Žltačku typu B mám už odmalička. A aj keď som s cieľom podstúpiť liečbu vyhľadala všetkých možných doktorov a lieky a minula kopu peňazí, stále sa ju nedarilo vyliečiť. Nakoniec mi jeden doktor bezradne povedal: „Táto choroba je dilemou pre doktorov všade na svete. Nemôžeme nič robiť.“ Bola som úplne zúfalá. Na moje prekvapenie som sa po viac ako roku od prijatia diela Všemohúceho Boha posledných dní zázračne uzdravila. Doktor sa vtedy pozrel na výsledky testov a povedal, že sa všetky moje hladiny samé od seba vrátili do normálu a že v budúcnosti nebudem musieť užívať žiadne lieky. Netreba ani spomínať, že som po týchto slovách bola veľmi šťastná a v srdci som vedela, že ma choroby zbavil Boh. Bola som voči Nemu plná vďačnosti a chvály a pomyslela som si: „Boh ma naozaj obdaril milosťou a požehnal. Musím sa Mu svedomito vydávať a odplatiť Mu Jeho lásku konaním svojej povinnosti.“ Navyše mi napadlo: „Sotva som začala veriť v Boha a ešte som pre Neho nič neurobila, a On ma už teraz tak veľmi obdaril a zvýhodnil. Ak sa Mu budem v budúcnosti vydávať ešte viac, nevenuje mi ešte väčšie milosti a požehnania? Dokonca sa mi možno podarí dosiahnuť spásu a žiť ďalej aj po skončení Božieho diela!“ S tou myšlienkou som sa zriekla svojej dobre platenej práce a povinnosť v cirkvi som konala na plný úväzok. Následne ma zvolili za cirkevnú vodkyňu a moja motivácia zanechávať a vydávať samu seba ešte vzrástla. V cirkvi som každý deň mala plné ruky práce a pracovala od svitu do mrku. Pre šírenie evanjelia a polievanie nováčikov som nemala čas ani len na vlastné dieťa. Ba nenašla som si ho ani vtedy, keď môjho manžela vzali do nemocnice a otec musel dvakrát podstúpiť operáciu mimo domova, aby som sa o nich postarala. Členovia mojej rodiny ma nechápali a sťažovali sa mi, no mojím odhodlaním konať povinnosť to ani nepohlo. Myslela som, že ak vydržím toto utrpenie a zaplatím túto cenu, Boh to vezme na vedomie a nebude so mnou zaobchádzať nespravodlivo.

Začiatkom roku 2015 som sa často cítila, akoby mi v celom tele neostala štipka energie. Dokonca aj keď som šla na piate poschodie bez toho, aby som niečo niesla, musela by som si pred výstupom odpočinúť. Keď som sa po zhromaždeniach vrátila domov, chcela som si len ľahnúť a nič nerobiť. Zašla som si spraviť testy do nemocnice a doktor mi povedal, že moja pečeň nefunguje tak, ako má. Ak by som ihneď nepodstúpila liečbu, mohlo by to prerásť do cirhózy pečene a hromadenia vody v bruchu, a ak by sa to zhoršovalo, tak by sa z toho mohla vyvinúť rakovina. Keď som tieto doktorove slová začula, zamrzla som. Pomyslela som si: „Ako je to možné? Nepovedal snáď doktor pri predošlom testovaní, že je moja choroba vyliečená? Prečo sa znova zhoršila?“ Zrazu som si spomenula, že som počula o niekom, kto dostal rakovinu pečene a zomrel. Bola som veľmi prestrašená a bála som sa, že keďže som tak ťažko chorá, tak možno zomriem tiež. Pomyslela som si: „Ak teraz umriem, môžem ešte dosiahnuť spásu?“ V tom čase ma veľmi bolelo srdce. No pomyslela som si aj to, že keďže som cirkevná vodkyňa a v cirkvi som od svitu do mrku zahltená prácou, Boh by sa o mňa mal starať a chrániť ma, aby ma ubránil pred smrťou. V priebehu tých pár dní som náhodou stretla jednu starú sestru, ktorú som poznala. Povedala, že jej pred pár rokmi diagnostikovali leukémiu a mala dosť vysoké rakovinové markery. Vo svojich najslabších chvíľach často spievala chválospevy Božích slov, čím z Jeho slov do istej miery porozumela Božej zvrchovanosti a získala vieru. Navyše uvažovala aj o pohnútkach a nečistotách vo svojej povinnosti, takže keď dosiahla isté sebapoznanie, jej choroba sa postupne začala liečiť. Keď som počula o skúsenosti tejto sestry, uvedomila som si, že táto moja choroba môže byť skúškou od Boha a že ma Boh môže skúšať. Rozhodne som Ho nesmela obviňovať. Musela som si pevne stáť za svojím svedectvom o Bohu. Možno uvidí, že aj napriek ťažkej chorobe dokážem naďalej zotrvať vo svojej povinnosti, a potom ma vylieči. Rozhodla som sa teda neostať v nemocnici a iba som si kúpila nejaké lieky a potom v cirkvi pokračovala v konaní svojej povinnosti.

