Rodičia mi odmalička hovorili, že keďže nemajú syna, len dve dievčatá, mňa a moju sestru, je pre nich ťažké čeliť rodine, a tak som sa musela v každom prípade usilovne učiť, aby na mňa boli hrdí a rodine ukázali, že dcéry sú rovnako dobré ako synovia. Keď to mama povedala, zanechalo to vo mne hlboký dojem, a rozhodla som sa, že budem usilovne študovať, aby na mňa boli hrdí a aby som im urobila dobré meno. Vždy som sa usilovne učila a mala dobré známky. Keď sa staršia generácia dobrosrdečne opýtala, ako sa mi darí a videla som mamu s akou radosťou odpovedá, naozaj ma to potešilo a mala som pocit, že vďaka mne ju rešpektujú a že je na mňa hrdá.

Na vysokej škole mi rodičia povedali: „Musíš sa v tomto programe dobre učiť a potom si urob doktorát. Potom si budeš môcť nájsť dobré miesto ako profesorka na univerzite, budeš zarábať veľa peňazí a budeme na teba hrdí.“ Keď som rodičov počula, veľmi ma to znervóznilo. Po celých tých rokoch štúdia som už dávno mala skúšok plné zuby. Myslela som na všetkých, ktorí sa zabili skokom z výšky, lebo mali z doktorandského štúdia stres, a bála som sa, že skončím ako oni. Už som ďalej nechcela študovať. Ale pri pohľade do očí mojich rodičov, ktoré boli plné očakávania, som jednoducho nemohla povedať nie.

Ale keďže som bola veľmi zaneprázdnená, nemohla som chodiť na stretnutia. Až na vysokej škole, keď som učila na vidieku, som mohla chodiť na stretnutia v miestnej cirkvi. Na jednom stretnutí mi sestra Zhang Lu povedala, že čoraz viac ľudí prijíma Božie dielo posledných dní a že súrne potrebujú polievačov. Opýtala sa ma, či by som polievala nováčikov. Spomenula som si na to, ako ma v detstve, keď som išla na bicykli, skoro zrazilo nákladné auto. Prežila som vďaka Božej ochrane. Na strednej som mala vážnu autonehodu, no skončila som len s ranou na čele. Aj vtedy nado mnou potichu bdel Boh. Boh ma vždy ticho chránil, aby som mohla normálne dospieť. Vedela som, že ako stvorená bytosť som sa tešila z veľkej Božej milosti a podpory v podobe pravdy a že by som sa mala za Božiu lásku odvďačiť konaním povinnosti, preto som s radosťou súhlasila. Počas polievania nováčikov sme sa s partnerskou sestrou modlili a spoliehali na Boha, aby sme hovorili v duchovnom spoločenstve o Božom slove a vyriešili ich ťažkosti. Keď sme videli, že ich problémy sa vyriešili a zapúšťajú korene na pravej ceste, veľmi nás to potešilo a nadobudli sme pocit, že naše povinnosti majú naozaj zmysel.

