Abby, Japonsko

V našej cirkvi som kedysi mala na starosti prácu na polievaní. Jedného dňa za mnou prišiel náš vodca a povedal mi, že sa ma chystá poveriť vedením filmovej produkcie. Zostala som zaskočená: Za filmovú produkciu som bola zodpovedná už pred rokom, no moja prílišná túžba po rýchlom úspechu spôsobila prekážky a nakoniec som bola prepustená. Ak mi túto prácu dajú na starosť teraz, naozaj to zvládnem? Vedenie filmovej produkcie si vyžadovalo viac než len schopnosť vykonávať prácu – vyžadovalo si to znalosti všetkých možných súvisiacich záležitostí. Vo svojich odborných znalostiach som mala príliš veľa medzier; moje schopnosti a moja kvalita boli priemerné. Ak by som išla robiť túto prácu a nedosiahla by som výsledky, čo by som potom robila? Vedela som, že túto povinnosť nemôžem prijať. Povedala som vodcovi o tom, ako ma z tejto povinnosti už predtým prepustili a prečo sa to stalo, a zdôraznila som, že moja kvalita a pracovná schopnosť neboli až také dobré. Naznačila som, že túto povinnosť nechcem prijať. Myslela som si, že keď to odo mňa bude počuť, zváži na túto pozíciu niekoho iného. Vodca však urobil niečo, čo som nečakala: bol so mnou v duchovnom spoločenstve a požiadal ma, aby som sa zamyslela nad ponaučeniami, ktoré som si odniesla zo svojho predchádzajúceho zlyhania, a povedal mi, aby som si túto povinnosť konala dobre tým, že sa budem spoliehať na Boha. Mala som zmiešané pocity. Vedela som, že na prevzatie tejto povinnosti mám Božie dovolenie; že by som ju mala prijať a podriadiť sa. Bála som sa však, že ak ju prijmem a neodvediem dobrú prácu, budem zjavená a prepustená. Po istom premýšľaní som sa rozhodla zatnúť zuby a túto povinnosť prijať. Pri pomyslení na to, že budem zodpovedná za filmovú produkciu, som však mala strach. Sestra, ktorá to mala na starosti predo mnou, na tom nebola schopnosťami a kvalitou o nič horšie ako ja – ak to nedokázala robiť dobre ona, ako by som mohla ja? Pomyslela som na prácu na polievaní, ktorú som v tom čase vykonávala: nebola príliš náročná a výsledky, ktoré som dosahovala, neboli najhoršie. Pokračovať v tejto povinnosti by bolo oveľa menej riskantné. Robiť filmovú produkciu bolo niečo úplne iné: bolo to pre mňa naozaj ťažké a už predtým, keď som ju vykonávala, som sa dopustila určitých priestupkov. Bála som sa, že ak to tentoraz nedokážem urobiť dobre a spôsobím nejaké narušenia alebo vyrušenia, mohla by som byť vyradená. Ocitla som sa medzi dvoma mlynskými kameňmi. Čím viac som o tom premýšľala, tým stiesnenejšie som sa cítila. Hoci som súhlasila, že to urobím, neustále som to odkladala s odôvodnením, že práca na polievaní sa ešte neodovzdala niekomu inému. Vedela som, že tento stav nie je správny, a tak som sa modlila k Bohu a prosila som Ho, aby ma viedol k porozumeniu samej sebe a aby mi pomohol tento stav zvrátiť.

