Li Xinyu, Čína

Ráno 28. júla 2007, počas zhromaždenia s niekoľkými bratmi a sestrami, polícia vykopla dvere domu, v ktorom sme sa zhromažďovali, a vtrhla dnu. Tučný policajt s paralyzérom v ruke zreval: „Nikto sa ani nepohne, inak vám dolámeme nohy!“ Surový prístup policajta ma nahneval a odpovedal som: „Na akom základe nás zatýkate? My veriaci si počíname dobre a kráčame po správnej ceste.“ Náčelník národnej bezpečnosti ma drsne prerušil so slovami: „Hovoríš, že viera v Boha je kráčaním po správnej ceste? Viera v ČKS je jedinou správnou cestou! V Brigáde národnej bezpečnosti je našou špeciálnou úlohou chytať veriacich v Boha. Celé dni a noci sme prebdeli a sledovali vás, len aby sme vás chytili. Zo všetkého, čo by ste mohli robiť, ste sa museli oddať práve viere v Boha!“ Potom mávnutím ruky dal pokyn svojim podriadeným, aby začali s prehliadkou domu. Po dokončení prehliadky nám nasadili putá a vzali nás na okresný úrad verejnej bezpečnosti na samostatné výsluchy.

Hneď ako som vošiel do výsluchovej miestnosti, náčelník národnej bezpečnosti mi dal niekoľko faciek, z ktorých som zostal omámený, hlava sa mi točila, zvonilo mi v ušiach, zatmelo sa mi pred očami a ústa som mal plné krvi. Hneď nato sa na mňa vrhli ďalší štyria policajti, ktorí stáli obďaleč, a začali ma kopať a udierať päsťami. Po chvíli si náčelník národnej bezpečnosti potiahol z cigarety, ukázal na mňa a povedal: „Súdiac podľa toho, ako vyzeráš, si buď vodca, alebo dôležitý člen vašej cirkvi. Ak nám povieš, čo chceme vedieť, necháme ťa ísť, ale ak nie, nesťažuj sa, keď sa k tebe nebudem správať veľmi pekne.“ Ešte dodal: „Pri pohľade na tvoju postavu si myslím, že veľa mučenia neznesieš. Jednoducho nám povedz: Kto je váš vodca? U koho doma sú peniaze cirkvi?“ Nepovedal som ani slovo, len som sa v srdci ticho a neustále modlil k Bohu a prosil Ho, aby bol so mnou a dal mi silu. Zaumienil som si, že bez ohľadu na to, ako ma bude polícia trýzniť, nebudem judáš a nezradím Boha. Keď náčelník národnej bezpečnosti videl, že nič nehovorím, hodil cigaretu na zem a s mávnutím ruky zreval: „Naložte mu! Ubite ho na smrť!“ Nato ma niekoľko policajtov opäť začalo surovo biť. Potom mi spútali ruky za chrbtom, stiahli mi nohavice až po lýtka, dali mi dole ponožky a napchali mi ich do úst, aby som nemohol kričať. Potom mi hlavu strčili do nohavíc a následne ma striedavo bili a kopali do mňa, pričom sa schuti smiali. Boli tam aj policajtky, ktoré sa prizerali a smiali sa tak silno, že sa museli opierať o stôl. Policajti sa so mnou zahrávali ako so zvieraťom a cítil som sa neuveriteľne ponížený. Bol júl a vo výsluchovej miestnosti bolo extrémne horúco – zakrátko som mal oblečenie premočené potom. Z rán, kde ma policajt kopal svojimi koženými topánkami, mi tiekla krv, ktorá sa v ranách miešala s potom, čo mi spôsobovalo ostrú bolesť. Na hlave som mal tiež niekoľko podliatin od úderov. Jeden z policajtov ma potom chytil za vlasy, vylepil mi facku a násilne mi trhal hlavou zo strany na stranu. Cez zatnuté zuby zavrčal: „Budeš hovoriť alebo nie?“ Povedal som: „Ja nič neviem!“ Nato sa rozzúril, chytil ma za putá a násilne mi rukami za chrbtom trhol nahor. Bolesť v rukách bola taká, akoby mi ich zlomili, a pri vykrúcaní mi v nich praskalo. Putá mi prerezali kožu na zápästiach, z ktorých začala tiecť krv. Zakaždým, keď mi trhli rukami nahor, bolesť bola takmer neznesiteľná a v srdci som sa neustále modlil k Bohu, prosiac Ho, aby mi dal vieru a umožnil mi pevne vytrvať vo svedectve o Ňom. Keď náčelník národnej bezpečnosti videl, ako veľmi trpím, sadisticky sa mi vysmieval so slovami: „Kde je problém? Hovoril som ti, že to mučenie neznesieš. Prestaň vzdorovať a začni hovoriť! Kto je váš vodca? Ako komunikujete? U koho doma sú schované peniaze?