Pred niekoľkými rokmi ma cirkevní vodcovia poverili prácou na videách. Povedali tiež, že v tom čase nebolo dosť ľudí, ktorí by robili videá, a preto mi zverili hlavnú zodpovednosť za túto prácu. Keď som to počul, veľmi som sa tešil a pomyslel som si: „Zdá sa, že vodcovia majú o mne dosť vysokú mienku. Ak budem túto prácu na videách robiť dobre, aj bratia a sestry si o mne určite budú myslieť dobré veci.“ Tak som ochotne súhlasil. Keďže som spravil dosť veľa videí, všetci bratia a sestry ma po čase obdivovali. Často som bol veľmi šťastný, že som mohol konať túto povinnosť, a mal som pocit, že som v cirkvi vzácnym talentom. Hoci som bol dosť zaneprázdnený – musel som každý deň zostávať hore dlho do noci a samotná povinnosť bola dosť nudná, bol som šťastný a nebol som vôbec unavený.

O niečo neskôr vodcovia zariadili, aby sa brat Zachary prišiel ku mne učiť techniky videoprodukcie. Videl som, že je bystrý a rýchlo sa učí a počul som tiež, ako brat Jonathan, ktorý bol s nami na zhromaždení, povedal, že má dobrú kvalitu. To ma trochu znepokojilo a pomyslel som si: „Zachary sa tak rýchlo učí. Ak ma predbehne, nezatieni ma? Ak bude zručnejší než ja a všetci ho budú chváliť, kde by potom bolo moje miesto? Budem si musieť nechať nejaké kúsky v zálohe, nemôžem ho naučiť všetko, čo viem, inak ‚žiak‘ vezme ‚učiteľovi‘ živobytie“. Aby sa Zachary neučil príliš rýchlo, začal som mu len ukazovať, ako robím videá, ale nepovedal som mu o detailoch a základoch procesu. O niekoľko dní neskôr som mu dal pozrieť niekoľko dôležitých vzdelávacích materiálov a nechal ho, nech praktizuje sám. Povedal som mu, že ja som sa to naučil takto a že videá bude môcť robiť len vtedy, keď to bude dobre praktizovať. Riadil sa mojimi pokynmi a celé dni sa sám trápil v praktizovaní. V skutočnosti som ho nikdy nemal v úmysle naučiť robiť videá. Dokonca som si pomyslel: „Nebudem ťa učiť žiadne techniky, môžeš si jednoducho sám pozrieť nejaké vzdelávacie materiály. Ak nie si schopný sa nič naučiť a nakoniec nebudeš vedieť nič urobiť, potom ťa vodcovia, samozrejme, pošlú preč.“

Prešiel nejaký čas a Zachary stále nedokázal robiť videá sám, pretože napredoval veľmi pomaly, a začal sa cítiť dosť negatívne. Keď som to videl, potajomky som sa tešil a pomyslel som si: „To je dobre, že sa nedokážeš nič naučiť. Keď to vodcovia uvidia, zariadia, aby si konal inú povinnosť a ja sa tak nebudem musieť obávať, že ma niekto predbehne.“ Ale potom som si pomyslel: „Zachary je už niekoľko dní negatívny. Ak mu nepomôžem, povie, že nemám dobrú ľudskú prirodzenosť a chýba mi súcit?“ Aby si nemyslel, že ho zámerne brzdím a neučím ho žiadne techniky, prišiel som k nemu a predstieral, že ho utešujem. Povedal som mu: „Brat, neboj sa, daj tomu čas. Naučiť sa tieto techniky chvíľu trvá. Keď som začínal, tiež som musel pozerať veľa vzdelávacích videí. Ešte stále je potrebné urobiť veľa videí. Keď budeš mať viac praxe, určite budeš vedieť robiť videá sám.