V júni tohto roku som mala z dôvodu evanjelizačnej práce odísť z domu a konať si svoju povinnosť. Keďže som vedela, že sa nejaký čas nebudem môcť vrátiť, napadlo mi, že pôjdem domov, oznámim to rodičom a zároveň si vezmem nejaké oblečenie. Keď som prišla, zbadala som mamu, ako sedí napojená na infúziu a je dosť bledá. Spýtala som sa jej, čo jej je. Povedala, že to nie je nič vážne a po malej operácii jej bude lepšie. Vyzeralo to však na niečo vážnejšie, tak som si od nej vypýtala zdravotnú dokumentáciu. Bolo v nej uvedené, že má tri rôzne zhubné nádory. Bola som šokovaná, moja matka mala rakovinu! Boli to zhubné nádory – naozaj sa môže uzdraviť? Čo ak liečba nezaberie? Otec mi povedal: „Tvoja matka teraz podstupuje chemoterapiu a úspešnosť liečby bude závisieť od toho, ako zaberie chemoterapia.“ Vedela som však, že sa to všetko deje s Božím dovolením, a preto som sa nemohla sťažovať, tak som sa modlila k Bohu, aby ochránil moje srdce. Otec mi potom rozprával, že keď moja mama ležala chorá v nemocnici, môj mladší brat sa o ňu staral a dokonca začal chodiť ešte do jednej práce, aby zarobil peniaze na jej liečbu. Keď som to počula, dosť ma to vzalo. Bola som najstarším dieťaťom v rodine a to ja som mala všetko riešiť, no namiesto toho som nedokázala poskytnúť žiadnu pomoc. Myslia si moji rodičia, že nemám svedomie, že sa nesprávam ako dcéra a vychovali ma zbytočne? Mama ma utešovala a povedala: „Neboj sa a nemaj strach. To, ako dlho budeme žiť, závisí od Boha. Ty si len konaj svoju povinnosť a pre mňa sa netráp.“ Keď som ju počula, veľmi som chcela zostať a starať sa o ňu, ale v cirkvi bolo veľa práce a vedela som, že nemôžem zostať doma. Keď som mamu videla v takom stave, jednoducho som jej nedokázala povedať, že plánujem ísť konať svoju povinnosť mimo domova, tak som nakoniec bez slova narýchlo odišla.

Cestou som myslela len na to, že moja mama je chorá v nemocnici a nemá sa o ňu kto postarať a na môjho mladšieho brata, ktorý tvrdo pracuje, aby jej zaplatil liečbu. Čím viac som na to myslela, tým horšie som sa cítila. Cítila som, že ako jej dcéra by som tam mala byť a v chorobe sa o ňu postarať, ja som sa však o ňu nedokázala postarať a dokonca jej ani nijako pomôcť. Čo by o mne povedali ostatní ľudia, keby sa to dozvedeli? Povedali by, že nemám svedomie a som nevďačná? Sťažoval by sa na mňa môj mladší brat? Čím viac som premýšľala, tým horšie som sa cítila, a úplne som stratila chuť odísť z domu a konať svoju povinnosť. V srdci som povedala Bohu: „Bože, nemôžem odísť z domu, aby som konala svoju povinnosť. Moja matka má rakovinu a ak teraz odídem, možno ju už nikdy neuvidím! Budem proste konať svoju povinnosť tu, vďaka čomu budem môcť ísť vo voľnom čase za mamou.“ Potom som naďalej konala svoju povinnosť, no nedokázala som upokojiť svoju myseľ a sústrediť sa. Stále som rozmýšľala: „Ako je na tom teraz mama?