Narodil som sa do chudobnej a zaostalej dedinskej rodiny. Už ako dieťa odo mňa otec vyžadoval, aby som sa usilovne učil, aby som sa v budúcnosti dostal do dobrej školy a mal úspešný život. Ale veci sa nevyvinuli tak, ako som dúfal. Tri roky po sebe som nezvládol prijímacie skúšky na strednú školu. To narušilo moje plány do budúcna a stratil som sebavedomie. Vtedy som bol pod veľkým stresom a cítil veľkú bolesť. Trvalo to až do štvrtého roka, keď som sa nakoniec dostal na školu železničného strojárstva a po ukončení školy som získal prácu v kancelárii Železničného úradu.

V marci 1999 sme s manželkou prijali dielo posledných dní Všemohúceho Boha. Neskôr som si aktívne plnil svoju povinnosť a žil cirkevným životom. O pol roka neskôr ma zvolili za vedúceho kostola. Ale potom, čo som sa stal vedúcim a trávil viac času na stretnutiach a v službe, mi v práci vznikali konflikty. Ak som nechcel zmeškať stretnutia, musel som si niekoľkokrát mesačne brať voľno. Okrem zníženia platu som na konci mesiaca stratil aj odmeny. Šéf mi nespokojne povedal: „Si v práci nový, tak musíš podávať dobrý výkon. Ak si stále pýtaš voľno, stratíš veľkú časť príjmu a odmien. Nie je to hlúpe? Vzorne sa o teba starám, ale ak budeš neustále žiadať o voľno, bude ťažké ťa povýšiť.“ Keď som neskôr znova požiadal o voľno, mal som zmiešané pocity. Pomyslel som si: „Môj šéf je na mňa dobrý. Ak si budem neustále brať voľno a robiť naňho zlý dojem, len ťažko ma povýši. Nemôžem si už pýtať voľno, lebo so mnou šéf nebude spokojný.“ Ale potom mi napadlo, že ak sa ako vedúci kostola nebudem zúčastňovať stretnutí, nebudem mať prehľad o chode kostola ani stave svojich bratov a sestier, a nebudem môcť dobre vykonávať cirkevnú prácu. Cítil som sa veľmi zmätene. Potom som sa pri niekoľkých príležitostiach rozhodol ostať v práci, ale cítil som za to hlbokú vinu.

Raz ma môj nadriadený informoval o stretnutí s kolegami a vo mne to opäť vyvolalo rozpor. Tak som sa pomodlil k Bohu, aby som zistil Jeho vôľu. Potom som si prečítal úryvok z Božieho slova: „Každý krok diela, ktoré Boh koná na ľuďoch, sa navonok zdá ako vzájomné pôsobenie medzi ľuďmi, akoby to bol výsledok ľudských opatrení alebo ľudského vyrušovania. Za každým krokom diela a za všetkým, čo sa deje, je však stávka satana uzavretá pred Bohom a vyžaduje si to, aby si ľudia stáli pevne za svojím svedectvom o Bohu. Uveďme si príklad, keď bol skúšaný Jób: v zákulisí satan uzavrel stávku s Bohom a to, čo sa prihodilo Jóbovi, boli ľudské skutky a ľudské vyrušovanie. Za každým krokom diela, ktoré Boh na vás koná, je satanova stávka s Bohom – za tým je boj. … Všetko, čo ľudia robia, si vyžaduje určité množstvo krvi ich srdca. Bez skutočného utrpenia nemôžu uspokojiť Boha, ani sa k tomu nepribližujú a vypúšťajú z úst len prázdne heslá! Dokážu tieto prázdne heslá uspokojiť Boha? Keď v duchovnej sfére bojuje Boh so satanom, ako by si mal uspokojiť Boha a pevne si stáť za svojím svedectvom pre Neho? Mal by si vedieť, že všetko, čo sa ti stane, je veľkou skúškou a časom, kedy Boh potrebuje, aby si podal svedectvo. Hoci sa tieto veci môžu zdať navonok nedôležité, keď sa stanú, ukážu, či miluješ Boha. Ak áno, budeš schopný stáť si pevne za svojím svedectvom o Ňom, a ak si neuviedol do praxe lásku k Nemu, značí to, že nie si niekým, kto uvádza do praxe pravdu, si bez pravdy a života, si pleva!