Keď som prvýkrát uverila v Boha, všimla som si, že bratia a sestry, ktorí boli vodcami, s ľuďmi často hovorili v duchovnom spoločenstve o Božích slovách, aby vyriešili ich problémy, a bratia a sestry ich ochotne vyhľadávali, aby s nimi tieto problémy prebrali. Veľmi som im preto závidela a myslela si, že im konanie takejto povinnosti umožní mať rešpekt a obdiv všade, kam prídu. A pokiaľ išlo o povinnosti, ktoré sa týkali hostenia a všeobecných záležitostí, verila som, že bratia a sestry, ktorí ich konajú, iba drú v zákulisí, nemôžu vyniknúť, ostatní ich nevidia a nikto ich neobdivuje. Myslela som, že by bolo skvelé môcť konať povinnosť, ktorá by mi v budúcnosti umožnila vyniknúť a byť obdivovaná. Neskôr ma zvolili za cirkevnú vodkyňu a bratia a sestry na zhromaždeniach, ktorým som predsedala, boli ku mne všetci veľmi milí. Sledovať, ako sa na mňa so závisťou pozerajú, bol skvelý pocit a zdalo sa mi, že som niečo viac ako ostatní. Konanie vodcovskej povinnosti síce prinášalo viac stresu aj práce, no ja som bez ohľadu na to, koľko som trpela alebo ako veľmi som bola unavená, nikdy neustúpila ani nereptala. Po nejakom čase ma pre moju chabú kvalitu a to, že som veci neriešila v súlade s princípmi, často konala na základe svojich vlastných názorov, lipla na predpisoch a tým aj uškodila cirkevnej práci, prepustili. Po mojom prepustení za mnou prišiel môj vodca a spýtal sa, či by som bola ochotná konať povinnosť, ktorá sa týka všeobecných záležitostí. Trochu som mu mala chuť odolávať a pomyslela som si: „Všeobecné záležitosti zahŕňajú iba vybavovanie rôznych úloh v cirkvi. Je to len prostá manuálna práca. Čo si o mne pomyslia ostatní bratia a sestry, ak zistia, že konám takúto povinnosť? Budú si myslieť, že takú povinnosť konám preto, lebo nemám pravdu-realitu?“ S vedomím, že pridelenie povinnosti je Božím poverením, ktoré treba prijať a podriadiť sa mu, som ale neochotne súhlasila.

Neskôr, keď som chodila konať svoju povinnosť, som neraz narazila na bratov a sestry, ktorých som poznala z minulosti. Keď sa ma pýtali, akú povinnosť konám, bolo mi trápne povedať im to. Bála som sa, že keby vedeli, že konám povinnosť vo všeobecných záležitostiach, pohŕdali by mnou. Lenže to, čoho som sa najviac obávala, sa aj naozaj stalo. Raz som navštívila sestru, aby som si požičala jej kolobežku, a ako sme sa tak rozprávali, spomenula som jej, že konám povinnosť vo všeobecných záležitostiach. Bola prekvapená a spýtala sa: „Prečo si teraz na všeobecných záležitostiach? Myslela som, že konáš nejakú povinnosť súvisiacu s textami.“ Cítila som sa neuveriteľne trápne, zámerne som zmenila tému, snažila som sa o zdvorilostný rozhovor a potom som čo najrýchlejšie odišla. Po ceste domov som si v mysli dookola prehrávala jej šokovaný výraz vo chvíli, keď sa dozvedela, že som na všeobecných záležitostiach. Cítila som sa strašne a premýšľala som, čo si o mne sestra pomyslí. Bude si myslieť, že mi túto povinnosť pridelili preto, lebo mi chýba pravda-realita a mám chabú kvalitu? Bude mnou pohŕdať? Voči tej povinnosti som preto pocítila ešte väčší odpor. Niekedy som otáľala s doručovaním naliehavých listov a listy som bratom a sestrám nedodala včas. A niekedy som bola zábudlivá, takže ma bratia a sestry orezali za to, že som povrchná a nezodpovedná, a pripomenuli mi, aby som vo svojej povinnosti bola svedomitejšia a viac sa nad ňou zamýšľala. Nielenže som nad sebou tvárou v tvár tejto situácii neuvažovala, no ešte som aj danej povinnosti začala viac odolávať. Spomenula som si, ako mi v čase, keď som bola vodkyňou, pracovníci pre všeobecné záležitosti donášali knihy Božích slov a listy, no teraz sa karta obrátila a bola som to ja, kto mal za úlohu robiť poslíčka a doručovať veci druhým bratom a sestrám. Mala som pocit, že moje postavenie zrazu prudko kleslo, a bola som čoraz nešťastnejšia a utláčanejšia.