V septembri roku 2017 som v nemocnici šla na ďalšiu kontrolu a doktor mi povedal: „Momentálne trpíte cirhózou v počiatočnom štádiu a v pečeni máte tuberkuly a cysty. Najlepšie bude, keď spravíme ďalšie testy.“ Pri doktorových slovách mi v hlave začalo hučať a pomyslela som si: „Ochorenia pečene sa už v mojej rodine vyskytli. Dedko kedysi dávno zomrel na rakovinu pečene a otec sa nedávno pominul tiež, pretože tuberkuly v jeho pečeni prerástli do rakoviny. Tie mám teraz v pečeni aj ja. Budem tiež čoskoro mŕtva?“ V tom čase som sa nesmierne bála a premýšľala som: „Mám len niečo po tridsiatke. Naozaj sa chystám umrieť? Božie dielo sa ešte ani len neskončilo a mne už smrť klope na dvere. Neznamená to, že ma Boh vyradí a nebudem schopná dosiahnuť spásu?“ Keď som o tom premýšľala, nedokázala som viac zadržať slzy. Po ceste domov som si spomenula na svoje roky viery v Boha. Pre konanie povinnosti som sa vzdala dobre platenej práce a od svitu do mrku som sa zamestnávala v cirkvi. Nemala som čas na to, aby som sa starala o svoje dieťa, a dokonca ani keď operovali manžela a otca, som nechcela odložiť svoju povinnosť. Členovia mojej rodiny ma nechápali a sťažovali sa mi, no ja som vo svojej povinnosť vytrvávala ďalej. Za tieto roky som zo seba toľko vydala. Prečo sa o mňa Boh nestaral? Prečo ma nechránil a ešte aj dovolil, aby sa choroba zhoršila? Bolo to tým, že som dobre nekonala povinnosť a Boh si ma preto nevšímal a nechal napospas smrti? Nebola som pripravená na smrť v takom mladom veku. Chcela som počkať na koniec Božieho diela, aby som mohla prežiť a vstúpiť do kráľovstva!

V tú noc som sa prehadzovala v posteli a nemohla som zaspať. Vedľa seba som videla svoje dieťa, ako tvrdo spí, a to ma nesmierne zarmútilo a rozrušilo. Nevedela som, ako dlho tu pre neho ešte budem, a zdalo sa mi, že ma každú chvíľu môže zastihnúť smrť. Cítila som sa celkom nešťastná a bezmocná. Sestra, s ktorou som spolupracovala, si v tých pár dňoch všimla môj chabý stav a v duchovnom spoločenstve mi hovorila o Božích slovách, no išlo to jedným uchom dnu a druhým von a ja som iba dúfala, že ma Boh zbaví choroby, pretože som sa svojej povinnosti nevzdala ani vtedy, keď bola taká vážna. V tom čase som jednostaj bola veľmi skormútená – obzvlášť, keď som videla, ako niektorí bratia a sestry v mojom okolí nezanechali a nevydali zo seba tak veľa ako ja, no predsa boli zdraví a nemali rovnako ťažkú chorobu. Myslela som, že Boh možno používa túto chorobu, aby ma zjavil a vyradil. Začala som byť taká skormútená, až som už vo svojej povinnosti nebola taká svedomitá ako predtým. Ak sa pri jej konaní zvečerilo alebo na mňa prišla mierna únava, bála som sa, že sa moje telo vyčerpáva, a prácu, ktorú som s trochou ponáhľania mohla dokončiť, som niekedy odložila na druhý deň. Pomyslela som si: „Aký má zmysel namáhať sa ešte viac? Všetky tie roky som trpela a vydávala sa, no moja choroba sa nakoniec nezlepšila a ja aj tak musím umrieť, keď nadíde čas.“ Na to, aby som sa mohla poriadne zotaviť, som dokonca chcela povedať vodcovi, že sa svojej povinnosti vzdám, a aj keď som to nakoniec nespravila, moje srdce sa Bohu vzdialilo. Pri modlitbe som nemala čo povedať a Božie slová som nečítala tak často. Neskôr ma zatkla komunistická strana. Polícia ma po prepustení naďalej sledovala a musela som preto odísť pracovať do inej časti krajiny. Videla som nevercov, ktorí sa tešili skvelému zdraviu a vykonávali prácu s elánom, zatiaľ čo ja som so svojou sivastou pleťou bola zjavný invalid. V srdci som sa nemohla ubrániť dohadovaniu a premýšľala som: „Za tieto roky som sa Bohu toľko vydala. Ani po zatknutí komunistickou stranou som nepoprela Božie meno a pevne som si stála za svojím svedectvom. Prečo sa o mňa nestará a prečo ma nechráni a nepomáha mi rýchlo prekonať moju chorobu?“ Bola som si vedomá, že by som sa s Ním nemala takto dohadovať, no nehľadala som pravdu, a tak som dlho pokračovala bez toho, aby som vyriešila svoj stav.

