V októbri 2004 sme spolu so ženou prijali dielo Všemohúceho Boha v posledných dňoch a naše dve deti nás vo viere v Boha nasledovali. Bol som nesmierne šťastný a myslel som si: „Celá naša rodina verí v Boha. Aké by to bolo úžasné, keby sme mohli byť všetci spasení a vstúpiť do kráľovstva!“ Potom sme so ženou obaja konali svoje povinnosti. Moja žena bola zapálenejšia než ja a vždy som mal pocit, že v porovnaní so mnou sa viac usiluje o pravdu.

Keď v roku 2013 slúžila ako vedúca skupiny, cirkevná vodkyňa Wang Jing na jednom stretnutí poukázala na ženine odchýlky a problémy pri konaní povinností. Neskôr sa moja žena chytila prípadov zjavenia skazenosti u Wang Jing, vynášala svojvoľné súdy a šírila ich, v dôsledku čoho si bratia a sestry voči Wang Jing vytvorili predsudky a mnoho úloh sa nezrealizovalo a došlo k vážnemu vyrušeniu cirkevného života. Vodca aj diakon s ňou boli niekoľkokrát v duchovnom spoločenstve, ale ona bola spurná a nespokojná, dokonca sa s nimi hádala a používala klamlivé argumenty, nemala v sebe ani štipku sebauvedomenia. Z toho dôvodu ju cirkev zbavila jej pozície. Po prepustení neprejavila ani náznak pokánia a naďalej hľadala chyby u Wang Jing, šírila súdy a na každom kroku ju ohovárala. Pre jej neustále narúšanie a vyrušovanie cirkevného života ju niektorí bratia a sestry odhalili a nahlásili. Neskôr po hlasovaní, ktoré schválilo 80 % členov cirkvi, moju ženu označili za zlého človeka a vypudili ju. V čase, keď sa to stalo, to bolo pre mňa celkom bolestivé. Pri premýšľaní nad svojou ženou, ktorá odvtedy, čo uverila v Boha, zanechala kariéru, aby konala svoju povinnosť, a po celé roky čelila všemožným útrapám, mi napadlo, či jej vypudenie teraz neznamená, že je pre ňu všetkému koniec. Už neexistovala žiadna nádej na spásu. Ju to však vôbec netrápilo a povedala: „Verím v Boha. To, že ma vypudili, je k ničomu. Veriť v Boha budem aj naďalej, dokonca i po vypudení.“ Keď som videl, že ani po tom, ako napáchala veľa zla, si samu seba neuvedomuje a o rozhodnutí cirkvi pochybuje a je ním rozhorčená, mal som pocit, že jej vypudenie cirkvou nebolo vôbec prehnané. Po vypudení nás doma navštívilo veľa bratov a sestier, hovorili s ňou v duchovnom spoločenstve a naliehali na ňu, aby nad sebou uvažovala a rozpoznala samu seba, no ona to vôbec nechcela prijať a iracionálne sa s nimi hádala, tvrdila, že vodcovia a pracovníci sú proti nej, a preto ju vypudili. Navyše v sebe naďalej prechovávala zášť voči Wang Jing.

Neskôr Boží dom vyžadoval, aby všetky cirkvi prešetrili členov, ktorí boli v minulosti vyčistení alebo vypudení, aby sa zistilo, či je medzi nimi niekto, kto sa skutočne kajá a môže byť opäť prijatý. Napadlo mi: „Spĺňa moja žena podmienky na opätovné prijatie? Od vypudenia nad svojimi činmi neuvažovala ani ich nepochopila, a naďalej má voči Wang Jing predsudky a súdi ju za jej chrbtom. Neprejavuje ani štipku pokánia, takže podľa princípov by nemala byť znova prijatá.“ No potom mi napadlo: „Odkedy ju vypudili, stále z času na čas číta Božie slová a podporuje nás pri konaní našich povinností, tiež udržiava chod tejto domácnosti a stará sa o moju ochrnutú mamu, ktorá je pripútaná na lôžko. Nemohla by dostať ďalšiu šancu?“ V tej dobe som vodcom asistoval pri príprave materiálov o vypudených a vyčistených členoch. Moja dcéra sa ma spýtala, či by jej mama mohla byť opäť prijatá do cirkvi, a moja žena sa ma tiež stále pýtala na to isté. Keď videla, že som na túto otázku ani raz súhlasne neodpovedal, obvinila ma z bezcitnosti. Po týchto slovách som sa cítil zle. Pomyslel som si: „‚keď sa muž so ženou zosobášia, puto ich lásky je silné.‘ Ak svojej manželke nepomôžem, aby ju opäť prijali, moje svedomie mi nedá pokoj a moja žena aj dcéra mi to budú zazlievať.