V apríli roku 2021 som v cirkvi polievala nových veriacich. Keď som túto povinnosť robila prvýkrát, mala som zmysel pre bremeno a venovala som sa tvrdej práci na princípoch. Vždy, keď som sa stretla s problémami, ktorým som nerozumela, tak som sa modlila a hľadala a v duchovnom spoločenstve som hovorila s bratmi a sestrami. Postupne som pochopila niektoré princípy a moja práca začala prinášať výsledky. O niekoľko mesiacov neskôr, keď čoraz viac ľudí hľadalo a skúmalo pravú cestu, veľa z nich prijalo Božie dielo posledných dní. Aby sa títo noví veriaci čo najskôr poliali, vodkyňa ma poverila vedením ďalších troch skupín. Keď som videla, že je v nich o toľko viac nových veriacich, zarazila som sa a pomyslela som si: „Už teraz mám dosť starostí a noví veriaci v skupinách, ktoré práve polievam, majú toľko predstáv, problémov a ťažkostí, ktoré potrebujú vyriešiť. Dosiahnutie výsledkov ma pri nich niekedy stojí niekoľko opakovaných duchovných spoločenstiev. A teraz, keď je veriacich oveľa viac, ma bude stáť toľko času a námahy, kým ich všetkých poriadne polejem, aby na pravej ceste mohli položiť pevné základy. Tých problémov je až príliš. Keby to takto pokračovalo, ako by som fyzicky zvládla? Už teraz som na tom zle! Keď z toho vyčerpania ochoriem, budem mať vážny problém.“ Vedela som, že nadriadená polieva nových veriacich už dlho a veľmi dobre chápe princípy, ktoré sa tejto úlohy týkajú. Povedala som si preto: „Nabudúce by som ju mala požiadať, aby zložitejšie problémy vyriešila. Nemusela by som sa tak namáhať s hľadaním Božích slov ani o nich v duchovnom spoločenstve hovoriť novým veriacim. Nielenže by sa tým dali rýchlo vyriešiť ich problémy, no ešte by som si aj trochu oddýchla a ušetrila si čas aj námahu. Nebolo by to to najlepšie z oboch svetov?“ Od toho momentu som preto vždy, keď som pri polievaní nových veriacich narazila na ťažkosti či problémy, cez ktoré som nedokázala jasne vidieť, nehľadala pravdu-princípy a problémy radšej rovno hodila na krk nadriadenej s prosbou, aby sa postarala o duchovné spoločenstvo a vyriešila ich.

Na jednom zhromaždení ma nadriadená odhalila: „Čo sa to s tebou v poslednom čase deje? Nie si vo svojich povinnostiach svedomitá. Vždy, keď istý nový veriaci narazí na problém alebo ťažkosť, nehľadáš pravdu, aby si to vyriešila, a iba ma presviedčaš, aby som si ním o tom pohovorila v duchovnom spoločenstve. Možno týmto spôsobom nemusíš telesne trpieť, no môžeš ním získať pravdu? Ak svoju povinnosť konáš bez zmyslu pre bremeno a budeš aj ďalej túžiť po telesnom pohodlí, môžeš ľahko stratíť pôsobenie Ducha Svätého a budeš skôr či neskôr odhalená a vyradená. Musíš nad sebou dôkladne pouvažovať!“ Po nadriadenej slovách som sa cítila rozrušene a kajúcne a uvedomila som si, že je naozaj nebezpečné pokračovať v tom, čo robím. V modlitbe som preto prosila Boha, aby ma viedol, nech nad sebou uvažujem a lepšie spoznám samu seba.