“ Chcela som si nájsť čas, aby som ju mohla ísť domov navštíviť. Vedela som, že nie som v poriadku, a tak som hľadala Božie slová, ktoré by som si prečítala. Našla som tento úryvok: „V každom období a v každej etape sa v cirkvi dejú niektoré konkrétne veci, ktoré sú v rozpore s ľudskými predstavami. Niektorí ľudia napríklad ochorejú, vodcovia a pracovníci sa vymenia, niektorí ľudia sú odhalení a vyradení, niektorí čelia skúške života a smrti, v niektorých zboroch sa dokonca vyskytujú zlí ľudia a antikristi, ktorí spôsobujú vyrušenia a tak ďalej. Tieto veci sa z času na čas stávajú, ale v žiadnom prípade nie sú náhodné. Všetky tieto veci sú výsledkom Božej zvrchovanosti a Božieho usporiadania. Veľmi pokojné obdobie môže náhle prerušiť niekoľko incidentov alebo nezvyčajných udalostí, ktoré sa stanú buď vo vašom okolí, alebo vám osobne, a výskyt týchto vecí naruší bežný poriadok a normálnosť života ľudí. Zvonku tieto veci nezodpovedajú predstavám a fantáziám ľudí, sú to veci, ktoré ľudia nechcú, aby sa im stali alebo aby boli ich svedkami. Je teda výskyt týchto vecí pre ľudí prínosom? … Nič sa nedeje náhodne, nad všetkým vládne Boh. Hoci to ľudia teoreticky dokážu pochopiť a prijať, ako by mali pristupovať k Božej zvrchovanosti? To je pravda, o ktorú by sa mali usilovať, pochopiť ju a konkrétne ju praktizovať. Ak ľudia uznávajú zvrchovanosť Boha len teoreticky, ale skutočne ju nechápu a ich vlastné predstavy a fantázie neboli vyriešené, potom je jedno, koľko rokov veria v Boha a koľko vecí zažijú, aj tak napokon nebudú môcť získať pravdu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (11)) Vďaka Božím slovám som si uvedomila, že ľudia čelia v rôznych etapách svojho života ťažkým okolnostiam. Možno im nechcú čeliť, ale je v nich Boží úmysel. Ak nehľadáme pravdu, žijeme vo svojich predstavách a domnienkach, zle chápeme Boha a sťažujeme sa na Neho, bude ťažké sa z takýchto situácií poučiť. Z toho, že moja mama ochorela, som sa mohla niečo naučiť. Musela som hľadať pravdu a uvažovať o sebe. Uvažovala som o tom, že keď som sa dozvedela, že mama dostala rakovinu, bála som sa, že liečba nezaberie. Tiež som sa obávala, že ak sa o ňu nebudem starať, keď bude v nemocnici podstupovať chemoterapiu, bude nešťastná. Myslela by si, že ma vychovala zbytočne? Pre tieto obavy som okamžite stratila všetku motiváciu odísť konať svoju povinnosť. Dokonca som sama seba obraňovala pred Bohom. Cítila som, že musím zostať doma a starať sa o mamu, keď je teraz chorá, a nemôžem odísť z domu konať svoju povinnosť. Moje citové väzby boli príliš hlboké a musela som hľadať pravdu, aby som ich odstránila.

Neskôr som hľadala vhodné úryvky Božích slov, ktoré by som si prečítala. Všemohúci Boh hovorí: „V neveriacom svete sa hovorí: ‚Vrany kŕmia svoje starnúce matky a jahňatá kľačia, aby sa nadojčili.‘ Hovorí sa aj: ‚Človek, ktorý sa správa neúctivo k svojim rodičom, je na nižšej úrovni ako zviera.‘ Ako veľkolepo znejú tieto úslovia! V skutočnosti javy spomenuté v prvom úsloví, teda ‚vrany kŕmia svoje starnúce matky a jahňatá kľačia, aby sa nadojčili‘, naozaj existujú – sú to fakty. Ide však len o javy, ktoré sa vyskytujú vo svete živých tvorov. Sú len akýmsi zákonom, ktorý Boh ustanovil pre rôzne živé tvory. Všetky druhy živých tvorov vrátane ľudí sa riadia týmto zákonom a to ďalej potvrdzuje, že všetky živé tvory stvoril Boh. Žiadny živý tvor nemôže tento zákon porušiť a žiadny živý tvor ho nemôže presiahnuť. … Prečo ľudia hovoria takéto veci? Pretože v spoločnosti a v rámci skupín ľudí existujú rôzne myšlienky a všeobecne rozšírené názory, ktoré sú nesprávne. Keď tieto veci ovplyvnia, rozožerú a skazia