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) Z Božieho slova som pochopil, že každý deň sa na povrchu stretávame s ľuďmi, no za týmto všetkým je satanova stávka s Bohom. Preto je dôležité pevne si stáť za naším svedectvom. Keď bol Jób skúšaný, zo dňa na deň prišiel o celé svoje bohatstvo. Navonok to vyzeralo na krádež majetku zlodejmi, ale bolo za tým pokušenie satana. Keď si Jób pevne stál za svedectvom, zahanbený satan odstúpil. Konflikt medzi časom mojich stretnutí a mojou prácou bol v skutočnosti duchovný boj. Na povrchu sa o mňa šéf staral a chcel ma povýšiť, ale v skutočnosti ma vyrušoval satan. Satan ma lákal na slávu a bohatstvo, aby som sa sústredil len na prácu a zarábanie peňazí. Chcel zničiť môj normálny vzťah s Bohom a držať ma od Neho ďalej, aby mi nezostal čas na stretnutia a moju povinnosť. Boli v tom satanove zlé úmysly. Pri tej myšlienke som sa pomodlil k Bohu: „Nenaletím na satanove triky. Pôjdem na to stretnutie a zapojím sa do duchovného spoločenstva o Tvojich slovách. Udržím si s Tebou normálny vzťah a nikdy nedovolím satanovým plánom uspieť.“ Neskôr som nabral odvahu poprosiť svojho šéfa o voľno, aby som sa mohol zúčastniť stretnutia s kolegami.

Ale keď práce v kostole začalo pribúdať, mnoho vecí sa muselo zariadiť a v rýchlosti zaviesť, a ak som si chcel plniť svoju povinnosť dobre, musel som si vziať voľno. V tom čase som sa veľmi trápil a často som to ani nevedel prekonať, čo malo vplyv na moju prácu v kostole. Niekedy som pomyslel na výpoveď, aby som nebrzdil chod kostola, ale obával som sa, že ak to urobím, nečaká ma dobrá budúcnosť. Mal som také dobré zamestnanie, že som sa ho nechcel vzdať a v srdci som zvádzal neustály psychický boj. Po príchode domov som manželke oznámil, že chcem podať výpoveď a podelil som sa o svoje myšlienky. Povedal som: „Neviem sa zmieriť s tým, že túto prácu opustím. Úporne som študoval dlhé roky, aby som ju získal, a plat je vysoký. Ak odídem, čo si o mne pomyslia moji príbuzní, priatelia a spolužiaci? Keď sa o tom dozvedia moji rodičia, budú sa zlostiť. Navyše, ak túto prácu opustím, už si nebudeme môcť kúpiť dom a možno budeme až do smrti žiť v chudobe. Ale teraz, keď som si prečítal toľko slov Všemohúceho Boha, porozumel som Jeho vôli. Bratia a sestry ma zvolili za vedúceho kostola. Ak pre svoju prácu zanedbám prácu v kostole, nezanedbávam tým svoju povinnosť?“ Keď si ma manželka vypočula, požiadala ma, aby som sa viac modlil k Bohu a rozhodol sa sám. V tú noc som sa v posteli prehadzoval a nevedel zaspať, tak som sa pomodlil k Bohu a požiadal Ho, aby ma viedol. Jedného dňa som v slovách Všemohúceho Boha našiel toto: „Kto sa Mi dokáže skutočne a úplne vydať a všetko pre Mňa obetovať? Všetci ste rozpoltení; vaše myšlienky krúžia dookola, myslíte na rodinu, na vonkajší svet, na jedlo a oblečenie. Napriek skutočnosti, že si tu predo Mnou a robíš veci pre Mňa, vo svojom srdci stále myslíš na svoju manželku, deti a rodičov doma. Sú snáď tvojím majetkom? Prečo ich nezveríš do Mojich rúk? Nedôveruješ Mi? Alebo sa bojíš, že pre teba vykonám nevhodné usporiadania? Prečo sa vždy obávaš o svoju pokrvnú rodinu a robíš si starosti o svojich blízkych? Mám Ja určité miesto v tvojom srdci? Stále hovoríš o tom, že Mi dovolíš, aby som v tebe mal nadvládu a obsadil celú tvoju bytosť – to všetko sú klamlivé lži! Koľkí z vás sú celým srdcom oddaní cirkvi? A kto z vás nemyslí na seba, ale koná pre kráľovstvo dneška? Veľmi dobre sa nad tým zamyslite.