Neskôr som si pozrela niekoľko videí so skúsenostnými svedectvami a videla, že niektorí bratia a sestry nad sebou uprostred choroby dokázali uvažovať, hľadať pravdu a ešte aj písať o tom, čo získali. Naozaj som im závidela a bola som veľmi dojatá. Tiež som zažila chorobu, no nehľadala som pravdu a do toho dňa som nič nezískala. Predstúpila som pred Boha a modlila som sa: „Bože, chcem sa uprostred choroby poučiť ako títo bratia a sestry. Prosím, veď ma a pomáhaj mi.“ Jedného dňa som si pozrela film s názvom „Žatie radosti v čase utrpenia,“ v ktorom istá sestra uprostred choroby spozná Božiu lásku a pochopí, že Boh používa jej chorobu, aby ju zdokonalil a zmenil. Tá skúsenosť nakoniec vedie k jej pokániu a premene. Jej mladšia sestra jej povie: „Si taká požehnaná! Boh ťa musí tak veľmi milovať, keď ťa takto podrobuje skúškam a zušľachťuje, aby ťa zmenil a zdokonalil! Tak veľmi ti závidím! Kedy tak Boh požehná aj mňa?“ Keď som to počúvala, bola som celkom dojatá, no cítila som aj hanbu. Vždy som si myslela, že takáto vážna choroba znamená, že ma Boh neznáša a nenávidí a že ju používa na to, aby ma zjavil a vyradil. Keď som si to porovnala s chápaním tejto sestry, môj pohľad na veci bol úplne absurdný! Počas svojich pobožností som si prečítala úryvok Božích slov: „Ak ťa Boh miluje, vyjadruje to tým, že ťa často karhá, disciplinuje a orezáva. Hoci ti dni môžu plynúť v nepohodlí, plné karhania a disciplinovania, len čo prejdeš touto skúsenosťou, zistíš, že si sa veľa naučil, že máš rozlišovaciu schopnosť a múdrosť v styku s inými ľuďmi, a že si tiež pochopil niektoré pravdy. Keby Božia láska bola ako láska matky alebo otca, ako si to predstavuješ, keby bol Boh taký svedomitý vo svojej starostlivosti a neprestajne zhovievavý, mohol by si tieto veci získať? Nemohol. A tak sa Božia láska, ktorú ľudia dokážu pochopiť, líši od pravej Božej lásky, ktorú môžu zažiť v Jeho diele; ľudia k nej musia pristupovať podľa Božích slov a hľadať pravdu v Jeho slovách, aby vedeli, čo je pravá láska. Ak nehľadajú pravdu, ako by mohol niekto, kto je skazený, z ničoho nič vykúzliť pochopenie toho, čo je Božia láska, aký je cieľ Jeho práce na človeku a kde sú Jeho horlivé úmysly? Ľudia by tieto veci nikdy nepochopili. Toto je najpravdepodobnejšie nedorozumenie, ktoré ľudia majú o Božom diele, a je to aspekt Božej podstaty, ktorý ľudia považujú za najťažšie pochopiteľný. Ľudia ho musia hlboko a osobne zažiť a prakticky sa do neho zapojiť a oceniť ho, aby ho dokázali pochopiť. Zvyčajne, keď ľudia povedia ‚láska‘, majú na mysli dať niekomu to, čo sa mu páči, a nie dať mu niečo trpké, keď chce niečo sladké, alebo aj keď niekedy dostane niečo trpké, je to na liečenie choroby; stručne povedané, zahŕňa to sebectvo, pocity a telo človeka; zahŕňa to ciele a pohnútky. No bez ohľadu na to, čo Boh v tebe robí, bez ohľadu na to, ako ťa súdi a napomína, karhá a disciplinuje alebo ako ťa orezáva, aj keď Ho nechápeš a dokonca sa na Neho v srdci sťažuješ, Boh bude na tebe ďalej pôsobiť s neutíchajúcou trpezlivosťou. Čo je pritom Božím konečným cieľom? Používa túto metódu, aby ťa prebudil, aby si jedného dňa mohol pochopiť Božie úmysly. Keď však Boh vidí tento výsledok, čo získal? V skutočnosti nezískal nič. A prečo to hovorím? Pretože tvoje všetko pochádza od Boha. Boh nepotrebuje nič získať. Potrebuje len to, aby ľudia riadne nasledovali a vstúpili v súlade s tým, čo požaduje, kým vykonáva svoje dielo, aby boli nakoniec schopní žiť pravdu-realitu, žiť s podobou človeka a už viac neboli zvádzaní, klamaní a pokúšaní satanom, aby dokázali vzdorovať satanovi, podriadiť sa Bohu a uctievať Ho. Boh je vtedy spokojný a Jeho veľké dielo je vykonané.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže vydať na správnu cestu viery v Boha, iba ak sa zbaví svojich predstáv (1)) Z Božích slov som pochopila, že Božia láska sa líši od lásky našich rodičov alebo príbuzných v tom, že Boh sa o nás nestará len úzkostlivo bez alýchkoľvek princípov, že nám všetko netoleruje, a že ľudí nechráni a nestráži pred chorobou či pohromou. To všetko bolo mojím mylným chápaním Božej lásky. Boh svoju lásku neprejavuje len prostredníctvom milosrdenstva, vľúdnosti a udeľovania milosti ľuďom. Používa aj súd a napomínanie, skúšky a zušľachťovanie a karhanie a disciplinovanie, aby ľuďom pomohol pochopiť pravdu a odvrhnúť ich skazené povahy a aby im nakoniec umožnil žiť ľudskú podobu a byť Ním spasený. Po čítaní Božích slov som bola veľmi rozrušená a veľa som si vyčítala. Celé tie roky som verila v Boha, a predsa som vôbec nechápala, ako ľudí miluje a ako im poskytuje spásu. Chcela som iba to, aby mi dal milosť a požehnania a strážil ma pred chorobou a pohromou, a neprijímala som Jeho skúšky a zušľachťovanie ani Jeho očisťovanie a zdokonaľovanie. Celé dva roky som žila vo svojom mylnom chápaní Boha a neustále som pred Ním mala zavreté srdce. No On so mnou nezaobchádzal na základe mojej vzdorovitosti a skazenosti, radšej mlčky znášal moje mylné chápanie a vzburu a potichu stál po mojom boku, kde čakal na deň, keď sa prebudím. Navyše s cieľom pomôcť mi a podporiť ma využíval skúsenosti bratov a sestier a vyviedol ma z môjho stavu mylného chápania a skormútenosti. Po pochopení Božieho úmyslu sa moje srdce dojalo Jeho láskou a ja už som sa necítila taká otupená a neoblomná. Mala som veľké výčitky svedomia a cítila som sa Bohu dosť zaviazaná. Pripravil mi tieto okolnosti, aby zjavil moju skazenosť a aby ma očistil a spasil, no ja som Jeho činy vnímala ako zlé a ďalej som Ho mylne chápala a sťažovala som sa na Neho. Bola som naozaj taká nerozumná! Predstúpila som pred Boha, modlila som sa k Nemu, a prosila som Ho o odpustenie so slovami, že som pred Ním ochotná konať pokánie. Navyše som Ho prosila, aby ma osvietil a viedol, nech o sebe uvažujem a spoznám samu seba a nech si z tejto choroby vezmem to správne ponaučenie.

