Môj strýko je lekárom tradičnej čínskej medicíny. V desiatich rokoch som mala nehodu, zvracala som krv a nešlo to zastaviť. Bol to môj strýko, kto ma v kritickej chvíli zachránil. Vždy som mala túto láskavosť, ktorá mi zachránila život, na pamäti a domnievala som sa, že keď vyrastiem, musím to strýkovi náležite odplatiť. V roku 2008 mi v dôsledku choroby zomrel otec. Keď bola celá naša rodina v hlbokom zármutku, strýko nám hlásal evanjelium Všemohúceho Boha o posledných dňoch. To nám dalo nielen niečo, o čo sa môžeme oprieť, ale aj možnosť usilovať sa o pravdu a dosiahnuť spásu, za čo som bola strýkovi ešte vďačnejšia. Vzhľadom na otcovu smrť bolo pre moju matku pri troch deťoch ťažké dovoliť si výdavky na naše vzdelanie. Strýko ma teda vzal k sebe domov, kde som mohla veriť v Boha a zároveň spolu s ním študovať medicínu. Bývala a jedla som pod jeho strechou. Moje zdravie nebolo veľmi dobré a strýko mi často chystal výživné jedlá. Bral ma ako vlastnú dcéru, takže som bola voči nemu plná vďačnosti. Domnievala som sa, že ak by mal v budúcnosti akékoľvek ťažkosti, pokiaľ by to bolo niečo, s čím by som mu vedela pomôcť, urobila by som pre to všetko, čo by som mohla.

V roku 2011 cirkev určila, že môj strýko je zlý človek. Bol arogantný, namyslený, spôsoboval bezdôvodné problémy a vôbec neprijímal pravdu. Trýznil tých, ktorí mu dávali návrhy, a často súdil, napádal a odsudzoval vodcov a pracovníkov. Vyvolával konflikty medzi bratmi a sestrami a vodcami, čo spôsobovalo cirkevnému životu a práci vážne vyrušenia. Bratia a sestry ním boli takí utláčaní, že sa s ním neodvážili komunikovať, a on sa napriek opakovanému duchovnému spoločenstvu odmietal kajať. Cirkev sa rozhodla vypudiť ho. Vtedy sa ma vodkyňa opýtala, či súhlasím a podpíšem sa, a ja som naozaj cítila rozpor. Strýkovo správanie bolo veľmi očividné; dokonca aj mňa jeho opovrhovanie a útoky dohnali k slzám. Ale pomyslela som si: „Ak sa podpíšem a on to zistí, čo si o mne pomyslí? Strýko mi zachránil život, keď som bola malá, hlásal nám evanjelium a učil ma o medicíne. Je ku mne dobrý v toľkých ohľadoch a ak to podpíšem, nepovie, že som bezcitná a nevďačná?“ Vtedy však vodkyňa prečítala úryvok Božích slov, ktorý sa ma naozaj dotkol. Boh hovorí: „Na základe akého princípu by sa podľa Božích slov mali ľudia správať voči ostatným? Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť. Boh miluje tých, čo sa usilujú o pravdu a dokážu nasledovať Jeho vôľu; týmto ľuďom by sme aj my mali preukazovať lásku. Boh neznáša tých, ktorí nedokážu nasledovať Božiu vôľu, prejavujú nenávisť voči Bohu a vzdorujú Mu, a aj my by sme ich mali neznášať. To od človeka žiada Boh. … Vo Veku milosti Pán Ježiš povedal: ‚Kto je Moja matka? A kto sú Moji bratia?‘ ‚Každý, kto nasleduje vôľu Môjho Otca na nebi, je Môj brat, sestra i matka.‘ Tieto slová existovali už vo Veku milosti a teraz sú Božie slová ešte zreteľnejšie: ‚Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí.‘ Tieto slová sú bez okolkov, no ľudia aj tak často nepochopia ich skutočný význam.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Pri čítaní Božích slov som sa cítila trochu previnilo. Môj strýko sa očividne správal ako zlý človek, ale aj tak som sa nechcela podpísať. Netolerovala som tým jeho neustále narušenia a vyrušenia v cirkvi? Nemala by som konať na základe náklonnosti, ale skôr praktizovať podľa Božích slov: „Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí.“ Potom som sa podpísala.