“ Neodpovedal som mu. Tučný policajt ma potom kopol do lýtka, čo spôsobilo, že som okamžite padol na kolená. Potom ma prinútil vystrieť ruky a položil mi na ne hrubú knihu. Po chvíli kľačania som to už jednoducho nevydržal a padol som na zem. Tučný policajt ma vytiahol hore, opäť ma prinútil kľaknúť si a začal ma šľahať po prstoch drevenou paličkou. Zakaždým, keď ma šľahol, pocítil som v prstoch pálivú bolesť. Popri bití na mňa zreval: „Čo povieš na toto? Nie je to také príjemné, čo? Prečo nepožiadaš svojho Boha, aby ťa prišiel zachrániť!“ Keď to povedal, všetci policajti sa rozrehotali. Ich smiech ma rozzúril a v srdci som tých démonov preklínal. Nohy som mal z kľačania posiate modrinami a boleli ma, akoby mi ich rezali nožom. Šesť prstov som mal z bitky pomliaždených. O niekoľko mesiacov neskôr mi z nich zliezli nechty.

Okolo piatej popoludní ma polícia poslala do zadržiavacieho strediska a pred odchodom výslovne prikázala tamojšiemu personálu: „Dajte mu len malú parenú buchtu a misku polievky. Nech len pekne popremýšľa, čo nám zajtra povie.“ Potom ma zavreli do malej cely, ktorá mala menej ako 10 metrov štvorcových. Bolo v nej zavretých vyše desať ďalších ľudí a bola tam špina a smrad. Na zemi boli položené len dve drevené dosky a obe si zabral kápo. Pamätám si, že počas tej noci som sedel opretý o stenu v rohu, hladný a smädný, hlava sa mi točila a tvár mi horela od bolesti. Pomyslel som si: „Dnes ma tak surovo zbili a nedostali zo mňa žiadne informácie. Ktovie, čo mi urobia zajtra? Ak ma budú ďalej mučiť, zostanem mrzákom, alebo zomriem? Ak zo mňa urobia mrzáka, ako prežijem druhú polovicu svojho života?“ Čím viac som premýšľal, tým slabší som sa cítil, a tak som sa rýchlo pomodlil k Bohu o pomoc: „Ó, Bože! Toto mučenie už dlho nevydržím, ale nechcem byť judáš a zradiť Ťa. Prosím, pomôž mi. Daj mi silu a chráň ma, aby som mohol pevne vytrvať vo svojom svedectve o Tebe.“ Vtedy som si spomenul na úryvok z Jeho slov: „Nedaj sa odradiť, nebuď slabý, a Ja ti všetko zjavím. Cesta do kráľovstva nie je taká hladká – nič neprichádza tak ľahko! Chceš, aby sa ti ľahko dostalo požehnania, všakže? Dnes bude každý čeliť trpkým skúškam. Bez týchto skúšok sa milujúce srdce, ktoré pre Mňa máte, neposilní a nebudete ku Mne prechovávať pravú lásku. Aj keď tieto skúšky pozostávajú len z drobných okolností, každý musí týmito skúškami prejsť, len ich intenzita sa bude líšiť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 41. kapitola) Pri uvažovaní nad Božími slovami som si uvedomil, že Boh mi dovolil prejsť týmto utrpením, aby ma vyskúšal. Pomáhal mi upevniť moje odhodlanie tvárou v tvár utrpeniu. V minulosti, predtým, ako ma zatkli, som si vždy myslel, že mám vieru v Boha a že budem ochotný uspokojiť Ho bez ohľadu na to, koľko utrpenia budem musieť zniesť. A predsa som už po jednom dni mučenia a trýznenia žil v bojazlivosti a strachu, v obavách, že ma zmrzačia alebo zabijú. Kde bola moja skutočná viera v Boha? Môj duchovný vzrast bol stále príliš nízky. Po tom, čo som pochopil Boží úmysel, som sa už necítil tak bojazlivo ani vystrašene a bol som ochotný spoliehať sa na Boha, aby som pevne vytrval vo svojom svedectve o Ňom.