Jedného dňa som si prečítala Božie slová: „V prvom rade, keď ľudia začnú veriť v Boha, kto z nich nemá svoje vlastné ciele, motivácie a ambície? Aj keď jedna časť z nich verí v existenciu Boha a uvidela existenciu Boha, ich viera v Boha stále obsahuje tieto motivácie a ich konečným cieľom vo viere v Boha je získať Jeho požehnania a veci, ktoré chcú. Ľudia si vo svojich životných skúsenostiach často pomyslia: ‚Vzdal som sa svojej rodiny a kariéry pre Boha, a čo mi dal? Musím si to spočítať a potvrdiť – dostalo sa mi v poslednom čase nejakých požehnaní? Počas tohto obdobia som veľa dával, bežal som a bežal a veľa som trpel. Dal mi Boh za odplatu nejaké prísľuby? Spomenul si na moje dobré skutky? Aký bude môj koniec? Môžem získať Božie požehnania? …‘ Každý človek neustále robí takéto výpočty vo svojom srdci a kladie na Boha požiadavky, ktoré v sebe nesú ich motiváciu, ambície a vypočítavosť. To znamená, že človek vo svojom srdci neustále skúša Boha, neustále vymýšľa plány o Bohu, neustále sa s Bohom dohaduje o svojom vlastnom individuálnom výsledku a snaží sa od Boha získať stanovisko, či mu Boh môže dať to, čo chce. Keď sa človek usiluje o Boha, nezaobchádza s Ním ako s Bohom. Vždy sa snaží s Bohom uzatvárať dohody, neustále na Neho kladie požiadavky, a dokonca na Neho na každom kroku tlačí – keď mu Boh podá prst, človek mu chmatne celú ruku. Ako sa človek snaží uzatvárať s Bohom dohody, tak sa s Ním súčasne aj háda, a sú aj takí ľudia, ktorí, keď ich postihnú skúšky alebo sa ocitnú v určitých situáciách, často zoslabnú, sú negatívni, sú nedbalí vo svojej práci a len sa na Boha sťažujú. Od chvíle, keď človek prvýkrát začal veriť v Boha, považoval Ho za roh hojnosti a vreckový nožík a seba považoval za najväčšieho Božieho veriteľa, akoby snaženie získať požehnania a zasľúbenia od Boha boli jeho vrodeným právom a povinnosťou, zatiaľ čo Božou zodpovednosťou bolo chrániť, starať sa o človeka a zaopatrovať ho. To je základné chápanie ‚viery v Boha‘ všetkých tých, ktorí v Boha veria, a to je ich najhlbšie porozumenie pojmu viery v Boha. Od prirodzenosti-podstaty človeka až po jeho subjektívne úsilie neexistuje nič, čo by súviselo so strachom pred Bohom. Cieľ človeka veriť v Boha pravdepodobne nemal nič spoločné s uctievaním Boha. To znamená, že človek si nikdy nevzal do úvahy ani nepochopil, že viera v Boha si vyžaduje strach z Boha a Jeho uctievanie. Vzhľadom na takúto situáciu je ľudská podstata zrejmá. Aká je to teda podstata? Je to tak, že ľudské srdce je zlomyseľné, je v ňom zakorenená zrada a lož, nemiluje nestrannosť a spravodlivosť a pozitívne veci, je pohŕdavé a chamtivé. Srdce človeka už nemôže byť viac uzavreté pred Bohom; nedal ho Bohu ani v najmenšom. Boh nikdy nevidel pravé srdce človeka ani nebol človekom uctievaný. Bez ohľadu na to, akú veľkú cenu Boh platí, koľko skutkov koná alebo koľko človeku poskytuje, človek zostáva slepý a úplne ľahostajný voči všetkému. Človek nikdy nedal svoje srdce Bohu, chce sa len starať o svoje srdce a robiť svoje vlastné rozhodnutia – podtextom toho je, že človek nechce nasledovať cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu ani podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, ani nechce uctievať Boha ako Boha. Taký je dnešný stav človeka.