Nejaký čas som sa musela skrývať v hostiteľskom dome, aby som konala svoje povinnosti a vyhla sa prenasledovaniu Čínskou komunistickou stranou. Jedného dňa, keď sa nadriadený vrátil zo stretnutia, hovoril v duchovnom spoločenstve o nejakej pravde-princípoch o rozlišovaní ľudí. Nemohla som si pomôcť, ale v srdci som cítila závisť. Pomyslela som si: „Stále je lepšie môcť ísť von a konať povinnosti. Človek sa tak môže zúčastniť viacerých zhromaždení, získať viac právd a rýchlejšie vstúpiť do pravdy, nie ako ja, ktorá celý deň konám povinnosť založenú na textoch a nevychádzam von. Okrem úloh, ktoré mám na starosti, komunikujem len s párom z hostiteľskej rodiny a ich psom. Môj spoločenský okruh je taký malý, že sa takmer s nikým nestretávam. Neexistuje dokonca ani situácia, v ktorej by som mohla zjaviť svoju skazenosť. Ako môžem spoznať samu seba? Ako môžem získať viac právd?“ V tej chvíli som si pomyslela: „Boh určuje výsledky ľudí na základe toho, či majú pravdu. Ak nakoniec nezískam pravdu a moja povaha sa nezmení, budem môcť byť ešte spasená?“ Keď som o tom premýšľala, už som viac nechcela konať svoju povinnosť založenú na textoch. Chcela som požiadať nadriadeného, aby mi pridelil povinnosť, ktorá zahŕňa viac kontaktu s ľuďmi a viac zhromaždení. Potom som však mala pocit, že to nie je rozumné. Povinnosti pridelené ľuďom boli založené na komplexnom posúdení ich kvalít a silných stránok. Keby som si vyberala a volila povinnosť, ktorú budem konať, nebola by som poslušná. Hľadela som do počítača a rozmýšľala som raz tak, raz onak, neschopná upokojiť svoje srdce.

Na druhý deň popoludní, keď som videla, že nadriadený odchádza na ďalšie stretnutie, pocítila som mimoriadnu závisť a pomyslela som si: „Byť nadriadeným je skvelé. Nielenže sa často stretávajú s vodcami a chápu mnoho právd, ale zároveň praktizujú riešenie problémov s pravdou v rôznych skupinách. Každý deň dosahujú nejaké zisky a ich život napreduje tak rýchlo! Moja povinnosť ma drží v interiéri, čo je bezpečné, ako však môžem pri menšom počte zhromaždení získať pravdy?“ Nemohla som si pomôcť, musela som sa sťažovať a nechcela som pokračovať v tejto povinnosti. Potom som si však spomenula na slová nadriadeného, aké ťažké je nájsť personál, ktorý by sa venoval práci s textami. Keby som povedala, že nechcem konať túto povinnosť, nenarobilo by to cirkvi problémy? Takže mi neostávalo nič iné, len pri nej zotrvať. Hoci som pokračovala v práci, v srdci som necítila žiadne bremeno. Nasledujúce dva dni sa mi počítač neustále zasekával a ešte k tomu som nemala zanietenie pre svoje povinnosti, takže práca sa oneskorila. Nadriadený mi pripomenul, aby som nehľadala len vonkajšie príčiny, ale aby som uvažovala nad svojím vlastným stavom. Tak som sa s ním podelila o to, čo som nedávno zjavila. Opýtal sa: „Hľadala si pravdu, aby si vyriešila svoj stav? Nehľadáš pravdu, aby si vyriešila svoju zjavenú skazenosť. Neosvojuješ si ponaučenia, ktoré máš priamo pred sebou. Myslíš si, že zmena povinnosti ti pomôže si ich osvojiť?“ Po jeho slovách som onemela. To, čo povedal, bola naozaj pravda. Mala by som sa zamerať na poučenie z daných záležitostí a hľadanie pravdy, aby som vyriešila svoju skazenosť.