Na druhý deň ma polícia vzala na Brigádu národnej bezpečnosti na ďalší výsluch. Náčelník na mňa ukázal a povedal: „Dnes sa radšej správaj slušne! Máš odpoveď na otázky, ktoré som ti včera položil?“ Povedal som, že nič neviem. Rozzúril sa, schmatol ma za vlasy a vylepil mi facku, pričom zreval: „Uvidíme, kto to vzdá prvý, ty alebo môj paralyzér! Naložte mu! Ubite ho na smrť!“ Potom ku mne pristúpili piati policajti a začali do mňa kopať a udierať ma päsťami. Jeden z policajtov mi stúpil na chrbát a násilím mi spútal ruky za chrbtom, čo mi spôsobilo obrovskú bolesť, keďže mi ich vykrútil dozadu. Bolesť bola taká veľká, že ma veľmi rýchlo oblial pot. Tučný policajt vzal paralyzér a zaháňal sa ním. Paralyzér praskal elektrinou, a potom mi ním dal dva šoky. Zo šokov som dostal kŕče a neubránil som sa kriku. Náčelník to využil a pokúsil sa ma presvedčiť so slovami: „Ak nám povieš, kto je váš vodca a u koho doma sú peniaze, hneď ťa nechám ísť. Tvoja žena, deti a rodičia potrebujú, aby si sa o nich postaral. Aj keď ti nezáleží na vlastnom dobre, mal by si aspoň myslieť na svoju rodinu.“ To spôsobilo, že som trochu zakolísal. Pomyslel som si: „Ak budem naďalej odmietať čokoľvek povedať, určite ma ubijú na smrť. Možno by som im mohol dať len nejaké menej dôležité informácie a nechali by ma ísť domov.“ Vtom som si spomenul na Božie slová: „Voči tým, ktorí Mi v časoch súženia nepreukázali ani najmenší prejav vernosti, už nebudem milosrdný, lebo Moje milosrdenstvo siaha len do takejto miery. Okrem toho nemám rád nikoho, kto Ma raz zradil, a už vôbec sa nerád stýkam s tými, ktorí zapredávajú záujmy svojich priateľov. To je Moja povaha, bez ohľadu na to, o koho ide.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) Božie slová ma okamžite prebudili. Takmer som naletel na satanov úskok. Keby som zradil Boha a zapredal svojich bratov a sestry pre telesnú náklonnosť k rodine a túžbu po dočasnom pohodlí, bol by som judáš, ktorý zradil Boha a priateľov, druh človeka najviac nenávidený Bohom. To by urazilo Božiu povahu a bol by som prekliaty a potrestaný. Bol som vďačný, že ma Božie slová osvietili a ochránili ma pred satanovým úskokom. Pomodlil som sa k Bohu so slovami: „Ó, Bože! Bez ohľadu na to, či ma zmrzačia alebo zabijú, nikdy Ťa nezradím a nestanem sa hanebným judášom.“ Po modlitbe som bol pokojnejší a menej utrápený. Keď som čelil policajtovmu výsluchu, príkro a spravodlivo som odpovedal: „Viera v Boha je úplne prirodzená a oprávnená, rozumná a legálna. Na akom základe ste ma zatkli? Ústava našej krajiny jasne stanovuje, že občania majú právo na náboženskú slobodu. Aká je to náboženská sloboda, keď ma pre vieru mučíte na smrť?“ Keď to policajt počul, rozzúril sa a zreval: „Vyhlásenia o náboženskej slobode sú len niečo, čo hovoríme, aby sme uspokojili cudzie krajiny – v Číne ti ČKS nedovoľuje veriť v Boha a tvoja viera je nezákonná. Ľudí pobláznených Bohom, ako si ty, môžeme beztrestne zabíjať! Ubite ho na smrť! Uvidíme, ako dlho vydrží!“ Nato sa na mňa všetci vrhli a začali ma kopať a udierať päsťami. Jeden z policajtov ma silno šľahal koženým opaskom po tvári a tele. Z tohto bičovania som mal doráňanú a opuchnutú tvár a zrútil som sa na podlahu. Nakoniec, keď videli, že stále odmietam hovoriť, nezostávalo im iné, len ma poslať späť do zadržiavacieho strediska. Polícia mi dovolila zjesť na večeru len malú parenú buchtu. Bol som taký hladný, že som nemal energiu ani len vstať, a keďže ma neustále mučili a trýznili, točila sa mi hlava, cítil som pálivú bolesť a necitlivosť v tvári, nohy som mal ako z huspeniny a bol som celkovo slabý, mohol som len sedieť na podlahe opretý chrbtom o stenu. Mal som pocit, že už toho veľa neznesiem, a pomyslel som si: „Ak to takto pôjde ďalej, buď ma umučia na smrť, alebo zomriem od hladu.