Po modlitbe som si prečítala niekoľko Božích slov: „Keď Noe konal podľa Božích pokynov, nevedel, aké sú Božie úmysly. Nevedel, čo chce Boh dosiahnuť. Boh mu dal iba príkaz a naviedol ho v tom, čo má robiť, bez toho, aby mu to dôkladne vysvetlil, a Noe šiel a urobil to. Nesnažil sa tajne špekulovať o tom, aké sú Božie túžby, neodolával Bohu a bol vo svojej oddanosti úplne úprimný. Jednoducho šiel a urobil to s čistým a prostým srdcom. Urobil všetko, čo mu Boh kázal urobiť. Podriadenie sa a počúvanie Božieho slova bolo vierou, na ktorej stáli jeho činy. Takto priamočiaro a jednoducho pristupoval k Božiemu povereniu. Jeho podstata – podstata jeho činov bola podriadenosť, nemal žiadne pochybnosti, neodporoval, a navyše nemyslel na svoje vlastné záujmy ani na svoje zisky a straty. Ďalej, keď Boh povedal, že zničí svet potopou, Noe sa nepýtal kedy, ani sa nesnažil ďalej vyzvedať, a už vôbec sa nepýtal Boha, ako presne sa chystá svet zničiť. Jednoducho urobil tak, ako mu Boh prikázal. Akokoľvek mu Boh prikázal postaviť archu – a z akých materiálov – tak to urobil a začal konať hneď, ako Boh vydal príkaz. Konal podľa Božích pokynov s postojom, že chcel Boha uspokojiť. … Jednoducho sa podriadil, počúvol a konal podľa pokynov.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh I) Noemov postoj k Božiemu povereniu ma dojal. Keď Boh zveril Noemovi toto poverenie, Noe nevedel, aký je Boží úmysel. O Božej požiadavke však nepochyboval, neodmietal ju, ani o nej nešpekuloval a nevyhováral sa, aby ju nemusel splniť. Preukázal len prostú poslušnosť a podriadenosť a konal tak, ako mu Boh prikázal. Nepozastavoval sa nad vlastnými osobnými ziskami alebo stratami, ale snažil sa zo všetkých síl uspokojiť žiadosť od Boha a dokončil Božie poverenie. Keď som pomyslela na môj vlastný postoj k svojej povinnosti, cítila som sa veľmi zahanbene. Keď mi vodca povedal o svojich plánoch poveriť ma vedením filmovej produkcie, začala som v srdci špekulovať a byť opatrná. Myslela som si, že filmová produkcia je príliš ťažká a že aj malá nepozornosť povedie k tomu, že budem zjavená, a tak som sa chcela zo svojej povinnosti vyvliecť. Keď som túto povinnosť vykonávala v minulosti, nerobila som to dobre – o to viac to bol dôvod, prečo som ju mala tentoraz prijať s vďačným srdcom, brať pri jej vykonávaní ohľad na Božie úmysly a vynahradiť svoju minulú podlžnosť. Ja som však myslela len na svoje vlastné záujmy. Podozrievala som Boha a chránila sa pred Ním, a mala som pocit, akoby ma Boh chcel tým, že mi dal túto povinnosť, pripraviť o moje budúce vyhliadky a môj osud. Videla som, že nemám svedomie ani rozum. Keď boli veci normálne a v mojom živote neboli žiadne problémy, vykrikovala som, že som ochotná podriadiť sa Bohu a uspokojiť Ho. No len čo Boh chcel, aby som prevzala zodpovednosť, začala som myslieť na seba a neukázala som ani náznak podriadenosti. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa cítila zahanbene a rozhodla som sa, že sa už svojej povinnosti nebudem vyhýbať. Moje srdce však stále ťažili obavy, ktoré sa ešte úplne nerozplynuli, a tak som sa naďalej modlila k Bohu a hľadala odpovede, ktoré by mi mohli pomôcť tento problém vyriešiť.

