojom správaní uvažovala, pochopila som, že som presne ten človek, ktorého Boh odhalil. Keď Ding Rui nevyriešila tú vec so správou a práca sa musela robiť odznova, vedela som, že to bolo preto, lebo sa rýchlo snažila vrátiť. Mala som ju na ten problém upozorniť a pomôcť jej uvažovať nad sebou. No bála som sa, že povie, že som bezohľadná a chýba mi ľudská prirodzenosť, a tak som povedala pár povzbudivých slov. Dokonca som jej v snahe utešiť ju hovorila o svojich zlyhaniach. Keď som to všetko povedala, prestala byť rozrušená a veľmi o svojej skazenej povahe neuvažovala. Začleniť do svojho duchovného spoločenstva osobné skúsenosti, aby ste druhým pomohli, je v poriadku, no človek by mal tieto skúsenosti a sebapoznanie využívať najmä na to, aby ostatných viedol k uvažovaniu a spoznávaniu samých seba. To však nebolo to, čo som sa zdieľaním svojich osobných zlyhaní snažila dosiahnuť. Snažila som sa Ding Rui potešiť, aby mala pocit, že všetci sú skazení rovnako a chyby sú úplne normálne. Nepatrne jej to umožnilo, aby k sebe bola príliš zhovievavá. Nesvedčila som o Bohu, ale som ju zavádzala. Keď som videla, že Ding Rui nevie dobre spolupracovať s ostatnými a ľudí aj veci vždy príliš analyzuje, neupozornila som ju na to a ešte som s ňou aj súhlasila, pokiaľ išlo o problémy inej sestry, aby som mohla ochrániť svoj dobrý obraz. A keď som videla, že je ufňukaná, dovolila som, aby jej to iba tak prešlo. Ona tak nevidela svoje vlastné problémy a oddávala sa životu so svojou skazenou povahou. Neubližovalo jej to?

Prečítala som si ďalší úryvok Božích slov, ktorý hovorí: „Musí existovať štandard pre dobrú ľudskú prirodzenosť. Neznamená to kráčať strednou cestou, nedržať sa princípov, snažiť sa nikoho neuraziť, podlizovať sa všade, kam idete, byť uhladený a zdvorilý ku každému, koho stretnete, a dosiahnuť, aby o vás všetci hovorili v dobrom. To nie je štandard. Aký je teda štandard? Je to schopnosť podriadiť sa Bohu a pravde. Je to pristupovanie k povinnosti a všetkým druhom ľudí, udalostí a vecí s princípmi a zmyslom pre zodpovednosť. To je jasné každému; každý v tom má vo svojom srdci jasno. Navyše, Boh podrobne skúma srdcia ľudí a pozná ich situáciu, každého jedného z nich; bez ohľadu na to, kto to je, nikto nedokáže oklamať Boha. Niektorí ľudia sa stále vychvaľujú tým, že majú dobrú ľudskú prirodzenosť, nikdy nehovoria zle o druhých a nikdy nepoškodzujú cudzie záujmy, a tvrdia, že nikdy netúžili po cudzom majetku. V prípade sporu týkajúceho sa záujmov dokonca radšej utrpia stratu, ako by mali využívať iných, a všetci ostatní si myslia, že sú to dobrí ľudia. Keď však vykonávajú svoje povinnosti v Božom dome, sú ľstiví a úskoční a stále stroja úklady vo svoj prospech. Nikdy nemyslia na záujmy Božieho domu, nikdy nepovažujú za naliehavé tie veci, ktoré za naliehavé považuje Boh, ani nerozmýšľajú tak, ako rozmýšľa Boh, a nikdy nedokážu odložiť bokom svoje vlastné záujmy, aby vykonávali svoje povinnosti. Nikdy nezanechávajú svoje vlastné záujmy. Aj keď vidia, že zlí ľudia páchajú zlo, neodhalia ich; nemajú vôbec žiadne princípy. Čo je to za ľudskú prirodzenosť? Nie je to dobrá ľudská prirodzenosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Keď človek dá svoje srdce