“ Vtedy som si spomenul na úryvok z Božích slov: „V tejto etape diela je od nás požadovaná tá najväčšia viera a láska a môžeme zakopnúť aj kvôli najmenšej neopatrnosti, pretože táto etapa diela sa líši od všetkých predchádzajúcich: Boh zdokonaľuje vieru ľudí, ktorá je neviditeľná a nehmatateľná. Boh robí to, že mení slová na vieru, lásku a život.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Cesta… (8)) Naozaj, polícia chcela použiť trýznenie, mučenie a hladovanie, aby ma vyčerpala, prinútila ma stratiť vieru a zradiť Boha, ale Boh len využíval túto ťažkú situáciu na zdokonalenie mojej viery. Pomyslel som na to, čo povedal Pán Ježiš, keď bol skúšaný: „Človek nebude žiť len na chlebe, ale na každom slove, ktoré vychádza z úst Boha.“ (Mt 4, 4) Veril som, že Božie slová sú pravdou a životom človeka. Vedel som, že musím mať vieru v Boha. V srdci som sa ticho modlil k Bohu: „Ó, Bože, moje telo môže byť slabé a bezmocné, ale som ochotný žiť podľa Tvojich slov, nebrať ohľad na svoje telo a pevne vytrvať vo svojom svedectve o Tebe…“ Po modlitbe som cítil trochu pokojnejší a bol som menej utrápený a slabý.

Ráno na tretí deň ma polícia opäť priviedla na Brigádu národnej bezpečnosti na výsluch. Hneď ako som vošiel do výsluchovej miestnosti, jeden policajt ma skopol na zem a prinútil ma kľaknúť si na betónovú podlahu. Náčelník národnej bezpečnosti mi hlasno vynadal so slovami: „Takže, už si sa rozhodol? Kto je váš vodca? U koho doma sú peniaze cirkvi? Ak nezačneš hovoriť teraz, tieto mučiace nástroje ťa k tomu prinútia. Necháme ťa vyskúšať každý jeden z nich!“ Nepovedal som ani slovo, a tak ma prinútili ďalej kľačať na betónovej podlahe. Keďže ma neustále trýznili a mučili a odopierali mi jedlo, bol som extrémne slabý. Po takmer hodine kľačania som bol úplne vyčerpaný a jednoducho som už nedokázal ďalej kľačať. Cítil som, ako sa mi do srdca vkráda slabosť, a tak som sa neustále modlil k Bohu: „Ó, Bože! Toto mučenie už viac neznesiem. Nechcem byť judáš a zradiť Ťa. Prosím, pomôž mi. Daj mi vieru a umožni mi zostať silným.“ Po modlitbe som si spomenul na tento úryvok z Božích slov: „Keďže Boh vykonáva svoje dielo v krajine, ktorá Mu odoláva, celé Jeho dielo čelí obrovským prekážkam a mnohé z Jeho slov sa nedajú naplniť okamžite. Ľudia sú teda zušľachťovaní v dôsledku Božích slov, čo je tiež súčasťou utrpenia. Pre Boha je nesmierne ťažké konať svoje dielo v krajine veľkého červeného draka, ale práve cez túto ťažkosť Boh koná jednu etapu svojho diela, aby mohol zjaviť svoju múdrosť a svoje úžasné skutky, a využíva túto príležitosť, aby túto skupinu ľudí urobil úplnou.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Je Božie dielo také jednoduché, ako si človek predstavuje?) Pri uvažovaní nad Božími slovami som si uvedomil, že dôvodom môjho trýznenia a mučenia zo strany ČKS je moja viera a že je obrovskou cťou a slávou podať svedectvo o Bohu prostredníctvom prenasledovania a súženia. Policajti použili všetky možné metódy mučenia, aby ma prinútili zaprieť a zradiť Boha, ale Božia múdrosť sa uplatňuje na základe satanových úskokov. Boh využíval toto prostredie, aby zdokonalil moju vieru a umožnil mi vidieť ohavnú tvár a démonickú podstatu veľkého červeného draka, aby som ho z celého srdca znenávidel a úplne ho zavrhol. Po tom, čo som pochopil Boží úmysel, mal som v tom oveľa jasnejšie a získal som novú silu. „Nenaletím na satanove úskoky a nedovolím, aby ma zlomil. Bez ohľadu na to, aké úbohé a slabé bude moje telo, musím pevne vytrvať vo svojom svedectve o Bohu!“ Keď jeden z policajtov videl, že stále odmietam hovoriť, nalial mi veľký pohár vody a s falošným úsmevom povedal: „Už pár dní si poriadne nejedol, však? Musíš byť hladný! Ako tak na teba pozerám, pochybujem, že vydržíš oveľa dlhšie. Radšej nám rýchlo povedz všetko, čo vieš. Už sme objednali parené buchty a restovanú zeleninu a môžeme dať trochu aj tebe. Koniec koncov, načo sa takto trápiš?