V roku 2012 vydala cirkev oznámenie o vypudení môjho strýka a ja som sa mu stále bála postaviť tvárou v tvár. Neskôr, keď sa strýko dozvedel, že som sa podpísala, vyčítal mi, že nemám súdnosť, a nazval ma hlupaňou! Keď som to počula, vedela som, že vôbec neuvažoval o svojich zlých skutkoch a nechápal ich, ale aj tak som premýšľala, či som sa k nemu nezachovala príliš bezcitne a nevďačne, keď som sa podpísala. Neskôr som zo strýkovho domu vzhľadom na potreby mojej povinnosti odišla. Hoci som sa so strýkom už nemusela stretávať tvárou v tvár, jeho vyčítavé slová mi ešte stále zostávali v pamäti. Najmä neskôr sa stalo niečo, čo ma prinútilo cítiť sa ešte viac zaviazaná svojmu strýkovi, a nakoniec som urobila niečo, čo odolávalo Bohu.

Koncom roka 2016 som bola mimo domova, konala som svoju povinnosť a bratia a sestry ma poslali do nemocnice pre ťažký zápal pľúc a výpotok v pohrudnici. Môj strýko sa ponáhľal do nemocnice a neúnavne sa o mňa staral, stálo ho to peniaze aj úsilie. Môj krvný tlak bol nebezpečne nízky a on ma liečil akupresúrou. Po mojom prepustení mi dokonca pripravil tradičnú čínsku medicínu, aby mi pomohla pri zotavovaní. Keď som videla, že je na mňa stále dobrý napriek tomu, že som podpísala jeho vypudenie, pocit viny, ktorý som v súvislosti s ním cítila, ešte zosilnel. Počas tohto obdobia mi strýko povedal, ako v ostatných rokoch pokračoval v šírení evanjelia aj po tom, čo bol vypudený, čím niekoľkých ľudí priviedol k Bohu. Pre šírenie evanjelia ho dokonca zatkla ČKS, prehľadala mu dom, zhabala majetok a zatvorila mu jeho lekáreň. Prišiel o viac než 100 000 jüanov. Napriek prenasledovaniu veľkým červeným drakom nevyzradil, kde sú knihy Božích slov uložené. Keď mu však ČKS ukázala fotografie a požiadala ho, aby identifikoval bratov a sestry, priznal, že jedna zo sestier je vodkyňou. Bola to tá vodkyňa, ktorá ho pred niekoľkými rokmi nechala vypudiť. Keď mi to všetko rozpovedal, vyčítal mi, že nemám svedomie. Povedal, že ma bral ako dcéru a staral sa o mňa ako otec, ale ja som mu za to neprejavila žiadne ľudské city a správala sa ako chladnokrvné zviera. Keď som ho počula hovoriť o týchto veciach, cítila som sa mu zaviazaná a tiež som s ním súcítila. Niekedy v tom čase som náhodou začula, ako vyšší vodcovia povedali, že ak by tí, ktorí boli vypudení, prejavili pokánie a naďalej verili v Boha a šírili evanjelium, mohli byť prijatí naspäť do cirkvi. V súvislosti s tým som si spomenula na svojho strýka. Pomyslela som si, že aj keď bol vypudený, ostatných pár rokov šíril evanjelium. Keď ho zatkla a vypočúvala ČKS, stále nezaprel Boha. Nebolo teda možné, aby môjho strýka prijali späť do cirkvi? Aj keby len šíril evanjelium a pracoval na tom, aby napravil minulé previnenia, bolo by to v poriadku. Ak by s ním potom ostatní viac hovorili o Božích slovách v duchovnom spoločenstve, nemohol by vari postupne začať uvažovať o zle, ktoré napáchal, a dosiahnuť pokánie a zmenu? Ak by sa mi podarilo zariadiť, aby bol prijatý naspäť do cirkvi, nevidel by, že mám nejaké to svedomie a nie som takým nevďačným človekom? Keď mi prišla na um táto myšlienka, cítila som sa, akoby som našla príležitosť vynahradiť mu to a oplatiť mu jeho láskavosť. Napísala som teda vodkyni a informovala ju o dobrom správaní môjho strýka. Avšak pokiaľ išlo o to, že identifikoval fotografiu cirkevnej vodkyne na polícii a že sa predo mnou sťažoval a poučoval ma, to všetko som vynechala. Neskôr vodcovia niektorých ľudí poverili, aby sa s ním stretli a zistili, či spĺňa kritériá na opätovné prijatie do cirkvi. O niekoľko dní neskôr mi jedna sestra povedala: „Keď sme prišli za tvojím strýkom a spýtali sa ho, ako nad sebou uvažoval a snažil sa spoznať sám seba, rozčúlil sa a povedal: ‚Vy tu vôbec nie ste preto, aby ste vyšetrovali fakty. Vy a vodcovia sa len navzájom kryjete; všetci ste v tom spolu.