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 59. kapitola) Božie slovo odhaľuje, že keď ľudia nemajú skutočnú vieru v Boha, neodvážia sa zveriť svoju budúcnosť a osud do Jeho rúk. Vždy sa starajú a robia plány len pre svoje telo, a boja sa, že Boh veci nezariadi správne. Takí ľudia nemajú v srdci miesto pre Boha. Nechýbala mi tiež viera v Boha? Vždy som sa obával, že ak by som opustil prácu, finančné obmedzenia by ma pripravili o možnosť dôstojne žiť. Mal som príliš malú vieru v Boha. Nemal som ani najmenšie skutočné porozumenie Božej zvrchovanosti nad všetkým. Pomyslel som na slová Pána Ježiša: „Hľaďte na nebeské vtáky, lebo nesejú ani nežnú, ani nezhromažďujú potravu do stodôl, váš nebeský Otec ich však živí. Vari nie ste oveľa lepší ako ony?“ (Mt 6, 26) „Najprv hľadajte Božie kráľovstvo a Jeho spravodlivosť; a všetko toto dostanete navyše.“ (Mt 6, 33) Často som si tieto verše opakoval a používal ich na vyzývanie ostatných, ale keď sa mi niečo naozaj stalo, nemal som skutočnú vieru v Boha. Keď som premýšľal nad Božím slovom, uvedomil som si, že budúcnosť a osud každého z nás sú v rukách Boha, ktorý vždy urobí vhodné opatrenia. Boh prisľúbil, že tých, ktorí sa pre Neho úprimne obetujú, nebude sužovať. Prečo som nemal dôveru v Boha? V tej chvíli som chcel okamžite odísť zo zamestnania a riadne si plniť povinnosť. No keď som prišiel do kancelárie a kolegovia sa rozprávali o zvýšení platu a odmenách, začal som váhať a nechcel som sa vzdať svojej práce. Vedel som, že na praktizovanie pravdy treba niečo obetovať, tak som sa pomodlil k Bohu. Prosil som Ho, aby mi pomohol prekonať svoje telo, aby som mohol odísť zo zamestnania a konať svoju povinnosť.

Onedlho na to som zažil niečo desivé, čo ma donútilo premýšľať o mojej budúcej životnej ceste. V jednu noc som pracoval s vodičom, výhybkárom a ostatnými, s ktorými sme spájali vagóny. Stál som na rebríku idúceho vlaku a cez vysielačku som dával pokyny rušňovodičovi, aby spojil vozeň. Vlak naberal veľkú rýchlosť. Podľa pracovného postupu som vydal príkaz na spomalenie, keď sme boli desať vozňov od vagóna, s ktorým sme sa mali spojiť. Vodič však nespomalil a ja som bezmocne sledoval, ako sa vlak chystal naraziť do vagóna stojaceho na koľajniciach. Vlak išiel tak rýchlo, že som z neho nemohol vyskočiť. Mohol som len skočiť z rebríka do vagónu, ktorého som sa držal. Zavrel som oči, prichytil sa okraja vagóna, aby som nevypadol, a v duchu som opakovane volal Všemohúceho Boha. Hlasitou ranou sa vlak zrazil s vagónom. Druhý rušňovodič si zlomil ruku a musel byť ihneď prevezený do nemocnice na ošetrenie. Vyľakalo ma to, ale vyviazol som bez ujmy. Čím viac som nad tým premýšľal, tým mi tá noc pripadala desivejšia. Vedel som, že sa výhybkári nehodám často nevyhnú. Niektorí mali rozdrvené ruky, iní zas nohy… Uvedomil som si, že v nebezpečí mi stabilné zamestnanie nepomôže ani mi nezachráni život. Po tej nehode som cítil, že honba za peniazmi mi prinesie len dočasné telesné potešenie. Nič nie je smutnejšie než stratiť Božiu opateru a potom aj svoj život. Ak by ma zarábanie peňazí stálo život, načo by mi bola dobrá práca? Už nemôžem dovoliť, aby mi moja práca stála v ceste povinnosti. Rozhodol som sa žiť podľa Božieho slova, zveriť Mu všetko, čo mám, a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniu. Pomyslel som na Božie slová: „Ako normálni ľudia a ako ľudia, ktorí sa usilujú milovať Boha, je vašou pravou budúcnosťou vstúpiť do kráľovstva a stať sa Božími ľuďmi, a je to život, ktorý má najvyššiu hodnotu a význam; nikto nie je požehnanejší ako vy. Prečo to hovorím? Pretože tí, ktorí neveria v Boha, žijú pre telo a pre satana, no vy dnes žijete pre Boha, a žijete preto, aby ste nasledovali Božiu vôľu. Preto hovorím, že vaše životy majú najväčší význam. Len táto skupina ľudí, ktorých si Boh vybral, môže žiť život najvyššieho významu – nikto iný na zemi nedokáže žiť život s takouto hodnotou a zmyslom ako tvoj.