Neskôr, keď potrebovalo polievanie čoraz viac nováčikov, chcela som odísť zo školy a venovať sa svojej povinnosti na plný úväzok, ale myslela som na rodičov, ktorí do mňa vkladali všetky svoje nádeje. Keby som nechala školu, ostatní dedinčania by na mojich rodičov naďalej hľadeli zvrchu. Toľko na mňa minuli, ako by som ich mohla sklamať? Váhala som, nevedela som, čo mám robiť. Jedného dňa som si prečítala úryvok z Božieho slova: „Si stvorenou bytosťou – samozrejme, mal by si vyznávať Boha a usilovať sa o zmysluplný život. Ak Boha nevyznávaš, ale žiješ cez svoje špinavé telo, nie si len zviera odeté do ľudských šiat? Keďže si ľudská bytosť, mal by si sa vydať Bohu a znášať všetko utrpenie! S potešením a bez pochýb by si mal prijať tú trochu utrpenia, ktorej si dnes vystavený, a žiť zmysluplný život, tak ako Jób a Peter. V tomto svete nosí človek diablove šatstvo, jedáva potravu od diabla a pracuje a slúži diablovi pod palcom, pričom je úplne ušliapaný v jeho špine. Ak nepochopíš zmysel života alebo nedosiahneš pravú cestu, aký má potom význam takto žiť? Ste ľudia, čo nasledujú správnu cestu, ľudia, ktorí sa usilujú o zlepšenie. Ste ľudia, ktorí povstali v národe veľkého červeného draka, ľudia, ktorých Boh nazýva spravodlivými. Nie je to snáď ten najzmysluplnejší život?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Praktizovanie (2)) Z Božieho slova som pochopila, že som stvorená bytosť, že môj život mi dal Boh, a že mám žiť pre Boha. Usilovať sa o pravdu pri svojej povinnosti, odvrhnúť svoju skazenú povahu a získať Božiu spásu – to je život, ktorý má hodnotu a zmysel. Už toľko rokov som len študovala a učila, aby boli moji rodičia šťastní. Vždy som bola veľmi zaneprázdnená, ale vo vnútri som cítila veľkú prázdnotu. Ani som nevedela, na čo to všetko je. Ani vo voľnom čase som nevedela, čo zmysluplné mám robiť. Nevedela som, ako sa zbaviť tohto pocitu prázdnoty. Vyskúšala som veľa vecí, napríklad učiť sa hrať na hudobné nástroje, maľovať, čítať, počúvať hudbu, behať, ale nič z toho môj pocit nezmenilo. Stále som bola vo vnútri veľmi prázdna. Môj život akoby stále nemal smer a cieľ. Viac som premýšľala o rokoch tvrdej akademickej práce. Hoci som získala postgraduálny titul a stala sa učiteľkou a pochvala a uznanie okolia uspokojovali moju márnivosť, tieto veci mi neprinášali duchovné naplnenie ani útechu. Keď čelíme veľkým pohromám, nespasia nás ani tie najvznešenejšie vedomosti. Jedine ak sa usilujete o pravdu, konáte si povinnosť a odvrhnete svoju skazenú povahu, Boh vás môže spasiť a prežijete. Keď som to pochopila, modlila som sa k Bohu a rozhodla som sa zanechať miesto učiteľky a požiadať o ukončenie štúdia na vysokej škole.

Keď som sa jedného dňa vrátila z polievania nových veriacich, zistila som, že moja rodina mi stále posiela správy a pokúša sa so mnou spojiť. Rozbúchalo sa mi srdce. Čo urobím, ak budú rozhodne proti tomu, aby som si konala povinnosť? Zavolala som mame, ktorá na mňa v telefóne kričala: „Ty máš ale drzosť, že si odišla zo školy bez toho, aby si nám to povedala!