Jedného dňa som si prečítala úryvok Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Bez ohľadu na to, akú prácu niektorí ľudia vykonávajú alebo akú povinnosť si plnia, nedokážu v nej uspieť, je to na nich priveľa, nevedia plniť žiadne záväzky ani povinnosti, ktoré by si ľudia mali plniť. Nie sú odpadom? Sú ešte stále hodní toho, aby boli nazývaní ľuďmi? Je s výnimkou prostoduchých a duševne či telesne postihnutých ľudí nažive niekto, kto by si nemal plniť svoje povinnosti a záväzky? Takýto človek však vždy konšpiruje a hrá nečistú hru a nechce si plniť svoje povinnosti; z toho vyplýva, že sa nechce správať ako poriadny človek. Boh mu dal kvalitu a dary, dal mu možnosť byť ľudskou bytosťou, no on to nedokáže využiť pri plnení svojej povinnosti. Nerobí nič, ale všetko si chce užiť. Je taký človek hodný toho, aby sa nazýval ľudskou bytosťou? Bez ohľadu na to, aká práca mu je zverená – či je dôležitá, alebo obyčajná, ťažká, alebo jednoduchá –, vždy je nedbanlivý a povrchný, vždy je lenivý a úlisný. Keď sa vyskytnú problémy, snaží sa zodpovednosť za ne preniesť na iných ľudí; nepreberá žiadnu zodpovednosť a naďalej chce žiť ako parazit. Nie je zbytočným odpadom? Kto v spoločnosti nemusí byť odkázaný na seba, aby prežil? Keď človek dospeje, musí sa o seba postarať sám. Jeho rodičia si svoju povinnosť splnili. Aj keby ho rodičia boli ochotní podporovať, bolo by mu to nepríjemné a mal by vedieť uznať: ‚Moji rodičia svoju úlohu vychovať deti splnili. Som dospelý a zdatný – mal by som byť schopný žiť nezávisle.‘ Nemal by mať dospelý človek aspoň toľko rozumu? Ak má niekto naozaj rozum, nemohol by naďalej žobrať od svojich rodičov; bál by sa výsmechu ostatných a zahanbenia. Má teda lenivý povaľač rozum? (Nie.) Vždy chce niečo zadarmo, nikdy nechce prevziať zodpovednosť, obzerá sa po bezplatnom obede, chce tri riadne jedlá denne – a aby ho niekto obsluhoval a jedlo bolo chutné – bez toho, aby čo i len pohol prstom. Nie je to zmýšľanie parazita? A majú ľudia, ktorí sú parazitmi, svedomie a rozum? Majú dôstojnosť a integritu? Rozhodne nie; sú to všetko príživníci a naničhodníci, zvery bez svedomia a rozumu. Ani jeden z nich nie je spôsobilý na to, aby zostal v Božom dome.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (8)) Keď som nad sebou uvažovala so zreteľom na Božie slová, uvedomila som si, že k svojej povinnosti prechovávam príliš pohŕdavý a povrchný postoj. Nedokázala som si plniť ani záväzky a úlohy, ktoré som mala robiť. Naozaj som sa nelíšila od odpadu. Vždy, keď sa moja pracovná záťaž zvýšila a ja som musela trpieť a platiť cenu, myslela som v prvom rade na svoje telo. Myslela som si, že keďže treba polievať viac nových veriacich, tak bude aj viac problémov, ktorými sa bude treba zaoberať a riešiť ich. Keby som s každým novým veriacim mala trpezlivo hovoriť v duchovnom spoločenstve a podporovať ho, mala by som priveľa starostí a unavila by som sa. Bála som sa, že budem trpieť a že z toho vyčerpania ochoriem, a tak som sa začala ulievať a bola som povrchná. Vždy, keď som narazila na problém, ktorý bol čo i len trochu komplikovaný, tak som sa ani trochu nesnažila hľadať pravdu, neriešila ho, ale rovno som ho hodila na krk nadriadenej. Naozaj som bola sebecká a nečestná! Záležalo mi len na tom, aby som sa nemusela činiť a aby som sa fyzicky nevyčerpala. Vôbec som nemyslela na prácu a ťažkosti iných alebo na to, či by ich moje správanie zdržalo pri konaní povinností. Aj keď sa takto moje telo nečinilo a priveľmi netrpelo, môj život sa vôbec nevyvíjal, pretože som nehľadala pravdu. Čo by som takto mohla nakoniec získať? Neubližovala som si? Boh hovorí, že leniví a úlisní ľudia sú zbytočný odpad, a nie je azda pravda, že Boh odpad zavrhuje a vyraďuje? Pri tej myšlienke som pocítila isté výčitky a strach, tak som sa modlila k Bohu so slovami, že chcem zmeniť svoj postoj k povinnostiam a konať ich svedomito.