Neskôr som si prečítala tieto Božie slová: „V Božích slovách sa nachádzajú pravdy, ktoré si človek potrebuje osvojiť, veci, ktoré sú pre ľudstvo najprínosnejšie a najužitočnejšie, vzpruha a výživa, ktoré vaše telo potrebuje, veci, ktoré pomáhajú človeku obnoviť jeho normálnu ľudskú prirodzenosť, a pravdy, ktorými by mal byť človek vybavený. Čím viac budete praktizovať Božie slovo, tým rýchlejšie váš život rozkvitne a tým jasnejšia bude pravda. Čím viac bude rásť vaše duchovné postavenie, tým jasnejšie uvidíte veci duchovnej sféry a tým viac sily získate na porazenie satana. Keď budete praktizovať Božie slovo, objasní sa aj veľká časť pravdy, ktorej teraz nerozumiete. Väčšina ľudí sa uspokojí s tým, že len rozumie textu Božieho slova. Títo ľudia sa sústredia na to, aby si osvojili učenie, a nie na prehlbovanie svojich skúseností v praxi. Ale nie je práve to cesta, ktorou šli farizeji? Môžu tým získať realitu vety ‚Božie slovo je život‘? Život človeka nemôže rásť len čítaním Božieho slova, ale jedine praktizovaním Božieho slova. Ak si presvedčený, že na získanie života a postavenia stačí rozumieť Božiemu slovu, potom je tvoje chápanie chybné. Skutočné pochopenie Božieho slova nastáva vtedy, keď pravdu praktizuješ, a musíš pochopiť, že ‚pravda sa dá pochopiť len jej praktizovaním‘. Po dnešnom prečítaní Božieho slova môžeš povedať len toľko, že poznáš Božie slovo, ale nemôžeš povedať, že mu rozumieš. Niektorí hovoria, že človek musí najprv pochopiť pravdu, aby ju mohol praktizovať, ale to je len čiastočne správne a určite nie celkom presné. Nemôžeš poznať pravdu, pokiaľ si ju neprežil. Ak máš pocit, že rozumieš niečomu, čo si počul v kázni, neznamená to, že tomu skutočne rozumieš. Slová pravdy si môžeš osvojiť od slova do slova, ale nie je to to isté, ako keď pochopíš ich skutočný význam. Len povrchné poznanie pravdy neznamená, že jej skutočne rozumieš alebo ju naozaj poznáš. Skutočný význam pravdy vychádza z toho, že si ju zažil. Preto môžeš pravdu pochopiť len vtedy, keď v nej žiješ, a len vtedy môžeš pochopiť jej skryté časti. Prehlbovanie vlastnej skúsenosti je jediný spôsob, ako sa dá pochopiť obsah rôznych pojmov a porozumieť podstate pravdy.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Keď pochopíte pravdu, mali by ste ju uviesť do praxe) Vďaka Božím slovám som pochopila, že skutočné pochopenie pravdy si vyžaduje praktizovanie a vstupovanie do pravdy v skutočnom živote, a len tí, ktorí sa sústredia na praktizovanie, môžu pochopiť podstatu pravdy. Ak budeme len čítať Božie slová alebo počúvať duchovné spoločenstvo iných a nezameriame sa na praktizovanie alebo vstupovanie do týchto slov, môžeme pochopiť len učenia, nemôžeme však skutočne pochopiť pravdu. Pomyslela som si na dvoch vodcov, ktorých som kedysi poznala. Pracovali od svitu do mrku, organizovali zhromaždenia a všade hovorili s bratmi a sestrami v duchovnom spoločenstve. Čítali veľa Božích slov a zúčastňovali sa na mnohých zhromaždeniach s vodcami vyššej úrovne. Hoci chápali mnoho slov a učení, nesústreďovali sa na skúmanie vlastnej zjavenej skazenosti ani na praktizovanie Božích slov. Jeden z vodcov sa vždy vyvyšoval a svedčil o sebe, privádzal pred seba bratov a sestry a nakoniec sa stal antikristom. Druhý vodca bol posadnutý postavením a týral každého, kto sa mu nepodriadil alebo mu dával návrhy. Nakoniec ho pre množstvo zlých skutkov vypudili z cirkvi. Niektorí bratia a sestry však mali povinnosti, pri ktorých neboli v centre pozornosti a ktoré zahŕňali obmedzený kontakt s ostatnými. Zameriavali sa však na uvažovanie o sebe a poznávanie samých seba podľa Božích slov a ich životy časom narástli. Niektorí dokonca