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Božie slová odhalili opovrhnutiahodné pohnútky, ktoré sa v priebehu rokov skrývali za mojou vierou. Od začiatku som verila iba preto, aby som získala požehnania a milosť. Dokázala som všetko zanechať a vydávať sa Bohu preto, lebo som Ho videla vyliečiť moje ochorenie pečene a radovala som sa pri pomyslení, že som našla niekoho, na koho sa môžem najviac spoľahnúť. Vnímala som Boha ako skvelého doktora a útočisko a márne som sa snažila využiť povrchné zanechávanie a vydávanie samej seba, aby som od Neho získala viac odmien a požehnaní, napríklad dobré zdravie a dobrý konečný osud. V mojom vydávaní samej seba nebola žiadna úprimnosť ani podriadenosť, a už vôbec to nestačilo na to, aby som Boha uspokojila a odplatila Mu Jeho lásku. Využívala som Ho, podvádzala som Ho a robila som s Ním obchody. Žila som podľa satanských zákonov ako „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, „za dobrotu na žobrotu“ a „za to, čo človek vydá, by mal dostať aj odmenu“ a stávala som sa čoraz sebeckejšou a chamtivejšou. Ku každej veci som pristupovala z hľadiska vlastných záujmov a pri všetkom, čo som robila, som kalkulovala s Bohom. Napríklad som si spočítala, koľko som toho pre Neho zanechala, koľko zaplatila a koľko mi dal požehnaní. Pri pohľade na to, ako ma Boh vyliečil z choroby, som vo svojej povinnosti začala byť energická a myslela som, že zanechať čokoľvek pre Boha sa oplatí, a keď som doktora počula hovoriť, že sa moja choroba zhoršila, chcela som poriadne konať svoju povinnosť, aby Boh chorobu nechal zmiznúť. Lenže keď som videla, ako sa choroba po všetkých tých rokoch vydávania samej seba nielenže nezlepšuje, no je ešte aj čoraz vážnejšia, mala som pocit, že je moja túžba po požehnaniach zmarená, a roky svojho vydávania samej seba som ihneď využila ako kapitál, aby som sa s Bohom dohadovala a vyrovnala si s Ním účty. Sťažovala som sa, že je ku mne nespravodlivý, a nebola som svojej povinnosti až taká oddaná ako predtým. Otáľala som a nevyvíjala som maximálne úsilie a chcela som ešte aj zanechať povinnosť a odísť sa domov zotavovať. Skutočne som nemala žiadne svedomie ani rozum! Pomyslela som na to, ako ma Boh spasil pred týmto podlým a temným svetom, priviedol pred seba a používal svoje slová, aby ma polieval, zaopatroval a podporoval. Navyše použil moju chorobu, aby zjavil moju skazenosť a aby ma očistil a zmenil. Boh pre mňa vynaložil toľko starostlivej námahy a zaplatil takú vysokú cenu, a ja som po tom, ako som sa v priebehu rokov zadarmo tešila z Jeho najväčšej spásy, nielenže ani nepomyslela na to, aby som Mu to odplatila, ale ešte aj považovala všetko, čo som od Neho získala, za samozrejmosť. Keď som sa dozvedela, že môžem na svoju chorobu zomrieť, okamžite som sa proti Nemu obrátila, začala sa s Ním dohadovať a vyrovnávať si s Ním účty a sťažovala som sa na to, že je ku mne nespravodlivý. Roky som verila v Boha bez toho, aby som k Nemu vôbec pristupovala ako k Bohu. Bola som iba sebecký, opovrhnutiahodný a odporný človek, ktorý povyšuje zisk nad všetko ostatné, a nemala som vôbec žiadnu ľudskú prirodzenosť ani rozum.