Následne som sa vždy, keď som pri polievaní nových veriacich narazila na ťažkosti, vedome modlila k Bohu, spoliehala sa na Neho, hľadala pravdu a trpezlivo hovorila v duchovnom spoločenstve, aby som ťažkosti vyriešila a nehádzala ich na krk iným. Niektorí noví veriaci však mali silné náboženské predstavy, ktorých sa v niektorých prípadoch držali tak úpenlivo, že kým ich zanechali, musela som sa s nimi v duchovnom spoločenstve rozprávať až niekoľkokrát. Po čase mi to začalo robiť starosti a brať veľa energie. Začala som sa vtedy cítiť trochu rozrušene a premýšľala som: „Ak to takto pôjde ďalej, ktovie koľko úsilia budem musieť vyvinúť, aby som nových veriacich poliala poriadne. Je to také únavné. Môžem iba vyhľadať nejaký úryvok Božích slov, ktorý súvisí s ich predstavami, poslať im ho, nechať ich, nech si ho prečítajú, a potom sa s nimi v duchovnom spoločenstve porozprávať, ak niečomu nebudú rozumieť. Zbavilo by ma to hneď niekoľkých starostí.“ Zakaždým, keď som to spravila, som sa však cítila trochu nepríjemne. „Prinútiť ich, aby sa vzdali svojich predstáv, je ťažké už aj vtedy, keď ich s nimi v duchovnom spoločenstve dopodrobna rozoberám tvárou v tvár,“ hovorila som si. „Ako by tomu mohli porozumieť, ak ich len nechám, aby si všetko prečítali sami? Ach, to je jedno. Duchovné spoločenstvo si nechám na prípady, keď nastanú problémy.“ Presne takto jednoducho a bez dlhého premýšľania som to nechala tak. Po určitom čase sa už niektorí noví veriaci nechceli zhromažďovať, pretože sa včasne nevyriešili ich náboženské predstavy, a niektorí dokonca prestali veriť a odišli z cirkvi po tom, čo ich zavádzali a vyrušovali pastori a starší. Pri pohľade na to, ako sa tieto veci dejú, som sa cítila trochu previnilo, no potom som si pomyslela: „Nie je to všetko len moja vina. Poslala som im na čítanie podstatné úryvky Božích slov, ibaže títo noví veriaci sú až príliš arogantní a samospravodliví. A keďže sa večne tvrdohlavo držia svojich predstáv a neprijímajú pravdu, nemôžem im nijako pomôcť.“ Pretože som vo svojom konaní povinností bola vytrvalo lenivá a povrchná, mala som pocit, že Boh predo mnou skryl svoju tvár, a moje myšlienky boli čoraz zahmlenejšie. Z mnohých problémov som nevidela východisko a moje duchovné spoločenstvá s novými veriacimi boli nudné a fádne. Konať povinnosť som odrazu mohla len s veľkou námahou a výsledky boli čoraz horšie. Nadriadená si neskôr všimla, že sa môj stav nezmenil a vážne ovplyvňoval moju povinnosť, a tak ma požiadala, aby som to prestala robiť a namiesto toho radšej praktizovala duchovnú pobožnosť a uvažovala nad samou sebou. Keď som to počula, zrútila som sa a po tvári sa mi nekontrolovateľne začali kotúľať slzy. Bola som si plne vedomá, že je to dôsledok toho, že som až príliš prihliadala na svoje telo a svoju povinnosť som neustále konala povrchne. Myslela som, že je to môj koniec. Zbavili ma povinnosti akurát vtedy, keď sa Božie dielo chýlilo ku koncu. Nebola som vyradená? Tých niekoľko dní pre mňa bolo utrpením a nemohla som poriadne jesť ani spať. Uprostred svojej úzkosti som si kľakla a vrúcne som sa modlila k Bohu, „Bože, viem, že Ťa moje činy znechucujú a že ma nenávidíš, no chcem sa kajať. Prosím, osvieť ma a veď ma k tomu, aby som lepšie porozumela samej sebe.