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Poznaj najnovšie Božie dielo a nasleduj Jeho stopy) Božie slovo ma veľmi dojalo. Je to tak. Tí, ktorí Boha úprimne milujú, nežijú pre slávu, bohatstvo ani telesné potešenie. Žijú pre Boha. Iba život, ktorý prežijeme pre Boha, má zmysel. Vďaka Božiemu predurčeniu a výberu som mal to šťastie počuť hlas Stvoriteľa, pochopiť určité pravdy a dostať príležitosť plniť si povinnosť. Bolo to nádherné. Musel som vyjsť zo svojej bubliny a prestať sa hnať za peniazmi a materiálnym potešením. Mal by som poslúchať Božie riadenie a plniť si povinnosť stvorenej bytosti.

Potom som si prečítal ďalší úryvok z Božieho slova. Všemohúci Boh hovorí: „Ako povieš o tom, čo si videl a zažil, tým poľutovaniahodným, biednym a oddaným náboženským veriacim, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, a čakajú od teba, že budeš ich pastierom? Čo sú to za ľudia, ktorí od teba čakajú, že budeš ich pastierom? Vieš si ich predstaviť? Si si vedomý bremena, ktoré spočíva na tvojich pleciach, svojho poverenia a zodpovednosti? Kde je tvoj zmysel pre historické poslanie? Ako budeš riadne slúžiť ako pán ďalšieho veku? Máš silný pocit, že si pánom? Ako by sme mali vysvetliť pána všetkých vecí? Je skutočne pánom všetkých živých tvorov a všetkých hmotných vecí na svete? Ako plánuješ postupovať v ďalšej fáze diela? Koľko ľudí čaká, že ich budeš pásť? Je tvoja úloha ťažká? Sú biedni, poľutovaniahodní, slepí a bezradní, nariekajú v temnote – kde je tá cesta? Ako len túžia po svetle pripomínajúcom padajúcu hviezdu, aby náhle zostúpilo a rozptýlilo sily temnoty, ktoré utláčali ľudstvo po toľké roky. Úzkostlivo dúfajú a túžia po ňom vo dne i v noci – kto to môže úplne poznať? Dokonca aj v deň, keď toto svetlo prebleskne, títo hlboko trpiaci ľudia zostávajú uväznení v temnom žalári bez nádeje na oslobodenie. Kedy už nebudú plakať? Hrozné je nešťastie týchto krehkých duší, ktoré nikdy nedostali odpočinok a dlho boli v tomto stave spútané nemilosrdnými putami a zmrazenou minulosťou. A kto počul zvuk ich náreku? Kto videl ich biedny stav? Napadlo ti niekedy, aké zarmútené a znepokojené je Božie srdce? Ako môže zniesť pohľad na nevinné ľudstvo, ktoré Boh stvoril svojimi vlastnými rukami, ako trpí takýmito mukami? Napokon, ľudia sú obeťami, ktoré boli otrávené. A hoci ľudstvo prežilo dodnes, kto mohol vedieť, že ho už dávno otrávil ten zlý? Zabudol si, že si jednou z obetí? Nie si ochotný snažiť sa zo svojej lásky k Bohu o spasenie všetkých týchto preživších? Nie si ochotný venovať všetku svoju silu, aby si sa odvďačil Bohu, ktorý miluje ľudstvo ako svoje telo a krv? Ako presne by si chápal použitie Bohom na to, aby si žil svoj výnimočný život? Naozaj máš odhodlanie a vieru prežiť zmysluplný život zbožného, Bohu slúžiaceho človeka?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ako by si mal pristupovať k svojmu budúcemu poslaniu?) Z Božieho slova som cítil Jeho lásku a obavu o ľudstvo, ako aj naliehavú túžbu ho spasiť. Teraz sme v posledných dňoch a pribúdajú rôzne pohromy. Boh vyjadruje pravdu a koná dielo súdu a napomínania, aby ľudí vymanil z područia satana. Mal som to šťastie počuť hlas Boha a prijať Božiu spásu, čo bola Božia milosť. No mnohí, čo túžia po Božom zjavení, ešte neprivítali Pána. Stále ich klamú a ovládajú sily antikrista v náboženskom svete v podobe pastorov a starších a nemajú možnosť počuť Boží hlas a privítať Pána. Ak by každý bol taký sebecký ako ja, ak by sa starali len o telesné pohodlie, nešírili