V istom videu so skúsenostným svedectvom som si raz prečítala jeden úryvok Božích slov, ktorý naozaj zasiahol moje srdce. Všemohúci Boh hovorí: „Bez ohľadu na to, ako sú skúšaní, vernosť tých, čo nosia Boha v srdci, zostáva nezmenená. Tí, ktorí Boha v srdci nemajú, však zmenia svoj pohľad na Neho, hneď ako prestane byť Božie dielo pre ich telo výhodné, a dokonca sa od Neho odklonia. Takí sú ľudia, ktorí na konci nezostanú pevne stáť, ktorým ide len o Božie dary a ktorí nemajú žiadnu túžbu vydať sa Bohu a zasvätiť sa Mu. Keď sa Božie dielo zavŕši, všetci títo prízemní ľudia budú vyhnaní a nebudú hodni žiadneho súcitu. Nikto z tých, ktorým chýba ľudská prirodzenosť, nie je schopný úprimne Boha milovať. Keď je prostredie bezpečné alebo ak pred sebou majú vidinu nejakého zisku, takíto ľudia prejavujú Bohu úplnú poslušnosť. Len čo je však to, po čom túžia, ohrozené alebo definitívne odmietnuté, hneď sa vzbúria. Aj v priebehu jedinej noci sa dokážu zmeniť z usmiateho ‚dobrotivého‘ človeka na odporného zúrivého zabijaka, ktorý sa k včerajšiemu dobrodincovi zrazu bezdôvodne správa ako k svojmu smrteľnému nepriateľovi. Ak sa títo démoni nevyženú, bez mihnutia oka by sa dopustili vraždy. Nestanú sa preto skrytým nebezpečenstvom?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie dielo a praktizovanie človeka) Z Božích slov som pochopila, že keď ľudia s dobrou ľudskou prirodzenosťou, svedomím aj rozumom uvidia, že im všetko, z čoho sa tešia, zadarmo venoval Boh, budú chcieť konať svoje povinnosti stvorených bytostí a odplatiť Jeho lásku. Je to niečo, čo je vo svojej podstate úplne prirodzené a oprávnené, rovnako ako to, keď si deti, ktoré sú k svojim rodičom úctivé, plnia svoje povinnosti a záväzky a nemali by očakávať kompenzáciu ani určovať podmienky. U tých bez ľudskej prirodzenosti je to však inak. Keď od Boha získajú podiely a výhody, tak Mu za to ďakujú a vzdávajú chválu, no keď je ich túžba po požehnaniach zmarená, tak sa ihneď obrátia proti Nemu, dohadujú sa s Ním, vyrovnávajú si s Ním účty a ešte sa Mu aj stavajú na odpor a správajú sa k Nemu ako k nepriateľovi, pričom hlasno protestujú a znepriateľujú si Ho. Vďaka tomu, čo Božie slová odhalili, som pochopila, že som presne takýmto človekom bez ľudskej prirodzenosti. Keď vtedy Boh vyliečil moju chorobu, ďakovala som Mu a bola som ochotná všetko zanechať a všetkého sa vzdať, no keď mi diagnostikovali cirhózu a bola som v ohrození života, tak som sa proti Nemu v tej chvíli obrátila a používala svoje roky zanechávania a vydávania samej seba ako kapitál a aby som sa smelo pýtala: „Prečo sa o mňa Boh nestará a neochraňuje ma, keď som zo seba toľko zanechala a vydala? Prečo robí presný opak a chorobu ešte zhoršuje? Prečo sú všetci tí ľudia, ktorí zo seba priveľa nezanechali a nevydali, úplne zdraví, zatiaľ čo mne prischla táto ťažká choroba? Prečo sú ľudia, ktorí neveria v Boha, zdraví, no ja sa tu vydávam a zanechávam toto všetko a Boh mi ešte stále nedáva možnosť rýchlo sa uzdraviť? Po tom, čo ma zatkla komunistická strana, som navyše nepoprela Boha a pevne som si stála za svojím svedectvom. Tak prečo ma Boh nezbaví choroby?“ Nešlo tu o môj hlasný protest a odporovanie Bohu? Skrytý význam mojich slov bol takýto: „Veľa som zo seba vydala a zanechala, takže by mi Boh mal dať požehnania. Až potom uznám Jeho spravodlivosť. Ak nemôžem získať požehnania, neuznám, že je Boh spravodlivý.“ Nútila som Boha a dožadovala som sa u Neho požehnaní a bola za tým podlá a zlomyseľná povaha. Bolo to vo svojej podstate bezočivým vzpieraním sa Bohu. Nevyhľadávala som tým smrť? Pavol svojho času všade šíril evanjelium, zakladal cirkvi a konal plno práce, ibaže jeho pohnútkou pri zanechávaní a vydávaní samého seba nebolo uspokojovanie Boha a už vôbec nie konanie svojej povinnosti stvorenej bytosti. Chcel skôr toto vydávanie a svoju prácu využiť, aby si u Boha vyžiadal korunu spravodlivosti a aby tieto veci vymenil za požehnania nebeského kráľovstva. Boh nakoniec jeho pohľad na úsilie aj cestu, po ktorej kráčal, zavrhol a odsúdil a Pavol nielenže nevstúpil do nebeského kráľovstva, ale bol aj uvrhnutý do pekla, aby dostal trest, ktorý si zaslúžil. Božia podstata je svätá a spravodlivá a Boh preto výsledky ľudí neurčuje podľa toho, ako veľmi sa naháňajú a vydávajú. O tom, či môžu byť spasení, rozhoduje skôr podľa toho, či možno zmeniť ich život-povahu. A ako by potom niekto ako ja, kto je plný skazených satanských pováh a bezočivo sa s Bohom dohaduje, nahlas protestuje a znepriateľuje si Ho, keď nezíska požehnania, mohol