“ Uvedomil som si, že je to satanov úskok, a tak som sa v srdci ticho pomodlil k Bohu a prosil Ho, aby ma ochránil pred satanovými nástrahami. Po chvíli mi policajt odomkol putá, priniesol trochu zeleniny, parenú buchtu a pohár vody a povedal: „Daj si niečo pod zub. Keď doješ, môžeš nám povedať, čo vieš.“ Odpovedal som: „Nikoho nepoznám a nemám vám čo povedať.“ Náčelník národnej bezpečnosti zúril, prudko sa postavil, schmatol ma za vlasy, vylepil mi facku, a potom ma skopol na podlahu a zreval: „Spútajte mu ruky za chrbtom a ubite ho na smrť! Uvidíme, ako dlho vydrží!“ Nato ku mne pristúpili štyria policajti a spútali mi ruky za chrbtom. Keď mi spočiatku nedokázali natiahnuť ruky dozadu, aby mi ich spútali, silno mi nimi trhli, čo mi spôsobilo neznesiteľnú bolesť, až som vykríkol. Jeden policajt ma potom neustále silno šľahal koženým opaskom. Cítil som neznesiteľnú bolesť v celom tele a opasok mi na koži zanechal množstvo hrubých modro-čiernych podliatin. Policajt popritom, ako ma šľahal, vrieskal: „Jednoducho neverím, že si zo železa, a viem, že ťa dokážem zlomiť!“ Potom si vyzul koženú topánku a začal ma jej podrážkou biť po hlave a tvári. Z tejto bitky mi znecitlivela hlava a mal som pocit, akoby mi mala vybuchnúť. Iskrilo sa mi pred očami a v ušiach mi hlboko hučalo ako v motore. Po krátkej chvíli som úplne stratil sluch v pravom uchu. Povedal som: „Poškodili ste mi pravé ucho, teraz naň nič nepočujem.“ Policajt si nenútene potiahol z cigarety a zlovestným tónom zavrčal: „Ak ohluchneš, tým lepšie. Aspoň ti to v budúcnosti zabráni praktizovať vieru.“ Keď náčelník národnej bezpečnosti videl, že aj po takejto surovej bitke stále odmietam hovoriť, nahnevane zreval: „Neverím, že ťa dnes nedokážem zlomiť! Ak neprehovoríš, pichneme ti pod necht železné šidlo. Prsty sú spojené so srdcom – to utrpenie v žiadnom prípade nevydržíš. Buď rozumný: Povedz nám všetko, čo vieš, a spolupracuj s nami. To je tá najlepšia možnosť, akú máš!“ V tej chvíli som pocítil trochu strach – aj obyčajná malá trieska v prste je dosť bolestivá, nieto ešte hrubé železné šidlo! Len pri pomyslení na to mi ochabli nohy a znecitlivela mi pokožka na hlave. Ak by mi tým šidlom naozaj prepichli necht, dokázal by som to zniesť? Rýchlo a neustále som sa modlil k Bohu o pomoc a prosil Ho, aby mi dal vieru a odhodlanie zniesť utrpenie. Vtedy som si spomenul na úryvok z Božích slov: „Tí, čo sú pri moci, sa navonok môžu zdať suroví, ale nebojte sa, lebo je to preto, že máte málo viery. Pokiaľ bude vaša viera rásť, všetko bude ľahké.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 75. kapitola) Božie slová mi dodali vieru a silu. Boh má zvrchovanosť nad všetkým – musel som sa spoliehať na Boha a mať vieru, že ma povedie, aby som prekonal trýznenie a mučenie týchto démonov. Keď som si to uvedomil, už som nebol taký bojazlivý a vystrašený. Keď videli, že stále odmietam prehovoriť, prinútili ma vystrieť ruky na stôl, a potom mi pred tvárou mávali približne 20 cm dlhým železným šidlom. Jeden policajt mi vzápätí začal pichať šidlom pod necht. Šidlo bolo mimoriadne ostré a len čo mi prepichlo necht, pocítil som bodavú bolesť. Neustále som volal k Bohu a prosil Ho, aby mi dal silu zniesť toto utrpenie. Práve keď sa policajt chystal zatlačiť na šidlo, vbehol dnu ďalší a niečo pošepkal náčelníkovi národnej bezpečnosti do ucha. Náčelník zreval: „Nech tu zostane jeden človek a stráži ho. Všetci ostatní, poďte so mnou!“ Keď som videl, ako sa to všetko vyvinulo, poďakoval som Bohu za to, že ovládal situáciu tak, aby mi umožnil uniknúť ich krutému a brutálnemu mučeniu.