“ Pri týchto myšlienkach som prehovoril k vodcom: „Odkedy bola moja manželka vypudená, stále odhodlane verí v Boha. Mohla by byť opäť prijatá do cirkvi?“ Vodcovia mi v duchovnom spoločenstve odvetili: „Cirkev má princípy pre opätovné prijímanie ľudí. Znova môžu byť prijatí len tí, ktorí aj po vypudení alebo vyčistení pokračujú v hlásaní evanjelia a prejavia skutočné pokánie. Opätovne prijatí členovia nesmú cirkvi za žiadnych okolností spôsobovať narúšanie. Na základne týchto princípov sa tvoja žena síce nepostavila proti vašej viere a od svojho vypudenia prejavila aj nejaké dobré správanie, ale nikdy nad svojimi zlými skutkami, ktoré spáchala a ktoré narušili cirkevný život, neuvažovala, neuznala ich a naďalej o svojom vypudení pochybuje a je s ním nespokojná. Nie je to niekto, kto by mal byť opäť prijatý.“ Po duchovnom spoločenstve s vodcami som sa cítil zahanbene. Jasne som vedel, že odkedy moju ženu vypudili, vôbec neuznala svoje minulé zlé skutky a dokonca naďalej cítila zášť k vodkyni, ktorá ju vypudila, a i keď s ňou ostatní hovorili v duchovnom spoločenstve, nikdy nad sebou neuvažovala, aby situáciu zvrátila. Vždy sa hádala podľa svojej pokrútenej logiky. Po toľkých rokoch nášho spolunažívania som veľmi dobre rozumel, akým typom človeka je. Bola nesmierne arogantná, nadutá a tvrdošijne nerozumná. Odkedy sme sa vzali ani raz nepriznala svoju chybu, nech sa dialo čokoľvek. Upokojila sa len vtedy, keď som k nej prehováral láskavými slovami. Stíšil som svoju myseľ, uvažoval o sebe a pritom si pomyslel: „Jasne viem, že moja žena nespĺňa podmienky na opätovné prijatie, ale prečo ju stále bránim a zastávam sa jej?“

Neskôr som si pri duchovných pobožnostiach prečítal dva úryvky Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Niektorí ľudia veľmi dávajú na pocity, reagujú na všetko, čo sa im deje, na základe svojich pocitov; vo svojich srdciach veľmi dobre vedia, že to nie je správne, a napriek tomu nie sú schopní byť objektívni a už vôbec nie konať podľa princípu. Keď sú ľudia stále obmedzovaní pocitmi, dokážu praktizovať pravdu? Je to mimoriadne ťažké! U mnohých ľudí spočíva neschopnosť praktizovať pravdu len v pocitoch; pocity považujú za mimoriadne dôležité, kladú ich na prvé miesto. Sú to ľudia milujúci pravdu? Určite nie. V podstate, čo sú pocity? Sú akousi skazenou povahou. Prejavy pocitov možno opísať niekoľkými slovami: protežovanie, ochrana iných bez princípov, udržiavanie fyzických vzťahov a predpojatosť; to sú pocity.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) „Aké otázky súvisia s pocitmi? Prvou je, ako hodnotíte svojich vlastných rodinných príslušníkov a ako pristupujete k veciam, ktoré robia. Medzi ‚veci, ktoré robia‘ tu prirodzene patrí, keď narúšajú a vyrušujú prácu cirkvi, keď vynášajú súdy nad ľuďmi za ich chrbtom, keď sa zapájajú do niektorých praktík pochybovačov a tak ďalej. Dokážete k týmto veciam pristupovať nestranne? Keď je potrebné, aby ste napísali hodnotenie na svojich rodinných príslušníkov, dokážete to urobiť objektívne a nestranne a odložiť svoje vlastné pocity bokom? Súvisí to s tým, ako pristupujete k členom svojej rodiny. Okrem toho, prechovávate city k tým, s ktorými vychádzate alebo ktorí vám predtým pomohli? Dokážete vidieť ich konanie a správanie objektívnym, nestranným a presným spôsobom? Ak narúšajú a vyrušujú prácu cirkvi, dokážete ich hneď nahlásiť alebo odhaliť, keď sa o tom dozviete? Prechovávate tiež city k tým, ktorí sú vám relatívne blízki alebo s ktorými máte podobné záujmy? Sú vaše hodnotenie, definícia a prístup k ich konaniu a správaniu nestranné a objektívne? Predpokladajme, že cirkev sa s týmito ľuďmi, s ktorými máte citovú väzbu, vysporiada podľa princípov a výsledok nie je v súlade s vašimi vlastnými predstavami – ako by ste k tomu pristupovali? Dokázali by ste poslúchnuť?