V júni roku 2020 som prijal dielo Všemohúceho Boha posledných dní. A pretože som túžil po ďalších pravdách, ponoril som sa do radosti z čítania Božích slov a pozerania filmov o evanjeliu. Postupne som porozumel mnohým tajomstvám pravdy, ako napríklad príbehu na pozadí Biblie, realite satanovho kazenia ľudstva, tajomstvám Božieho vtelenia a mena, dielu Božieho súdu v posledných dňoch a tak ďalej. No zistil som aj to, že Božie dielo spásy posledných dní sa čoskoro skončí, veľké pohromy sa už začali a prijatie Božieho diela súdu posledných dní je tou jedinou cestou, ako byť spasený a vstúpiť do nebeského kráľovstva. Začal som teda aktívne šíriť evanjelium a svedčiť pred Bohom, aby som mu oplatil Jeho lásku. Neskôr som napísal článok so skúsenostným svedectvom o tom, ako som prijal dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Keď si ho istá sestra prečítala, veselo zahlásila: „Brat môj, máš skvelú schopnosť porozumieť veciam a si veľmi bystrý.“ Keď som to začul, bol som so sebou trochu spokojný a myslel som, že mám dobrú kvalitu.

Ubehlo pár mesiacov a stal som sa vodcom skupiny, ktorá mala na starosti polievanie niekoľkých bratov a sestier. Keď som na každom zhromaždení v duchovnom spoločenstve dohovoril, všetci bratia a sestry mi tvrdili, že dobre rozumiem veciam, moje duchovné spoločenstvá ich vždy veľmi osvietili a že rozumejú otázkam, ktoré im pred tým, ako počuli moje duchovné spoločenstvo, neboli jasné. Pomyslel som si: „Sotva som prijal Božie dielo a už viem polievať iných nováčikov a k tomu ma ešte bratia a sestry aj pochválili Zdá sa, že som lepší než ostatní.“ Po tomto som s cieľom, aby si ma vážilo a uznávalo viac bratov a sestier, pracoval ešte usilovnejšie ako predtým. Na každé zhromaždenie som sa pripravoval vopred a hľadal som Božie slová a filmy, ktoré súviseli s jeho témou. Kedykoľvek som v istom filme s duchovným spoločenstvom našiel svetlo, zapísal som si ho a v duchovnom spoločenstve som o ňom hovoril počas zhromaždení. Hovoril som si: „Ak bratia a sestry získajú z mojich duchovných spoločenstiev viac, isto ma budú aj viac obdivovať a vzhliadať ku mne.“ Netrvalo dlho a bratia a sestry si ma zvolili za cirkevného vodcu. Povedal som si: „Skutočne som lepší ako ostatní. Prečo by si ma inak všetci zvolili?“ Naozaj som sa obdivoval. Neskôr som sa od niektorých bratov a sestier dopočul, že prepadli negativite, pretože mi závideli. Počuť to ma nielenže nemrzelo, no ešte aj potešilo, pretože to svedčilo o tom, že skutočne veľmi dobre rozumiem veciam. Keď sa ma nováčikovia, ktorých som kedysi polieval, pýtali, akú povinnosť konám, zvykol som im hrdo odpovedať, že „teraz som cirkevným vodcom“. Chcel som, aby vedeli, že už nie som len obyčajným vodcom skupiny a nemali by ku mne pristupovať ako k bežnému bratovi. V čase, keď som pôsobil ako cirkevný vodca, som mal viac práce než predtým. Každý deň som prečítal množstvo Božích slov a pozeral filmy o evanjeliu, aby som sa tak pripravil. Zhromaždenia a odpovedanie na otázky nováčikov mi často nedovoľovali včas jesť alebo oddychovať. A hoci som sa v duchu trocha sťažoval, vedel som, že je to moja povinnosť, a aj tak som do toho šiel a spravil to. Bratom a sestrám som na zhromaždeniach v duchovnom spoločenstve často rozprával o tom, ako som trpel, ako som sa vyzbrojil pravdou a ako som sa vydal Bodu. Spomínal som, ako ma moja povinnosť každý deň zamestnáva, ako sa neraz nemôžem včas najesť a tak podobne. No nikdy som sa nezmienil o svojom sťažovaní. Keď to všetko počuli, bratia a sestry ma naozaj obdivovali. Chválili ma za to, že na seba v povinnosti preberám bremeno a dokážem veci, ktoré oni nedokázali, a vyjadrovali túžbu učiť sa odo mňa. Počuť to ma naozaj tešilo a na zhromaždeniach som potom v duchovnom spoločenstve vždy hovoril len takto, pretože som nechcel, aby si bratia a sestry mysleli, že neznesiem utrpenie. Ak by to tušili, tak už by o mne nikto nemal takú vysokú mienku. Bratia a sestry na mňa postupne začali byť odkázaní a bez ohľadu na to, s akými ťažkosťami či problémami sa vo svojich povinnostiach stretli, sa už takmer nikdy nespoliehali na Boha ani nehľadali pravdu-princípy, ale radšej vyhľadávali moju pomoc.