Bohu, môže dosiahnuť pravdu) Skutočne dobrý človek dokáže prijať pravdu a podriadiť sa Bohu, je zodpovedný, má vo svojej povinnosti bremeno, dodržiava princípy a chráni prácu cirkvi. Tiež je zásadový voči ostatným. Ak u istého brata či sestry spozoruje problémy alebo chyby, dokáže im ponúknuť vhodné duchovné spoločenstvo a pomoc. Ak niekto poruší princípy a vážne naruší a vyruší prácu cirkvi, dokáže ho orezať a odhaliť, ako sa patrí, a nekoná z pocitov a strachu, že ho urazí, no dokáže dodržiavať princípy a chrániť prácu cirkvi. Tak vyzerá skutočná dobrá ľudská prirodzenosť. Kedysi som si myslela, že ak ktosi nikoho neorezáva za jeho chyby, neodhaľuje jeho nedostatky a ani ho nezahanbuje, je preto chápavým človekom s dobrou ľudskou prirodzenosťou. Celé roky som bez ohľadu na to, s kým som komunikovala, neustále vyberala slová, ktoré boli povzbudivé a milé. Vždy som premýšľala o tom, ako dať druhým pocit, že som rozumná a chápavá, podlízavo som lahodila ich nálade a hovorila som veci, ktoré ich hriali pri srdci. Na problémy iných, ktoré som v ich povinnostiach videla, som neupozorňovala priamo a dokonca som im hovorila príjemné a povzbudivé veci, aby som ich zavádzala alebo to podala naozaj jemne. Všetci ma chválili za to, že mám dobrú ľudskú prirodzenosť a že sa so mnou ľahko vychádza. Pokladala som sa za dobrého človeka a bola som na to hrdá. Až vďaka odhaleniu Božích slov som pochopila, že moje dlhoročné presvedčenie, že som dobrým človekom, boli v skutočnosti satanské filozofie pre svetské záležitosti. Zdalo sa, že mám dobrú ľudskú prirodzenosť – bola som ústretová a nikoho som neurážala. So všetkými som bola zadobre, no v duchu som brala do úvahy len svoje vlastné záujmy. Bola som voči svojej práci a vstupu do života ostatných úplne nezodpovedná. Nebola som ani zďaleka dobrým človekom. Bola som sebeckým, odporným a nečestným pochlebovačom a falošne milým človekom. Premýšľala som o tom, ako som sa kedysi chválila dobrou ľudskou prirodzenosťou a považovala sa za dobrého človeka. Naozaj som bola príliš nehanebná. Keď som si to uvedomila, pomodlila som sa: „Bože, Tvoje slová mi ukázali, čo je to skutočne dobrá ľudská prirodzenosť. Chcem praktizovať pravdu a byť človekom, ktorý túto prirodzenosť má.“

Cirkev ma potom pridelila k Chen Lin a Li Yue, aby sme polievali nových veriacich. Netrvalo dlho a zistila som, že Li Yue je vo svojej povinnosti povrchná a nezodpovedná. Neraz ju zamestnávali osobné záležitosti a zdržiavala prácu cirkvi. S Chen Lin sme jej v duchovnom spoločenstve povedali, aby si určila priority a aby už prácu cirkvi nezdržiavala. Na moje prekvapenie to neprijala, no začala sa vyhovárať a stratila nervy. Chen Lin do svojho duchovného spoločenstva a rozoberania problému začlenila Božie slová, ibaže Li Yue si samu seba vôbec neuvedomovala. Povedala, že jej chýba duchovné postavenie a že pravdu nedokáže uviesť do praxe. Pri pohľade na jej správanie mi napadlo, že keby som jej problém rozoberala ďalej, určite by povedala, že mám veľké nároky, nemám dobrú ľudskú prirodzenosť a obmedzujem ju. Cítila som, že by som ju nemala odhaliť, aby sme spolu vychádzali aj ďalej, a tak som ju zdvorilo upokojila: „Máš príliš nízke duchovné postavenie. Chápeme to. Len už, prosím, nabudúce nezdržuj prácu.