‘ Vyzeral, akoby nás chcel udrieť, a bola to tvoja teta, ktorá ho od toho odhovárala a bránila mu v tom. Potom začal mávať rukami a hlasno sa rozkrikovať o minulosti, vyťahovať chyby, ktoré odmietal hodiť za hlavu, útočiť na vodcov a súdiť ich. Videli sme, že vôbec nerozumie sám sebe a nie je vhodný na prijatie späť do cirkvi.“ Sestra so mnou potom ešte hovorila v duchovnom spoločenstve o rozpoznaní a odhalení strýkovej podstaty, a spýtala sa ma, ako tomu rozumiem. V reakcii na strýkovo správanie som nemala čo povedať; naozaj nebol vhodný na prijatie.

Neskôr som hľadala Božie slová, ktoré sa týkali mojich problémov. Prečítala som si tieto Božie slová: „Všetci, ktorí boli skazení satanom, majú skazenú povahu. Niektorí nemajú nič iné ako skazenú povahu, zatiaľ čo iní sa líšia: nielenže majú skazenú satanskú povahu, ale aj ich prirodzenosť je mimoriadne zlomyseľná. Nielen ich slová a činy odhaľujú ich skazenú, satanskú povahu; títo ľudia sú navyše skutoční diabli a satani. Ich správanie narúša a vyrušuje Božie dielo, vyrušuje vstup bratov a sestier do života a poškodzuje normálny cirkevný život. Skôr či neskôr musia byť títo vlci v ovčom rúchu odstránení; voči týmto satanovým poskokom treba zaujať nemilosrdný, odmietavý postoj. Iba to znamená stáť na strane Boha a tí, ktorí to nedokážu, sa váľajú so satanom v bahne.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Varovanie pre tých, ktorí neuvádzajú pravdu do praxe) „Kto je satan, kto sú démoni a kto sú Boží nepriatelia, ak nie odporcovia neveriaci v Boha? Nie sú to tí ľudia, čo sú vzdorovití voči Bohu? Nie sú to tí, čo tvrdia, že majú vieru, no chýba im pravda? Nie sú to tí, čo sa len snažia získať požehnania, no nie sú schopní podávať svedectvo o Bohu? Ty sa aj dnes stýkaš s tými démonmi, zaobchádzaš s nimi so svedomím a láskou, ale neprejavuješ v tomto prípade dobré úmysly voči satanovi? Nespolčil si sa s démonmi? Ak ľudia dospeli do tohto bodu, stále nedokážu rozlišovať medzi dobrom a zlom a naďalej slepo milujú a sú milosrdní bez toho, aby túžili hľadať Božie úmysly alebo boli nejakým spôsobom schopní prijať Božie úmysly za svoje vlastné, ich koniec bude o to žalostnejší. Každý, kto neverí v Boha v tele, je Božím nepriateľom. Ak dokážeš mať svedomie a prechovávať lásku voči nepriateľovi, nechýba ti zmysel pre spravodlivosť? Ak si rozumieš s tými, ktorých Ja nenávidím a s ktorými nesúhlasím, a stále k nim prechovávaš lásku alebo osobné city, nie si vzdorovitý? Neodporuješ Bohu úmyselne? Vlastní taký človek pravdu? Ak ľudia majú svedomie voči nepriateľom, prechovávajú lásku k démonom a milosrdenstvo k satanovi, nenarúšajú úmyselne Božie dielo?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Božie slová spôsobili, že som sa cítila veľmi súdená. Môj strýko bol vypudený už niekoľko rokov. Keby bol mal trochu svedomia alebo rozumu, po tom, čo urobil toľko vecí, ktoré ublížili ľuďom, narušoval a vyrušoval cirkevný život a odolával Bohu, by mal výčitky svedomia. Uvažoval by nad sebou, pocítil by ľútosť a kajal by sa. Bratia a sestry a ja sme s ním zvlášť v tomto období boli v duchovnom spoločenstve a poukazovali na jeho problémy, ale stále nemal žiadne porozumenie sebe samému, dokonca ma už niekoľko rokov nenávidel a vodkyňu nenávidel ešte viac. Veril, že jeho vypudenie spôsobili