Pred dvadsiatimi rokmi som dostala ťažkú reumatoidnú artritídu a bolelo ma celé telo. A hoci som navštívila rôzne nemocnice, žiadna liečba nebola úspešná. Nakoniec som sa musela spoliehať len na hormonálne lieky na potlačenie príznakov bez ktorých by mi stuhli a boleli by ma všetky kĺby. Mohla som len celé dni ležať v posteli, akoby som bola vo vegetatívnom stave, a nedokázala som sa ani pohnúť. Ostatní mi museli pomáhať jesť, obliekať sa, obracať sa aj používať toaletu. Bola som celkom nepoužiteľná. Pomyslela som si: „To už by bolo lepšie zomrieť, ako žiť v takýchto bolestiach.“ Môj imunitný systém bol v dôsledku môjho dlhodobého užívania hormonálnych liekov veľmi slabý, často som trpela kašľom a nádchou, dostala som aj zápal pohrudnice, a navyše sa u mňa objavili problémy so srdcom. Celé moje telo trpelo vyše desiatimi rôznymi ochoreniami a moja tvár pripomínala tvár mŕtveho človeka. Môj manžel v čase letných horúčav vo vnútri zapínal klimatizáciu, zatiaľ čo ja som nosila bavlnené oblečenie a vyhrievala sa na slnku vonku. Na spanie som dokonca musela používať elektrickú deku, inak by som od zimy nedokázala zaspať. Neskôr som sa dopočula o niekoľkých známych s rovnakým ochorením, ako som mala ja, ktorí jeden po druhom zomreli, a cítila som sa veľmi vystrašená. Bola som tvárou v tvár tejto zanovitej chorobe bezmocná a jediné, čo som dokázala robiť, bolo tráviť každý deň v strachu a obavách.

V roku 2010 som mala to šťastie, že som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Božie slová ma naučili, že Boh stvoril nebo a zem a všetko, že je zvrchovaný nad osudom celého ľudstva, že je Ním dané všetko, z čoho sa ľudia tešia, a že by Ho ľudia mali uctievať. Každý deň som jedla a pila Božie slová, modlila som sa k Bohu a navštevovala som zhromaždenia s bratmi a sestrami a moje nádchy a kašeľ sa bez toho, aby som si to uvedomila, zmiernili. Po troch mesiacoch poľavili aj bolesti v kĺboch nôh a prestala som užívať všetky lieky vrátane tých hormonálnych, moje kĺby boli čoraz ohybnejšie a do tváre sa mi trochu navrátila farba. Každý, kto ma poznal, tvrdil, že vyzerám ako iný človek. Z hĺbky srdca som ďakovala Bohu. Je naozaj všemohúci a úžasný! Bola to nevyliečiteľná choroba, pri ktorej som aj napriek liekom priveľmi trpela, no teraz čoraz viac ustupovala a ja som už ani nepotrebovala lieky! Musela som v Boha veriť poriadne, viac kázať evanjelium a konať viac dobrých skutkov a Boh by tak možno uvidel, ako som sa vydávala a celkom vyliečila zo svojej choroby. Následne som si prestala všímať bolesť v nohách a kázala evanjelium svojim príbuzným, priateľom, spolužiakom aj kolegom. Bez ohľadu na vietor či dážď, spaľujúce horúčavy, mrazivý chlad alebo to, či bol človek blízko alebo ďaleko, išla som za ním vždy, pokiaľ spĺňal princípy prijatia evanjelia a bol ochotný počúvať Božie slová, išla, aby som mu svedčila o Božom diele posledných dní. Niektorí z ľudí žili na siedmom či ôsmom poschodí, takže som musela vyjsť po schodoch, no ja som ich aj tak často chodila polievať a podporovať. Niektorí z nich mali dobrú ľudskú prirodzenosť a boli ochotní hľadať a skúmať pravú cestu, no mali priveľa rodinných pletiek, takže som s nimi bola v duchovnom spoločenstve aj niekoľkokrát, kým prijali Božie dielo posledných dní. V tom čase som šírila evanjelium medzi mnohými ľuďmi. A keďže som sa preto časom stala známou a nahlásili ma istí zlí ľudia, vodca mi zariadil, aby som konala hostiteľskú povinnosť. Aktívne som požiadala, aby som si mohla vziať iné povinnosti, mysliac si, že keď budem robiť viac dobrých skutkov, Boh na mňa bude dohliadať a chrániť ma a moja nádej na spásu bude väčšia.