O dva dni neskôr ma policajt opäť vzal na Brigádu národnej bezpečnosti na výsluch. Tučný policajt agresívne zreval: „Ak dnes neprehovoríš, postarám sa o to, aby si si želal smrť!“ Povedal som: „Nič neviem. Aj keby ste ma naozaj zabili, nemám vám čo povedať.“ Náčelník národnej bezpečnosti ku mne pristúpil, skopol ma na zem a zreval: „Aj keď nič nepovieš, vieme o tebe všetko. Si cirkevný vodca a stále držíš jazyk za zubami!“ Potom ma schmatol za vlasy, vylepil mi facku a povedal: „Uvidíme, čo povolí prvé, ty, alebo moje topánky a opasok!“ Potom zreval: „Ubite ho na smrť!“ Nato sa na mňa vrhlo niekoľko policajtov a začali do mňa udierať päsťami a kopať ma. Jeden policajt si odopol kožený opasok a začal ma ním šľahať. Jeho opasok mi na tele zanechal viac ako desať podliatin. Potom si vzal topánku a začal ma silno biť jej podrážkou. Zatočila sa mi hlava, pulzovalo mi v nej a mal som také bolesti, že som sa triasol a kričal. Nakoniec som to už jednoducho nedokázal zniesť a prial som si, aby som mohol zomrieť a mať to za sebou. Pomyslel som si: „Ak zomriem, nebudem musieť znášať toto utrpenie.“ Rozbehol som sa preto k stene, aby som si o ňu rozbil hlavu, ale jeden policajt mi hlavu zablokoval svojím stehnom. Zabolelo ho to tak veľmi, až od bolesti nadskočil. Vtedy som si jasne spomenul na Božie slová: „Počas týchto posledných dní musíte podávať svedectvo o Bohu. Nehľadiac na veľkosť vášho utrpenia, mali by ste kráčať až do úplného konca a aj pri poslednom nádychu musíte byť verní Bohu a vydať sa na milosť Božiemu ovládaniu. Iba to znamená skutočne milovať Boha a iba to je silné a hlasné svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Iba ak zažiješ bolestné skúšky, môžeš spoznať Božiu milotu) Vďaka Božím slovám som si zrazu uvedomil: Nebolo odo mňa zbabelé snažiť sa zomrieť, pretože som nedokázal zniesť utrpenie? Kde bolo moje svedectvo? Vtedy som si uvedomil, že to, ako mi policajt zablokoval hlavu, bola Božia ochrana v úzadí. Božím úmyslom nebolo, aby som zomrel. Chcel, aby som pevne vytrval vo svojom svedectve a uprostred tohto utrpenia ponížil satana. Keď som si to uvedomil, cítil som sa hlboko motivovaný a dal som si predsavzatie: Bez ohľadu na to, ako ma bude polícia trýzniť, zostanem silný, a aj keby mi zostával len posledný dych, budem žiť ďalej, aby som pevne vytrval vo svojom svedectve o Bohu! Srdce som mal plné sily a odvahy – zaťal som zuby a pripravil sa zniesť ešte krutejšie trýznenie. Na moje prekvapenie náčelník národnej bezpečnosti podišiel bližšie, ukázal na mňa a povedal: „Zdolal si ma! Jednoducho nechápem, čo také je v tých knihách, že si myslíš, že stojí za to obetovať život pre tvojho Boha!“ Iný policajt povedal: „Ľudí pobláznených Bohom, ako je on, by skrátka mali všetkých hodiť do väzenia!“ Krátko nato ďalší policajt povedal úlisným tónom: „Stále je čas povedať nám, čo vieš. Tu tomu velím ja, ale keď sa dostaneš do väzenia, tam už nemám žiadnu právomoc. Dávame ti dve možnosti: Buď pôjdeš domov, alebo pôjdeš do väzenia. Je to na tebe!