výlučne druhí, prechovával zášť voči vodkyni, ktorá ho vypudila, a pre políciu dokonca identifikoval jej fotografiu. Potom pokračoval v šírení svojich predsudkov voči vodkyni a odsudzoval ju ako falošného vodcu a antikrista. Bolo jasné, že má podstatu zlého človeka, že jeho prirodzenosť má odpor k pravde a nenávidí ju a že nikdy sa nebude kajať a meniť. Stojac pred takýmto naozaj zlým človekom, stále som zdôrazňovala, že mám svedomie a oplácam mu jeho láskavosť, dokonca som ho obhajovala a hovorila o ňom v dobrom. Dúfala som, že bude prijatý naspäť do cirkvi. Bola som skutočne slepá a hlúpa, neschopná odlíšiť dobro od zla. Nesnažila som sa predchádzať si satana, keď som stála na strane zlých ľudí a odolávala Bohu?

Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov, ktorý mi pomohol pochopiť Božiu spravodlivú povahu. Potom som cítila ešte silnejšie, že môj strýko by nemal byť prijatý späť do cirkvi. Boh hovorí: „Nezaujíma ma, aká záslužná je tvoja tvrdá práca, aké pôsobivé vzdelanie si dosiahol, ako dôsledne Ma nasleduješ, či si slávny a ako veľmi si vylepšil svoj postoj; pokiaľ si nesplnil Moje požiadavky, nikdy nezískaš Moje uznanie. Čo najskôr zahoďte všetky svoje nápady a výpočty a začnite brať Moje požiadavky vážne; inak všetkých obrátim na popol, aby som ukončil svoje dielo, a v najhoršom prípade obrátim roky svojej práce a utrpenia na ničotu, keď nebudem môcť priviesť svojich nepriateľov a tých, ktorí páchnu zlom a majú podobu satana, do Môjho kráľovstva alebo ich vziať do novej éry.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priestupky privedú človeka do pekla) Po prečítaní Božích slov som pocítila Božiu svätú, spravodlivú a neuraziteľnú povahu a tiež pochopila princípy, ktoré má Boh pre zaobchádzanie s ľuďmi. Keď som počula vyšších vodcov povedať, že ak tí, ktorí boli vypudení, naďalej verili v Boha, pokračovali v hlásaní evanjelia a prejavovali pokánie, by mohli byť prijatí späť do cirkvi, prirovnávala som to k tomu, ako sa strýko správal navonok. Myslela som si, že po vypudení pokračoval v hlásaní evanjelia a nezaprel Boha ani pri zatknutí a prenasledovaní veľkým červeným drakom. Preto som si myslela, že by stále mohol byť prijatý aj napriek chýbajúcej sebareflexii a porozumeniu. Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že Boh má normy na meranie ľudí a aj cirkev má princípy na prijímanie ľudí. Hlavne u tých, ktorí boli v minulosti vypudení za páchanie zla, treba veľmi dobre zhodnotiť, či skutočne pochopili svoje zlé skutky, či sa kajali a zmenili. Ak nie, nikdy nemôžu byť prijatí naspäť do cirkvi. Hoci môj strýko po vypudení pokračoval v kázaní evanjelia a navonok prejavoval určité dobré správanie, ani v najmenšom neuvažoval o svojich zlých skutkoch z minulosti ani o svojej skazenej povahe. Bez ohľadu na to, ako s ním boli ostatní v duchovnom spoločenstve a upozorňovali ho na jeho problémy alebo ho orezávali a odhaľovali, nedospel k žiadnemu uvedomeniu. Voči každému, kto ho nabádal k sebareflexii, bol dokonca nepriateľský, šíril predsudky voči vodcom, zavádzal ľudí a narušoval a vyrušoval cirkevný život. Taký očividne zlý človek a diabol bol úplne vypudený pre Božiu spravodlivosť. Je to presne tak, ako hovorí Boh: „Pretože nemôžem priviesť svojich nepriateľov a tých, ktorí páchnu zlom a majú podobu satana, do Môjho kráľovstva alebo ich vziať do novej éry.“ Ale ja som sa ho stále zastávala a chcela som, aby bol prijatý späť do cirkvi. Neodporovala som Bohu? Keď som si to uvedomila, ešte viac som cítila, že som nepochopila pravdu a že som nesmierne nevedomá a hlúpa!