V máji roku 2019 som sa začala cítiť slabá na celom tele a opäť ma začali bolieť kĺby. Obzvlášť silná pritom bola bolesť v kĺboch mojich nôh, a aby som po krôčikoch mohla pohybovať, neostávalo mi nič iné ako používať barle a zaťať zuby. Z tej bolesti som sa poriadne zapotila. Keď som stála, nedokázala som si sadnúť a keď sa mi už podarilo sadnúť, tak som sa nevedela postaviť. Ešte aj keď som ležala, tak ma bolelo celé telo. Môj krvný tlak prekročil 200 mmHg a zvýšil sa mi aj cukor v krvi, ktorý som nedokázala dostať pod kontrolu ani pomocou liekov. Zmocnila sa ma panika. Bála som sa, že sa mi vracia artritída. Po vyšetrení v nemocnici sa ukázalo, že príznaky sú skutočne spôsobené artritídou. Rozbúšilo sa mi srdce a pomyslela som si: „Ako sa hovorí: ‚Choroba alebo nie, ak sa to vráti, bude to horšie, než ako keď to začalo.‘ Skončím tentoraz úplne ochrnutá? Aj keby som prežila, ochrnutá na lôžku by som bola nepoužiteľná aj tak. Ako by som konala svoje povinnosti? Za všetky tie roky viery v Boha som sa toľko vydávala! Stačí sa len pozrieť na to, ako som šírila evanjelium. Napriek bolesti som pokračovala v spolupráci a evanjelium sa mi podarilo rozšíriť medzi mnohých ľudí. A keď ma za toto šírenie nahlásili zlí ľudia a bola som preložená do role hostiteľky, tak som zo seba vydala svoje všetko aj v tejto povinnosti. Ako sa moja choroba mohla opäť vrátiť?“ Vybavila som si, ako už niekoľkí známi s tou istou chorobou všetci pomreli a že teraz môžem byť na rade ja. Čím viac som som o tom premýšľala, tým skormútenejšia som bola. Pri čítaní Božích slov som si počas svojich duchovných pobožností nedokázala utriediť myšlienky a nemala som chuť modliť sa. Celé dni som sa cítila omámená – akoby som spadla do mrazničky, v ktorej mi zamrzlo srdce. Chcela som tráviť viac času oddychom a obnovou svojho zdravia, aby som zmiernila telesnú bolesť. Neskôr som sa dopočula o smrti jedného suseda s tou istou chorobou a vystrašilo ma to ešte viac. Pomyslela som si: „Jedného dňa možno umriem ako môj sused. Ak umriem teraz, nebude všetko utrpenie a obetovanie, ktoré som sa tie roky vo svojich povinnostiach podstúpila, zbytočné? Nielenže by som nebola spasená, no ešte by som aj stratila všetky zvyšné príležitosti pracovať a prežiť.“ Už len pri myšlienke na svoju chorobu som nemohla jesť ani spať. Žila som v stave zármutku, úzkosti a obáv a vnútorne som sa naozaj trápila. Modlila som sa k Bohu: „Bože, moje zdravie je na tom čoraz horšie a ja trvalo žijem v stave emočného nepokoja. Viem, že je to nesprávne, no neviem, ako to vyriešiť, a aj keď viem, že si toto utrpenie dovolil, jednoducho sa Ti nedokážem podriadiť. Bože, prosím, veď ma, aby som sa Ti v tejto situácii podriadila a aby som sa z nej poučila.“

Prečítala som si dva úryvky z Božích slov: „Keď ľudia nie sú schopní vidieť skrz, pochopiť a prijať Bohom ovládané prostredia a Jeho zvrchovanosť alebo sa im podriadiť, a keď v každodennom živote čelia rôznym ťažkostiam, prípadne keď sú tieto ťažkosti väčšie než to, čo normálni ľudia dokážu uniesť, podvedome pociťujú najrôznejšie obavy, úzkosť, ba dokonca aj tieseň. Nevedia, čo bude zajtra alebo pozajtra, ako sa budú veci mať o niekoľko rokov ani aká bude ich budúcnosť, a tak v nich rôzne veci vyvolávajú tieseň, úzkosť a obavy. V akom kontexte u nich tieto rôzne veci vyvolávajú tieseň, úzkosť a obavy? Ide o to, že neveria v Božiu zvrchovanosť – to znamená, že nie sú schopní veriť v Božiu zvrchovanosť ani vidieť skrz až k nej. Aj keby ju videli na vlastné oči, nepochopili by ju a neuverili by jej. Neveria, že Boh má zvrchovanosť nad ich osudom, neveria, že ich život je v Božích rukách, a tak v ich srdci vzniká nedôvera voči Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam a potom dôjde k obviňovaniu a neschopnosti podriadiť sa.