V roku 2018 som v cirkvi pracoval na videách. Keďže som svoje odborné zručnosti rýchlo zlepšoval a obyčajne som bratom a sestrám pomáhal riešiť určité problémy a ťažkosti, každý mal zo mňa dobrý dojem a vodcovia mi zverili niektoré dôležité úlohy. Získanie uznania vodcov a vysokej úcty bratov a sestier mi dalo silný pocit úspechu a zvýšilo moje nadšenie. Hoci som nebol vodcom tímu, rýchlo som identifikoval a analyzoval problémy v našej práci. Úlohy, ktoré mi zadali vodcovia a tímoví vodcovia, som sa snažil splniť vždy čo najlepšie, a tak som mal pocit, že dokážem niesť bremeno svojej povinnosti a som pomerne poslušný. Hlavne keď som okolo seba videl niektorých bratov a sestry, ako sa stávajú negatívnymi a poľavujú vo svojich povinnostiach, pretože boli nespokojní s úlohami, ktoré im cirkev zverila, myslel som si, že ak by som sa v takej situácii ocitol ja, nezachoval by som sa ako oni; stále by som bol poslušný.

Jedného dňa v roku 2022 mi vodca skupiny povedal, že je nedostatok ľudí na prácu s textom. Keďže pracovná vyťaženosť v našej skupine nebola veľká a ja som mal určité zručnosti v písaní a v duchovnom spoločenstve som zvyčajne dokázal hovoriť s pravdou, aby sa vyriešili niektoré problémy, po dôslednom uvážení sa vodcovia rozhodli, že mi pridelia prácu s textom. Keď som sa to dozvedel, jednoducho som nemohol uveriť vlastným ušiam. Pomyslel som si: „Idú upraviť moju povinnosť? Mne by vyhovovalo zostať v tejto skupine. Bratia a sestry ma schvaľujú a ľudia z iných skupín dokonca chodia ku mne po radu. Vďaka tomu vyzerám naozaj dobre! Ak prejdem na prácu s textom, nebudem rozumieť princípom a neviem, ako dlho mi potrvá dobehnúť ostatných, keďže začínam od nuly. Neznamená to, že budem najhorší v skupine? Len nechápem, prečo si museli vybrať práve mňa.“ Spomenul som si na niektoré sestry, ktoré som poznal a ktoré vedeli dobre písať. Krátko po tom, ako sa začali venovať práci s textom, boli preradené na inú prácu, pretože na túto sa nehodili. Mal som pocit, že nie som taký dobrý ako ony, a ak by som nedokázal robiť prácu dobre, bolo by to ponižujúce. Akokoľvek som tie dve povinnosti porovnával, mal som pocit, že tá moja súčasná je stabilnejšia a prestížnejšia. Čím viac som o tom premýšľal, tým viac som mal pocit, že vodcovia sa vo svojej úvahe príliš unáhlili a že pred mojím preložením jasne nepochopili moje silné stránky. Sťažoval som sa tímovej vodkyni: „Vyhodnotili vodcovia túto záležitosť dôkladne? V práci s videom som lepší. Práca s textom nie je mojou silnou stránkou; ak mám ísť, nebudem to robiť dobre. Nemali by to prehodnotiť na základe mojich silných stránok?“ Myslel som si, že tímová vodkyňa sa do mňa vcíti z môjho pohľadu a že sa možno porozpráva s vodcami o prehodnotení zmeny môjho pôsobenia. Ona mi však v duchovnom spoločenstve povedala, že v prvom rade by som mal zvážiť potreby cirkevnej práce. Uvedomil som si, že by som sa nemal hádať a najprv by som mal poslúchnuť.

Neskôr som si vyhľadal princípy týkajúce sa úpravy povinností. Božie slová hovoria: „Boží dom sa stará o to, aby ľudia vykonávali tú či onú povinnosť nie na základe svojich preferencií, ale na základe toho, čo si vyžaduje dielo a či dotyčný vie pri vykonávaní tejto povinnosti dosahovať výsledky. Povedali by ste, že Boží dom by mal prideľovať ľuďom povinnosti na základe individuálnych preferencií? Mal by ľudí používať vychádzajúc z podmienky, že treba uspokojiť ich osobné preferencie? (Nie.) Čo z toho je v súlade s princípmi Božieho domu týkajúcimi sa využitia ľudí? Čo je v súlade s pravdou-princípmi? Je to výber ľudí podľa potrieb diela v Božom dome a výsledkov vykonávania ich povinností.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod) Po prečítaní Božích slov som pochopil: V cirkvi je rozdelenie povinností podľa silných stránok jednotlivcov len jedným z aspektov. Najdôležitejšie je vychádzať z potrieb práce cirkvi. Teraz je nedostatok ľudí na prácu s textom a pracovné vyťaženie v mojej skupine nie je veľké. Aj keď tam nebudem, postup prác to nezdrží. Mal by som brať do úvahy predovšetkým prácu cirkvi a svoje osobné rozhodnutia a požiadavky odložiť nabok. Ak uspokojujem len svoje vlastné preferencie, je to príliš sebecké. Keď som si to uvedomil, v srdci som už necítil také odolávanie.