ľudí, vynoria sa v nich rôzne spôsoby výkladu vzťahu rodič – dieťa a nakladania s ním, a napokon sa k svojim rodičom správajú ako k svojim veriteľom – veriteľom, ktorým nikdy nedokážu splatiť celý svoj život. Existujú dokonca ľudia, ktorí sa po smrti svojich rodičov cítia celý život vinní, pričom majú pocit, že nedokázali splatiť rodičovskú láskavosť, pretože raz urobili niečo, čo ich rodičov nepotešilo alebo sa nevydarilo tak, ako si to rodičia želali. Povedzte Mi, nie je to prehnané? Ľudia žijú uprostred svojich pocitov, takže ich môžu prepadať a vyrušovať len rôzne myšlienky prameniace z týchto pocitov. Ľudia žijú v prostredí, ktoré je poznačené ideológiou skazeného ľudstva, a tak ich prepadajú a vyrušujú rôzne mylné myšlienky, v dôsledku čoho je ich život vyčerpávajúci a menej jednoduchý ako život iných živých tvorov. No práve teraz, keďže Boh koná dielo a vyjadruje pravdu, aby ľuďom povedal pravdu o všetkých týchto skutočnostiach a umožnil im pochopiť pravdu, po tom, ako pochopíš pravdu, ťa tieto mylné myšlienky a názory už nebudú zaťažovať a nebudeš ich viac používať ako návod na to, ako máš riešiť svoj vzťah s rodičmi. Potom sa ti bude žiť ľahko. Žiť ľahko neznamená, že nevieš, aké sú tvoje zodpovednosti a povinnosti – stále ich poznáš. Záleží len na tom, aký uhol pohľadu a aké metódy si v prístupe k svojim zodpovednostiam a povinnostiam zvolíš. Jednou z ciest je vydať sa cestou pocitov a riešiť tieto veci na základe prístupu motivovaného emóciami a metód, myšlienok a názorov, ku ktorým satan vedie človeka. Druhou cestou je riešiť tieto veci na základe slov, ktoré Boh naučil človeka. Keď ľudia riešia tieto záležitosti podľa satanových mylných myšlienok a názorov, môžu žiť len v spleti svojich pocitov a nikdy nedokážu rozlíšiť správne od nesprávneho. Za týchto okolností môžu žiť len v osídlach, vždy zamotaní do záležitostí typu: ‚Ty máš pravdu, ja sa mýlim. Ty si mi dal viac, ja som ti dal menej. Si nevďačný. Prekračuješ hranice,‘ a tak ďalej – nikdy sa nedokážu vymotať. Keď však ľudia porozumejú pravde, oslobodia sa od svojich mylných myšlienok a názorov a z osídiel svojich pocitov, a keď sa na tieto záležitosti pozrú znova, všetko sa stane oveľa jednoduchším. Ak sa budeš riadiť aspektom pravdy-princípov alebo myšlienkou a názorom, ktoré sú správne a pochádzajú od Boha, bude sa ti naozaj žiť ľahko. Ani verejná mienka, ani vedomie tvojho svedomia, ani bremeno tvojich pocitov už nebudú brániť tomu, ako budeš riešiť svoj vzťah s rodičmi; namiesto toho ti tieto pravdy-princípy umožnia čeliť tomuto vzťahu a pristupovať k nemu správnym a rozumným spôsobom. Ak budeš konať podľa pravdy-princípov, ktoré dal človeku Boh, aj keď ťa budú ľudia za tvojím chrbtom kritizovať, stále budeš cítiť pokoj a bezpečie a v hĺbke srdca to na teba nebude mať žiadny vplyv. Prinajmenšom sa už v hĺbke svojho srdca nebudeš kritizovať, hovoriť si, že si bezcitným nevďačníkom, ani nebudeš pociťovať výčitky svedomia. To preto, lebo budeš vedieť, že všetky tvoje činy sa uskutočňujú v súlade s metódami, ktoré ťa naučil Boh, a že počúvaš Božie slová, podriaďuješ sa im a nasleduješ Jeho cestu. Počúvať Božie slová a nasledovať Jeho cestu znamená mať pocit svedomia, ktorý by ľudia mali mať zo všetkého najviac. Pravým človekom sa staneš len vtedy, keď budeš môcť robiť tieto veci. Ak si tieto veci nedosiahol, potom si bezcitným nevďačníkom. Nie je to tak? (Je.