“ V tej chvíli som sa cítil trochu slabý a strachoval som sa, koľkému trýzneniu a krutosti by som čelil počas dlhého pobytu vo väzení a či by som to dokázal vydržať. Čo ak ma utrýznia na smrť? Nechcel som byť judáš, raniť Božie srdce a navždy to ľutovať, ale tiež som nevedel, ako by som mal prežívať situáciu, ktorej som teraz čelil. A tak som sa v srdci pomodlil k Bohu: „Ó, Bože, čoskoro ma odsúdia a pošlú do väzenia. Nie som si istý, ako vydržať tento dlhý a náročný pobyt vo väzení, prosím, veď ma, aby som sa podriadil tomuto prostrediu.“ Po modlitbe som si spomenul na tento úryvok z Božích slov: „Pre nikoho, kto má odhodlanie a miluje Boha, neexistujú nedosiahnuteľné pravdy ani spravodlivosť, za ktorou by nemohol pevne stáť. Ako by si mal žiť svoj život? Ako by si mal milovať Boha a využiť túto lásku na uspokojenie Jeho úmyslov? V tvojom živote nie je nijaká väčšia záležitosť. Predovšetkým musíš mať takéto odhodlanie a vytrvalosť a nemal by si byť slaboch bez chrbtovej kosti. Musíš sa naučiť, ako zažívať zmysluplný život a zmysluplné pravdy a nemal by si k sebe v tomto smere pristupovať povrchne.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Tvárou v tvár Božím požiadavkám som sa hanbil. Spomenul som si, koľko predsavzatí som si pred Bohom dal, že bez ohľadu na to, akému utrpeniu budem čeliť, vždy pevne vytrvám vo svojom svedectve o Bohu a budem sa Ho snažiť uspokojiť. Keď som však čelil dlhému trestu vo väzení a obdobiu trýznenia, nechcel som podstúpiť takéto utrpenie a hľadal som spôsob, ako z tohto prostredia uniknúť. Kde bola moja podriadenosť a moje svedectvo? Spomenul som si na to, ako sa Pán Ježiš zjavil Petrovi, keď utiekol z väzenia, a povedal mu, že bude za neho znovu ukrižovaný. Peter pochopil Boží úmysel, dobrovoľne sa vrátil do väzenia a bol pre Boha ukrižovaný dolu hlavou, čím podal zvučné svedectvo. Peter mal k Bohu skutočnú lásku a skutočnú podriadenosť. Ja som síce nemal Petrov duchovný vzrast, ale musel som ho napodobniť a pevne vytrvať vo svojom svedectve o Bohu. Spomenul som si aj na to, že keď som bol počas trýznenia a mučenia utrápený a slabý, Božie slová ma osvietili a viedli, dodali mi vieru a silu a pomohli mi prekonať kruté trýznenie týchto démonov. Keď som bol najviac utrápený a slabý a bol som kúsok od toho, aby som to vzdal, Boh zázračne ovládal osoby, udalosti, veci a prostredie, aby mi otvoril cestu a ušetril ma ďalšieho trýznenia. Skutočne som cítil, že Boh je po mojom boku, stará sa o mňa a chráni ma. Božia láska je taká skutočná, preto som nemohol raniť Jeho srdce ani Ho sklamať. Ticho som sa pomodlil k Bohu: „Ó, Bože! Aj keď budem odsúdený a budem si musieť odsedieť trest, nepoddám sa satanovi. Odhodlane a pevne vytrvám vo svojom svedectve, aby som ponížil satana.“ Neskôr, doslova bez akýchkoľvek dôkazov, na mňa vykonštruovali obvinenie z „narušovania verejného poriadku a marenia výkonu práva“ a odsúdili ma na rok a šesť mesiacov prevýchovy prácou.