“ Po modlitbe som si prečítala úryvok Božích slov: „Sú ľudia, ktorí vo svojich povinnostiach nie sú ochotní vôbec trpieť, vždy sa sťažujú, keď narazia na problém, a odmietajú zaplatiť cenu. Čo je to za postoj? Je to povrchný postoj. Ak budeš vykonávať svoju povinnosť povrchne a pristupovať k nej s neúctivým postojom, aký bude výsledok? Budeš vykonávať svoju povinnosť zle, hoci si schopný ju vykonávať dobre – tvoj výkon nebude zodpovedať norme a Boh bude veľmi nespokojný s postojom, ktorý máš k svojej povinnosti. Ak by si sa dokázal modliť k Bohu, hľadať pravdu a vložiť do toho celé svoje srdce i myseľ, a ak by si dokázal takto spolupracovať, potom by ti Boh všetko pripravil vopred, aby sa záležitosti, ktoré riešiš, dali do poriadku a priniesli dobré výsledky. Nemusel by si vynakladať obrovské množstvo energie; keď by si urobil všetko, čo je v tvojich silách, aby si spolupracoval, Boh by už všetko zariadil za teba. Ak budeš vyhýbavý a záhaľčivý, ak si nebudeš riadne plniť svoju povinnosť a neustále budeš kráčať nesprávnou cestou, potom Boh na tebe nebude konať; stratíš túto príležitosť a Boh povie: ‚Nie si dobrý; nemôžem ťa použiť. Choď sa postaviť bokom. Rád špekuluješ a ulievaš sa, však? Rád leňošíš a užívaš si pohodu, však? Tak si ju užívaj naveky!‘ Boh dá túto milosť a príležitosť niekomu inému. Čo hovoríte: Je to strata alebo zisk? (Strata.) Je to obrovská strata!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že Boh na ľudí nemá vysoké nároky. On skrátka len chce, aby svoje povinnosti konali s plným nasadením a ako len najlepšie vedia. Pokiaľ svoje povinnosti vykonajú najlepšie, ako vedia, tak ich Boh schváli. No pokiaľ ide o ľudí, ktorí tieto povinnosti konajú len zo zotrvačnosti – ľudí, ktorí sú prešibaní a oportunistickí a namiesto toho, aby robili, čo majú a môžu, radšej vyhľadávajú nečinnosť a pohodlie –, tak tých Boh zavrhne a nespasí. Ako som tak rozjímala nad Božími slovami a spomenula som si na svoje činy, nebola som vari tým typom človeka, ktorý Boh zavrhuje? Bolo mi cťou, že ma cirkev poverila polievaním nových veriacich. To, že som v tomto kritickom čase, keď sa šírilo evanjelium o Božom kráľovstve, mohla konať takú dôležitú povinnosť, malo taký veľký význam! Ibaže ja som bola nevďačná, vo svojich povinnostiach som bola povrchná a neprestajne som túžila po pohodlí. S trochou úsilia a obetavosti som pri polievaní nových veriacich mohla odviesť dobrú prácu, no nechcela som sa trápiť ani o ten kúsok viac. Dobre som vedela, že ak si noví veriaci budú Božie slovo čítať sami, budú mu rozumieť iba čiastočne, a predsa som s nimi nechcela mať duchovné spoločenstvo. Niektorí noví veriaci preto mali nevyriešené náboženské predstavy, a preto nechceli navštevovať zhromaždenia, a iných zasa zavádzali a vyrušovali pastori a starší, čo spôsobilo, že sa od viery vzdialili. Až s odhalením týchto skutočností som uznala, že som vôbec nekonala svoju povinnosť, ale skôr narúšala a vyrušovala prácu cirkvi. V tom čase som vôbec nepoznala samu seba a namiesto toho som sa vyhýbala zodpovednosti a z problémov vinila samotných nových veriacich. Bola som taká nezodpovedná! Je vôbec možné, aby mnou Boh nebol znechutený a necítil ku mne nenávisť? Uvedomila som si, že cirkev mi túto dôležitú úlohu pridelila v nádeji, že si budem riadne plniť povinnosti a polievať nových veriacich, aby si čo najrýchlejšie mohli vytvoriť pevné základy na pravej ceste a prijať Božiu spásu. Ibaže ja som bola lenivá, vyhýbavá, chcela sa len skrývať a mať pohodový život a robiť pri tom čo najmenej, kedykoľvek to bolo možné. Boží úmysel som nebrala do úvahy ani v najmenšom a nedokázala som si ani len splniť svoju povinnosť. Ako som mohla byť taká zbavená svedomia a rozumu? Ešte aj psy vedia byť verné svojmu pánovi a strážiť dom, zatiaľ čo ja som sa tešila z Božieho hojného zaopatrenia, no nebola schopná ani len plnenia vlastných povinností. Bola som vôbec hodná toho, aby ma nazývali človekom? Božia povaha je spravodlivá a neuraziteľná. Za to, že ma prepustili a zabránili mi konať povinnosť, som si mohla sama. Zničila som si príležitosť konať svoju povinnosť a získať pravdu.