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Vďaka Božím slovám som si uvedomila, že dôvodom môjho nešťastia je skutočnosť, že mylné názory, ako napríklad: „Vrany sa odvďačujú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby ich matky napojili“ a „Človek, ktorý neprejavuje úctu rodičom, je menej ako zviera“, ktoré mi vštepil satan, sa vo mne hlboko zakorenili. Mala som pocit, že ak nedokážem prejavovať úctu svojim rodičom, bude to znamenať, že som nevďačná, nehodná dcéra. Cítila som, že bolo iste ťažké ma vychovávať, najmä vzhľadom na to, že som sa narodila v časoch, keď sa chlapci a muži považovali za nadradených, čo znamenalo, že moja mama si vytrpela veľa ponižovania a pohŕdania, ale milovala ma viac ako môjho mladšieho brata. Tiež ma veľmi podporovala vo viere a povinnosti. Vedela, že moje citové väzby sú hlboké, takže keď sa doma niečo stalo, nepovedala mi to, lebo sa bála, že by ma to rozrušilo a ovplyvnilo moju povinnosť. Či už ide o citové alebo finančné hľadisko, mama mi bola veľkou oporou a často ma nabádala, aby som dobre konala svoju povinnosť. Keď som o tom všetkom premýšľala, ako aj o tom, že nemôžem byť pri nej a starať sa o ňu, keď je chorá, bola som veľmi nešťastná. Vždy som si myslela, že ak si ako dcéra nebudem ctiť svojich rodičov alebo sa o nich nepostarám v chorobe, budem nevďačná a nebudem sa správať ako dcéra. Takže by som mala pocit viny a hanbila by som sa im pozrieť do očí. Príčinou tohto všetkého bola skutočnosť, že som bola príliš skazená satanskými jedmi. Ak by som sa na to naďalej pozerala z hľadiska citovej väzby a tradičných názorov, musela by som niesť toto ideologické bremeno a myslieť si, že keď sa o svoju mamu nestarám, nesprávam sa ako dcéra. Bol by to veľmi únavný a úbohý spôsob života. Musela som to všetko aktívne zanechať a naučiť sa vnímať ľudí a veci podľa pravdy v Božích slovách. Len tak som sa mohla tohto utrpenia zbaviť.

Neskôr som počas pobožností natrafila na tento úryvok Božích slov. Vďaka nemu mi bolo jasnejšie, ako mám premýšľať o svojom vzťahu s rodičmi. Božie slová znejú: „Ako dieťa by si mal pochopiť, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Ak budeš dbať len na to, aby si sa odplatil za láskavosť svojich rodičov, bude to prekážať mnohým povinnostiam, ktoré by si mal konať. Je veľa vecí, ktoré musíš vo svojom živote urobiť, a tieto povinnosti, ktoré by si mal konať sú veci, ktoré by mala robiť stvorená bytosť, zveril ti ich Stvoriteľ a nemajú nič spoločné s tým, že by si mal oplácať láskavosť svojich rodičov. Prejavovanie synovskej úcty rodičom, oplácanie, vracanie ich láskavosti – tieto veci nemajú nič spoločné s tvojím životným poslaním. Možno tiež povedať, že nie je potrebné, aby si svojim rodičom preukazoval synovskú zbožnosť, oplácal im alebo si plnil akékoľvek zodpovednosti voči nim. Jednoducho povedané, môžeš to do určitej miery robiť a trochu si plniť svoje povinnosti, keď ti to okolnosti dovolia; keď ti to nedovolia, nemusíš sa k tomu nútiť. Ak si nedokážeš plniť svoju zodpovednosť prejavovať synovskú úctu rodičom, nie je to hrozná chyba, len to trochu ide proti tvojmu