“ Navonok sa zdalo, že mi na ňom záleží, ale za jeho chrbtom som pred Jonathanom hovoril o všetkých jeho drobných nedostatkoch, v dôsledku čoho začal mať voči nemu antipatiu a rovnako ako ja ho chcel vylúčiť a izolovať. Myslel som si, že pokiaľ budeme Zacharya všetci ignorovať, nebude môcť zostať a požiada o prepustenie z vlastnej vôle, a tak by som s ním nemusel konať povinnosť. Zachary však nikdy nepovedal, že chce odísť, a môj postoj k nemu sa stále zhoršoval. Väčšinou som mu dokonca nechcel povedať ani slovo. Jonathan neskôr videl, že mám dosť vážne problémy, tak so mnou hovoril v duchovnom spoločenstve a požiadal ma, aby som s Zacharyom harmonicky spolupracoval. Aj ja som cítil, že som zašiel trochu priďaleko, a cítil som sa trochu previnilo. Mal som pocit, že by som sa k Zacharyovi nemal tak správať, ale stále som sa bál, že ak si osvojí nejaké zručnosti, prevýši ma, preto som ho nechcel učiť. Keďže stále nebol schopný robiť videá sám, vodcovia zabezpečili, aby odišiel a konal inú povinnosť. Keď odišiel, nebol som taký šťastný, ako som si myslel. Namiesto toho som sa cítil nepríjemne spôsobom, ktorý som nevedel dobre opísať. Necítil som Božiu prítomnosť, moje srdce bolo naplnené temnotou a mal som pocit, že žijem ako omámený. Keď som robil videá, chýbali mi dobré nápady a dostával som sa do úzkych aj pri tých najjednoduchších problémoch, v dôsledku čoho sa videá museli často prerábať. Cítil som, že sa dusím a bolí to, a že už nie som taký odhodlaný konať svoju povinnosť, ako som bol predtým. Neskôr som hľadal a zveril som sa so svojím stavom bratom a sestrám. Povedali mi, že prikladám príliš veľký význam povesti a postaveniu, mám arogantnú povahu a nemám dobrú ľudskú prirodzenosť. Bolo dosť nepríjemné počuť to, ale nakoniec som začal o sebe uvažovať. Svoje správanie k Zacharyovi som naozaj prehnal, a takéto niečo by niekto, kto verí v Boha, neurobil. Úplne mi chýbala ľudská prirodzenosť!

V tom čase som začal čítať Božie slovo, ktoré odhaľuje tento aspekt ľudských stavov. Jedného dňa som čítal Božie slovo, ktoré hovorí: „Niektorí ľudia sa stále boja, že ostatní sú lepší než oni alebo že ich prevyšujú, že ostatní získajú uznanie, zatiaľ čo ich budú prehliadať, čo ich vedie k tomu, aby na ostatných útočili a vylučovali ich. Nie je to príklad závisti talentovaným ľuďom? Nie je to sebecké a opovrhnutiahodné? Aká je to povaha? To je zlomyseľnosť! Tí, ktorí myslia len na svoje vlastné záujmy, uspokojujú len svoje sebecké túžby a nemyslia na ostatných alebo neprihliadajú na záujmy Božieho domu, majú zlú povahu a Boh ich nemiluje.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Slobodu a oslobodenie možno získať len odvrhnutím svojej skazenej povahy) „Každý jeden z vás vystúpil na vrchol zástupov. Stali ste sa predkami más. Rozhodujete sa úplne svojvoľne a vyvádzate uprostred všetkých červov, pričom hľadáte miesto pokoja a snažíte sa zožrať tie červy, ktoré sú menšie ako vy. Ste zlomyseľní a zlovestní vo svojom srdci, prevyšujete dokonca aj duchov, ktorí klesli na dno mora. Prebývate na spodku kopy hnoja, vyrušujete červy odhora nadol, až kým sa nerozrušia a nezačnú medzi sebou na chvíľu bojovať, a potom sa upokoja. Nepoznáte svoje miesto, no i tak stále medzi sebou v tomto hnoji bojujete. Čo týmto bojom získate? Keby ste sa Ma vo svojich srdciach skutočne báli, ako by ste mohli medzi sebou bojovať za Mojím chrbtom? Bez ohľadu na výšku tvojho postavenia, nie si stále len malý smradľavý červ v hnoji? Narastú ti azda krídla a staneš sa holubicou na nebi?