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok slova Všemohúceho Boha, ktorý hovorí: „Na dosiahnutie pochopenia prirodzeností treba okrem odkrytia vecí, ktoré majú ľudia vo svojich prirodzenostiach radi, odkryť aj niekoľko najdôležitejších aspektov týkajúcich sa ich prirodzeností. Napríklad názory ľudí na veci, metódy a ciele ľudí v živote, ich životné hodnoty a pohľad na život, ako aj názory a idey o všetkých veciach týkajúcich sa pravdy. To všetko sú veci hlboko v ľudskej duši a majú priamy vzťah k premene povahy. Aký je teda pohľad skazeného ľudstva na život? Dá sa povedať, že je takýto: ‚Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert.‘ Všetci ľudia žijú pre seba; úprimne povedané, žijú pre telo. Žijú len preto, aby mali čo do úst. Ako sa táto existencia líši od existencie zvierat? Takýto život nemá žiadnu hodnotu, nieto ešte nejaký zmysel. Pohľad človeka na život je o tom, na čo sa spoliehaš v živote vo svete, pre čo žiješ a ako žiješ – a to všetko sú veci, ktoré súvisia s podstatou ľudskej prirodzenosti. Po rozobraní ľudských prirodzeností uvidíte, že všetci ľudia odolávajú Bohu. Všetci sú to diabli a neexistuje žiadny skutočne dobrý človek. Iba rozobraním ľudských prirodzeností môžete skutočne spoznať skazenosť a podstatu človeka a pochopiť, k čomu ľudia vlastne patria, čo im skutočne chýba, čím by mali byť vybavení a ako by mali žiť ľudskú podobu. Pravé rozobranie prirodzenosti človeka nie je ľahké a nemožno ho urobiť bez toho, aby ste zažili Božie slová alebo mali pravé skúsenosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo by sme mali vedieť o premene svojej povahy) Pri čítaní Božích slov som si uvedomila, že ma do hĺbky otrávili satanské filozofie typu „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, „dnešné víno vypi dnes a o zajtrajšok sa staraj až zajtra“ a „ži život pomocou autopilota“. Život v súlade s týmito pravidlami zo mňa spravil nesmierne sebeckého, opovrhnutiahodného, zradného a nečestného človeka. Bez ohľadu na to, čo som robila, som brala do úvahy iba záujmy svojho vlastného tela, túžila som po pohodlí, neznášala prácu a pri konaní povinnosti som nemala žiadny zmysel pre bremeno alebo zodpovednosť. Žila som zo dňa na deň bez akýchkoľvek cieľov či smerovania a môj život nemal ani len najmenšiu hodnotu a zmysel. Ako si tak spomínam na obdobie pred tým, ako som uverila v Boha, aj vtedy som brala veľký ohľad na svoje telo a túžila po pohodlí. Nech už som robila čokoľvek, vždy, keď sa dalo, som to robila povrchne, záujmy svojho tela som uspokojovala za každú cenu a žila som úbohý a opovrhnutiahodný život. Podľa týchto mylných názorov som pritom žila aj po tom, čo som uverila v Boha. Zakaždým, keď ma zahltili povinnosti, pri ktorých som musela trpieť a platiť cenu, som sa bála fyzickej námahy a namáhavú a psychicky náročnú prácu som neustále hádzala na krk iným. Nechcela som si robiť starosti ani sa trápiť viac, ako bolo nevyhnutné. Keďže som svoju povinnosť konala lajdácky, problémy nových veriacich sa nevyriešili ihneď, čo spôsobilo, že sa niektorí z nich nechceli zhromažďovať, a to zasa vyrušovalo a brzdilo prácu na polievaní. Uvedomila som si, že žijem podľa satanských filozofií a zákonov a celkom mi chýba svedomie či rozum. Bola som sebecká, opovrhnutiahodná a starala som sa len o seba. Ani som len neuvážila, či sa ťažkosti nových veriacich dajú vyriešiť alebo či pri vstupe do života utrpeli straty. Žila som v stave, v ktorom som sa oddávala pohodliu a nevedomky vzdorovala a odolávala Bohu. Bolo to také nebezpečné! Vtom som si prečítala úryvok Božieho slova: „Boh nedáva ľuďom niesť príliš ťažké bremeno. Ak dokážeš uniesť päťdesiat kíl, Boh ti určite nedá bremeno ťažšie ako päťdesiat kíl. Nebude na teba vyvíjať tlak. Takto sa Boh správa ku každému. A nič ťa nebude obmedzovať – žiadny človek, myšlienka ani názor. Si slobodný.