svedomiu a morálnej spravodlivosti a niektorí ľudia ťa za to odsúdia – to je všetko. Prinajmenšom to však nejde proti pravde. Ak je to v záujme konania tvojej povinnosti a nasledovania Božej vôle, potom ťa dokonca Boh schváli. Preto, pokiaľ ide o prejavovanie synovskej úcty rodičom, pokiaľ rozumieš pravde a chápeš Božie požiadavky na ľudí, potom aj keď ti podmienky nedovoľujú prejavovať synovskú úctu rodičom, tvoje svedomie ťa nebude karhať. Nie sú teraz vaše srdcia vyrovnané, keď ste pochopili tento aspekt pravdy? (Áno.) Niektorí ľudia hovoria: ‚Aj keď ma Boh neodsúdi, vo svojom svedomí sa cez to stále nemôžem preniesť a cítim sa nesvoj.‘ Ak je to tvoj prípad, potom je tvoje duchovné postavenie príliš nízke a nepochopil si alebo si nenahliadol do podstaty tejto záležitosti. Nerozumieš osudu človeka, nerozumieš Božej zvrchovanosti a nie si ochotný prijať Božiu zvrchovanosť a usporiadanie. Stále máš ľudskú vôľu a vlastné pocity a tieto veci ťa riadia a ovládajú; stali sa tvojím životom. Ak si vyberieš ľudskú vôľu a svoje pocity, potom si si nevybral pravdu a nepraktizuješ pravdu ani sa jej nepodriaďuješ. Ak si vyberieš ľudskú vôľu a svoje pocity, potom zrádzaš pravdu. Tvoje okolnosti a prostredie ti zjavne nedovoľujú prejavovať synovskú zbožnosť voči rodičom, ale ty si stále myslíš: ‚Som svojim rodičom zaviazaný. Neprejavil som im synovskú zbožnosť. Nevideli ma toľko rokov. Vychovali ma zbytočne.‘ V hĺbke svojho srdca nikdy nedokážeš tieto veci pustiť z hlavy. To dokazuje jednu vec: neprijímaš pravdu. Z hľadiska učenia uznávaš, že Božie slová sú správne, ale neprijímaš ich ako pravdu, ani ich nepovažuješ za princípy svojho konania. Takže prinajmenšom v otázke správania sa k rodičom nie si človekom, ktorý sa usiluje o pravdu. Je to preto, lebo v tejto záležitosti nekonáš na základe pravdy a nepraktizuješ podľa Božích slov. Namiesto toho len uspokojuješ svoje citové potreby a potreby svojho svedomia, pričom chceš svojim rodičom prejaviť synovskú zbožnosť a oplatiť im ich láskavosť. Hoci ťa Boh za túto voľbu neodsudzuje a je to tvoja voľba, napokon to budeš práve ty, kto na tom stratí, najmä pokiaľ ide o život.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po prečítaní Božích slov som mala vo veciach oveľa jasnejšie. Zistila som, že to, ako ma rodičia vychovávali, celé zapríčinila Božia zvrchovanosť a opatrenia. To, že so mnou mama zaobchádzala láskavo, bola v skutočnosti Božia milosť. Po vstúpení do viery sa jej snaha udržať domácnosť, aby som mohla v pokoji konať svoju povinnosť, navonok mohla javiť ako jej láskavosť, ale v skutočnosti to tak bolo preto, lebo Boh poznal moje duchovné postavenie, moje slabé miesta a nedostatky a podľa toho veci zariadil. Udržiavať domácnosť a podporovať ma vo viere bola mamina povinnosť a zodpovednosť. Boh hovorí, že naši rodičia nie sú našimi veriteľmi, že správať sa dobre k rodičom je len povinnosť, nie naše poslanie ako ľudí. Ak sú na to vhodné podmienky, môžeme sa o nich starať a prejavovať im oddanosť, ale ak to tak nie je a my takto konať nemôžeme, nie je to hanba, pretože v tomto živote musíme spraviť veľa vecí a nemôžeme žiť len preto, aby sme prejavovali oddanosť svojim rodičom. Existuje aj mnoho nevercov, ktorí trávia veľa času ďaleko od svojich