Jedno ráno sa mi počas jazdy na elektrokolobežke vybila batéria a bola som ju nútená vlastnoručne tlačiť pred sebou. Pri tlačení som však omylom pridala rýchlosť a kolobežka vystrelila vpred a spôsobila, že som na ňu spadla ešte skôr, než som stihla zareagovať. Udrela som si ústa o kormidlo, v dôsledku čoho sa mi rozkývalo niekoľko zubov, na tvári sa mi spravili modriny a poranila som si nohu. Po príchode domov som sa pomodlila k Bohu: „Ó, Bože! V poslednom čase som svojej povinnosti vo všeobecných záležitostiach veľmi odolávala a neviem, ako tento problém vyriešiť. Prosím, veď ma, aby som spoznala samu seba a vedela sa tak podriadiť.“ Po modlitbe som si prečítala dva úryvky Božích slov, v ktorých sa písalo: „V Božom dome sa neustále spomína prijatie Božieho poverenia a správne vykonávanie povinnosti. Ako vzniká povinnosť? Všeobecne povedané, vzniká ako výsledok Božieho diela riadenia, ktorým Boh prináša spásu ľudstvu; konkrétne povedané, ako sa Božie dielo riadenia rozvíja medzi ľuďmi, objavuje sa rôzna práca, ktorá vyžaduje spoluprácu ľudí a jej dokončenie. Z toho vyplývajú zodpovednosti a poslania, ktoré majú ľudia plniť, a tieto zodpovednosti a poslania sú povinnosťami, ktoré Boh udeľuje ľudstvu. Rôzne úlohy v Božom dome, ktoré vyžadujú spoluprácu ľudí, sú povinnosťami, ktoré by mali vykonávať. Existujú teda rozdiely medzi povinnosťami v zmysle lepšej a horšej, vznešenej a podradnej alebo veľkej či malej? Takéto rozdiely neexistujú; pokiaľ niečo súvisí s Božím dielom riadenia, je to požiadavka diela Jeho domu a je to potrebné pre šírenie Božieho evanjelia, potom je to povinnosťou človeka.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená primerané vykonávanie povinnosti?) „Nech je tvoja povinnosť akákoľvek, nerozlišuj medzi vysokou a nízkou. Predpokladajme, že povieš: ‚Hoci je táto úloha poverením od Boha a prácou Božieho domu, ak ju urobím, ľudia by na mňa mohli pozerať zhora. Iní dostanú prácu, ktorá im umožňuje vyniknúť. Ja som dostal túto úlohu, ktorá mi neumožňuje vyniknúť, ale núti ma namáhať sa v zákulisí; je to nespravodlivé! Nebudem konať túto povinnosť. Moja povinnosť musí byť taká, aby som vynikol pred ostatnými a urobil si meno – a aj keď si meno neurobím ani nevyniknem, stále z toho musím mať úžitok a cítiť sa fyzicky pohodlne.‘ Je to prijateľný postoj? Byť vyberavý znamená neprijímať veci od Boha; znamená to robiť rozhodnutia podľa vlastných preferencií. To nie je prijatie tvojej povinnosti; je to odmietnutie tvojej povinnosti, prejav tvojej vzdorovitosti voči Bohu. Takáto vyberavosť je znečistená tvojimi individuálnymi preferenciami a túžbami. Keď uvažuješ o svojom vlastnom prospechu, svojej povesti a podobne, tvoj postoj k tvojej povinnosti nie je podriadený.