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (15)) Záťaže, ktoré Boh ľuďom dáva, sú všetko veci, ktoré dokážu uniesť a ktoré možno dosiahnuť len s trochou úsilia. Niekedy sa môže stať, že treba poliať viac nových veriacich ako zvyčajne a že tomu zodpovedá aj množstvo problémov a ťažkostí, ktoré možno vyriešiť len tak, že hľadaniu pravdy a duchovnému spoločenstvu venujem viac času a energie, no stačí trochu úsilia a obety, a môžem s tým udržať krok. V žiadnom prípade sa nezložím ani neochoriem od vyčerpania. Na zhromaždeniach bratia a sestry v duchovnom spoločenstve neraz hovoria, že v konaní našich povinností máme dobrú príležitosť pochopiť pravdu. Pri konaní svojich povinností sa stretávame s rôznymi problémami a ťažkosťami, no hľadaním pravdy sa z nich môžeme poučiť a postupne pochopiť niektoré pravdy a vstúpiť do pravdy-reality. Lenže ja som vždy mala pocit, že ma takéto konanie povinnosti príliš unavuje, a dokonca som sa obávala, že z vyčerpania ochoriem, a to všetko len preto, že som tak veľmi túžila po pohodlí a nemala vôľu trpieť. Preto som sa pri plnení svojej povinnosti sťažovala a reptala a zanedbávala svoju prácu a nesplnila som si ani len svoje vlastné záväzky. Konečne som si uvedomila, že by som žitím podľa satanských filozofií len premrhala svoj život a že by ma to nakoniec iba poškodilo a zruinovalo. To vedomie vo mne vyvolalo akýsi strach, a tak som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože, ďakujem Ti za Tvoje osvietenie a vedenie, vďaka ktorému som sa trochu lepšie spoznala a mohla jasne uvidieť škodlivosť a dôsledky žitia podľa satanských filozofií. Navyše som si uvedomila aj to, že Tvoju spravodlivú povahu nemožno uraziť. Ó, Bože, chcem sa kajať. Odteraz svoju povinnosť budem konať s oboma nohami na zemi. Už v nej ďalej nebudem povrchná a neublížim Ti.“

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov, ktorý ma hlboko dojal. Božie slová hovoria: „Každé slovo a veta, ktoré Boh vyslovil, boli vpísané do Noemovho srdca ako slová vytesané do kamennej dosky. Bez ohľadu na zmeny vo vonkajšom svete, na posmech okolia a na utrpenie, ktoré s tým súviselo, či na ťažkosti, ktoré ho postretli, celý čas vytrvalo pokračoval v tom, čo mu Boh zveril, a nikdy nezúfal ani nepomyslel na to, že by sa vzdal. Božie slová boli vpísané do Noemovho srdca a stali sa jeho každodennou realitou. Noe pripravil všetky materiály potrebné na stavbu archy a tvar a technické detaily archy, ktoré prikázal Boh, sa postupne formovali s každým opatrným úderom Noemovho kladiva a dláta. Vo vetre a v daždi a bez ohľadu na to, ako sa mu ľudia posmievali alebo ho ohovárali, Noemov život takto pokračoval rok za rokom. Boh tajne sledoval každý Noemov čin bez toho, aby mu povedal ďalšie slovo, a Jeho srdce bolo Noemom dojaté. Noe to však nevedel ani necítil; od začiatku do konca jednoducho staval archu a zhromažďoval všetky druhy živých tvorov v neochvejnej vernosti Božím slovám. V Noemovom srdci neexistoval vyšší príkaz, ktorý by mal nasledovať a uskutočniť: Božie slová boli jeho celoživotným smerovaním a cieľom. Takže bez ohľadu na to, čo mu Boh povedal, bez ohľadu na to, čo od neho Boh žiadal a čo mu prikázal urobiť, Noe