“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (2)) Božie slová ostro odhalili koreň problému. Obmedzovali ma moje city. Jasne som vedel, že moja žena narušila a vyrušila život cirkvi a súdila vodkyňu a že ani po svojom vypudení sa nikdy skutočne nekajala, v dôsledku čoho nebola spôsobilá na opätovné prijatie cirkvou. Keďže som sa však bál, že ma žena s dcérou nazvú bezcitným a obával som sa, že sa mi rozpadne manželstvo, šiel som proti princípom a obhajoval som ju. Zneužil som svoju povinnosť na to, aby som sa za ňu prihovoril, v nádeji, že ju opäť prijmú do cirkvi. Moje city boli prisilné! Boží dom vyžadoval, aby sme opäť prijali tých, ktorí po vyčistení alebo vypudení činili skutočné pokánie. To boli Božia tolerancia a milosrdenstvo, ktoré ľuďom dávali príležitosť kajať sa v najväčšej možnej miere. Ak títo ľudia dokázali znenávidieť a oľutovať svoje činy, a napraviť tak svoje priestupky skutočnými skutkami, znamenalo to, že ešte celkom nestratili svoju ľudskú prirodzenosť a rozum a že aspoň ich viera v Boha je skutočná. Avšak tí, ktorí vôbec neprijali pravdu a spáchali mnoho zlých skutkov, boli ľudia, ktorých prirodzenosť-podstata mala odpor k pravde, nenávidela ju a nikdy by sa nekajali. Takí ľudia by boli vyradení. Išiel som proti princípom, spoliehal sa na svoje city a do cirkvi som chcel opätovne prijať zlú osobu, čím by som jej umožnil naďalej vyrušovať cirkevný život. Vari som takýmto konaním sám nevyrušoval život cirkvi? Keď som si to uvedomil, cítil som hlbokú ľútosť a nechcel som viac žiť podľa svojich citov.

Neskôr som si prečítal Božie slová: „Na základe akého princípu by sa podľa Božích slov mali ľudia správať voči ostatným? Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť. Boh miluje tých, čo sa usilujú o pravdu a dokážu nasledovať Jeho vôľu; týmto ľuďom by sme aj my mali preukazovať lásku. Boh neznáša tých, ktorí nedokážu nasledovať Božiu vôľu, prejavujú nenávisť voči Bohu a vzdorujú Mu, a aj my by sme ich mali neznášať. To od človeka žiada Boh. … Vo Veku milosti Pán Ježiš povedal: ‚Kto je Moja matka? A kto sú Moji bratia?‘ ‚Každý, kto nasleduje vôľu Môjho Otca na nebi, je Môj brat, sestra i matka.‘ Tieto slová existovali už vo Veku milosti a teraz sú Božie slová ešte zreteľnejšie: ‚Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí.‘ Tieto slová sú bez okolkov, no ľudia aj tak často nepochopia ich skutočný význam. Ak niekto popiera Boha a odporuje Mu, ak je Bohom prekliaty, ale je to tvoj rodič či príbuzný, a pokiaľ vieš, nejaví sa ako zlý človek, a správa sa k tebe dobre, potom sa môže stať, že tohto človeka nedokážeš nenávidieť. Dokonca s ním môžeš zostať v úzkom kontakte, pričom váš vzťah sa nezmení. Keď sa ti dostane do uší, že Boh takých ľudí nenávidí, bude ťa to trápiť a nedokážeš sa postaviť na stranu Boha a nemilosrdne ich zavrhnúť. Stále ťa obmedzujú pocity a nedokážeš sa ich úplne zbaviť. Prečo to tak je? Deje sa to preto, lebo tvoje pocity sú príliš silné a bránia ti v praktizovaní pravdy. Táto osoba je k tebe dobrá, preto sa nedokážeš prinútiť nenávidieť ju. Nenávidieť by si ju mohol len vtedy, keby ti ublížila. Bola by táto nenávisť v súlade s pravdou-princípmi? Takisto ťa zväzujú tradičné predstavy, myslíš si, že ak by si nenávidel vlastného rodiča alebo príbuzného, spoločnosť by tebou opovrhovala a verejná mienka by ťa zatratila, bol by si odsúdený ako dieťa bez svedomia, ktoré sa správa nesynovsky, a dokonca by ťa nepokladali ani za človeka. Myslíš si, že by si utrpel božie odsúdenie a trest. Aj keby si ich