“ Potom ku mne pribehla rodina z môjho rodného mesta s tým, aby som sa vrátila k učeniu a dokončila si školu, inak ma rovno zoberú domov. Bála som sa, že to naozaj urobia a že už nebudem môcť chodiť na stretnutia ani si konať povinnosť. Tak som sa jednoducho vrátila k učiteľstvu. Ale cítila som sa veľmi nepríjemne a previnilo. Myslela som na rýchle šírenie Božieho evanjelia v posledných dňoch, na všetkých tých nováčikov, ktorí potrebujú polievať, a na to, ako by som si mala konať svoju povinnosť. Keď som však pomyslela na to, ako do mňa rodičia vkladali nádeje, pocítila som rozpoltenosť. Mala som pocit, že im niečo dlhujem, a bála som sa, že im ublížim. Na jednom stretnutí sa ostatní dozvedeli o mojom stave a prečítali mi zopár Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Nie je medzi vami veľa takých, ktorí sa prikláňajú raz k tomu, čo je správne, a raz k tomu, čo je nesprávne? V zápase medzi pozitívnym a negatívnym, čiernym a bielym, si určite uvedomujete svoju voľbu medzi rodinou a Bohom, deťmi a Bohom, pokojom a narušením, bohatstvom a chudobou, vysokým a nízkym postavením, podporou a odvrhnutím a tak ďalej. Ak si máte vybrať medzi šťastnou a rozvrátenou rodinou, bez váhania si vyberiete tú šťastnú. Ak si máte vybrať medzi bohatstvom a povinnosťou, znova si vyberiete prvú možnosť, dokonca vám chýba vôľa vrátiť sa na breh. Ak si máte vybrať medzi prepychom a chudobou, vyberiete si prepych. Ak si máte vybrať medzi svojimi synmi, dcérami, manželkami a manželmi, a Mnou, vyberiete si rodinu. A ak si máte vybrať medzi vlastnými predstavami a pravdou, znova si vyberiete prvú možnosť. Zoči-voči všetkým vašim zlým skutkom som jednoducho stratil vieru vo vás. Jednoducho Ma udivuje, že vaše srdcia sú také zatvrdené. Dlhé roky odhodlania a úsilia Mi očividne nepriniesli nič okrem vášho zavrhnutia a zúfalstva, no každým dňom vo Mne rastie nádej pre vás, pretože som pred všetkými úplne jasne odhalil Môj deň. Vy však vytrvalo hľadáte temné a zlé veci, pričom sa ich odmietate vzdať. Čo z toho napokon vzíde? Zamysleli ste sa niekedy poriadne nad tým? Ak by ste si raz mali vybrať opäť, ako by ste sa zachovali? Stále by ste trvali na prvej možnosti? Opäť by ste ma sklamali a hlboko zarmútili?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Komu si verný?) Keď som si tieto slová prečítala, bola som veľmi dojatá. Boh sa stal telom, aby konal dielo a spasil nás a vlial do nás svoje srdce a dušu, aby sme nakoniec mohli byť spasení a mohli sme zostať. Každý rozumný človek, ktorý má svedomie, by si mal dobre konať povinnosť, aby uspokojil Boha. Ale vždy, keď som sa rozhodla konať nejakú povinnosť, mala som pocit, že som sklamala svojich rodičov, že do mňa toľko investovali a ja im to nedokážem splatiť, čím všetka ich láska a oddanosť vychádzajú nazmar. Bála som sa tiež, že keď odídem zo školy, neurobím rodičom dobré meno a v rodine sa na nich budú pozerať zvysoka. Myslela som len na to, ako uspokojiť svojich rodičov a dokonca som sa vzdala povinnosti, aby som ich ušetrila zármutku. Ako stvorená bytosť som sa tešila z podpory v podobe Božieho slova, ale nekonala som si jej povinnosť, ktorou bolo odplácať Božiu lásku. Bola som taká bezohľadná. Bohu som prinášala len sklamanie. Aj keď som bola taká vzdorovitá, Boh ma neopustil. Len ma naďalej viedol a podporoval prostredníctvom bratov a sestier. Bohu som sa však odvďačila len bolesťou a sklamaním. Nedokázala som naplniť to namáhavé úsilie, ktoré do mňa vložil. Mala som výčitky svedomia a pocit viny, a tak som sa modlila k Bohu: „Bože, neuspokojujem ťa. Bola som ti toho toľko dlžná. Prosím, daj mi vieru a silu a veď ma, aby som sa rozhodla správne.“ Po modlitbe som rodine napísala list, v ktorom som jej oznámila, že som sa rozhodla odísť zo školy a konať povinnosť.