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Keď sa padajúce lístie vráti ku koreňom, budeš ľutovať všetko zlo, ktoré si napáchal) Každé z Božích slov súdu mi prebodávalo srdce, a najmä keď som čítal Božie slovo, ktoré hovorí „závidieť ľuďom s talentom“, „náhodne“ a „zlomyseľne a zlovestne vo svojich srdciach“, mal som naozaj pocit, že Boh je predo mnou a odhaľuje ma. Videl som, že Zachary je bystrý a rýchlo sa rýchlo učí a obával som sa, že ma prevýši a keď si osvojí všetky zručnosti, zaujme moje miesto. Aby som ochránil svoje postavenie, odmietol som ho učiť a navyše som ho aj zámerne dusil, bránil mu v učení, a snažil som sa do jeho vylúčenia a izolácie namočiť aj Jonathana, a to všetko preto, aby mal pocit, že táto povinnosť je príliš náročná a chce odísť. So svojím bratom som zaobchádzal ako s nepriateľom, aby som ochránil svoju povesť a postavenie. Keď som videl, že to, že som svojho brata vylúčil, u neho spôsobilo takú negativitu, že sa dokonca už nechcel učiť, nielenže som o sebe neuvažoval, ale namiesto toho ma to tešilo. Dokonca som dúfal, že čoskoro odíde. Jonathan ma upozornil na môj problém, ale pretože som bol taký neústupný a prikladal som veľký význam svojmu postaveniu, nikdy som o sebe skutočne neuvažoval. Zachary nakoniec nedokázal sám robiť videá a preložili ho na inú povinnosť. Bol som skutočne sebecký, opovrhnutiahodný a zlomyseľný!

Neskôr som si prečítal Božie slovo, ktoré hovorí: „Antikristi vyvlastňujú všetko z Božieho domu a celý majetok cirkvi a zaobchádzajú s ním ako so svojím osobným majetkom. Všetok tento majetok majú spravovať oni a nikomu inému do toho nedovolia zasahovať. Keď konajú prácu cirkvi, myslia jedine na svoje vlastné záujmy, vlastné postavenie a vlastnú pýchu. Nikomu nedovolia, aby poškodil ich záujmy, a už vôbec nedovolia, aby ktokoľvek, kto má kvalitu alebo je schopný hovoriť o svojom skúsenostnom svedectve, ohrozoval ich povesť a postavenie. … Keď sa niekto preukáže nejakou prácou alebo keď niekto dokáže hovoriť o pravom skúsenostnom svedectve a Boží vyvolený národ má z toho úžitok, osvetu a podporu a tomu človeku to prinesie veľkú chválu od všetkých, v srdciach antikristov rastie závisť a nenávisť a snažia sa takého človeka vylúčiť a potlačiť. Takýmto ľuďom nedovolia v žiadnom prípade vykonávať akúkoľvek prácu, aby tým neohrozili svoje postavenie. … Antikristi si v duchu myslia: ‚V žiadnom prípade sa s tým nezmierim. Chceš mať nejakú rolu v mojej oblasti a súperiť so mnou. To nie je možné, na to ani nepomysli. Si vzdelanejší ako ja, výrečnejší ako ja, obľúbenejší ako ja a o pravdu sa usiluješ svedomitejšie ako ja. Čo by som urobil, keby som s tebou spolupracoval a pripravil by si ma o úspech?‘ Prihliadajú na záujmy Božieho domu? Nie.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) Božie slovo odhaľuje, že aby antikristi získali postavenie a obdiv ostatných, používajú všetky dostupné prostriedky, aby utlačili a vylúčili každého, kto by mohol ohroziť ich postavenie, a že neberú vôbec žiadny ohľad na prácu cirkvi. Videl som, že moje konanie bolo konaním antikrista a že som svoju povinnosť konal len preto, aby som si získal obdiv ostatných. Bál som sa, že Zachary ma prevýši a keď sa naučí nejaké zručnosti, zaujme moje miesto, preto som ho neučil a za jeho chrbtom som ho súdil a izoloval. Túto cirkevnú prácu som vnímal ako