chcel nenávidieť, tvoje svedomie ti to nedovolí. Prečo tvoje svedomie funguje týmto spôsobom? Je to preto, lebo tento spôsob myslenia ti vštepili už v detstve, a to prostredníctvom dedičstva tvojej rodiny, výchovy, ktorú ti poskytli rodičia, a vštepovania tradičnej kultúry. Tento spôsob myslenia je zakorenený veľmi hlboko v tvojom srdci a spôsobuje, že sa mylne domnievaš, že synovská zbožnosť je úplne prirodzená a oprávnená a že všetko, čo si zdedil po svojich predkoch, je vždy dobré. Je to zakorenené v tvojej mysli a zostáva to dominantné, čo do veľkej miery obmedzuje a vyrušuje tvoju vieru a prijatie pravdy. Navyše to spôsobuje, že nedokážeš uviesť Božie slová do praxe a milovať to, čo Boh miluje, a nenávidieť to, čo Boh nenávidí.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Z Božích slov som pochopil, že Boh od nás vyžaduje, aby sme s ľuďmi zaobchádzali podľa princípu milovať to, čo miluje Boh, a nenávidieť, čo Boh nenávidí. S ľuďmi, ktorí milujú pravdu a podporujú dielo cirkvi, treba zaobchádzať s láskou, naopak nenávidieť a odmietať by sme mali zlých ľudí, ktorí nenávidia pravdu, odolávajú Bohu a vyrušujú Božie dielo. Len takéto praktizovanie je v súlade s Božím úmyslom. Mňa však obmedzovali moje city a nedokázal som milovať to, čo miluje Boh, a nenávidieť, čo Boh nenávidí. S vedomím, že moja žena konala zlo, ktoré vyrušovalo cirkevný život, a že kategoricky odmietala pravdu a mala podstatu zlého človeka, ktorý nenávidí pravdu, a že mala byť vypudená a vyradená, som išiel proti princípom, pokúšal som sa o to, aby ju opäť prijali do cirkvi. Moje city boli príliš silné! Veril som úsloviam, ako napríklad „keď sa muž so ženou zosobášia, puto ich lásky je silné“, „krv nie je voda“ a „človek nie je neživou vecou – ako by mohol byť bez emócií?“ Keďže som žil podľa týchto satanských jedov, nevedel som rozlíšiť dobro od zla, správne od nesprávneho. V živote som sa vo všetkom riadil svojimi citmi, bez akýchkoľvek princípov. Keď som videl, ako mňa aj naše deti moja žena podporuje v konaní povinností, robí domáce práce a stará sa o moju ochrnutú matku aj po tom, čo ju vypudili, mal som pocit, že som jej dlžný. Bál som sa, že ak by som za ňu nebojoval, moje deti by sa na mňa nahnevali a neznášali by ma. Kvôli zachovaniu svojich telesných citových väzieb a svojmu imidžu dobrého otca a manžela, som sa postavil na jej stranu a zastal sa jej v snahe dosiahnuť jej opätovné prijatie, čím by som jej umožnil naďalej vyrušovať cirkevný život a vstup bratov a sestier do života. Bol to zlý skutok, skutočne bez svedomia a ľudskej prirodzenosti. Boh od nás nikdy nežiada, aby sme mali voči zlým ľuďom svedomie, ani nehovorí, že odmietnutie satanských príbuzných je kruté či neľudské. Žiada, aby sme milovali a nenávideli to, čo miluje a nenávidí On sám. Keď som si to uvedomil, v mysli som mal oveľa jasnejší pocit a bol som ochotný konať podľa princípov a už viac svoju ženu neobhajovať ani konať na základe svojich citov.

Po zažití týchto vecí som si myslel, že som do určitej miery prenikol do podstaty citov. Po nejakom čase som však čelil vypudeniu svojej staršej dcéry. V decembri 2020 som konal svoje povinnosti mimo domova. Jedného dňa mi zrazu z domu prišiel list. Stálo v ňom, že moju staršiu dcéru, ktorá bola zjavená ako zlý človek, vypudili z cirkvi pre narúšanie a vyrušovanie diela cirkvi a preto, že páchala početné zlé skutky bez toho, aby sa kajala. Bol som vtedy šokovaný a hlboko zarmútený a nemohol som sa ubrániť sťažovaniu: „Prečo vypudili aj moju staršiu dcéru? V tom čase sa vzdala štúdia, aby mohla konať svoje povinnosti. Konala ich za každých okolností, ani raz sa v povinnostiach neomeškala. Teraz ju vypudili – neznamená to vari, že už niet nádeje na spásu?