mať oprávnenie na vstup do Božieho kráľovstva, ak nezažíva Boží súd a Jeho napomínanie, karhanie či disciplinovanie? Nakoniec by ten človek určite bol zoslaný do pekla, aby tam dostal trest ako Pavol! Vtedy som pochopila, že Boh moju chorobu použil na to, aby ma rýchlo odvrátil od mojej mylnej cesty odolávania Bohu a pomohol mi uvažovať, porozumieť samej sebe a kráčať po ceste úsilia o pravdu, aby som Mu neodolávala a nebola na konci potrestaná. Po pochopení Božieho úprimného úmyslu som hlboko cítila, že ma touto chorobou chráni Boh; že je to iný druh požehnania. Prečítala som si ďalšie Božie slová: „Dĺžku života každého človeka vopred určil Boh. Choroba sa môže z lekárskeho hľadiska javiť ako nevyliečiteľná, ale ak tvoj život musí z Božieho pohľadu ešte pokračovať a tvoj čas ešte neprišiel, potom nemôžeš zomrieť, aj keby si chcel. Ak ti dal Boh poverenie a tvoje poslanie sa ešte neskončilo, potom nezomrieš ani na chorobu, ktorá sa považuje za smrteľnú – Boh ťa ešte nevezme. Aj keď sa nebudeš modliť a hľadať pravdu, nebudeš sa snažiť liečiť svoju chorobu alebo dokonca liečbu odložíš, nezomrieš. To platí najmä pre tých, ktorí dostali poverenie od Boha – keď ešte nenaplnili svoje poslanie, bez ohľadu na to, aká choroba ich postihne, nesmú hneď zomrieť; musia žiť až do posledného okamihu naplnenia svojho poslania.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Z Božích slov som pochopila, že život a smrť človeka sú v Božích rukách. Boh už dávno predurčil, ako dlh potrvá môj život. Bolo to predurčené do poslednej sekundy. Aj keby mi diagnostikovali smrteľnú chorobu alebo keby v očiach ľudí každý z mojej rodiny umrel na rakovinu pečene a nemohla by som spraviť nič, čím by som tomu unikla, no z Božieho pohľadu by môj čas ešte nenastal a moje poslanie ešte nebolo dokončené, nenechal by ma umrieť a ja by som teda nemohla umrieť. A keby moje poslanie bolo dokončené a môj čas už nadišiel, tak by som musela umrieť, aj keby som sa tešila skvelému zdraviu a nemala žiadnu chorobu. Súviselo to s Božím predurčením a vôbec sa to netýkalo predošlých chorôb v mojej rodine. Keď som si uvedomila, že Boh má zvrchovanosť nad tým, či ľudia žijú alebo umierajú, smrť ma už neobmedzovala tak ako predtým. Bola som ochotná zveriť svoj život aj smrť Bohu a podriadiť sa Jeho zvrchovanosti a opatreniam a v srdci som sa cítila oveľa uvoľnenejšia a slobodnejšia.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov: „Keď čelíš chorobe, môžeš aktívne vyhľadávať liečbu, ale mal by si k nej tiež pristupovať pozitívne. Pokiaľ ide o to, do akej miery sa dá tvoja choroba liečiť a či sa dá vyliečiť, čokoľvek sa nakoniec stane, mal by si sa vždy podriadiť a nesťažovať sa. To je postoj, ktorý by si si mal osvojiť, pretože si stvorená bytosť a nemáš inú možnosť. Nemôžeš povedať: ‚Ak sa vyliečim z tejto choroby, potom uverím, že je to Božia veľká moc, ale ak sa nevyliečim, potom nebudem s Bohom spokojný. Prečo mi Boh dal túto chorobu? Prečo túto chorobu nevylieči? Prečo som dostal túto chorobu ja, a nie niekto iný? Nechcem ju! Prečo musím zomrieť tak skoro v takom mladom veku? Ako to, že iní ľudia môžu ďalej žiť? Prečo?‘ Nepýtaj sa prečo, je to Božie ovládanie. Žiadny dôvod neexistuje a nemal by si sa pýtať prečo. Pýtať sa prečo je vzdorovitá reč a nie je to otázka, ktorú by sa mali pýtať stvorené bytosti. Nepýtaj sa prečo, žiadne prečo neexistuje. Boh takto veci usporiadal a takto ich naplánoval veci. Ak sa pýtaš prečo, potom sa dá len povedať, že si príliš vzdorovitý, príliš neústupný. Keď nie si s niečím spokojný alebo Boh neurobí to, čo si želáš, alebo ti neumožní, aby bolo po tvojom, zostaneš nešťastný, si nespokojný a neustále sa pýtaš prečo. Boh sa ťa teda pýta: ‚Prečo si ako stvorená bytosť nekonal svoju povinnosť dobre? Prečo si svoju povinnosť nevykonával verne?‘ A ako odpovieš? Povieš: ‚Nie je žiadne prečo, som jednoducho taký.