to úplne prijal a vzal si to k srdcu; považoval to za najdôležitejšiu vec vo svojom živote a podľa toho k tomu aj pristupoval. Nielenže na to nezabudol, nielenže si to držal v srdci, ale aj to uskutočnil vo svojom každodennom živote, pričom používal svoj život, aby prijal a vykonal Božie poverenie. Takto, doska po doske, bola archa postavená. Každý Noemov pohyb a každý jeho deň boli zasvätené Božím slovám a prikázaniam. Možno sa zdalo, že Noe nevykonáva žiadnu významnú činnosť, ale v Božích očiach všetko, čo Noe vykonal, dokonca každý krok, ktorý urobil, aby niečo dosiahol, každá práca, ktorú vykonala jeho ruka – to všetko bolo vzácne, zaslúžilo si spomienku a bolo hodné nasledovania týmto ľudstvom. Noe sa držal toho, čo mu Boh zveril. Bol neochvejný vo svojej viere, že každé slovo vyslovené Bohom je pravdivé; o tom nemal žiadne pochybnosti. A výsledkom bolo, že archa bola dokončená a mohli na nej žiť všetky druhy živých tvorov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Exkurz druhý: Ako Noe a Abrahám počúvli Božie slová a podriadili sa Bohu (Prvá časť)) Noemov postoj k Božiemu povereniu ma veľmi dojal. Boh povedal Noemovi, aby postavil archu, a Noe bol vonkoncom poslušný a podriadený a zanechal všetky telesné pôžitky, aby Božie poverenie splnil. Hoci bola stavba archy náročná, Noe veril v Boha a nebál sa utrpenia. Vytrval tvárou v tvár každej strasti a núdzi a napokon splnil Božie poverenie a získal Jeho schválenie. Uvedomila som si, že mi v porovnaní s Noemom chýbala ľudská prirodzenosť. Bola som voči svojej povinnosti nelojálna a neposlušná a tiež lenivá a nečestná. Jediné, čo som robila, bolo, že som radšej túžila po telesnom pohodlí, než aby som svoju povinnosť brala ako nutný záväzok a snažila sa ju konať čo najlepšie. Ak by to takto pokračovalo, telo by som mala uvoľnené a zbavené utrpenia a únavy, no pravdu by som nezískala. A nebola by som bez pravdy len chodiacou mŕtvolou? Aký má zmysel takýto život? Keď som uznala, že k svojej povinnosti prechovávam veľmi pohŕdavý postoj a že neexistuje spôsob, ako odčiniť straty, ktoré som spôsobila cirkevnej práci, bola som plná výčitiek a ľútosti. Tajne som sa rozhodla, že sa už viac nemôžem oddávať svojmu telu. Musela som nasledovať Noemov príklad, nadšene konať svoju povinnosť a osobne sa zaviazať, že poteším Božie srdce, nech už narazím na akékoľvek ťažkosti.

O mesiac neskôr sa vodkyňa rozhodla, že ma znovu poverí polievaním nových veriacich. Bola som vďačná a rozhodla som sa, že tentoraz už určite budem riadne konať svoju povinnosť a nebudem svoje činy zakladať na skazených povahách. V obave, že sa vrátim do starých koľají, som sa často modlila k Bohu a prosila som Ho, aby ma viedol a podrobne skúmal, a často som si pripomínala, aby som k svojej povinnosti pristupovala svedomito. Na každom zhromaždení s novými veriacimi, ktoré som usporiadala, som sa s nimi potom v duchovnom spoločenstve trpezlivo zameriavala na ich problémy a ťažkosti a pomáhala im pochopiť pravdu aj vyriešiť ich náboženské predstavy. V zriedkavých prípadoch, keď ani opakované duchovné spoločenstvo neprinieslo výsledky, som uvažovala o tom, čo by som mohla povedať, aby ma pochopili. Moja práca postupne začala prinášať výsledky a ja som sa vďaka tomu cítila uvoľnene a pokojne.

Moje prepustenie mi umožnilo lepšie pochopiť moju satanskú povahu a zmenilo aj môj postoj ku konaniu povinnosti. Bolo mi jasné, že ak vo svojich povinnostiach bývame povrchní a neusilujeme sa o pravdu, má to za následok našu záhubu a skazu, a v srdci som sa Boha trocha bála. To všetko vďaka Božiemu osvieteniu a vedeniu. Bohu vďaka!