Potom som sa so strýkom stále často stretávala, pretože som sa ešte potrebovala zotaviť z choroby. Jeho správanie sa ešte zhoršilo; nielenže súdil vodcov, ale aj hovoril arogantne a súdil človeka, ktorého používal Duch Svätý. Vďaka tomu som ešte jasnejšie videla jeho podstatu, že nenávidí pravdu a je nepriateľom Boha. Mala som aj pocit viny a výčitky svedomia, že som sa kedysi zaňho prihovorila. Nemohla som si pomôcť a pýtala som sa samej seba: „Prečo som sa takému absolútne zlému človeku chcela vždy odvďačiť za jeho láskavosť?“ Nikdy som nedokázala nájsť dôvod, až kým som si neskôr neprečítala úryvok z Božích slov a nenašla príčinu toho problému. Všemohúci Boh hovorí: „Vyhlásenia o morálnom správaní ako ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘ ľuďom presne nepovedia, aké sú ich povinnosti v spoločnosti a medzi ľuďmi. Namiesto toho sú spôsobom, ako ľudí zaviazať alebo prinútiť konať a myslieť určitým spôsobom bez ohľadu na to, či chcú, alebo nie, a bez ohľadu na okolnosti alebo kontext, v ktorom ich tieto skutky láskavosti postretnú. Z obdobia starovekej Číny poznáme množstvo príkladov oplatenia láskavosti. Napríklad hladného žobrajúceho chlapca sa ujala rodina, ktorá ho nakŕmila, zaodela, vycvičila ho v bojových umeniach a naučila ho všetkým druhom vedomostí. Počkali, kým vyrástol, a potom ho začali využívať ako zdroj príjmu, posielali ho páchať zlo, zabíjať ľudí, robiť veci, ktoré robiť nechcel. Ak sa na jeho príbeh pozrieme vo svetle všetkých výhod, ktoré dostal, jeho záchrana bola dobrou vecou. Ak sa však zamyslíte nad tým, čo bol neskôr nútený robiť, bolo to v skutočnosti dobré alebo zlé? (Bolo to zlé.) Pod vplyvom tradičnej kultúry typu ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘ to však ľudia nedokážu rozlíšiť. Navonok sa zdá, že chlapec nemal inú možnosť ako konať zlé veci a ubližovať ľuďom, stať sa zabijakom – teda veci, ktoré by väčšina ľudí robiť nechcela. Ale to, že robil tieto zlé veci a zabíjal na príkaz svojho pána, nevychádzalo z túžby oplatiť mu jeho láskavosť? Najmä pod vplyvom tradičnej čínskej kultúry typu ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘ si ľudia nemôžu pomôcť a tieto myšlienky ich ovplyvňujú a ovládajú. Spôsob, akým konajú, a úmysly a pohnútky, ktoré sa za týmto konaním skrývajú, ich určite obmedzujú. Keď sa chlapec dostal do tejto situácie, na čo by myslel ako prvé? ‚Táto rodina ma zachránila a bola ku mne dobrá. Nemôžem byť nevďačný, musím im ich láskavosť oplatiť. Vďačím im za svoj život, preto im ho musím venovať. Mal by som urobiť všetko, čo odo mňa žiadajú, aj keby to malo znamenať páchať zlo a zabíjať ľudí. Nemôžem uvažovať o tom, či je to správne alebo nesprávne, musím im oplatiť ich láskavosť. Keby som to neurobil, bol by som ešte hodný toho, aby ma nazývali človekom?‘ V dôsledku toho vždy, keď od neho rodina chcela, aby niekoho zavraždil alebo urobil niečo zlé, urobil to bez váhania a výhrad. Nebolo teda jeho správanie, konanie a bezvýhradná poslušnosť podriadené myšlienke a názoru, že ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘? Neplnil toto kritérium morálneho správania? (Áno.) Čo vidíte na tomto príklade? Je výrok ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘ dobrý, alebo nie? (Nie je, nie je v ňom žiadny princíp.) Človek, ktorý láskavosť opláca, má v skutočnosti nejaký princíp. A síce, že prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť. Ak ti niekto preukáže láskavosť, musíš mu nejakú preukázať aj ty. Ak to neurobíš, nie si človekom a nemôžeš nič povedať, ak ťa za to odsúdia. Príslovie hovorí: ‚Láskavosť kvapky vody treba oplatiť tryskajúcim prameňom.