svoj vlastný podnik. Chcel som si robiť, čo sa mi zachce, konať bezohľadne a používať všetky prostriedky, ktoré som mal k dispozícii, aby som napadol a vylúčil každého, kto by mohol ohroziť moje postavenie. Vôbec som nebral do úvahy záujmy cirkvi. Túžba po postavení mi naozaj stúpla do hlavy a stratil som všetok zmysel pre rozum! Teraz je rozhodujúci čas pre šírenie evanjelia o kráľovstve. Musíme robiť viac videí, aby sme svedčili o Božom zjavení a diele. Keby som Zacharya naučil všetko, čo viem, dokázal by svoje talenty rozvinúť a ak by sme dokázali harmonicky spolupracovať, videá by sme robili rýchlejšie a svojím skromným úsilím by sme dokázali prispieť k šíreniu evanjelia o kráľovstve, a tak by sme si plnili svoje zodpovednosti a povinnosti. Ale ja som premýšľal len o tom, ako by iný partner ohrozil moje postavenie. Staral som sa len o vlastnú povesť a postavenie a vôbec som nebral ohľad na Boží úmysel ani na to, ako to ovplyvní prácu cirkvi, a ani na pocity svojho brata. Radšej som odkladal povinnosti, než by som dovolil, aby to ovplyvnilo moje postavenie. Bol som skutočne sebecký a chýbala mi ľudská prirodzenosť! Pre svoju povesť a postavenie som bol ochotný urobiť čokoľvek, aj za cenu obetovania záujmov cirkvi. Kráčal som po ceste antikrista!

Jedného dňa som si počas svojej duchovnej pobožnosti prečítal viac z Božieho slova: „Nie je nič, čo Boh neznáša viac, ako to, keď sa ľudia usilujú o postavenie, pretože úsilie o postavenie je satanskou povahou, je to zlá cesta, ktorá má pôvod v skazenosti satana, je to niečo, čo Boh odsudzuje, a je to presne to, čo Boh súdi a očisťuje. Boh neznáša nič väčšmi, ako keď sa ľudia usilujú o postavenie, a vy oň napriek tomu stále zaťato súperíte, neochvejne si ho ctíte a chránite a vždy sa ho snažíte získať pre seba. Vari nie je v prírode toto všetko tým, čo je nepriateľské voči Bohu? Postavenie ľuďom neurčuje Boh; Boh poskytuje ľuďom pravdu, cestu a život a nakoniec dosiahne, aby sa z nich stali prijateľné stvorené bytosti, malé a bezvýznamné stvorené bytosti – nie niekto, kto má postavenie a prestíž a koho uctievajú tisíce ľudí. A tak nezáleží na tom, z akej perspektívy sa na to pozeráme, hľadanie postavenia je slepá ulička. Je jedno, aké rozumné ospravedlnenie máš pre svoje usilovanie sa o postavenie, táto cesta je aj tak nesprávna a Boh ju neschvaľuje. Nezáleží na tom, ako veľmi sa snažíš alebo akú vysokú cenu platíš, ak túžiš po postavení, Boh ti ho nedá; ak ti ho Boh nedá, nepodarí sa ti vybojovať si ho a ak budeš v boji pokračovať, výsledok bude len jeden: budeš zjavený a vyradený a ocitneš sa v slepej uličke.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Pri čítaní prísnych Božích slov som si uvedomil, že Božia spravodlivá povaha nestrpí urážku, a keď som sa zamyslel nad tým, čo som urobil, zmocnil sa ma strach. Boh moje úsilie o postavenie nenávidel a hnusilo sa Mu a bola to cesta vedúca k istej smrti! Ako by som sa bez toho, aby mi cirkev dala šancu praktizovať výrobu videí, a bez Božieho vedenia, naučil všetky tieto zručnosti? Cirkev ma poverila, aby som učil Zacharya a mal som ho naučiť všetko, čo som vedel, a spolupracovať s ním, aby som dobre konal povinnosť. Len to by bolo v súlade s Božím úmyslom. Boh dúfal, že sa počas svojej povinnosti dokážem