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená primerané vykonávanie povinnosti?) Božie slová jasne odhaľovali môj momentálny stav. Pochopila som, že môj postoj k povinnosti a spôsob, akým som ju vnímala, boli nesprávne. Rozlišovala som medzi vysokými a nízkymi povinnosťami a rozdeľovala som ich na stupne a hodnosti. Myslela som si, že to, keď je niekto vodca alebo koná povinnosť súvisiacu s textami, z neho robí niečo viac a umožňuje mu to získať obdiv a rešpekt ostatných. Bolo mi jedno, koľko som v takej povinnosti trpela alebo akú veľkú som cítila únavu, veľmi som ju chcela robiť. No pokiaľ išlo o povinnosti, ktoré si vyžadovali fyzickú prácu a neumožňovali mi vyniknúť a byť na očiach, tie som konať nechcela a myslela som si, že sú zjavne dosť prosté a ľudia by mnou za ich konanie pohŕdali. Pod vplyvom týchto mylných názorov sa mi zdalo, že povinnosť vo všeobecných záležitostiach je podradná a uškodila by mojej povesti. A po tom, čo mi ju vodca pridelil, som preto odolávala, nechcela som sa podriadiť a konala som v nej povrchne a nezodpovedne. Mala som také smiešne názory! Ak vezmeme do úvahy, aká som bola skazená a akú chabú som mala kvalitu, tak bolo len Božím povýšením a milosťou, že som v Božom dome mohla konať nejakú povinnosť. Lenže ja som vôbec nebrala ohľad na Božie úmysly, nevedela som, ako splatiť Jeho lásku, myslela som len na vlastné záujmy a povesť, v povinnosti som si robila iba to, čo sa mi zachcelo, a používala som ju, aby poslúžila mojim vlastným záujmom. Kam sa podela moja ľudská prirodzenosť? Bohu sa takéto správanie iste protivilo!

Jedného dňa som narazila na tento úryvok z Božích slov: „Aký postoj by si mal mať k svojej povinnosti? V prvom rade ju nesmieš analyzovať v snahe zistiť, kto ti ju pridelil; namiesto toho by si ju mal prijať od Boha ako povinnosť, ktorú ti zveril Boh, a mal by si poslúchať Božie ovládanie a usporiadania a prijať svoju povinnosť od Boha. V druhom rade nerozlišuj medzi vysokou a nízkou povinnosťou a nezaoberaj sa jej prirodzenosťou, tým, či ťa nechá vyniknúť alebo nie, či sa koná ľuďom na očiach alebo v zákulisí. Neber ohľad na tieto veci. Existuje aj iný postoj: podriadenosť a aktívna spolupráca.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená primerané vykonávanie povinnosti?) Čítaním Božích slov som sa naučila, že naše povinnosti sú Božím poverením a tiež našou úlohou a záväzkom, ktoré si musíme splniť. Nezáleží na tom, či sa vďaka danej povinnosti môžeme odlíšiť a byť na očiach alebo či nám u druhých získa úctu a obdiv. Ako stvorené bytosti by sme takéto povinnosti mali prijať, podriadiť sa a prejaviť im maximálnu oddanosť. To je postoj, ktorý by sme mali mať vo svojich povinnostiach, a rozum, ktorý by nikomu z nás nemal chýbať. Napadlo mi, že všeobecné záležitosti možno nie sú nápadnou povinnosťou, no sú nevyhnutným aspektom práce Božieho domu. Keby nebolo ľudí, ktorí roznášajú knihy a listy, tak by naši bratia a sestry nemohli včas čítať Božie slová a ani by sa včas nedokončili niektoré projekty, čo by ovplyvnilo cirkevnú prácu. A pretože povinnosť vo všeobecných záležitostiach pridelili mne, mala som ju brať ako svoj záväzok a