písali články so skúsenostnými svedectvami. Myslela som aj na Petra z Veku milosti. Počul od Pána Ježiša mnoho kázní, ale neuspokojilo ho len ich počúvanie. Často uvažoval nad Pánovými slovami a zameral sa na ich praktizovanie v každodennom živote. Prostredníctvom praktizovania pravdy prijal Božie osvietenie a vedenie a takýmto postupným prežívaním sa pravda stala jeho životom a získal realitu podriadenosti voči Bohu, bázne pred Bohom a lásky k Bohu. Aj ja som doteraz počula veľa Božích slov a mnoho kázní a duchovných spoločenstiev o vstupe do života, ale keďže som sa neusilovala o pravdu, ani nesústredila na uvažovanie o sebe, keď sa niečo stalo, a keď som niečo robila, len málokedy som hľadala pravdu, moje zisky boli minimálne. Z toho som videla, že keď sa len sústreďujeme na to, aby sme sa vybavili učeniami a je jedno, do akej miery ich chápeme, neznamená to, že chápeme pravdu. Premýšľala som o tom, ako som predtým často čítavala o pravde podriadenia sa Bohu, a pochopila som, že za každých okolností sa musím pevne držať svojej povinnosti a podriadiť sa Božiemu ovládaniu a opatreniam. Keď sa však prostredie, ktoré Boh pripravil, nezhodovalo s mojimi predstavami, videla som, že mi chýba realita podriadenosti. Myslela som si, že táto povinnosť nie je v zhode s mojimi túžbami, cítila som voči nej odpor a nebola som ochotná sa podriadiť. Videla som, že nech si vypočujem akékoľvek množstvo duchovných spoločenstiev, neznamená to, že som pochopila alebo získala pravdu. To, čo som pochopila, boli len slová a učenia. Ak som sa nesústreďovala na praktizovanie pravdy, stále som ju nemohla skutočne získať, a môj život-povaha sa tiež nemohli zmeniť.

Na základe svojho stavu som ďalej hľadala a narazila som na úryvok z Božích slov, ktorý hovorí: „K premene skazenej povahy nedochádza zo dňa na deň. Človek musí o sebe neustále uvažovať a skúmať sám seba vo všetkých záležitostiach. Musí skúmať svoje činy a správanie vo svetle Božích slov, skúšať porozumieť sebe samému a nájsť cestu praktizovania pravdy. To je spôsob, ako riešiť skazenú povahu. Je potrebné uvažovať nad skazenými povahami, ktoré sa zjavujú v každodennom živote, a skúmať ich, praktizovať rozoberanie a rozlišovanie na základe vlastného chápania pravdy a postupne sa cez ne predierať, aby bol človek schopný praktizovať pravdu a zosúladiť s ňou všetko svoje konanie. Prostredníctvom takého úsilia, praktizovania a porozumenia sebe samému sa tieto odhalenia skazenosti začínajú zmenšovať a je nádej, že povaha človeka sa nakoniec zmení. To je tá cesta. Premena povahy človeka je záležitosťou rastu v jeho živote. Človek musí pochopiť pravdu a praktizovať ju. Len praktizovaním pravdy môže vyriešiť problém skazenej povahy. Ak sa skazená povaha neustále zjavuje, dokonca až do takej miery, že sa zjavuje v každom konaní a slove, znamená to, že k premene povahy človeka nedošlo. Všetky záležitosti týkajúce sa skazenej povahy by sa mali dôkladne rozobrať a preskúmať. Človek by mal hľadať pravdu, aby odkryl a riešil základné príčiny skazenej povahy. To je jediný spôsob, ako úplne vyriešiť problém skazenej povahy. Keď nájdeš túto cestu, potom existuje nádej na premenu tvojej povahy. Nie sú to bezvýznamné záležitosti; sú dôležité pre reálny život. Kľúč spočíva v tom, či sa jednotlivci dokážu celým srdcom a usilovne venovať pravde-realitám a či dokážu praktizovať pravdu. Pokiaľ sú schopní praktizovať pravdu, môžu postupne začať odvrhovať svoju skazenú povahu. Potom sa môžu správať podľa Božích požiadaviek – inými slovami, môžu sa správať podľa svojho postavenia. Keď nájdu svoje miesto, pevne si stoja za svojou úlohou stvorenej bytosti a stanú sa človekom, ktorý skutočne uctieva Boha a podriaďuje sa Mu, Boh ich schváli.