Neskôr som si prečítal tieto Božie slová: „Ak niekto verí v Boha, ale nedbá na Jeho slová, neprijíma pravdu ani sa nepodriaďuje Jeho opatreniam a ovládaniu; ak prejavuje len určité dobré správania, ale nedokáže vzdorovať telu a nevie sa vzdať ničoho zo svojej pýchy ani záujmov; ak navonok síce vykonáva svoju povinnosť, ale stále žije podľa svojich satanských pováh a ani v najmenšom sa nevzdal svojich satanských filozofií a spôsobov existencie ani ich nezmenil, ako by potom mohol veriť v Boha? … Bez ohľadu na to, koľko rokov veria, nevytvorili si normálny vzťah s Bohom; bez ohľadu na to, čo robia alebo čo sa im stane, prvá vec, ktorá im napadne, je: ‚Čo chcem robiť; čo by bolo v mojom záujme a čo nie; čo by sa mohlo stať, keby som urobil to a to‘ – to sú veci, ktoré zvažujú ako prvé. Vôbec neuvažujú o tom, aký druh praktizovania by oslavoval Boha a podával o Ňom svedectvo alebo uspokojoval Božie úmysly, ani sa nemodlia, aby hľadali, aké sú Božie požiadavky a čo hovoria Jeho slová. Nikdy nevenujú pozornosť tomu, aké sú Božie úmysly alebo požiadavky a ako musia ľudia praktizovať, aby Boha uspokojili. Aj keď sa niekedy môžu modliť pred Bohom a hovoriť s Ním v duchovnom spoločenstve, hovoria len sami so sebou a nehľadajú úprimne pravdu. Keď sa modlia k Bohu a čítajú Jeho slová, nedávajú ich do súvisu s vecami, s ktorými sa stretávajú v skutočnom živote. Ako sa teda v prostredí usporiadanom Bohom stavajú k Jeho zvrchovanosti, opatreniam a ovládaniu? Keď čelia veciam, ktoré neuspokojujú ich vlastné túžby, vyhýbajú sa im a v srdci im odolávajú. Keď čelia veciam, ktoré spôsobujú stratu ich záujmov alebo bránia uspokojeniu ich záujmov, skúšajú všetky prostriedky, aby našli východisko, snažia sa maximalizovať svoje vlastné výhody a bojujú, aby sa vyhli akýmkoľvek stratám. Nesnažia sa uspokojiť Božie úmysly, ale iba svoje vlastné túžby. Je to viera v Boha? Majú takíto ľudia vzťah s Bohom? Nie, nemajú. Žijú podlým, špinavým, neústupčivým a škaredým spôsobom. Nielenže nemajú žiadny vzťah s Bohom, ale zároveň na každom kroku idú proti Božej zvrchovanosti a opatreniam. Často hovoria: ‚Nech má Boh zvrchovanosť nad všetkým a nech vládne všetkému v mojom živote. Som ochotný nechať Boha vziať si trón a panovať v mojom srdci. Som ochotný podriadiť sa Božím opatreniam a ovládaniu.‘ Keď však veci, ktorým čelia, poškodzujú ich vlastné záujmy, nedokážu sa podriadiť. Namiesto toho, aby hľadali pravdu v prostredí usporiadanom Bohom, snažia sa ho zvrátiť a uniknúť z neho. Nechcú sa podriadiť Božím opatreniam a ovládaniu, ale robiť veci podľa svojej vlastnej vôle, len aby ich záujmy neutrpeli ujmu. Vôbec nedbajú na Božie úmysly, starajú sa len o svoje vlastné záujmy, svoje vlastné okolnosti a svoje vlastné nálady a pocity. Je toto viera v Boha? (Nie.)“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek nemôže dosiahnuť spásu vierou v náboženstvo ani účasťou na náboženských obradoch) Z Božích slov som pochopil, že keď sa ľudia, ktorí úprimne veria v Boha, stretnú s vecami, ktoré nie sú v súlade s ich predstavami alebo ich záujmy utrpia škody, budú aktívne hľadať pravdu, aby vyriešili svoju skazenosť, našli odpovede v Božích slovách a budú čakať na Božie osvietenie a vedenie. Tí, ktorí nehľadajú pravdu a sú nerozumní, sa budú iba upínať na ľudí alebo situácie, keď sa stretnú s vecami, ktoré nie sú v súlade s ich predstavami, a možno sa dokonca budú sťažovať na Boha a odmietnu sa podriadiť Božím ovládaniam a opatreniam. Keď som si to dal do súvislosti so sebou, vždy keď som premýšľal o tom, že za prácu s textom si ma ostatní nebudú môcť vážiť a že budem zjavený ako zbytočný, snažil som sa