evanjelium a nesvedčili o Bohu, s príchodom katastrof by do nich upadli a boli potrestaní. Po premýšľaní o Božej vôli som pochopil, čomu by som mal zasvätiť život. Tak som sa rozhodol, že sa vzdám svojej práce, budem si riadne plniť povinnosť a vydám sa Bohu. Práve keď som sa chystal odstúpiť, za mnou zrazu prišiel zástupca riaditeľa stanice, aby ma naučil, ako dávať dary, a kto mi môže pomôcť s postupom. Starostlivo mi všetko vysvetlil. Nie každý dostane príležitosť na kariérny postup a môj plat by sa výrazne zvýšil. Po rozhovore som začal opäť prehodnocovať svoje rozhodnutie odstúpiť. Krátko nato som mal ďalšiu desivú skúsenosť, ktorá mi obrátila zmýšľanie naruby. Jedného dňa počas dennej zmeny do stanice prišiel nákladný vlak a museli sme ho odpojiť a znova pripojiť. Potom som bol zodpovedný za umiestnenie brzdových kotúčov pod kolesá. Po obede som zabudol odstrániť brzdové kotúče predtým, než sa vlak pohol. Rušňovodič sa pohol a brzdové kotúče sa ťahali po koľajniciach za kolesami. Zbadal to včas a zastavil vlak, keď bol takmer pri výhybke, čím sa predišlo vykoľajeniu alebo dokonca prevráteniu vlaku. Ak by som v ten deň nebol pod Božou ochranou, následky vykoľajenia alebo prevrátenia by boli nepredstaviteľné. Vystrašilo ma to a nútilo ma to uvažovať nad sebou a pýtať sa, prečo sa tak stalo. Uvedomil som si, že sa mi práca stala prekážkou vo vedení kostola a plnení si povinnosti, čo malo vážny dopad na chod kostola. Mňa však hnala túžba po peniazoch a telesnom potešení a nechcel som sa ich vzdať. Často som Bohu skladal prísahy, ktoré som potom porušil a tým klamal Boha. Pomyslel som na Božie slovo: „Dostali ste odo Mňa nekonečné milosrdenstvo a videli ste nekonečné nebeské tajomstvá, ukázal som vám dokonca nebeské plamene, ale nemal som to srdce, aby som vás spálil. Koľko ste Mi toho však dali na oplátku? Koľko ste ochotní Mi dať?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Všetci ste takého nízkeho charakteru!) To, čo sa stalo, navonok nebolo dobré, ale jasne som pochopil, že to bol prejav Božej lásky, pripomienka a varovanie pre mňa. Boh vyjadril toľko právd a zreteľne ľuďom vysvetlil ich výsledok a konečný cieľ. Chce len, aby sme porozumeli Jeho úprimnej túžbe nasledovať pravdu, konať povinnosti stvorenej bytosti a získať Jeho spásu. Bol som však tvrdohlavý. Vždy som si myslel, že prežijem a spoľahnem sa na svoju prácu, ktorá mi zabezpečí dobrý život. Tak som sa jej odmietal vzdať a venovať sa svojej povinnosti. Tieto dve desivé udalosti ma úplne prebudili. Zoči-voči pohrome ma nezachráni žiadne množstvo peňazí. Spomenul som si, ako Pán Ježiš povedal: „Kto z vás sa nevzdá všetkého, čo má, nemôže byť Mojím učeníkom.“ (Lk 14, 33) Až teraz som skutočne pochopil význam slov Pána Ježiša. Keď si ceníme peniaze a materiálne potešenia, tieto veci nám obsadzujú srdcia a je takmer nemožné úprimne milovať a nasledovať Boha, vydať sa Mu a konať si povinnosti stvorených bytostí. Takíto ľudia stále túžia po tele a svete a nie sú hodní byť Božími nasledovníkmi. Už som Boha viac nechcel neposlúchať ani sklamať. Musel som zmeniť svoj postoj, podrobiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniu, odovzdane nasledovať Boha, vydať sa Mu a odplatiť Mu lásku. Tak som povedal svojmu šéfovi, že chcem odstúpiť a vykonal som kroky na ukončenie pracovnej zmluvy. V tej chvíli mi spadol kameň zo srdca. Cítil som sa ako vták, ktorý vyletel z klietky. Už som nemusel mať obavy o žiadanie voľna a nemusel som trpieť kvôli tomu, že moja práca brzdí činnosť cirkvi. Bol som z tohto rozhodnutia šťastný.