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, ktorými by sa malo riadiť správanie človeka) Božie slová veľmi jasne hovoria, že skazené povahy človeka sa zjavujú každý deň. V každej záležitosti a v každom vyslovenom slove sa môžu miešať skazené povahy a chybné myšlienky a názory. Ľudia musia hľadať pravdu, aby tieto problémy rozpoznali a vyriešili. To, či človek môže získať pravdu a dosiahnuť zmenu povahy, v konečnom dôsledku závisí od toho, či sa usiluje o pravdu a či ju praktizuje. Nie je to tak, že čím s väčším počtom ľudí ste v kontakte, tým viac skazenosti zjavíte, alebo že ak nechodíte von a komunikujete s menším počtom ľudí, zjavíte menej skazenosti. To bola moja vlastná predstava a domnienka. V realite je to tak, že aj keď má niekto povinnosť, ktorá zahŕňa málo kontaktu s inými, pokiaľ nesie bremeno vlastného vstupu do života, venuje pozornosť svojim názorom a myšlienkam zjaveným v každej záležitosti, pozorne ich skúma a včas hľadá pravdu, aby vyriešil akúkoľvek zistenú skazenosť, stále môže získať pravdu a zažiť zmenu. Keď sa zamyslím nad sebou, moja súčasná povinnosť síce zahŕňa len málo kontaktu s ľuďmi, no aj tak som vo svojej práci zjavila veľa skazenosti. Niekedy, keď bolo v práci rušno a bolo potrebné zostať hore dlho do noci, mala som obavy, že pre menší problém s očami si ich preťažím. Bála som sa, že ak mi zlyhajú, nebudem môcť ďalej konať svoju povinnosť a nebudem spasená, preto som v práci poľavila a odďaľovala ju. Inokedy som bola vo svojej povinnosti povrchná a nekontrolovala všetky podrobnosti svojej práce, takže ju bolo treba urobiť znova a jej postup sa oneskoril. Videla som, že moja špinavá prirodzenosť je vážna. Spomenula som si tiež, že keď som predtým mala povinnosť, ktorá zahŕňala stretávanie sa s ľuďmi a každodennú účasť na stretnutiach, hoci som zjavila veľa skazenosti, zaneprázdnenosť povinnosťami som používala ako výhovorku, aby som o sebe nemusela uvažovať, a zriedkavo som hľadala pravdu, aby som vyriešila svoju skazenosť. Prešla som mnohými skúsenosťami a zjavila veľa skazenosti, ale veľa pravdy som nezískala. Teraz, keď som konala povinnosť založenú na textoch, bola som zaneprázdnená len tým, aby som každý deň dokončila veci. Zriedkavo som predstupovala pred Boha, aby som uvažovala nad svojou skazenosťou. Okrem konania povinnosti bola moja myseľ často v stave prázdnoty alebo som premýšľala o telesných pôžitkoch, rodinnej náklonnosti, sláve a postavení – o všetkých veciach, ktoré nesúvisia s pravdou. V mojom vstupe do života nedošlo k žiadnemu pokroku. Videla som, že získavanie pravdy nezávisí od povinnosti, ktorú človek koná. Kľúčové bolo, či sa sústreďuje na uvažovanie o sebe, a či vážne vynakladá úsilie na vyriešenie svojej zjavenej skazenosti. Ak nehľadal pravdu a neuvažoval o sebe, potom aj keby sa stal nadriadeným, pravdu by nezískal a nemohol by byť spasený. Čeliac týmto skutočnostiam som videla, aké absurdné a chybné boli moje názory! Keďže som nepochopila pravdu, veci som vnímala z mylných perspektív. Vždy som chcela zanechať túto povinnosť a nechcela som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam. Svoju povinnosť som navyše konala polovičato a ak by som takto pokračovala, len by to oddialilo prácu a Boh by ma zavrhol. Uvedomila som si, aké dôležité je mať pri usilovaní sa o pravdu správne myšlienky a názory. Keď som to pochopila, už som vo svojej povinnosti nebola vyberavá. Bola som ochotná využiť túto príležitosť na konanie svojej povinnosti, venovať veľkú pozornosť svojim myšlienkam a názorom, keď sa niečo stane, a hľadať pravdu, aby som ich okamžite vyriešila.