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) „Potom sú tu tí, ktorí majú podlomené zdravie, slabú telesnú konštitúciu a nedostatok energie, často ich postihujú závažné alebo menej závažné ochorenia, nedokážu vykonať dokonca ani základné veci potrebné v každodennom živote a nevedia žiť alebo sa pohybovať ako normálni ľudia. Takíto ľudia sa pri vykonávaní svojich povinností neraz cítia nepríjemne a zle; niektorí sú telesne slabí, iní majú skutočné choroby a, samozrejme, niektorí majú to či ono známe alebo potenciálne ochorenie. Keďže majú takéto praktické telesné ťažkosti, často prepadajú negatívnym emóciám a pociťujú smútok, úzkosť a obavy. … Chorí ľudia si často myslia: ‚Och, som odhodlaný dobre si vykonávať svoju povinnosť, trpím však touto chorobou. Prosím Boha, aby ma uchránil pred ujmou, a s Božou ochranou sa nemusím báť. Keď ma však vykonávanie mojich povinností vyčerpá, zhorší sa môj stav? Čo budem robiť, keď u mňa ochorenie skutočne prepukne? Nemám peniaze na to, aby som šiel do nemocnice a podrobil sa operácii. Keď si na liečbu nepožičiam, zhorší sa môj stav ešte viac? A keď to bude veľmi vážne, umriem? Mohla by sa taká smrť považovať za normálnu? Ak naozaj zomriem, bude si Boh pamätať povinnosti, ktoré som vykonal? Bude ma považovať za niekoho, kto urobil dobré skutky? Budem spasený?‘ Sú aj takí, ktorí vedia, že sú chorí, teda že majú takú či onakú skutočnú chorobu, napríklad ochorenia žalúdka, bolesť drieku a nôh, artritídu, reumatizmus, kožné či gynekologické ochorenia, chorobu pečene, hypertenziu, ochorenie srdca a podobne. Rozmýšľajú: ‚Ak budem naďalej vykonávať svoju povinnosť, zaplatí Boží dom za liečbu môjho ochorenia? Uzdraví ma Boh, ak sa môj stav zhorší a bude mať vplyv na vykonávanie mojej povinnosti? Iní ľudia sa vyliečili, keď uverili v Boha, vyliečim sa teda aj ja? Preukáže mi Boh rovnakú láskavosť ako iným a vylieči ma? Ak budem verne vykonávať svoju povinnosť, Boh by ma mal uzdraviť, čo však urobím, ak si budem želať, aby ma vyliečil, a On to neurobí?‘ Vždy keď rozmýšľajú nad týmito vecami, v ich srdciach narastá hlboký pocit úzkosti. Aj keď nikdy neprestanú vykonávať svoju povinnosť a vždy robia, čo majú, neustále premýšľajú o svojej chorobe, zdraví a budúcnosti a o svojom živote a smrti. Nakoniec dospejú k túžobným úvahám: ‚Boh ma uzdraví, udrží ma v bezpečí. Neopustí ma, a keď bude vidieť, že som ochorel, nebude sa len nečinne prizerať.‘ Žiadna z týchto myšlienok nemá základ a dokonca možno povedať, že sú len istým druhom predstavy. Ľudia prostredníctvom takýchto predstáv a domnienok nikdy nedokážu vyriešiť svoje praktické ťažkosti a v hĺbke srdca pociťujú nejasný smútok, úzkosť a obavy o svoje zdravie a choroby; netušia, kto za tieto veci prevezme zodpovednosť alebo či ju vôbec niekto prevezme.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) To, čo Boh odhalil, bol presne môj stav. Keď sa obzriem späť, v priebehu necelých troch mesiacov viery v Boha sa moja ťažká artritída takmer vyliečila, a tak som aktívne šírila evanjelium, konala svoje povinnosti a chcela robiť viac dobrých skutkov a domnievala som sa, že Boh možno uvidí moje obety a že moju chorobu celkom vylieči. Keď sa mi ochorenie vrátilo, bolo čoraz závažnejšie a prerástlo do takej miery, že som sa o seba takmer nedokázala postarať. Modlitba k Bohu môj stav nezmiernila a ja som preto začala pochybovať o Božej zvrchovanosti a strachovala som sa, že ochrniem, nebudem sa o seba vedieť postarať a nebudem schopná ani znášať fyzické utrpenie. Ak by som sa vrátila k hormonálnej liečbe a moje početné ďalšie choroby by boli späť, tak by som aj v prípade, že by som neumrela na artritídu, umrela na tieto ďalšie. A ak by som umrela, nemala by som šancu na spásu ani žiadnu šancu pracovať a prežiť. Vyvolávalo to vo mne pocit slabosti a rozrušenia a že všetky tie roky konania povinností, utrpenia a obete boli márne. Tvárou v tvár chorobe som ju od Boha neprijala ani nehľadala Jeho úmysel. Namiesto toho som Bohu nerozumela a sťažovala som sa na Neho. Navyše som prechovávala ľahostajný postoj k svojim povinnostiam. Zo strachu, že by konanie viacerých povinností znamenalo väčšie fyzické vyčerpanie a že by sa mi zhoršil stav a ja by som rýchlejšie umrela, som nechcela konať svoje povinnosti a žila v stave rozrušenia a obáv, v ktorom som čakala na smrť. Až z Božích slov som konečne pochopila, že to Boh povolil návrat mojej choroby, ibaže ja som neuznávala Jeho zvrchovanosť, mylne som Mu rozumela a sťažovala som sa na Neho. Srdce som mala plné sťažností a zjavovala som iba vzburu a odolávanie. Môj stav bol taký nebezpečný! Keď som si to uvedomila, pocítila som strach, a tak som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol k hľadaniu pravdy, ktorá by moje negatívne emócie vyriešila.

Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov a môj pohľad sa trochu zmenil. Boh hovorí: „Keď Boh zariadi, aby niekto ochorel, či už veľmi, alebo len mierne, nerobí to preto, aby si ocenil, aké je to byť chorý, ako ti choroba ubližuje, aké nepríjemnosti a problémy ti spôsobuje a aké nespočetné pocity v tebe vyvoláva – Jeho cieľom nie je dosiahnuť, aby si ocenil chorobu vďaka tomu, že budeš sám chorý. Skôr chce, aby si si z nej zobral ponaučenie, naučil sa chápať Božie úmysly, spoznal skazené povahy a nesprávne postoje, ktoré zaujímaš voči Bohu, keď si chorý, a zistil, ako sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, aby si mohol dosiahnuť skutočnú podriadenosť voči Bohu a dokázal si pevne stáť za svojím svedectvom – toto je úplne kľúčové. Boh ťa chce prostredníctvom choroby zachrániť a očistiť. Čo chce na tebe vyčistiť? Chce očistiť všetky tvoje prehnané túžby a požiadavky na Neho, a dokonca aj rôzne plány, súdy a veci, ktoré za každú cenu pripravuješ, aby si prežil a žil. Boh ťa nežiada, aby si plánoval, nežiada ťa, aby si súdil, a nepovoľuje ti, aby si mal voči Nemu prehnané túžby. Žiada len, aby si sa Mu podriadil a pri praktizovaní a prežívaní podriaďovania sa spoznal svoj vlastný postoj voči chorobe a voči týmto telesným stavom, ktoré na teba zosiela, ako aj k vlastným osobným želaniam. Keď budeš tieto veci poznať, dokážeš oceniť, nakoľko je pre teba prospešné, že Boh pre teba pripravil chorobu alebo ti zoslal tieto telesné stavy; a dokážeš oceniť, ako ti pomáhajú meniť vlastnú povahu a dosiahnuť spásu a vstup do života. Preto keď sa ozve choroba, nesmieš nikdy premýšľať, ako pred ňou môžeš utiecť či uniknúť alebo ako ju môžeš odmietnuť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Vďaka Božím slovám som pochopila, že v sebe choroby, ktorým som čelila, skrývali Boží úmysel a že ma mali prinútiť, aby som sa poučila a uvažovala a spoznala svoje mylné názory, skazenú povahu aj extravagantné túžby vo viere v Boha. Uvažovala som o tom, ako som roky konala povinnosti a prinášala obety, len aby ma Boh vyliečil z mojej choroby. Keď bolesť ustúpila, ďakovala som Mu, chválila som Ho a bola som ochotná konať viac povinností aj ďalšie dobré skutky, no keď sa vrátila a zhoršila, tak som Bohu nerozumela a sťažovala som sa na Neho. Domnievala som sa, že je len správne, aby ma vyliečil, pretože som konala povinnosti. Po návrate choroby a nesplnení mojich túžob som už teda viac nechcela konať svoje povinnosti. Hoci som ich neochotne konala, nechcela som do toho vkladať žiadne úsilie ani platiť cenu. V akom zmysle som mala nejaké svedomie alebo rozum? Keď ma táto choroba postihla, Božím úmyslom bolo očistiť nečistoty v mojej viere a zmeniť moje mylné názory na úsilie, aby som sa mohla podriadiť Bohu a kráčať po ceste úsilia o pravdu. No ja som sa o ňu neusilovala a čeliac chorobe som som nehľadala Boží úmysel. Radšej som neustále odolávala a vzdorovala a chcela som, aby Boh rýchlo odstránil moju bolesť. A keď sa tak nestalo, upadla som do stavu rozrušenia, obáv a úzkosti, odporovala Bohu a strácala svoju šancu na získanie pravdy. Ak by som takto bez zmeny pokračovala, v živote by som nerástla, moja skazená povaha by ostala nezmenená a moja nádej na spásu by sa vzdialila ešte viac. Čím viac som chápala, tým silnejší bol môj pocit, že by viera v Boha nemala byť o tom, že Mu kladieme podmienky. Pochopila som, aká som bola nerozumná. Rýchlo som sa pomodlila k Bohu: „Ó, Bože, neusilujem sa o pravdu, nerozumiem Tvojmu dielu a ani sa nepodriaďujem Tvojim ovládaniam a opatreniam. Som taká vzdorovitá! Bože, prosím, veď ma, aby som si porozumela.“

Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov: „Než sa antikristi rozhodnú konať svoju povinnosť, hlboko v srdci prekypujú očakávaniami – pokiaľ ide o ich vyhliadky, získanie požehnaní, dobrý konečný osud, ba dokonca aj korunu. Maximálne si veria, že tieto veci dosiahnu. S takýmito úmyslami a túžbami prichádzajú do Božieho domu konať svoju povinnosť. Zahŕňa teda ich plnenie povinností úprimnosť, pravú vieru a vernosť, ktoré Boh vyžaduje? V tomto bode ešte ich pravú vernosť, vieru či úprimnosť nevidno, lebo keď sa ľudia ujímajú svojej povinnosti, každý chce za to niečo získať. Každý sa rozhoduje o konaní svojej povinnosti na základe záujmov a tiež na základe svojich prehnaných ambícií a túžob. Aký úmysel majú antikristi, keď konajú svoju povinnosť? Chcú uzavrieť dohodu, uskutočniť výmenu. Dalo by sa povedať, že toto sú podmienky, ktoré si stanovili pre konanie povinnosti: ‚Ak konám svoju povinnosť, musím získať požehnania a mať dobrý konečný osud. Musím získať všetky požehnania a výhody, o ktorých Boh povedal, že sú pripravené pre ľudstvo. Ak ich nemôžem získať, potom nebudem konať túto povinnosť.