Počas môjho pobytu v pracovnom tábore som sa nikdy dosýta nenajedol a musel som pracovať pätnásť až šestnásť hodín denne. Našou úlohou bolo leštiť korálky. Spočiatku to bolo šesťsto denne, no neskôr sa tento počet zvýšil na tisíc. Mám slabý zrak, takže som pracoval pomerne pomaly, a často ma bili za to, že som nedokončil svoje úlohy. Raz sa iný spoluväzeň zľakol, že nestihne dokončiť svoju úlohu a dostane bitku, a tak strčil svoje polodokončené výrobky do mojej škatule s „hotovými“ kusmi. Keď dozorca zbadal v mojej škatuli na „hotové“ kusy nedokončené výrobky, bez toho, aby si vôbec vypočul moje vysvetlenie, ma prinútil oprieť si hlavu o stenu a stiahnuť si nohavice, a potom ma začal šľahať klinovým remeňom. Hneď po prvom šľahnutí mi klinový remeň zanechal na nohe veľkú podliatinu a pri druhom údere som sa zrútil na zem a nedokázal som vstať. Spoluväzni, ktorí stáli po oboch stranách chodby, sa mi schuti smiali. Ostatní spoluväzni ma naozaj často šikanovali. Nútili ma spať hneď vedľa záchoda a naschvál nechávali otvorený poklop. Smrad bol taký odporný, až mi prišlo zle a zvracal som. Bili ma aj podrážkami svojich topánok a uprostred noci ma často budili ich rany, až mi z tých úderov úplne dunelo v hlave. Nikdy som nevedel, kedy ma zasa začnú biť, a tak som sa v noci často bál vôbec zaspať. Bol som neustále v napätí, čo sa spolu s extrémnym pracovným vyčerpaním podpísalo pod to, že moje zdravie sa neustále zhoršovalo. Keď som čelil tomuto krutému trýzneniu, pomyslenie na dlhý pobyt vo väzení ma napĺňalo zúfalstvom. V tom démonickom väzení som nechcel stráviť už ani minútu. V tom čase bol so mnou v cele aj jeden starší brat a kedykoľvek sa naskytla príležitosť, potichu so mnou hovoril v duchovnom spoločenstve o Božích slovách, aby ma utešil a povzbudil. Spomínam si, ako mi jedného dňa zarecitoval tento úryvok z Božích slov: „Keď čelíš utrpeniu, musíš byť schopný odložiť svoje starosti o telo bokom a nesťažovať sa na Boha. Keď sa Boh pred tebou skrýva, musíš mať vieru, aby si Ho nasledoval a aby si si zachoval svoju predchádzajúcu lásku bez toho, že by si jej dovolil zmeniť sa alebo sa vytratiť. Bez ohľadu na to, čo Boh robí, musíš sa Ním nechať ovládať, ako si želá, a radšej preklínať svoje telo, než sa na Neho sťažovať. Keď čelíš skúškam, musíš radšej znášať bolesť z toho, že sa vzdáš toho, čo miluješ, a horko plakať namiesto zlyhania v uspokojení Boha. Len to je pravá láska a pravá viera.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) Božie slová mi dodali vieru a silu. Toto prostredie mohlo vycibriť moje odhodlanie a moju vôľu znášať utrpenie, a to bola dobrá vec. Po tom, čo som pochopil Boží úmysel, som sa už necítil taký utrápený. Skutočne som cítil, že Boh vždy stojí pri mne, stará sa o mňa, chráni ma a osvecuje a vedie ma svojimi Slovami. Musel som sa spoliehať na Boha, aby som pevne vytrval vo svojom svedectve, a nesmel som sa poddať satanovi!

Počas znášania tohto prenasledovania a súženia som najhlbšie zo všetkého zažil Božiu lásku a spásu. Niekoľkokrát počas období obzvlášť krutého mučenia, keď som bol utrápený a slabý, pripravený to vzdať, a dokonca som pomýšľal na to, že si vezmem život, mi práve Božie slová dodali vieru a silu vydržať a odhodlanie pevne vytrvať vo svojom svedectve. Skutočne som vnímal, že keď ma veľký červený drak kruto prenasledoval, Boh sa odo mňa nevzdialil, ale naopak, chránil ma, staral sa o mňa a viedol ma, aby som prekonal besnenie týchto démonov. Boh miluje ľudstvo zo všetkého najviac a môže spasiť a zdokonaliť človeka. Teraz som vo svojej viere ešte odhodlanejší. Bez ohľadu na to, akými ťažkosťami alebo prenasledovaním v budúcnosti prejdem, budem nasledovať Boha až do samého konca a pevne vytrvám vo svojom svedectve o Ňom, aby som celkom ponížil veľkého červeného draka!