rodičov pre svoju kariéru a rodinu. O rodičov sa teda nemôžu postarať, ale ľudia ich chápu a neodsudzujú ich ani sa im nevysmievajú. Pokiaľ ide o mňa, bola som svojim rodičom veľmi vďačná a často som bola nešťastná a mala pocit viny, že nemôžem byť s nimi a starať sa o nich. Dokonca som sa rozhodla, že neodídem z domu konať svoju povinnosť. Bola som na nich jednoducho veľmi citovo naviazaná! V tejto chvíli sa evanjelium veľmi rozširuje a ako cirkevná vodkyňa by som mala ešte viac dbať na Boží úmysel. Mala by som viesť svojich bratov a sestry, aby svedčili o Božom evanjeliu posledných dní a umožniť ešte väčšiemu počtu ľudí počuť Boží hlas a prijať Jeho spásu v posledných dňoch. Bola to moja povinnosť a zodpovednosť. Namiesto toho som však verila, že starostlivosť o rodičov a úcta k nim sú to najdôležitejšie, čo môžem robiť. Už roky som bola veriaca a zjedla a vypila som veľa Božích slov, ale keď som naozaj čelila ťažkej situácii, nedokázala som sa podriadiť Božiemu usporiadaniu a opatreniam a plniť si svoju povinnosť a situáciu som neriešila pomocou pravdy-princípov. Zrádzala som a neprijímala som pravdu! Uvedomila som si, že ak budem ďalej žiť podľa týchto tradičných názorov a nebudem sa kajať pred Bohom a plniť si svoju povinnosť, nakoniec budem odhalená a vyradená. V srdci som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože! Choroba mojej mamy úplne odhalila moje neveriace názory. Teraz vidím, že moje duchovné postavenie je dosť nízke a chýba mi pravda-realita. Teraz chápem, že preukazovať oddanosť rodičom nie je moja povinnosť a poslanie. Mojím skutočným poslaním a zodpovednosťou je plniť si svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Som ochotná zanechať svoje mylné názory a zveriť maminu chorobu do Tvojich rúk. Nech sa stane čokoľvek, budem pevne stáť vo svojej povinnosti a satan sa mi nebude posmievať.“ Po modlitbe som sa cítila oveľa pokojnejšie a bola som ochotná spoliehať sa na Boha, že splním svoju povinnosť.

Po nejakom čase som sa o svojej mame poradila s jedným čínskym lekárom a požiadala ho, aby ju liečil. Povedal: „Rakovina už metastázovala do celého jej tela a nedá sa vyliečiť. Jediné, čo môžem urobiť, je predpísať jej na pol mesiaca bylinky a uvidíme, čo bude.“ Keď som videla, k akému záveru dospel, akoby sa mi zastavilo srdce. Myslela som na to, že keď som predtým prišla domov a videla, ako mama kašle, vôbec som ju nevzdala do nemocnice, len som jej kúpila nejaké čínske bylinky a nechala som to tak. Keby som ju vzala do nemocnice skôr a rýchlejšie jej zabezpečila liečbu, dopadlo by to takto? Čím viac som premýšľala, tým nešťastnejšia som bola a mala som pocit viny. Upadla som do hlbokej depresie. Modlila som sa teda k Bohu a prosila Ho, aby ma z tohto stavu vyviedol. Neskôr som uvidela tento úryvok Božích slov: „Ak tvoji rodičia vážne ochorejú alebo ich postihne nejaké veľké nešťastie, je to to, čo majú zažiť. V ľudskom živote je úplne normálne zažiť narodenie, starnutie, chorobu a smrť a stretnúť sa s rôznymi záležitosťami, veľkými či malými. Ak si dospelý, mal by si k týmto záležitostiam pristupovať pokojne a správne. Neobviňuj sa príliš ani nemaj prehnané pocity dlhu z dôvodu, že sa nemôžeš postarať o svojich rodičov, a už vôbec do toho nevkladaj príliš