Neskôr mi rodičia povedali: „Ak sa opovážiš odísť zo školy, proste sa predávkujeme a do rána budeme mŕtvi.“ Počuť to od mamy a otca bolo neznesiteľné. Stále som sa modlila k Bohu: „Bože, nech hovoria čokoľvek, ja Ťa nezradím. Len mi, prosím, daj tie správne slová. Moje duchovné postavenie je také nízke a bojím sa, že nechtiac poviem niečo, čo satan pre moju nevedomosť a hlúposť použije proti mne. Prosím, veď ma, aby som si stála pevne za svojím svedectvom.“ Po modlitbe som bola o niečo pokojnejšia a povedala som im: „Viete, že som si zvolila správnu cestu, tak prečo ma takto nútite? Chcem len veriť v Boha, usilovať sa o pravdu a konať svoju povinnosť. Nemôžete ma jednoducho nechať zvoliť si vlastnú cestu?“ Matka rozzúrene odvetila: „Viem, že veriť v Boha je správna cesta, no ty si sa dokonca vzdala štúdia, aby si konala povinnosť. Myslíš si, že pre nás bolo ľahké platiť ti celé tie roky štúdium? Nemôžeš byť taká sebecká!“ Keď som matku počula, pomyslela som si: „Človeka stvoril Boh. On nám dal všetko, čo nám robí radosť. Konať si povinnosť a vydať sa Bohu je našou zodpovednosťou a povinnosťou. Bolo by sebecké, keby som nekonala povinnosť, aby som uspokojila rodičov.“ Tak som im povedala: „Rozhodla som sa. Akokoľvek mi v tom budete brániť, ja konám svoju povinnosť.“ Matka mi rozčúlene povedala: „Toľko sme na teba minuli, aby si sa mohla v živote presadiť, aby sme na teba boli hrdí pred zvyškom rodiny a mali ľahší život. Akože na nás vôbec nemyslíš? Si taká bezcitná.“ Aj sestra sa ozvala a vyčítavo mi povedala: „Uvedomuješ si, že ak odídeš zo školy, všetci na nás budú v dedine hľadieť zvrchu a rodičia budú potupení? Ak odídeš zo školy a budeš pracovať, zavolám políciu a dám vás všetkých veriacich zatknúť!“ Bolo veľmi skľučujúce počuť moju rodinu hovoriť takéto veci. Vyšlo najavo, že všetko, čo pre mňa urobili, bola len investícia. Keď som bola na vysokej škole a boli na mňa pred priateľmi a rodinou hrdí, vľúdne mi vraveli, že som ich najmilovanejšia dcéra, ale keď som sa usilovala o pravdu, konala povinnosť a nerobila im dobré meno, chrlili na mňa nadávky. Nevkladali do mňa lásku, len ma využívali. Spomenula som si, čo hovorí Božie slovo: „Pod slovom ‚láska‘ rozumieme čistú, ničím nepoškvrnenú náklonnosť, keď človek svojím srdcom miluje, cíti a prejavuje ohľaduplnosť. Láska nepozná žiadne podmienky, žiadne prekážky ani vzdialenosti. V láske niet upodozrievania, klamstva ani ľstivosti. Láska nemá nič spoločné s obchodom a nie je v nej nič nečisté.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Veľa je povolaných, ale málo vyvolených) Toto je najlepší spôsob, akým Boh vysvetľuje lásku. Len Božia láska k ľudstvu je čistá a nepoškvrnená. Aby ho Boh spasil pred skazou a utrpením zo strany satana, dvakrát sa vtelil a vyslovil milióny slov pravdy, čím za nás potichu zaplatil. Boh od nás nikdy nič nežiadal. Len dúfa, že sa dokážeme usilovať o pravdu a dosiahnuť spásu. Jedine Božia láska k nám je nezištná. „Láskou“ mojej rodiny bolo využiť ma a získať si rešpekt ostatných. To nebola láska, ale obchod, vzťah, v ktorom bezohľadne hľadali výhody. Spomenula som si, ako Boh povedal: „Ľudia, ktorí žijú v tele, si užívajú rôzne telesné vzťahy a rodinné putá. Veria, že ľudia nemôžu žiť bez svojich milovaných. Čím to je, že sa nezamýšľaš nad tým, ako si prišiel do sveta ľudí? Prišiel si sám, pôvodne bez vzťahov s inými ľuďmi. Boh sem privádza ľudí jedného po druhom; keď si prišiel ty, bol si v skutočnosti sám.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Vzťah medzi členmi rodiny môže byť telesne blízky, nie je však medzi nimi duchovné spojenie. Boh každému človeku predurčil, aby prišiel na tento svet. Každý má svoju vlastnú úlohu a poslanie, ktoré má splniť. Aj keď pokrvne sú to moja matka, otec a sestra, nemáme žiadne duchovné spojenie. Oni ma len vychovali, splnili si svoju povinnosť a zlepšili môj život po fyzickej stránke, nemôžu však rozhodovať o mojej budúcnosti alebo osude a už vôbec ma nemôžu spasiť pred skazou a utrpením zo strany satana. Len Boh mi môže dať pravdu a život, očistiť ma a spasiť. Keď mi rodičia nedovolili konať povinnosť, byť blízko k Bohu či získať Božiu spásu, škodili mi a ničili mi život. Nemohla som sa nimi nechať obmedzovať. Keď som si to uvedomila, modlila som sa k Bohu: „Bože, ďakujem Ti, že mi umožňuješ trochu rozpoznať moju rodinu. Prosím, bdej nad mojím srdcom, aby som mohla stáť pevne!“ Na druhý deň popoludní som odišla zo školy, aby som sa ujala povinnosti.