dokončiť pridelené úlohy. Keď som si to uvedomila, bola som konečne ochotná prijať to a podriadiť sa. Bez ohľadu na to, či ma ostatní budú rešpektovať, sa zo všetkých síl vynasnažím splniť svoju povinnosť. Po tomto som do svojej povinnosti vložila celú svoju energiu a všetky myšlienky. Keď každý deň nadišiel čas posielať a prijímať listy, svedomito som ich kontrolovala a do svojej práce som vkladala srdce. A keď sestra, s ktorou som spolupracovala, musela odísť, aby sa postarala o inú prácu, aktívne som jej pomáhala posúvať veci dopredu a svoju prácu som sa snažila robiť dobre. Pri tomto svedomitom a detailnom spôsobe práce som sa cítila obzvlášť uvoľnene. Keď sa ma ostatní bratia a sestry pýtali, akú povinnosť konám, otvorene som uviedla, že pracujem vo všeobecných záležitostiach, a už som sa viac necítila trápne.

V júni roku 2019 si ma vodca vyhľadal, aby sa spýtal, či by som bola ochotná hostiť niekoľko bratov a sestier. Pomyslela som si: „Som síce ochotná prijať povinnosť, no ak sa moji blízki bratia a sestry dozvedia, že celé dni trávim drhnutím riadu a varením jedla ako hostiteľka, čo si o mne pomyslia? Budú mnou pohŕdať?“ So slovami, že by sa na túto povinnosť hodila viac Wang Yun, som unáhlene odporučila ju, ibaže vodca odvetil, že sestra Wang Yun bola nedávno chorá a že nie je vhodná. Uvedomila som si, že sa ku mne táto povinnosť dostala vďaka Božej zvrchovanosti a Jeho opatreniam, a tak som sa ju prestala snažiť odložiť. V období, keď som bola hostiteľkou, som si všimla, že sestry sa neraz v duchovnom spoločenstve rozprávajú o zručnostiach a vedomostiach, ktoré súvisia s ich povinnosťami, a o tom, čo získali vďaka svojim skúsenostiam. Keď prišla ich nadriadená, v duchovnom spoločenstve sa s nimi zhovárala o ich práci. Závidela som im, že môžu konať takúto povinnosť, zatiaľ čo ja som sa zasekla pri udržiavaní bezpečnosti svojej domácnosti alebo v kuchyni pri príprave jedla. Ten pocit menejcennosti vo mne vyvolával veľkú nespokojnosť. Pri príprave jedla som občas mysľou zablúdila kamsi inam a pridala som doň priveľa soli alebo som na ňu zabudla úplne. Niektoré sestry nemohli jesť pikantné jedlá a jedna z nich ma preto láskavo požiadala, či by som ešte predtým, než pridám štipľavú papriku, mohla časť jedla odložiť bokom. S jej požiadavkou som súhlasila, no v duchu som si pomyslela: „V čase, keď som bola vodkyňou, som to bola ja, kto o všetkom rozhodoval. No keď teraz konám túto hostiteľskú povinnosť, nielenže si u druhých nedokážem získať rešpekt, ale ešte aj musím plniť ich príkazy.“ Cítila som sa preto mrzuto a utláčane. Keď občas sestry zamestnávali ich povinnosti, poprosili ma o pomoc s nákupom rôznych každodenných potrieb, čo vo mne vyvolávalo pocit, že ma dirigujú a že som tam len na robenie obchôdzok. Hoci som si neskôr uvedomila, že som v zlom stave, neraz som v tomto stave navzdory samej sebe žila aj naďalej. Cítila som sa strašne a zdalo sa, že sa moje srdce vzdialilo Bohu.