“ Keď som to vyslovila, Li Yueino zvraštené obočie sa uvoľnilo a ona už potom nebola taká rozrušená. Následne sa ku mne začala správať veľmi priateľsky. Bola som veľmi šťastná a mala som pocit, že k duchovnému spoločenstvu pristupujem správne. Hoci som na jej problém upozornila, stále si o mne prechovávala dobrú mienku. Li Yue neskôr v povinnosti naďalej chýbalo bremeno a s tvrdením, že Chen Lin má priveľké nároky, ešte voči nej začala byť aj zaujatá. Chen Lin na môj problém poukázala so slovami: „Vieš, akú malo prirodzenosť tvoje včerajšie duchovné spoločenstvo s Li Yue? Hovorili sme s ňou v duchovnom spoločenstve, aby sme jej pomohli spoznať samu seba, uvažovať nad sebou a konať pokánie. No to, čím si to ukončila, jej nielenže nepomohlo uvažovať, no ešte ju to aj presvedčilo o tom, že kým ty si chápavá, ja na ňu mám priveľké nároky. Má to narúšajúcu a podkopávajúcu prirodzenosť a vôbec jej to nepomohlo.“ Slová Chen Lin boli pre mňa trpké. Vo svojej bolesti som sa modlila k Bohu: „Bože! Keď som čelila orezávaniu, neuvedomila som si vážnosť problému. No viem, že si dovolil všetko, s čím sa každý deň stretávam. Osvieť ma, prosím, a veď ma, aby som sa spoznala.“

Potom som si prečítala úryvok Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Prvou technikou, ktorú antikristi používajú na ovládanie ľudí, je získanie ich srdca. Koľko existuje spôsobov, ako si získať ľudské srdce? Jedným zo spôsobov je prilákať ich malými láskavosťami. Niekedy antikristi dávajú ľuďom nejaké pekné veci, niekedy im robia komplimenty, niekedy im dávajú malé sľuby. A niekedy antikristi vidia, že niektoré povinnosti môžu ľuďom otvoriť cestu na výslnie, alebo že iní si myslia, že tieto povinnosti môžu tomu, kto ich vykonáva, priniesť výhody a vzbudiť úctu u všetkých, a tak pridelia tieto povinnosti tým, ktorých chcú získať na svoju stranu. … Niektorí ľudia sú príliš sentimentálni a pri konaní svojej povinnosti sú vždy obmedzovaní svojimi pocitmi; ich vodca hovorí: ‚To je spôsobené vaším malým duchovným postavením, je to v poriadku.‘ Niektorí ľudia sú vo svojej povinnosti leniví a neverní, ale ich vodca ich nekritizuje a namiesto toho im na každom kroku hovorí pekne znejúce veci, ktoré chcú títo ľudia počuť, aby ich potešil, aby ho nazývali dobrým a aby im ukázal, aký je chápavý a láskavý. Tí ľudia si myslia: ‚Náš vodca je ako milujúca matka. Skutočne k nám cíti lásku – naozaj zastupuje Boha. Naozaj je od Boha!‘ Je v tom nevyslovený náznak, že ich vodca môže pôsobiť ako Boží hovorca a že môže zastupovať Boha. Je to cieľom tohto vodcu? Možno to nie je také jasné, ale jeden z jeho cieľov je zrejmý: Chcel by, aby ľudia hovorili, že je úžasným vodcom, ohľaduplným voči ostatným, súcitným k slabostiam ľudí a veľmi chápavým k ich srdcu. … Keď cirkevný vodca vidí, že bratia alebo sestry konajú svoje povinnosti povrchne, možno ich nepokarhá, hoci by mal. Keď jasne vidí, že záujmy Božieho domu trpia, netrápi sa tým ani sa na nič nepýta a ostatným nespôsobí ani najmenšiu ujmu. V skutočnosti vôbec neberie ohľad na slabosti ľudí; namiesto toho je jeho úmyslom a cieľom získať si srdce ľudí. Je si plne vedomý, že: ‚Pokiaľ to budem robiť a nikoho neurazím, budú si myslieť, že som dobrý vodca. Budú mať o mne dobrú, vysokú mienku. Budú ma schvaľovať a budú ma mať radi.