ospravedlniť a vyhovárať a skrýval som sa za nedostatok schopností. Vedome som zdôrazňoval svoje slabé stránky a dúfal, že tímová vodkyňa so mnou bude súcitiť a pochopí ma, aby som mohol zostať v danej skupine a udržať si svoje postavenie. Keď ma nič nepostretlo a ja som si užíval svoju prestíž, tvrdil som, že sa podriaďujem Bohu a veci od Neho prijímam. Keď som však čelil veciam, ktoré neboli v súlade s mojimi predstavami alebo spôsobili stratu mojim osobným záujmom, hádal som sa a odolával, bol som nespokojný s Božím ovládaniam a vzdoroval som mu. Okrem toho som hľadal chyby v iných a tvrdil som, že opatrenia vodcov sú nezmyselné. Po dôkladnej úvahe som si uvedomil, že vodcovia robia zjavne opodstatnené úpravy na základe potrieb práce a ja mám určité zručnosti v písaní; nebolo to tak, že by som bol úplne nekvalifikovaný. Ja som však mal pocit, že táto zmena by mohla poškodiť moju povesť a moje postavenie, a preto som sa sťažoval a odolával som. Z mojej strany to bolo naozaj nerozumné! A tak som sa modlil k Bohu, bol som ochotný prijať to od Neho a podriadiť sa a zo všetkých síl som sa snažil robiť prácu s textom.

Keď sa moja povinnosť zmenila, videl som, že väčšina bratov a sestier tam dokáže písať lepšie ako ja. Niektorí z nich predtým pôsobili ako vodcovia a niektorí pracovali s textom už roky. Dobré chápali princípy a jasne a zrozumiteľne diskutovali o problémoch a vyjadrovali svoje názory. Celkom som im závidel. Nevedomky som bol trochu frustrovaný, keď som premýšľal o tom, že som ešte len začal a už za nimi toľko zaostávam. Pýtal som sa: „Kedy budem schopný dosiahnuť ich úroveň?“ Ale príliš ma to neodradilo. Keďže som vedel, že mám dosť nedostatkov, pokiaľ ide o princípy, profesiu a ďalšie aspekty, trávil som čas študovaním princípov, hľadal som vedenie a učil sa od bratov a sestier, keď som niečomu nerozumel. Bol som však v tejto službe nový, a tak som pri konzultovaní s bratmi a sestrami vôbec nemal dobré nápady. Keď som občas vyjadril nejaké názory, boli nevhodné a ja som sa cítil dosť trápne. Čím viac som týmto tempom pracoval, tým horšie som vyzeral – nehovoriac o tom, že som chcel, aby si ma ľudia vážili. Obával som sa, že bratia a sestry si budú myslieť, že moja kvalita je príliš chabá a že nestojím za to, aby ma rozvíjali. Keď som videl, aká je tá práca dôležitá a náročná, ešte viac som sa obával, že mi to nepôjde a že sa neprispôsobím. To by bolo veľmi ponižujúce. Odvtedy som svoju povinnosť konal vždy len polovičato. Díval som sa na obrazovku počítača a v hlave som mal prázdno. Chýbal mi záujem a motivácia učiť sa túto profesiu. V mojom srdci bol neustále nevysvetliteľný pocit skormútenosti. Niekedy som dokonca sníval o tom, že si to vodcovia rozmyslia a pošlú ma späť, v domnienke, že to bude lepšie, ako keby som tu bol zjavený ako zbytočný a zostal nepovšimnutý. Sestra, ktorá ma viedla v tejto profesii, neskôr identifikovala niektoré principiálne problémy v mojich povinnostiach. Keď ich analyzovala, dokonca poukázala na tieto problémy a odchýlky v skupine. Cítil som sa veľmi trápne. Podvedome sa mi vynorili spomienky na časy, keď som pracoval na videách. Vtedy som bol uznávaný. Ľudia za mnou prichádzali s otázkami a ja som bol väčšinou ten, kto ostatných upozorňoval na chyby. Avšak teraz som sa stal negatívnym príkladom a neustále sa poukazovalo na moje chyby. Jednoducho to boli dva extrémy! Tento kontrast spôsobil, že som bol ešte negatívnejší. Dokonca som uvažoval, že poviem vodcom, že na túto prácu nemám schopnosti a chcem sa vrátiť k práci s videami. Bál som sa však, že ostatní povedia, že nie som poslušný, a tak som neochotne konal svoje povinnosti.