Jedného dňa počas duchovných pobožností som narazila na pasáž Božích slov, vďaka ktorej som porozumela svojmu stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Niektorí ľudia sa boja prevziať zodpovednosť pri vykonávaní svojej povinnosti. Ak im cirkev zadá prácu, ktorú majú urobiť, najprv zvážia, či si táto práca vyžaduje prevzatie zodpovednosti, a ak áno, tak tú prácu neprijmú. Ich podmienkami pre vykonávanie povinnosti je, po prvé, že to musí byť pohodová práca; po druhé, že nie je náročná ani únavná; a po tretie, že bez ohľadu na to, čo robia, nepreberajú žiadnu zodpovednosť. To je jediný druh povinnosti, ktorý na seba berú. Čo je to za človeka? Nie je to úlisný, nečestný človek? Nechce niesť ani tú najmenšiu zodpovednosť. Dokonca sa bojí, že lístie padajúce zo stromov mu rozbije lebku. Akú povinnosť môže takýto človek vykonávať? Aký úžitok by z neho mohol byť v Božom dome? Práca v Božom dome súvisí s prácou boja proti satanovi, ako aj so šírením evanjelia o kráľovstve. Ktorá povinnosť nie je spojená so záväzkami? Povedali by ste, že byť vodcom nesie so sebou zodpovednosť? Nie sú jeho zodpovednosti o to väčšie a nemusí niesť o to väčšiu zodpovednosť? Bez ohľadu na to, či kážeš evanjelium, svedčíš, natáčaš videá a tak ďalej – bez ohľadu na to, akú prácu vykonávaš – pokiaľ sa týka pravdy-princípov, nesie so sebou zodpovednosti. Ak je plnenie tvojej povinnosti bez princípov, ovplyvní to prácu Božieho domu, a ak sa bojíš prevziať zodpovednosť, potom nemôžeš vykonávať žiadnu povinnosť. Je druh človeka, ktorý sa bojí prevziať zodpovednosť pri konaní svojej povinnosti, zbabelý alebo je problém v jeho povahe? Musíš to vedieť rozlíšiť. V skutočnosti nejde o otázku zbabelosti. Ako to, že sú takí odvážni, pokiaľ ide o zbohatnutie alebo keď robia niečo vo vlastný prospech? Pre tieto veci podstúpia akékoľvek riziko. Ale keď robia veci pre cirkev, pre Boží dom, nepodstúpia vôbec žiadne riziko. Takíto ľudia sú sebeckí a opovrhnutiahodní, tí najfalošnejší zo všetkých. Každý, kto pri vykonávaní povinnosti nepreberá zodpovednosť, nie je ani trochu úprimný k Bohu, nehovoriac o jeho vernosti. Aký človek sa odváži prevziať zodpovednosť? Kto má odvahu vziať na seba ťažké bremeno? Ten, kto sa ujme vedenia a odvážne sa vydáva vpred v najrozhodujúcejšej chvíli práce Božieho domu, kto odvážne berie na seba ťažké bremeno a nebojí sa znášať ťažkosti a nebezpečenstvo, keď vidí dielo, ktoré je najdôležitejšie a rozhodujúce. To je človek verný Bohu, dobrý Kristov vojak. Je to azda tak, že každý, kto sa bojí prevziať zodpovednosť vo svojej povinnosti, to robí preto, že nerozumie pravde? Nie; ide o problém v jeho ľudskej prirodzenosti. Nemá zmysel pre spravodlivosť ani zodpovednosť, je to sebecký a opovrhnutiahodný človek. Nie je to úprimný veriaci v Boha a pravdu neprijíma ani v najmenšom. Z tohto dôvodu nemôže byť spasený.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) Božie slová ma nesmierne dojali. Predtým som si nemyslela, že moja neochota prijať zodpovednosť je taký vážny problém. Avšak teraz, keď ma Božie slová odhalili, som pochopila, že ľudia, ktorí sa boja prevziať zodpovednosť, sú tým najsebeckejším a najprefíkanejším druhom ľudí. Takíto ľudia nemajú voči Bohu žiadnu úprimnosť a ak v tomto stave žijú príliš dlho a nezmenia sa, Boh nimi nakoniec opovrhne. Keď som sa na svoje vlastné počínanie pozrela vo svetle Božích slov, videla som, že som presne taký človek: sebecká, opovrhnutiahodná, úskočná a ľstivá. Plne som si uvedomovala, že osobu zodpovednú za filmovú produkciu práve preradili, a že je naliehavo potrebné, aby prišiel niekto iný a prevzal túto úlohu. Poznala som prácu aj personál a v tom čase som bola najvhodnejšou kandidátkou na túto pozíciu. Pre svoju túžbu chrániť sa som však nebola ochotná túto povinnosť prevziať. Tvrdila som, že moja kvalita je chabá a moje pracovné schopnosti sú nedostatočné, no v skutočnosti som sa len chcela vyvliecť zo svojej povinnosti. V rozhodujúcej chvíli som sa zachovala ako dezertér a vôbec som nechránila prácu cirkvi. Bola som sebecká a opovrhnutiahodná a nemala som žiadnu ľudskú prirodzenosť. Keď človek so skutočne dobrou ľudskou prirodzenosťou vidí ťažkú situáciu v práci cirkvi, aktívne sa postaví a ponáhľa sa pomôcť udržať prácu. Nebude myslieť na svoje vlastné osobné zisky a straty. Aj keď má svoje vlastné ťažkosti alebo nedostatky, nebude sa vyhýbať svojej povinnosti. Bude sa spoliehať na Boha, učiť sa, čo má robiť, praktizovať prostredníctvom skúseností a zo všetkých síl sa bude snažiť zlepšiť. Iba takýto druh človeka má svedomie aj rozum. Keď som na to všetko pomyslela, cítila som smútok a výčitky svedomia. Uvažovala som a pýtala sa samej seba: čo mi bráni prijať túto povinnosť?