Neskôr som si pomyslela: „Viem, že som si zvolila správnu cestu, tak prečo, keď mi rodina kladie pod nohy polená a núti ma zanechať svoju povinnosť, cítim, že ma vždy obmedzujú pocity náklonnosti, ako keby som jej veľa dlhovala? Prečo presne je to takto?“ Počas pobožnosti som si prečítala Božie slovo. „V minulosti sa ľudia vždy riadili svojím svedomím a používali ho na meranie ostatných. Ľudia museli neustále prechádzať skúškou svedomia, stále sa báli klebiet, obávali sa, že ich niekto vysmeje, že si získajú zlú povesť alebo že ich nazvú ‚zlými ľuďmi bez svedomia‘. Preto museli neochotne súhlasiť s niektorými vecami, len aby zapadli. Ako sa ľudia merajú teraz? (Podľa pravdy-princípov.) Ako to bolo vtedy, keď boli životy ľudí zviazané predstavami a bludmi neveriacich? Odmalička ti rodičia napríklad neustále vštepovali slová ako: ‚Keď vyrastieš, musíš nás urobiť hrdými, musíš priniesť česť našej rodine!‘ Čím boli pre teba tieto slová? Povzbudením, alebo obmedzením? Pozitívnym vplyvom, alebo druhom negatívnej kontroly? Faktom je, že sú druhom kontroly. Tvoji rodičia ti stanovili cieľ na základe nejakého tvrdenia alebo teórie, ktorú ľudia považujú za správnu a dobrú, prinútili ťa žiť svoj život v službe tohto cieľa a ty si nakoniec stratil svoju slobodu. Prečo nakoniec strácaš svoju slobodu a dostávaš sa pod jej kontrolu? Pretože ľudia si myslia, že priniesť česť rodine je dobrá vec, ktorú treba robiť. Ak nezdieľaš túto myšlienku alebo sa nesnažíš robiť veci, ktoré prinášajú česť tvojej rodine, považujú ťa za hlúpeho a zbytočného, za ničomníka, a ľudia sa na teba pozerajú zvrchu. Aby si bol úspešný, musíš usilovne študovať, získavať čoraz viac zručností a prinášať česť menu svojej rodiny. Takto ťa ľudia nebudú v budúcnosti šikanovať. Nie sú všetky veci, ktoré robíš pre tento cieľ, v skutočnosti okovami, ktoré ťa zväzujú? (Sú.) Keďže usilovanie sa o úspech a prinášanie cti rodine je to, čo tvoji rodičia vyžadujú, a keďže konajú v tvojom najlepšom záujme, aby si žil dobrý život a urobil svoju rodinu hrdou, je len prirodzené, že sa snažíš o takýto životný štýl. No v skutočnosti sú tieto veci istým druhom problémov a okov. Keď ľudia nechápu pravdu, myslia si, že tieto veci sú pozitívne, že sú pravdou a správnou cestou, a preto ich považujú za samozrejmé a dodržiavajú ich alebo sa nimi riadia. A keď tieto slová a požiadavky pochádzajú od tvojich rodičov, úplne sa nimi riadiš. Ak žiješ podľa týchto slov, tvrdo pracuješ, zasvätíš im svoju mladosť a celý svoj život a nakoniec sa dostaneš na vrchol, žiješ dobrý život a tvoja rodina je na teba hrdá, pre iných ľudí si možno skvelý, ale vo vnútri si čoraz prázdnejší. Nevieš, čo je zmyslom života, aký cieľ má budúcnosť alebo akou cestou by sa mali ľudia v živote uberať. Vôbec nič si nepochopil ani si sa nič nedozvedel o tých záhadách života, na ktoré túžiš poznať odpoveď a ktoré chceš poznať a pochopiť. Nezničili ťa dobré úmysly tvojich rodičov? Nezničili tvoju mladosť a celý tvoj život požiadavky tvojich rodičov, ktoré sú podľa ich slov ‚v tvojom najlepšom záujme‘? (Áno.) Majú teda tvoji rodičia pravdu, alebo nie, keď kladú požiadavky, ktoré sú ‚v tvojom najlepšom záujme‘? Môže sa stať, že tvoji rodičia si naozaj myslia, že konajú v tvojom najlepšom záujme, ale sú to ľudia, ktorí chápu pravdu? Majú pravdu? (Nie.) Mnohí ľudia sa celý život pridŕžajú slov svojich rodičov: ‚Musíš nás urobiť hrdými, musíš priniesť česť rodine.