‘ To sú úmysly, ambície a túžby, s akými prichádzajú do Božieho domu konať svoju povinnosť. Zdá sa, že sú aspoň trochu úprimní, a v prípade nových veriacich, ktorí práve len začínajú konať svoju povinnosť, to, samozrejme, možno nazvať aj nadšením. Nejde však o pravú vieru ani vernosť, len o určitý stupeň nadšenia. Nedá sa to nazvať úprimnosťou. Súdiac podľa tohto postoja, ktorý majú antikristi ku konaniu svojej povinnosti, možno povedať, že za to chcú niečo získať a prekypujú túžbami po výhodách, ako sú získanie požehnaní, vstup do nebeského kráľovstva, získanie koruny a prijímanie odmien. Zvonka sa teda zdá, že mnohí antikristi pred vypudením konajú svoju povinnosť, a dokonca toho zanechali viac a trpeli viac ako priemerný človek. To, čo vynakladajú, a cena, ktorú platia, sú rovnaké ako v prípade Pavla a ani nepobehujú menej ako Pavol. To je niečo, čo vidí každý. Čo sa týka ich správania a ochoty trpieť a platiť cenu, nemali by dostať nič. Boh však neposudzuje človeka na základe jeho vonkajšieho správania, ale na základe jeho podstaty, povahy, toho, čo zjavuje, a prirodzenosti a podstaty každej jednej veci, ktorú robí. Keď ľudia súdia druhých a zaobchádzajú s nimi, to, kto títo ľudia sú, určujú len podľa toho, ako sa správajú navonok, koľko trpia a akú cenu platia, a to je veľká chyba.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Videla som, že Boh odhalil antikristov, ako konajú svoje povinnosti pre požehnania a koruny, že všetky svoje obety prinášajú preto, aby s Bohom vyjednávali o požehnaniach a vstupe do nebeského kráľovstva, a že takéto vykonávanie povinnosti vôbec nie je verné ani úprimné. Ak nezískajú požehnania, budú sa veľmi sťažovať a ešte aj budú odvrávať Bohu a snažiť sa Mu to oplatiť. Porovnala som si to s vlastným správaním a pochopila som, že je celkom rovnaké ako to u antikristov. Najprv, keď som videla, ako ma viera v Boha vyliečila z chronickej artritídy, som voči Nemu bola plná vďačnosti a s myšlienkou, že ma vylieči a ja si budem schopná zabezpečiť istý a dobrý konečný osud, som aktívne šírila evanjelium a konala svoje povinnosti. Bez ohľadu na vietor, dážď, horúčavu alebo chlad som šírením evanjelia neúnavne pracovala na príprave dobrých skutkov a neustúpila som ani vtedy, keď ma príbuzní, priatelia a kolegovia zosmiešňovali a ohovárali. No keď sa moja choroba vrátila a ja som videla, ako ľudia s tým istým ochorením umierajú, sťažovala som sa, že ma Boh neochraňuje, a nechcela som už ani len konať svoje povinnosti, pretože som sa bála, že by prijatie ďalších starostí zhoršilo môj stav a urýchlilo moju smrť. Prostredníctvom odhalenia faktov som si uvedomila, že mi vo viere v Boha a pri vykonávaní povinností išlo iba o to, aby som s Ním vyjednávala, a že všetky moje obety slúžili iba na to, aby ma uzdravil a aby som dosiahla dobrý výsledok aj konečný osud. Keď sa zmarila moja túžba po požehnaniach, nechcela som konať ani len o trochu viac povinností, a bála som sa, že na tom stratia moje telesné záujmy. Nemala som voči Bohu vôbec žiadnu vernosť ani úprimnosť. Povedala som, že budem dobre konať svoje povinnosti a že sa Bohu odplatím za Jeho lásku, no pravda bola taká, že som Boha podvádzala a snažila som sa svoje povinnosti použiť ako vyjednávací manéver na získanie budúcich požehnaní. Bola som naozaj sebecká, opovrhnutiahodná a nečestná! Presadzovala som satanský zákon „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“ a všetko, čo som robila, som robila iba pre seba, takže ak by som z toho nemala zisk, nechcela som pohnúť ani prstom. Aj po tom, čo som uverila v Boha, sa všetky moje činy stále točili okolo požehnaní a prospechu. Bola som chamtivá a sebecká, a ak som nemohla mať zisk, tak som sa obrátila proti Bohu, aby som mu to vrátila. Nemala som bohabojné srdce a skutočne mi chýbala ľudská prirodzenosť!