“ Vždy, keď som zavrel oči, v mysli sa mi premietali výjavy z minulosti. V minulosti naša štvorčlenná rodina verila v Boha. Často sme čítali Božie slová, spievali chválospevy a hovorili spolu o pravde v duchovnom spoločenstve. Teraz sme už zostali len ja a moja mladšia dcéra. Táto myšlienka mi spôsobovala veľkú bolesť. Pomodlil som sa k Bohu: „Ó, Bože! Moju staršiu dcéru vypudili. Viem, že je to Tvoja spravodlivosť. Nedokážem si to ale vysvetliť. Neviem sa zbaviť svojich citov. Osvieť ma a veď, aby som pochopil Tvoj úmysel.“ V tom čase sme natáčali divadelnú hru „Boj s vypudením zlého človeka“. Hlavná hrdinka, ktorá bola utrápená a negatívna, pretože jej otca vypudili, bola v podobnom stave ako ja. Veľmi ma dojalo, keď som videl, ako sa táto hlavná hrdinka spoľahla na Božie slová, aby prekonala obmedzenie, ktoré jej spôsobovali city. Napadlo mi: „Tiež sa musím spoľahnúť na Boha, praktizovať pravdu a stáť si pevne za svojím svedectvom. Dnes som sa s vedomím, že moju staršiu dcéru vypudili, cítil smutný, verím však, že Boh je spravodlivý. To, či cirkev niekoho vyčistí alebo vypudí, sa zakladá na jeho podstate a nikomu sa nekrivdí. Mal by som sa podriadiť a prestať sa na Boha sťažovať a odolávať Mu.“

Neskôr som sa upokojil, aby som uvažoval o sústavnom správaní svojej staršej dcéry a prezrel som si oznámenie o jej vypudení, ktoré potvrdzovalo, že je ozaj zlým človekom, ktorý spáchal mnoho zlých skutkov. Navonok sa zdalo, že je rozumná a veľa toho nenahovorí, ale keď šlo o jej záujmy, zjavila svoju pravú tvár. V minulosti, keď moju ženu prepustili a izolovali, aby nad sebou uvažovala, vodkyňa Wang Jing s mojou dcérou hovorila o ženiných zlých skutkoch v duchovnom spoločenstve. Nielenže nepočúvala, ale dcéra moju ženu bránila so slovami: „Takéto typy správania som ja nevidela. Neverím, že moja mama vyrušovala cirkevný život.“ Nech hovorila vodkyňa v duchovnom spoločenstve akokoľvek, ona to neprijala a tvrdila, že vodkyňa jej mamu utláča a krivdí jej, čo neustále vyrušovalo život cirkvi. Pre jej správanie ju cirkev prepustila. Odvtedy v sebe nosila zášť voči Wang Jing. Neskôr sa navonok zdalo, že sa zlepšila a pustila to z hlavy. Po čase ju zvolili za cirkevnú vodkyňu. V tom čase bola Wang Jing preložená na prácu s textami, pretože nekonala skutočnú prácu, a tak sa moja dcéra Wang Jing pomstila. Nielenže ju z práce s textami prepustila, ale tiež pripravila materiály na jej vypudenie z cirkvi. Vtedy som jej povedal: „Vyčistenie cirkvi sa musí zakladať na princípoch. Ak niekoho vypudia neprávom, ide o zlý skutok; je to vážny priestupok. Wang Jing je len falošná vodkyňa neschopná konať skutočnú prácu, no nie je zlý človek a nespĺňa podmienky na vypudenie.“ Veľakrát som s ňou hovoril v duchovnom spoločenstve, ale nepočúvala ma, trvala na tom, že Wang Jing je zlý človek a antikrist, ktorý si zaslúži vypudenie. Neskôr boli jej dôkazy proti Wang Jing nepostačujúce a vodcovia, pracovníci a bratia a sestry to neschválili. Ona sa však nemienila vzdať a pokračovala v zbere informácií bez toho, aby o tom ostatní vedeli, bola rozhodnutá vypudiť Wang Jing z cirkvi. Nielenže chcela Wang Jing vypudiť, ale trestala a utláčala aj jej manžela a dieťa, zavádzala a podnecovala bratov a sestry, aby manžela Wang Jing odmietli a vylúčili zo skupiny, a dokonca sa vyhrážala, že ho prepustí, čo rodine Wang Jing spôsobilo veľa bolesti a negativity. Ako cirkevný diakon som sa prepustenia svojej staršej dcéry zúčastnil, a keďže som ju neobhajoval, prechovávala voči mne zášť. Neskôr ma pri písaní hodnotení opísala ako neľudského, mimoriadne sebeckého, bezcitného, ako chladnokrvnú zver, a dala mi veľmi slabé ohodnotenie.