Otca nazlostilo, keď sa dozvedel, že som odstúpil. Prišiel za mnou a povedal: „Tvrdo som pracoval, aby som ťa vychoval. Požičiaval som si peniaze na tvoje štúdium. Konečne si dostal dobrú prácu a teraz ju nechceš? Ako si to predstavuješ? Prácu na Železničnom úrade si treba vážiť. Pre mňa za mňa si ver v Boha, ale ako môžeš dať výpoveď? Ako prežiješ bez práce?“ Keď som videl otcov nahnevaný výraz v tvári, prišlo mi smutno. Spomenul som si, ako mi rodičia šetrili na školu v nádeji, že si nájdem dobrú prácu, uniknem chudobe a budem mať skvelý život. Navyše som chcel svojich rodičov z vidieka priviesť do mesta, aby žili v modernom paneláku a mali pohodlný život. Ale zvolil som si cestu viery v Boha a prestal sa hnať za peniazmi a materiálnym potešením, tak som sa im cítil byť zaviazaný. Nevedel som, ako na otcove slová odpovedať. V očiach sa mi zaleskli slzy a netrúfol som si pozrieť sa naňho. Ale v kútiku duše som vedel, že som urobil správne rozhodnutie, pretože sa Spasiteľ posledných dní zjavil a koná svoje dielo. Vyjadril pravdu, aby nás ochránil pred temným a zlým svetom. Je to jediný spôsob, ako byť spasený a vstúpiť do Božieho kráľovstva, a príležitosť, aká sa naskytne len raz za život. Ako by som sa toho mohol vzdať pre túžbu po telesnom pohodlí? Ako by som mohol nechať, aby mi pracovné záležitosti zabránili nasledovať pravdu a plniť si povinnosť stvorenej bytosti? Ubolený som sa v tichosti pomodlil k Bohu a prosil Ho, aby chránil moje srdce pred vyrušením. Spomenul som si na Božie slová: „Boh stvoril tento svet a priviedol naň človeka, živú bytosť, ktorej udelil život. Človek následne získal rodičov a príbuzných a už nebol sám. Odkedy človek po prvýkrát uzrel tento hmotný svet, bol predurčený na to, aby existoval v rámci Božieho ustanovenia. Je to dych života od Boha, ktorý podporuje každú živú bytosť počas dospievania až do dospelosti. Počas tohto procesu nik nemá pocit, že človek existuje a rastie pod Božou opaterou. Skôr verí, že človek rastie pod milosťou rodičovskej výchovy a jeho vlastný životný inštinkt podnecuje jeho rast. To preto, lebo človek nevie, kto mu dal život, ani odkiaľ pochádza, a už vôbec nie, akým spôsobom životný inštinkt vytvára zázraky. Vie len to, že jedlo je základom, vďaka ktorému žije ďalej, že vytrvalosť je zdrojom jeho životnej existencie a že presvedčenia, ktoré existujú v jeho mysli, sú kapitálom, od ktorého závisí jeho prežitie. Človek si vôbec neuvedomuje Božiu milosť a zaopatrenie, a tak premrháva život, ktorý mu Boh dal… Ani jeden človek, na ktorého Boh dohliada dňom i nocou sa iniciatívne nerozhodne Ho uctievať. Boh len vykonáva dielo na človeku, pre ktorého neexistujú žiadne očakávania, ako si to naplánoval. Robí tak v nádeji, že jedného dňa sa človek prebudí zo sna a zrazu si uvedomí hodnotu a zmysel života, cenu, ktorú Boh zaplatil za všetko, čo človeku dal, a dychtivosť, s akou Boh zúfalo prahne po tom, aby sa k Nemu človek vrátil.