Potom som si spomenula na úryvok Božích slov: „Musíš vedieť, po akých ľuďoch túžim; tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené vstúpiť do kráľovstva, tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené poškvrňovať svätú pôdu. Aj keď si možno vykonal veľa skutkov a snažil sa mnoho rokov, ak si nakoniec stále žalostne nečistý, potom ti nebeský zákon nedovolí, aby si vstúpil do Môjho kráľovstva! Od stvorenia sveta až dodnes som nikdy neponúkal ľahký vstup do svojho kráľovstva tým, ktorí si u Mňa získavajú priazeň. To je nebeské pravidlo a nikto ho nesmie porušiť!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča) Z Božích slov som pochopila, že len tí, ktorí získajú pravdu a majú zmenenú povahu, môžu vstúpiť do Božieho kráľovstva. Boh má rád čestných ľudí. Čestní ľudia milujú pravdu a pri konaní povinnosti nevyjednávajú ani nekladú požiadavky. Dokážu úprimne konať povinnosť stvorenej bytosti a práve takýchto ľudí chce Boh spasiť. Lenže tí, ktorí veria v Boha, no neusilujú sa o pravdu a iba s Bohom vyjednávajú o požehnania, sa na Neho sťažujú a odolávajú Mu, len čo sa ich túžby zmaria. U takých ľudí nezáleží na tom, koľko majú práce či koľko trpia. Boh ich vyradí aj tak. Určuje to Božia spravodlivá a svätá podstata. Vo svojich povinnostiach aj vo viere v Boha som sa s Bohom snažila vyjednávať a pristupovala som k Nemu ako k truhlici s pokladom a k doktorovi, ktorý má vyliečiť moju chorobu. Keď sa moje túžby nenaplnili, tak som proti Bohu protestovala a odolávala som Mu. Bola som naozaj nehanebná! Boh je Stvoriteľ a ja som iba stvorená bytosť. Konanie mojej povinnosti je mojou zodpovednosťou a mojím záväzkom. Ako by ma Boh mohol vystáť a necítiť ku mne nenávisť, keď som Mu kládla takéto nezmyselné požiadavky a keď som vo svojich povinnostiach mala takéto úmysly? Spomenula som si na Pavla. Od samého začiatku pracoval a vydával sa, len aby získal korunu spravodlivosti. Precestoval väčšinu Európy, aby šíril evanjelium, prešiel si veľkou bolesťou a vykonal mnoho práce. Ibaže všetky tie veci, čo robil, neslúžili na to, aby odplatil Božiu lásku alebo aby konal povinnosť stvorenej bytosti, ale skôr na to, aby pre seba získal požehnania a odmenu, aby nakoniec mohol povedať tieto slová: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Pavlove obety a vydávanie sa neboli úprimné ani poslušné. Robil ich len preto, aby s Bohom vyjednával a aby Ho oklamal a využil. Nakoniec urazil Božiu povahu a Boh ho uvrhol do pekla. Vo svojej viere som vždy chcela, aby Boh vyliečil moju chorobu, aby som uspokojila svoje sebecké túžby, a rovnako ako Pavol som od Neho chcela dostať požehnania. Ak by som to neodčinila, môj konečný výsledok by bol rovnaký trest ako ten Pavlov. Konala som svoju povinnosť s takými opovrhnutiahodnými úmyslami a stále som chcela Božie schválenie. Nebola som pochabá? Keď som si to uvedomila, cítila som sa zahanbene, trápne a previnilo. Pomyslela som na to, ako sa Boh na zemi dvakrát vtelil, znášal všetky možné ľudské útrapy, aby nás, skazených ľudí, spasil, vyslovil toľko slov a osobne nás v utajení viedol a polieval, nikdy nás o nič neprosil a ani od nás nikdy nič nežiadal. Užívala som si toľko právd, ktoré mi Boh poskytol, a konanie povinnosti je presne to, čo by som ako stvorená bytosť mala robiť, no ja som s Ním predsa stále chcela vyjednávať a klásť Mu požiadavky. Bola som naozaj podlá! Pomyslela som na to, ako som na pokraji smrti mala šancu začuť Boží hlas a vrátiť sa do Jeho domu, aby som jedla a pila Božie slová a tešila sa zo zaopatrenia života, a ako Boh vyliečil moju chorobu a dovolil mi žiť až doteraz. To všetko bola Božia starostlivosť a ochrana. Všetko, čo pre mňa Boh spravil, bola Jeho láska a spása, a to, že som bola schopná konať istú povinnosť, bola Jeho milosť a to, čo som mala robiť. Ibaže ja som nevedela byť vďačná a radšej som tieto veci používala ako kapitál, aby som s Bohom vyjednávala a kládla Mu ustavičné požiadavky. Skutočne som nemala svedomie ani ľudskú prirodzenosť a Bohu som toľko dlžila! Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som to ľutovala a v srdci som sa modlila k Bohu so sľubom, že odteraz už nebudem žiť, aby som získala požehnania, budem sa usilovať o pravdu, podriaďovať Božím ovládaniam a opatreniam a poriadne konať svoju povinnosť.