Istý raz som dlho hľadel do monitora a na obrazovku telefónu a moje oči sa podliali krvou a začali svrbieť a bolieť, pričom sa mi tiež rýchlo zhoršoval zrak a veci som nevidel dosť ostro. Ktosi mi povedal, že ide o pomerne vážne príznaky a že by som mohol oslepnúť, ak sa okamžite nezačnem liečiť. Bol som vtedy taký prestrašený. A tiež trochu negatívny. Sťažoval som sa a myslel som si: „Tak tvrdo som v tej povinnosti pracoval. Prečo som dostal túto chorobu?“ Môj problém s očami navyše ovplyvnil aj moju povinnosť. Neskôr mi ktosi povedal o domácom lieku a môj zrak sa konečne zlepšil. No na zhromaždeniach som rozprával len o svojej dobrej stránke a zdôrazňoval som, že bez ohľadu na to, koľko utrpenia spôsobil môj problém s očami a akú som mal hektickú povinnosť, som to s ňou nikdy nevzdal. Dokonca som tvrdil, že je to skúška od Boha a musím si pevne stáť za svojím svedectvom. Ibaže keď prišlo na moje slabosti, obavy, strachy, nedorozumenia a sťažnosti na Boha, nezmienil som ich ani slovkom. Nechcel som, aby bratia a sestry vedeli, že takisto mám slabosti. Po vypočutí môjho duchovného spoločenstva ma všetci obdivovali, vzhliadali ku mne a tvrdili, že mám skvelé skúsenosti. A niektorí z nich tiež hovorili: „Ten brat má naozaj duchovné postavenie. Čelil takej závažnej chorobe, a predsa nepodľahol negativite a stále bol schopný pokračovať v konaní svojej povinnosti. Na jeho mieste by som asi nedokázal to isté.“ Keď som tie slová začul, nesmierne ma potešili a nemohol som sa ubrániť myšlienke: „Hoci som mladý a stále len nováčik, mám lepšiu kvalitu ako iní bratia a sestry a usilujem sa o pravdu svedomitejšie než oni.“ No po skončení zhromaždenia ma pochytil zvláštny a nevysvetliteľný pocit paniky. Bolo to presne, ako keď som ako dieťa spravil niečo zlé a vedel, že ma za to rodičia budú disciplinovať. Nemohol som ani len nič vložiť do úst a cítil som sa veľmi nesvoj. Nedokázal som sa ubrániť myšlienke: „Nebolo to duchovné spoločenstvo, čo som predniesol na zhromaždení, nevhodné?“ Keď som si vybavil, ako som na zhromaždení v duchovnom spoločenstve nehovoril o svojom pravom ja a skrýval svoje slabé stránky, uvedomil som si, že som nemal tie správne úmysly, a veľmi som si to vyčítal.