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Keď sa ľuďom upraví pridelenie ich povinnosti z rozhodnutia cirkvi, mali by to prijať a poslúchnuť, musia o sebe uvažovať a pochopiť podstatu problému a svoje vlastné nedostatky. Je to pre ľudí veľmi prospešné a je to niečo, čo by sa malo praktizovať. Pri niečom takom jednoduchom to bežní ľudia dokážu pochopiť a správne k tomu pristupovať bez toho, aby narazili na príliš veľa ťažkostí alebo neprekonateľných prekážok. … Keď ľuďom jednoduchým spôsobom upravia pridelenie povinnosti, mali by sa k tomu postaviť poslušne, urobiť to, čo im Boží dom prikáže, konať podľa svojich schopností a nech robia čokoľvek, mali by to robiť tak dobre, ako to je v ich moci, s celým svojím srdcom a silou. To, čo Boh urobil, nie je chybou. Takúto jednoduchú pravdu môžu praktizovať ľudia s trochou svedomia a rozumu, čo je však nad schopnosti antikristov. Keď príde na úpravu pridelených povinností, antikristi budú hneď argumentovať, mudrovať, postavia sa na odpor a v hĺbke duše to odmietnu prijať. Čo majú vo svojom srdci? Podozrievavosť a pochybnosti a následne chcú pomocou najrôznejších metód od ostatných niečo zistiť. Slovami a činmi sondujú situáciu a dokonca nevyberanými prostriedkami nútia a lákajú ľudí, aby povedali pravdu a hovorili úprimne. … Prečo by jednoduchú vec tak komplikovali? Má to len jeden dôvod: Antikristi nikdy nedodržiavajú opatrenia Božieho domu a svoju povinnosť, slávu, zisk a postavenie vždy úzko spájajú s nádejou na získanie požehnaní a svojho budúceho konečného osudu, akoby po strate svojej povesti a postavenia nemali nádej na získanie požehnaní a odmien, čo im pripadá, akoby prišli o svoje životy. … Preto sa chránia pred vodcami a pracovníkmi Božieho domu v obave, že ich niekto rozlíši alebo zistí, akí sú, a potom budú prepustení a ich sen o požehnaniach sa rozplynie. Myslia si, že si musia udržať svoju povesť a postavenie, aby mali nádej na získanie požehnaní. Antikrist považuje požehnanie za väčšiu vec než je nebo a život, za dôležitejšiu než usilovanie sa o pravdu, zmena povahy alebo osobná spása a dôležitejšiu než dobre konať svoju povinnosť a byť stvorenou bytosťou, ktorá je podľa normy. Myslí si, že byť stvorenou bytosťou podľa normy, ktorá dobre koná svoju povinnosť a je spasená, sú všetko malichernosti, ktoré sotva stoja za zmienku alebo komentár, zatiaľ čo získanie požehnaní je jediná vec v celom ich živote, na ktorú nemožno nikdy zabudnúť. S čímkoľvek sa stretne, nech je to akékoľvek veľké či malé, spája to s požehnaním, je neuveriteľne opatrný a pozorný a vždy si necháva zadné dvierka.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod) Božie slová odhaľujú, že antikristi sú obzvlášť podlí a ľstiví. Z jednoduchej a priamej záležitosti urobia niečo príliš zložité. Antikrist by spojil záležitosť preradenia v povinnosti so svojimi požehnaniami a konečným osudom. Antikristi konajú svoju povinnosť len kvôli vlastným požehnaniam, pričom ich považujú za dôležitejšie než čokoľvek iné. Neustále si plánujú svoj vlastný výsledok a konečný osud, a neberú žiadny ohľad na Božie úmysly ani na prácu cirkvi. To, čo som svojím vlastným správaním zjavila, bola povaha antikrista. Zoči-voči bežnej zmene v mojej povinnosti som o tom v mysli znova a znova premýšľala: ako málo ťažkostí je v práci na polievaní, ktorú som práve robila, ako hladko práca išla, ako málo chýb som robila a aká malá bola šanca, že budem zjavená. Konanie tejto povinnosti bolo bezpečnejšie