Jedného dňa sa mi zrazu vybavili Božie slová, ktoré hovorili: „Ak nebudeš riešiť problémy včas, keď sa vyskytnú, tak keď sa tieto problémy v tebe nahromadia a budú čoraz vážnejšie a tvoje nadšenie a odhodlanie už nebudú dostatočné na to, aby ťa podporili v plnení tvojich povinností, zrútiš sa do negativity, a to dokonca až do takej miery, že vznikne nebezpečenstvo, že opustíš Boha, a istotne nebudeš schopný stáť pevne.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (11)) Uvedomil som si, že neriešenie tohto negatívneho stavu je veľmi nebezpečné. Hoci navonok som svoju povinnosť konal, nedával som do toho svoje srdce. Často som spomínal na časy, keď si ma ostatní vážili a chválili ma, a nikdy som sa nesnažil zo všetkých síl. Uvedomil som si, že tento problém treba vyriešiť a že už nemôžem byť taký povrchný a takto sám seba klamať. Keď som neskôr uvažoval, prečítal som si Božie slová: „Nech si o sebe nikto nemyslí, že je dokonalý, výnimočný, vznešený alebo odlišný od ostatných; to všetko spôsobuje arogantná povaha a nevedomosť človeka. Vždy sa považovať za osobitého – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedokázať prijať svoje nedostatky a čeliť vlastným chybám a zlyhaniam – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedovoliť iným, aby prevýšili mňa samého alebo aby boli lepší, ako som ja sám – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedovoliť, aby sily ostatných prevyšovali alebo prekonali moje vlastné – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedovoliť ostatným, aby mali lepšie nápady, návrhy a názory, ako mám ja sám, a po zistení, že ostatní sú lepší, sa stať negatívnym, nechcieť hovoriť, cítiť sa utrápene a zronene a byť rozrušený – to všetko spôsobuje arogantná povaha. Arogantná povaha môže spôsobiť, že si budeš chrániť svoju povesť, nedokážeš prijať naprávanie od ostatných, nedokážeš sa konfrontovať so svojimi nedostatkami a prijať vlastné zlyhania a chyby. Ba čo viac, keď je niekto lepší ako ty, môže to v tvojom srdci vzbudiť nenávisť a žiarlivosť a môžeš sa cítiť obmedzovaný, a to až tak, že nechceš konať svoju povinnosť a stávaš sa pri jej vykonávaní povrchným. Arogantná povaha môže spôsobiť, že sa u teba objavia takéto spôsoby správania a postupy.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, ktorými by sa malo riadiť správanie človeka) Božie slová mi pomohli prísť na dôvod mojej negativity. Vždy som si myslel, že som schopný, a veľmi som si sám seba cenil. Chcel som byť na poprednom mieste, aby ma ľudia obklopovali a chválili všade, kam prídem. Keď som si nedokázal získať úctu druhých ani sa stať stredobodom pozornosti, začal som byť negatívny a chcel som z danej situácie uniknúť. To všetko spôsobovala moja príliš arogantná povaha. Ešte som len začal praktizovať vykonávanie práce s textom a s tým súviselo toľko vecí, ktorým som nerozumel alebo ich nevedel robiť. Žiaden princíp sa nedá naučiť len jeho opakovaným vypočutím alebo prečítaním; vyžaduje si to obdobie praktického učenia. v tom čase sú chyby a zlyhania nevyhnutné. Všetci ľudia, ktorí naozaj majú rozum, môžu k týmto veciam pristupovať správne. Ale ja som nemal žiadne sebauvedomenie. Kamkoľvek som šiel, chcel som ukázať, že som výnimočný. Zjavne som ešte len začínal, ale už som túžil dosiahnuť niečo, v čom by som predviedol svoje schopnosti, aby moji bratia a sestry videli, že mám dobrú kvalitu. Keď sa mi nedarilo, niečo mi chýbalo alebo som nebol v centre pozornosti, stal som sa negatívnym, poľavil som a strácal som motiváciu učiť sa túto profesiu. Dokonca som uvažoval, že sa vzdám svojej povinnosti a odídem. Uvedomil som si, že som skutočne arogantný a že som žil v presvedčení, že som niekto. Utrpenie, ktoré som prežil, som si privodil iba ja sám.