Neskôr som si prečítal úryvok Božích slov: „Povyšovať sa a svedčiť o sebe, predvádzať sa, snažiť sa, aby o nich mali ľudia vysokú mienku a uctievali ich – týchto vecí je schopné skazené ľudstvo. Ľudia takto inštinktívne reagujú, keď ich ovláda ich satanská prirodzenosť, a je to bežné v celom skazenom ľudstve. Ako sa ľudia obvykle povyšujú a svedčia o sebe? Ako dosiahnu cieľ, aby o nich mali ľudia vysokú mienku a uctievali ich? Svedčia o tom, ako veľa práce vykonali, ako veľa trpeli, ako veľmi sa namáhali a akú cenu zaplatili. Povyšujú sa tým, že rozprávajú o svojom kapitále, a vďaka tomu získavajú v ľudských mysliach vyššie, pevnejšie a bezpečnejšie miesto, aby ich viac ľudí ocenilo, uznávalo a obdivovalo, ba dokonca ich uctievalo, vzhliadalo k nim a nasledovalo. Aby ľudia dosiahli tento cieľ, robia veľa vecí, ktoré zdanlivo svedčia o Bohu, ale v podstate sa povyšujú a svedčia sami o sebe. Je takéto správanie rozumné? Sú za hranicou rozumnosti a nemajú hanbu: to znamená, že nehanebne svedčia o tom, čo urobili pre Boha a koľko pre Neho trpeli. Dokonca predvádzajú svoje dary, talenty, skúsenosti, zvláštne zručnosti, šikovné techniky pre svetské záležitosti, prostriedky, ktoré používajú, aby sa s ľuďmi zahrávali a podobne. Ich metóda, ktorou sa povyšujú a svedčia o sebe, spočíva vo vychvaľovaní seba a znevažovaní ostatných. Okrem toho sa maskujú a zahaľujú, skrývajú pred ľuďmi svoje slabosti, chyby a nedostatky, aby ľudia vždy videli len to, akí sú skvelí. Neodvážia sa dokonca povedať iným ľuďom ani to, že sa cítia negatívne; chýba im odvaha otvoriť sa a viesť s nimi duchovné spoločenstvo, a keď urobia niečo nesprávne, urobia všetko pre to, aby to zatajili a skryli. Nikdy nespomenú škodu, ktorú počas vykonávania svojej povinnosti spôsobili na diele cirkvi. No keď niečím malým prispejú alebo dosiahnu nejaký drobný úspech, rýchlo sa tým pochvália. Nevedia sa dočkať, aby dali celému svetu vedieť, akí sú schopní, akú majú veľkú kvalitu, akí sú výnimoční a o koľko sú lepší než normálni ľudia. Nie je to spôsob, ako sa povyšovať a svedčiť o sebe?“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Štvrtý bod: Povyšujú sa a svedčia o sebe) Po prečítaní Božích slov som pocítil Božiu svätosť a spravodlivosť. Boh všetko podrobne skúma a odhaľuje všetko, čo sa vo mne skrýva. Odhaľuje, že ľudia majú skazené povahy. Keď konajú svoje povinnosti alebo vlastne čokoľvek, tak sa mimovoľne vyzdvihujú a predvádzajú, pretože sa snažia upevniť svoje postavenie aj obraz v očiach druhých a dosiahnuť, aby k nim títo ľudia vzhliadali a uctievali ich. Robili to všetko pod kontrolou svojich skazených satanských pováh. Uvedomil som si, že som pred bratmi a sestrami neustále rozprával o tom, koľko utrpenia som vo svojej povinnosti prežil, pretože som sa všetkým snažil ukázať, že viem trpieť a platiť cenu a že som Bohu verný, a využíval som to, aby som si získal ich úctu. Na zhromaždeniach som rozprával len o svojich dobrých stránkach, zdieľal, ako som sa v chorobe spoliehal na Boha a pevne si stál za svojím svedectvom, a chcel som sa všetkým pochváliť, že mám lepšie duchovné postavenie ako iní. Lenže keď prišlo na skazenosť a slabosti, ktoré som počas choroby zjavil, držal som jazyk za zubami v strachu, že ak bratia a sestry spoznajú moje skutočné duchovné postavenie, nebudú si ma vážiť ani ma uctievať. Tým, že som sa neustále vyvyšoval a predvádzal, za mnou radšej často chodili so svojimi problémami a ťažkosťami, než aby mysleli na to, že sa majú modliť a spoliehať na Boha. Veril som naozaj v Boha? Konal som naozaj svoju povinnosť? Nezavádzal som azda ľudí a nechytal ich do pasce? Bratia a sestry si ma zvolili za vodcu, no ja som ani nevelebil Boha a nesvedčil o Ňom, ani ich pred Neho nepriviedol. Namiesto toho som ich nútil, aby ma uctievali a spoliehali sa na mňa. Bol som taký opovrhnutiahodný a nehanebný. Boh ma isto nemôže vystáť!