a zaručovalo mi, že prijmem požehnania. Práca na filmovej produkcii bola naproti tomu oveľa ťažšia a vyžadovala si pevné zvládnutie mnohých odborných zručností a princípov. Ak by som to nedokázala robiť dobre, bola by som zjavená a prepustená. Nielen to, ale už predtým som zlyhala – bála som sa, že ak tentoraz spôsobím nejaké problémy a budem vyradená, nebudem mať absolútne žiadnu nádej na prijatie požehnaní. Videla som, že som svoju povinnosť konala za účelom získania požehnaní pre seba; že som bola ochotná ju robiť, keď to bolo pre mňa výhodné, ale odolávala som a odmietala som ju prijať, keď to tak nebolo. Nechávala som si zadné vrátka, úzkostlivo som sa chránila a snažila som sa využiť svoju povinnosť na dosiahnutie svojho cieľa – získania požehnaní. Bola som taká ľstivá a podlá! Spomenula som si na Božie slová: „To, že stvorená bytosť dokáže vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, dokáže uspokojiť Stvoriteľa, je tá najkrajšia vec medzi ľuďmi a je to niečo, čo by sa medzi nimi malo šíriť ako príbeh, ktorý si zaslúži pochvalu. Stvorené bytosti by mali bezpodmienečne prijať všetko, čo im Stvoriteľ zverí; pre ľudstvo je to záležitosťou šťastia i výsady a pre všetkých, ktorí sú schopní vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, neexistuje nič krajšie a viac hodné zapamätania – je to niečo pozitívne. … Antikristi premieňajú takú krásnu a veľkú vec na transakciu, v rámci ktorej si pýtajú z Božej ruky koruny a odmeny. Takáto transakcia mení to, čo je najkrajšie a najspravodlivejšie, na čosi, čo je najškaredšie a najpodlejšie. Nerobia toto antikristi? Nie sú súdiac podľa tohto podlí? Sú naozaj veľmi podlí!“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Pre stvorené bytosti je tou najkrajšou a najspravodlivejšou vecou vykonávať svoje povinnosti. Antikristi však túto krásnu vec prekrúcajú na obchod: veria v Boha bez úprimnosti a vykonávajú svoje povinnosti preto, aby pre seba získali požehnania. Ich podstatou je podstata pochybovača. Pomyslela som na to, ako dlho verím v Boha a ako veľmi som jedla a pila Božie slovo, a predsa sa môj pohľad na úsilie vôbec nezmenil. Postoj, ktorý som mala k svojej povinnosti, bol postojom antikrista. Ak by som sa nezmenila, Boh by mnou opovrhol.

Ďalej som o tom uvažovala, aby som porozumela samej sebe, a našla som jednu pasáž Božích slov: „Antikristi neveria, že Božie slová sú pravdou, a neveria, že Božia povaha je spravodlivá a svätá. Na to všetko sa pozerajú cez ľudské predstavy a domnienky a k Božiemu dielu pristupujú s ľudským pohľadom, ľudskými myšlienkami a ľudskou ľstivosťou, pričom na vymedzenie Božej povahy, identity a podstaty používajú logiku a myslenie satana. Je zrejmé, že antikristi nielenže neprijímajú a neuznávajú Božiu povahu, identitu a podstatu; naopak, sú plní predstáv, odporu a vzdorovitosti voči Bohu a nemajú o Ňom ani štipku skutočného poznania. Definícia Božieho diela, Božej povahy a Božej lásky je pre antikristov otáznikom – pochybnosťou a sú vo vzťahu k nej plní skepsy a plní popierania a hanobenia; tak čo potom s Jeho identitou? Božia povaha predstavuje Božiu identitu; s takýmto pohľadom na Božiu povahu, aký majú oni, je ich pohľad na Božiu identitu samozrejmý – priame popieranie. To je podstata antikristov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Desiaty bod (Šiesta časť)) Boh odhaľuje, že antikristi neveria v Božiu spravodlivosť. Neveria, že Boží dom je spravovaný pravdou a dokonca odmietajú pripustiť, že