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) „Za pravdu musíš znášať ťažkosti, musíš sa pravde obetovať, musíš pre pravdu strpieť poníženie a musíš podstúpiť viac utrpenia, aby si získal viac pravdy. Toto by si mal urobiť. Pravdu nesmieš odhodiť pre potešenie z rodinnej harmónie a nesmieš stratiť celoživotnú dôstojnosť a integritu pre dočasný pôžitok. Mal by si sa usilovať o všetko, čo je krásne a dobré, a mal by si sa usilovať o cestu života, ktorá je zmysluplnejšia. Ak vedieš takýto všedný a svetský život a nemáš žiadny cieľ, o ktorý by si sa usiloval, nie je to mrhanie tvojím životom? Čo môžeš z takého života získať? Mal by si zanechať všetky telesné pôžitky kvôli jednej pravde a nemal by si odhodiť všetky pravdy kvôli malému pôžitku. Takíto ľudia nemajú integritu ani dôstojnosť. Ich existencia nemá zmysel!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Božie slová ma osvietili. Myslel som si, že to boli moji rodičia, ktorí ma vychovali a ktorí škrabali a šetrili, aby som mohol doštudovať. Takže ak by som ich nepočúvol a vzdal sa práce na úkor svojej povinnosti, bol by som im dlžný, ale môj názor bol absurdný a nezmyselný. Iba Boh je zdrojom ľudského života a za všetky naše životy vďačíme Bohu. Všetkým, čo máme, nás zásobuje a požehnáva Boh. Bez Neho by sme nemali nič. To, že ma moji rodičia vychovali do dospelosti, bolo Božie zvrchované usporiadanie. Musel som byť vďačný Bohu a odplatiť Mu lásku. Ak by som si neplnil povinnosť stvorenej bytosti, ako ma Boh žiada, aj keby som mal stabilnú prácu a užíval si dobre zabezpečený život s rodinou, nemal by nijakú hodnotu ani zmysel. Tieto dočasné potešenia by mi neumožnili pochopiť pravdu a získať život. Navyše by to Boh vnímal ako vzburu proti Nemu a nezískal by som Jeho uznanie. Pre získanie pravdy som musel trpieť. Len tak som mohol žiť ako charakterný a dôstojný človek a získať Božie uznanie. Čím viac som nad tým premýšľal, tým silnejší som sa cítil. Tak som opäť dosvedčil otcovi o Božom zjavení a diele a povedal mu, že bez viery v Boha je všetko úsilie prázdne a bezvýznamné. Spasiteľ teraz prišiel, aby vyjadroval pravdu a spasil ľudí, a iba vierou v Boha, nasledovaním pravdy, zbavením sa hriechu a skutočným pokáním pred Bohom môžu ľudia prežiť pohromy a vstúpiť do Božieho kráľovstva. Všetci, čo sa ženú za svetskými záležitosťami, bez ohľadu na veľkosť ich majetku, nakoniec zahynú v pohromách a budú potrestaní. Ale nech som povedal čokoľvek, otec s mojím odstúpením aj tak nesúhlasil a nahnevaný odišiel.