Vtom som si spomenul na tieto Božie slová, ktoré som už raz čítal. Všemohúci Boh hovorí: „Niektorí ľudia obzvlášť zbožňujú Pavla. Radi chodia von, prednášajú a pracujú, radi sa zúčastňujú na zhromaždeniach a kážu a majú radi, keď ich ľudia počúvajú, uctievajú a točia sa okolo nich. Sú radi, keď majú miesto v srdciach iných, a oceňujú, keď si ostatní vážia obraz, ktorý prezentujú. Na základe týchto foriem správania rozoberme ich prirodzenosť. Aká je ich prirodzenosť? Ak sa naozaj takto správajú, potom už len to ukazuje, že sú arogantní a namyslení. Vôbec neuctievajú Boha; hľadajú vyššie postavenie a chcú mať autoritu nad ostatnými, vlastniť ich a mať miesto v ich srdciach. Toto je klasický obraz satana. Aspekty ich prirodzenosti, ktoré vystupujú do popredia, sú arogancia a namyslenosť, neochota uctievať Boha a túžba, aby ich ostatní uctievali. Takéto správanie vám môže poskytnúť veľmi jasný pohľad na ich prirodzenosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) „Ak vo svojom srdci skutočne chápeš pravdu, potom budeš vedieť, ako ju praktizovať a ako sa podriaďuješ Bohu, a prirodzene sa vydáš na cestu usilovania sa o pravdu. Ak je cesta, po ktorej kráčaš, správna a v súlade s Božími úmyslami, potom ťa pôsobenie Ducha Svätého neopustí – v takom prípade bude čoraz menšia pravdepodobnosť, že Boha zradíš. Bez pravdy je ľahké páchať zlo a ty ho budeš páchať aj napriek sebe samému. Ak máš napríklad arogantnú a namyslenú povahu, potom to, že ti niekto povie, aby si neodporoval Bohu, nič nezmení. Nemôžeš si totiž pomôcť a je to mimo tvojej kontroly. Neurobil by si to zámerne, ale pod vplyvom svojej arogantnej a namyslenej povahy. Tvoja arogancia a namyslenosť by spôsobili, že by si sa na Boha pozeral zvrchu a považoval by si Ho za bezvýznamného; spôsobili by, že by si sa vyvyšoval a neustále sa staval na obdiv; spôsobili by, že by si pohŕdal ostatnými a v tvojom srdci by neostal nik okrem teba samého; pripravili by ťa o Božie miesto v tvojom srdci a nakoniec by spôsobili, že by si zasadol na Božie miesto a vyžadoval by si, aby sa ti ľudia podriaďovali, pričom ako pravdu by ťa prinútili ctiť si vlastné myšlienky, idey a predstavy. Ľudia páchajú pod vplyvom svojej arogantnej a namyslenej povahy toľko zla!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len usilovaním sa o pravdu môže človek dosiahnuť zmenu povahy) Božie slová mi umožnili pochopiť, že dôvodom, prečo sa ustavične vyvyšujem a vystavujem na obdiv, bolo najmä to, že mám príliš arogantnú prirodzenosť. Pre moju arogantnú a namyslenú prirodzenosť už v mojom srdci neostalo miesto pre Boha a na všetkých som sa pozeral zvrchu. Rád som sa pred ľuďmi predvádzal a chvastal, pretože som hľadal ich obdiv a chválu. Poháňaný svojou arogantnou prirodzenosťou som nebol ochotný pracovať v tieni a robiť veci nenápadne a vždy som chcel vyčnievať z davu. Nekráčal som snáď po tej istej ceste odolávania Bohu ako kedysi Pavol? Keď Pavol kázal a pracoval pre Pána, napísal mnoho listov vtedajším cirkvám a neraz sa vyvyšoval a svedčil o svojom utrpení a vydávaní sa Pánovi, čo mnohých ľudí priviedlo k tomu, aby si ho vážili a uctievali ho. Napriek tomu, že pri kázaní a práci veľa trpel, však Pavol nikdy nesvedčil o Božích slovách a veriacich tiež nepriviedol pred Pána. Naopak, priviedol ich pred samého seba. Nikdy neuvažoval o svojich vlastných ambíciách a pohnútkach a ešte si