‘ Sú to slová, ktoré ich inšpirujú a ovplyvňujú po celý život. Keď rodičia povedia: ‚Je to v tvojom najlepšom záujme‘, stane sa to impulzom, ktorý stojí za životom človeka a poskytuje mu smer a cieľ, ku ktorému sa má blížiť. Výsledkom je, že bez ohľadu na to, aký očarujúci je život tejto osoby, bez ohľadu na to, aký je dôstojný a úspešný, jej život je v podstate zničený. Nie je to tak? (Je.) Znamená to, že ak niekto nežije podľa požiadaviek svojich rodičov, nie je zničený? Nie; aj on má svoj vlastný cieľ. Aký cieľ to je? Je stále ten istý, a to ‚žiť dobrý život a urobiť svojich rodičov hrdými‘, hoci nie preto, lebo mu to rodičia povedali, ale preto, lebo tento cieľ prijal odinakiaľ. Stále chce žiť podľa týchto slov a urobiť svoju rodinu hrdou, dostať sa na vrchol a stať sa čestným, dôstojným človekom. Jeho cieľ sa nezmenil; stále zasväcuje celý svoj život tomu, aby tieto veci dosiahol. Preto keď ľudia nechápu pravdu, prijímajú mnohé takzvané správne učenia, správne tvrdenia a správne názory, ktoré prevládajú v spoločnosti. Z týchto správnych vecí potom robia smer, základ a motiváciu pre svoje vlastné životné úsilie. Nakoniec ľudia žijú nekompromisne a bezvýhradne v záujme týchto cieľov a vedú životný boj až do smrti, pričom niektorí ani vtedy stále nie sú ochotní vidieť pravdu. Aké úbohé životy vedú ľudia! Keď však pochopíš pravdu, nezanecháš potom postupne tieto takzvané správne veci, správne učenia a správne tvrdenia, ako aj očakávania rodičov voči tebe? Keď postupne zanecháš tieto takzvané správne veci a norma, podľa ktorej meriaš veci, sa už nezakladá na tvrdeniach tradičnej kultúry, nie si už potom týmito tvrdeniami viazaný? A ak nie ste viazaný týmito vecami, žiješ slobodne? Možno nebudeš úplne slobodný, ale aspoň sa trochu uvoľnia okovy.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Čítanie Božieho slova ma skutočne dojalo. Matka mi odmalička hovorievala, aby som sa usilovne učila, presadila sa, aby bola na mňa hrdá a aby som rodine robila dobré meno. Aby som teda rodine priniesla česť a ostatní ma chválili, mojou mantrou sa stali slová „Nevšímaj si svet a zabor hlavu do kníh“. Štúdium sa vlastne stalo mojím jediným cieľom. Toľko rokov som nepretržite študovala ako robot. Nemala som právo voľby ani zmysel pre odpor. Rodičia a okolie ma síce chválili, no mňa neustále napĺňal pocit prázdnoty. Často som sa sama seba pýtala: Prečo takto žijem? Má takýto život zmysel? Odpoveď som však nevedela nájsť a často som bola skľúčená a plná bolesti. Pri čítaní Božieho slova som si uvedomila, že to všetko je