Pri uvažovaní o dcérinom správaní som si prečítal úryvok Božích slov: „Keď sú antikristi orezávaní, ich postoj nie je postojom prijatia a poslušnosti. Namiesto toho tomu odolávajú a odporujú, čo vytvára nenávisť. Hlboko v srdci nenávidia každého, kto ich orezáva, každého, kto zjavuje kostlivcov v ich skrini a odhaľuje ich skutočné okolnosti. Do akej miery ťa nenávidia? Od nenávisti škrípu zubami, želajú si, aby si im zmizol z očí, a majú pocit, že vy dvaja nemôžete spolu existovať. Ak sú antikristi voči ľuďom takíto, môžu potom prijať Božie slová, ktoré ich odhaľujú a odsudzujú? Nie, nemôžu. Každého, kto ich odhalí, budú nenávidieť len za to, že ich odhalil a znevýhodnil, a pomstia sa. Želajú si, aby im človek, ktorý ich orezával, zmizol z očí. Nemôžu zniesť, že sa mu darí. Keby tento človek zomrel alebo ho postihla katastrofa, boli by šťastní; pokiaľ je tento človek nažive a stále koná svoju povinnosť v Božom dome a všetko pokračuje ako zvyčajne, cítia v srdci utrpenie, nepokoj a mrzutosť. Keď nemajú spôsob, ako sa niekomu pomstiť, tajne ho preklínajú, alebo sa dokonca modlia, aby naň Boh zoslal trest a odplatu a aby Boh napravil ich krivdy. Keď si antikristi vytvoria túto nenávisť, vedie to k sérii činov. Tieto činy zahŕňajú pomstu a kliatby a, samozrejme, niektoré ďalšie skutky, ako je vykonštruovanie obvinení, ohováranie a odsudzovanie iných, čo pramení z nenávisti. Ak ich niekto orezáva, budú ho za jeho chrbtom podkopávať. Keď tento človek povie, že niečo je správne, oni povedia, že je to nesprávne. Prekrútia všetky pozitívne veci, ktoré tento človek urobí, a urobia ich negatívnymi, budú šíriť tieto lži a spôsobovať za jeho chrbtom vyrušenia. Budú podnecovať a zapájať ďalších ľudí, ktorí sú nevedomí a nedokážu vidieť skrz veci ani samostatne rozlišovať, aby sa títo ľudia pridali na ich stranu a podporili ich. Je zjavné, že človek, ktorý ich orezával, neurobil nič zlé, ale aj tak sa mu snažia pripísať nejaké prehrešky, aby všetci mylne uverili, že robí tieto veci, a potom všetkých presvedčiť, aby ho odmietli. Antikristi týmto spôsobom vyrušujú cirkevný život a vyrušujú ľudí pri vykonávaní ich povinnosti. Aký je ich cieľ? Chcú človeku, ktorý ich orezával, znepríjemniť život a prinútiť všetkých, aby ho opustili. Existujú aj niektorí antikristi, ktorí hovoria: ‚Orezal si ma a dal si mi zabrať, takže ti to neuľahčím. Dám ti okúsiť, aké je to byť orezaný a opustený. Ako sa ty správaš ku mne, tak sa ja budem správať k tebe. Ak mi ty neuľahčíš život, nemysli si, že ja ti ho uľahčím!‘“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Deviata časť)) Vďaka Božím slovám som pochopil, že antikristi sú obzvlášť krutí a zlomyseľní, nenávidia najmä tých, ktorí ich odhalia alebo urazia a nevzdajú sa, kým ich nezrazia k zemi a nezničia. Keď som to porovnal so správaním svojej staršej dcéry, dokázal som ju do istej miery rozlíšiť. Keďže vyrušovala cirkevný život tým, že sa zastávala svojej matky, prepustili ju a ona tak prechovávala v sebe zášť voči vodkyni Wang Jing, a čakala na príležitosť, ako sa jej pomstiť. Po získaní pozície využila svoju moc na to, aby Wang Jing a jej rodinu podlo falošne obvinila a trýznila. Bez ohľadu na to, koľko s ňou ostatní hovorili v duchovnom spoločenstve o tom, ako Wang Jing nespĺňa kritériá na vyčistenie alebo vypudenie, vôbec ich nepočúvala a trvala na vypudení Wang Jing z cirkvi. Videl som, že povaha mojej dcéry je nesmierne zákerná a zlomyseľná a že vždy ochraňovala zlú osobu a odporcovi sa odplácala, odmietala prestať, až kým ostatných nezničila. Uvedomil som si, že je to diabol a že by mala byť naozaj vypudená. Keby v cirkvi zostala, len by pokračovala v narúšaní a vyrušovaní a stala by sa pre cirkev pohromou.