Pri svojich úvahách som si uvedomila, že moju neschopnosť podriadiť sa konaniu svojej terajšej povinnosti nespôsobili len moje chybné názory, ale aj moja túžba získať požehnania. Myslela som si, že konaním tejto povinnosti získam menej právd, čo znamenalo, že mám mizivú nádej na požehnania, a tak som ju nechcela konať. Videla som, že môj úmysel pri viere v Boha a konaní povinností bol nesprávny. Prečítala som si tieto Božie slová: „Ľudia veria v Boha, aby boli požehnaní, odmenení, korunovaní. Nie je toto v srdci každého človeka? Popravde je. Hoci o tom často nerozprávajú, a dokonca skrývajú svoju pohnútku a túžbu získať požehnania, táto túžba a pohnútka hlboko v ľudských srdciach bola vždy neochvejná. Bez ohľadu na to, v akom rozsahu rozumejú duchovnej teórii, aké majú skúsenostné poznatky, akú povinnosť dokážu vykonať, koľko utrpenia znášajú alebo akú vysokú cenu platia, nikdy sa nevzdajú pohnútky získať požehnania, ktoré majú ukryté hlboko vo svojich srdciach, a neustále potichu drú na ich naplnení. Nie je toto ukryté kdesi v hlbinách ľudských sŕdc? Ako by ste sa cítili bez tejto pohnútky získať požehnania? S akým postojom by ste si vykonávali svoju povinnosť a nasledovali Boha? Čo by sa z ľudí stalo, keby sa zbavili tejto pohnútky získavať požehnania, ktorú skrývajú vo svojich srdciach? Je možné, že z mnohých ľudí by sa stali negativisti a niektorí by nemali motiváciu plniť si povinnosti. Stratili by záujem o svoju vieru v Boha, ako keby sa ich duša rozplynula. Vyzerali by, akoby im vytrhli srdce z hrude. Preto hovorím, že pohnútka získať požehnania je niečo, čo je skryté hlboko v ľudských srdciach.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) Božie slová odhalili môj stav. Mojím cieľom vo viere v Boha, v zanechaní vecí, vydávaní sa a v tvrdej práci bolo výlučne získanie požehnaní. Ak som nemohla dostať požehnania, stratila som motiváciu konať svoju povinnosť a nemala som pre nič nadšenie. Odkedy som začala veriť v Boha, vždy som zanietene konala svoju povinnosť, vzdala som sa práce a manželstva a vo svojej povinnosti som bola ochotná trpieť a platiť cenu. Keď mi pridelili túto povinnosť založenú na textoch, myslela som si, že zahŕňa málo stretnutí vonku a menej príležitostí na získanie pravdy, čo by mohlo brániť mojej spáse. Preto som chcela, aby mi nadriadený dal inú povinnosť, a sťažovala som sa, že tá, ktorá mi bola pridelená, nie je vhodná. Začala som byť pri konaní svojej povinnosti povrchná, poľavovala som a prácu som odďaľovala. Videla som, že moje obete a snahy pri konaní mojich povinností boli motivované túžbou po požehnaniach. Vo svojej viere som brala ohľad len na svoje záujmy a so svojou povinnosťou som zaobchádzala ako s prostriedkom na získanie požehnaní. Ak sa mi nejaká povinnosť zdala prospešná na získanie požehnaní, ochotne som ju konala. Ak nie, stala som sa negatívnou a cítila som voči nej odolávanie. Neusilovala som sa podriadiť sa Bohu a uspokojiť Ho, ani som nekonala svoju povinnosť ako stvorená bytosť s úprimnosťou voči Bohu. Takéto usilovanie sa by Boha len znechutilo a nakoniec by ma vyradil. Mala by som sa podriadiť cirkevným opatreniam, konať svoje povinnosti svedomito a usilovne, sústreďovať sa na uvažovanie o sebe vo všetkých záležitostiach, aby som sa poučila, a usilovať sa o zmenu povahy.