usilovať o pravdu, že dokážem odvrhnúť svoje skazené povahy, a že dokážem splniť povinnosť, ktorú som mal konať, aby som Ho uspokojil. Iba to bola správna cesta a to, o čo som sa mal usilovať vo svojej viere v Boha. Ja som sa však vo svojej viere neusiloval o pravdu. Namiesto toho som sa spoliehal na satanské jedy ako „môže existovať len jeden alfa samec“ a „keď už žiak vie všetko, čo vie učiteľ, učiteľ príde o živobytie“, aby som žil svoj život. Zručnosti, ktoré som mal, som považoval za svoje súkromné vlastníctvo a nebol som ochotný naučiť ich iných bratov a sestry, lebo som sa bál, že by ma predbehli, a že v dôsledku toho by som stratil svoje postavenie a obdiv ostatných. Ostatných som vylučoval a potláčal, aby som si upevnil svoje postavenie. Naozaj som nemal svedomie a rozum! Myslel som na všetkých antikristov, ktorí boli vypudení z cirkvi. Všetci chceli mať v cirkvi výlučnú moc a chrániť svoje postavenie, boli ochotní napadnúť a vylúčiť každého, koho považovali za hrozbu pre svoje postavenie. Bolo jedno, ako veľmi škodili iným alebo ako veľmi to vyrušilo a poškodilo cirkevnú prácu – o to sa vôbec nestarali. Nakoniec ich pre všetko zlo, ktorého sa dopustili, Boh vyradil. Videl som, že povaha, ktorú moje konanie zjavovalo, sa nijako nelíšila od antikristovej – bola sebecká a zlomyseľná a Boh ju nenávidel a hnusila sa Mu. Táto myšlienka ma poriadne vydesila a naplnili ma pocity viny a výčitiek svedomia. Padol som pred Bohom a modlil som sa: „Ó, Bože, pochybil som. Bol som zaslepený postavením, stratil som všetok rozum a ublížil som svojmu bratovi. Bože, nemal som to robiť a chcem sa kajať. Ak to urobím znova, prosím, disciplinuj ma.“

Neskôr vodcovia zariadili, aby prišli ďalší dvaja bratia a spolupracovali so mnou. Požiadali ma, aby som ich učil a povedali, že takto pôjde práca na videách rýchlejšie a že mi to pomôže, pretože sa budem môcť podeliť o časť svojich pracovných úloh. Keď som to počul, pomyslel som si: „Takže zariaďujú, aby prišli a učili sa dvaja ľudia naraz. Ak ich naučím všetko, čo viem, vari ma prevýšia, ani sa nenazdám?“ Trochu som sa obával a nebol som ochotný, ale aby som si zachoval tvár, nemal som inú možnosť, ako súhlasiť, že ich budem učiť. Ale keď som ich už učil, stále som sa nechcel podeliť o kľúčové body a podstatné veci, ktoré sa mi podarilo osvojiť si. Stále som chcel veci tajiť a učiť ich len základné techniky. Keď som však premýšľal o tom, že to takto robím, cítil som sa veľmi nepríjemne a svoje konanie som považoval za sebecké, opovrhnutiahodné a bez ľudskej prirodzenosti. Neskôr som si prečítal Božie slovo: „Neverci majú istý druh skazenej povahy. Keď učia iných ľudí nejaké odborné poznatky alebo zručnosť, myslia si: ‚Keď bude žiak vedieť všetko, čo vie majster, majster príde o živobytie. Ak naučím ostatných všetko, čo viem, nikto už ku mne nebude vzhliadať ani ma obdivovať a úplne prídem o svoje postavenie učiteľa. Takto to nepôjde. Nemôžem ich naučiť všetko, čo viem, niečo si musím nechať pre seba. Naučím ich len osemdesiat percent toho, čo viem, a zvyšok si ponechám v rukáve; len tak dokážem, že moje schopnosti prevyšujú schopnosti ostatných.