Neskôr som si prečítal tieto Božie slová: „Ty sa aj dnes stýkaš s tými démonmi, zaobchádzaš s nimi so svedomím a láskou, ale neprejavuješ v tomto prípade dobré úmysly voči satanovi? Nespolčil si sa s démonmi? Ak ľudia dospeli do tohto bodu, stále nedokážu rozlišovať medzi dobrom a zlom a naďalej slepo milujú a sú milosrdní bez toho, aby túžili hľadať Božie úmysly alebo boli nejakým spôsobom schopní prijať Božie úmysly za svoje vlastné, ich koniec bude o to žalostnejší. Každý, kto neverí v Boha v tele, je Božím nepriateľom. Ak dokážeš mať svedomie a prechovávať lásku voči nepriateľovi, nechýba ti zmysel pre spravodlivosť? Ak si rozumieš s tými, ktorých Ja nenávidím a s ktorými nesúhlasím, a stále k nim prechovávaš lásku alebo osobné city, nie si vzdorovitý? Neodporuješ Bohu úmyselne? Vlastní taký človek pravdu? Ak ľudia majú svedomie voči nepriateľom, prechovávajú lásku k démonom a milosrdenstvo k satanovi, nenarúšajú úmyselne Božie dielo? Tí ľudia, ktorí v posledných dňoch veria len v Ježiša a neveria vo vteleného Boha, ako aj tí, čo slovne tvrdia, že veria vo vteleného Boha, ale páchajú zlo, sú všetci antikristmi, a to ani nehovorím o tých, ktorí v Boha neveria vôbec. Všetci títo ľudia budú predmetmi zničenia.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) V Božej rodine má moc Kristus a vládne pravda. Cirkev moju dcéru vypudila na základe jej podstaty, čím nasledovala princípy pre vypudenie. Keď sa to však stalo mne, nehľadal som Boží úmysel. Nedokázal som prekuknúť dcérinu diabolskú podstatu, a tak som s ňou súcitil a ľutoval ju. Myslel som si, že predsa verila v Boha od detstva a vzdala sa svojho štúdia, doteraz znášala utrpenie a platila cenu, tak ako by ju mohli vypudiť? Preto som sa v srdci sťažoval Bohu, dohováral som Mu. Nebolo to vari presne to, čo Boh odhalil slovami „Neprejavuješ v tomto prípade dobré úmysly voči satanovi“ a „Nespolčil si sa s démonmi?“ Vari som Bohu neodporoval a neodolával Mu? V Boha som veril dlhé roky, zjedol som a vypil mnoho Jeho slov a často som ostatným hovorieval: „Vyčistenie a vypudenie niekoho by malo byť založené na princípoch, nie na citoch, dokonca aj keby išlo o vašich vlastných rodičov.“ Keď však vypudili moju ženu a dcéru, vedome som porušil pravidlá a pre city som ich chcel udržať v cirkvi – vari som tým netoleroval zlých ľudí, ktorí vyrušujú prácu cirkvi? To znamenalo stáť na strane zlých ľudí, odolávať Bohu! Keď som si to uvedomil, v srdci som trochu pocítil strach, pomodlil som sa teda k Bohu, chcel som sa pred Ním kajať a vyslobodiť sa spod kontroly citov.

Potom som si prečítal tieto Božie slová: „Výsledok každého človeka sa stanovuje podľa podstaty, ktorá vychádza z jeho správania, a vždy sa stanovuje primerane. Nikto nemôže niesť hriechy niekoho iného. Ba čo viac, nikto nemôže byť potrestaný za niekoho iného. To je dané. … Koniec koncov, vykonávatelia spravodlivosti sú vykonávateľmi spravodlivosti a zlosynovia sú zlosynmi. Spravodlivým bude napokon umožnené prežiť, zatiaľ čo zlosynovia budú zničení. Svätí sú svätí, nie sú špinaví. Špinaví sú špinaví a žiadna ich časť nie je svätá. Ľudia, ktorí budú zničení, sú všetci zlí a tí, ktorí prežijú, sú všetci spravodliví – aj keď deti zlých konajú spravodlivé skutky a aj keď rodičia spravodlivých konajú zlé skutky. Neexistuje žiadny vzťah medzi veriacim manželom a neveriacou manželkou ani žiadny vzťah medzi veriacimi deťmi a neveriacimi rodičmi. Tieto dva typy ľudí sú úplne nezlučiteľné. Pred vstupom do odpočinku má človek fyzických príbuzných, ale po vstupe do odpočinku ich už mať nebude. Tí, čo si plnia svoje povinnosti, sú nepriateľmi tých, čo si ich neplnia. Tí, čo milujú Boha, a tí, čo Ho nenávidia, stoja proti sebe. Tí, čo vstúpia do odpočinku, a tí, čo budú zničení, sú dva nezlučiteľné typy stvorených bytostí. Stvorené bytosti, ktoré si plnia svoje povinnosti, prežijú, zatiaľ čo tie, ktoré si svoje povinnosti neplnia, sa stanú predmetmi zničenia. Navyše to bude trvať celú večnosť. … Medzi dnešnými ľuďmi existujú fyzické vzťahy, ako aj pokrvné spojenia, no v budúcnosti sa všetky rozbijú. Veriaci a neverci nie sú zlučiteľní. Skôr si navzájom odporujú. Tí v odpočinku budú veriť, že Boh existuje a podriadia sa Mu, zatiaľ čo všetci tí, čo vzdorujú Bohu, budú zničení. Na zemi už nebudú existovať rodiny. Ako by mohli existovať rodičia, deti alebo manželské vzťahy? Samotná nezlučiteľnosť viery a neviery úplne pretrhne takéto fyzické vzťahy!