Začal som uvažovať: „Prečo som bol v minulosti pri práci na videách taký motivovaný, ale teraz, keď pracujem s textom, nikdy nedokážem v sebe nájsť žiadne nadšenie?“ Neskôr som si prečítal úryvok Božích slov, ktorý mi pomohol pochopiť môj stav. Božie slová hovoria: „Ak majú ľudia srdce milujúce pravdu, budú mať silu usilovať sa o pravdu a dokážu tvrdo pracovať na jej praktizovaní. Môžu zanechať to, čo by mali zanechať, a vzdať sa toho, čoho by sa mali vzdať. Treba sa vzdať najmä vecí, ktoré sa týkajú tvojej vlastnej slávy, zisku a postavenia. Ak sa ich nevzdáš, znamená to, že nemiluješ pravdu a nemáš silu usilovať sa o pravdu. Keď sa ti niečo prihodí, musíš hľadať pravdu a praktizovať ju. Ak máš v období, keď treba praktizovať pravdu, stále sebecké srdce a nedokážeš sa vzdať svojho vlastného prospechu, nebudeš schopný uviesť pravdu do praxe. Ak za žiadnych okolností nehľadáš ani nepraktizuješ pravdu, potom nie si človek, ktorý miluje pravdu. Bez ohľadu na to, koľko rokov veríš v Boha, pravdu nezískaš. Niektorí ľudia sa stále ženú za slávou, ziskom a vlastným prospechom. Akúkoľvek prácu im cirkev pridelí, vždy uvažujú a premýšľajú: ‚Budem mať z toho osoh? Ak budem, urobím to, ak nie, potom to neurobím.‘ Takíto ľudia nepraktizujú pravdu – môžu teda konať svoju povinnosť dobre? Nepochybne nemôžu. Dokonca aj keď si nepáchal zlo, stále nie si človekom, ktorý praktizuje pravdu. Ak sa neusiluješ o pravdu, nemiluješ pozitívne veci a nech sa ti prihodí čokoľvek, záleží ti len na vlastnej povesti a postavení, na vlastnom prospechu a na tom, čo je dobré pre teba, potom si človek, ktorého poháňa len vlastný prospech a ktorý je sebecký a podlý.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová hovoria, že ak sa niečo prihodí ľuďom, ktorí majú srdce milujúce pravdu, a dotýka sa to ich márnivosti, postavenia a záujmov, dokážu to pustiť z hlavy a vzdorovať svojmu telu, aby praktizovali pravdu. Uvažoval som o tom, ako som si pri práci s videami myslel, že nesiem bremeno a som poslušný, a považoval som sa za človeka, ktorý sa usiluje o pravdu. Až tvárou v tvár realite som si uvedomil, že tým, čo som robil predtým, som sa nesnažil uspokojiť Boha, že som konal len nejakú prácu, pokiaľ sa netýkala mojich vlastných záujmov. Teraz som sa chcel vrátiť k práci na videách nie preto, že by som túto povinnosť miloval, ale preto, lebo som nevedel pustiť z hlavy podporu a úctu zo strany svojich bratov a sestier. Hoci navonok som nemal titul tímového vodcu, moji bratia a sestry ma v srdci vnímali dobre. Vždy keď som vyriešil nejaký problém alebo niečo urobil dobre, dostal som od nich úctu a chválu, čo sa mi nesmierne páčilo. Preto bez ohľadu na to, akú vysokú cenu som zaplatil alebo ako veľmi som trpel, nesťažoval som sa. Naopak, pri práci s textom som sa cítil ponížený. Tu som sa musel učiť všetko od začiatku a nikto si ma nevšímal. Bolo pre mňa nemožné byť učiteľom ostatných, ako to bolo predtým. Nielenže som musel sám seba odsunúť bokom a klásť ostatným základné otázky, ale mal som v tejto profesii také nedostatky, že som musel neustále prijímať pokyny. Nechcel som čeliť svojim nedostatkom; chcel som si len vychutnávať kytice a potlesk a tešiť sa z úcty a chvály od druhých. Dokonca som sníval o tom, že jedného dňa ma vodcovia opäť nechajú začať pracovať na videách, aby ma ľudia naďalej obklopovali a chválili. Tento výsledok však nikdy neprišiel. Namiesto toho sa dostavilo neustále odhaľovanie mojej skazenosti a nedostatkov. Preto som sa začal cítiť negatívne a namrzene a stratil som motiváciu konať svoju povinnosť. Vtedy som si uvedomil, že v minulosti som si konal svoju povinnosť len pre reputáciu a postavenie a svoju povinnosť som vôbec nepovažoval za zodpovednosť.