‘ Je mu jedno, aké veľké škody sa spôsobia záujmom Božieho domu alebo ako veľmi sa poškodí vstup Božieho vyvoleného národa do života, alebo ako veľmi je narušený život jeho cirkvi; on len zotrváva vo svojej satanskej filozofii a nikoho neuráža. V jeho srdci sa nikdy neobjavia výčitky svedomia. Keď vidí, že niekto spôsobuje narušenia a vyrušenia, nanajvýš s ním prehodí pár slov, bagatelizuje celý problém a tým sa to pre neho končí. Nebude hovoriť o pravde v duchovnom spoločenstve ani tomuto človeku neukáže podstatu problému, a už vôbec nebude rozoberať jeho stav. Nikdy nebude v duchovnom spoločenstve hovoriť o tom, aké sú Božie úmysly. Falošný vodca nikdy neodhaľuje ani nerozoberá omyly, ktorých sa ľudia často dopúšťajú, ani to, aké skazené povahy často zjavujú. Nerieši žiadne skutočné problémy, ale namiesto toho vždy vyhovie mylným praktikám ľudí a zjaveniam skazenosti a bez ohľadu na to, akí sú ľudia negatívni alebo slabí, neberie to vážne. Len káže nejaké slová a učenia a povie zopár slov napomenutia, aby situáciu povrchne vyriešil, v snahe zachovať harmóniu. Výsledkom je, že Boží vyvolený národ nevie o sebe uvažovať a spoznávať sa, nemá riešenie pre žiadne skazené povahy, ktoré zjavuje, a žije uprostred slov a učení, predstáv a fantázií bez akéhokoľvek vstupu do života. V srdci dokonca verí: ‚Náš vodca má pre naše slabosti ešte väčšie pochopenie ako Boh. Naše duchovné postavenie je príliš malé na to, aby sme mohli splniť Božie požiadavky. Stačí, ak splníme požiadavky nášho vodcu; podriadením sa nášmu vodcovi sa podriaďujeme Bohu. Ak príde deň, keď ten Zhora prepustí nášho vodcu, ozveme sa; aby sme si udržali svojho vodcu a zabránili jeho prepusteniu, budeme s tým Zhora vyjednávať a prinútime ho, aby súhlasil s našimi požiadavkami. Takto sa odvďačíme svojmu vodcovi.‘ Keď majú ľudia v srdci takéto myšlienky, keď si vytvorili takýto vzťah k svojmu vodcovi a v ich srdci vznikol takýto druh závislosti, závisti a uctievania voči ich vodcovi, majú čoraz väčšiu vieru v tohto vodcu a vždy chcú počúvať jeho slová, namiesto toho, aby hľadali pravdu v Božích slovách. Takýto vodca v srdci ľudí takmer zaujal miesto Boha. Ak je vodca ochotný udržiavať takýto vzťah s Božím vyvoleným národom, ak z toho v srdci čerpá pocit potešenia a verí, že Boží vyvolený národ by sa k nemu mal takto správať, potom nie je rozdiel medzi týmto vodcom a Pavlom, už vykročil na cestu antikrista a Boží vyvolený národ sa už týmto antikristom nechal zaviesť a úplne mu chýba schopnosť rozlišovať.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Prvý bod: Snažia sa nakloniť si ľudí) Boh odhaľuje antikristov ako neuveriteľne opovrhnutiahodných a podlých. Antikristi ľudí nikdy neurážajú, aby si upevnili svoje miesto v ich srdciach. Ak si všimnú, že niekto porušuje princípy, nehovoria o pravde v duchovnom spoločenstve, aby problém vyriešili alebo aby ho odhalili a zastavili. Hovoria radšej pekné veci, aby si získali podporu ostatných, aby ich mali radi a aby si mysleli, že sú láskyplní, chápaví a zhovievaví, zatiaľ čo odolávajú Božím slovám a požiadavkám, nemajú ich radi, nepraktizujú