Potom som si prečítala ďalšie Božie slová a pochopila som, ako sa správne vyrovnať s chorobou a smrťou. Boh hovorí: „To, či niekto ochorie, akú vážnu chorobu dostane a aké bude mať zdravie v jednotlivých etapách života, nemôže človek zmeniť svojou vôľou, ale všetko je predurčené Bohom. … Preto to, aká choroba, v akom čase alebo v akom veku postihne ľudské telá a aké bude ich zdravie, sú všetko veci, ktoré zariadil Boh, a ľudia si o nich nemôžu rozhodovať sami; rovnako ako nemôžu sami rozhodovať o čase, kedy sa narodia. Nie je teda hlúpe pociťovať tieseň, úzkosť a obavy z vecí, o ktorých nemôžeš sám rozhodnúť? (Áno.) Ľudia by sa mali pustiť do riešenia vecí, ktoré môžu vyriešiť sami, a v prípade vecí, ktoré sami vyriešiť nemôžu, by mali čakať na Boha; mali by sa ticho podriadiť a prosiť Boha, aby ich ochraňoval – takéto zmýšľanie by mali ľudia mať. Keď choroba naozaj udrie a smrť je skutočne blízko, mali by sa podriadiť a nemali by sa na Boha sťažovať alebo Mu vzdorovať ani hovoriť veci, ktorými sa Bohu rúhajú alebo na Neho útočia. Namiesto toho by mali stáť ako stvorené bytosti a prežívať a oceňovať všetko, čo pochádza od Boha – nemali by sa snažiť vyberať si pre seba veci sami. Mal by to byť výnimočný zážitok, ktorý obohatí tvoj život, a to nie je nevyhnutne zlá vec, však? Preto keď ide o chorobu, ľudia by mali najskôr vyriešiť svoje nesprávne myšlienky a názory týkajúce sa pôvodu choroby, a potom si s tým už nebudú robiť starosti; ľudia navyše nemajú právo kontrolovať známe alebo neznáme veci a ani nie sú schopní ich kontrolovať, pretože všetky tieto veci sú pod zvrchovanosťou Boha. Postoj a princíp praktizovania, ktoré by ľudia mali mať, je čakať a podriadiť sa. Všetko od pochopenia po praktizovanie by sa malo robiť v súlade s pravdou-princípmi – to znamená usilovať sa o pravdu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) „Ak by niekto prosil o smrť, nemusí nevyhnutne zomrieť; a ak by prosil o život, nemusí nevyhnutne žiť. To všetko je pod Božou zvrchovanosťou a je to Božie predurčenie, mení to a rozhoduje o tom Božia autorita, Božia spravodlivá povaha a Božia zvrchovanosť a Jeho opatrenia. Preto povedzme, že dostaneš vážnu chorobu, potenciálne smrteľnú vážnu chorobu – nemusíš nevyhnutne zomrieť. Kto rozhoduje o tom, či zomrieš alebo nie? (Boh.) Boh rozhoduje. A keďže Boh rozhoduje a ľudia o takej veci rozhodovať nemôžu, prečo sa potom cítia znepokojene a utrápene? Je to rovnaké ako to, kto sú tvoji rodičia, kedy a kde si sa narodil – ani tieto veci si nemôžeš vybrať. Najrozumnejšou voľbou v týchto záležitostiach je nechať veciam prirodzený priebeh, podriadiť sa a nevyberať si, nevynakladať na túto záležitosť žiadne myšlienky ani energiu a necítiť sa pre ňu utrápene, znepokojene alebo si robiť starosti. Keďže ľudia nie sú schopní vyberať si sami, vynakladať toľko energie a myšlienok na túto záležitosť je hlúpe a nerozumné.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Po čítaní Božích slov som pochopila, že to, kedy a akú chorobu človek má, predurčuje Boh a má nad tým zvrchovanosť. Ľudia o tom nerozhodujú a mali by sa zbaviť negatívnych emócií ako rozrušenie, obavy či úzkosť, čeliť týmto veciam kľudne, podriadiť sa Božej zvrchovanosti a Jeho opatreniam a hľadať Boží úmysel, aby sa poučili. Pri rozjímaní nad Božími slovami som v srdci pocítila náhle osvietenie. Keď ochoriem, závažnosť mojej choroby aj čas mojej smrti spadajú pod Božie ovládania. Smrti sa nemôžem vyhnúť tým, že sa jej budem báť, a nemôžem ani zomrieť tak, že to skrátka budem chcieť. Moja vážna choroba, ochrnutie alebo smrť sú všetko veci, ktoré Boh povolil, a ja nemám právo sa sťažovať alebo od Neho voľačo žiadať. Myslela som na to, ako sa k chorobe a nešťastiu postavil Jób. Nesťažoval sa na Boha ani nestratil vieru a namiesto toho z hĺbky srdca chválil Božiu spravodlivosť so slovami: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ (Jób 1, 21) Ja, ktorá som sa tešila z polievania a zaopatrovania toľkými Božími slovami, by som Bohu nemala klásť požiadavky, keď čelím chorobe. To, či mi Boh chorobu vezme alebo mi ju navždy zanechá, je všetko súčasťou Božej dobrej vôle a nemala by som sa sťažovať alebo klásť požiadavky. Aj keby