Božie slovo je pravda. Antikristi vždy posudzujú Božie konanie na základe svojich vlastných predstáv a domnienok. Sú plní pochybností a popierania Božej spravodlivosti a neveria, že Boh je férový a spravodlivý – to je ohováranie Boha a rúhanie sa Mu. Keď som dočítala Božie slová, pocítila som strach. Premýšľala som o tom, ako som sa správala presne ako antikrist: Svoj pohľad na veci som nezakladala na Božom slove a neverila som v Božiu spravodlivosť. Namiesto toho som sa mylne domnievala, že čím väčšiu zodpovednosť prevezmem a čím ťažšia bude práca, tým skôr budem zjavená. Myslela som si, že len čo sa mi nepodarí konať svoju prácu dobre alebo sa vyskytnú nejaké odchýlky, budem prepustená a vyradená, a tak som sa vždy chcela pred touto zodpovednosťou skryť. Nechcela som, aby bola moja práca ťažká alebo dôležitá, pretože som si myslela, že takto nebudem tak rýchlo zjavená. Teraz som z Božích slov pochopila, že Boh je spravodlivý a že cirkev preraďuje ľudí v ich povinnostiach na základe princípov. Cirkev len tak svojvoľne neprepúšťa ľudí za dočasné chyby a priestupky – pozerá sa na ich celkový výkon a prijíma komplexné rozhodnutie. Ak má človek dobrú ľudskú prirodzenosť a usiluje sa o pravdu, potom aj keď sa v jeho práci objavia nejaké odchýlky alebo dočasne nedosiahne dobré výsledky, cirkev mu pomôže a podporí ho. Podobne, ak niekto nedokáže vykonávať skutočnú prácu, pretože mu chýba kvalita, cirkev posúdi jeho situáciu a pridelí mu vhodnú povinnosť. A ak človek neustále zlyháva vo vykonávaní skutočnej práce, alebo vyrušuje a narúša prácu cirkvi, a ak sa po opakovanej pomoci a duchovnom spoločenstve stále nekajá, nakoniec bude prepustený. Spomenula som si na to, keď som mala naposledy na starosti filmovú produkciu, a ako moja túžba po rýchlom úspechu spôsobila prekážky. V tom čase so mnou ostatní boli v duchovnom spoločenstve a snažili sa mi pomôcť, ale ja som svoje správanie nezmenila a nakoniec som bola prepustená. Cirkev mi však napriek tomu dala ďalšiu šancu na pokánie a umožnila mi ďalej si konať povinnosť. Tiež som videla, ako mali niektorí bratia a sestry okolo mňa často problémy a ťažkosti vo svojej práci – boli však prostí, čestní a usilovali sa o pravdu. Aj keď mali problémy a robili chyby, dokázali postupne pochopiť princípy a konať svoje povinnosti čoraz lepšie, prostredníctvom neustáleho prehodnocovania a uvažovania. Z toho som videla, že Boh je spravodlivý a že v Božom dome vládne pravda. Tí, ktorí sa usilujú o pravdu a vynakladajú úprimné úsilie, sa môžu niekedy dopustiť priestupkov. Pokiaľ sú však ochotní robiť pokánie, Boží dom im dá toľko šancí, koľko je len možné. A ak sa dokážu zmeniť, potom ich Boží dom bude naďalej povyšovať a rozvíjať. Avšak tí, ktorí neprijímajú pravdu, nenávidia pravdu a páchajú všetky druhy zla bez pokánia – títo ľudia budú z Božieho domu vyčistení. Cirkev ma poverila vedením filmovej produkcie, a tým mi dala šancu praktizovať a vynahradiť svoje nedostatky. Nielenže som za to nebola vďačná, ale toto rozhodnutie som aj zle pochopila a chránila som sa pred ním a myslela som si, že Boží dom je rovnako neférový a nespravodlivý ako spoločnosť. Nebolo to istým druhom rúhania sa Bohu? Keď som si to uvedomila, začala som roniť slzy. Nenávidela som sa za svoju vzdorovitosť a za svoj nedostatok svedomia a rozumu! Cítila som výčitky a obviňovala som sa, a predstúpila som pred Boha, aby som sa modlila a činila pokánie. V budúcnosti už nebudem Boha zle chápať a chrániť sa pred Ním.