Počas tohto obdobia som často hľadal a uvažoval o svojom stave. Čítal som Božie slová, ktoré hovoria: „Pre antikristov sú postavenie a povesť ich životom. Bez ohľadu na to, ako žijú, bez ohľadu na to, v akom prostredí žijú, bez ohľadu na to, akú prácu robia, bez ohľadu na to, o čo sa usilujú, aké sú ich ciele a aké je ich životné smerovanie, všetko sa točí okolo dobrej povesti a vysokého postavenia. A tento cieľ sa nemení; nikdy nedokážu odložiť tieto veci bokom. To je pravá tvár antikristov a ich podstata. Mohli by ste ich dať do pralesa hlboko v horách, no ani tam by sa nevzdali svojho úsilia o povesť a postavenie. Môžete ich zaradiť medzi hocijakú skupinu ľudí, no jediné, na čo dokážu myslieť, je aj tak ich povesť a postavenie. Hoci antikristi tiež veria v Boha, úsilie o povesť a postavenie považujú za ekvivalent viery v Boha a prikladajú mu rovnakú váhu. To znamená, že keď kráčajú po ceste viery v Boha, zároveň sa usilujú o svoju vlastnú povesť a postavenie. Dá sa povedať, že antikristi v srdci veria, že usilovať sa o pravdu v ich viere v Boha znamená usilovať sa o povesť a postavenie; že úsilie o povesť a postavenie je tiež úsilím o pravdu a že získať povesť a postavenie znamená získať pravdu a život. Ak cítia, že nemajú žiadnu povesť, zisky ani postavenie, že ich nikto neobdivuje, nectí ani nenasleduje, potom sú veľmi sklamaní, veria, že viera v Boha nemá zmysel ani hodnotu, a vravia si: ‚Je taká viera v boha zlyhaním? Je to beznádejné?‘ V srdci často uvažujú o takýchto veciach, uvažujú o tom, ako si môžu vydobyť miesto v Božom dome a ako môžu mať v cirkvi vznešenú povesť, aby ľudia počúvali, keď hovoria, podporovali ich, keď konajú, nasledovali ich, kamkoľvek idú, a aby mali v cirkvi posledné slovo, slávu, zisk a postavenie – v srdci sa skutočne sústreďujú na takéto veci. Práve o toto sa takíto ľudia usilujú. Prečo stále premýšľajú o týchto veciach? Po prečítaní Božích slov a po vypočutí kázní, naozaj tomu všetkému nerozumejú, naozaj nie sú schopní to všetko rozlíšiť? Naozaj nie sú Božie slová a pravda schopné zmeniť ich predstavy, myšlienky a názory? Vôbec to nie je tak. Problém spočíva v nich, je to vonkoncom preto, lebo nemilujú pravdu, lebo v srdci majú odpor k pravde a v dôsledku toho ju vôbec neprijímajú – čo je dané ich prirodzenosťou-podstatou.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Božie slová odhaľujú, že antikristi milujú najmä reputáciu a postavenie. Veria v Boha, zanechávajú veci a vydávajú sa Bohu len pre svoju reputáciu a postavenie. Keď raz stratia postavenie, je to, akoby im vzali život; strácajú záujem a motiváciu pre všetko. Keď som sa zamyslel nad svojím správaním, uvedomil som si, že som presne ako antikrist. Túžim po obdive a uctievaní zo strany druhých a dokonca považujem snahu o získanie reputácie a postavenia za pozitívnu vec. Po mnohé roky som sa za ňou naháňal. Doma mi otec často hovoril, aby som „vynikol nad ostatnými“ a „uctil si tak svoju rodinu“ a že jediným spôsobom, ako si zabezpečiť budúcnosť, je byť úspešným človekom. V škole mi učitelia vštepovali myšlienku, že „Človek sa derie hore, voda tečie dole“. Tieto veci boli neprestajne vštepované do mojej mysle, vďaka čomu mi čoraz viac záležalo na reputácii a postavení a moja ochota znášať pre ne akékoľvek ťažkosti rástla. Počas rokov, keď som chodil do školy, som pil kávu, aby som zostal hore dlho do noci a robil si úlohy a dokonca som chodil na vyučovanie aj keď som bol chorý, aby som dostal dobré známky a získal si pochvalu a obdiv učiteľov a spolužiakov. Počas niekoľkých posledných rokov v cirkvi, keď som pracoval na videách, som navonok znášal ťažkosti a platil cenu, keď som sa učil zručnostiam a robil viac práce, a to všetko s cieľom získať si obdiv ostatných. Keď sa moja povinnosť zmenila a už sa mi nedostávalo obdivu od ostatných a dokonca som zjavil svoje vlastné slabiny a nedostatky spôsobené chybami, odradilo ma to. Nechápal som okolnosti, ktoré Boh zariadil, a štvali ma. Stratil som motiváciu konať si svoju povinnosť. Pochopil som, že žijem pre reputáciu a postavenie a neustále myslím na to, ako si získať obdiv druhých. To, o čo som sa usiloval, bolo úplne v rozpore s tým, čo vyžaduje Boh. Spomenul som si na Božie slová, ktoré hovoria: „Boh neznáša nič väčšmi, ako keď sa ľudia usilujú o postavenie, a vy oň napriek tomu stále zaťato súperíte, neochvejne si ho ctíte a chránite a vždy sa ho snažíte získať pre seba. Vari nie je v prírode toto všetko tým, čo je nepriateľské voči Bohu?“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Hoci som sa ešte neuchýlil k tomu, aby som si získaval ľudí, budoval si nejakú pozíciu alebo vytváral nezávislé kráľovstvo pre získanie postavenia ako antikrist a ani som zatiaľ nespáchal žiadne zjavné zlé skutky, moje úmysly a názory na hľadanie boli nesprávne. Neustále som hľadal, ako si získať miesto v srdciach ľudí. Pokračovať v tejto ceste je nebezpečné a odporuje to Bohu. Keď som si to uvedomil, bol som veľmi vďačný za Božiu ochranu.