veľa energie, čím by si ovplyvnil svoje usilovanie sa o pravdu a riadne vykonávanie svojej povinnosti. Niektorí ľudia si myslia, že rodičia ochorejú, pretože im chýbajú ich deti. Je to tak? Deti niektorých ľudí sú po ich boku po celý rok, no či aj tak neochorejú? To, kedy ľudia ochorejú a aké choroby v živote dostanú, je všetko ovládané Božou rukou a nemá to nič spoločné s tým, či sú ich deti pri nich alebo nie. Ak Boh v rámci osudov tvojich rodičov nezariadil, aby ochoreli, potom sa im nič nestane, aj keď s nimi nebudeš. Ak im je súdené, aby ich v živote postretla nejaká choroba alebo veľké nešťastie, čo na tom môžeš zmeniť, aj keď budeš po ich boku? Stále sa tomu nebudú môcť vyhnúť, však? (Správne.) Ide len o to, že sa ako ich dieťa, majúc s rodičmi toto pokrvné puto, budeš cítiť rozrušený, keď sa dozvieš, že sú chorí. To je úplne normálne. Nie je však potrebné, aby si uvažoval o tom, ako pomôcť rodičom zbaviť sa bolesti alebo vyriešiť ich ťažkosti preto, lebo ich postretla choroba alebo veľké nešťastie. Tvoji rodičia zažili takéto veci viac než len párkrát. Ak Boh zariadi prostredie, aby ich zbavil týchto problémov, potom skôr či neskôr úplne zmiznú. Ak sú tieto problémy pre nich životnými prekážkami a sú to veci, ktoré musia zažiť, potom sa im nemôžu vyhnúť a je na Bohu, ako dlho ich musia zažívať; ľudia to nemôžu zmeniť. Ak sa chceš spoliehať na vlastnú silu pri riešení týchto problémov a chceš analyzovať a skúmať ich príčiny a následky, je to hlúpa myšlienka a je to zbytočné. Nemal by si takto konať. Nepotrebuješ vynakladať príliš veľa energie na hľadanie ľudí, ktorí by pomohli, alebo na hľadanie najlepších lekárov či na vybavovanie najlepšieho nemocničného lôžka – nepotrebuješ si lámať hlavu nad všetkými týmito vecami. Ak máš naozaj energie nazvyš, potom by si mal dobre vykonávať svoju aktuálnu povinnosť. Tvoji rodičia majú svoje vlastné osudy. Nikto nemôže uniknúť veku, v ktorom má zomrieť. Tvoji rodičia nie sú pánmi tvojho osudu a rovnako ani ty nie si pánom osudov svojich rodičov. Ak im je niečo predurčené osudom, čo s tým môžeš urobiť? Čo dosiahneš tým, že budeš znepokojený a budeš hľadať riešenia? Nedosiahneš tým nič; závisí to od Božích úmyslov. Ak ich Boh chce vziať preč a zariadiť to tak, aby si doma nemal žiadne starosti a mohol s pokojnou mysľou konať svoju povinnosť, môžeš do toho zasahovať? Môžeš Bohu navrhovať podmienky? Čo by si mal v tomto čase robiť? Mal by si sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam. Ak si niekto láme hlavu vymýšľaním riešení, skúma, analyzuje a obviňuje sa, pričom sa cíti vinný voči svojim rodičom, sú to myšlienky a činy, ktoré by mal človek mať a konať? (Nie.) To všetko sú prejavy nepodriadenosti voči Bohu a pravde; sú iracionálne, nerozumné a vzdorovité voči Bohu. Ľudia by sa takto prejavovať nemali. Rozumieš? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Vďaka Božím slovám som si uvedomila, že to, akým ťažkostiam budú ľudia čeliť a koľko utrpenia podstúpia, určuje a ovláda Boh podľa ich potrieb a duchovného postavenia. Pokiaľ ide o to, kedy budú ľudia čeliť určitým situáciám a ako dlho ich budú musieť znášať, to všetko riadi a pripravuje Boh. O ničom z toho nemôže rozhodnúť človek a už vôbec by sa tieto veci nemali analyzovať len z ľudského pohľadu. Ľudia sa musia naučiť prijímať od Boha a podriadiť sa Božím opatreniam a ovládaniu. Zober si napríklad chorobu mojej mamy. Navonok by sa mohlo zdať, že sa jej stav zhoršil, pretože ju nevzali do nemocnice dostatočne skoro, ale v skutočnosti to bol len jej osud. Smrteľnosť človeka je úplne v Božích rukách. Ak to Boh nedopustí, ľuďom neublížia ani katastrofy veľkého rozsahu. Môj otec mal napríklad vážnu autonehodu, v ktorej sa všetci ťažko zranili, ale on vyviazol s ľahkými zraneniami a ako prvý sa zotavil. V životoch vykonávame svoje poslanie. Ak niekto dokončil svoje životné poslanie, odíde z tohto sveta podľa Božích plánov. Ak svoje poslanie nedokončil, potom je jedno, akým ťažkostiam bude čeliť, určite ich prežije. Choroba mojej mamy bola v pokročilom štádiu a lekár povedal, že sa už nedá vyliečiť, ale to, ako dlho bude žiť, nemohol určiť žiadny obyčajný človek, o tom rozhodne a zariadi to Boh. Taká nešťastná som bola preto, lebo som mala na Boha neprimerané nároky a stále som chcela, aby sa moja mama uzdravila. Len čo sa veci nevyvíjali podľa mojich predstáv, začala som byť negatívna a nešťastná. To všetko preto, lebo som nepoznala Božiu zvrchovanosť a nedokázala som sa Bohu podriadiť. Keď som pochopila Boží úmysel, modlila som sa k Nemu: „Ó, Bože! Nie je mojou úlohou rozhodnúť o tom, ako bude prebiehať zotavenie mojej mamy alebo ako dlho bude žiť. Mala by som dať bokom svoje vlastné požiadavky a ochotne sa podriadiť, nech sa deje čokoľvek.“ Po modlitbe som sa cítila pokojná a vyrovnaná. Potom som uvidela tento úryvok slov Pána Ježiša: „Ak niekto prichádza ku Mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov a sestry, ba aj svoj život, nemôže byť Mojím učeníkom.“ (Lk 14, 26) Všemohúci Boh hovorí: „Ak tvoja láska k rodičom prevyšuje tvoju lásku k Bohu, potom nie si hoden nasledovať Boha a nepatríš medzi Jeho nasledovníkov. Ak nie si jedným z Jeho nasledovníkov, potom možno povedať, že nie si premožiteľom a Boh ťa nechce.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Boh povedal, že tí, ktorí milujú svojich rodičov viac ako Jeho, nie sú vhodní byť Jeho nasledovníkmi. Musela som prestať žiť podľa týchto mylných názorov, ktoré mi vštepil satan. Musela som začať žiť inak, pozerať sa na ľudí a veci, správať sa a konať podľa Božích slov a pravdy-princípov. Teraz som sa postupne začala venovať svojej povinnosti. Stále sa však niekedy bojím o svoju mamu, ale potom si pomyslím, že v jej živote sa stretáva so situáciami a utrpením, ktorými musí prejsť, a to všetko predurčil Boh. To, ako dlho bude moja mama žiť a ako odíde, závisí všetko od Boha a nie je na mne, aby som to určovala. Keď som si to uvedomila, bola som pokojnejšia. Nedávno som sa dozvedela, že stav mojej mamy je teraz stabilizovaný a že sa vďaka tejto chorobe naučila niekoľko vecí. Keď som videla, ako to všetko prebieha, bola som tak hlboko dojatá a zároveň som sa hanbila, že som neverila v Boha. Nedávno som sa iniciatívne prihlásila konať povinnosti mimo domova.

Vďaka tejto skúsenosti nanovo chápem svoje slabé miesta a naučila som sa rozlišovať mylné názory, ktoré som vždy zastávala. Už podľa nich viac nebudem žiť a budem mať správny postoj k svojmu vzťahu s rodičmi. To všetko vďaka Božiemu vedeniu.