škoda, ktorú spôsobil satan. Používal jedy ako „Úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“, „Vynikni nad ostatnými a ucti si tak svojich predkov“, aby nimi ľudstvo spútal a ovládol. Boli ako jarmo, ktoré položil na moje telo. Keby som sa o tieto veci neusilovala, rodina a spoločnosť by ma odsúdili a označili za neambicióznu a zbytočnú. Ovplyvnená týmto prostredím som sa pasívne vydala cestou honby za bohatstvom a slávou. Mnohí študenti v honbe za dobrými známkami a titulmi upadnú do depresie, lebo v škole pociťujú tlak. Niektorí sa dokonca zabijú a ich životy sa tým zničia. No vždy, keď som chcela odísť zo školy, aby som konala povinnosť, cítila som, ako ma tieto jedy zväzujú a ovládajú. Mala som pocit, že rodičia na mňa veľa minuli a keby som odišla zo školy, sklamala by som ich a neurobila im dobré meno. Nakoniec som pochopila, že tieto jedy sú spôsoby, ktorými nás satan zavádza a kazí. Odkláňajú nás od nášho smeru a cieľov v živote, nútia nás vzdať sa našej viery, nekonať povinnosť stvorenej bytosti a spôsobujú, že sa pomaly vzďaľujeme od Boha a zrádzame Ho. Nebyť zjavenia Božieho slova, nikdy by som nevidela škodlivosť týchto satanských jedov. Pokračovala by som po tejto ceste, z ktorej niet návratu, až by som prišla o Božiu spásu a bola by som spolu so satanom zničená. Keď som si to uvedomila, naplnila ma vďačnosť Bohu. Bol to Boh, ktorý ma chránil a prinášal mi spásu.

Neskôr som si prečítala viac z Božieho slova. „Keďže synovské správanie voči rodičom nie je pravda, ale len ľudská zodpovednosť a záväzok, čo by si mal teda robiť, ak sa tvoj záväzok dostane do rozporu s tvojou povinnosťou? (Uprednostniť svoju povinnosť; dať povinnosť na prvé miesto.) Niekoho záväzok nemusí byť nevyhnutne jeho povinnosťou. Rozhodnúť sa vykonať svoju povinnosť na rozdiel od splnenia záväzku znamená praktizovať pravdu. Ak sú na to vhodné podmienky, môžeš si túto zodpovednosť alebo záväzok splniť, ale ak to súčasné prostredie neumožňuje, čo by si mal urobiť? Mal by si povedať: ‚Musím konať svoju povinnosť – to je praktizovanie pravdy. Správať sa synovsky voči rodičom znamená žiť podľa môjho svedomia a nedosahuje to praktizovanie pravdy.‘ Takže by si mal uprednostniť svoju povinnosť a dodržiavať ju. Ak teraz nemáš žiadnu povinnosť a nepracuješ ďaleko od domova a žiješ blízko svojich rodičov, nájdi si spôsob, ako sa o nich postarať. Urob všetko, čo je v tvojich silách, aby si im pomohol žiť o niečo lepšie a zmiernil ich utrpenie. Závisí to však aj od toho, akými ľuďmi sú tvoji rodičia. Čo máš robiť, ak majú tvoji rodičia biednu ľudskú prirodzenosť a neustále ti bránia vo viere v Boha, ak ťa neustále odrádzajú od viery v Boha a od vykonávania tvojej povinnosti? Akú pravdu by si mal praktizovať? (Zrieknutie.) V tejto chvíli sa ich musíš zrieknuť. Splnil si svoj záväzok. Tvoji rodičia neveria v Boha, takže nemáš záväzok ich zaopatriť. Ak veria v Boha, potom sú rodinou, tvojimi rodičmi. Ak nie, potom kráčate po rôznych cestách: veria v satana