ich a ani sa nimi neriadia. Antikristi uprednostňujú iných pred sebou samými. Uvažovala som o tom, že prirodzenosť mojich činov bola presne rovnaká ako u antikristov. Jasne som videla chyby v povinnostiach bratov a sestier – dokonca aj také, ktoré boli vážne a stihli ovplyvniť prácu, a mala som tak na ne upozorniť. Mohli by potom vidieť podstatu problému aj jeho vážne dôsledky a rýchlo sa kajať. No bála som sa, že odhalenie problémov ľudí urazí, a tak som podlízavo uspokojila ich telo a povedala pár pekných slov, aby som získala ich podporu. Počas duchovného spoločenstva a odhaľovania Li Yueinho problému som nespolupracovala s Chen Lin, aby sme Li Yue priviedli k spoznávaniu samej seba, no zo strachu, že by v nej moje prísne slová vzbudili predsudky, som sa riadila jej pocitmi a bola milá. Javila som sa vďaka tomu láskavejšia ako Chen Lin a schopná odpúšťať a tolerovať Li Yueine slabé stránky a Li Yue potom nedokázala rozpoznať svoje problémy a odolávala Chen Lin. Rovnako som sa správala aj k Ding Rui. Aj keď som jej problém videla, namiesto toho, aby som jej poskytla duchovné spoločenstvo a pomoc a viedla ju, nech problém vníma a uvažuje o ňom, radšej som jej vždy dopriala. Vo svojej povinnosti som tak nevelebila Boha, nesvedčila som o Ňom a neplnila som si svoje záväzky. Bola som vodkyňou, no keď som videla, že bratia a sestry porušujú princípy a konajú na základe svojich skazených pováh, tak som tento problém neriešila pravdou v duchovnom spoločenstve, ale len podlízavo uspokojovala ich telo a hovorila upokojujúce veci, aby som ich zavádzala. Dopriala som im, aby žili so skazenými povahami a aby k sebe boli ústretoví a šetrili sa. Prirodzenosťou toho, čo som robila, bolo zabrániť ostatným vstúpiť do pravdy-reality. Nepoznali pravdu a nerozumeli Bohu a navyše odolávali Jeho požiadavkám a nemali ich radi. No všetci si aj tak mysleli, že som skvelá, a tvrdili, že som zhovievavá a chápavá a že som im čoraz bližšia. Nešlo tu azda o zavádzanie ľudí? Pochopila som, že som svojím žitím podľa satanských filozofií a milým prístupom robila jedine zlo. Vyzeralo to, že sa k ostatným správam dobre, no v skutočnosti som bratom a sestrám ubližovala a zdržiavala som prácu cirkvi. Bola som príliš pokrytecká! Použila som nečestnú taktiku, aby som si získala obdiv a úctu druhých. Bola som na ceste antikrista! V priebehu posledných rokov som sa kvôli povinnostiam vzdala rodiny aj práce. Dosť som si vytrpela a aj som veľa pracovala. Nikdy mi ani nenapadlo, že skončím na ceste antikrista. Srdce mi zovrel strach. Pocítila som ešte väčšiu nevoľnosť a odpor k sebe samej. So slzami v očiach som sa modlila: „Ó, Bože! Naháňala som sa za postavením a chránila svoje vzťahy, aby som od druhých získala podporu. No Tebe sa táto moja povaha tak veľmi hnusí. Ak ma stihne trest, bude to Tvoja spravodlivosť. Bože, som ochotná konať pokánie.“