‘ V tomto prípade však chlapec nedostal malý skutok láskavosti, ale láskavosť, ktorá mu zachránila život, a preto mal o to väčší dôvod oplatiť ju životom. Nevedel, aké sú hranice alebo princípy oplácania láskavosti. Veril, že táto rodina mu darovala život, takže výmenou za to im ho musel venovať a urobiť všetko, čo od neho žiadali, vrátane vraždy alebo iných zlých činov. Tento spôsob oplácania láskavosti nemá žiadne princípy ani hranice. Slúžil ako spolupáchateľ zlosynov a sám sa pri tom zničil. Bolo správne, aby láskavosť oplácal týmto spôsobom? Samozrejme, že nie. Bol to hlúpy spôsob konania.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (7)) Po prečítaní Božích slov som prišla na to, že som sa voči strýkovi vždy cítila zaviazaná a vinná a chcela som mu to vynahradiť a oplatiť mu jeho láskavosť. Bolo to najmä preto, že som bola viazaná a obmedzovaná morálnym myslením, že „prijatá láskavosť sa má s vďačnosťou odplatiť“ a „láskavosť ako kvapka vody by sa mala odmeniť prýštiacim prameňom.“ Verila som, že keby mi niekto podal pomocnú ruku, keď by som to najviac potrebovala, alebo mi v kritickej chvíli zachránil život, musela by som si túto láskavosť navždy zapamätať a v budúcnosti sa za ňu náležite odvďačiť. Len tak budem mať svedomie a ľudskú prirodzenosť. Ak by som sa nevedela odvďačiť za láskavosť, bola by som nevďačná a bez ľudskej prirodzenosti a bola by som zavrhnutá a nazývaná nevďačnou darebáčkou. Vezmime si ako príklad moju mamu. Má štyroch súrodencov a jej rodina mala v minulosti finančné problémy. Aby podporili v štúdiu môjho najstaršieho strýka, môj najmladší strýko a mama sa vzdali svojich príležitostí na ďalšie vzdelávanie. Môj najstarší strýko si napokon našiel stabilnú prácu a rodina spočiatku očakávala, že bude pomáhať s podporou svojich súrodencov. On však nielenže nepomáhal svojim súrodencom, ale dokonca nepodporoval ani vlastnú matku. Všetci naši príbuzní a priatelia ho nazývali nevďačníkom a všetci ho zavrhli. Keďže som vyrastala v takomto prostredí, cítila som, že v budúcnosti sa musím stať človekom so svedomím, niekým, kto vie oplácať láskavosť. Bol to vplyv takéhoto myslenia, ktorý spôsobil, že keď ma niečo postihlo, nedokázala som rozlíšiť, čo je správne a čo nie, a ani to, akému človeku som sa odvďačovala, a nedbala som na to, či je moje konanie v súlade s pravdou-princípmi. Pokiaľ mi niekto preukázal láskavosť, cítila som potrebu zapamätať si to a oplatiť mu ju. Tak to bolo aj pri mojom strýkovi. Keď nadišiel čas, aby som sa podpísala pod jeho vypudenie, pre túto láskavosť to pre mňa bolo ťažké, pretože mi zachránil život, hlásal nám Božie evanjelium o posledných dňoch a správal sa ku mne ako k vlastnej dcére. Bála som sa, že ak to spravím, stanem sa nevďačným človekom, ktorý nemá svedomie. Hoci som sa napokon podpísala, moje svedomie sa s tým nevedelo vyrovnať a cítila som sa mu zaviazaná. Aj keď som pri konaní svojej povinnosti mimo domova ochorela, strýko sa ponáhľal a vynaložil veľa peňazí a úsilia, aby sa o mňa postaral, čo spôsobilo, že som sa cítila vinná ešte viac. Preto som po tom, čo som si vypočula duchovné spoločenstvo vyšších vodcov o