‘ O akú povahu ide? Ide o nečestnosť. Keď učíte druhých, pomáhate im alebo sa s nimi delíte o niečo, čo ste študovali, aký postoj by ste mali zaujať? (Nemal by som šetriť úsilím a nič by som nemal zatajovať.) Ako sa dá nič nezatajovať? Ak povieš: ‚Nič nezatajujem, pokiaľ ide o veci, ktoré som sa naučil, a nemám problém vám všetkým o nich povedať. Aj tak mám vyššiu kvalitu ako vy a stále dokážem pochopiť vznešenejšie veci‘ – stále je to zatajovanie a je to dosť vypočítavé. Alebo ak povieš: ‚Naučím vás všetky základné veci, ktoré som sa naučil, nie je to žiadna veda. Stále mám vyššie vedomosti, a aj keď sa to všetko naučíte, stále nebudete takí pokročilí ako ja‘ – stále je to zatajovanie niečoho. Ak je človek príliš sebecký, zostane bez Božieho požehnania. Ľudia by sa mali naučiť byť ohľaduplní k Božím úmyslom. Do Božieho domu musíš prispievať tými najdôležitejšími a najpodstatnejšími vecami, ktoré si pochopil, aby sa ich Boží vyvolení mohli naučiť a ovládať – len tak dosiahneš Božie požehnanie a On ti toho nadelí ešte viac. Ako sa hovorí: ‚Dávať je väčšie požehnanie ako prijímať.‘ Všetky svoje talenty a dary venuj Bohu a predvádzaj ich pri vykonávaní svojej povinnosti, aby z nich mali prospech všetci a aby všetci dosahovali výsledky vo svojich povinnostiach. Ak v plnej miere prispeješ svojimi darmi a talentami, budú prospešné pre všetkých, ktorí túto povinnosť konajú, aj pre dielo cirkvi. Nehovor každému len nejaké jednoduché veci a potom si nemysli, že sa ti to celkom podarilo alebo že si nič nezatajil – to nepostačí. Učíš len niekoľko teórií alebo vecí, ktoré môžu ľudia pochopiť doslovne, ale podstata a dôležité body presahujú chápanie nováčika. Podávaš len všeobecný prehľad bez toho, aby si ho rozvinul alebo zašiel do detailov, pričom si stále myslíš: ‚Nuž, v každom prípade som ti to povedal a nič som zámerne nezatajil. Ak to nechápeš, je to preto, lebo tvoja kvalita je príliš biedna, takže ma neobviňuj. Len teraz uvidíme, ako ťa Boh povedie.‘ Takéto uvažovanie zahŕňa klamlivosť, či nie? Nie je to sebecké a opovrhnutiahodné? Prečo nemôžete ľudí naučiť všetko, čo máte v srdci, a všetko, čo chápete? Prečo namiesto toho zatajujete poznatky? Ide o problém s vašimi úmyslami a vašou povahou. Keď sa väčšina ľudí prvýkrát oboznámi s nejakým konkrétnym aspektom odborných poznatkov, dokáže pochopiť len ich doslovný význam; na pochopenie hlavných bodov a podstaty je potrebné určité obdobie praktizovania. Ak si si už tieto podrobnejšie body osvojil, mal by si ich ostatným povedať priamo; nenechaj ich ísť takouto okľukou a stráviť toľko času tápaním. Je to tvoja zodpovednosť; práve to by si mal urobiť. Ak im povieš, čo považuješ za hlavné body a podstatu, nič nezatajíš a nebudeš sebecký. Keď druhých učíte zručnosti, komunikujete s nimi o svojej profesii alebo s nimi hovoríte v duchovnom spoločenstve o vstupe do života, ak nedokážete vyriešiť sebecké a opovrhnutiahodné aspekty svojich skazených pováh, nebudete schopní vykonávať svoje povinnosti dobre a v takom prípade nie ste človekom, ktorý má v sebe ľudskú prirodzenosť, svedomie a rozum alebo ktorý praktizuje pravdu. Musíš hľadať pravdu, aby si vyriešil svoje skazené povahy a dostal sa do bodu, keď budeš zbavený sebeckých motívov a budeš brať do úvahy len Božie úmysly. Takto budeš mať pravdu-realitu. Je príliš únavné, ak sa ľudia neusilujú o pravdu a žijú podľa satanských pováh ako