‘ Je to prijateľné? (Nie.) Je prijateľné, aby Boh takto hovoril k tebe, ale nie je prijateľné, aby si ty takto hovoril k Bohu. Stojíš na nesprávnom mieste a si príliš nerozumný. Bez ohľadu na to, s akými ťažkosťami sa stvorená bytosť stretne, je úplne prirodzené a oprávnené, že by si sa mal podriadiť usporiadaniam a ovládaniam Stvoriteľa. Napríklad tvoji rodičia ťa splodili a vychovali a ty ich môžeš nazývať matkou a otcom – je to úplne prirodzené a oprávnené a tak by to malo byť; nie je žiadne prečo. Boh teda pre teba usporadúva všetky tieto veci a či už sa tešíš požehnaniam alebo trpíš útrapami, je to tiež úplne prirodzené a oprávnené a nemáš v tejto záležitosti na výber. Ak sa dokážeš podriaďovať až do úplného konca, potom dosiahneš spásu ako Peter. Ak však budeš obviňovať Boha, opustíš Boha a zradíš Boha pre nejakú dočasnú chorobu, potom všetko to odriekanie, vydávanie sa, vykonávanie povinnosti a platenie ceny, ktoré si predtým robil, bude zbytočné. Je to preto, lebo všetka tvoja doterajšia tvrdá práca nepoloží žiadne základy pre to, aby si dobre vykonával povinnosť stvorenej bytosti alebo zaujal svoje správne miesto ako stvorená bytosť, a nič to na tebe nezmení. To potom spôsobí, že pre svoju chorobu zradíš Boha a tvoj koniec bude ako Pavlov – nakoniec budeš potrestaný. Dôvodom tohto rozhodnutia je, že všetko, čo si predtým urobil, bolo preto, aby si mohol získať korunu a aby sa ti dostalo požehnaní. Ak sa stále dokážeš podriadiť bez akýchkoľvek sťažností, keď nakoniec čelíš chorobe a smrti, dokazuje to, že všetko, čo si predtým vykonal, si vykonal úprimne a dobrovoľne pre Boha. Si podriadený Bohu a tvoja podriadenosť nakoniec bude znamenať dokonalý koniec tvojho života viery v Boha a Boh to chváli. Choroba teda môže spôsobiť, že budeš mať dobrý koniec, alebo môže spôsobiť, že budeš mať zlý koniec; to, ku ktorému koncu prídeš, závisí od cesty, ktorú nasleduješ, a od tvojho postoja k Bohu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Boh hovorí veľmi jasne, ako by ľudia mali praktizovať a akú cestu by si mali zvoliť, keď čelia chorobe. Ak niekto ochorie, môže sa liečiť. Boh si neželá vidieť, ako ľudia žijú v chorobách a pre svoje zdravie sa cítia skleslo, ustráchane a znepokojene, a už vôbec nechce vidieť, ako sa čo i len v najmenšom usilujú o pravdu ako Pavol, nemajú rozum, ktorý by stvorená bytosť mala mať, a využívajú svoje roky zanechávania a vydávania ako kapitál, aby s Ním čeliac skúškam a nešťastiu robili obchody, dožadovali sa u Neho koruny spravodlivosti a aby si Ho znepriateľovali a hlasno protestovali, len aby boli nakoniec potrestaní za to, že Mu odolávajú. To, v čo Boh dúfa, je, aby sme čeliac chorobe boli ako Jób, stáli vo svojej pozícii stvorených bytostí, prijímali Božiu zvrchovanosť a Jeho opatrenia a bez vlastných rozhodnutí a požiadaviek sa im podriaďovali. Jedine tak môže človek mať rozum a ľudskú prirodzenosť. Uvažujem nad sebou, že počas skúšok touto chorobou som bola negatívna a plná nedorozumení a sťažností a dokonca som sa Bohu stavala na odpor a znepriateľovala som si Jeho zvrchovanosť a ovládanie. Skutočne som bola veľmi neoblomná a vzdorovitá a nemala som ani za hrsť rozumu, ktorý by mala mať stvorená bytosť. Predstúpila som pred Boha a modlila som sa k Nemu: „Bože, kedysi som sa neusilovala o pravdu a vždy som sa s Tebou snažila obchodovať, aby som získala požehnania. Teraz som pochopila Tvoj úprimný úmysel. Použil si moju chorobu, aby si ma očistil a zmenil a zvrátil moje mylné názory na úsilie. Chcem sa Tvojej zvrchovanosti a Tvojim opatreniam podriadiť. Aj keď mi chýba Jóbova ľudská prirodzenosť, som ochotná nasledovať Tvoj príklad a pevne si pre Teba stáť sa svojím svedectvom. A ak sa Ti aj naďalej budem sťažovať, žiadam Ťa, aby si ma preklial.“ Následne som už k svojej chorobe vedela pristupovať správne. Brala som lieky, keď som mala, a môj stav ma už toľko neobmedzoval, takže som mohla normálne konať svoju povinnosť.

Neskôr som zašla do nemocnice na ďalšiu kontrolu a doktor povedal, že predošlá diagnóza cirhózy bola trochu predčasná a tuberkuly v mojej pečeni sa veľmi nezväčšili. Povedal mi, aby som sa vracala na pravidelné kontroly, nech môžu ďalej sledovať vývin tuberkulov. No keďže som pre vieru v Boha mala záznam a nemohla som im ukázať svoj občiansky preukaz, nemohla som na vyšetreniach v nemocnici zotrvávať viac ako tri dni. Začiatkom roka mi sestra, ktorá tam pracovala, pomohla urobiť niekoľko laboratórnych testov. Keď vyšli výsledky, lekár mi povedal, že funkcia mojej pečene je normálna, rovnako ako aj rôzne hladiny. Keď som to počula, bola som Bohu veľmi vďačná.

Pri zažívaní zjavení tejto choroby som napriek svojmu veľkému utrpeniu trochu porozumela svojej pohnútke získavať vo viere v Boha požehnania, ako aj svojej satanskej povahe zlomyseľnosti. Moje mylné názory vo viere v Boha sa prostredníctvom zažívania súdu a napomínania Božích slov trochu zmenili. Som teraz aj napriek tomu, že ešte nie som úplne vyliečená, schopná prejaviť istý rozum a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a Jeho opatreniam. A to, že som sa týmto malým spôsobom dokázala zmeniť, je všetko vďaka súdu a napomínaniu Božích slov. Bohu vďaka!