Po nejakom čase sa Li Yue ešte stále motala okolo svojej povinnosti a nič nedosahovala a vôbec sa po našom duchovnom spoločenstve nezmenila. Povedali sme o jej problémoch vodkyni. O niekoľko dní neskôr sa vodkyňa zúčastnila nášho zhromaždenia, a aby Li Yue pomohla, hovorila o jej chybách v duchovnom spoločenstve. Li Yue sa však stále vôbec nepoznala. Vodkyňa teda požiadala Chen Lin aj mňa, aby sme uviedli svoje postoje: Pokiaľ zvážime situáciu, mala by Li Yue byť prepustená? Tá otázka ma trochu zaskočila. Myslela som na to, že sedí priamo pred nami. Ako by som mohla niečo povedať? Ak by som hovorila pravdu a Li Yue by prepustili, mohla by ma nenávidieť. Mala som pocit, že by som sa nemala ozývať. V tej chvíli som však pocítila silný pocit viny. Uvedomila som si, že znovu myslím na ochranu svojho miesta v srdciach iných. V duchu som sa potichu pomodlila k Bohu: „Bože, premýšľam o tom, že budem žiť podľa satanských filozofií a chrániť svoj obraz a opäť sa správať ako pochlebovač. Prosím, veď ma, aby som hovorila pravdu a vzdorovala svojim nesprávnym pohnútkam.“ Po modlitbe som si spomenula na úryvok Božích slov. Boh hovorí: „Ak je tvoje srdce čoraz čestnejšie a čoraz viac orientované smerom k Bohu a ak vieš pri vykonávaní svojej povinnosti chrániť záujmy Božieho domu a trápi ťa svedomie, keď ich neochrániš, potom je to dôkaz, že v tebe zapôsobila pravda a že sa stala tvojím životom. Keď sa pravda stane v tebe životom a uvidíš niekoho, kto sa rúha Bohu, nebojí sa Ho, je povrchný pri konaní svojej povinnosti alebo kto narúša a vyrušuje prácu cirkvi, potom budeš reagovať podľa pravdy-princípov a dokážeš ho podľa potreby identifikovať a odhaliť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová mi ukázali, že keď sa raz niečo objaví, musíme stáť na strane Boha a podporovať prácu cirkvi. Keď vidíme, že iní porušujú princípy a narúšajú prácu cirkvi, nemôžeme ich chrániť, no mali by sme sa riadiť pravdou-princípmi. To je tá pravá ľudská podoba, o ktorej žitie nás Boh žiada. Na základe správania sa Li Yue v tom čase nehodila na to, aby v tejto práci pokračovala. Nemohla som sa báť, že ju urazím. Musela som podporiť prácu cirkvi, byť čestným človekom a objasniť svoje stanovisko. A tak som teda vysvetlila svoj pohľad na vec. Keď to všetko vodkyňa zvážila, tak Li Yue prepustila.

Následne ma pri konaní povinnosti dali dokopy so sestrou Wang Jia. Pri spoločných rozhovoroch som si všimla, že občas zdržuje prácu cirkvi pre osobné záležitosti. V duchovnom spoločenstve som ju napomenula, že na prvé miesto patrí práca. Onedlho som našu vodkyňu začula vravieť, že Wang Jia povýši na vodkyňu istej pracovnej úlohy. Pomyslela som si, že má kvalitu a je schopná, takže by nevadilo, keby zodpovedala za prácu. Keď sa však do rozporu s prácou dostali jej osobné záležitosti, niekedy svojej povinnosti nedala prednosť. Keby si tento problém neuvedomila, nemeškala by práca, ktorú by riadila? Ako jej spoločníčka som bola povinná ísť za ňou, aby som ju na to v duchovnom spoločenstve upozornila. No keď som to už-už mala na jazyku, zaváhala som. O podobných problémoch som s ňou už v duchovnom spoločenstve hovorila. Keby som to vytiahla znova, nepovie, že tú vec nechcem pustiť z hlavy a neprestajne odhaľujem jej chyby? Znova som si uvedomila, že som v nesprávnom stave, a tak som sa potichu pomodlila. Spomenula som si na úryvok Božích slov, ktorý som kedysi čítala. Písalo sa v ňom toto: „Boh požaduje, aby ľudia hovorili pravdu, povedali, čo si myslia, a ostatných nepodvádzali, nezavádzali, nerobili si z nich žarty, nezosmiešňovali