a uctievajú diabla a kráčajú po satanovej ceste, ktorá je odlišná od cesty tých, ktorí veria v Boha. Už nie ste rodina. Veriacich v Boha považujú za svojich protivníkov a nepriateľov, takže tvojím záväzkom už nie je starať sa o nich a musíš s nimi úplne prerušiť kontakt. Čo je pravdou: správať sa synovsky voči rodičom, alebo plniť si povinnosť? Samozrejme, že pravdou je plniť si povinnosť. Plnenie povinnosti v Božom dome nie je len o tom, že si človek plní svoj záväzok a robí to, čo má robiť. Ide o vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti. V tom spočíva Božie poverenie; je to tvoj záväzok, tvoja zodpovednosť. Ide o skutočnú zodpovednosť, ktorá spočíva v plnení zodpovednosti a záväzku pred Stvoriteľom. Je to požiadavka Stvoriteľa voči ľuďom a veľká životná záležitosť. Úcta k rodičom je však len zodpovednosťou a záväzkom syna alebo dcéry. Určite nejde o poverenie od Boha, a už vôbec to nespĺňa Božiu požiadavku. Preto medzi úctou k rodičom a vykonávaním svojej povinnosti niet pochýb o tom, že jedine vykonávanie svojej povinnosti je praktizovaním pravdy. Vykonávanie svojej povinnosti ako stvorenej bytosti je pravdou a ide o záväznú povinnosť. Úcta k rodičom spočíva v synovskom správaní sa k ľuďom. Neznamená to, že človek vykonáva svoju povinnosť, ani to, že praktizuje pravdu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Božie slovo ukazuje princípy zaobchádzania s rodičmi: Ak vás rodičia podporujú vo viere a povinnosti, môžete ich mať v čo najväčšej úcte a nemusíte odkladať svoju povinnosť. Ak sa však stavajú proti Bohu a bránia vám vo viere a povinnosti, nemali by ste sa nimi nechať obmedzovať a na prvé miesto by ste mali dať konanie povinnosti a uspokojovanie Boha. Moji rodičia sa hnali za peniazmi a povesťou, čím nasledovali satana. Vo svojej podstate boli diablami a patrili satanovi. Ja sa vo viere chcem usilovať o pravdu a konať povinnosť. Naše cesty sú úplne protichodné. Keby som počúvala svojich rodičov a nekonala povinnosť, nasledovala by som satana a odolávala Bohu. Keď som si to uvedomila, pocítila som uvoľnenie a vedela som, ako sa k rodine správať v súlade s princípmi.

Potom som pokračovala v konaní povinnosti v cirkvi a na moje prekvapenie moja rodina išla do školy, aby za mňa vyriešila môj odchod. Vidím, že čoraz viac ľudí prijíma Božie súčasné dielo. Som veľmi šťastná, že sa môžem pridať k tým, ktorí šíria Jeho evanjelium, a že môžem podať pomocnú ruku pri šírení evanjelia o Božom kráľovstve. Mám z toho veľkú radosť. Teraz konám svoju povinnosť spolu so svojimi bratmi a sestrami, máme duchovné spoločenstvo a praktizujeme pravdu. Aj keď pravde rozumiem len veľmi málo, cítim, že moja skazená povaha sa pomaly mení, žijem určitú ľudskú podobu a môžem hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a svedčiť o Božom diele. Tieto veci by som sa nikdy nenaučila, bez ohľadu na to, koľko rokov som v škole študovala. Skutočne cítim, že konať povinnosť a vydávať sa Bohu bola moja najsprávnejšia voľba.