Prostredníctvom tejto úpravy mojich povinností som bol nútený uvažovať o zlej ceste, po ktorej som šiel, a ohliadnuť sa v čase. Bola to pre mňa Božia spása. Hoci som už nemal príležitosť vyniknúť a byť v centre pozornosti, dokázal som sa úprimne podriadiť. Bolo mi aj trocha ľúto, že som za posledných pár rokov premárnil toľko času. Ak by som namiesto hľadania postavenia vynaložil rovnaké úsilie na hľadanie pravdy a poznanie seba samého, bol by som rozumnejší, poslušnejší Bohu a nebol by som taký vzdorovitý a skazený ako teraz. Aby som tieto otázky vyriešil, prečítal som si ďalšie dva úryvky Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Ak chceš vo všetkom odovzdať celú svoju vernosť, aby si uspokojil Božie úmysly, nemôžeš to dosiahnuť iba vykonávaním jednej povinnosti; musíš prijať akékoľvek poverenie, ktoré ti Boh pridelí. Bez ohľadu na to, či ti je po chuti a v súlade s tvojimi záujmami, alebo je to niečo, čo ťa nebaví, čo si nikdy predtým nerobil alebo je to ťažké, aj tak by si ho mal prijať a podriadiť sa. Nestačí však len prijať ho, treba aj aktívne spolupracovať a učiť sa o ňom, kým ho zažívaš a vstupuješ do neho. Stále mu musíš venovať všetku svoju vernosť, a to dokonca aj vtedy, keď trpíš útrapami, si unavený, ponižovaný alebo ťa vylučujú. Iba takýmto praktizovaním budeš schopný vo všetkom preukázať celú svoju vernosť a uspokojiť Božie úmysly. Musíš to považovať za svoju povinnosť, ktorú musíš vykonať, a nie za osobnú vec. Ako by si mal chápať povinnosti? Ako niečo, čo Stvoriteľ – Boh – dáva niekomu robiť; tak ľuďom vznikajú povinnosti. Poverenie, ktoré ti dáva Boh, je tvojou povinnosťou a je úplne prirodzené a odôvodnené, aby si svoju povinnosť vykonával tak, ako to žiada Boh. Ak ti je jasné, že táto povinnosť je Božím poverením a že toto je Božia láska a Božie požehnanie, ktoré na teba zostupuje, potom dokážeš prijať svoju povinnosť so srdcom milujúcim Boha, dokážeš byť ohľaduplný k Božím úmyslom pri vykonávaní svojej povinnosti a dokážeš prekonať všetky ťažkosti, aby si uspokojil Boha. Tí, ktorí sa skutočne vydávajú Bohu, nikdy nemohli odmietnuť Božie poverenie; nikdy nemohli odmietnuť žiadnu povinnosť. Nehľadiac na to, akú povinnosť ti Boh zverí, bez ohľadu na to, aké ťažkosti to so sebou prináša, nemal by si ju odmietnuť, ale prijať. Toto je cesta praktizovania, ktorá znamená praktizovať pravdu a vo všetkom odovzdávať celú svoju vernosť, aby si uspokojil Boha. Na čo sa tu treba zamerať? Na slová ‚vo všetkom‘. ‚Všetko‘ nemusí nevyhnutne znamenať veci, ktoré máš rád alebo v ktorých si dobrý, a už vôbec nie veci, ktoré dobre poznáš. Niekedy to budú veci, v ktorých nie si dobrý, veci, ktoré sa musíš naučiť, veci, ktoré sú ťažké alebo také, pri ktorých musíš trpieť. Avšak bez ohľadu na to, o akú vec ide, pokiaľ ti ju Boh zveril, musíš ju od Neho prijať; musíš ju prijať a svoju povinnosť vykonávať dobre, venovať jej všetku svoju vernosť a uspokojovať Božie úmysly. Taká je cesta praktizovania.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) „Urobiť zo seba hlupáka je dobrá vec. Pomôže ti to vidieť vlastné nedostatky a tvoju lásku k márnivosti. Ukáže ti to, v čom spočívajú tvoje problémy a budeš môcť jasne pochopiť, že nie si dokonalým človekom. Dokonalí ľudia neexistujú a urobiť zo seba hlupáka je úplne normálne. Všetci ľudia zažívajú chvíle, keď zo seba robia hlupákov alebo sa hanbia. Všetci ľudia zlyhávajú, zažívajú neúspechy a majú slabé stránky. Urobiť zo seba hlupáka nie je zlé. Keď zo seba urobíš hlupáka, ale necítiš sa trápne ani v hĺbke duše deprimovaný, neznamená to, že máš hrošiu kožu; znamená to, že ti nezáleží na tom, či to, že zo seba urobíš hlupáka, ovplyvní tvoju povesť, a že už nemyslíš na svoju márnivosť. Znamená to, že si dozrel vo svojej ľudskej prirodzenosti. To