Jedného dňa som si prečítala dva úryvky Božích slov, ktoré hovorili: „Človeka, ktorý sa narodil do takej špinavej krajiny, v závažnej miere nakazila spoločnosť. Podľahol vplyvu feudálnej etiky a vzdelával sa na ‚inštitúciách vyššieho vzdelávania‘. Spiatočnícke myslenie, skazená morálka, podradný pohľad na život, opovrhnutiahodná filozofia pre svetské záležitosti, úplne bezcenná existencia a zvrátený životný štýl a zvyky – to všetko vážne zasiahlo srdce človeka a vážne podkopalo a nalomilo jeho svedomie. Výsledkom toho je, že sa človek čoraz viac vzďaľuje od Boha a čoraz viac Mu odporuje.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Nezmeniť svoju povahu znamená byť nepriateľom Boha) „Satan kazí ľudí prostredníctvom vzdelania a vplyvu národných vlád, slávnych ľudí a velikánov. Ich diabolské slová sa stali životom a prirodzenosťou človeka. ‚Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert‘, je dobre známe satanské príslovie, ktoré bolo vštepené každému a stalo sa životom človeka. Existujú aj iné slová filozofie pre svetské záležitosti, ktoré sú podobné. Satan využíva tradičnú kultúru každého národa na to, aby ľudí vychovával, zavádzal a kazil, čím spôsobuje, že ľudstvo sa rúti do bezhraničnej priepasti zničenia a je ňou pohltené, a nakoniec sú ľudia Bohom zničení, pretože slúžia satanovi a vzdorujú Bohu. … V živote, správaní a konaní ľudí je stále veľa satanských jedov. Napríklad ich filozofie pre svetské záležitosti, ich spôsoby konania a ich úslovia sú plné jedov veľkého červeného draka, a to všetko pochádza od satana. Teda všetky veci, ktoré prúdia v kostiach a krvi ľudí, pochádzajú od satana.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Vďaka čítaniu Božích slov som si uvedomila, čo bolo príčinou môjho rozlišovania medzi vysokými a nízkymi povinnosťami a ich rozdeľovania na stupne a hodnosti – boli mi vštepené satanské jedy, ktoré ma hlboko skazili, ako napríklad „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, „tí, čo pracujú rozumom, budú vládnuť, a tí, čo pracujú rukami, budú slúžiť“ a „človek sa derie hore, voda tečie dole“. Žila som podľa týchto satanských jedov a hľadala slávu, zisk, postavenie a rešpekt. Myslela som si, že len takýto spôsob života je dôstojný a ctihodný. Na povinnosti v Božom dome som tiež nazerala z hľadiska satanských filozofií a názorov. Verila som, že povinnosti, ktoré si vyžadujú zručnosť a talent, ako sú tie vodcovské a tie, kde sa pracuje s textom a na tvorbe videí, sú ľuďmi rešpektované, zatiaľ čo povinnosti, pri ktorých sa pracuje fyzicky, ako hostiteľstvo a všeobecné záležitosti, sú podradné. Pod vplyvom mylných názorov som sa vo svojej povinnosti stala povrchnou, bola som nesústredená, často som zabúdala odoslať listy a zdržiavala som prácu. A to všetko len preto, že som si myslela, že tá povinnosť nie je rešpektovaná. Jedlo, ktoré som pripravovala, bolo buď celkom bez chuti, alebo prislané a nebrala som ohľad na to, či ho moje sestry budú môcť jesť, no robila som ho radšej len tak, ako som chcela ja. Keď ma sestry požiadali, aby som im spravila nákup, myslela som si, že ma berú ako poskoka, a zámerne som to odkladala. Pochopila som, že satanské jedy sa už zakorenili