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Z Božích slov som pochopil, že Boh je spravodlivý a svätý. Boh určuje výsledky ľudí bez akýchkoľvek telesných citov, zaobchádza so všetkými čestne a spravodlivo. Boh nesúdi podľa toho, koľko veľmi niekto zdanlivo zanechal alebo ako veľmi sa vydával, ale skôr na základe podstaty a činov človeka, ktoré rozhodujú o jeho výsledku, a osudom zlých ľudí je to, že budú vyradení. Nerozumel som Božej spravodlivosti, a tak, keď som sa dopočul, že moju dcéru vypudili, nehľadal som pravdu ani som nezvážil jej prirodzenosť-podstatu, aby som uvidel, aký typ človeka v skutočnosti je. Miesto toho som žil svojimi citmi, súcitil som s ňou a ľutoval ju. Teraz jasne vidím, že hoci sa moja dcéra mohla vzdať štúdia a konať svoje povinnosti, znášať utrpenie a platiť cenu, celé jej úsilie smerovalo k získaniu postavenia a mena. Len čo prišla o svoje postavenie a zasiahlo to jej záujmy, jej zlomyseľná prirodzenosť sa naplno odhalila. Kedysi som si myslel, že celá naša rodina verí v Boha a že všetci budeme môcť byť spasení a vstúpiť do nebeského kráľovstva, ale teraz som pochopil, že šlo o moju vlastnú predstavu a domnienku. Ak niekto nemiluje pravdu alebo ju dokonca nenávidí a jeho satanská povaha sa vôbec ani napriek všetkým rokom viery nezmení, ako môže byť potom spasený? Vďaka tomu, že som zažil vypudenie svojej dcéry a manželky som pochopil, že hoci celá naša rodina spočiatku verila v Boha, prijala zaopatrenie Jeho slovami a konala svoje vlastné povinnosti, po pár rokoch sa postupne zjavila podstata každého z nás a cesta, ktorou sme sa vybrali. Moja žena a staršia dcéra spáchali mnoho zlých skutkov a boli odhalené ako zlí ľudia; sme dva nezlúčiteľné typy ľudí a navzájom si nedokážeme pomôcť ani sa zachrániť. Pomyslel som si na tieto Božie slová: „V budúcnosti, keď ľudstvo vstúpi do nádhernej oblasti, nebudú existovať žiadne vzťahy medzi manželom a manželkou, medzi otcom a dcérou alebo medzi matkou a synom, ako si to ľudia predstavujú. V tom čase už bude každý človek nasledovať svoj vlastný druh a rodiny už budú rozbité. Po úplnom zlyhaní už satan nikdy nebude vyrušovať ľudstvo a ľudia už nebudú mať skazené satanské povahy. Vzdorovití ľudia už budú v tom čase zničení a zostanú len ľudia, ktorí sa podriadia. V podstate prežije v neporušenom stave len veľmi málo rodín. Ako by mohli naďalej existovať fyzické vzťahy?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Nechápal som Božie dielo a v dôsledku svojich citov som ochraňoval svoju ženu a dcéru, chcel som zachovať naše telesné rodinné vzťahy, pričom som takmer spáchal skutky odolávania Bohu. Bol som taký hlúpy a slepý! Pomyslel som si: „Už sa viac nesmiem nechať obmedzovať citmi. Musím sa vyslobodiť zo zajatia citov a podriadiť sa tejto situácii.“ Môj stav sa postupne zlepšil a už som necítil takú veľkú bolesť.

Po celom tomto zážitku som už vedel lepšie rozlišovať svoju rodinu. Z hĺbky srdca som sa rozhodol vzdať sa svojich citov k nim. V tom istom momente som tiež jasne pochopil, že keď človek žije citmi, nedokáže rozlišovať dobro od zla, správne od nesprávneho, a dokonca je schopný konať veci, ktoré sú proti pravde-princípom, odolávať Bohu a vzdorovať Mu. City sú naozaj nepriateľom Boha. Ak človek žije citmi, je nemožné, aby praktizoval pravdu. Tiež som pochopil, že moje duchovné postavenie bolo prinízke, moje city prisilné, že mi chýbala pravá podriadenosť voči Bohu a potreboval som zažiť Boží súd a napomínanie, aby som zmenil svoju skazenú povahu.