je úžasné! Nie je to dobrá vec? Je. Nemyslite si, že ste nepodali dobrý výkon alebo že máte smolu, a nehľadajte za tým objektívne príčiny. Je to normálne. Môžeš zo seba urobiť hlupáka, iní môžu zo seba urobiť hlupákov, všetci môžu zo seba urobiť hlupákov – nakoniec zistíš, že všetci sú rovnakí, všetci sú obyčajní ľudia, všetci sú smrteľníci, že nik nie je väčší ako hocikto iný a nik nie je o nič lepší ako hocikto iný. Každý zo seba niekedy robí hlupáka, takže nikto by si nemal robiť posmech z nikoho iného. Keď zažiješ množstvo zlyhaní, postupne dozrieš vo svojej ľudskej prirodzenosti; takže vždy keď sa znovu stretneš s týmito vecami, už nebudeš obmedzovaný a tieto veci neovplyvnia normálne vykonávanie tvojej povinnosti. Tvoja ľudská prirodzenosť bude normálna, a keď bude normálna tvoja ľudská prirodzenosť, bude normálny aj tvoj rozum.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Po prečítaní Božích slov som našiel cestu, ako v tejto situácii praktizovať. Bez ohľadu na to, či ma budú iní obdivovať alebo či budem mať príležitosť vyniknúť, musím sa podriadiť prostrediu, ktoré usporiadal Boh, a k svojej povinnosti pristupovať úprimne a vkladať do nej svoje srdce a silu. To bolo mojou zodpovednosťou a tým, čo som mal robiť. Neskôr, aj keď som niekedy mal v hotovej práci ešte chyby a ostatní poukazovali na mnohé problémy, síce som sa cítil zle, ale už som nereagoval negatívne. Čím viac chýb a neúspechov som zažil, tým viac ma posúvali, aby som sa včas vrátil k Bohu a spoznal svoju skazenosť, analyzoval a uvažoval o svojich odchýlkach a nedostatkoch. To zároveň prehĺbilo moju pamäť ohľadom určitých princípov, čo bolo prospešné pre vykonávanie mojej povinnosti aj môj vstup do života. S týmto pochopením sa zlepšil môj prístup a už mi tak nezáležalo na tom, ako ma vnímajú ostatní. Čo sa týka profesie, analyzoval som svoje odchýlky a problémy, keď som niečomu nerozumel, hľadal som pomoc u bratov a sestier a hľadal som príslušné princípy a vstupoval do nich. Učil som sa aj z osvedčených postupov iných. Čo sa týka môjho stavu, svoj voľný čas som využíval na uvažovanie a premýšľanie, pričom som sa poznal na základe Božích slov týkajúcich sa mojich zjavených skazeností. Po nejakom čase takéhoto praktizovania som si svoju aktuálnu povinnosť obľúbil a výsledky mojej povinnosti sa v porovnaní s tými predtým zlepšili. Keď sa na tento proces dívam spätne, uvedomujem si úprimné Božie úmysly. Konanie mojej povinnosti v tomto prostredí mi prinieslo mnoho ziskov. Práve vďaka týmto zlyhaniam a zjaveniam som jasne videl svoj nedostatok a pravé duchovné postavenie, naučil som sa podriaďovať Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam a viac hľadať princípy vo svojich povinnostiach. Neustálym zušľachťovaním v tomto prostredí som navyše dozrel do svojej ľudskej prirodzenosti, vďaka čomu som sa stal menej impulzívny a krehký, schopnejší správne pristupovať k svojim nedostatkom a začať sa učiť hľadať Božie úmysly a pravdu-princípy. To všetko bolo pre mňa cvičením a zdokonaľovaním.

Keď som zažil toto prispôsobovanie v mojich povinnostiach, pochopil som, že je jedno, akú povinnosť konáme, či to podporuje našu reputáciu alebo či nás iní obdivujú, tieto veci nie sú dôležité. Záleží len na tom, či sa dokážeme podriadiť Bohu a či máme svedectvá o praktizovaní pravdy. Keď som v minulosti videl, ako sa ostatní po úprave ich povinností stávajú negatívnymi a neposlušnými, díval som sa na nich zvrchu a myslel som si, že som lepší. Keď som teraz čelil skutočnostiam, videl som, že moja prirodzenosť bola príliš arogantná a že nie som podriadený Bohu o nič viac ako ostatní. Prostredníctvom situácií, ktoré usporiadal Boh, som získal určité poznanie o sebe a prešiel som určitými zmenami. Som skutočne zo srdca vďačný za Božiu spásu!