som jedného dňa ochrnula alebo čelila smrti, predsa sa podriadim Stvoriteľovým opatreniam. To, čo som teraz musela spraviť, bolo správne čeliť chorobe a smrti, zanechať rozrušenie, úzkosť a obavy a všetko zveriť Bohu. Znova som uvažovala o tom, ako mnohí z tých, ktorí trpeli rovnakou chorobou ako ja, za posledných dvadsať rokov zomreli bez ohľadu na vek alebo to, či ochoreli skôr alebo nesskôr. Keby nebolo Božej ochrany, tak už by som dnes nebola nažive. Skutočnosť, že dnes žijem a teším sa z polievania toľkých Božích slov, je už sama osebe Božia milosť. Po pochopení týchto vecí som už nemala strach z toho, kedy by som mohla umrieť, a nabrala som ochotu podriadiť sa Božej zvrchovanosti a Jeho opatreniam. Následne som sa každý deň sústreďovala na jedenie a pitie Božích slov, rozjímanie nad Božími slovami a písanie skúsenostných svedectiev, a bez ohľadu na závažnosť svojej choroby som sa modlila, jedla a pila Božie slová, chodila na zhromaždenia a konala svoje povinnosti ako zvyčajne. Niekedy, keď sa choroba v plnej sile vrátila, som sa modlila k Bohu a približovala som sa Mu. Prosila som Ho o to, aby moje srdce udržiaval v podriadenosti. V tom istom čase som navyše neustále uvažovala a rozpoznávala nekalé úmysly vo svojom vnútri a ihneď som hľadala pravdu, aby som ich vyriešila. Takýmto praktizovaním som si s Bohom vyvinula bližší vzťah a mala som pocit, že pre mňa táto choroba bola veľkou ochranou. Bolesť v celom mojom tele neskôr ustúpila bez toho, aby som si to uvedomila, a do normálu sa vrátili aj môj krvný tlak a cukor v krvi. Vedela som, že to pre mňa bolo Božie milosrdenstvo a Jeho ochrana a v srdci som Mu ďakovala a vzdávala chvály!

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Povedzte Mi, kto z tých miliárd ľudí na celom svete je taký požehnaný, že počuje toľko Božích slov, chápe toľko životných právd a rozumie toľkým tajomstvám? Kto z nich môže osobne prijímať Božie vedenie, Božie zaopatrenie, Jeho starostlivosť a ochranu? Ktože je taký požehnaný? Je ich veľmi málo. Preto, hoci len málo z vás môže dnes žiť v Božom dome, prijímať Jeho spásu a Jeho zaopatrenie, všetko to stojí za to, hoc by ste mali hneď teraz zomrieť. Ste tak veľmi požehnaní, nie je to pravda? (Áno.) Ak sa na to pozrieme z tohto pohľadu, ľudia by sa smrti nemali desiť, ani by ňou nemali byť obmedzovaní. Aj keď ste sa netešili zo slávy a bohatstva sveta, predsa mal Stvoriteľ s vami súcit a počuli ste toľko Božích slov – nie je to úžasné? (Je.) Nezáleží na tom, koľko rokov žiješ v tomto živote, všetko to stojí za to a ty nič neľutuješ, pretože si neustále vykonával svoju povinnosť v Božom diele, pochopil si pravdu, porozumel si tajomstvám života a pochopil si cestu a ciele, o ktoré by si sa mal v živote usilovať – získal si tak veľa! Žil si hodnotný život!“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Po čítaní Božích slov som bola dojatá k slzám. Mala som to šťastie, že som v poslednom veku Božieho plánu riadenia začula Boží hlas a žila pod Jeho starostlivosťou a ochranou, tešila som sa zo zaopatrenia a polievania toľkých Jeho slov, rozumela toľkým tajomstvám pravdy a užívala som si požehnania, aké ľudia naprieč dejinami nezažili. Aj keby som teraz mala umrieť, stálo by to za to. A keďže som stále nažive, musím si vážiť každý deň, ktorý mi ostáva, a svedomito konať svoje povinnosti. Moja bolesť každým dňom poľavuje, opuchy kĺbov v nohách sa výrazne zmenšili, pravý členkový kĺb sa prakticky vrátil do normálnu a zmiernila sa aj bolesť v celom mojom tele. Bratia a sestry tvrdia, že mám viac farby v tvári, vyžaruje zo mňa zdravie a pôsobím, akoby sa zo mňa stal nový človek. Som z toho taká nadšená a v srdci Bohu neprestajne ďakujem za Jeho lásku a spásu!

Práve vďaka zjaveniu choroby som si konečne uvedomila, že som na vieru v Boha mala nesprávne názory a že som si neplnila zodpovednosti a záväzky stvorenej bytosti, ale skôr hľadala požehnania, používala svoje povinnosti, aby som s Bohom vyjednávala, a tým strácala svedomie a rozum normálneho človeka. Dnes trochu rozumiem svojej skazenej povahe a moje mylné názory na úsilie sa trochu zmenili. Sú to výsledky Božích slov a navyše je to aj Božia láska. Bohu vďaka za Jeho spásu!