aj myslel, že toho pre Boha veľa zanechal a veľa sa Mu vydával, a veril, že mu bude vyhradená koruna spravodlivosti. Nakoniec dokonca svedčil o tom, že preňho žiť je Kristom, a prinútil tak druhých, aby nasledovali jeho príklad. Pavlova prirodzenosť bola nesmierne arogantná a Boh ho za túto urážku Božej povahy nakoniec potrestal. Keď som to porovnal so svojím vlastným správaním, zistil som, že aj ja sa vo svojej povinnosti neustále vyvyšujem a predvádzam a v snahe získať úctu a obdiv bratov a sestier im ukazujem, že som od nich v každom smere lepší. Keď si ma všetci bratia a sestry vážili a skladali mi chvály za moju dobrú kvalitu aj schopnosť trpieť a platiť vo svojej povinnosti cenu, nielenže som necítil strach ani nad sebou neuvažoval, no ešte mi to aj robilo radosť a bol som so sebou spokojný. Mal som naozaj arogantnú a namyslenú prirodzenosť a nebolo vo mne ani stopy po bohabojnom srdci. Vo všetkom, čo som robil – či už som sa vybavoval Božími slovami, aby som odpovedal na otázky bratov a sestier, alebo na zhromaždeniach v duchovnom spoločenstve hovoril o svojich skúsenostiach –, mojím úmyslom a motívom nebolo hľadať porozumenie pravde, dobre si konať povinnosť alebo úprimne pomôcť ostatným. Naopak, chcel som tým všetkým v ich srdciach vytvoriť šľachetný obraz seba a získať si ich obdiv. Išlo o vzdorovanie a odolávanie Bohu! Ako cirkevný vodca by som mal velebiť Boha a svedčiť o ňom a pomáhať bratom a sestrám porozumieť pravde Božích úmyslov, aby mohli predstúpiť pred Boha, spoľahnúť sa na Neho a vzhliadať k Nemu. Ibaže ja som sa ustavične predvádzal a chvastal, takže v srdciach bratov a sestier už neostalo miesto pre Boha, ale len pre mňa. Uctievali ma a spoliehali sa na mňa vo všetkom, čo robili. Naozaj som pre svoju aroganciu prišiel o všetok rozum! Navonok som síce konal svoju povinnosť, no v skutočnosti som bratom a sestrám akurát škodil, viedol ich ďalej od Boha a nútil ich uctievať človeka. Prirodzenosť mojich činov urážala Božiu povahu a ja som kráčal po ceste odolávania Bohu. Ak by som sa nekajal, Boh by ma isto potrestal a preklial rovnako ako Pavla. Keď som nad tým premýšľal, dostal som strach. Uvedomil som si, že ak sa naďalej nebudem kajať, prídem o pôsobenie Ducha Svätého, upadnem do temnoty a Boh ma zavrhne a vyradí. Modlil som sa k Nemu: „Bože, mám príliš arogantnú prirodzenosť a chýba mi srdce, ktoré by sa Ťa bálo. Stále sa predvádzam pred ostatnými a Ty ma preto veľmi neznášaš. Už takto nechcem pokračovať. Prosím, pomôž mi. Som ochotný praktizovať v súlade s Tvojimi požiadavkami.“

Potom som si prečítal Božie slová, ktoré hovoria: „Nemysli si, že všetkému rozumieš. Vravím ti, že nič, čo si kedy videl a zažil, nestačí na to, aby si pochopil čo i len tisícinu Môjho plánu riadenia. Prečo sa teda správaš tak povýšene? Tá tvoja štipka talentu a trochu poznania nepostačujú ani na to, aby ich Ježiš použil hoci len na jedinú sekundu svojho diela! Aké máš vlastne skúsenosti? Všetko, čo si videl a počul za svoj život, ako aj všetko, čo si si predstavoval, je menej ako dielo, ktoré vykonám v jedinom okamihu! Najlepšie bude, keď nebudeš malicherný a nebudeš hľadať chyby. Môžeš byť akokoľvek arogantný, no nie si nič viac než len stvorená bytosť, ktorá sa nevyrovná ani mravcovi! Nič v tvojich útrobách sa nevyrovná ani tomu, čo má v bruchu mravec! Nemysli si, že len preto, že si získal nejaké skúsenosti a postavenie, môžeš divoko rozhadzovať rukami a chvastať sa. Nie sú tvoje skúsenosti a postavenie výsledkom slov, ktoré som vyriekol? Veríš, že boli výmenou za tvoju vlastnú prácu a námahu?