Neskôr otec požiadal príbuzných, aby ma presvedčili. Všetci tvrdili, že pozícia na Železničnom úrade je práca, ktorú darmi a peniazmi človek nepodplatí a že ma rodičia vychovali zbytočne. Keď som si vypočul obvinenia rodiny, vedel som, že ich použil satan, aby na mňa zaútočil a znemožnil mi odchod z práce a vydanie sa Bohu. Pomyslel som na slová Všemohúceho Boha: „Musíš mať v sebe Moju odvahu a musíš mať princípy, keď čelíš neveriacim príbuzným. Kvôli Mne však nesmieš podľahnúť žiadnym silám temnoty. Musíš sa spoliehať na Moju múdrosť, aby si kráčal dokonalou cestou, a nesmieš dovoliť, aby niektorá zo satanových intríg uspela. Urob všetko, čo môžeš, aby si svoje srdce položil predo Mňa, a Ja ťa uteším a prinesiem pokoj a radosť tvojmu srdcu.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) Po premýšľaní nad Božím slovom som pocítil istotu a našiel som odvahu povedať svojej rodine: „Dnes ľudia obzvlášť uctievajú peniaze, slávu, postavenie. Pre tieto veci sa ľudia pretekajú, spriadajú intrigy, navzájom sa bijú, a manželia sa dokonca podvádzajú a zrádzajú. Všetci žijú takto, takže ak si aj nájdeme dobrú a istú prácu, ktorá hmotne zabezpečí naše životy, je vôbec možné byť šťastným?“ Všemohúci Boh hovorí: „Nastanú všetky druhy pohrôm, jedna po druhej, a všetky krajiny a miesta zažijú pohromy: nákaza, hladomor, povodeň, sucho a zemetrasenia sú všade. Tieto pohromy sa nedejú len na jednom či dvoch miestach a neskončia sa za deň či dva, ale skôr sa budú rozširovať po čoraz väčšom území a budú čoraz vážnejšie. Počas tohto obdobia sa začnú jedna po druhej objavovať všetky druhy pohrôm spôsobených hmyzom a všade sa bude vyskytovať fenomén kanibalizmu. To je Môj súd nad myriadami krajín a ľudí.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 65. kapitola) S pomocou Božích slov som pokračoval v duchovnom spoločenstve: „Teraz pribúdajú pohromy. Dokážeme sa pred nimi ochrániť len nasledovaním Všemohúceho Boha. Moja viera v Boha, šírenie evanjelia a vykonávanie si povinnosti sú tisíckrát, ak nie desaťtisíckrát dôležitejšie ako moja práca. Moja viera v Boha nie je hlúpa, ako si vy myslíte. Keď Noe hlásal evanjelium, ľudia ho označovali za blázna, ale keď prišla potopa, z celej ľudskej rasy prežila len Noeho rodina – osem ľudí. Noe nebol šialený ani hlúpy. Bol to najmúdrejší a Bohom najväčšmi požehnaný človek. Dnes zlo a skazenosť ľudstva dosiahli takú mieru, že Boh zničí túto zlú a skazenú rasu a my môžeme prežiť iba ak uctievame Všemohúceho Boha. Dnes vám hovorím túto úžasnú správu s nádejou, že aj vy uveríte vo Všemohúceho Boha. Nesnažte sa ma presviedčať, pretože som sa už rozhodol. Budem nasledovať Všemohúceho Boha po zvyšok svojho života.“ Po týchto slovách moja teta, ktorá verí v Pána, povedala: „Vďaka Bohu! Je dobré, že veríš v Boha, a rozhodnutie hlásať Božie evanjelium Boha poteší.“ Povedala ostatným: „Cesta, ktorú si si dnes zvolil, je správna. Nezáleží na bohatstve. Dôležitý je život. Mali by sme jeho rozhodnutie rešpektovať.“ Potom ostali ostatní ticho. To ma veľmi potešilo. Keď som si stál za rozhodnutím a zvolil si uspokojenie Boha, moja rodina sa zahanbila a prestala ma presviedčať. Odvtedy ma už ľudia a veci okolo mňa neobmedzovali a môžem sa plne venovať plneniu svojej povinnosti.

Neskôr, keď som videl, ako veľa ľudí prijíma Božie dielo v posledných dňoch, v srdci som pocítil neopísateľnú radosť. Privedením tých, ktorí úprimne túžia po Bohu, späť do Jeho domu, napĺňame svoje poslanie a Boh z toho má nesmiernu radosť. Uvedomujem si, že zvolenie cesty viery v Boha a zanechanie svojej práce bolo najmúdrejším rozhodnutím, aké som kedy vo svojom živote urobil. Môcť vydať sa Bohu a venovať svoj život šíreniu evanjelia a svedectvu o Bohu mi prináša väčšiu hodnotu a zmysel než čokoľvek, čo by som mohol robiť.