princípoch prijímania ľudí, chcela využiť túto príležitosť, aby som sa strýkovi odvďačila. V dôsledku toho, hoci bolo zrejmé, že strýko neuvažoval o zle, ktoré za ostatných pár rokov napáchal, ani ho nepochopil, a dokonca v sebe pestoval rozhorčenie zo svojho vypudenia a veľkému červenému drakovi identifikoval cirkevnú vodkyňu, ktorá ho vypudila, keďže som sa riadila myšlienkou, že „prijatá láskavosť sa má s vďačnosťou odplatiť“ pred vodcami som o ňom hovorila v dobrom, kryla som jeho zlé správanie a zatajovala ho v nádeji, že bude prijatý späť do cirkvi a ja budem môcť splatiť svoj dlh. Uvedomila som si, že ma obmedzuje tradičné zmýšľanie, že „prijatá láskavosť sa má s vďačnosťou odplatiť“, pre ktoré nedokážem odlíšiť dobré od zlého, správne od nesprávneho. Prinútilo ma to konať bez akýchkoľvek princípov alebo morálneho základu. Teraz nastal čas očisťovania cirkvi a odstraňovania zlých ľudí, antikristov a pochybovačov. Ak by som sa stále sústredila na to, aby som mala svedomie a odplatila zlým ľuďom ich láskavosť a chcela ich prijať späť do cirkvi, či by som nebola spolupáchateľom zlých ľudí a nespôsobovala narušenia a vyrušenia? Čím by sa moje správanie líšilo v prirodzenosti od toho, čo Boh opísal ako žobráka, ktorý sa dopustil vraždy, aby sa odvďačil za láskavosť? Keď som to pochopila, jasne som videla mylnú predstavu a jed tradičného morálneho myslenia, že „prijatá láskavosť sa má s vďačnosťou odplatiť“. Je to absolútne zavádzajúca mylná predstava vedúca ku skazenosti.

Potom som si prečítala viac Božích slov: „Tradičný kultúrny koncept, že ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘, je potrebné rozmeniť na drobné. Najdôležitejšiu časť tvorí slovo láskavosť – ako teda túto láskavosť vnímať? Na aký aspekt a povahu láskavosti sa to vzťahuje? Aký význam spočíva v slovách ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘? Ľudia si odpovede na tieto otázky musia nájsť a za žiadnych okolností by sa nemali obmedzovať myšlienkou oplácania láskavosti; to je absolútnym základom pre každého, kto sa usiluje o pravdu. Čo znamená ‚láskavosť‘ v ľudských predstavách? Na nižšej úrovni je láskavosť to, že ti niekto pomôže, ak máš nejaké problémy. Napríklad, ak ti niekto podá misku ryže, keď hladuješ, alebo fľašu vody, keď zomieraš od smädu, alebo ti pomôže vstať, keď spadneš a nevieš sa postaviť. Toto všetko sú prejavy láskavosti. Obrovským prejavom láskavosti je, keď ťa niekto zachráni, keď si v zúfalej situácii – to je láskavosť zachraňujúca život. Keď si v smrteľnom nebezpečenstve a niekto ťa zachráni pred smrťou, v podstate ti zachráni život. To je niekoľko príkladov, čo ľudia považujú za ‚láskavosť‘. Tento druh láskavosti zďaleka prevyšuje všetku drobnú, materiálnu pomoc. Je to obrovská láskavosť, ktorá sa nedá vyjadriť v peniazoch ani materiálnych veciach. Tí, ktorí ju prijímajú, pociťujú akúsi vďačnosť, ktorú nie je možné vyjadriť len niekoľkými slovami vďaky. Je to však presné, ak ľudia merajú láskavosť takto? (Nie je.) Prečo hovoríš, že to nie je presné? (Lebo takéto hodnotenie vychádza len z noriem tradičnej kultúry.) Táto odpoveď vychádza z teórie a učenia a hoci sa môže zdať správna, nepreniká do podstaty záležitosti. Ako to teda vysvetliť v praxi? Dobre sa nad tým zamyslite. Pred časom som sa dozvedel o videu na internete, v ktorom mužovi vypadne peňaženka bez toho, aby si to uvedomil. Peňaženku zdvihne malý pes, ktorý za ním beží, a keď to muž uvidí, zbije psa za to, že mu ukradol peňaženku. Absurdné, však? Ten muž má menej morálky ako pes! Pes sa zachoval úplne v súlade s ľudskými morálnymi zásadami. Človek by zakričal: ‚Vypadla ti peňaženka!