ich, nevysmievali sa im, nenapodobňovali ich ani ich neobmedzovali, a aby neodhaľovali ich slabé stránky ani im neubližovali. Nie sú to princípy prejavu? Čo to znamená, keď povieme, že človek by nemal odhaľovať ľudské slabé stránky? Znamená to nehádzať špinu na iných ľudí. Nedrž sa ich predchádzajúcich chýb alebo nedostatkov, aby si ich súdil alebo odsúdil. Toto je minimum, čo by si mal urobiť. Pokiaľ ide o proaktívnu stránku, ako sa dá vyjadrovať konštruktívne? Prevažne povzbudzovaním, usmerňovaním, vedením, nabádaním, pochopením a utešovaním. V určitých zvláštnych prípadoch je tiež potrebné priamo odhaliť chyby druhých ľudí a orezávať ich, aby získali poznatky o pravde a túžili sa kajať. Len potom dosiahneme patričný účinok. Tento spôsob praktizovania je pre ľudí veľkým prínosom. Je to pre nich skutočná pomoc a je to pre nich aj konštruktívne, pravda? … A na akom princípe je celkovo založené rozprávanie? Je to toto: Povedz, čo máš na srdci, a hovor o svojich skutočných skúsenostiach a o tom, čo si naozaj myslíš. Tieto slová sú pre ľudí najprospešnejšie, zabezpečujú ich, pomáhajú im, sú pozitívne. Odmietni hovoriť tie falošné slová, slová, ktoré ľuďom neprospievajú ani ich nepoučujú; takto sa vyhneš tomu, aby si im ublížil alebo im podložil nohu, uvrhol ich do negativity a mal na nich záporný účinok. Musíš hovoriť pozitívne veci. Musíš sa snažiť ľuďom čo najviac pomáhať, byť im nápomocný, zabezpečovať ich a vyvolať v nich pravú vieru v Boha. A musíš im umožniť, aby prijali pomoc a veľa získali z tvojich skúseností s Božími slovami a spôsobu, akým riešiť problémy, a aby boli schopní porozumieť ceste zažívania diela Boha a vstupu do pravdy-reality, vďaka čomu dosiahnu vstup do života a ich život bude rásť – toto všetko je účinok tvojich slov, ktoré vychádzajú z princípov a sú pre ľudí poučné.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (3)) Vďaka Božím slovám som našla cestu praktizovania. Musím vo svojich rozhovoroch hovoriť pravdu, aby z toho ľudia mali úžitok a boli poučení. Nemôžem si ich doberať, byť sarkastická ani sa im vysmievať. Pochopila som, že keď Boh vraví, aby sme neodhaľovali slabosti iných, ide Mu o to, aby sme sa nedržali ich chýb alebo nedostatkov a aby sme ich nesúdili a neodsudzovali. To, že ich problémy zdôrazníme a odhalíme, aby sa mohli poučiť, nie je odhaľovaním slabostí, ale láskavou pomocou. Wang Jia sa nepoznala a upozornenie na jej problém jej to pripomenulo a pomáhalo jej. Mala by som to riešiť primerane, aj keby to v tej chvíli neprijala a mala by o mne zlú mienku. Pokiaľ bola niekým, kto sa usiluje o pravdu, tak by ju neskôr hľadala, spoznala samu seba a dosiahla zmenu. Keď som to pochopila, v duchovnom spoločenstve som jej povedala o jej probléme. Wang Jia neskôr v eseji, ktorú napísala, uviedla: „Keby sestra, ku ktorej ma pridelili, tento môj problém neodhalila a nerozobrala, tak by som nad sebou neuvažovala, nevidela by som vážnosť svojho problému a už vôbec by som sa nekajala a nezmenila.“ Keď som videla, že to Wang Jia trochu pochopila, v duchu som ďakovala Bohu. Boli to Božie slová, ktoré mi pomohli uvidieť pravú tvár mojej hry na milého človeka a zmeniť svoj mylný pohľad na úsilie. Bohu Vďaka za Jeho spásu!