V nasledujúcich dňoch som sa zameriavala na to, aby som sa poučila z vecí, s ktorými som sa stretla. Brat v hostiteľskom dome bol nadšený konaním svojej povinnosti, nevenoval však veľkú pozornosť vstupu do života. V minulosti som mu s dobrými úmyslami pomáhala. Vždy som sa snažila, aby sa prostredníctvom vecí, ktoré sa stali, o sebe niečo naučil, v dôsledku čoho cítil odpor a bol odmietavý. Cítila som sa tým ukrivdená a čudovala som sa, prečo moje dobré úmysly neboli ocenené. Vďaka uvažovaniu som si uvedomila, že som mala arogantnú povahu a nútila som ostatných, aby ma počúvali. Pri pomáhaní druhým mi tiež chýbali princípy. Neskôr som si prečítala „Princípy láskyplnej pomoci druhým“ a pochopila som, že keď pomáham iným, prinajmenšom by im to nemalo spôsobiť zakopnutie, ale malo by im to prospieť, a že by som mala s druhými zaobchádzať podľa ich duchovného postavenia, trpezlivo a láskavo ich viesť bez toho, aby som ich nútila prijať moje názory. Okrem toho pred časom mnohí bratia a sestry odišli z mesta kázať evanjelium. Ja som z určitých dôvodov nemohla ísť a cítila som sa veľmi negatívne a skleslo. Sťažovala som sa, prečo Boh dopustil, aby sa mi to stalo. Neskôr som sa zamerala na hľadanie pravdy a čítaním Božích slov a uvažovaním o sebe som spoznala svoje mylné názory a svoj úmysel snažiť sa získať požehnania. Myslela som si, že odchod za konaním povinností mimo mesta poskytuje viac príležitostí na praktizovanie a tým aj väčšiu nádej na získanie pravdy a spásy. Keď sa tento cieľ nesplnil, stala som sa negatívnou a sťažovala som sa. Uvedomila som si, že ako stvorená bytosť by som sa mala podriadiť Stvoriteľovmu ovládaniu a opatreniam, a pochopila som, že to, či človek môže získať pravdu, závisí od toho, či sa o pravdu snaží a či za ňu platí cenu, nie od toho, kde koná svoje povinnosti. Mala by som sa pevne držať svojej povinnosti, usilovať sa o pravdu a získavať ponaučenia vo svojom súčasnom prostredí a dobre konať svoju povinnosť. O toto som sa mala usilovať.

Keď som uvažovala o svojich skúsenostiach počas tohto obdobia, pochopila som, že vo viere v Boha to, či človek môže získať pravdu, nezávisí od toho, akú povinnosť koná, ale od toho, či miluje a praktizuje pravdu. Ak človek berie vážne každodenné záležitosti, ktoré sa vyskytnú, sústreďuje sa na uvažovanie o svojej skazenosti a hľadá pravdu, aby ju vyriešil, vynakladá úsilie na zmenu svojej povahy, bude každý deň dosahovať určité zisky. Teraz už nepociťujem odolávanie voči konaniu tejto povinnosti založenej na textoch a viem sa podriadiť. Zároveň som ochotná si túto povinnosť vážiť a vynakladať snahu na usilovanie sa o pravdu.