neverci. Medzi nevercami prekvitá veľká konkurencia. Osvojiť si podstatu zručnosti alebo povolania nie je jednoduchá záležitosť, a keď sa o tom dozvie niekto iný a sám si ju osvojí, vaše živobytie bude ohrozené. V záujme ochrany tohto živobytia sú ľudia vedení k takémuto konaniu – musia byť vždy opatrní. To, čo si osvojili, je ich najcennejšia devíza, je to ich živobytie, ich kapitál, ich životná sila a nesmú do toho zasvätiť nikoho iného. Ty však veríš v Boha – ak takto rozmýšľaš a takto konáš v Božom dome, nič ťa neodlišuje od neverca. Ak vôbec neprijímaš pravdu a naďalej žiješ podľa satanských filozofií, potom nie si človek, ktorý skutočne verí v Boha. Ak máš vždy pri vykonávaní svojej povinnosti sebecké pohnútky a si malicherný, neprijmeš Božie požehnanie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božieho slova som si uvedomil, že satanská filozofia „keď žiak vie všetko, čo vie učiteľ, učiteľ príde o živobytie“ je pravidlo, podľa ktorého žijú neverci, a že je to sebecký a opovrhnutiahodný spôsob konania. Keď bratia a sestry spoločne vykonávajú nejakú povinnosť, spoliehajú sa na silné stránky toho druhého, aby vykompenzovali svoje vlastné slabé stránky, a spolupracujú, aby dobre vykonávali povinnosť. Ako človek, ktorý verí v Boha, by som sa mal správať a konať v súlade s Božím slovom. Nemohol som sa spoliehať na svoju skazenú povahu a robiť, čo som chcel. Musel som umožniť bratom a sestrám, aby sa riadne učili, naučiť ich kľúčové body a podstatu tvorby videí a nič nezatajovať. Musel som predísť tomu, aby pri učení odbočovali z cesty, aby mohli skôr začať s videoprodukciou. Toto boli zodpovednosti a povinnosti, ktoré som mal plniť. Bol to Boží úmysel. Keď som si tieto veci uvedomil a prišiel čas opäť učiť bratov, naučil som ich kľúčové body a podstatné veci, ktoré som si osvojil. Po nejakom čase začali robiť vo videoprodukcii určitý pokrok. Keďže nám pomáhali ďalší dvaja ľudia, zvýšila sa aj efektivita našej povinnosti. Počas vzdelávania bratov sa navyše upevnili a posilnili moje vlastné zručnosti. Zistil som, že len ak sa vzdám vlastného sebeckého a opovrhnutiahodného úmyslu, praktizujem pravdu, a premýšľam o tom, ako dobre konať svoju povinnosť, beriem ohľad na to, ako praktizovať spôsobom, ktorý by bol prospešný pre prácu cirkvi, a ako konať spôsobom, ktorý by pomohol mojim bratom a sestrám, skutočne cítim ľahkosť a pokoj.

Pri pohľade späť si uvedomujem, že som žil podľa satanských jedov a že som bol sebecký a zlomyseľný. Moje konanie a správanie neboli prospešné pre mojich bratov a sestry ani pre prácu cirkvi, skôr ich vyrušovali a ničili a skutočne zraňovali Božie srdce. Práve Božie slovo mi umožnilo trochu pochopiť, aký som bol zlomyseľný a sebecký, ako aj to, čo je to normálna ľudská prirodzenosť, o čo by sa mali usilovať ľudia, ktorí veria v Boha, ako by sa mali správať, a zároveň som vďaka nemu do istej miery skutočne pochopil Božiu spravodlivú povahu. Keď som bol neoblomný, vzdorovitý a žil som vo svojej skazenej povahe, Boh si predo mnou zakrýval svoju tvár, ale keď som sa kajal a vyznal Bohu a praktizoval v súlade s Jeho slovom, začal na mne opäť pracovať a použil svoje slovo, aby ma osvietil a osvetlil, aby som spoznal sám seba. Uvedomil som si, aká skutočná a praktická je Božia spása!