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dve vtelenia zavŕšia význam vtelenia) Premýšľanie o Božích slovách ma naplnilo hanbou. Nebolo to tak dávno, čo som prijal Božie dielo posledných dní, a keďže som svoju povinnosť konal s istým nadšením, rozumel niektorým slovám aj učeniam a v práci som dosiahol určité výsledky, považoval som tieto veci za svoje duchovné postavenie a myslel som, že som lepší od ostatných a rozumiem pravde lepšie než oni. Dokonca som ich často používal ako kapitál, aby som sa mohol predvádzať a dosiahol, že si ma druhí budú vážiť. Ozaj som bol až príliš arogantný a vôbec som sa nepoznal. To, že som na zhromaždeniach mohol čosi povedať v duchovnom spoločenstve, bratom a sestrám zodpovedať nejaké otázky a v práci dosiahnuť isté výsledky, bolo len zásluhou slov, ktoré Boh vyjadril, aby mi umožnil porozumieť určitým pravdám. Nebyť Božieho diela posledných dní, právd, ktoré Boh vyjadril, a osvietenia a osvetlenia Ducha Svätého, nikdy by som nebol schopný porozumieť pravde. Či už išlo o Božie dielo alebo moju skazenú povahu, nedokázal som vidieť skrz ani jedno z nich. Nebolo na mne nič, čo by stálo za vystatovanie. Ibaže ja som aj tak nebol vďačný za Božie polievanie ani zaopatrovanie a namiesto toho som všetky zásluhy pripisoval sám sebe a používal to všetko ako kapitál, aby som sa mohol predvádzať a dosiahol, že si ma druhí budú vážiť. Naozaj som bol arogantný, nevedomý, nehanebný a nerozumný! Veľmi som Bohu ďakoval za to, že mi pomohol spoznať moju skazenosť, a chcel som sa zmeniť. V hľadaní pravdy som preto pokračoval. Premýšľal som: „Ako mám vyriešiť svoju skazenú povahu a prestať sa vyvyšovať a predvádzať? A ako mám praktizovať, aby som velebil Boha a svedčil o Ňom?“

Neskôr som si prečítal niekoľko Božích slov: „Keď svedčíte v prospech Boha, mali by ste hovoriť hlavne o tom, ako Boh ľudí súdi a napomína a aké skúšky používa, aby ľudí zušľachtil a zmenil ich povahy. Mali by ste hovoriť aj o tom, koľko skazenosti bolo zjavenej vo vašich skúsenostiach, koľko ste trpeli, koľko vecí ste urobili, aby ste Bohu odporovali, a ako si vás Boh nakoniec podmanil. Hovorte o tom, koľko skutočných vedomostí máte o Božom diele a ako by ste mali svedčiť o Bohu a splatiť Mu Jeho lásku. Svoje slová by ste mali podložiť a zároveň by ste ich mali vyjadriť jednoducho. Nerozprávajte o prázdnych teóriách. Hovorte prakticky; hovorte zo srdca. Práve takéto by mali byť vaše skúsenosti s vecami. Neoháňajte sa naoko hlbokými, prázdnymi teóriami v snahe predvádzať sa; len by ste pôsobili dosť arogantne a nerozumne. Mali by ste viac hovoriť o skutočných veciach z vašich konkrétnych skúseností a rozprávať viac zo srdca; to je pre ostatných najprínosnejšie a je to to najvhodnejšie, čo by mali vidieť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len usilovaním sa o pravdu môže človek dosiahnuť zmenu povahy) „Po prvé, aby človek dokázal oceniť problémy a rozobrať a obnažiť sa na základnej úrovni, musí mať čestné srdce a úprimný postoj a musí hovoriť o tom, aké problémy vo svojej povahe dokáže pochopiť. Po druhé, ak človek cíti, že nejaká jeho povaha je ohavná, musí všetkým povedať: ‚Ak ešte raz zjavím takúto skazenú povahu, pokojne ma na ňu upozornite a orežte ma. Ak to nedokážem prijať, nevzdávajte to so mnou. Táto stránka mojej skazenej povahy je veľmi závažná a na svoje odhalenie potrebujem niekoľko duchovných spoločenstiev o pravde. S radosťou prijmem, keď ma každý oreže, a dúfam, že všetci na mňa budú dohliadať, pomáhať mi a chrániť ma pred zblúdením.