‘ Ale keďže pes nevie hovoriť, len potichu zdvihol peňaženku a bežal za človekom. Ak sa teda pes dokáže riadiť niektorými z dobrých spôsobov správania, ktoré presadzuje tradičná kultúra, čo to vypovedá o ľuďoch? Ľudia sa rodia so svedomím a rozumom, takže sú ešte spôsobilejší robiť tieto veci. Pokiaľ má niekto zmysel pre svedomie, môže si plniť takéto povinnosti a záväzky. Nie je potrebné vynaložiť tvrdú prácu alebo zaplatiť cenu, vyžaduje si to len málo úsilia a ide jednoducho o to, urobiť pre iných niečo užitočné, niečo prospešné. Dá sa však prirodzenosť tohto činu skutočne označiť za ‚láskavosť‘? Dosahuje úroveň skutku láskavosti? (Nie.) Keďže ju nedosahuje, musia ľudia hovoriť o jeho oplatení? To by bolo zbytočné.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (7)) „Ak vás chce Boh spasiť, bez ohľadu na to, čie služby na to využije, mali by ste sa v prvom rade poďakovať Bohu a prijať to od Neho. Svoju vďačnosť by ste nemali smerovať len k ľuďom, ani nehovoriac o tom, že by ste niekomu mali obetovať svoj život z vďačnosti. Je to vážna chyba. Rozhodujúce je, aby bolo vaše srdce vďačné Bohu a aby ste to od Neho prijali.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (7)) Po prečítaní Božích slov som získala nové pochopenie a definíciu „láskavosti“, o ktorej hovorí zvrat „prijatá láskavosť sa má s vďačnosťou odplatiť“. Kedysi som si myslela, že ak mi niekto podal pomocnú ruku alebo mi dokonca zachránil život, keď som čelila ťažkostiam alebo nebezpečenstvám, alebo keď bol môj život v ohrození, bola to veľká láskavosť, ktorú som si mala zapamätať a v budúcnosti ju splatiť. Prostredníctvom Božích slov som si teraz uvedomila, že toto všetko sa nedá nazývať láskavosťou; boli to jednoducho ľudské inštinkty a mohol tak konať každý so svedomím. Čo sa týka môjho strýka, keďže bol lekár, bolo celkom normálne zachrániť mi život, keď videl, že som v nebezpečenstve, a bola to aj jeho zodpovednosť. Okrem toho, môj dych pochádza od Boha a môj život a smrť sú pod Božou zvrchovanosťou. Nie som nažive iba preto, že ma zachránil môj strýko. Keď sa moja matka po otcovej smrti snažila vykryť vysoké náklady spojené s tým, že mala viacero detí, strýko mi dovolil učiť sa spolu s ním medicínu a jesť a bývať pod jeho strechou. Keď videl, že po zdravotnej stránke som na tom zle, dal mi výživné jedlo. Staral sa o mňa aj o niekoľko rokov neskôr, keď som bola hospitalizovaná. To všetko bola Božia zvrchovanosť a Jeho opatrenia a ja som ich od Boha mala prijať. Strýko nám hlásal aj Božie evanjelium o posledných dňoch, ktoré bolo tiež Božou zvrchovanosťou a Božím opatrením. Ten, komu som mala ďakovať, bol Boh! Keď som to pochopila, konečne som sa zbavila pocitu viny, ktorý som voči strýkovi cítila.

Prostredníctvom tejto skúsenosti som jasne videla mylnú predstavu tradičného morálneho myslenia, že „prijatá láskavosť sa má s vďačnosťou odplatiť“ a to, ako ľudí zväzuje a škodí im. Bez toho by som pokračovala v oplácaní láskavosti bez rozdielu, bez princípov či morálneho základu, ba dokonca by som odolávala Bohu bez toho, aby som si to uvedomovala. K tomuto uvedomeniu ma priviedli Božie slová. Bohu vďaka!