hlboko v mojom srdci, stali sa mojou vlastnou prirodzenosťou a spôsobili, že zo mňa bol sebecký a opovrhnutiahodný človek bez ľudskej prirodzenosti. Brala som svoju povinnosť ako spôsob, akým dosiahnuť postavenie a povesť, a chcela som ju využiť ako príležitosť, ako od bratov a sestier získať rešpekt a chválu. Podvádzala som Boha a odolávala som Mu! Uvedomila som si, že som v naozaj nebezpečnom stave, a kajúcne som sa preto modlila k Bohu: „Ó, Bože, už sa ďalej nechcem usilovať o slávu, zisk a postavenie. Som pripravená sa pred Tebou kajať. Prosím, veď ma pri hľadaní cesty praktizovania.“

Potom som narazila na dva úryvky z Božích slov: „Pred pravdou sú si všetci rovní a pre tých, ktorí konajú svoje povinnosti v Božom dome, neexistujú žiadne rozdiely týkajúce sa veku, podradnosti a ušľachtilosti. Všetci sú si pred svojou povinnosťou rovní, len vykonávajú rôzne práce. Nie sú medzi nimi žiadne rozdiely založené na dĺžke služobného veku. Pred pravdou by si mal každý zachovávať pokorné, podriadené a prijímajúce srdce. Ľudia by mali mať tento rozum a tento postoj.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Ôsma časť)) „Keď Boh vyžaduje, aby ľudia dobre plnili svoju povinnosť, nežiada od nich, aby splnili určitý počet úloh, vynaložili nejaké veľké úsilie či vykonali nejaké veľké záväzky. Boh chce, aby ľudia boli schopní urobiť vecným spôsobom všetko, čo je v ich silách, a žiť v súlade s Jeho slovami. Boh nepotrebuje, aby si bol veľký alebo vznešený, alebo aby si robil nejaké zázraky, a nechce v tebe vidieť ani žiadne príjemné prekvapenia. On takéto veci nepotrebuje. Boh potrebuje iba to, aby si vytrvalo praktizoval podľa Jeho slov. Keď počúvaš Božie slová, rob to, čomu si porozumel, konaj to, čo si pochopil, dobre si zapamätaj, čo si počul, a potom, keď príde čas praktizovať, praktizuj podľa Božích slov. Dovoľ im, aby sa stali tvojím životom, tvojou realitou a tým, čo žiješ. Tak bude Boh spokojný. … Vykonávať svoju povinnosť vlastne nie je zložité a nie je ťažké ani konať ju verne a na prijateľnej úrovni. Nemusíš obetovať svoj život ani robiť nič špeciálne alebo ťažké, stačí len, ak budeš úprimne a vytrvalo nasledovať Božie slová a pokyny, nebudeš pridávať svoje vlastné nápady ani konať na vlastnú päsť, ale kráčať cestou usilovania sa o pravdu. Ak to ľudia dokážu, budú mať v podstate ľudskú podobu. Keď majú pravú podriadenosť Bohu a stali sa čestným človekom, budú mať podobu pravej ľudskej bytosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Náležité plnenie si povinnosti si vyžaduje harmonickú spoluprácu) V skutočnosti je jedno, akú povinnosť konáme v Božom dome, a či už je to vodcovská, povinnosť, povinnosť súvisiaca s textami, alebo služba v role hostiteľa či práca na všeobecných záležitostiach, všetko sú to len rôzne úlohy a žiadna z nich nie je vyššia ani nižšia ako tie ostatné. Bez ohľadu na to, akú povinnosť konáme, všetci prijímame Božie poverenie a slúžime svojmu účelu stvorenej bytosti. Boh by nikdy nemal zvlášť vysokú mienku o niekom len preto, lebo má talent a zručnosti alebo, že koná istú špeciálnu povinnosť. A rovnako by ani nikým nepohŕdal len preto, lebo koná povinnosť, čo je menej nápadná. Jemu záleží na