Potom som si prečítala dve pasáže Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne protivenstvo, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a človek by ju mal vykonávať bez toho, aby hľadal odmenu, a bez podmienok či výhovoriek. Len to možno nazývať vykonávaním povinnosti. Prijímanie požehnaní sa týka požehnaní, ktoré človek požíva, keď je zdokonalený po tom, ako zakúsi súd. Postihnutie protivenstvom sa týka trestu, ktorý človek dostane, keď sa jeho povaha nezmení po tom, čo prešiel napomínaním a súdom – teda keď nie je zdokonalený. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne protivenstvo, majú konať svoju povinnosť, majú robiť to, čo by mali, a majú robiť to, čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si vykonávať svoju povinnosť v záujme toho, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať vykonávanie svojej povinnosti zo strachu, že ťa postihne protivenstvo. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak svoju povinnosť nevykonáva, potom je to jeho vzdorovitosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) „Ako sa prejavuje čestný človek? Po prvé, nemá pochybnosti o Božích slovách. To je jeden z prejavov čestného človeka. Okrem toho je najdôležitejším prejavom hľadanie a praktizovanie pravdy vo všetkých záležitostiach – to je kľúčové. Hovoríš, že si čestný, ale Božie slová vždy tlačíš do úzadia a proste si robíš, čo chceš. Je toto prejavom čestného človeka? Hovoríš: ‚Hoci je moja kvalita chabá, mám čestné srdce.‘ A predsa, keď ti pripadne nejaká povinnosť, bojíš sa utrpenia a znášania zodpovednosti, ak ju nekonáš dobre, a tak sa vyhováraš, aby si sa jej vyhol, alebo navrhuješ, aby ju konal niekto iný. Je toto prejavom čestného človeka? Zjavne nie je. Ako by sa teda mal správať čestný človek? Mal by sa podriadiť Božiemu usporiadaniu, byť oddaný povinnosti, ktorú má vykonávať, a snažiť sa uspokojiť Božie úmysly. To sa prejavuje niekoľkými spôsobmi: Jedným z nich je prijať svoju povinnosť s čestným srdcom, neprihliadať na svoje telesné záujmy, nebyť v nej polovičatý a neintrigovať vo svoj vlastný prospech. To sú prejavy čestnosti. Ďalším je vložiť celé svoje srdce a silu do dobrého vykonávania svojej povinnosti, správne plniť úlohy, ktoré ti zveril Boží dom, a vložiť do svojej povinnosti srdce a lásku, aby si uspokojil Boha. Takto sa prejavuje čestný človek pri vykonávaní svojej povinnosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová mi ukázali cestu praktizovania. Povinnosť je človeku zoslané povolanie z nebies, zodpovednosť, ktorú by mal plniť. Nemá to nič spoločné s prijímaním požehnaní alebo s tým, že človeka postihne nešťastie. Či už by som mala prijať požehnania, alebo by ma malo postihnúť nešťastie, musela som túto povinnosť prijať s čestným srdcom a vykonávať ju najlepšie, ako viem, bez toho, aby som plánovala alebo kalkulovala vo svoj vlastný prospech. Bez ohľadu na to, akým ťažkostiam by som pri svojej povinnosti čelila, pokiaľ by som sa úprimne spoliehala na Boha, On by ma viedol. Bola som ochotná urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby som ju konala s otvoreným srdcom. Ak by mi naozaj chýbala kvalita, alebo ak by moje schopnosti nepostačovali a nebola by som na túto úlohu dostatočne spôsobilá, potom by som prijala preradenie cirkvou.

Potom som prevzala vedenie filmovej produkcie. Počas svojej práce som sa niekedy stretla s ťažkosťami alebo zlyhaniami, ale už som pre to nebola plná obáv. Vďaka tomu, že sme s mojimi bratmi a sestrami spolupracovali mysľou aj srdcom, a spoločne hľadali pravda-princípy, sme dokázali tieto ťažkosti postupne vyriešiť. Poučila som sa zo svojich zlyhaní, a onedlho sa práca zlepšila. Keď som to všetko videla, bola som dojatá. To, že som mohla zažiť takúto zmenu, bolo výlučne výsledkom Božích slov. Bohu vďaka!