‘ Aký je to postoj? Je to postoj prijatia pravdy.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. O harmonickej spolupráci) Keď som si prečítal Božie slová, pochopil som, že svedectvo o Bohu zahŕňa najmä svedectvo o tom, ako ľudí súdi a skúša, aké skazené povahy človek zjavuje vo svojich skúsenostiach aké slabosti a nedostatky si na sebe všíma, ako skutočne rozumie Božiemu dielu a Jeho slovám, ako chápe Božiu spravodlivú povahu a akú priamu skúsenosť s ňou má. Svedčiť o Bohu znamená hovoriť o tomto všetkom v duchovnom spoločenstve. No pokiaľ išlo o mňa, úmyslom mojich duchovných spoločenstiev na zhromaždeniach bolo prinútiť druhých, aby si ma vážili a uctievali. Rozprával som iba o svojich dobrých a iniciatívnych stránkach a slabosti a skazenosť, ktoré som zjavoval, som spomenul iba zriedka. Išlo o vyvyšovanie a predvádzanie, ktoré Boh neznášal a nenávidel. Mal by som byť úprimným človekom, otvorene rozprávať o svojej skazenosti a vravieť, čo si naozaj myslím, aby ma druhí videli takého, aký som, a zároveň prijímať dohľad a pomoc bratov a sestier. Takto by som mal praktizovať. Na zhromaždeniach som potom bratom a sestrám otvorene rozprával o tom, ako som sa predvádzal a svedčil o samom sebe, o opovrhnutiahodných úmysloch v mojom srdci aj o skazenej povahe, ktorú som zjavoval. Povedal som im, že aj ja mám slabosti a som negatívny a že by si ma už ďalej nemali vážiť ani uctievať. Po takomto duchovnom spoločenstve som sa cítil veľmi uvoľnene a pokojne. Podaktorí z bratov a sestier mi po tom, čo si vypočuli moje skúsenosti, povedali, že aj oni trochu porozumeli vlastnej skazenosti. Neskôr ma už neuctievali toľko, čo predtým, ani sa na mňa tak veľmi nespoliehali, a aj keď niektorí z času na čas stále pochválili moje duchovné spoločenstvá, už sa ma ich slová nedotýkali.

Odvtedy som sa takmer pred každým zhromaždením modlil k Bohu: „Všemohúci Bože, Ty si Ten, koho treba chváliť, a ja som iba skazený človek. Musím sa otvoriť a hovoriť to, čo si naozaj myslím. Prosím, podrobne mi preskúmaj srdce, nech moje slová a skutky nie sú na to, aby som sa predvádzal, no aby som o Tebe svedčil.“ Na každom zhromaždení som sa teda sústreďoval na premýšľanie o Božích slovách a v duchovnom spoločenstve hovoril o ich chápaní a porozumení a tiež som sa často otváral a odhaľoval svoje skazené povahy. Navyše som bratom a sestrám povedal, aby na mňa dohliadali a aby ma vždy, keď ma uvidia pretvarovať sa, mohli odhaliť a orezať, aby mi pomohli porozumieť svojim skazenostiam a vymaniť sa spod kontroly týchto skazených pováh. Kedysi som si myslel, že ostatní nie sú schopní dobrých duchovných spoločenstiev a ich duchovné spoločenstvá som nikdy nepočúval, no dnes bratom a sestrám, ktorí rozoberajú svoje skúsenosti a to, ako chápu veci, venujem plnú pozornosť. Keď príde na osvietenie od Ducha Svätého, zapíšem si ho, a zo skúseností bratov a sestier sa tak môžem veľa naučiť. To, že dnes môžem praktizovať tieto veci, je zásluhou Božích slov a ich súdu, odhalenia, osvietenia a osvetlenia. Vďaka patrí Božiemu vedeniu!