tom, či sa ľudia v rámci svojej povinnosti usilujú o pravdu a či sa v nej podriaďujú a sú jej oddaní. Cirkev ma poverila službou v role hostiteľky, takže to bol môj záväzok a povinnosť, ktorú som si mala plniť. Mala by som ju prijať a podriadiť sa a nehľadieť na to, či o mne ľudia budú mať vysokú mienku – to je ten rozum, ktorý by som mala mať. Napadlo mi, ako všetko to nespočetné množstvo malých či veľkých vecí, ktoré Boh stvoril, existuje v súlade s Božou zvrchovanosťou a Jeho nariadením a slúži akémukoľvek účelu, ktorý mu Boh dal. Malé stebielko trávy sa svojou výškou neporovnáva s vysokým stromom, ani s kvetmi nesúťaží o to, kto je krajší, ale len poslušne slúži svojmu účelu. Keby som mohla byť ako to stebielko trávy, podriaďovať sa Božej zvrchovanosti a Jeho opatreniam, správať sa rozumne a snažiť sa naplniť svoju rolu stvorenej bytosti, tak by som toľko netrpela preto, že som nedosiahla postavenie. A čo viac, byť vodcom v Božom dome nie len o rozkazovaní ostatným, ako som sa domnievala, no vyžaduje si, aby človek bol aj všetkých sluhom, v duchovnom spoločenstve hovoril pravdu, aby pomohol bratom a sestrám, riešil ich skutočné problémy so vstupom do života a viedol ich do reality Božích slov. Ani hostiteľská povinnosť nie je podradná – vyžaduje si, aby človek konal svoju povinnosť udržiavaním hostiteľskej domácnosti, nech bratia a sestry môžu v pokoji konať tie svoje. Každý z nás koná svoj podiel vo svojej role, aby sme rozšírili evanjelium o kráľovstve. Keď som si to všetko uvedomila, pocítila som oslobodenie. Boží dom ľuďom prideľuje povinnosti na základe ich zručností, kvality a duchovného postavenia. Predtým som slúžila ako vodkyňa a vykonávala som povinnosti súvisiace s textami, no nemala som dostatočnú kvalitu, nezvládala som dané úlohy a do týchto rolí som sa nehodila. Napriek tomu som si však veľmi nerozumela, vždy som si o sebe myslela veľa a u druhých som vyhľadávala rešpekt. Bola som taká nerozumná! Cirkev mi moju hostiteľskú povinnosť pridelila na základe mojej kvality a domácnosti, takže pre mňa bola veľmi vhodná. V role hostiteľky som síce nebola príliš rešpektovaná, no tá povinnosť zjavila moje mylné názory na úsilie a moju skazenú povahu a podnietila ma k tomu, aby som hľadala pravdu a trochu porozumela samej sebe. Je to tá najcennejšia vec, akú som vďaka tejto povinnosti mohla získať. Z hĺbky srdca som ďakovala Bohu za to, že ovládal toto prostredie, aby ma očistil a premenil, a nabrala som ochotu podriadiť sa Jeho ovládaniam i opatreniam a plniť si svoju hostiteľskú povinnosť, aby som splatila Jeho lásku.

Neskôr som sa v tom, ako som sestrám pripravovala jedlo, snažila vstúpiť do princípov a zvažovala som, aké jedlá by najviac prospeli ich zdraviu. Keď neboli zaneprázdnené, pomáhali mi s domácimi prácami a vôbec mi nerozkazovali, akoby som im bola podriadená. Keď som vo svojej povinnosti narazila na ťažkosti, trpezlivo so mnou hovorili v duchovnom spoločenstve a podporovali ma a všetky sme plnili svoju úlohu vo svojich rolách. So sestrami som tak začala mať harmonickejší vzťah a svoju povinnosť som konala veľmi rada. Všetky tieto zmeny a všetko, čo som získala, boli výsledkom súdu a napomínania Božích slov.